Osud vo víre anglickej aristokracie a indických maharadžov

Zimný čas, navyše spojený so sviatočným oddychom, je ako stvorený na epické príbehy so silnými témami, hrdinami a posolstvami. Lucinda Rileyová je osvedčená spisovateľka, ktorú už ani netreba predstavovať, a mnohí si iste našli pod stromčekom niektorý z jej výborných románov. Tie u nás vychádzajú vo vydavateľstve Tatran, a kým spolu s čitateľmi po celom svete netrpezlivo čakáme na záverečný (ôsmy) diel série Sedem sestier, zaháňa náš deficit prekladmi ďalších autorkiných diel. Najnovším je Polnočná ruža, zachovávajúca všetky typické prvky jej tvorby, no pritom je ako zvyčajne z iného súdka. Aj teraz sa však môžete tešiť na dve časové línie, rôzne kultúry a príkoria, ktoré akoby písal sám osud... 

"Všetky princezné aj veľa mojich vznešených sesterníc už bolo zasľúbených mužom, ktorých im vybrali rodičia. Ja som síce pochádzala z vysokej kasty, ale z chudobnej rodiny. Pokiaľ išlo o materiálny majetok, otec mi zanechal iba veľmi málo a ja som si uvedomovala, že matka mi nemôže poskytnúť veno. Nebola som "úlovok" pre nijakého slobodného muža a matka neúnavne pátrala v našom rodokmeni, aby našla niekoho, kto by ma chcel. Nebola som sklamaná ani ma to neznepokojovalo; jednoducho som si pripomínala, čo povedal môj otec rodičom mojej matky, keď ich žiadal o ruku ich dcéry. Chcela som nájsť lásku." (str. 90)

Anáhitá a Rebecca sú protagonistky z absolútne odlišných svetov, no napriek tomu majú mnoho spoločného. Delia ich dlhé desaťročia, nehovoriac o územnej vzdialenosti, a predsa sa čoraz hlbším ponáraním do príbehu neubránite myšlienke, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, nech žijú kdekoľvek a v akejkoľvek dobe. Exotická India s horúcim podnebím a maharadžmi ma opantala už dávno a môj obdiv sa ešte zvýšil vďaka knihám Alky Joshi, preto mi Anáhitina línia ulahodila a spríjemnila čitateľský zážitok. Autorka má okrem toho fascinujúci talent preniesť k vám všemožné vnemy - farby, zvuky i vône. Pestrý, krásny, no občas i nemilosrdný svet kontrastov sa vám zaryje pod kožu. Dostanete sa do nesmierne chudobných štvrtí aj luxusných palácov, spoznáte pozadie dohodnutých manželstiev aj snahu o vybudovanie vlastnej identity. Aby človek v takomto prostredí niečo získal, musí zákonite aj veľa obetovať, Anáhitá sa však nevzdáva a usiluje sa zachovať si svoje hodnoty. Tým, že spoznáva život v rôznych vrstvách, má na ne omnoho objektívnejší pohľad, a prostredníctvom nej sa s nimi zoznamujeme aj my. Jej cesta (či už to vnímame doslovne alebo obrazne) je dlhá, ale zato popretkávaná rozličnými motívmi a postavami a ani na moment vás nebude nudiť. Druhým dejiskom je anglické panstvo Atsbury, a aj keď je o poznanie sivšie a sychravejšie, nie je o nič menej zaujímavé. Americká herečka Rebecca Bradleyová sem prichádza kvôli nakrúcaniu a vôbec netuší, ako jej táto práca zmení život. Stretáva Ariho, Anáhitinho potomka, a spolu sa púšťajú do pátrania po otázkach minulosti. Rebeccu zaráža podobnosť s predkami významného sídla a Ari hľadá svojho príbuzného - Anáhitinho strateného syna. Obidve na pohľad samostatné línie postupne spája čoraz viac prvkov, až vygradujú v podobe niekoľkých nečakaných tajomstiev. Lucinda Rileyová je vynikajúca rozprávačka, ktorá akoby už od prvého slova knihy vedela, akým smerom povedie svoj príbeh a užíva si jeho písanie rovnako, ako si vy užijete jeho čítanie. Samozrejme, nemusíte mať vlohy Sherlocka Holmesa, aby ste vopred odhalili niektoré súvislosti, ale autorka má zopár es v rukáve a predsa len si pre vás pripraví nejaké to prekvapenie. A neostane vám iné, iba žasnúť nad jej fantáziou a schopnosťou zosnovať dej, kde má každý motív svoje miesto a všetky spolu tvoria pevný, jednoliaty celok. 

