Záchrana lásky na pozadí úpadku

Tretí diel pentalógie Mágia živlov priamo nadväzuje na svojho predchodcu, preto som bol mierne obozretný. Pád ohnivého princa totiž doplatil na kliatbu pokračovaní, keď namiesto znásobenia dynamiky klesnú na úroveň výplne a neprinesú veľa nového. Napriek tomu som dúfal, že sa príbeh pozdvihne alebo aspoň vráti do koľají úvodnej časti, pretože má potenciál zaradiť sa medzi tie, na ktoré si spomeniete aj po dlhšom čase. Po jeho prečítaní rád konštatujem, že kríza je zažehnaná a Elise Kova dokazuje svoj rozprávačský talent. Americká spisovateľka vás prostredníctvom svojej bohatej fantázie prenesie do sveta plného mágie, vzdoru, kráľovských intríg a hlavne lásky. Práve tá je základným kameňom série, na svoje si teda prídu najmä romantické duše. 

"Kdesi na hranici jej vnímania ju ovanul horúci vietor. Za ním nasledoval oheň, ktorý pohltil svet okolo: jeho mentálna obrana. Už stačilo! zvolala. Nedovolila, aby ju detinské protesty rozcítili. Nebojuj so mnou. Bol tu. Vhallino srdce - ich srdce - sa rozbúšilo a jej metafyzické nohy sa rozbehli. Bežala cez plamene, ktoré ju nepálili. Cez temnotu, ktorá sa menila na teplo. V tých plameňoch videla mihotajúce sa siluety. Videla muža, ktorého dobre poznala, a chlapca, z ktorého vyrástol. Tiene Aldrikovej minulosti tancovali mimo jej dosahu, príliš hmlisté, aby ich rozoznala." (str. 85)

Hlavná postava Vhalla Yarlová, po dlhých rokoch prvá veterná - a veľmi mocná - čarodejka, toho zakúsila už poriadne veľa. A hoci utrpela aj nevyhnutné straty, z každého boja vyšla svojím spôsobom zocelená, či už fyzicky, alebo psychicky. Popritom sa zaoberá otázkou, kým vlastne je, kam smeruje jej cesta a aký je jej účel. S tým súvisí aj problém, či má právo dať prednosť osobným citom pred potrebami kráľovstva a jeho bezpečia. Najmä ak je jeho najsilnejšou a najničivejšou zbraňou. Sever čaká na dobytie, megalomanské plány manipulatívneho Imperátora Vhalle nedovoľujú nasledovať volanie šťastia a slobody, čo sa ešte znásobí po tom, ako sa vládcov syn Aldrik, jej milovaný, ocitne v ohrození života. Mám dojem, že Elise Kova sa oproti predošlým častiam viac pohrúžila do vnútra svojej hrdinky, ale nerobí to prvoplánovo. Koniec Zemského kráľovstva je o čosi dospelejšie čítanie, som rád, že séria nadobudla kvalitatívne stúpajúcu tendenciu, a netýka sa to len stavby príbehu. Vhalla pôsobí zodpovednejšie, uvedomelejšie, už to nie je tápajúca tínedžerka, ale pomerne vyformovaná mladá žena, ktorá vie, čo sa od nej očakáva, ale konečne je odhodlaná dbať aj na vlastné dobro. Na druhej strane však autorka až pričasto poukazuje na jej jedinečnosť a heroickosť. Menej je niekedy viac... Postavy Mágie živlov nie sú dokonalé, ani rytieri nie sú nablýskaní vojaci v žiarivom brnení, Aldrik ako Vhallin protiklad je špinavý, poškvrnený na tele i na duší, dlho márne hľadajúci kúsok svetla vo svojom temnom svete. Páči sa mi, že nie vždy sa zachová správne, podľa všeobecných morálnych kritérií, azda aj preto mi zo všetkých postáv sadol najviac. Niekedy naruší vaše čitateľské očakávania, hoci zároveň dobre viete, že napokon v ňom musí zvíťaziť pozitívna stránka. Na tento konečný moment si však ešte budeme musieť počkať... Dej dopĺňajú nemenej dôležité vedľajšie postavy, či už princ - lámač sŕdc, nenávidený panovník Solaris, Vhallini spolubojovníci alebo Daniel, ktorý vám síce bude liezť pekne na nervy, ale zároveň si pre seba ukradne takmer každú scénu. Ak sa necháte voľne unášať rozvitým príbehom a odmyslíte si niektoré logické zakopnutia, môžete očakávať pestrú búrku emócií. Ľahko sa totiž pobavíte, zamyslíte nad úlohou osudu v našich životoch aj rozčúlite pre cisárove kruté praktiky. 

Elise Kova (zdroj: Twitter)

"Aldrik sa okamžite pohol, aby ju opäť chytil, no Vhalla ho zastavila varovným pohľadom. Rozhodla sa. No v rozpore s jej slovami a so všetkým, čo kedy o tejto situácii povie na verejnosti, to rozhodnutie neurobila z túžby vyhovieť Cisárovi. Práve naopak. Keď už získala podporu veliteľov, upevní si pozíciu poslušnej vojačky. Vedome zo seba urobí skromnú služobníčku, zneužívanú jej mocibažným pánom. Aspoň v to dúfala, keď vystrela zápästia. Cisár konečne dostal, čo chcel. Nasadil jej studené železné okovy a zacvakol ich." (str. 239)

Ako býva u Elise Kova zvykom, najväčšie prekvapenia si necháva na záver. Ten je klasicky otvorený a dokáže navnadiť na pokračovanie. Musím ale podotknúť, že postavy sa začnú odrazu správať skôr podľa autorkinho zámeru než podľa vnútornej logiky príbehu, snáď len s výnimkou cisára, ktorého negatívne činy už asi nikoho nezarazia. No chápem, že je potrebné nejako skomplikovať vzťah Vhally a Aldrika, rovnako netreba strácať zo zreteľa ani cieľovú skupinu, a tak je Koniec Zemského kráľovstva predsa len obstojným čítaním. Síce som naďalej presvedčený, že sérii by prospelo výrazné skrátenie a vyškrtanie balastu, ale už teraz viem, že s ňou ostanem až do konca. Napokon, bola by škoda zastať na polceste, keď už po Vhallinom boku bojujem tretí raz...

Originálny názov: Earth's End
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Mágia živlov)
Preklad: Gabriela Patkolová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Motýliky, otázniky a utešená náklonnosť

Anglickú spisovateľku a ilustrátorku Alice Oseman registrujem už od slovenského prekladu jej debute Solitaire. Priznám sa však, že som ho ešte nečítal, hoci ho už mám dlhšie na zozname. Keď som siahol po grafickom románe Motýliky, netušil som, že ide o jeho voľné pokračovanie. Nijako to však nenarušilo vnímanie deja, ide o celkom samostatný príbeh, priamou príčinou tohto faktu je skôr moja chuť siahnuť po spomínanej knihe v dohľadnom čase a viac tento krok neodkladať. Pretože ak je aj v klasickej próze taká srdečná, citlivá a sugestívna, bola by škoda odriekať si ďalší skvelý čitateľský zážitok. 

V grafickej sérii zo stredoškolského prostredia siahla po aktuálnej téme homosexuality a s ňou spojenými motívmi. Venuje sa jej z mnohých uhlov a poukazuje na rôzne príkoria, predsudky a obavy, s ktorými musia bojovať tí, ktorí nie sú iní ani odlišní, ale sú jednoducho tiež iba sami sebou. V centre sú dve postavy - Charlie a Nick, na prvý pohľad absolútne rozdielni tínedžeri potvrdzujúci staré známe úslovie o priťahujúcich sa protikladoch. Postupne však vypláva na povrch, že toho majú spoločného viac než dosť. Ako prvého protagonistu spoznávame Charlieho, obyčajného chalana, jediného verejne známeho gaya na strednej škole. Keďže je preňho ťažké nájsť si spriaznenú dušu, podlieha toxickému vzťahu s Benom, hoci cíti, že mu neprináša nič pozitívne. Stále je to však lepšie než riskovať zamilovanie sa do heterosexuála. A práve to sa mu pritrafí, keď na spojenej triednickej hodine spozná športovca Nicka. Okamžite medzi nimi preskočí iskra porozumenia a z Charlieho strany aj čohosi viac. Aj keď sa spočiatku bráni prebúdzajúcim sa citom, pretože vie, že to povedie iba k trápeniu, nedokáže si pomôcť. Nick totiž oplýva veľkým šarmom a množstvom kladných vlastností, navyše mu otvorí cestu do školského ragbyového družstva. 

Vznikajúca náklonnosť medzi nimi je uveriteľná, ľahká a veľmi... roztomilá. Skutočne, nie v ironickom či zosmiešňujúcom zmysle. Môže za to ich celkové vykreslenie a hlavne neustále prejavy ich osobností. Charlie je človek, akého by chcel mať každý za najlepšieho kamaráta. Je chápavý, láskavý, ohľaduplný a vždy ochotný pomôcť a vypočuť. Nick je zas neistý, ale zato odhodlaný brániť svojich blízkych, je lojálny a nebojí sa dať najavo, čo si myslí a cíti. Priznám sa, k srdcu mi viac prirástol Charlie, asi preto, ako Nicka všemožne podporoval v jeho ceste za sebauvedomením. A v závere prvej knihy mi bolo veru smutno spolu s ním...

Motýliky treba jednoznačne čítať v určenej postupnosti, ide o priame pokračovanie príbehu, čo sa dokonca prejavuje aj v číslovaní strán. Prvýkrát som sa stretol s tým, že druhá časť série začína na strane 264. Pôsobí to však celistvo a ak si prečítate Prvú lásku, jednoznačne budete ihneď chcieť siahnuť aj po komikse Lietajú v tom spolu. Alice Oseman je naozaj všestranným talentom, nielenže rozpovedala príbeh vanúci realitou, ale grafickým spracovaním mu dodala potrebnú hĺbku a postavám vdýchla život. Mrzí ma jedine to, že v knihe nenájdeme okrem čiernej a bielej žiadne iné farby, pretože príbeh ako tak disponuje celým farebným spektrom. Nijako to však nezmenšuje dojem z čítania, ktorý je výsostne pozitívny. Pripravte sa na pekne širokú škálu emócií - od jemného pobavenia cez ľútosť a súcit až po nadšenú radosť. 

