Potláčať zlé spomienky sa nevypláca

Pri najbližšej návšteve kníhkupectva či prehľadávaní stránok internetových predajcov by nemala ujsť vašej pozornosti novinka z pera americkej spisovateľky Niny LaCour. Vo vydavateľstve CooBoo vyšiel preklad už tretej knihy, pod ktorou je podpísaná, a znovu na vás zaútočí svojím sugestívnym rozprávačským štýlom. V prípade jej tvorby ide o samostatné príbehy bez príslušnosti k sérii, takže sa nebojte siahnuť po ktoromkoľvek z nich. Rozpoznáte ich podľa famóznych kreslených obálok, verne vystihujúcich podstatu deja i jeho atmosféru, a neveľkého rozsahu. Je pritom zaujímavé, že napriek pomerne malému počtu strán sa dočkáte výraznejších myšlienok a dojmov než pri dlhších románoch. Nina totiž nič nezahmlieva, odhaľuje problémy a skryté pocity až na kosť, čím sa stáva aj vašou tichou terapeutkou. 

"Akoby zima a hrobová tíš po celý čas striehli pod lavicou a trpezlivo vyčkávali, kým sa prestanem sústrediť na upratovanie a začnem im venovať pozornosť. Po stene prebehol tieň. Znehybnela som, v duchu som sa pripravovala, že ma zaplaví ďalšia spomienka. Ktovie, ktorý čriepok minulosti sa mi pripomenie tentoraz. No nijaký sa nepripomenul. Vybavila som si Leeho vystrašenú tvár v deň, keď sme sa spolu učili po prvý raz. Na jeho pedantný rukopis a príklady, ktoré konečne dávali zmysel. Ako sme v bezpečí školy prekonali jeho panický záchvat. Možno sa mi ten tieň iba zdal. Určite sa mi iba zdal." (str. 54)

Autorkini fanúšikovia vedia, že jej hrdinky sú väčšinou smutné, zaťažené negatívnymi skúsenosťami a spočiatku tápuce v bežnom živote, z ktorého sa vytratili veselé farby. O to uveriteľnejšie však napokon vyznie ich zmena vo vnímaní sveta i seba samých. Nina LaCour je majsterkou v umeleckom stvárnení trápenia mladých ľudí, preniká cez ich rokmi budovaný pancier, podávajúc im pomocnú ruku pri prekonávaní vlastných bariér. Niet sa čomu čudovať, pochádza z učiteľskej rodiny, sama vedie rôzne kurzy a tvorivému písaniu a podpore talentov sa venuje i vo svojom podcaste. Veľmi sa mi páči jej zdôrazňovanie potreby nájdenia dôležitých slov, nie ich počtu. Sama sa tým totiž neustále riadi, hoci kniha Daj na mňa pozor sa predsa len čímsi odlišuje od tých predošlých. Okrem drsnej skutočnosti v nej objavíte aj prvky nadprirodzena, či skôr ľahšej verzie magického realizmu. Príbeh pritom začína celkom prozaicky - Mila prichádza na farmu neďaleko oceánu, aby sa stala učiteľkou detí bez domova, ktorých sa ujali majitelia farmy Terry a Julia. Odľahlosť prostredia síce nepôsobí ako balzam na jej osamelú dušu, no krása okolitej prírody a vrúcnosť, s akou ju na farmu privítajú, majú v sebe nepopierateľné čaro. Mila však stále bojuje s pocitom, že nezapadá, a jej dojem sa zvýši vo chvíli, keď sa jej začnú zjavovať miestni duchovia a vybavovať spomienky, na ktoré by najradšej zabudla... Ide o motív, ktorý by sa mohol ľahko ubrať hororovým smerom, no Nina nevyužíva takéto prvoplánové šance. Všetko vždy istým spôsobom vedie k uvedomeniu hlavnej postavy, v tomto prípade ide o vyrovnanie sa s ťaživou minulosťou a schopnosťou čeliť nepríjemnej pravde. Zrejme nie je náhoda, že sa na farme stretli jedinci s narušenou dušou, túžiaci po pochopení a náprave. Spoliehať sa však iba na mystiku by bolo málo, a tak sa Mila "lieči" aj prostredníctvom svojej práce a blízkych kontaktov s chovancami pestúnskej rodiny. Každý si nesie svoj kríž, a práve vzájomná podpora a postupne získavaná dôvera im pomôžu poraziť číhajúcich démonov. Samozrejme, tých vnútorných.  

