Potláčať zlé spomienky sa nevypláca

Pri najbližšej návšteve kníhkupectva či prehľadávaní stránok internetových predajcov by nemala ujsť vašej pozornosti novinka z pera americkej spisovateľky Niny LaCour. Vo vydavateľstve CooBoo vyšiel preklad už tretej knihy, pod ktorou je podpísaná, a znovu na vás zaútočí svojím sugestívnym rozprávačským štýlom. V prípade jej tvorby ide o samostatné príbehy bez príslušnosti k sérii, takže sa nebojte siahnuť po ktoromkoľvek z nich. Rozpoznáte ich podľa famóznych kreslených obálok, verne vystihujúcich podstatu deja i jeho atmosféru, a neveľkého rozsahu. Je pritom zaujímavé, že napriek pomerne malému počtu strán sa dočkáte výraznejších myšlienok a dojmov než pri dlhších románoch. Nina totiž nič nezahmlieva, odhaľuje problémy a skryté pocity až na kosť, čím sa stáva aj vašou tichou terapeutkou. 

"Akoby zima a hrobová tíš po celý čas striehli pod lavicou a trpezlivo vyčkávali, kým sa prestanem sústrediť na upratovanie a začnem im venovať pozornosť. Po stene prebehol tieň. Znehybnela som, v duchu som sa pripravovala, že ma zaplaví ďalšia spomienka. Ktovie, ktorý čriepok minulosti sa mi pripomenie tentoraz. No nijaký sa nepripomenul. Vybavila som si Leeho vystrašenú tvár v deň, keď sme sa spolu učili po prvý raz. Na jeho pedantný rukopis a príklady, ktoré konečne dávali zmysel. Ako sme v bezpečí školy prekonali jeho panický záchvat. Možno sa mi ten tieň iba zdal. Určite sa mi iba zdal." (str. 54)

Autorkini fanúšikovia vedia, že jej hrdinky sú väčšinou smutné, zaťažené negatívnymi skúsenosťami a spočiatku tápuce v bežnom živote, z ktorého sa vytratili veselé farby. O to uveriteľnejšie však napokon vyznie ich zmena vo vnímaní sveta i seba samých. Nina LaCour je majsterkou v umeleckom stvárnení trápenia mladých ľudí, preniká cez ich rokmi budovaný pancier, podávajúc im pomocnú ruku pri prekonávaní vlastných bariér. Niet sa čomu čudovať, pochádza z učiteľskej rodiny, sama vedie rôzne kurzy a tvorivému písaniu a podpore talentov sa venuje i vo svojom podcaste. Veľmi sa mi páči jej zdôrazňovanie potreby nájdenia dôležitých slov, nie ich počtu. Sama sa tým totiž neustále riadi, hoci kniha Daj na mňa pozor sa predsa len čímsi odlišuje od tých predošlých. Okrem drsnej skutočnosti v nej objavíte aj prvky nadprirodzena, či skôr ľahšej verzie magického realizmu. Príbeh pritom začína celkom prozaicky - Mila prichádza na farmu neďaleko oceánu, aby sa stala učiteľkou detí bez domova, ktorých sa ujali majitelia farmy Terry a Julia. Odľahlosť prostredia síce nepôsobí ako balzam na jej osamelú dušu, no krása okolitej prírody a vrúcnosť, s akou ju na farmu privítajú, majú v sebe nepopierateľné čaro. Mila však stále bojuje s pocitom, že nezapadá, a jej dojem sa zvýši vo chvíli, keď sa jej začnú zjavovať miestni duchovia a vybavovať spomienky, na ktoré by najradšej zabudla... Ide o motív, ktorý by sa mohol ľahko ubrať hororovým smerom, no Nina nevyužíva takéto prvoplánové šance. Všetko vždy istým spôsobom vedie k uvedomeniu hlavnej postavy, v tomto prípade ide o vyrovnanie sa s ťaživou minulosťou a schopnosťou čeliť nepríjemnej pravde. Zrejme nie je náhoda, že sa na farme stretli jedinci s narušenou dušou, túžiaci po pochopení a náprave. Spoliehať sa však iba na mystiku by bolo málo, a tak sa Mila "lieči" aj prostredníctvom svojej práce a blízkych kontaktov s chovancami pestúnskej rodiny. Každý si nesie svoj kríž, a práve vzájomná podpora a postupne získavaná dôvera im pomôžu poraziť číhajúcich démonov. Samozrejme, tých vnútorných.  

Nina LaCour (zdroj: Text Publishing)

"Vstala som z postele a odšuchtala som sa k oknu. Na poli som uvidela siluety - nežiarili, patrili ľuďom. Nad nimi visel mesiac v splne, takže som ich spoznala. Liz a Terry, medzi nimi Lee. Všetci traja nehybne stáli, akoby na niečo čakali. Chcela som ísť za nimi, no cítila som, že tá chvíľa je zvláštna, intenzívna a jedinečná, preto som ich naďalej sledovala len cez okno. Onedlho som v diaľke zaznamenala pohyb. Prichádzali ďalšie dve postavy, a keď sa priblížili, uvedomila som si, že to je Billy a jeden detský duch." (str. 117)

Duchovia ako symbol našej minulosti je skvelý nápad a autorka ho využíva na maximum. Robí tak našťastie bez zbytočnej dramatizácie, hoci verím, že niektorí čitatelia by uvítali čosi... strhujúcejšie. Priaznivci autorkinej tvorby už sú ale zvyknutí, že napätie vyplýva z iných zdrojov ako z akcie. Ak si dovolíte naplno sa pohrúžiť do príbehu, určite vás emocionálne zasiahne a zamyslíte sa i nad vlastnými životnými skúsenosťami. Nádej ako svetlo na konci tunela vám pritom bude svietiť na cestu a podobne ako Mila si uvedomíte, že nič je lepšie než sa konečne pohnúť ďalej. A že vôbec nie je hanbou požiadať o pomoc niekoho iného, prípadne sa aspoň vyrozprávať. Útly, ale obsahovo bohatý román Daj na mňa pozor je vhodným spoločníkom pre čitateľov rôzneho veku, nie iba pre dospievajúcich, a ja ho môžem len a len odporúčať.

Originálny názov: Watch Over Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán:175

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Romantická oddychovka na zimné večery

Séria Znova nemeckej spisovateľky Mony Kasten je také moje guilty pleasure. Knihy podobného typu extra nevyhľadávam, keďže mi pripadajú až príliš podobné a povrchné. Je síce pravda, že aj Monine príbehy sú plné zaužívaných klišé, ale dokázala ma zaujať výraznými postavami a akousi iskrou. Možno je to jej európskym pôvodom... Chápem, že zasadenie do prostredia amerických adolescentov je čitateľsky príťažlivejšie a zrejme jej to prinieslo väčší úspech, no osobne by som sa nebránil ani reáliám z nemeckých univerzít. Kým prvý diel Začať znova predstavil dvojicu osudom spojených spolubývajúcich a druhý diel Veriť znova potrebu vyrovnať sa so svojou minulosťou, aktuálna tretia časť pracuje s na pohľad celkom odlišnými protagonistami.  

"Chcela som sa tešiť zo sestrinho šťastia. Naozaj. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sa mala dobre a bola šťastná. Lenže predstava, že ju už nebudem mať po svojom boku a stratím ju, lebo bude s niekým iným, jednoducho bolela. Mali sme hrozné detstvo aj dospievanie. Vždy som bola presvedčená, že všetko, čo sa nám stalo, nás viac spojilo. Preto sme si rozumeli lepšie než ostatní. Odrazu som však mala pocit, akoby sa medzi nami vytvorila priepasť, ktorú už neprekročím, pretože jej život sa z jedného dňa na druhý úplne zmenil. Ja nikdy nedospejem do bodu, v ktorom bola ona." (str. 57)

Román Cítiť znova je síce pevnou súčasťou série, ale ponúka samostatný príbeh, tentoraz zameraný na pár, dosiaľ fungujúci na báze vydareného priateľstva. So Sawyer aj s Isaacom sme mali možnosť zoznámiť sa už skôr a ako väčšina vedľajších postáv, z ktorých sa neskôr stanú hlavní hrdinovia, pôsobili sympaticky a schopne utiahnuť vlastnú ľúbostnú líniu. A v čom spočíva ich spomenutá odlišnosť? Isaac je hanblivý, milý a inteligentný chlapec s nízkym sebavedomím, ukrývajúci svoj príťažlivý vzhľad za svojským oblečením, Sawyer si rada užíva a cielene sa vyhýba partnerským vzťahom a skutočným citom. Spomedzi trojice kamarátok vyznieva najostrejšie, no zato sa vie pevne postaviť za ľudí, na ktorých jej záleží. Veľmi sa páčila scéna v bare, keď Isaac čelil posmechu od skupiny dievčat a vyburcovaná Sawyer im názorne ukázala, akej chyby v úsudku sa dopustili, čo sa týka Isaacovej zaujímavosti. Prejav lojality napokon vedie k prvému bozku a emocionálnemu tornádu. To besnie hlavne v Sawyerinom vnútri, ale ani Isaac neostáva ľahostajný voči nečakaným pocitom. Je to však Sawyer, z ktorej pohľadu sledujeme dej, a tak je prirodzené, že sa oboznámime vo väčšej miere práve s jej myšlienkami a dojmami. Jej averzia voči monogamii a dlhotrvácnemu vzťahu má pôvod v minulosti jej rodiny a postupné odhaľovanie súvislostí sa odohráva súbežne s prehlbovaním jej citov voči Isaacovi. Ten sa stane akýmsi jej projektom - vezme si totiž do hlavy, že ho premení zo zakríknutého slušniačika na leva salónov. A už pri počiatočných zmenách jeho vizuálu si uvedomí, akým fešákom v skutočnosti je, a o to viac ju to k nemu začne priťahovať. Fyzická krása a s ňou spojená túžba je hnacou silou celej série a aj v tejto časti sa dočkáte viacerých horúcich pasáží. Sú však využívané funkčne a primerane cieľovej skupine. Na svoje si prídu aj priaznivci fotografovania, pretože ide o jednu so Sawyeriných vášní. Páčilo sa mi, že cez objektív vnímala svet inak - v závislosti od nálady, objektu či atmosféry. Mona Kasten sa snaží dopriať svojim postavám určitý vnútorný vývoj, no objektívne vzaté prakticky iba kĺže po povrchu. Väčšinou ide o vyrovnanie sa so staršími problémami a stačí jeden väčší stimul, aby sa všetko vrátilo do správnych koľají. Ako prvok zbližovania sa protagonistov to však funguje a dokonale potvrdzuje starú známu pravdu o priťahovaní sa protikladov. 