Je veľmi málo kníh tohto typu, ktoré pobavia, poučia a zároveň vás podnietia k zamysleniu. Odporúčam ju každému ľudomilovi s otvorenou dušou, ba dokonca ešte viac tým, ktorí v sebe stále živia nezmyselné predsudky. Smerovanie deja ocenia aj všetci, čo sa potýkajú s témou coming outu. Tá je tu spracovaná azda až príliš romantizujúco a idealisticky, ale v kontexte iných udalostí a vzťahu Charlieho a Nicka je tento prvok pomerne vítaný. Verím, že tretí diel Motýlikov bude rovnako trefný a kvalitný ako prvé dva. Chlapci ešte majú čo riešiť, reakcie okolia na ich prekvitajúcu lásku na seba zrejme nenechajú dlho čakať a kým nastane šťastný koniec, budú musieť ešte prekonať zopár prekážok. Som rád, že som mal možnosť začítať sa do tejto skvostnej série. Už teraz má u mňa čestné miesto a budem šíriť jej dobré meno, kde sa len bude dať. 

Originálne názvy: Heartstopper: Volume One + Heartstopper: Volume Two

Preklad: Ivana Cingelová

Počet strán: 263/558

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Potláčať zlé spomienky sa nevypláca

Pri najbližšej návšteve kníhkupectva či prehľadávaní stránok internetových predajcov by nemala ujsť vašej pozornosti novinka z pera americkej spisovateľky Niny LaCour. Vo vydavateľstve CooBoo vyšiel preklad už tretej knihy, pod ktorou je podpísaná, a znovu na vás zaútočí svojím sugestívnym rozprávačským štýlom. V prípade jej tvorby ide o samostatné príbehy bez príslušnosti k sérii, takže sa nebojte siahnuť po ktoromkoľvek z nich. Rozpoznáte ich podľa famóznych kreslených obálok, verne vystihujúcich podstatu deja i jeho atmosféru, a neveľkého rozsahu. Je pritom zaujímavé, že napriek pomerne malému počtu strán sa dočkáte výraznejších myšlienok a dojmov než pri dlhších románoch. Nina totiž nič nezahmlieva, odhaľuje problémy a skryté pocity až na kosť, čím sa stáva aj vašou tichou terapeutkou. 

"Akoby zima a hrobová tíš po celý čas striehli pod lavicou a trpezlivo vyčkávali, kým sa prestanem sústrediť na upratovanie a začnem im venovať pozornosť. Po stene prebehol tieň. Znehybnela som, v duchu som sa pripravovala, že ma zaplaví ďalšia spomienka. Ktovie, ktorý čriepok minulosti sa mi pripomenie tentoraz. No nijaký sa nepripomenul. Vybavila som si Leeho vystrašenú tvár v deň, keď sme sa spolu učili po prvý raz. Na jeho pedantný rukopis a príklady, ktoré konečne dávali zmysel. Ako sme v bezpečí školy prekonali jeho panický záchvat. Možno sa mi ten tieň iba zdal. Určite sa mi iba zdal." (str. 54)

Autorkini fanúšikovia vedia, že jej hrdinky sú väčšinou smutné, zaťažené negatívnymi skúsenosťami a spočiatku tápuce v bežnom živote, z ktorého sa vytratili veselé farby. O to uveriteľnejšie však napokon vyznie ich zmena vo vnímaní sveta i seba samých. Nina LaCour je majsterkou v umeleckom stvárnení trápenia mladých ľudí, preniká cez ich rokmi budovaný pancier, podávajúc im pomocnú ruku pri prekonávaní vlastných bariér. Niet sa čomu čudovať, pochádza z učiteľskej rodiny, sama vedie rôzne kurzy a tvorivému písaniu a podpore talentov sa venuje i vo svojom podcaste. Veľmi sa mi páči jej zdôrazňovanie potreby nájdenia dôležitých slov, nie ich počtu. Sama sa tým totiž neustále riadi, hoci kniha Daj na mňa pozor sa predsa len čímsi odlišuje od tých predošlých. Okrem drsnej skutočnosti v nej objavíte aj prvky nadprirodzena, či skôr ľahšej verzie magického realizmu. Príbeh pritom začína celkom prozaicky - Mila prichádza na farmu neďaleko oceánu, aby sa stala učiteľkou detí bez domova, ktorých sa ujali majitelia farmy Terry a Julia. Odľahlosť prostredia síce nepôsobí ako balzam na jej osamelú dušu, no krása okolitej prírody a vrúcnosť, s akou ju na farmu privítajú, majú v sebe nepopierateľné čaro. Mila však stále bojuje s pocitom, že nezapadá, a jej dojem sa zvýši vo chvíli, keď sa jej začnú zjavovať miestni duchovia a vybavovať spomienky, na ktoré by najradšej zabudla... Ide o motív, ktorý by sa mohol ľahko ubrať hororovým smerom, no Nina nevyužíva takéto prvoplánové šance. Všetko vždy istým spôsobom vedie k uvedomeniu hlavnej postavy, v tomto prípade ide o vyrovnanie sa s ťaživou minulosťou a schopnosťou čeliť nepríjemnej pravde. Zrejme nie je náhoda, že sa na farme stretli jedinci s narušenou dušou, túžiaci po pochopení a náprave. Spoliehať sa však iba na mystiku by bolo málo, a tak sa Mila "lieči" aj prostredníctvom svojej práce a blízkych kontaktov s chovancami pestúnskej rodiny. Každý si nesie svoj kríž, a práve vzájomná podpora a postupne získavaná dôvera im pomôžu poraziť číhajúcich démonov. Samozrejme, tých vnútorných.  

Nina LaCour (zdroj: Text Publishing)

"Vstala som z postele a odšuchtala som sa k oknu. Na poli som uvidela siluety - nežiarili, patrili ľuďom. Nad nimi visel mesiac v splne, takže som ich spoznala. Liz a Terry, medzi nimi Lee. Všetci traja nehybne stáli, akoby na niečo čakali. Chcela som ísť za nimi, no cítila som, že tá chvíľa je zvláštna, intenzívna a jedinečná, preto som ich naďalej sledovala len cez okno. Onedlho som v diaľke zaznamenala pohyb. Prichádzali ďalšie dve postavy, a keď sa priblížili, uvedomila som si, že to je Billy a jeden detský duch." (str. 117)

Duchovia ako symbol našej minulosti je skvelý nápad a autorka ho využíva na maximum. Robí tak našťastie bez zbytočnej dramatizácie, hoci verím, že niektorí čitatelia by uvítali čosi... strhujúcejšie. Priaznivci autorkinej tvorby už sú ale zvyknutí, že napätie vyplýva z iných zdrojov ako z akcie. Ak si dovolíte naplno sa pohrúžiť do príbehu, určite vás emocionálne zasiahne a zamyslíte sa i nad vlastnými životnými skúsenosťami. Nádej ako svetlo na konci tunela vám pritom bude svietiť na cestu a podobne ako Mila si uvedomíte, že nič je lepšie než sa konečne pohnúť ďalej. A že vôbec nie je hanbou požiadať o pomoc niekoho iného, prípadne sa aspoň vyrozprávať. Útly, ale obsahovo bohatý román Daj na mňa pozor je vhodným spoločníkom pre čitateľov rôzneho veku, nie iba pre dospievajúcich, a ja ho môžem len a len odporúčať.

Originálny názov: Watch Over Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán:175

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Láska, sny a sebaurčenie v tieni povinností a etikety

Spisovateľka Katharine McGee koncom roka 2020 rozvírila vody literatúry pre mladých, keď priniesla nový pohľad nielen na medziľudské vzťahy ako také, ale hlavne na prostredie, v ktorom sa odvíjajú príbehy plné lásky, zrady a nenaplnených túžob. Fanúšikovia young adult sú zvyknutí buď na príbehy z nášho sveta, alebo z fantazijného univerza, no séria American Royals priniesla o čosi originálnejší koncept. Je totiž zasadená do našej reality, len s tým rozdielom, že George Washington sa nestal prvým prezidentom USA, ale zakladateľom kráľovskej dynastie. A práve o jeho potomkoch na prahoch dospelosti a ich priateľoch (a nielen o nich) rozprávajú knihy, ktoré v slovenskom preklade vychádzajú pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo. Už to samo osebe je znakom čitateľskej príťažlivosti, séria sa však beztak vyznačuje mnohými kvalitami. 

"Ľudia sa jej neustále dačo pýtali: či sa môže zúčastniť na ich charitatívnej akcii, či by sa inak natočila do objektívu alebo či by sa vedela prihovoriť za ich bratranca, ktorý sa uchádza o pozíciu v paláci. V podstate sa nemohla nikam ani pohnúť bez toho, aby ju nezasypávali tony žiadostí. Ale nikto sa jej nikdy nespýtal, čo chce ona, čo potrebuje ona sama. Akoby v momente, keď sa stala kráľovnou, prestali mať jej túžby akúkoľvek váhu. Beatrice musela previnilo priznať, že spravila úplne to isté Teddymu." (str. 74)

Americká kráľovná pokračuje tam, kde skončila Americká princezná. Jednotlivé knihy je teda nutné čítať v určenom poradí, nejde o samostatné príbehy. Dej by ste síce ako-tak pochopili, ale ani zďaleka by ste si ho neužili v plnej miere. Aktuálna novinka našťastie netrpí neduhom druhých dielov, nie je iba nudnou výplňou, ale pevnou súčasťou kolotoča oficialít, pozlátky a potláčaných túžob. Ako naznačuje názov, ústredná hrdinka Beatrice postúpila v hierarchii a z následníčky trónu sa pod vplyvom smutných udalostí stala vedúcou osobnosťou krajiny. Hoci Katharine McGee nás presvedčila, že nie je všetko zlato, čo sa blyští, naďalej dodáva svojim riadkom iskru rozprávkovosti. Bez nej by to však už nebolo ono, samotné dejisko priam zvádza k oživeniu detských predstáv o oslnivých panovníckych dvoroch, krásnych princeznách a odvážnych princoch. Príbeh však rozhodne nezaváňa jednoduchosťou ani zovšeobecňovaním. Autorka šikovne využíva základy položené v prvej časti série a buduje motívy, ktoré odkazujú na predošlé dianie a pritom ponúkajú čosi nové. Rovnako ako predtým, aj teraz sledujeme dej z pohľadu viacerých dievčenských postáv. Beatrice je síce podstatným, ale nie je jediným želiezkom v ohni, a o slovo sa hlásia aj jej sestra a kamarátky. Spolu s ďalšími postavami tvoria pestrý kolorit ľudí pohybujúcich sa v zákulisí života kráľovskej rodiny. A hoci ide o fikciu, radi by ste podľahli dojmu, že ide o osoby z mäsa a kostí. Už len pre ich skvele vykreslené charaktery a posun, aký ich v rámci série sprevádza. Každá významná postava sa pomaly mení, utužuje svoje silné stránky a bojuje s nepriazňou... nielen osudu, ale často aj neprajníkov, závistlivcov a zaslepencov, ktorí radšej dávajú prednosť klebetám pred pravdou. Jediná postava, ktorá sa mi z tohto smeru vymyká, je Jeff, mladý americký princ. Ten je ako jeden z mála skôr naivnejší a nerozvážnejší (a dostáva menej priestoru), čo je škoda, pretože mal väčší potenciál. Snáď sa naplní v ďalšom dieli... A aké by to bolo prostredie vysokej hry, nebyť ctižiadostivej Daphne, ktorá už dávno predviedla, čoho je schopná v záujme stať sa členkou slávnej rodiny. Pevne verím, že autorka neskĺzne nakoniec k jej polepšeniu a napraveniu, intrigujúca šľachtičná by si zaslúžila primeranejší koniec :D 