Lucinda Rileyová 

"Ari sa díval, ako Rebecca vznešene kráča po hlavnom schodisku. Chápal, prečo Anthonyho tak očarila jej prítomnosť v sídle. Dokonca aj jeho, celkom nezainteresovaného človeka, jej podoba s Violet znepokojila. A napriek všetkým jej úspechom a sláve v nej vycítil prirodzenú zraniteľnosť. Mal pocit, že osud ju sem do Astbury umiestnil ako nevinného pešiaka do zložitej šachovej partie. Nemohol ignorovať fakt, že sa tu možno opakuje história." (str. 282)

Polnočná ruža patrí medzi autorkine najlepšie kúsky, a keďže ide o samostatný román, odporúčam siahnuť po ňom hlavne tým, ktorí sa s jej tvorbou zatiaľ ešte nezoznámili. Ručím vám za to, že po ňom určite siahnete aj po jej ďalších dielach. Čo však udrie do očí a vyvedie vás z konceptu, sú občasné gramatické chyby, čo je pri takom rozsiahlom texte pochopiteľné, no na druhej strane si vzhľadom na kvalitu príbehu zaslúži pozornejšiu korekciu. Nijako to našťastie neznižuje celkový dojem. Lucinda Rileyová má na svojom konte veľa mimoriadne úspešných titulov a tento potvrdzuje jej status jednej z najobľúbenejších spisovateliek. Očarenie rôznymi kultúrami sa pretavuje do prepracovaného deja, čo vo vás zanechá mnoho podnetov na premýšľanie. Tým najvýraznejším je nutnosť postaviť sa za každých okolností na vlastné nohy, nebáť sa narušiť skostnatené tradície a veriť svojim snom.

Originálny názov: The Midnight Rose
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 487

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zničujúca moc rodinných tajomstiev

Hoci írska spisovateľka Lucinda Rileyová podľahla vlani rakovine, prostredníctvom svojich literárnych diel žije ďalej. Na Slovensku udržiava jej status vydavateľstvo Tatran, ktoré priebežne okrem dominantnej série Sedem sestier siaha aj po samostatných románoch zachovávajúcich si autorkin typický štýl. Medzi ne patrí aj Levanduľová záhrada, na stránkach ktorej opäť natrafíte na prelínanie viacerých časových línií a spletitý príbeh rodiny poznačenej búrlivými historickými udalosťami. Kniha je určená Lucindiným fanúšikom rovnako ako novým čitateľom. Obe skupiny však určite ocenia živo a farbisto podaný dej zasadený do rôznych kútov Európy.  

"Zavrela za sebou dvere, psychicky vyčerpaná zo všetkého toho napätia z predstierania. Hoci žila v meste, na ktoré upieral zrak celý svet, nikdy sa necítila osamotenejšia. Keďže nacisti pred niekoľkými mesiacmi zakázali rádioprijímače, pretože zistili, že Spojenci prostredníctvom nich komunikujú so svojimi agentmi, a keďže jediné noviny boli plné vládnej propagandy, Connie sa cítila úplne odrezaná od sveta. Netušila, ako sa darí Spojencom, ani či sa ešte stále chystá invázia, ktorú sľubovali a v ktorú Connie dúfala pred odchodom do Francúzska." (str. 126-127)