Mona Kasten (zdroj: Andrea Lang Photography)

"Nemohla som byť v jeho blízkosti ani sekundu, kým vo mne vzbudzoval toľko rôznych emócií. Moje zrútenie na narodeninách jeho dedka bolo dostatočnou katastrofou. Niečo také sa mi už nesmie stať, postarám sa o to. Nebola som nijaké urevané dievča. Ani žiarlivka, ak sa chalan pozrie na inú ženu. Netušila som, čo so mnou spravil Isaac Grant, no stačilo. Mala som toho dosť. Chcela som byť znovu sama sebou." (str. 232)

Predošlý diel ma bavil menej než prvý, preto som rád, že tentoraz sa kvalita opäť vyšvihla smerom nahor. Môže za to hlavne ústredné duo, hoci musím povedať, že aj keď je rozprávačkou Sawyer, sympatickejší mi bol Isaac. Oslovil ma svojím charakterom, pokojom a obetavosťou. Cítiť znova je jednoduchá, ale pritom pútavá oddychovka, ktorej koniec je síce predvídateľný, no v danom žánri ide skôr o postavy a dej než o vypointovaný záver. Dôležité je, že si pri nej krásne odpočiniete a spoznáte hrdinov, ktorých by ste chceli mať za kamarátov. A práve v tom tkvie najväčšie čaro Mony Kasten a musím priznať, že už teraz sa teším na zbližovanie ďalších členov partie.

Originálny názov: Feel Again
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Znova)
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Oslobodzujúce postavenie sa minulosti

Nina LaCour by si podľa mňa zaslúžila oveľa viac pozornosti, ako sa jej dostáva. Nielen pre to famózne, bohémsky znejúce meno, ale hlavne pre témy, ktoré vo svojich dielach otvára. Tne totiž priamo do živého, svojich hrdinov absolútne nešetrí a núti ich postaviť sa zoči-voči svojim vnútorným démonom. Tie sú pritom ako šité na mieru dospievajúcim chlapcom a dievčatám, týkajú sa predovšetkým vzťahov, straty a hľadania si miesta v na pohľad cudzom, neprajnom svete. Už po prečítaní knihy Pôjdem tam, kam pôjdeš ty som bol presvedčený o autorkinej všestrannosti a teraz som si svoj názor iba potvrdil. Ak náhodou ešte nepoznáte Nininu tvorbu, mal by som vás upozorniť, že na vás čaká poriadne emotívna jazda. V žiadnom prípade nejde o povrchné čítanie, pri ktorom vám myseľ nesústredene odletí k úvahám, čo si musíte ešte pripísať na nákupný zoznam. 

"Mabel ma pozná lepšie ako ktokoľvek iný na svete, hoci posledné štyri mesiace sme sa vôbec nerozprávali. Na väčšinu esemesiek som jej neodpísala, preto mi ich napokon prestala posielať. Netuším, ako sa jej darí v Los Angeles. Ona zasa nevie, ako sa volá moja spolubývajúca, na aké prednášky chodím, ani či dobre spím. No postačí jej jeden pohľad na moju tvár a hneď pochopí, ako mi je. Z nástenky všetky papiere odopnem a zanesiem ich do kúpeľne v opačnom krídle budovy, kde ich vyhodím do koša. Nikdy sa mi ju nepodarí oklamať." (str. 14)

Hrdinkou a rozprávačkou príbehu je Marin, dievča na prahu dospelosti, ktoré sa rozhodlo zanechať minulosť a odísť na vysokú školu do New Yorku. Hneď sa musím pristaviť pri kontraste dvoch dejísk a ročných období, v ktorých sa príbeh odohráva. Sledujeme totiž dve časové línie - prvá je zasadená do leta pred Mariným odchodom za štúdiom, nachádzame sa v slnečnom San Franciscu, hoci teplé lúče nemajú vplyv na mrazivé ľudské činy... A druhá predstavuje Marine súčasné opätovné stretnutie s priateľkou Mabel. Deje sa tak počas vianočných sviatkov, piesočné pláže sú nahradené zasneženými ulicami a v tejto atmosfére by azda mohlo dôjsť k prelomeniu ľadov. K tomu však povedie ešte dlhá cesta, ktorá musí začať v Marinom súkromnom pekle... Dve časové roviny príbehu nesmierne prospievajú. Nielen pre nutnosť ozrejmiť únik hrdinky na druhý koniec krajiny, ale aj pre komplexnejší pohľad na jej osobnosť a vzťahy. Marin to v domácom prostredí nemala ľahké, jej najbližšou osobou bol starý otec, ktorý ju vo veľkej miere ovplyvnil. Vyrastanie bez prítomnosti milujúcej matky bolo pre Marin v mnohých ohľadoch náročné, no je to napokon len jeden zo zádrhelov, s ktorými sa musí vyrovnať. Román Všetko je tak, ako má byť je síce útly, ale analýzou vnútra mladej ženy symbolicky narastá do väčších rozmerov. Autorka znovu triafa do čierneho a predstavuje protagonistku v náročnej životnej situácii. Jej počiatočný útek pred problémami pôsobí najprv trochu zbabelo, čo sa prejavuje aj v jej reakcii na Mabelinu ohlásenú návštevu, ale postupne čoraz lepšie chápete jej rozhodnutie. Pri toľkom citovom vypätí, akému vo svojom mladom veku čelila, sa nachádzala iba krôčik od úplného zrútenia, preto sa odchod javil ako najvhodnejšie riešenie. Nemyslite si však, že sa dočkáte iba čistej psychologickej drámy. Nina LaCour si pre čitateľa pripravila aj zopár prekvapivých odhalení, ktorými ulahodí aj priaznivcom vyhrotenejšieho deja. Marin sa v priebehu troch dní musí postaviť minulosti, je nútená spracovať svoje najtemnejšie emócie a hlavne sa prijať vo svojej najpravdivejšej podobe. Zjavenie Mabel na prahu jej internátnej izby jej v tom buď môže pomôcť, alebo ju vženie do ešte černejších zákutí duše. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nerozprávali sme sa o tom, že Mabel odchádza o mesiac a pol skôr ako ja. Nerozprávali sme sa o zakrvavených vreckovkách ani o dedovom kašli, ktorý sa ozýval zo zadnej časti domu. Nepovedala som jej o dokumentoch z výšky ani o novej platobnej karte a sotva som na ne myslela - len keď som sa ocitla bez Mabel, iba v najtemnejších a najtichších hodinách -, a keď som si náhodou spomenula, tie myšlienky som sa ihneď usilovala zapudiť. Napokon sa však ukázalo, že ani život v najúpornejšom sebaklame nedokáže zastaviť čas." (str. 128)

Autorka síce píše pre mladších čitateľov, ale po jej knihách môžu pokojne siahnuť aj skôr narodení. Spracúva totiž témy, ktoré nie sú viazané na určité životné obdobie, ale sú zaujímavé pre každého bez rozdielu veku.  V istom zmysle fungujú aj ako terapia v papierovej forme. Netvrdím, že postavy so svojimi myšlienkami vám pomôžu vyriešiť všetky starosti, minimálne vás však podnietia k rôznym úvahám. Nina LaCour má osobitý štýl, ktorý mi celkom sadol. V texte je možné naraziť na viacero podnetných výrokov, i keď si uvedomujem, že zameranie na náročné motívy nemusí vyhovovať každému. Ja som si však stopercentne istý, že hoci je román Všetko je tak, ako má byť len druhým titulom, ktorý som si od Niny prečítal, nebude ani zďaleka posledným...

Originálny názov: We are okay
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 192

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Sociálne siete, sláva a mimozemšťania

Hank Green, brat slávneho spisovateľa Johna, si je dobre vedomý nevyhnutného porovnávania v oblasti literárnej tvorby. Dlho sa pohybuje na poli online médií, a práve znalosti sveta sociálnych sietí spojených s prchavou slávou si vzal na mušku vo svojom debute. Ide však inou cestou ako John a kritické hlasy uťal hneď v zárodku, keďže sa nijako netají ich súrodeneckým vzťahom, ba čo viac, uťahuje si z neho a istým spôsobom tak predznamenáva nádych svojho románu. Obsahom a sci-fi prvkami vtesnanými do našej reality mi pripomenul diela Patricka Nessa, Hank však disponuje väčším nadhľadom. To naznačuje už i samotný názov, ako vystrihnutý z palcových titulkov či umelo vytvorených clickbaitov. 