Nina LaCour (zdroj: Text Publishing)

"Vstala som z postele a odšuchtala som sa k oknu. Na poli som uvidela siluety - nežiarili, patrili ľuďom. Nad nimi visel mesiac v splne, takže som ich spoznala. Liz a Terry, medzi nimi Lee. Všetci traja nehybne stáli, akoby na niečo čakali. Chcela som ísť za nimi, no cítila som, že tá chvíľa je zvláštna, intenzívna a jedinečná, preto som ich naďalej sledovala len cez okno. Onedlho som v diaľke zaznamenala pohyb. Prichádzali ďalšie dve postavy, a keď sa priblížili, uvedomila som si, že to je Billy a jeden detský duch." (str. 117)

Duchovia ako symbol našej minulosti je skvelý nápad a autorka ho využíva na maximum. Robí tak našťastie bez zbytočnej dramatizácie, hoci verím, že niektorí čitatelia by uvítali čosi... strhujúcejšie. Priaznivci autorkinej tvorby už sú ale zvyknutí, že napätie vyplýva z iných zdrojov ako z akcie. Ak si dovolíte naplno sa pohrúžiť do príbehu, určite vás emocionálne zasiahne a zamyslíte sa i nad vlastnými životnými skúsenosťami. Nádej ako svetlo na konci tunela vám pritom bude svietiť na cestu a podobne ako Mila si uvedomíte, že nič je lepšie než sa konečne pohnúť ďalej. A že vôbec nie je hanbou požiadať o pomoc niekoho iného, prípadne sa aspoň vyrozprávať. Útly, ale obsahovo bohatý román Daj na mňa pozor je vhodným spoločníkom pre čitateľov rôzneho veku, nie iba pre dospievajúcich, a ja ho môžem len a len odporúčať.

Originálny názov: Watch Over Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán:175

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Oslobodzujúce postavenie sa minulosti

Nina LaCour by si podľa mňa zaslúžila oveľa viac pozornosti, ako sa jej dostáva. Nielen pre to famózne, bohémsky znejúce meno, ale hlavne pre témy, ktoré vo svojich dielach otvára. Tne totiž priamo do živého, svojich hrdinov absolútne nešetrí a núti ich postaviť sa zoči-voči svojim vnútorným démonom. Tie sú pritom ako šité na mieru dospievajúcim chlapcom a dievčatám, týkajú sa predovšetkým vzťahov, straty a hľadania si miesta v na pohľad cudzom, neprajnom svete. Už po prečítaní knihy Pôjdem tam, kam pôjdeš ty som bol presvedčený o autorkinej všestrannosti a teraz som si svoj názor iba potvrdil. Ak náhodou ešte nepoznáte Nininu tvorbu, mal by som vás upozorniť, že na vás čaká poriadne emotívna jazda. V žiadnom prípade nejde o povrchné čítanie, pri ktorom vám myseľ nesústredene odletí k úvahám, čo si musíte ešte pripísať na nákupný zoznam. 

"Mabel ma pozná lepšie ako ktokoľvek iný na svete, hoci posledné štyri mesiace sme sa vôbec nerozprávali. Na väčšinu esemesiek som jej neodpísala, preto mi ich napokon prestala posielať. Netuším, ako sa jej darí v Los Angeles. Ona zasa nevie, ako sa volá moja spolubývajúca, na aké prednášky chodím, ani či dobre spím. No postačí jej jeden pohľad na moju tvár a hneď pochopí, ako mi je. Z nástenky všetky papiere odopnem a zanesiem ich do kúpeľne v opačnom krídle budovy, kde ich vyhodím do koša. Nikdy sa mi ju nepodarí oklamať." (str. 14)