Katharine McGee (zdroj: TresA)

"Padla späť do vankúšov a snažila sa prekonať záchvat paniky, ktorý sa jej zmocňoval. Daphne rozhodne nebola v bezpečí. Jasné, s Jeffom veci napredovali, ako mali, ale ak sa Himari rozhodne splniť svoje hrozby, všetko to môže stroskotať. Jej niekdajšia najlepšia kamoška ju zničí - jedine, že by Daphne prišla na spôsob, ako zničiť ju. Pozrela naspäť na telefón a veľmi si priala, aby mohla napísať Ethanovi. Teraz by jej jeho bystré a sarkastické komentáre padli neskutočne vhod. Ale od tej hádky spolu neprehovorili, a hoci mu Daphne už miliónkrát chcela volať, pretože bol jedinou osobou, s ktorou sa o tomto mohla porozprávať, vždy ju zadržala vlastná tvrdohlavosť." (str. 229)

Katharine McGee patrí k autorkám, ktoré vedia poriadne vyburcovať vašu zvedavosť a vygradovať dej. Záver je znovu krásnou ukážkou logického vyvrcholenia a zároveň navnadenia na ďalšiu - poslednú - časť trilógie. Som veľmi rád, že ju pre nás CooBoo objavilo, no nevyhnem sa malej výčitke... Prečo je jej meno na obálke tak slabo viditeľné? Daný odtieň modrej je veľmi nevýrazný a určite by si zaslúžila väčšiu pozornosť. Modrá, červená a biela sú vzhľadom na americkú vlajku zvolené vhodne a jednotlivé knihy sa budú vedľa seba pekne vynímať. Americká kráľovná je pútavý román, ktorý neznižuje latku série, zodpovie niekoľko nastolených otázok a otvorí nové pre - ako pevne dúfam - strhujúci záver. 

Originálny názov: Majesty
Príslušnosť k sérii: 2. diel (American Royals)
Preklad: Zuzana Smolinská
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Oslobodzujúce postavenie sa minulosti

Nina LaCour by si podľa mňa zaslúžila oveľa viac pozornosti, ako sa jej dostáva. Nielen pre to famózne, bohémsky znejúce meno, ale hlavne pre témy, ktoré vo svojich dielach otvára. Tne totiž priamo do živého, svojich hrdinov absolútne nešetrí a núti ich postaviť sa zoči-voči svojim vnútorným démonom. Tie sú pritom ako šité na mieru dospievajúcim chlapcom a dievčatám, týkajú sa predovšetkým vzťahov, straty a hľadania si miesta v na pohľad cudzom, neprajnom svete. Už po prečítaní knihy Pôjdem tam, kam pôjdeš ty som bol presvedčený o autorkinej všestrannosti a teraz som si svoj názor iba potvrdil. Ak náhodou ešte nepoznáte Nininu tvorbu, mal by som vás upozorniť, že na vás čaká poriadne emotívna jazda. V žiadnom prípade nejde o povrchné čítanie, pri ktorom vám myseľ nesústredene odletí k úvahám, čo si musíte ešte pripísať na nákupný zoznam. 

"Mabel ma pozná lepšie ako ktokoľvek iný na svete, hoci posledné štyri mesiace sme sa vôbec nerozprávali. Na väčšinu esemesiek som jej neodpísala, preto mi ich napokon prestala posielať. Netuším, ako sa jej darí v Los Angeles. Ona zasa nevie, ako sa volá moja spolubývajúca, na aké prednášky chodím, ani či dobre spím. No postačí jej jeden pohľad na moju tvár a hneď pochopí, ako mi je. Z nástenky všetky papiere odopnem a zanesiem ich do kúpeľne v opačnom krídle budovy, kde ich vyhodím do koša. Nikdy sa mi ju nepodarí oklamať." (str. 14)

Hrdinkou a rozprávačkou príbehu je Marin, dievča na prahu dospelosti, ktoré sa rozhodlo zanechať minulosť a odísť na vysokú školu do New Yorku. Hneď sa musím pristaviť pri kontraste dvoch dejísk a ročných období, v ktorých sa príbeh odohráva. Sledujeme totiž dve časové línie - prvá je zasadená do leta pred Mariným odchodom za štúdiom, nachádzame sa v slnečnom San Franciscu, hoci teplé lúče nemajú vplyv na mrazivé ľudské činy... A druhá predstavuje Marine súčasné opätovné stretnutie s priateľkou Mabel. Deje sa tak počas vianočných sviatkov, piesočné pláže sú nahradené zasneženými ulicami a v tejto atmosfére by azda mohlo dôjsť k prelomeniu ľadov. K tomu však povedie ešte dlhá cesta, ktorá musí začať v Marinom súkromnom pekle... Dve časové roviny príbehu nesmierne prospievajú. Nielen pre nutnosť ozrejmiť únik hrdinky na druhý koniec krajiny, ale aj pre komplexnejší pohľad na jej osobnosť a vzťahy. Marin to v domácom prostredí nemala ľahké, jej najbližšou osobou bol starý otec, ktorý ju vo veľkej miere ovplyvnil. Vyrastanie bez prítomnosti milujúcej matky bolo pre Marin v mnohých ohľadoch náročné, no je to napokon len jeden zo zádrhelov, s ktorými sa musí vyrovnať. Román Všetko je tak, ako má byť je síce útly, ale analýzou vnútra mladej ženy symbolicky narastá do väčších rozmerov. Autorka znovu triafa do čierneho a predstavuje protagonistku v náročnej životnej situácii. Jej počiatočný útek pred problémami pôsobí najprv trochu zbabelo, čo sa prejavuje aj v jej reakcii na Mabelinu ohlásenú návštevu, ale postupne čoraz lepšie chápete jej rozhodnutie. Pri toľkom citovom vypätí, akému vo svojom mladom veku čelila, sa nachádzala iba krôčik od úplného zrútenia, preto sa odchod javil ako najvhodnejšie riešenie. Nemyslite si však, že sa dočkáte iba čistej psychologickej drámy. Nina LaCour si pre čitateľa pripravila aj zopár prekvapivých odhalení, ktorými ulahodí aj priaznivcom vyhrotenejšieho deja. Marin sa v priebehu troch dní musí postaviť minulosti, je nútená spracovať svoje najtemnejšie emócie a hlavne sa prijať vo svojej najpravdivejšej podobe. Zjavenie Mabel na prahu jej internátnej izby jej v tom buď môže pomôcť, alebo ju vženie do ešte černejších zákutí duše. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nerozprávali sme sa o tom, že Mabel odchádza o mesiac a pol skôr ako ja. Nerozprávali sme sa o zakrvavených vreckovkách ani o dedovom kašli, ktorý sa ozýval zo zadnej časti domu. Nepovedala som jej o dokumentoch z výšky ani o novej platobnej karte a sotva som na ne myslela - len keď som sa ocitla bez Mabel, iba v najtemnejších a najtichších hodinách -, a keď som si náhodou spomenula, tie myšlienky som sa ihneď usilovala zapudiť. Napokon sa však ukázalo, že ani život v najúpornejšom sebaklame nedokáže zastaviť čas." (str. 128)

Autorka síce píše pre mladších čitateľov, ale po jej knihách môžu pokojne siahnuť aj skôr narodení. Spracúva totiž témy, ktoré nie sú viazané na určité životné obdobie, ale sú zaujímavé pre každého bez rozdielu veku.  V istom zmysle fungujú aj ako terapia v papierovej forme. Netvrdím, že postavy so svojimi myšlienkami vám pomôžu vyriešiť všetky starosti, minimálne vás však podnietia k rôznym úvahám. Nina LaCour má osobitý štýl, ktorý mi celkom sadol. V texte je možné naraziť na viacero podnetných výrokov, i keď si uvedomujem, že zameranie na náročné motívy nemusí vyhovovať každému. Ja som si však stopercentne istý, že hoci je román Všetko je tak, ako má byť len druhým titulom, ktorý som si od Niny prečítal, nebude ani zďaleka posledným...

Originálny názov: We are okay
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 192

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Aj lojalita si vyžaduje svoju daň

Prvý diel série Krvavá dedička rozvíril vody young adult a znova potvrdil, že v tomto žánri je ešte stále možné priniesť niečo nové. Amélie Wen Zhao vytvorila vo svojom debute originálny, hoci dosť krutý svet, kde nie je miesto pre slabosť a dôvera je nedostatkovým tovarom. Zrada môže číhať na každom kroku, dokonca aj tam, kde by ste to nečakali. Hlavná hrdinka Ana sa o tom presvedčila na vlastnej koži a teraz sa musí vyrovnať so šokujúcimi odhaleniami a zabojovať (nielen) o svoju budúcnosť. Séria je postavená na jednom komplexnom príbehu, preto treba čítať jednotlivé časti v stanovenom poradí. Väčšinou sa mi stáva, že s odstupom času zabudnem na niektoré súvislosti, no v tomto prípade ma moja pamäť až tak nezradila. Dôvod vidím v tom, že ide o naozaj vydarené dielo s výraznými motívmi i postavami.  