Ide o knihu, ktorá vás chytí za srdce, či už autentickým vykreslením odboja alebo dôkladným prienikom do vnútra rozmanitých postáv. Zároveň ukazuje, ako sú naše životy úzko previazané s minulosťou a našimi predkami, hoci málokto sa tým reálne zaoberá a ani si to prakticky nikdy neuvedomí. Možno by sme boli prekvapení, čo by sme odhalili, ak by sme sa i my sami pohrúžili do osudov našich skôr narodených príbuzných... Každopádne, podľa anotácie som očakával, že ma viac zaujme línia odohrávajúca sa počas druhej svetovej vojny, ale ani tá súčasná (resp. v rokoch 1998-1999) napokon nebola menej pútavá. Lucinde Rileyovej sa podarilo nájsť rovnováhu medzi dramatickosťou, romantikou a predstavením dejinných udalostí, a tak si môžete užívať košatý príbeh bez rušivých vplyvov či hluchých miest. Pri zobrazených situáciách by mnohé autorky (aj autori) skĺzli k prehnanej sentimentalite, no Lucinda si zachováva odstup a necháva na čitateľa, akým emóciám dá priechod. To však neznamená, že by bola strohá vo vyjadrovaní, kdeže. Nepotrebuje však klásť pred nás všetko ako na striebornom podnose, pričom ani jedna línia sa nerozvíja na úkor druhej a šikovne sa navzájom dopĺňajú... Emilie je dedičkou starobylého francúzskeho rodu a po smrti rodičov sa musí postarať o zámok na juhu krajiny. Keďže jeho predaj je značne komplikovaná záležitosť, rozhodne sa ho radšej zrekonštruovať. Pritom sa zoznámi so Sebastianom, svojím budúcim manželom, a onedlho aj s jeho bratom... Náhle životné zvraty preveria jej schopnosť správneho úsudku a ľútosti nad mylnými rozhodnutiami. Spolu s vlastnými chybami spoznáva aj minulosť svojho otca a spojitosť s babičkou svojho manžela. A informácie, ktoré sa dozvedá, sú prinajmenšom šokujúce... Jej otec Edouard bol jedným z vodcov francúzskeho odboja proti Nemcom, ale pracoval tajne pod pláštikom priateľstva s nepriateľmi. Práve do tohto prostredia prichádza druhá hrdinka Connie, ku ktorej som si hľadal cestu trochu dlhšie, pretože spočiatku na mňa pôsobila mierne chladne. Postupne však odhaľujeme jej osobnosť, navyše vzhľadom na okolnosti nedôvery a obozretnosti je pochopiteľné, že Connie neprejavuje svoje pocity na počkanie. Odboj je vždy zdrojom rôznych nebezpečných situácií a nie je to inak ani v tomto prípade. Táto línia je, samozrejme, o niečo napínavejšia, no ak nemáte radi vojnové príbehy, nemusíte sa báť. Dôraz je kladený skôr na jej prežívanie než na naturálne zobrazenie jej krvavého priebehu. 

Lucinda Riley

"Táto veľmi osobná zbierka pozostatkov otcovho života ju upokojovala. Cítila, že je k nemu bližšie, a keď si čítala zaľúbené listy, ktoré mu posielala jej matka, plakala. Z listov bolo zrejmé, že Valérie svojho manžela bez pochýb milovala, a Emilie bola vďačná aspoň za to. Bola dojatá a iróniou bolo, že aj šťastnejšia, pretože časť jej bolesti pomaly vymazávalo postupné pochopenie minulosti. Spätne si uvedomila, že uzatvárať sa pred rodinou a jej minulosťou len vytváralo prekážky v jej prítomnosti a budúcnosti. Niektoré veci sa však odpustiť nedali... keby však pochopila aspoň to, prečo sa stali, možno by sa konečne cítila slobodnejšia." (str. 198)

Levanduľová záhrada obsahuje všetky ingrediencie potrebné pre strhujúci príbeh založený na všemožných ľudských pohnútkach - lásku, zradu, intrigy, chamtivosť, manipuláciu, nádej i veľmi náročné odpustenie. Iným aj sebe samému... Connie a Emilie sú odlišné charaktery a to z nich robí skvelé "základné kamene" pre rozsiahly príbeh tiahnuci sa polstoročím. Obe žijú s dôsledkami svojej doby - kým Connie je odhodlanejšia a odvážnejšia, pri Emilie vás občas prepadne chuť zatriasť ňou, aby sa vzchopila a viac si stála za svojím. Atmosféru dotvárajú aj prostredia slnečného vinárskeho Provensalska a severného Yorkshiru, ako stvorené na uvažovanie, kam sa vybrať počas blížiaceho sa leta. Romány Lucindy Rileyovej patria k top dielam vo svojom žánri a ja dúfam, že Tatran má v zásobe ešte mnoho podobne kvalitných kúskov...