"Ľudia ma neskôr začali obviňovať, že som prešpekulovaná a vypočítavá marketérka, ktorá využila príležitosť zbohatnúť a stať sa slávnou. Popierala som to, tvrdila som, že je to len bizarná zhoda náhod, ale to bola lož. Lož, ktorá bola súčasťou našej prešpekulovanej a vypočítavej marketingovej stratégie. Ak vám to z pohľadu zvonka pripadalo prirodzené, no, tak sme asi odviedli dobrú prácu. Boli sme vypočítaví. Páčilo sa mi, že sa so mnou ľudia fotia na letisku, páčilo sa mi, že mi platia, páčila sa mi pozornosť a bála som sa, že sa to skončí." (str. 79)

Je to absolútne fenomenálne vás vovedie do sveta, kde nad objektivitou prevažuje snaha o šokovanie, no k slovu sa musí dostať aj pravda, ktorá je neraz ešte fascinujúcejšia. Oným fenomenálnym javom je náhle zjavenie desiatok sôch samurajov v nadživotnej veľkosti v rôznych kútoch sveta. Sú vyrobené z neznámeho materiálu a majú zvláštny vplyv na ľudské vnímanie. Dvadsiatnička April, pracujúca v startupe zameranom na aplikáciu časového manažmentu, cíti, že jej potenciál každým dňom upadá, a "transformer v samurajskom brnení", ktorého nazve Carl, sa nečakane stane jej lístkom preč zo sivej reality. Hneď ako fotografiu monumentu zavesí na sociálne siete, obletí svet a April je odrazu vytrhnutá zo svojej komfortnej zóny. Nejde však o nič, čo by ju nejakým spôsobom iritovalo, aspoň spočiatku. Užíva si pozornosť aj výhody plynúce z rýchlo získanej slávy. Ako mladá žena odchovaná v online prostredí si je však dobre vedomá prchavosti nadobudnutého záujmu a aby si ho udržala, podujme sa pátrať po podstate Carlov a ich význame. April ako rýchlokvasná celebrita, samozrejme, čelí aj nepriazni verejnosti, a hoci jej robí dobre aj zlá reklama, je pre čitateľ pomerne ťažké nájsť v sebe miesto pre súcit s ňou. April totiž nie je typická hrdinka, ku ktorej pocítite sympatie a držíte jej palce na jej ceste za vysnívaným cieľom. Skôr naopak, Hank Green ju prezentuje ako istý archetyp súčasného človeka "postihnutého" možnosťami virality a nehľadiaceho na všemožné dôsledky. Stále som čakal, kedy príde zlom, ktorý prinúti April zamyslieť sa. Či som sa dočkal alebo nie, neprezradím, musíte si to prečítať sami :-) Za spomínané očakávania viním množstvo kníh žánru young adult, ktoré mi prešli rukami, pritom autor stavia na odlišnosti a román Je to absolútne fenomenálne je i žánrovo veľmi ťažké zaradiť. Žiaľ, miestami som mal dojem, akoby sa autor strácal vo vlastnom úsilí a nevie, kam z konopí. Dej pôsobí ako celok nekompatibilne, hlavný motív sa odvíja akoby v úzadí a do toho April rieši svoju sexuálnu orientáciu (čo by bolo úplne v pohode, ide o skvelý námet, ale tu mi to pripadalo akési silené). 

Hank Green (zdroj: The Guardian)

"Niečo mi vrazilo do okna a čo spravím aj? No jasné! Zapnem svetlo a odhrniem závesy pred sklenenými dverami. POMALY! Napriek všetkým tým hrozbám som si stále tak akosi nevedela predstaviť, že by ma chcel niekto reálne zabiť. Obťažovať ma? Jasné. Vyhrážať sa mi? Tiež. Zažalovať ma? Keby len mali dôvod! Ale vražda? To sa robí vo filmoch. Ľudia sa nezabíjajú! Akože, jasné, zabíjajú, čítam noviny. Možno to čosi vypovedá aj o mojom pohľade na svet, keďže sa mi ľudia doslova vyhrážali smrťou, a mne ani len nenapadlo, že by sa ma niekto naozaj pokúsil zabiť." (str. 230)

Na April je veľa toho, nad čím môžete krútiť hlavou. Mne okrem jej donebavolajúcej povrchnosti a zaslepenosti prekážal aj spôsob jej vyjadrovania. Chápem snahu o hovorovú reč, ale všetkého veľa škodí. Tento nešvár pomerne sľubne vyvažujú iné postavy, z ktorých mi sadol napríklad jej kamarát Andy. Keď však vedome odignorujete škrípajúce prvky knihy, máte veľkú šancu užiť si ju. Tematika je moderná, žiaduca a spracovaná so všetkými kladmi i zápormi. Hank Green si na debut odhryzol azda priveľké sústo a svojho brata ani zďaleka neohrozí, no ak sa bude držať pri zemi a utrasie si priority príbehu, mohli by sme sa dočkať výraznejších dojmov. 

Originálny názov: An Absolutely Remarkable Thing
Príslušnosť k sérii: 1, diel (Carlovia)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Ako sceliť rozbité srdce

Málokedy ma udalosti v knihách dojmú natoľko, že by som uronil slzu. Preto, keď je nejaký titul ohlasovaný ako doják, pri ktorom sa vám naplno otvoria slzné kanáliky, pristupujem k nemu skepticky. Nazdávam sa totiž, že na mňa číha prehnane sentimentálny príbeh tlačiaci na pílu, cielene vyvolávajúci v čitateľovi búrku emócií. Reakcie na Môj prvý tanec zneli práve tak, no zaujal ma názov a ani anotácia neznela zle. Zdalo sa, že okrem pestrej palety pocitov sa dočkám aj vydarenej romantickej komédie a osobne vždy dám šancu knihám, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do umeleckého sveta. Rozvíjať tanec na stránkach je pomerne náročné a závisí od rozprávačského talentu autora či autorky, nakoľko dokáže preniesť jeho aspekty do vnímania čitateľa. 

"Pri refréne schytí stojan mikrofónu a nahne ho dopredu, akoby potreboval na svoj hlas viac miesta, akoby potreboval viac mieta na emócie, ktoré nám chce odovzdať, aby v nás rástli. V mysli sa mi vynorí obraz toho, ako bude vyzerať jeho budúcnosť. Žiaden malý klub, ale štadión. Nie päťdesiat ľudí, ale päťdesiattisíc. Nie nedokončená pieseň, ale celý zoznam hitov. V tejto budúcnosti dostane všetko, po čom túži. Ale potom pokrútim hlavou, lebo sa to, samozrejme, takto nestane. Za posledné týždne som kvôli svojim víziám videla dostatok zlomených sŕdc, aby som vedela, že život takmer nikdy nie je taký, aký si myslíte, že bude." (str. 106-107)

Meno Nicoly Yoon mi bolo povedomé, hoci som od nej ešte nič nečítal. Až neskôr mi došlo, že som videl filmy nakrútené podľa jej kníh. Tie ma síce bavili, ale hneď som ich zaradil do kategórie raz a dosť. Každopádne mi bolo jasné, že Nicola je skúsená spisovateľka a v správnych rukách sa náročný námet  môže vydať nezabudnuteľnou cestou. A naozaj to tak bolo! Jej novinka, ktorá vyšla v slovenskom preklade pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo, vás odzbrojí čarovným, provokujúcim príbehom o nutnosti riskovať, žiť naplno a nabrať odvahu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Ústrednou hrdinkou je osemnásťročná Evie, ktorá na prahu dospelosti čelí rozpadu manželstva svojich rodičov a potýka sa aj s dôsledkami toho, že videla otca bozkávať cudziu ženu. Tu sa hneď musím pristaviť. Pokiaľ ide o rozvod rodičov, ten je, žiaľ, pomerne bežnou súčasťou života mladých ľudí, a väčšina autorov sa zameriava na jeho spracovanie mladšími tínedžermi. Páči sa mi, že Nicola Yoon poukazuje na jeho prežívanie aj u človeka, ktorý je už podľa zákona dospelý. Evie sa pohybuje na hranici detstva a so všetkými ďalšími zmenami, čo na ňu čakajú, ho vníma ešte intenzívnejšie. Nemyslite si však, že sa vyžíva v trápení, popritom sa dostáva do mnohých zábavných situácií, ktoré kompenzujú ťaživejšie témy a zároveň pripravujú pôdu pre nadchádzajúce udalosti. Evie sa zatvrdí a prestáva veriť vo večnú lásku. Zbavuje sa zbierky romantických kníh, pričom získa inú, čo jej obráti život hore nohami. Má názov Môj prvý tanec, čo je zvláštne samo osebe, ale Evie začne mať odvtedy vízie, kde vidí priebeh vzťahu rôznych párov (a najmä ich rozchody). Tie zdieľa so svojím kamarátom Martinom, ktorý mi ako postava s krásne otvorenou mysľou veľmi sadol. Pátranie po záhadnej žene, ktorá jej knihu venovala, zavedie Evie do tanečného štúdia La Brea. Zapíše sa na kurz a zoznámi sa s chlapcom menom X (skratka od Xaviera). Tento moment je zlomový a Evie postupne prehodnocuje svoje postoje k nadväzovaniu bližších kontaktov, láske i jej pominutiu. Popritom, ako sa učí rôzne tance a pripravuje sa na súťaž, pomaly, ale isto podlieha Xavierovmu šarmu. Ako by aj nie, keď je navyše aj lídrom rockovej kapely a predstavuje svieži vietor v jej pochmúrnych, zmätených dňoch? 

Nicola Yoon (zdroj: NPR)

"Viem, že ho pobozkám. Úprimne, nič ma nemôže zastaviť. Chcem ho pobozkať už nejaký čas. Asi od LaLaLand prehliadok. Možno som to chcela ešte skôr. Jediný dôvod, prečo som to ešte neurobila, je to, že sa bojím. Bojím sa kvôli otcovi a rozvodu. Kvôli víziám. Čo keď uvidím našu budúcnosť? Čo keď nebudeme mať dobrú budúcnosť? Ale už sa viac nechcem báť. Nahnem sa a zakloním hlavu. Narazíme o seba zubami. Usmeje sa mi do pier a na sekundu sa odtiahne, aby upravil našu polohu." (str. 124)

Nicola Yoon skvele mieša skutočnú kliatbu s tým, ako si my sami neraz vytvárame vlastné prekliatia, zvaľujúc vinu na okolitý svet. Tento ústretový, sugestívny román jemne vnáša do mysle čitateľa pravdu o tom, aké je dôležité narúšať stereotyp, prekonávať sa a hľadať nové spôsoby riešenia problémov. A, prirodzene, nebáť sa požiadať o pomoc iných ľudí, pretože to nie je prejavom slabosti, práve naopak. Ide o prejav dôvery, čo môže viesť k ďalším netušeným možnostiam. Môj prvý tanec prečítate raz-dva, kapitoly sú krátke, ale dojem vo vás ostane dlho. Som rád, že som sa tejto knihe nevyhol, ani by som netušil, o čo prichádzam. Prajem jej úspešnú cestu do slovenských sŕdc, moje si už získala. 