"Ana zdvihla ruku. Svet sa jej pred očami zlieval, jej spriaznenosť sa zaostrovala a rozmazávala, keď šmátrala po krvi, ktorá sa jej v zamrznutých špirálach lepila k palcu a zápästiu. Nebude jej dosť na to, aby z nej vyrobila niečo podobné zbrani, s ktorou by mohla bojovať. A došiel jej čas. Ľadovlk vyskočil. Ana vykríkla. A noc vybuchla v ohni. Po snehu sa prehnali plamene, žiarivočervené a spaľujúco oranžové, ktoré sa víťazoslávne dvíhali proti tieňom zmrznutých borovíc všade naokolo. Ana zatvorila pred tou prenikavou žiarou oči, pritlačila tvár k zemi, keď sa cez ňu prevalili silné vlny tepla. Hory sa pri tej zrážke zatriasli." (str. 105)

Druhé časti sérií sú väčšinou o čosi slabšie. Stavajú na obľúbenosti svojej predchodkyne a neraz tvoria len akési premostenie medzi úvodom a vygradovaným záverom. Som preto nesmierne rád, že Červená tigrica narúša toto nepríjemné klišé a je rovnako vydarená ako Krvavá dedička. Ak nie aj viac, pretože okrem toho, že využíva všetky fungujúce prvky, posúva ich zároveň na novú úroveň. Ana už pozná svoju úhlavnú nepriateľku a je potrebné využiť proti nej každý tromf. Ešteže má po svojom boku Ramsona Prešibanca. Na jednej strane je škoda, že dosť trvá, kým sa protagonisti stretnú v spoločnej scéne, no na druhej strane musím povedať, že sú rovnocennými partnermi a ani jeden si nekradne pasáže na úkor druhého. Ramson patrí medzi mojich obľúbencov a spomedzi mužských hrdinov početných kníh v žánri mi imponuje asi najviac. Nie je totiž prvoplánový, problémy, s ktorými vstúpil do deja, sú uveriteľné a nejde o typického "klaďasa". Spočiatku som bol i ja na pochybách, aké sú jeho úmysly, a či sa v osudovej chvíli predsa len neobráti Ane chrbtom. Tá si, mimochodom, naďalej uchováva slobodného ducha, poznačeného zakázanou a obávanou mágiou. O to viac, že došlo k odhaleniu jej identity ako jedinej preživšej príslušníčky cisárskej rodiny. Nástup na trón však nebude taký ľahký, keďže ho obsadila jej šialená teta Morganya. Okrem toho, že sa chce Any zbaviť, túži vyhladiť aj protivníkov krvavej mágie. Ana si je vedomá svojej predurčenosti, musí zastaviť obávanú príbuznú, ktorá postupuje z jedného extrému do druhého. Svoje tajomstvá si však nesie aj sám Ransom a patričnou mierou zasahujú do jeho vzťahu s Anou. Romantická línia nie je síce tou najpodstatnejšou, ale vhodne dopĺňa celkový dej a bez nej by interakcie medzi Anou a Prešibancom a ich motivácie neboli zďaleka také emotívne. To sa týka aj vedľajších postáv, ktoré však zohrávajú svoju nezastupiteľnú úlohu. Za všetky spomeniem najmä Linn a yaegera, keďže dodávajú príbehu balans a šmrnc. Červená tigrica je plná napätia, zvratov a nikto z tých, ktorých očaril úvod série, nebude sklamaný. Čítanie tejto knihy je návykové, čomu napomáhajú nielen prepracované charaktery a stupňujúca sa atmosféra, ale aj šikovne spracované cliffhangery na konci kapitol. 

Amélie Wen Zhao (zdroj: Goodreads)

"Ramson sa zaprisahal, že nikdy nedopraje Kerlanovi potešenie, aby ho počul kričať. No keď ho ťahali k okraju lode, k čiernym a nepreniknuteľným vodám, uvedomil si, že jeho odhodlanie sa rozpadá, že sa celé jeho telo trasie proti jeho vôli. Ale horúčkovito sa pohybujúcimi sa prstami nenahmatal nič, len hladký kov jeho okov, a závažia, ktoré mal k sebe pripevnené, boli tvrdé a nepoddajné." (str. 292)

Amélie Wen Zhao sa podarilo nájsť vzácnu rovnováhu medzi budovaním univerza, prehlbovaním postáv a ich vzťahov, kombináciou napätia a pokojnejších scén a vyburcovaním zvedavosti pred záverečným tretím dielom. Už teraz viem, že ma bude koniec Krvavej dedičky mrzieť. Rozhodnutie sériu umelo nepredlžovať je však určite múdre a ostane vďaka tomu na piedestáli mnohých priaznivcov young adult. Samozrejme, ak sa naplnia moje predpoklady a Karmínová cisárovná nepodlezie latku nastavenú staršími knižnými súrodencami. Vzhľadom na autorkin talent si však sklamanie nepripúšťam...

Originálny názov: Red Tigress
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Krvavá dedička)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 415

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

 

Precízne budovaná snová atmosféra

V čase vydania knihy Zasnený Neznámy som o ňu neprejavil záujem, hoci neskôr som si povedal, že keď budem mať možnosť, siahnem po nej. Presvedčili ma o tom nielen pozitívne, ale aj o čosi kritickejšie názory. Nič nevyburcuje moju zvedavosť viac než takýto nesúlad, a keď sa nedávno naskytla príležitosť začítať sa do diela Laini Taylor, už som nezaváhal. Išlo o moje prvé stretnutie s autorkou a podľa ohlasov som sa tešil na nevšedný štýl. Moje očakávania sa v tomto smere naplnili vrchovatou mierou, už prvé strany ma presvedčili, že Laini si razí vlastnú cestu a v porovnaní s inými menami na obálkach pôsobí jej text omnoho vyzretejšie. Očividne sa nedáva zlanáriť trendmi preferujúcimi dynamiku, rýchle zvraty a neustálu akciu, skôr sa snaží o akýsi protiklad. To však neznamená, že by mal jej príbeh pomalší charakter, iba sa jednoducho nikam neponáhľa. 

"Lazlova myseľ plápolala úžasom, horiaca zápalka tam odpaľovala jednu rozbušku za druhou. Vedomím sa mu náhlili plamenné čiary myšlienok, spájali vzdialené body a vypĺňali medzery, menili otázniky na popol a namiesto každého spáleného načrtli tucet nových. Tucet tuctov. Otázky nemali konca, ale v spleti čiar sa začínali črtať odpovede, ohromujúce odpovede. Kým on všetko vnímal ako mozaiku svetla, Sarai zase ako čmáranicu temnoty. Pätnásť rokov sa spolu s ostatnými skrývala uväznená v citadele, ktorý zostala po zavraždených bohoch, a skromne tam živorila." (str. 174)

Rozdiel oproti iným knihám je aj v hrúbke. Zasnený Neznámy má takmer 500 strán, čaká teda na vás bohatý dej s dôsledným prienikom do vnútra postáv i originálneho prostredia. Chvíľu však trvá, kým sa v rozbehnutom vlaku pohodlne usadíte, čo môže niektorých čitateľov odradiť. Moje odporúčanie je vydržať, inak sa pripravíte o možnosť spoznať zbrusu nový svet a osobnosti, ktoré vás očaria svojím zanietením i vnímaním reality. Apropo, realita. Tá je takmer neustále konfrontovaná so snami a predstavami, čo je námet, ktorý sa v menej šikovných rukách môže veľmi ľahko rozpadnúť. Laini Taylor našťastie vie, čo robí, z jej textu cítiť, že nestrieľa naslepo. Neukrajuje si priveľké sústo, vedie čitateľa premyslenými cestičkami a aj vďaka tomu sú ústredné postavy uveriteľné napriek zasadeniu do neznámeho univerza. Prvou je Lazlo, sirota, vyrastajúci v kláštore, kde boli jeho dni naplnené prácou a modlitbami. Asketický spôsob života sa však nijako neodrazil v jeho bohatom vnútornom svete. Celý čas totiž sníva o Náreku, mieste, o ktorom sa všemožne snaží nájsť akékoľvek informácie v kláštornej knižnici. Zhodou náhod stretáva vojenskú karavánu a podarí sa mu presvedčiť jej veliteľa, aby ho vzali so sebou. Nie je však jediným novým návštevníkom Náreku, mesto sa navyše potýka s akýmsi záhadným problémom, a tak sa Lazlo čoraz viac zapletá do ťažkostí, s akými vôbec nepočítal. Druhou hlavnou postavou je Sarai, pričom spočiatku nie je celkom zrejmé, akú úlohu v príbehu zastáva. Práve istá záhadnosť bola dôvodom, prečo som si jej pasáže užíval o čosi  menej ako Lazlove. Navzájom sa však funkčne dopĺňali a ponúkali odlišné uhly pohľadu. Ich životy spoznáte skutočne dôkladne, autorka vás oboznámi s rôznymi detailmi, čo môže občas pôsobiť zdĺhavo, ale v konečnom dôsledku ide o výrazný prvok jej osobitosti. Epická zložka miestami spomalí a uvoľní priestor priam poetickým opisom, úvahám a odklonom od reality. Umelecky založení a radi dumajúci čitatelia si tým pádom zaručene prídu na svoje. 

Laini Taylor (zdroj: Twitter)

"Bolo by milosrdné ukončiť vlastnú existenciu? Sarai si uvedomovala, že tie kruté slová nepochádzali od mátožnej stareny, ale z hĺbky jej vlastnej duše otrávenej štyrmi tisíckami nocí plných snov a výčitiek. Uvedomovala si zároveň, že z celého mesta aj z útrob monštruózneho kovového anjela, ktorý mu kradol oblohu, ona jediná pozná utrpenie ľudí aj utrpenie božských detí a to jej milosrdenstvu dodáva výnimočný, vzácny rozmer. Dnes zabránilo krviprelievaniu, aspoň dočasne. Do budúcnosti nevidela, ale necítila istotu, že by bez nej musela byť nevyhnutne lepšia. Odolala teda oblohe s majákmi hviezd a zletela dolu do Náreku, vypátrať ďalšie následky svojho milosrdenstva." (str. 324)

Typickou súčasťou žánru young adult je romantická línia. Tá sa tu, samozrejme, vyskytuje tiež, no nerezonuje až tak ako niektoré iné. Najmä, keď s napätím očakávate, kedy dôjde k scéne naznačenej v prológu. Ten býva občas v knihách prvoplánový, v Zasnenom Neznámom však padol na úrodnú pôdu. Vzhľadom na pomalší rozbeh je čitateľ oboznámený s tým, že dôjde aj k dramatickejším udalostiam, a nemusí získať mylný dojem. Kniha Laini Taylor si totiž zaslúži primeranú pozornosť, preto sa naozaj čudujem, že je u nás zvláštne nedocenená. Neviem si predstaviť, že by nepredané kusy skončili zničené, takže šírte jej dobré meno, doprajme jej spolu šťastnejší koniec, než jej chystá zlomyseľný osud.