Hrdinkou a rozprávačkou príbehu je Marin, dievča na prahu dospelosti, ktoré sa rozhodlo zanechať minulosť a odísť na vysokú školu do New Yorku. Hneď sa musím pristaviť pri kontraste dvoch dejísk a ročných období, v ktorých sa príbeh odohráva. Sledujeme totiž dve časové línie - prvá je zasadená do leta pred Mariným odchodom za štúdiom, nachádzame sa v slnečnom San Franciscu, hoci teplé lúče nemajú vplyv na mrazivé ľudské činy... A druhá predstavuje Marine súčasné opätovné stretnutie s priateľkou Mabel. Deje sa tak počas vianočných sviatkov, piesočné pláže sú nahradené zasneženými ulicami a v tejto atmosfére by azda mohlo dôjsť k prelomeniu ľadov. K tomu však povedie ešte dlhá cesta, ktorá musí začať v Marinom súkromnom pekle... Dve časové roviny príbehu nesmierne prospievajú. Nielen pre nutnosť ozrejmiť únik hrdinky na druhý koniec krajiny, ale aj pre komplexnejší pohľad na jej osobnosť a vzťahy. Marin to v domácom prostredí nemala ľahké, jej najbližšou osobou bol starý otec, ktorý ju vo veľkej miere ovplyvnil. Vyrastanie bez prítomnosti milujúcej matky bolo pre Marin v mnohých ohľadoch náročné, no je to napokon len jeden zo zádrhelov, s ktorými sa musí vyrovnať. Román Všetko je tak, ako má byť je síce útly, ale analýzou vnútra mladej ženy symbolicky narastá do väčších rozmerov. Autorka znovu triafa do čierneho a predstavuje protagonistku v náročnej životnej situácii. Jej počiatočný útek pred problémami pôsobí najprv trochu zbabelo, čo sa prejavuje aj v jej reakcii na Mabelinu ohlásenú návštevu, ale postupne čoraz lepšie chápete jej rozhodnutie. Pri toľkom citovom vypätí, akému vo svojom mladom veku čelila, sa nachádzala iba krôčik od úplného zrútenia, preto sa odchod javil ako najvhodnejšie riešenie. Nemyslite si však, že sa dočkáte iba čistej psychologickej drámy. Nina LaCour si pre čitateľa pripravila aj zopár prekvapivých odhalení, ktorými ulahodí aj priaznivcom vyhrotenejšieho deja. Marin sa v priebehu troch dní musí postaviť minulosti, je nútená spracovať svoje najtemnejšie emócie a hlavne sa prijať vo svojej najpravdivejšej podobe. Zjavenie Mabel na prahu jej internátnej izby jej v tom buď môže pomôcť, alebo ju vženie do ešte černejších zákutí duše. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nerozprávali sme sa o tom, že Mabel odchádza o mesiac a pol skôr ako ja. Nerozprávali sme sa o zakrvavených vreckovkách ani o dedovom kašli, ktorý sa ozýval zo zadnej časti domu. Nepovedala som jej o dokumentoch z výšky ani o novej platobnej karte a sotva som na ne myslela - len keď som sa ocitla bez Mabel, iba v najtemnejších a najtichších hodinách -, a keď som si náhodou spomenula, tie myšlienky som sa ihneď usilovala zapudiť. Napokon sa však ukázalo, že ani život v najúpornejšom sebaklame nedokáže zastaviť čas." (str. 128)

Autorka síce píše pre mladších čitateľov, ale po jej knihách môžu pokojne siahnuť aj skôr narodení. Spracúva totiž témy, ktoré nie sú viazané na určité životné obdobie, ale sú zaujímavé pre každého bez rozdielu veku.  V istom zmysle fungujú aj ako terapia v papierovej forme. Netvrdím, že postavy so svojimi myšlienkami vám pomôžu vyriešiť všetky starosti, minimálne vás však podnietia k rôznym úvahám. Nina LaCour má osobitý štýl, ktorý mi celkom sadol. V texte je možné naraziť na viacero podnetných výrokov, i keď si uvedomujem, že zameranie na náročné motívy nemusí vyhovovať každému. Ja som si však stopercentne istý, že hoci je román Všetko je tak, ako má byť len druhým titulom, ktorý som si od Niny prečítal, nebude ani zďaleka posledným...

Originálny názov: We are okay
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 192

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Čas zahojí všetky rany

Siahnuť po náročných témach, ktoré čitateľa deprimujú, respr. mu minimálne vženú slzy do očí, je občas riskantné. V rukách neskúsených autorov môžu ľahko vybuchnúť a ani zďaleka sa nepriblížia naplneniu pôvodného zámeru. Americká spisovateľka Nina LaCour sa rozhodla na námete smrti najlepšej kamarátky založiť dokonca svoj debut. A hoci vyšiel už v roku 2009, nijako to neznižuje jeho hodnotu, skôr naopak. Bolo príjemné vrátiť sa do čias, keď mládež ešte neovplyvňovali sociálne siete ako dnes, a pri čítaní si prakticky ani neuvedomíte, že príbeh sa odohráva pred viac než desiatimi rokmi. Doba sa možno trochu zmenil, ale ľudia ostávajú vo svojej podstate rovnakí. Všetci túžime po láske, nádeji a pochopení. A to aj vtedy (lepšie povedané práve vtedy), keď necítime nič viac než prázdnotu. 