Originálny názov: Instructions for Dancing
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Lesniaková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Pomaly zrejúce romantické new adult

Anna Toddová sa stala veľmi rýchlo pojmom, ktorý poznajú nielen mladí dospelí, ale aj iní, skôr či neskôr narodení čitatelia. Jej séria After nanovo definovala ľúbostné príbehy pre vysokoškolákov na prahu životných zmien a očakávania od ďalších kníh boli, prirodzene, vybičované na maximum. Osobne poznám príbeh Tessy a Hardina len z filmového spracovania, preto som rád siahol po prvej časti novej série Karina a Kael, dúfajúc, že tiež prepadnem čaru Anninho rozprávačského talentu. Už po sto stranách mi však bolo jasné - hoci som sa tomu ešte snažil ako-tak ubrániť -, že jej štýl nebude mojou šálkou kávy. Ťažko povedať, či za to mohol pomaly plynúci dej, spočiatku nezáživné postavy alebo pre našinca neznáme armádne prostredie. 

"Civela som na Kaela a on na mňa. Keď som si neskôr spomenula na tento okamih, jeho prvú návštevu v mojom malom bielom dome, striedavo sa mi vybavovala pálčivá bolesť a čisté blaho. V skutočnosti to však prebehlo oveľa rýchlejšie. Než sa mi stal čímkoľvek, než bol mojím všetkým, bol to len tichý cudzinec s neutrálnym výrazom tváre a prázdnym pohľadom. Mal v sebe niečo tajomné, niečo uzavreté, že som si nevedela predstaviť, ako žije. Neznášal mentolový olej a nechcel, aby som sa dotýkala jeho nohy, to boli jediné stopy." (str. 44)

Takzvané slow burn romance sú bežným subžánrom young adult, no napísať ich zaujímavo a pútavo si vyžaduje veľkú dávku zručnosti. Inak sa môže veľmi ľahko stať, že sa čitateľ začne nudiť a kniha poputuje na kôpku nedočítaných titulov. Anna Toddová sa nikam neponáhľa, je si vedomá, že príbeh roztiahne do niekoľkých častí, a toto vedomie sa očividne stalo kameňom úrazu. V porovnaní napríklad s Monou Kasten, ktorá má podobný štýl, ale zvolila vždy iný pár pre jednotlivé diely série, ťahá za kratší koniec. Karina a Kael ako hrdinovia spočiatku nedokážu zaujať, ba dokonca vyznievajú na naše pomery trochu neuveriteľne. Čerstvá dvadsiatnička s vlastným domom, ktorý si kúpila z našetrených peňazí, a jej rovesník, seržant, ktorý má za sebou dva turnusy na vojenských misiách. Chlapcov ako Kael je určite veľa, no napriek tomu  sa mi v mysli stále zjavoval ako starší muž. To je však môj problém vnímania, americkí čitatelia s tým iste nemajú toľko ťažkostí. Prostredie mestečka s vojenskou základňou je jedným z najvýraznejších prvkov knihy i jeho základným kameňom. Oceňujem autorkin počin zamerať sa na mladých ľudí poznačených vojnou, pretože v rámci žánru sa táto téma nevyskytuje často. A fantazijné príbehy sa navyše vyznačujú zabíjaním a smrťou natoľko bežne, že sa z toho stáva podivný trend. Toddová sa drží pri zemi a zohľadňuje všetky aspekty odtrhnutia od domova a vohnania do nebezpečného diania. Presnejšie ich dôsledky - na život, rodinu a hlavne vnútorné stavy. Kým sa však dostanú na pretras, chvíľu to, žiaľ, trvá. Úvodné desiatky strán by si zaslúžili väčšiu dynamiku. Tú sa snažia navodiť aspoň krátke kapitoly, ale ani tie nie sú funkčné. Nejde pri nich o zmenu dejiska či perspektívy, často je na niekoľko kapitol zbytočne rozkúskovaná jediná pasáž a mnohé z nich príbeh nikam neposúvajú. Kael je ako postava nečitateľný, čo síce prospieva postupnému odhaľovaniu jeho charakteru, ale zároveň je o to ťažšie uveriť chémii medzi ním a Karinou. Tá bola pomerne mizivá a ak sa aj vyskytla situácia, kedy by mohli emócie vybuchnúť a preniesť sa aj na čitateľa, je odbitá prirýchlo a zase sa dočkáme len nudných omáčok. Vyzerá to tak, akoby autorka nemala premyslený koncept a vymýšľala príbeh za pochodu. To je, samozrejme, celkom bežný postup, no je škoda, ak sa to deje na úkor deja a hrdinov, ktorí by mali byť schopní utiahnuť niekoľko častí série.   

Anna Toddová (zdroj: Corriere della Sera)

"Súmrak sa postupne striedal s nocou. Obloha tmavla a plnila sa nádhernými hviezdami. Viem, že všetci ich považovali za magické diamanty visiace na oblohe, ale mne pripadali smutné. Hviezdy mi pripadali divoké a jasné, ale kým sa k nám dostalo ich svetlo, umierali, až zmizli. A tie najväčšie hviezdy? Horeli najrýchlejšie, akoby ich intenzívna žiara bola pre ne prisilná. Dočerta. Začínala som byť sentimentálna. Zavše som premýšľala, aké je všetko krehké, keď pijem." (str. 146)

Aby som však nevyznel príliš kriticky, zhruba od polovice začína príbeh naberať správne grády, najmä zásluhou príchodu Karininho brata Austina, ktorého považujem za najzaujímavejšiu postavu. Každý dobrý príbeh potrebuje darebáka, ktorý ho oživí a ukradne si pre seba väčšinu scén. So svojím dvojčaťom Karinou sú ako oheň a voda a tento súrodenecký vzťah sa mi javil pre rozvoj hrdinky podstatnejší ako ten ľúbostný. Kael je síce fajn, ale ako som spomenul, rozhodnutie spraviť ho tajomného sa ukázalo ako kontraproduktívne a minulo sa účinku. Najjasnejšie hviezdy môžu aj veľmi rýchlo zhasnúť, o čom hovorí aj druhý úryvok, a trochu sa obávam, že sa to týka aj samotnej série. Karina a Kael pravdepodobne nenarobia taký prievan ako After, no nepochybne si nájdu svojich skalných fanúšikov. Anna Toddová má priveľkú základňu, aby ju nechali v štichu. Osobne však zrejme po ďalších častiach nesiahnem a ostanem radšej pri filmových adaptáciách. 

Originálny názov: The Brightest Stars
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Karina a Kael)
Preklad: Anna Kolčiterová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Oddychové čítanie o láske a nástrahách života

Séria nemeckej autorky zasadená do prostredia amerických vysokoškolských študentov sa rozbehla knihou Začať znova a len tri mesiace od jej vydania sme sa dočkali pokračovania. Pri prevracaní stránok máte silný dojem, že ste to už čítali, že príbeh o komplikovanom vzťahu dvoch mladých ľudí (ktorý by vyriešilo pár hlbokých, úprimných rozhovorov) neprináša nič nové. Mona Kasten má našťastie talent podať aj triviálny motív tak, že si udrží vašu pozornosť a zvedavosť vám nedovolí odložiť knihu bokom. A tak, hoci je jej séria plná klišé a predvídateľnosti, radi sa podujmete zistiť, ako sa s každodennými problémami vyrovná ďalšia dvojica. To je, mimochodom, jedno z veľkých pozitív - autorka nerozťahuje umelo a zbytočne príbeh jedného páru do niekoľkých kníh, ale každá sa venuje iným postavám. 

"Od kamarátov som sa držala bokom celú večnosť. Lepšie povedané od náhodného stretnutia so Spencerom. Allie som volávala k sebe na internát, no do bytu som k nim vkročila zriedka. Za každú cenu som sa potrebovala vyhnúť Spencerovi. Usilovala som sa naňho nemyslieť a neuvažovať ani o noci, keď som spoznala jeho novú, zraniteľnú stránku. Nechcela som si oňho robiť starosti, no až tak dobre sa mi to nedarilo. A už vôbec som sa nepotrebovala vŕtať v tej katastrofe, čo sa udiala medzi nami." (str. 106)

Veriť znova je klasicky naivný príbeh o "obyčajnom" dievčati, ktoré sa zahľadí do príťažlivého, úžasného, vtipného chalana, ale ich vzťah nemá budúcnosť, lebo... môžete si do rovnice dosadiť čokoľvek a v podstate sa trafíte. Mona Kasten si nerobí ťažkú hlavu z toho, že jej román je ako obohratá platňa. Písanie ju však očividne bavilo a tento pocit sa jej darí preniesť aj na čitateľa. Hoci námet neprináša veľa nového, postavy dýchajú životom, a práve Dawn a Spencer sú tým základným kameňom, ktorý dodáva knihe grády. Ako pár sa mi veľmi páčili, ich vzájomné interakcie sú iskrivé, emotívne a uveriteľné. Najväčší problém medzi nimi spočíva v tom, že ani jeden z nich nevie presne definovať, čo vlastne chce. Niekomu to môže pripadať trochu hlúpe, ale súčasnosť ponúka mladým ľuďom toľko možností, že môže byť naozaj ťažké vybrať sa správnou cestou. Medziľudské vzťahy nevynímajúc, Dawn sa snaží udržiavať si odstup, ale nepodľahnúť Spencerovmu čaru je fakt náročné. To, že to bola Dawn, kto sa bránil záväzkom, patrí určite k plusom. Veriť znova ako román o láske by mohol byť určený pre rôzne vekové kategórie, ale vzhľadom na správanie (či vek) hrdinov a pomaly plynúci dej je lepšie ponúknuť ho mladým dospelým. Nečakajte žiadnu horúcu romancu (aj keď narazíte aj na šteklivejšie scény), city sa tu javia hlboké a trvácne. Ešte ani počas písania tejto recenzie sa nedokážem rozhodnúť, či sa mi kniha páčila alebo nie 😀. Má mnoho kladov - sympatické postavy, zaujímavé prostredie americkej univerzity, nastoľuje rôzne témy... no zároveň sa potkýna o množstvo neoriginality a samotný rozprávačský štýl. Text, našťastie, nie je prešpikovaný zbytočnými opismi či úvahami, no zato natrafíte na viacero pasáží, bez ktorých by sa príbeh pokojne zaobišiel. Najmä úvod mi pripadal zdĺhavý a chvíľu trvalo, kým sa situácia zlepšila. Knihe by určite prospel menší počet strán, ale cieľová skupina si zaručene príde na svoje, o tom zase vôbec nepochybujem. 