Originálny názov: Strange the Dreamer
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Zasnený Neznámy)
Preklad: Elena Guričanová
Počet strán: 496

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Sherlock nie je jediný detektív v rodine

Mladšiu sestru svetoznámeho detektíva som ako väčšina našincov spoznal vďaka filmu na Netflixe. Dúfal som, že niektoré vydavateľstvo sa chytí jeho úspechu a prinesie nám jeho predlohu, a dočkal som sa. CooBoo nám poskytlo možnosť spoznať Enolu Holmesovú aj v knižnej verzii a predstavilo ju i tým, ktorí sa s ňou nestretli v podobe prepožičanej Millie Bobby Brownovou. Prekvapilo ma, že kniha vyšla pôvodne už v roku 2006, myslel som si, že ide o novší kúsok. Nič to však nemení na jej kvalitách, skôr naopak, je dôkazom, že sa nezviezla na súčasnom trende young adult, ale razí si vlastnú cestu. Od dnešných titulov sa odlišuje aj rozsahom. Knihu prečítate raz-dva, nejde o žiadne náročné čítanie, jej odporúčanie čitateľom od dvanástich rokov je teda viac než adekvátne, hoci po nej bez problémov môžu siahnuť aj tí skôr narodení. 

"Netušila som, ako by niečo mohlo byť v maminom obrázku, ani čo by to malo byť, ale bola som si istá, že som to správne pochopila a že sa tam musím ísť pozrieť. Práve teraz. V najtemnejšej nočnej hodine. Keď sa to nikto, a obzvlášť môj brat Mycroft, nedozvie. Dievčatá by sa mali hrať s bábikami. Za roky môjho detstva mi dospelí, ktorí to so mnou mysleli dobre, venovali veľa bábik. Neznášala som bábiky, vždy som im odtrhla hlavu, ale teraz som pre konečne našla využitie. V dutej hlavičke blond bábiky som si schovala kľúč k maminým izbám. Raz-dva som ho mala v ruke." (str. 69)

Kratší rozsah má za následok dynamický príbeh, no zároveň pokrivkáva v hlbšej charakteristike postáv a širšie spracovaných scénach. Text preto občas vyznieva trochu povrchne, no stále som si pripomínal, že je určený mladším ročníkom, nie vždy holdujúcim motívom spomaľujúcim dej. A Enola Holmesová môže byť žiarivým príkladom šikovnej, odvážnej a pritom citlivej tínedžerky, snažiacej sa presadiť vo svete, ktorý až tak nepraje ambicióznym dievčatám. Samozrejme, je zbytočné polemizovať o uveriteľnosti knihy, jej podstata spočíva kdesi celkom inde. Enola si zachováva svoj šarm a odhodlanie, v prípade potreby by ste radi mali na svojej strane takého človeka ako stratený markíz. Čo sa samotného prípadu týka, ten je iný než vo filme, ktorý si vzal z originálu praktiky len základnú myšlienku a rozvil ju po svojom. A dá sa povedať, že lepšie. Väčšinou to býva naopak - kniha poskytuje autorom väčšiu slobodu pri vykreslení postáv a dejových línií. Nancy Springer však motívy oklieštila na to najnutnejšie, akoby sa bála priveľmi popustiť uzdu. Enola má štrnásť rokov a v mnohých ohľadoch sa dokáže správať ako otravná tínedžerka, ale pritom jej držíte palce, pretože vyrastať v tieni bratov, ako sú Sherlock a Mycroft, nemôže byť ľahké. Vydobytie si vlastného miesta v rodine a spoločnosti a poukázať na vlastné schopnosti sa teda nestáva iba možnosťou, ale priam nutnosťou. Hľadanie matky, hoci stratený je mladý markíz, poskytuje dostatok priestoru na prienik do rodinných väzieb z celkom inej strany, ako sme zvyknutí z klasických príbehov o detektívovi z Baker Street. Ak sa chystá Prípad zmiznutého markíza čítať niekto, kto nepozná Holmesa, ani zďaleka si ho neužije ako ten, kto sa v problematike pohybuje aspoň trochu. Netvrdím, že je potrebné poznať ju detailne, stačí základný prehľad o Sherlockovej osobnosti. Autorka sa snažila zobraziť svoju hrdinku v rovnako brilantnej verzii, no miestami pôsobí na svoj vek azda až príliš arogantne. Ba ani celý prípad nie je prípadom v pravom slova zmysle a záhada sa vyrieši bleskovo rýchlo. 

Nancy Springer (zdroj: Popular Networth)

"Ako som tak rachotila po koľajach smerom k tomu veľkému mestu, niečo mi napadlo a musela som sa pod závojom usmiať - predstava, že sa schovám bratom priamo pod nosom, sa mi páčila ešte viac, keď teraz o mne vedia. Možno budú musieť prehodnotiť názor na mozgovú kapacitu svojej omylom narodenej mladšej sestry... Keďže sa zmenili okolnosti, nebudem si môcť po príjazde do mesta najať drožku. Sherlock Holmes bude drožkárov isto spovedať... Asi budem musieť ísť pešo, aby som sa dosť vzdialila od stanice, ale kam? Keď sa vydám na nesprávnu ulicu, môžem naraziť na niekoho, kto nie je dobrý. Na zlodejov alebo... dokonca na nejakého vraha." (str. 114)

Keby som patril do cieľovej skupiny, zrejme by som knihu hodnotil lepšie. Číta sa rýchlo, vychádza zo známych súvislostí, disponuje nebojácnou hrdinkou primeraného veku a rozbieha šesťdielnu sériu, počas ktorej sa dá očakávať určitý vývoj. Nekomplikované pátranie je základom zrodu novej detektívnej ikony viktoriánskeho Anglicka. Nancy Springer trafila Enolou do čierneho a v čase vydania asi ani netušila, ako sa o pätnásť rokov preslávi. A aj keď je Prípad zmiznutého markíza viac-menej priemerným dielom, viem, že ani ďalšie časti neujdú mojej pozornosti.

Originálny názov:  The Case of the Missing Marquess
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Enola Holmesová)
Preklad: Mária Havranová
Počet strán: 184

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nie je hrdina ako hrdina

O Nimone som počul samé chvály, keď sa preto naskytla možnosť prečítať si ju, ani chvíľu som neváhal. A môžem zodpovedne vyhlásiť, že neľutujem. Komiksové romány sú pre našinca stále čímsi výnimočným, preto som rád, že sa vydavateľstvá ako CooBoo či Lindeni neboja vybrať aj touto cestou. Doteraz som dával prednosť hlavne životopisným príbehom, young adult v grafickej podobe bol pre mňa neznámou pôdou. Americká umelkyňa, ilustrátorka Noelle Stevenson má bohaté skúsenosti z rôznych štúdií a za svoju prácu získala viacero významných ocenení. Má skvelý talent preniesť na čitateľa širokú škálu emócií, a nielen za pomoci výrazov postáv. Dobre si totiž uvedomuje silu literárnej komunikácie a naplno využíva všetky prvky, ktoré má k dispozícii. Výsledkom je bizarný, zábavný i napínavý román/komiks s hrdinami i "hrdinami". 

Príbeh nie je určený iba mladším čitateľom, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Rovnako si ho užijú aj tí skôr narodení, a to pre jeho univerzálnosť, pútavosť a dynamickosť. Aj začína pekne zhurta - Nimona vyhľadá najväčšieho záporáka v pseudostredovekej ríši, aby sa stala pomocníčkou v jeho diabolských plánoch. Ballister Blackheart nie je vôbec nadšený, že sa mu do života nanominovalo otravné, hoci oduševnené dievča, no jeho snaha odradiť ho je márna. Keď mu Nimona rozpovie svoj srdcervúci príbeh, ktorý ju priviedol až k Ballisterovi, a navyše mu poskytne ukážku svojich schopností, o jej osude je rozhodnuté. Nimona je tvaromenička, čo jej umožňuje realizovať rôznorodé úlohy, oklamať nepriateľa a dostať sa na miesta, kam by Blackheart nemal šancu vkročiť. Veľmi rýchlo však zistí, že Ballisterova povesť celkom nekorešponduje s jeho reálnymi osobnostnými črtami. Obávaný zlosyn je totiž v skutočnosti pomerne charakterný človek a obeť súhry nešťastných okolností. A jeho najväčším nepriateľom nie je systém, kráľovstvo či dobro ako také, ale niekdajší kamarát a momentálny ospevovaný hrdina ríše Goldenloin. Práve pre jeho praktiky počas výcviku klesol Blackheart na dno a mohol zabudnúť na sen o sláve. Teda aspoň v "pozitívnej" podobe. Nebyť Nimony, zrejme by sa navždy zožieral zášťou a nedoriešenými problémami z minulosti. Ibaže ambiciózna červenovláska ho vženie do boja proti Inštitútu, dohliadajúceho na bezpečnosť kráľovstva, čo vedie k odhaleniu pravých tvárí ukrytých za maskami a uvedomeniu si, že dobro a zlo môžu byť veľmi relatívne pojmy. Spočiatku sa zdá, že Noelle Stevenson prevracia naruby príbehové klišé, a tento princíp funguje zhruba do polovice, keď začína byť jasné, že všetky línie sa pravdepodobne spoja v sladkom happyende. Nevnímam to však kriticky, dej si nič iné ani nežiadal. Najväčším orieškom je napokon sama Nimona, jej osud sa predvída najťažšie a dalo by sa diskutovať, či sa dočkala uspokojivého záveru. No práve v nejednoznačnosti tkvie sila jej postavy. 

Väčšina názorov na Nimonu, s ktorými som sa stretol, ju doslova ospevovala, mne však neraz prekážalo jej detinské správanie. Iste, môžete argumentovať jej vekom, ale vzhľadom na všetky okolnosti vývoja jej postavy by to nebolo až také relevantné. Oveľa viac mi prirástli k srdcu Blackheart a Goldenloin, a práve na túto dvojicu sa sústredila moja pozornosť. Niežeby mi bol osud Nimony ľahostajný, no viac ma trápilo, ako to dopadne medzi týmito dvoma protikladmi. Kontrasty sú očividné nielen v obsahu, ale aj grafike. Farebné kombinácie a variácie lahodia oku, funkčne dotvárajú celkovú atmosféru a ani jedna sa netlačí do popredia na úkor inej. Páčilo sa mi, že na konci sme mali príležitosť vidieť viaceré varianty hrdinov a ich cestu ku konečnej verzii. Apropo, hrdinovia. Noelle Stevenson poskytuje čitateľovi priestor na zamyslenie, kto je skutočný hrdina, a aj keď to priam bije do očí, zvyšuje to komplexnosť postáv. Nedá mi tiež nespomenúť faktor, ktorý mi miestami kazil dojem, a to chyby v texte. Nebolo ho tam až toľko, aby si ich zodpovedné osoby nevšimli...