Originálny názov: The Lavender Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Veľkolepé pátranie bez istoty odpovedí

Tak ako milióny ďalších fanúšikov rozsiahlej rodinnej ságy Lucindy Rileyovej aj ja som netrpezlivo čakal na osud poslednej zo Siedmich sestier. Séria, ktorá je ukážkovým spojením romantiky, histórie, umenia a rôznorodých spoločenských tém, sa vďaka vydavateľstvu Tatran stala fenoménom aj u nás. Nielenže jednotlivé knihy sa vedľa seba krásne vynímajú, navyše patria k tým, ku ktorým sa bude rád vracať nejeden čitateľ. Ani siedmy diel nenarúša zaužívanú kompozíciu a znova sa nám pred očami odvíja spletitý príbeh v dvoch časových rovinách. Oproti predošlým románom však navštívime oveľa viac miest a okrem toho sa opätovne stretneme s každou sestrou. Je totiž nutné, aby spojili sily v pátraní po ďalšej žene, ktorú kedysi tatko Slaný vzal pod svoje ochranné krídla. 

"Nuala si už zvykla zastaviť sa pri svojom dube - takmer akoby tých niekoľko minút potrebovala na premenu z Nualy ošetrovateľky vo Veľkom dome na Nualu Murphyovú, dcéru vášnivých republikánskych rodičov a členku Cumann na mBan. Aj teraz klesla ku kmeňu, pokrčila nohy a objala si ich. Samozrejme, nikomu, ani živej duši nemôže prezradiť, že tie dve popoludnia strávené vo Philipovej spoločnosti sa jej v skutočnosti páčili (...) Dnes večer sa cítila uvoľnenejšia, ako kedy bola od krvavého Veľkonočného povstania v roku 1916, teda pred štyrmi rokmi. Tá udalosť sa pre ňu stala míľnikom a znamenala začiatok sústredeného úsilia Írov o oslobodenie z područia..." (str. 139)

Siedmy príbeh inšpirovaný hviezdnymi Plejádami nás zavedie predovšetkým do pohnutej minulosti Írska, odkiaľ pochádza Nuala, jedna z dvoch klasických ústredných hrdiniek. Boj za národnú slobodu neprebiehal potichu ani mierumilovne, Nuala ako dcéra republikánskych rodičov vyrastá v prostredí poznačenom politikou aj jej krvavými dôsledkami. Situácia ohľadom daných udalostí je zložitá a občas neprehľadná, preto som rád, že Lucindy Rileyová nám ju približuje očami obyčajného človeka. Má (resp. mala) skvelý talent na citlivé vykreslenie mnohých traumatizujúcich dejinných zvratov a nie je to inak ani tentoraz. V porovnaní s neskrotnou Afrikou či nehostinným vnútrozemím Austrálie síce nejde o veľkú exotiku, ale Nualin osud nie je preto pohnutý o nič menej. V istom zmysle vyznieva dokonca ešte barbarskejšie - pretože zatiaľ čo v divočine vládne právo silnejšieho, v civilizácii sa ľudia neraz správajú horšie ako zvery. Kým sa však Nualin život začne odvíjať dostatočne pútavo, predsa len prevrátite až priveľa strán. Po šiestich románoch máte od (takmer) poslednej časti série prirodzené očakávania, ktoré sa však nemusia naplniť, ak je tretina knihy iba akýmsi nesúvislým rozprávaním. Niežeby sa dej rozpadal autorke pod rukami, na to je priveľmi premyslený, no pôsobí nesúrodo, akoby sa Lucinda nevedela rozbehnúť... Šesť sestier sa púšťa do hľadania posledného kúska ich poskladanej rodiny, a hoci ich úsilie občas kolíše a dalo by poukázať na pár zakopnutí, priaznivci série budú nadšení. Bolo veľmi príjemné vrátiť sa k známym postavám, zistiť, čo majú nové, kam sa posunuli ich životy a akým nápadom prispejú, aby bolo pátranie po ich sestre úspešné. Okolo "sedmičky" sa šíri veľa záhad, a ak nespoja sily, pravda im môže prekĺznuť pomedzi prsty. V priebehu kníh sme mali možnosť zistiť, že nie všetky sestry mali idylický vzťah, niektoré sa priam vyhýbali jedna druhej, čo je pri toľkej pestrosti charakterov a pováh pochopiteľné. O to krajšie bolo vidieť ich ťahať za jeden povraz, ako si to vždy želal ich tatko. Stratená sestra rozhodne nie je žiadnou detektívkou, ale prvok dedukcie a sledovania stôp sa jej uprieť nedá. Niektorí čitatelia môžu na záver ostať prekvapení, pretože skočia autorke na lep, iní budú obozretnejší, no všetci iste uznajú, že Lucinda znova dokázala šikovne prepojiť viaceré línie do jednotného fungujúceho celku. Ale pozor! To automaticky neznamená, že sa dočkáte odpovedí na každú otázku. Už dávnejšie bolo avizované, že sériu uzavrie ôsma kniha venovaná tatkovi Slanému. Zdá sa, že pôjde o poriadnu bombu, prešpikovanú početnými odkazmi na minulé diania a prepájajúcu jednotlivé éry a krajiny. 