Mona Kasten (zdroj: Planeta de Libros)

"Chcel vzťah, niečo vážne. Lenže pre mňa to bola tá najhoršia predstava na svete. Nebola som duševne pripravená na zaspávanie v jeho náručí, spoločne strávené noci, ranné vstávanie. Vyznelo to ako túžba po niečom viac a ten tlak som jednoducho nezniesla. Klamala som sama seba. Bez ohľadu na to, aká nádherná bola naša prvá noc, nemohla som sa s nikým dať vážne dokopy. Už nikdy nebudem mať vzťah. Strach z bolesti bol jednoducho silnejší. Už sa nikdy nedám tak očariť, že nebudem schopná existovať sama, a nikomu nedám do rúk moc, aby ma zranil." (str. 186-187)

Kniha Veriť znova patrí medzi priemerné kúsky, ktoré vás nakrátko zabavia, ale nezanechajú vo vás hlbší dojem a po čase na ne zabudnete. Azda však môže prospieť čitateľom, ktorí riešia podobné problémy ako Dawn so Spencerom. Mona Kasten rozoberá napr. neveru, vyrovnávanie sa s trvalými následkami úrazov či trochu obligátnejšie zlomené srdce. V mnohých smeroch sa mi príbeh ponášal na predošlý diel, preto dúfam, že tie nasledujúce sa už ponesú v novšom duchu. Inak sa obávam, že táto autorka pôjde u mňa na čiernu listinu.

Originálny názov: Trust Again
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Znova)
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Zrkadlo nikdy neklame... alebo predsa?

Milujem tvorbu Kristíny Ježovičovej pre mladých dospelých! Tak, a je to vonku. Toto priznanie však nie je nič oproti otvorenosti, s akou ona sama dokáže hovoriť o problémoch, o ktorých sa bežne nedočítame, a prispôsobiť ich na mieru cieľovej skupine. Svojich hrdinov pritom nijako nešetrí, ide až na kosť a občas si kladiete otázku, či vôbec existuje nejaká nádej na zlepšenie. Z tohto pohľadu sa javí Kikin rozprávačský štýl až extrémne, hoci toto slovo sa v súčasnosti používa skôr v negatívnom zmysle. Ale či už ide o námet, jednotlivé motívy, alebo reč postáv, neberie si servítku pred ústa a ťaží z nich maximum. Román Vydrž to so mnou vás vtiahne už od samého začiatku vďaka Karolíne a Karolovi. Dievča v zrkadle a Zrkadlo v chlapcovi tvoria na prvý pohľad dve rôzne dejové línie, inokedy natrafíte na nebadané prepojenie, ale postupne sa vám ujasní, kde je sever.

"Z kresla pred telkou sa ozývajú nadávky. TA3 s ním dokáže dve veci. Buď je z neho medveď počas zimného spánku a uspí ho na celé poobedie, alebo sa premení na Hulka v najväčšom stave rozzúrenia. Ako fanatický vyznávač Smeru nahodil svoju druhú podobu. Vôbec sa mu nepáči myšlienka, že by mal Smer odstúpiť. Ja si myslím pravý opak. Pred dverami si obúvam čižmy a vystriem dáždnik. Kráčam bezcieľne prázdnou ulicou. Ale sama viem, že cieľ mám, len si to nepriznám. Čakám, či neuvidím prichádzať otca. Ak by sa z kanála vynoril Pennywise a zožral by ma ako malinu, všimol by si to niekto? Možno by som preňho bola priveľkým hltom." (str. 31)

Autorka sa nezdržiava zbytočnými opismi ani expozíciou postáv, takže už od prvej strany ste vtiahnutí do deja, respektíve vnútorného života Karolíny a jej... koho? Na to prídete i sami. Mne to trklo až vo chvíli, keď bol v jednej kapitole spomínaný walkman a v ďalšej film Let´s dance. Viem, mohlo mi dopnúť aj skôr, ale lepšie neskoro ako nikdy 😀. Anotácia knihy toho veľa neprezrádza, ale dokáže navnadiť. Keď však spoznáte príbeh bližšie, uvedomíte si, že predsa len obsahuje veľa pravdivých náznakov, najmä čo sa týka každodenného boja so zrkadlom. Je obraz v ňom skutočný, alebo ho skresľuje naše vnímanie seba samého? Kaja pendluje medzi rozvedenými rodičmi, čelí ponižovaniu z jeho strany a ani jej vzťahy s rovesníkmi sa nedajú označiť za plnohodnotné. Obávaný i nenávidený on má všetky atribúty nešťastného, frustrovaného a chorobne neznášanlivého príbuzného, ktorý dokáže zadupať sebavedomie svojich blízkych až pod zem. Doslova... Čudoval som sa, prečo sa Kaja viac-menej dobrovoľne každý víkend vydáva na milosť tyranovi, ale je pravda, že kontakt s otcom bol pre ňu potrebným a pre vývoj deja aj nevyhnutným prvkom. Kaja si vsugerovala predstavu o svojej výraznej nadváhe, sotva znesie pohľad na seba a to jej bráni v nadväzovaní kontaktov. Zmena prichádza, keď stretne pekného chlapca, zanieteného aktivistu, ktorý bol rád, keby sa videla jeho očami. Páčilo sa mi, ako Kika postupne, nenápadne prepájala dve línie a aj Lukáš bol svojím spôsobom spojivkom medzi nimi. Karol, druhý protagonista, je talentovaný futbalista, ktorý má rád hudbu, dievčatá a svoje pevné miesto v tíme. Status quo však naruší príchod novej futbalistky, a dievča v dovtedy chlapčenskom klube je pre Karola ako päsť na oko. Ozve sa v ňom alfa samec a v snahe ukázať novej členke, kde je jej miesto, si ani nevšimne, že ona dáva prednosť jeho sestre Karolíne... Kristína Ježovičová si nikdy nevyberá ľahké témy a román Vydrž to so mnou je toho exemplárnym príkladom. Ak čakáte ľahké, nenáročné čítanie, majte sa na pozore. Kniha obsahuje pomerne málo pozitívne ladených scén, ale o to výraznejšie je celkové posolstvo, ktoré toto dielo šíri. 

Kristína Ježovičová (zdroj: ZN.sk)

"Z Kajinej izby počujem fučanie a vzdychy. Jasné, že som zvedavý, či tam s niekým nekefuje. Skúsim pozrieť cez kľúčovú dierku, ale nič nevidím. Pootvorím dvere. Aha, jasné, že to nerobí. To mi mohlo byť hneď jasné. Cvičí... a požičala si môj walkman, teda ten, ktorý tu nechala mama. Jej staré kazety mam dakde pod posteľou, Potichu zatvorím dvere. Keď odchádzam na tréning, nájdem Kaju logať vodu ako o život. Keď si ma všimne, zastaví svoj boj. Mám pocit, že sa chce so mnou rozprávať, ale všetko, o čom chce vyprávať, mám napísané vo očiach a ona tiež. Už ste zažili, žeby reči dvoch nímandov zmenili svet? Ha? Tak akoby mohli zmeniť nášho otca?" (str. 154)

Autorka využíva veľmi živý, hovorový a expresívny jazyk, nie však prvoplánovo. Citlivejšie povahy možno občas povytiahnu obočie, ale reč je šitá na mieru charakterom postáv a isté situácie si jednoducho vyžadujú výrazy "od srdca". Dej je zasadený do obdobia po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, čím sa Kike podarilo do knihy prepašovať aj spoločenský rozmer a potrebu uvedomiť si silu zodpovednosti aj u mladých ľudí, ktorí si len formujú svoj pohľad na svet a politiku. Veľmi ma prekvapilo odhalenie, že sama Kika čelila podobným problémom. Považujem ju za krásnu, skvelú a veľmi sympatickú babu, a môj obdiv k nej teraz ešte vzrástol. Román Vydrž to so mnou obsahuje aj viacero ďalších motívov, ale už nechcem viac prezrádzať, je predsa na vás, aby ste sa s nimi oboznámili 😉. Rozhodne sa máte na čo tešiť. Jedinú výčitku mám len smerom k jazykovej úprave, pani redaktorka odviedla totiž veľmi slabú prácu. Väčšinou sa snažím nevšímať si nejaké preklepy a podobne, stane sa, ale opakujúce sa zlé čiarky a dokonca štyri (!!) hrubice fakt dokážu pokaziť dojem z čítania. Nie je to však chyba autorky či obsahu, ten vychádza z tohto boja víťazne. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Priateľstvo až za hrob

Romány pre mladých dospelých sa väčšinou orientujú na prvé lásky, sexuálne skúsenosti či problémy v rodine a škole. Ide o témy, ktoré zrejme nikdy neomrzia a dokážu osloviť širokú škálu čitateľov. Ak však chce nový autor či nová autorka zaujať a vydobyť si miesto medzi ostatnými známymi menami, musí priniesť niečo nové. A o to sa usiluje aj Sarah Lyu. Američanka s ázijskými koreňmi sa vo svojom debute odklonila od romantických línií a ponúka o niečo temnejší príbeh založený na smrti, neistote a manipulácii. Niekomu môže preto pripadať nevhodný pre mladších čitateľov, ale na druhej strane sa dá vnímať aj ako odstrašujúci príklad. Pretože priateľstvo je síce krásna vec, no v rukách nesprávneho človeka razom získa desivé kontúry.