Ako som sa presvedčil, Nimonin úspech je zaslúžený. Ide o inovatívne aj inšpiratívne dielo, stvorené na opakované čítanie. Vďaka početným motívom a príťažlivým ilustráciám sa v ňom dá vždy nájsť niečo nové.

Originálny názov: Nimona

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Ivana Cingelová

Počet strán: 272

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Ako sceliť rozbité srdce

Málokedy ma udalosti v knihách dojmú natoľko, že by som uronil slzu. Preto, keď je nejaký titul ohlasovaný ako doják, pri ktorom sa vám naplno otvoria slzné kanáliky, pristupujem k nemu skepticky. Nazdávam sa totiž, že na mňa číha prehnane sentimentálny príbeh tlačiaci na pílu, cielene vyvolávajúci v čitateľovi búrku emócií. Reakcie na Môj prvý tanec zneli práve tak, no zaujal ma názov a ani anotácia neznela zle. Zdalo sa, že okrem pestrej palety pocitov sa dočkám aj vydarenej romantickej komédie a osobne vždy dám šancu knihám, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do umeleckého sveta. Rozvíjať tanec na stránkach je pomerne náročné a závisí od rozprávačského talentu autora či autorky, nakoľko dokáže preniesť jeho aspekty do vnímania čitateľa. 

"Pri refréne schytí stojan mikrofónu a nahne ho dopredu, akoby potreboval na svoj hlas viac miesta, akoby potreboval viac mieta na emócie, ktoré nám chce odovzdať, aby v nás rástli. V mysli sa mi vynorí obraz toho, ako bude vyzerať jeho budúcnosť. Žiaden malý klub, ale štadión. Nie päťdesiat ľudí, ale päťdesiattisíc. Nie nedokončená pieseň, ale celý zoznam hitov. V tejto budúcnosti dostane všetko, po čom túži. Ale potom pokrútim hlavou, lebo sa to, samozrejme, takto nestane. Za posledné týždne som kvôli svojim víziám videla dostatok zlomených sŕdc, aby som vedela, že život takmer nikdy nie je taký, aký si myslíte, že bude." (str. 106-107)

Meno Nicoly Yoon mi bolo povedomé, hoci som od nej ešte nič nečítal. Až neskôr mi došlo, že som videl filmy nakrútené podľa jej kníh. Tie ma síce bavili, ale hneď som ich zaradil do kategórie raz a dosť. Každopádne mi bolo jasné, že Nicola je skúsená spisovateľka a v správnych rukách sa náročný námet  môže vydať nezabudnuteľnou cestou. A naozaj to tak bolo! Jej novinka, ktorá vyšla v slovenskom preklade pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo, vás odzbrojí čarovným, provokujúcim príbehom o nutnosti riskovať, žiť naplno a nabrať odvahu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Ústrednou hrdinkou je osemnásťročná Evie, ktorá na prahu dospelosti čelí rozpadu manželstva svojich rodičov a potýka sa aj s dôsledkami toho, že videla otca bozkávať cudziu ženu. Tu sa hneď musím pristaviť. Pokiaľ ide o rozvod rodičov, ten je, žiaľ, pomerne bežnou súčasťou života mladých ľudí, a väčšina autorov sa zameriava na jeho spracovanie mladšími tínedžermi. Páči sa mi, že Nicola Yoon poukazuje na jeho prežívanie aj u človeka, ktorý je už podľa zákona dospelý. Evie sa pohybuje na hranici detstva a so všetkými ďalšími zmenami, čo na ňu čakajú, ho vníma ešte intenzívnejšie. Nemyslite si však, že sa vyžíva v trápení, popritom sa dostáva do mnohých zábavných situácií, ktoré kompenzujú ťaživejšie témy a zároveň pripravujú pôdu pre nadchádzajúce udalosti. Evie sa zatvrdí a prestáva veriť vo večnú lásku. Zbavuje sa zbierky romantických kníh, pričom získa inú, čo jej obráti život hore nohami. Má názov Môj prvý tanec, čo je zvláštne samo osebe, ale Evie začne mať odvtedy vízie, kde vidí priebeh vzťahu rôznych párov (a najmä ich rozchody). Tie zdieľa so svojím kamarátom Martinom, ktorý mi ako postava s krásne otvorenou mysľou veľmi sadol. Pátranie po záhadnej žene, ktorá jej knihu venovala, zavedie Evie do tanečného štúdia La Brea. Zapíše sa na kurz a zoznámi sa s chlapcom menom X (skratka od Xaviera). Tento moment je zlomový a Evie postupne prehodnocuje svoje postoje k nadväzovaniu bližších kontaktov, láske i jej pominutiu. Popritom, ako sa učí rôzne tance a pripravuje sa na súťaž, pomaly, ale isto podlieha Xavierovmu šarmu. Ako by aj nie, keď je navyše aj lídrom rockovej kapely a predstavuje svieži vietor v jej pochmúrnych, zmätených dňoch? 

Nicola Yoon (zdroj: NPR)

"Viem, že ho pobozkám. Úprimne, nič ma nemôže zastaviť. Chcem ho pobozkať už nejaký čas. Asi od LaLaLand prehliadok. Možno som to chcela ešte skôr. Jediný dôvod, prečo som to ešte neurobila, je to, že sa bojím. Bojím sa kvôli otcovi a rozvodu. Kvôli víziám. Čo keď uvidím našu budúcnosť? Čo keď nebudeme mať dobrú budúcnosť? Ale už sa viac nechcem báť. Nahnem sa a zakloním hlavu. Narazíme o seba zubami. Usmeje sa mi do pier a na sekundu sa odtiahne, aby upravil našu polohu." (str. 124)

Nicola Yoon skvele mieša skutočnú kliatbu s tým, ako si my sami neraz vytvárame vlastné prekliatia, zvaľujúc vinu na okolitý svet. Tento ústretový, sugestívny román jemne vnáša do mysle čitateľa pravdu o tom, aké je dôležité narúšať stereotyp, prekonávať sa a hľadať nové spôsoby riešenia problémov. A, prirodzene, nebáť sa požiadať o pomoc iných ľudí, pretože to nie je prejavom slabosti, práve naopak. Ide o prejav dôvery, čo môže viesť k ďalším netušeným možnostiam. Môj prvý tanec prečítate raz-dva, kapitoly sú krátke, ale dojem vo vás ostane dlho. Som rád, že som sa tejto knihe nevyhol, ani by som netušil, o čo prichádzam. Prajem jej úspešnú cestu do slovenských sŕdc, moje si už získala. 

Originálny názov: Instructions for Dancing
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Lesniaková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Láska v tieni zrady

Už viackrát som sa, žiaľ, stretol s fenoménom, že prostredné časti trilógií ťahajú za kratší koniec a sú len akýmsi nudným spojovacím článkom medzi zaujímavým úvodom a vygradovaným záverom (v tom lepšom prípade). Kiera Cass narúša tento prvok a sériu Prisľúbená sa rozhodla múdro koncipovať ako dilógiu. Po prečítaní musím povedať, že to bol správny krok. Hoci iné autorky by boli schopné daný príbeh roztiahnuť ešte aspoň o jednu knihu. Zradená je totiž dejovo lepšia ako jej predchodkyňa a žne, čo ona zasiala. Kým prvý diel sa niesol viac v duchu rozprávkovosti a jednoduchosti, druhý obsahuje viacero zvratov, z ktorých nie všetky sa dali predvídať. To však neznamená, že by sa nejako narušila pôvodná atmosféra. Román nesie typické prvky autorkinho rukopisu a poteší všetkých jej fanúšikov. 

"Keď bol občas svet príliš tichý, počula som iné zvuky, vymyslené. Počula som Silasov krik. Počula som ho prosiť. Alebo občas plakala moja mama. Moja myseľ sa snažila vyplniť prázdne miesta a predstavovala si to najhoršie. Nútila som samu seba, aby som, naopak, myslela na to najlepšie. Povedala som si, že matka od toľkého strachu odpadla a môj otec si k nej znepokojene kľakol a chytil ju za ruku. On tak nevidel príchod smrti a ona ju necítila. Čo sa týkalo Silasa, nevedela som si predstaviť, že sa nepostavil tvárou v tvár čomukoľvek, čo ho čakalo, či už to bolo dobré, alebo zlé." (str. 29)

Ústredná hrdinka Hollis už nie je tým naivným, zasneným dievčaťom ako kedysi. Búrlivé udalosti ju zmenili - a v mnohých ohľadoch k lepšiemu. Kým predtým pôsobila ľahkovážnejšie a mala pomerne okresané predstavy o živote za múrmi paláca či hranicami krajiny, teraz je silnejšou, rozhodnejšou, ale i zábavnejšou verziou seba samej. V Prisľúbenej zohrával dôležitú úlohu Silas, ale v Zradenej hrá prím Etan. Tomu sa nedostávalo až tak veľa priestoru, a keď sa aj v nejakej scéne vyskytol, nezanechal práve pozitívny dojem. Aj menej skúsený čitateľ však nepochybne vycítil, že ide iba o masku a autorka si pripravuje pôdu pre jeho komplexnejšie stvárnenie. Ide síce o často využívané klišé odroňa s dobrým srdcom, ale vždy ma baví odhaľovať jednotlivé vrstvy a príbeh ukrytý za vybudovaným múrom. Spočiatku mi pripadal mierne silený, čo sa jeho celkového zaradenia do deja týka, ale postupne prekonal všetky ostatné mužské postavy. Interakciám medzi Hollis a Etanom napomáha hlavne situácia, v ktorej sa následníčka trónu ocitla po vražednom nepriateľskom útoku. S jej niekdajším manželom mala síce pekný vzťah, ale na môj vkus príliš poznačený leskom kráľovského dvora a prvej nesmelej lásky (čosi na spôsob série Selekcia). Lenže Hollis sa zmenila a rovnako je iný aj jej postoj k romantike a vzťahom všeobecne. Nielen tým partnerským, ale aj spojeneckým či rodinným. Vzťah s Etanom je rozhodne realistickejší, hoci o uveriteľnosti deja sa dá, samozrejme, diskutovať. Knihy Kiery Cass však nečítame preto, aby sme v nej našli odpovede na skutočné problémy, práve naopak, chceme prostredníctvom nich z reality uniknúť. Zradená je na to ako stvorená, hoci občas je trochu smiešne, ako odrazu všetci obdivujú Hollis pre jej "novonadobudnuté" vlastnosti, zmýšľanie, nápady a podobne. Z princeznej k revolucionárke je zjavne len malý krok a aj obávaný protivník, geniálny stratég a hrôzu zasievajúci kráľ Quinten musí predsa uznať, že má dočinenia so silnou súperkou. Nuž... neviem 😀. Záver mi pripadal oproti zvyšku knihy mierne odfláknutý, čakal som dramatickejšie vyvrcholenie. Ale keď uvážim, že po autorkinej tvorbe siahajú aj neskôr narodení čitatelia (presnejšie čitateľky), toto spracovanie je primerané. 