"Mala som si všimnúť, ako veľmi sa bojí. Na to sú predsa priatelia: všimnú si, keď sa niečo deje. Navzájom si pomáhajú. Vidia to, čo rodičia nie. Keby som mohla vrátiť čas, postavila by som sa s ňou pred zrkadlo a vymenovala jej, čo všetko je na nej úžasné. Neodišla by som, keď občas znenazdajky spanikárila a stíchla. Namiesto toho by som pustila nejakú hudbu, sadla si na koberec a chrbtom sa oprela o stenu jej izby v nádeji, že aj keď možno nepreniknem do najtemnejších zákutí jej mysle, počkám na ňu aspoň tu, vonku." (str. 100)

Caitlinina priateľka Ingrid spácha na konci školského roka samovraždu a od tej chvíle sa Caitlin ocitá v kolotoči smútku, viny a odmietania svojho okolia. Keďže čelí dovtedy nepoznaným emóciám, odcudzuje sa od rodiny, ktorá ju nedokáže pochopiť, a so stratou sa vyrovnáva po svojom. Aj keď to znamená samotu, frustráciu a nechuť vrátiť sa k bežným činnostiam, ktoré jej kedysi prinášali radosť. Celkovú prázdnotu, ktorá nastala po Ingridinom odchode, ešte zvýrazní nadchádzajúce leto a dlhé voľné dni. Návrat do školských lavíc je síce v tomto zmysle vykúpením, no zároveň aj obrovskou skúškou. Caitlin nie totiž pripravená na všetky reči, pohľady a prejavy účasti. Nikto predsa nepoznal Ingrid tak dobre ako ona... alebo ju nepoznala ani ona? Caitlin prepadá výčitkám a otázkam, či mohla nejako zabrániť tragédii, či bola dostatočne pozornou kamarátkou...? K rozlúsknutiu záhady Ingridinho vnútra jej dopomôže jej denník, ktorý objaví vo svojej izbe. Dávkuje si ho po kúskoch a pomaly odhaľuje jej skryté pocity, myšlienky i bolesti. A popri tom, ako sa ponára do mysle utrápenej priateľky, absolvuje i svoju očistu a návrat do života. Pretože ona ešte má šancu užívať si každý východ slnka, pohladenie milovaného človeka a drobné láskavosti, čo vyznievajú ako samozrejmosť, ale všetci ich potrebujú. Caitlin postupne nachádza nové priateľstvá i prvú lásku, a to i za pomoci umenia. To je, mimochodom, jedným z pilierov deja. Páčilo sa mi, že nešlo o literatúru, z čoho sa stáva pomerne veľké klišé, ale o fotografovanie. Bolo zaujímavé dozvedieť sa niečo z tohto súdka, tmavé komory majú svoje čaro, rovnako ako vnímanie krásy vo všedných veciach. Zároveň sa vďaka tomu rozvíja aj vzťah Caitlin a učiteľky fotografie. Je fajn, že Nina LaCour pojala postoje k smrti mladého dievčaťa z rôznych uhlov. Nemyslite si však, že celá kniha je venovaná smútku. Prevažuje skôr v úvode, kedy je rana ešte čerstvá, postupne dej prechádza do klasickej tínedžerskej vzťahovky, kde sa riešia prvé lásky, smerovanie života a rodinné väzby. Krátke kapitoly vás nútia čítať ďalej a ďalej, stránky sa obracajú takmer samy. Kdesi som zachytil tvrdenie, že autorkine romány sú útle, s čím veľmi nesúhlasím. Rozsah je optimálny, veľkosť písma tiež a obsahovo presahujú rámec cieľovej skupiny. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nijaký chalan ma ešte nevidel v podprsenke. Čakám, kým sa na mňa pozrie. Konečne zdvihne zrak. Tvár mu očervenie. Pomaly preglgne. Opatrne sa prisuniem bližšie k nemu, preplazím sa cez tisícku pastelovo sfarbených krajín, posadím sa mu na kolená, nohy mu oviniem okolo pása a pobozkám ho. V ústach má chladno a jazykom sa obtriem o mätovú žuvačku. Teplými rukami ma pohladí po chrbte a ja uvažujem, či niekedy sníval o niečom takom, či o mne už takto premýšľal. Dúfam, že áno, lebo zvyčajne nie som taká odvážna." (str. 127)

Kniha Pôjdem tam, kam pôjdeš ty je krásnym vyznaním. Vzdáva poctu priateľstvu, potrebe všímať si pozornejšie svoje okolie a podať pomocnú ruku tým, ktorí o ňu sami nedokážu požiadať. Autorka sama priznáva, že k napísaniu románu ju podnietili vlastné skúsenosti zo školských čias, a zrejme každý z nás pozná niekoho s podobným problémom, s akým sa potýkala Ingrid. Preto oceňujem aj kontakty pre prípad psychickej krízy a otázky na zamyslenie, hoci vyznievajú ako úlohy z učebnice literatúry... Myšlienky v tomto diele sú silné, to nepochybne, i keď dejovo kniha občas zakolíše a ustrnie na mieste. V závere však všetky motívy do seba pekne zapadnú a dojem z čítania vo vás bude rezonovať ešte dlho.

Originálny názov: Hold Still
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 255

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.