"V srdci každého dobré klamstva leží pravda, povedala mi raz Elise. Tie najlepšie lži často skrývajú v sebe aspoň polovicu pravdy, prehodila len tak medzi rečou, akoby sme sa bavili o miešaní farieb. Dve rôzne farby krúživým pohybom spojíš do jednej, aby nikto netušil, kde sa končí pravda a kde sa začína lož, a z toho vzíde nová farba. Keď ma polícia odtiahla od Jackovho tela, posadili ma do zadnej časti sanitky, okolo pliec mi natiahli deku a pýtali sa ma, čo sa stalo. Ja neviem, presviedčala som ich. Neverili mi, ale ja som neklamala." (str. 16)

Najlepšie lži začínajú in medias res. Nezapodievajú sa vysvetľovaním, čo viedlo k zabitiu Jacka, napokon, na objasňovaní pozadia jeho úmrtia je postavená jedna z hlavných dejových línií. Na jednej strane je to zaujímavý úvod, na strane druhej na to dopláca celkové vyznenie románu. Ústredná postava a rozprávačka príbehu Remy čelí tragickej situácii, keď je jej najlepšia kamarátka Elise obvinená zo zastrelenia jej priateľa Jacka. Okolnosti neprajú zdravému rozumu, Remy sa zmieta medzi smútkom a zradou, nevediac, prečo k tomu došlo a ako sa má zachovať... Teda, aspoň tak by to malo byť. Lenže Remy nie je postavou, čo by napĺňala čitateľove očakávania. Napokon, sama často poukazuje na to, že Elise ju naučila pracovať s pravdou a klamstvom, a tak niekedy ani sama nevie, kde končia lži a začína skutočnosť. Dokonca ani jej smútok za Jackom, ktorého vraj milovala, nevyznieva veľmi intenzívne, viac ju trápi, čo bude s Elise... Priznám sa, ťažko sa mi vžívalo do deja aj do myslenia postáv. Úvodných cca 50 strán pôsobí roztrieštene, autorka akoby hľadala správnu cestu, akou viesť dej, akoby sa rozhodovala, či chce napísať detektívku pre mladých alebo sondu do vzťahov tínedžerov. Neskôr našťastie dôjde k ujasneniu zámeru a ľahšie naskočíte do rozbehnutého dejového vlaku. Ako som spomenul, Najlepšie lži sú v prvom rade príbehom o priateľstve, ktorého základy sú však narušené už od koreňov. Remy a Elise sa stretávajú vo chvíli, keď sa Remy rozchádza s priateľom, a je preto emocionálne rozladená. Aj to umožňuje Elise ľahšie preniknúť cez jej pancier a poskytnúť jej oporu. Tento moment hodnotím z hľadiska spracovania postáv nadmieru pozitívne, momenty utvárajúce vzťah medzi dievčatami sú to, čo udržuje príbeh nad vodou. Už od počiatku sa totiž Elise prejavuje ako tá aktívnejšia, expresívnejšia, pričom v Remy prebúdza jej spiacu odvážnejšiu stránku. V spoločnosti iných Reminých kamarátok sa však Elise správa celkom inak, a zatiaľ čo čitateľ šípi určité ťažkosi, Remy má, žiaľ, ešte stále ružové okuliare...

S. Lyu (zdroj: stránka Sarah Lyu)

"Vykreslím im tú noc do najmenších detailov. Opíšem modriny na Elisinom pleci, slzy v jej očiach. Zniem unavene, takmer ako Elise, keď mi vypočítavala zoznam toho, čo jej otec počas rokov robil. Akoby som hovorila o niekom inom. Zúfalo si želám, aby som bola niekým iným, aby sa mi nič z toho nestalo. Aké čudné, rozprávať o tej noci pred ďalšími ľuďmi. Priznať pravdu. Vyriecť tie slová nahlas. Najmä keď som sľúbila, že o tom nikomu nepoviem." (str. 167)

Samozrejme, Elise nie je vykreslená ako bezohľadná egoistka. Ak to tak náhodou vyznelo, je nutné uviesť veci na pravú mieru. Sarah Lyu z nej neurobila prvoplánovú postavu bez kamarátov, čo sa zavesí na nešťastnú obeť. Aj jej konanie je pochopiteľné a náležite odôvodnené, takže nakoniec sa i vy sami zamyslíte nad skutočnými obeťami. Násilie má totiž mnoho podôb a nie každé je viditeľné voľnými očami. Najlepšie lži nie sú ľahkým čítaním, spracúvajú náročné témy a ich autorka sa predviedla dosť razantne na to, aby sme s ňou počítali aj v budúcnosti. Osobne by ma potešilo, keby sa viac povenovala aj špecifikám ázijskej komunity. V tejto knihe to bolo naznačené iba okrajovo, pričom ide (aspoň pre mňa) o zaujímavú tému. Verím tiež, že postupne si aj obrúsi svoj rozprávačský štýl a nájde rovnováhu medzi žánrovými presahmi. Ja ako čitateľ ju určite budem sprevádzať na jej spisovateľskej ceste a odporúčam to aj vám 😊.

Originálny názov: The Best Lies

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Katarína Kvoriaková

Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Odvážne dielo o rodovej identite

Už keď som písal nadpis recenzie, zamrzelo ma slovo "odvážne". Lebo napriek tomu, aký je rok 2020 na pohľad otvorený a tolerantný, stále v ľuďoch prežívajú parazitické stereotypy, ktoré ich odcudzujú a na čokoľvek "iné" sa pozerajú cez prsty. John Boyne sa však nebojí náročných tém a búra hranice zbytočne tabuizovaných námetov. Autor už viacerými titulmi dokázal svoj rozprávačský talent a schopnosť osloviť veľké množstvo (mladých) čitateľov. Azda najviac zarezonovali diela z obdobia druhej svetovej vojny, ako napríklad Chlapec v pásikavom pyžame alebo Chlapec na vrchole hory. Iná doba = iné problémy? V istom smere možno, no román Môj brat sa volá Jessica sa určite tiež zaradí medzi tie, ktoré v nás budú doznievať ešte dlho.

"Keď sa začali jarné prázdniny, odľahlo mi, že už nemusím čeliť klebetám a môžem si len predstavovať, akú úľavu cítil Jason. Stiahol sa do seba a trávil viac času vo svojej izbe ako s kamarátmi. Klebety poletovali po školských chodbách ako plastové vrecká rozviate vetrom, skoro nikto sa so mnou nerozprával, ale vždy keď som vošiel do miestnosti, počul som, ako sa mi posmievajú za chrbtom. Ktosi mi dal do skrinky v šatni podprsenku, a keď som ju chcel hodiť do koša, práve šiel okolo školník a povedal, že som odporný ničomník a úchyl, čo sa vzrušuje nad dievčenským oblečením, a treba ma zavrieť." (str. 46)

Sedemnásťročný Jason Waver je postava, ktorú John Boyne skúša zo všetkých strán. Narodil sa v nesprávnom tele a identifikuje sa ako žena. To, samozrejme, neovplyvní, no musí sa pritom potýkať nielen s rodinným a školským prostredím, ale aj so spoločensky podmienenými okolnosťami, keďže jeho matka kandiduje s otcovou podporou na ministerku. Jason je navyše príťažlivý futbalista, čo nemal nikdy núdzu o kamarátov a žiarivú budúcnosť. Jeho odhalenie spustí lavínu nepochopenia, pohŕdania, šikany a hlavne smútku. Pretože sa pod vplyvom situácie obracia chrbtom aj mladšiemu bratovi Samovi, pre ktorého bol najväčšou oporou. Rodičia sa od problému dištancujú, snažia sa Jasonovi vsugerovať myšlienku, že ide iba o akýsi pubertálny výmysel, a nemá to zbytočne rozmazávať. Hlavne preto, lebo to môže vrhnúť zlé svetlo na ich politickú kampaň. Považujem za zaujímavý počin, že autor sa rozhodol prisúdiť funkciu rozprávača mladšiemu Samovi a nie priamo Jasonovi/Jessice. Nebol by to však John Boyne, keby z tohto ťahu nevyťažil maximum. Veľmi dobre tak ukazuje nielen Jasonovo trápenie, ale aj priamu reakciu okolia. Cez Sama na prahu puberty navyše môžeme vidieť všetky rodové stereotypy, narušenie ilúzie dokonalosti a odhalenie pravdy v celej jej kráse. Pretože je to práve detstvo a dospievanie, kedy sa najvýraznejšie formuje ľudské zmýšľanie. Vďaka reči mladého tínedžera je navyše román o krok bližšie k cieľovej skupine, a nielen k nej. Pretože kniha Môj brat sa volá Jessica je natoľko poučná, že by mal po nej siahnuť každý človek s nezaťaženou mysľou.