Kiera Cass (zdroj: Goodreads)

"Etan ma zdvihol druhý raz a ja som sa zasmiala na jeho posmešnom zastonaní - akoby som bola na ďalšie zdvihnutie príliš ťažká. Pri treťom zdvihnutí som si uvedomila, že hľadím dole naňho, a on vyzerá... šťastne. Spomenula som si na deň, keď sme sa spoznali. Musel byť taký nešťastný, keď bol donútený priviesť svoju rodinu do dúpäťa nepriateľa, do domova ľudí, ktorí zabili jeho priateľov. Spomenula som si, ako zúril, keď som sa votrela do jeho domova, prenikla na to jediné miesto na svete, ktoré malo byť jeho. Spomenula som si, ako veľmi sme sa na seba hnevali. Kam sa všetok ten hnev vytratil?" (str. 167)

Séria Prisľúbená je rozprávkou pre dospievajúcich a v tomto smere jej niet čo vyčítať. Dospelejší čitatelia sa musia pripraviť na občasné neuveriteľné situácie či konanie postáv, no i tak i na nich čaká zábavné pohrúženie sa do osudov fiktívnych kráľovstiev. Hollis síce nie je protagonistkou, ktorá by vám dlho utkvela v pamätí, dokáže však utiahnuť príbeh. Viac než dve časti však zrejme neutiahne, preto dúfam, že Kiera Cass to nebude siliť a radšej nám prinesie čosi nové.  

Originálny názov: The Betrayed
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Prisľúbená)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Je kliatba silnejšia než sesterské puto?

Koncom tohto týždňa vychádza pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo kniha, ktorá v poslednom čase zahltila internety. Ako spisovateľ som chcel mať na autorku ťažké srdce, že prišla s takým famóznym námetom, ale je to nemožné. Prečo? Po prvé, Vladimíra Šebová je strašne sympatická baba, a po druhé, prvá časť jej novej série patrí k tomu najlepšiemu, čo momentálne môžete nájsť v žánri young adult. A nemyslím tým iba domácu produkciu. Pulty kníhkupectiev sa prehýbajú pod titulmi, ktoré sú kvalitatívne o niekoľko tried nižšie. Preto verím, že Dcéra zimy sa dočká zaslúženého úspechu. Zatiaľ tomu všetko nasvedčuje. Už na prvý pohľad je zrejmé, že vydavateľstvo si dalo na románe záležať, jeho výsledná podoba neujde pozornosti žiadneho knihomoľa a oblaží jeho dušu nielen obsahom, ale i grafickým spracovaním. 

"Začala pátrať. Hľadala informácie, ako je možné, že sestra, ktorá jej kedysi dávno zomrela pred očami, bola opäť živá. Vyhľadávala vzdelancov, lekárov či duchovných. Hľadala odpovede, no nikto jej nevedel povedať nič rozumné. Zo svetla sa obrátila do tieňa. Vyhľadávala rôzne kulty a spolky. Pýtala sa ľudí, ktorí sa vyhlasovali za čarodejníkov a šamanov. Tvrdili, že hovoria s mŕtvymi, ovládajú mágiu, majú čarovné amulety na každý problém. Zatracovali Perúna, uctievali Velesa. Všetci do jedného boli podvodníci." (str. 59)

Krásnu, výraznú obálku s množstvom symbolov ilustrovala Lenka Šimečková. Viaceré prvky vám dajú zmysel až počas čítania, čím sa jej význam ešte zvyšuje a nie je iba peknou pozlátkou. Na vnútornej strane vás čaká ďalší zjav - mapa z dielne Briana Terrera, ktorá ulahodí oku a najmä vám pomôže zorientovať sa v putovaní hlavnej hrdinky. A tým sa konečne dostávam k samotnej Dcére zimy. Nie je ňou nik iný ako obávaná, zatracovaná a svojím spôsobom dostatočne nepochopená Morena. Slovanská bohyňa smrti sa dodnes zachovala v ľudových tradíciách, hoci v pomerne nelichotivej podobe slamenej bábky, ktorej zničenie predstavuje príchod vytúženej jari. Málokto sa pritom zamyslí, čo bola Morena vlastne zač, ako sa zhostila svojej úlohy, či bola vôbec aspoň trochu podobná obyčajným ľuďom? A hlavne, aký bol jej vzťah k sestre Vesne, jej úplnému povahovému protikladu? Je logické predpokladať, že ju nemala veľmi v láske, ale rodinné putá sa nedajú ignorovať, Morenu navyše kvári trauma z Vesninej smrti. Ale to už zabŕdam do deja knihy, o ktorom sa nechcem až tak rozširovať. Niežeby nebolo o čom hovoriť, práve naopak. Nerád by som však niekoho pripravil o zážitok z odhaľovania všemožných motívov. Je ich tu naozaj požehnane, Vlaďa Šebová rozhodne vie, ako chytiť čitateľa na háčik. Lepšie povedané, sám naň ochotne skočí! Kliatba, ktorá sestry postihla, patrí vo svete fantasy pre mladých k tým záživnejším, pričom Vesna to má podľa mňa ešte ťažšie než Morena. Sedemnásťročné dievča so stáročnými životnými skúsenosťami by mala byť zvyknutá na všetko, no stále ju má čo prekvapiť. Dostáva sa do pestrých situácií, ktoré preveria jej motiváciu i charakter. A verte mi, napriek povesti, čo Morenu sprevádza, si ju veľmi rýchlo obľúbite. Ja by som ju určite bral ako kamošku, oslovil ma jej sarkazmus spojený s vernosťou a prekonávaním seba samej. Vesna je, samozrejme, tiež dôležitou súčasťou deja, veselým, sympatickým slniečkom, ale temnota jednoducho v danom žánri vždy zvíťazí 😀 Príbeh nie je rozprávaný chronologicky, presúvame sa rôznymi časovými líniami, čím získava väčšiu hĺbku. Veľkú zásluhu na tom majú aj vedľajšie postavy, z ktorých mi najviac zaimponovali Jadwiga a Milton. Zaradím sa tým zrejme k drvivej väčšine čitateľov, ale milujem akékoľvek odľahčenia v inak dramatickom deji. 

Vladimíra Šebová (zdroj: vladimirasebova.com)

"Vesna klesala ku dnu jazera rýchlo, dlhé zlaté vlasy okolo nej viali ako tisícky stužiek a z úst unikali bubliny vzduchu stúpajúce nahor k hladine. Farebný čepiec sa jej odmotal z hlavy a pomaly sa vznášal v čiernej vode Vlčieho jazera. Rozhadzovala rukami, kopala nohami, no predsa klesala. Morena k nej priplávala a chytila ju za ruku. Ľadová voda ju pichala do kože ako tisíc ihiel. Snažila sa so sestrou plávať k hladine, no dlhé svadobné šaty ju sťahovali ku dnu. Obe kopali nohami, no hladina sa nad ich hlavami vzďaľovala." (str. 242)

Od prológu až po epilóg ide o strhujúcu jazdu, užívate si každý jeden moment, v tomto prípade kapitolu. Vladimíra Šebová vytvorila nový svet s využitím tradičných prvkov. Pri čítaní sa občas ponoríte do svojho detstva a ľudových rozprávok, inokedy budete konfrontovaní so znakmi modernej kompozície. Je vidieť, že Vlaďa pristupuje k svojmu textu ako k remeslu (mimochodom, ak nepoznáte projekt O písaní, mali by ste to čím skôr napraviť). Dcéra zimy síce vychádza koncom leta, ale na dobrý príbeh je stvorené hocijaké ročné obdobie. Dúfam, že pokračovania sa budú niesť v rovnako skvelom duchu a už teraz som zvedavý, aké postavy zo slovanskej mytológie nám autorka naservíruje.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media

Čas zahojí všetky rany

Siahnuť po náročných témach, ktoré čitateľa deprimujú, respr. mu minimálne vženú slzy do očí, je občas riskantné. V rukách neskúsených autorov môžu ľahko vybuchnúť a ani zďaleka sa nepriblížia naplneniu pôvodného zámeru. Americká spisovateľka Nina LaCour sa rozhodla na námete smrti najlepšej kamarátky založiť dokonca svoj debut. A hoci vyšiel už v roku 2009, nijako to neznižuje jeho hodnotu, skôr naopak. Bolo príjemné vrátiť sa do čias, keď mládež ešte neovplyvňovali sociálne siete ako dnes, a pri čítaní si prakticky ani neuvedomíte, že príbeh sa odohráva pred viac než desiatimi rokmi. Doba sa možno trochu zmenil, ale ľudia ostávajú vo svojej podstate rovnakí. Všetci túžime po láske, nádeji a pochopení. A to aj vtedy (lepšie povedané práve vtedy), keď necítime nič viac než prázdnotu. 