John Boyne (zdroj: The Irish Post)

"Mal som toho dosť. Vyskočil som z lavice, bežal k nemu a začali sme sa biť na veľkú radosť spolužiakov, ktorí nás obkolesili a mohutne povzbudzovali. Netrvalo to dlhšie ako minútu, lebo do triedy vošiel pán Lowry a zakričal na nás, aby si okamžite sadli. Všetci sa rozpŕchli, len ja som ešte ležal na dlážke, krútila sa mi hlava a čosi mi tieklo po brade. Keď som si prešiel prstom po ústach, zostal červený, a keď som si oblizol spodnú peru, kam ma James udrel, zacítil som horkosladkú chuť krvi." (str. 103)

Som rád, že Slovart ponechal pri slovenskom preklade pôvodnú obálku. Pestré farby dúhy majú jasný odkaz, okrem toho to (aspoň u mňa) evokuje iné Boynove knihy. A knihe svedčí aj mäkká väzba, čo nebýva častým zvykom. Nejde o rozsiahly román, tých desať kapitol prečítate raz-dva. Preto je vhodný aj pre mladšie ročníky, ktorým sa tým snáď rozšíria obzory. Nepochybujem ani o tom, že Jasonov citlivo vyrozprávaný príbeh môže niekomu pomôcť s jeho vlastnou identitou alebo vyrovnať sa s problémom niekoho blízkeho. Kniha Môj brat sa volá Jessica nespracúva novú tému, ľudia s nesprávnym telom sú starí ako ľudstvo samo, no konečne sa dostáva na pretras aj v literatúre. A nielen ako hlas odsúdenia, skúmania či psychológie, ale z ľudského hľadiska, taký, aký by mali počuť všetci obmedzenci s klapkami na očiach.

Originálny názov: My Brother´s Name is Jessica
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 199

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Kto povedal, že normálnosť musí byť všedná?

Podľa anotácie by sa mohlo zdať, že kniha Normálni ľudia je určená mladým dospelým. Áno, hrdinami sú síce osoby na prahu dospelosti, ale zaradiť román do žánru new adult by bolo veľmi krátkozraké. Témy ako láska, sex, odlúčenie, samota, odsúvanie na okraj spoločnosti či nepochopenie zo strany najbližších sú podávané smutno-vážnym spôsobom, dotýkajú sa rôznych oblastí života a zasahujú širokú škálu čitateľov. Sally Rooney neponúka návod na správny prístup, no z jej riadkov cítiť takú silnú človečinu, že môže ľahko odrážať i vaše vlastné vnútorné pochody. Azda i preto neušla pozornosti literárnych kritikov, ktorí ocenili význam jej diela.

"Connell mlčal. Zrazu ho prepadli pochybnosti. Je správne, čo sa medzi ním a Marianne deje? Po rozhovore s Robom si zaumienil, že to ukončí. Spal s ňou iba raz, aby zistil, aké to je, a už sa s ňou viac nestretne. No kým si to v duchu hovoril, z druhej strany mozgu mu iným hlasom opakovane zaznievalo: Ale áno, stretneš. Hlas doliehal z útrob vedomia, ktoré predtým nepoznal, akýsi nevysvetliteľný drajv poháňaný zvrhlou a utajovanou túžbou." (str. 29)

Autorka má veľmi svojrázny rozprávačský štýl. Časti čitateľov bude zrejme trvať, kým si naň zvyknú, ale nie je to zase žiadna herkulovská úloha. Prvé, čo vám udrie do očí, je absencia úvodzoviek. Dialógy sa v texte vyskytujú, len nie sú graficky zvýraznené. Spočiatku to môže pôsobiť mierne rušivo, no postupne sa odbúra aj táto prekážka medzi textom a jeho prijímateľom. Musím tiež podotknúť, že tento krok sa Sally Rooney vyplatil. Jej kniha je totiž zameraná na vykreslenie vzťahu dvoch postáv, pričom ich repliky vyznievajú týmto spôsobom omnoho hlbšie, akoby išlo skôr o ich skryté myšlienky než rečové prejavy. Ďalším prvkom autorkinho štýlu sú skoky v čase. A nemyslím tým len fakt, že každá kapitola sa odohráva v inom časovom období (väčšinou v rozpätí niekoľkých týždňov či mesiacov). Skáče sa dokonca i v rámci jednotlivých kapitol. Na začiatku nájdeme hrdinov v určitej situácii, a až potom sa spätne dozvedáme, čo k nej viedlo. Je to pekná a jednoduchá ukážka toho, ako dokáže minulosť ovplyvňovať prítomnosť. A v neposlednom rade i budúcnosť, veď v Normálnych ľuďoch ubehnú zhruba štyri roky. Za ten čas si prejdú postavy rôznymi zmenami, a to tak vo svojom vnútri, ako i navonok, prehodnotia svoje vzťahy i životné napredovanie. Pritom sa vám môže spočiatku zdať, že je to Marianne, kto ťahá za kratší koniec, no veľmi rýchlo zistíte, že ani Connell nemá ďaleko od spoločenského úpadku.

Sally Rooney (zdroj: The Irish Times)

"S tebou som sa nemusela pretvarovať. Bolo to ozajstné. S Jamiem je to ako hrať v divadle, musím predstierať, že som v jeho područí. Ale s tebou som to tak naozaj cítila, urobila by som všetko, o čo by si ma požiadal. Vidíš, teraz si budeš myslieť, že som zlá frajerka. Nie som lojálna. Kto by ma už len nechcel zbiť? 

Marianne si rukou zakryje oči. Na tvári sa jej objaví vyčerpaný a sebou opovrhujúci úsmev. On si utrie dlane a zloží ich do lona.

Ja nie, ozve sa. Možno som staromódny." (str. 130)

Marianne a Connell sú naozaj úplne obyčajní ľudia, ktorí sa potýkajú s problémami ako my všetci. Riešia svoje miesto v kolektíve, názory ostatných (resp. nezáujem o ne), pocity, sexualitu, osobnostné črty... Vzhľadom na vek na pomedzí dospievania a dospelosti je samozrejmé, že si kladú rôzne otázky. Nie sú využívané silene, obe postavy sú uveriteľné a dokážete ich pochopiť. Páčilo sa mi, že sa veľmi rýchlo vyvíjajú. Zatiaľ čo Connell je ten obľúbenejší a nebadane inteligentnejší, po prestupe na univerzitu sa všetko obráti a odrazu čelí novej podobe jeho tajnej priateľky/milenky, ktorá sa našla v spoločnosti povznesenej nad reči a stereotyp. Knihe Normálni ľudia prospieva aj zasadenie deja do Írska, ktoré nie je práve častým dejiskom. Vzhľadom na pôvod Sally Rooney je to však logické, a hoci samotné toto prostredie nezohráva až takú veľkú úlohu, predsa len je to príjemná zmena. Román je teda zaujímavým literárnym počinom, ktorý upúta formou, spracovaním i nevšedným pohľadom na pomerne bežné témy.

Originálny názov: Normal People
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Kristína Hečková
Počet strán: 247

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Ľúbostná (súrodenecká) dráma nehrdzavie

Trilógia DIMILY, nazvaná podľa začiatočných písmen prvého dielu (Did I Mention I Love You? - v slovenskom preklade Vieš, že ťa milujem?) pokračuje druhou časťou. S hrdinami sme sa rozlúčili na konci horúceho leta, keď sa ich cesty rozišli - v zmysle doslovnom i citovom. Tyler odišiel skúsiť šťastie do New Yorku a Eden nadviazala vzťah s jeho kamarátom Deanom. Príbeh mohol skončiť aj týmto uspokojivým vyvrcholením, ale autorka sa rozhodla ukázať nám osudy postáv aj s odstupom jedného roka. Dalo by sa predpokladať, že všetci už trochu dospeli a posunuli sa ďalej, no svoje očakávania treba brať s rezervou. Úvod série bol veľké klišé (nové dievča, drsný krásavec v problémoch, žiarlivá priateľka, ťažkosti s rodičmi, a to všetko zaobalené do slnečného prostredia LA), preto je istá opatrnosť na mieste.

"Asi je prekvapený, prečo tak vyvádzam. Veď čo je zlé na tom, že môj nevlastný brat trávi čas s nejakým dievčaťom? Čo je zlé na tom, že toto dievča je možno viac ako jeho kamarátka? To je ono. Nebolo by na tom nič zlé, keby Tyler nebol iba môj nevlastný brat. Neprekážalo by mi to, keby som doňho nebola zamilovaná." (str. 91)

Estelle Maskame má však šťastie, že dokáže aj z často využívaných motívov vytĺcť maximum, a tak sa z nich stávajú zábavné momenty, pri ktorých občas budete neveriacky krútiť hlavou. To sa týka najmä Eden, ktorá sa ani zamak nepolepšila a stále je tým naivným nemožným dievčaťom, čo robí jednu chybu za druhou a zvykne hádzať vinu na svoje okolie. Ukončila vzťah s Tylerom, ale napriek tomu za ním na šesť týždňov vycestuje, aby zistila, že ho stále miluje, žiarli na jeho novú kamarátku a spoločne zase ubližujú blízkym i priateľom. Znie to síce ako zle vystavaný koncept, no v konečnom dôsledku nesmieme DIMILY súdiť veľmi prísne. Vzhľadom na cieľovú skupinu a dokázateľne početnú fanúšikovskú základňu sa čitatelia (či skôr čitateľky) dokážu s Eden stotožniť. Asi je stále pravda, že mladé dievčatá fascinujú príťažliví, krásni, vyšportovaní chlapci (Tylerov vzhľad je často zdôrazňovaný), ktorí sa v ich prítomnosti menia na nežných, milých a starostlivých maznáčikov. Napriek pozlátku napokon práve Tyler vyznieva ako lepšie prepracovaná a charakterovo vyspelejšia postava. V detstve trpel, musel sa zmieriť s novým nevlastným otcom a teraz dostal šancu pomáhať rovnako traumatizovaným jedincom. Nebyť tohto námetu, román Vieš, že ťa potrebujem? by klesol o niekoľko kvalitatívnych priečok nižšie.