"Mala som si všimnúť, ako veľmi sa bojí. Na to sú predsa priatelia: všimnú si, keď sa niečo deje. Navzájom si pomáhajú. Vidia to, čo rodičia nie. Keby som mohla vrátiť čas, postavila by som sa s ňou pred zrkadlo a vymenovala jej, čo všetko je na nej úžasné. Neodišla by som, keď občas znenazdajky spanikárila a stíchla. Namiesto toho by som pustila nejakú hudbu, sadla si na koberec a chrbtom sa oprela o stenu jej izby v nádeji, že aj keď možno nepreniknem do najtemnejších zákutí jej mysle, počkám na ňu aspoň tu, vonku." (str. 100)

Caitlinina priateľka Ingrid spácha na konci školského roka samovraždu a od tej chvíle sa Caitlin ocitá v kolotoči smútku, viny a odmietania svojho okolia. Keďže čelí dovtedy nepoznaným emóciám, odcudzuje sa od rodiny, ktorá ju nedokáže pochopiť, a so stratou sa vyrovnáva po svojom. Aj keď to znamená samotu, frustráciu a nechuť vrátiť sa k bežným činnostiam, ktoré jej kedysi prinášali radosť. Celkovú prázdnotu, ktorá nastala po Ingridinom odchode, ešte zvýrazní nadchádzajúce leto a dlhé voľné dni. Návrat do školských lavíc je síce v tomto zmysle vykúpením, no zároveň aj obrovskou skúškou. Caitlin nie totiž pripravená na všetky reči, pohľady a prejavy účasti. Nikto predsa nepoznal Ingrid tak dobre ako ona... alebo ju nepoznala ani ona? Caitlin prepadá výčitkám a otázkam, či mohla nejako zabrániť tragédii, či bola dostatočne pozornou kamarátkou...? K rozlúsknutiu záhady Ingridinho vnútra jej dopomôže jej denník, ktorý objaví vo svojej izbe. Dávkuje si ho po kúskoch a pomaly odhaľuje jej skryté pocity, myšlienky i bolesti. A popri tom, ako sa ponára do mysle utrápenej priateľky, absolvuje i svoju očistu a návrat do života. Pretože ona ešte má šancu užívať si každý východ slnka, pohladenie milovaného človeka a drobné láskavosti, čo vyznievajú ako samozrejmosť, ale všetci ich potrebujú. Caitlin postupne nachádza nové priateľstvá i prvú lásku, a to i za pomoci umenia. To je, mimochodom, jedným z pilierov deja. Páčilo sa mi, že nešlo o literatúru, z čoho sa stáva pomerne veľké klišé, ale o fotografovanie. Bolo zaujímavé dozvedieť sa niečo z tohto súdka, tmavé komory majú svoje čaro, rovnako ako vnímanie krásy vo všedných veciach. Zároveň sa vďaka tomu rozvíja aj vzťah Caitlin a učiteľky fotografie. Je fajn, že Nina LaCour pojala postoje k smrti mladého dievčaťa z rôznych uhlov. Nemyslite si však, že celá kniha je venovaná smútku. Prevažuje skôr v úvode, kedy je rana ešte čerstvá, postupne dej prechádza do klasickej tínedžerskej vzťahovky, kde sa riešia prvé lásky, smerovanie života a rodinné väzby. Krátke kapitoly vás nútia čítať ďalej a ďalej, stránky sa obracajú takmer samy. Kdesi som zachytil tvrdenie, že autorkine romány sú útle, s čím veľmi nesúhlasím. Rozsah je optimálny, veľkosť písma tiež a obsahovo presahujú rámec cieľovej skupiny. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nijaký chalan ma ešte nevidel v podprsenke. Čakám, kým sa na mňa pozrie. Konečne zdvihne zrak. Tvár mu očervenie. Pomaly preglgne. Opatrne sa prisuniem bližšie k nemu, preplazím sa cez tisícku pastelovo sfarbených krajín, posadím sa mu na kolená, nohy mu oviniem okolo pása a pobozkám ho. V ústach má chladno a jazykom sa obtriem o mätovú žuvačku. Teplými rukami ma pohladí po chrbte a ja uvažujem, či niekedy sníval o niečom takom, či o mne už takto premýšľal. Dúfam, že áno, lebo zvyčajne nie som taká odvážna." (str. 127)

Kniha Pôjdem tam, kam pôjdeš ty je krásnym vyznaním. Vzdáva poctu priateľstvu, potrebe všímať si pozornejšie svoje okolie a podať pomocnú ruku tým, ktorí o ňu sami nedokážu požiadať. Autorka sama priznáva, že k napísaniu románu ju podnietili vlastné skúsenosti zo školských čias, a zrejme každý z nás pozná niekoho s podobným problémom, s akým sa potýkala Ingrid. Preto oceňujem aj kontakty pre prípad psychickej krízy a otázky na zamyslenie, hoci vyznievajú ako úlohy z učebnice literatúry... Myšlienky v tomto diele sú silné, to nepochybne, i keď dejovo kniha občas zakolíše a ustrnie na mieste. V závere však všetky motívy do seba pekne zapadnú a dojem z čítania vo vás bude rezonovať ešte dlho.

Originálny názov: Hold Still
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 255

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Láska v područí intríg a smrti

Samostatne stojaci príbeh je vo fantazijnom subžánri young adult v súčasnosti skôr výnimkou než pravidlom. Novinka od Tricie Levenseller je preto vhodná pre každého, kto sa nerád púšťa do príbehov s koncom v nedohľadne alebo naskakuje na už rozbehnutý vlak. Zároveň však poteší všetkých priaznivcov žánru, pretože ponúka to najlepšie, čo v ňom možno nájsť - zaujímavú zápletku, výrazné postavy, nepredvídateľnosť a skvele vybudovanú atmosféru. S autorkinou tvorbou som sa stretol prvýkrát, ale ihneď ma upútal jej rozprávačský štýl aj schopnosť preniesť čitateľa do iného sveta. Práve na tom občas iní spisovatelia zlyhávajú, no Tricia to zvláda s prehľadom. Nič nepôsobí rušivo, aj opisov je tak akurát, aby ste si vytvorili predstavu bez zbytočného zabiehania do otravných detailov. 

"Bola som opatrná. Dážď zmyl stopy koní, a keď som skoro ráno dorazila domov, stačilo zničiť špinavé šaty a nepozorovane sa dostať z izby. S Hektorom som si poradila rovnako ako s každým iným problémom: sama a nesmierne dôkladne. Nemohli ho nájsť. Aj keby sa niekto vybral na výlet do lesa, nemohol by predsa tušiť, že stojí na hrobe. Lord Divas si iste myslí, že Hektor jednoducho odišiel na dlhé prázdniny a zrazu si zmyslel, že syna túži nájsť. Niežeby mu na ňom malo záležať - Hektor bol piaty dedič v poradí. Čosi sa zmenilo, no nesmiem dovoliť, aby ma to rozhodilo." (str. 73)

Dôvod je čisto prozaický - autorka kladie dôraz predovšetkým na príbeh a postavy. A robí to znamenite. Ústredné duo patrí k tým, ktoré si zapamätáte a budete s ním porovnávať ďalšie podobné dvojice. Alessandra a Tieňový kráľ pritom nie sú žiadni hrdinovia v pravom slova zmysle. Anotácia ľahko vyvolá dojem, že medzi nimi dôjde ku klasickému posunu od nenávisti k láske. Niežeby to nebolo celkom tak, no nenávisť je v tomto prípade zastúpená túžbou získať neobmedzenú moc a kráľ je pre Alessandru jednoducho len prostriedkom na jej získanie. Nie je v tom nič osobné. Aspoň zatiaľ... Tiene medzi nami majú skvelý, viacvrstvový názov. Odkazuje nielen na temnotu kráľovského dvora či zákulisné ťahy, ale aj na vnútorné besy a pohnútky, vedúce k rôznym udalostiam. A tých sa v deji vyskytne veru poriadne veľa. Občas ma aj zamrzelo, že kniha sa nerozvinie do viacerých dielov, potenciál na to nepochybne má. Stalo sa tak hlavne v pasážach, ktoré mi pripadali mierne unáhlené, aj keď ich nebolo veľa a v podstate len podporili celkovú dynamiku. Vzhľadom na standalone charakter nenatrafíte na hluché miesta, všetko pekne rýchlo odsýpa a ani sa nenazdáte a ste na konci. Ale späť k postavám... Často sa stretávame s tým, že hrdinky majú určitú negatívnu motiváciu, väčšinou ich k tomu ženie pomsta, ale veľmi rýchlo prevážia ich kladné vlastnosti. Alessandra sa vôbec netvári ako obeť okolností, hoci rodinné pomery ju vyformovali do súčasnej podoby, keď dáva prednosť získaniu moci za akýchkoľvek podmienok než životu v úzadí. Hoci by to znamenalo zabiť kráľa a prebrať po ňom trón. Alessandra je odhodlaná, ambiciózna mladá žena, ktorá sa nebojí doslova si zašpiniť ruky krvou. A v prítomnosti kráľa s jeho tajomne príťažlivou krásou nepadne hneď do kolien, ich romanca vzniká postupne a hlavne uveriteľne. To znamená, že nad nimi nebudete prevracať očami ani sa vám nebude pri obracaní strán lepiť med na prsty. Tieňový kráľ si je rovnako vedomý svojho postavenia aj povinností, ktoré z neho vyplývajú. Nepozastavuje sa zbytočne nad dobývaním cudzích území, niekedy sa prejaví dokonca nemilosrdne, ale aj to z neho robilo v mojich očiach autentického panovníka viac než príliš moralizujúci panovníci z iných kníh, odohrávajúcich sa na kráľovskom dvore. 

Tricia Levenseller (zdroj: Twitter)

"Všetci boli vydesení, keď do paláca vtrhli votrelci. Nikto si nepamätá, kto bol s nimi v zabezpečenej miestnosti, okrem ľudí, ktorých mal priamo vedľa seba. Polovica aristokracie tvrdí, že boli na miestach, kde ich nikto iný nevidel. Ampelios vyšetroval, kto mi vtedy pred dvoma mesiacmi mohol podsunúť otrávené rukavice. Nezistil nič. A najhoršie je, že neviem, či je to pravda alebo či je do sprisahania namočený spolu so zvyškom rady. Nový útok nám mohol poskytnúť záchytné body, ale útočník je mŕtvy. Jeho telo neodhalilo žiadne tajomstvá." (str. 195)

Apropo, kráľovský dvor. Nečakajte nablýskané, idealizované prostredie ako vystrihnuté z disneyovských rozprávok. Aj v Tieňoch medzi nami sa síce zúčastníte plesov, večerí, navštívite tajné zákutia či záhrady, ale atmosféra priam praje skrytým úvahám, či sa náhodou aj žiarivo vykreslená scéna odrazu nezvrtne a nezíska krvavejší odtieň. Páčilo sa mi tiež, ako sa Alessandra (ne)snažila zapadnúť do vysokej spoločnosti. Jej módne kreácie tvoria podstatnú súčasť jej talentu aj osobnosti, prejavila sa v nich autorkina fantázia aj schopnosť odlíšiť svoju hrdinku od iných. Tricia Levenseller ma veľmi príjemne prekvapila. Čakal som síce, že jej román bude patriť k nadpriemeru, ale nie, že bude až natoľko výnimočný. Som rád, že som mal možnosť prečítať si ho ešte pred oficiálnym vydaním. Teraz môžem už len spokojne sledovať, ako očarí množstvo ďalších čitateľov, a dúfať, že sa dočkáme prekladu aj iných Triciných diel. 

Originálny názov: Shadows Between Us
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Elena Guričanová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.