"Keďže Tyler nič zlé neurobil, nemôžem mu klamať a tvrdiť, že áno. Preto mu rukou vrazím do hrudníka a odstrčím ho z cesty. Rozbehnem sa ešte rýchlejšie a pokúšam sa vyhodiť si z hlavy jeho prosebný hlas, ktorý neúnavne kričí moje meno. Ten hlas však nie je hrubý, nie je ani pevný, ani hlboký. Tyler sa totiž nehnevá. Nie je bez seba od zlosti. Je len... zničený." (str. 231)

Popravde som sa Tylerovi čudoval, ako to s Eden a jej náladami vydrží. Aj na čitateľa totiž neustále útočia jej výkyvy. Väčšinou mám rád subjektívneho rozprávača, ale v tomto prípade príbehu skôr škodí. Trochu nestrannosti alebo striedania uhlov pohľadu by sérii len prospelo. Našťastie Edenine postoje vyvažujú vedľajšie postavy, ktoré - aj keď sa ich autorka snažila vykresliť i v horšom svetle - dodávajú deju grády. Medzi moje favoritky patrí Tylerova bývalá Tiffani, tá dokáže oživiť každú scénu. Rovnako ako Dean, aj keď vyznieva kvôli Eden ako chudáčik. Vieš, že ťa potrebujem? je vzťahovka pre tínedžerov snívajúcich o večnej, pravej láske, ktorá prekoná všetky prekážky, a tak ju treba aj vnímať. Neurazí, skôr pobaví. Síce rôzne skupiny čitateľov z iných dôvodov, ale predsa. Dokáže však vo vás vzbudiť zvedavosť, ja sám túžim vedieť, či postavy dostanú rozum a ako napokon celú situáciu vyriešia.

Originálny názov: Did I Mention I Need You?
Príslušnosť k sérii: 2. diel (DIMILY)
Preklad: Ema Liptáková
Počet strán: 327

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Letné lásky sú tie najdlhšie

Keď sa spoja dva výrazné talenty na poli literatúry pre mladých, nemôže to skončiť inak ako úspechom. Becky Albertalli stvorila kult v podobe Simona a jeho hľadania vlastnej identity aj identity neznámeho pisateľa. Adam Silvera do svojich vzťahoviek primiešava aj prvky fantázie, čoho dôkazom je zatiaľ jediná jeho do slovenčiny preložená kniha Na konci naozaj obaja umrú. Becky má síce na môj vkus trochu jednoduchý rozprávačský štýl, no v spojení s Adamom vytvorili čitateľný a návykový príbeh o rozchode, novej láske, hudbe a hlavne s dôležitou myšlienkou, že šťastie sa často ukrýva v maličkostiach.

"Sledovať, ako sa mu pred očami rozpadá láska, v ktorú vážne veril, nenahralo nášmu vzťahu do karát. Absolútne nám to neladilo. Raz nechcel, aby som bol s ním a utešoval ho, inokedy sme spolu boli vonku a on mal fakt debilné poznámky o láske. Údery do srdca som však nedokázal znášať večne a nakoniec som musel spraviť krok vzad... Skrátka som nestačil, aby som mu dokázal, že láska môže byť dobrá vec." (str. 36)

Páči sa mi, ako sa Becky a Adam pohrali s malými odkazmi, ako sú napríklad mená hlavných postáv začínajúce na rovnaké písmená ako tie ich (Ben a Arthur). Spoločné písanie si očividne obaja užívali, pretože dva odlišné uhly pohľadu vôbec nepôsobia roztrieštene, nesúrodo, ale vhodne sa dopĺňajú a je ťažké povedať, ktorá z postáv ma očarila viac. Ben aj Arthur majú iskru a patria medzi tie "živé" postavy, s ktorými by ste radi zašli na karaoke. Prečo práve karaoke? Lebo hudba a spev sú tiež súčasťou deja, čo vnímam ako ďalšie plus. Vždy sa teším, ak sa v knihách vyskytuje v určitej forme umenie - či už ide o hudbu, herectvo, alebo vášeň k literatúre. Samotná romanca medzi chlapcami je vtipná, prirodzene romantická, miestami bizarná, no ani na chvíľu nepocítite medzi nimi nedostatok záujmu či chémie. Kniha Čo ak sme to my rúca jeden stereotyp za druhým a je potrebnou fackou pre každého človeka žijúceho v obmedzenej bubline. Kým spomínaný Simon žil v azda až príliš ružovom svete, Ben a Arthur sa musia potýkať s omnoho reálnejšími problémami, plynúcimi z ich pôvodu či interakcií s okolím.

"Pobozká ma. Len tak. Položil mi dlane na líca a bozkáva ma. Doriti. Akože, nikdy som si neuvedomil, ako blízko sa k vám druhý človek pri bozkávaní priblíži. Má hlavu hneď pri mne. Sklonenú dole, aby sa dotkol mojej. Má zatvorené oči a prechádza perami po mojich a VAU, neviem, či je vhodné, ak sa vám v takejto situácii postaví, ale - oh." (str. 194)

Arthut je Žid s ADHD a Ben má portorikánske korene. Okrem homofóbnych prejavov tak čelia aj ďalším nepríjemnostiam, čím je potreba tolerancie ešte výraznejšia. Obaja hrdinovia si vás vo svojej milej nedokonalosti okamžite získajú, či už zaujímavým prvým stretnutím, alebo tým, že budete spolu s nimi prežívať každý emocionálny poryv. A hoci ide o love story s mierne predvídateľným dejom, predsa natrafíte na prekvapenia, čo sa nedajú očakávať. Text je rozdelený na tri časti a už názov druhej prezradí odpoveď na otázku v názve. Čo ak sme to my sa u mňa zaradí na čestné miesto, pretože kniha ma bavila, sem-tam donútila zdvihnúť obočie či pousmiať sa nad činmi alebo myšlienkami postáv. Letné obdobie a prostredie New Yorku sú už len príjemné bonusy. Autorská dvojica Albertalli - Silvera trafila do čierneho a ja budem len rád (a iste nielen ja), ak to nebude ich posledná spolupráca.

Originálny názov: What If It´s Us
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 382

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Hudba ako bariéra proti strachu

Edícia vydavateľstva Slovart, vyznačujúca sa menším formátom, jednou výraznou farbou obálky a jednoduchým, ale výstižným motívom, patrí medzi moje najobľúbenejšie. Je veľa kníh určených pre mladých čitateľov, no tieto romány majú omnoho väčší rozmer. Vždy sa venujú závažným témam, ktorými mnohí tínedžeri žijú, ale neraz si s nimi nevedia dať rady. Za všetky spomeniem aspoň neopätovanú lásku, homosexualitu, samovraždu, bezdomovectvo... Kniha Tisíc dokonalých tónov pokračuje v nastolenom smere a znovu triafa do čierneho. Otvára, žiaľ, pomerne častú otázku o domácom násilí a strachu prebývajúcom tam, kde by mal každý zažívať pocit bezpečia.

"Keď vybieha z dverí, zachytí v zrkadle svoj odraz. Opuch už odstúpil, ale odtlačok ruky je dobre viditeľný. V škole to, samozrejme, bude všetkým jedno - decká sa tam každú chvíľu objavia so zlomenými rukami a štichmi. Bitky. Naštvaní rodičia. Nehody na bicykli. Bývajú v takej štvrti. Vedeniu školy je jedno, či desiatky jej študentov majú modriny alebo štichy, alebo prázdny pohľad." (str. 60)

Trúfam si povedať, že náročnú tému si C. G. Drews preto, že pôsobí ako blogerka, a teda má blízko k obsahu, čo zarezonuje a osloví široké spektrum čitateľov. Román Tisíc dokonalých tónov vo vás zanechá trpkú pachuť. Nie však pre to, že by nebol kvalitný, to rozhodne je! Ide skôr o zamyslenie, čo všetko sa deje vo vašom okolí za zatvorenými dverami, dokonca aj s ľuďmi, ktorých považujete za blízkych. Domáce násilie je častejší jav, ako si možno myslíme, a je o to krutejší, ak je za ním matka. Hlavnou postavou je pätnásťročný Beck, cez ktorého si jeho matka realizuje vlastné nezrealizované sny a núti ho denne hrať na klavíri počas každej voľnej chvíle mimo školy. Ak náhodou nie je spokojná s jeho prevedením, príde na rad fyzický trest. Nečudo, že sa Beck uzatvára do seba, do vnútra, kde napriek ťažkému položeniu nachádza aspoň kúsok nádeje. V jeho prípade však nejde o slabosť, ale o strach, čo môže nastať, ak sa matke ako jedinej živiteľke vzoprie...? A čo bude s jeho malou sestričkou?

"Mohol zastať a bojovať za seba i za Joey, povedať pravdu tým v sanitke. Ale Maestro bola vždy presvedčivá a on nikdy nemal chrbtovú kosť, navyše sa príliš bojí, že by potom ublížila Joey. Možno keby bol zostal, pravda by vyšla najavo. Možno by ich svet vytrhol zo života s klavírnymi klávesmi a štipľavými pokrikmi a tvrdými údermi." (str. 133)

Tisíc dokonalých tónov nie je rozsiahla kniha, ale napriek tomu v sebe nesie veľa emócií - od neistoty cez obavy až po frustráciu a slabú nádej. Keď sa na obzore zjavila postava dievčaťa Augusta, bál som sa, že príbeh skĺzne k tomu, že pomoc pre Becka príde zvonku, ale C. G. Drews ma nesklamala. Beck sa musí odhodlať na zmenu sám. Najhoršie je, že si všetko rozumovo uvedomuje, ale okolnosti a možné dôsledky mu bránia problém riešiť. A to je situácia známa mnohým obetiam domáceho násilia. Koniec knihy je trochu smutný, ale realistický. Samotný text sa číta ľahko, niekedy sa pristavíte, pretože na vás čakajú priam poetické myšlienky. Za výsledok možno poďakovať i kvalitnému prekladu. Slovart opäť vybral pre svojich priaznivcov skvelé čítanie a ja prajem tejto edícii ešte množstvo podobne vydarených kúskov.

Originálny názov: A Thousand Perfect Notes
Preklad: Milica Nováková
Príslušnosť k sérii: Nie
Počet strán: 198

Blog autorky C. G. Drews môžete navštíviť tu - https://paperfury.com/

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.