Lucinda Riley (zdroj: Alchetron)

"S Tiggy sme odpovedali úsečne a obe - každá ponorená do vlastných myšlienok - sme sa snažili zo všetkého vysomáriť. Teda aspoň ja, najmä po tom, čo som sa dnes dozvedela od Ambrosa... Od dievčaťa, ktoré sedelo oproti mne, som nevedela odtrhnúť pohľad. Cítila som, že ma s ňou spája akési puto, a hoci bola očividne oveľa mladšia, mala v sebe múdrosť, nezvyčajnú hĺbku, ktorú som nevedela presne pomenovať - akoby nejako poznala všetky odpovede, ale nechávala si ich pre seba." (str. 419)

Slnečná a Stratená sestra sa mi v spoločnosti starších knižných súrodencov páčili o niečo menej, ale autorka si za to môže sama, keďže nastavila takú vysokú latku. Napriek istej zostupnej tendencii predpokladám, že vyvrcholenie dlhoročného úsilia, ktoré musí, žiaľ, po Lucindinom úmrtí prevziať jej syn, bude primerane vydarené a uspokojivé. Aktuálny siedmy diel mohol byť prekvapivejší či dramatickejší, no stále ponúka nevšedný čitateľský zážitok. Číha na vás realistická romantika, história, zápas o krajinu aj blízkych ľudí. Zabavíte sa aj sa veľa dozviete. Potúlate sa po viacerých svetadieloch, pochopíte komplikované vzťahy medzi Írmi a Angličanmi a ktovie, možno prídete na chuť aj temperamentným írskym tancom 😀.

Originálny názov: The Missing Sister
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 628

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Hviezdy môžu mať mnoho podôb

Na príbeh Elektry zo série Sedem sestier som sa tešil už od jej počiatkov. Väčšinou bola vykresľovaná ako problémová, nevrlá a na seba zameraná osoba, ktorá sa ako dospelá vyhrieva v žiari reflektorov a so zvyškom rodiny neudržiava celkom vrelé vzťahy. Tušil som, že Slnečná sestra bude iná ako ostatné knihy a som rád, že môj predpoklad sa potvrdil. Nie však v toľkých ohľadoch, ako som dúfal, ale o sklamaní nemôže byť ani reči. Už len preto, že som mal možnosť preniesť sa na africký kontinent, čo je pre mňa zárukou nevšedného zážitku. Lucinda Rileyová má talent vykresliť prostredia so všetkými ich chuťami, vôňami, krásami i nástrahami, a inak to nie je ani v prípade Kene a New Yorku, dvoch hlavných dejísk románu. Ponúkajú skvelý kontrast celkom rozdielnych svetov a neostane len pri ňom.

"Nestačilo iba povedať, že prestanem užívať alkohol a drogy - kristepane, veď odvtedy uplynul iba tri týždne a eufória z toho, že som čistá, ako aj bezpečné prostredie, v ktorom žijem, sa pominú ako hmla, len čo sa znovu ocitnem v nekonečnom kolotoči "normálneho" života. Začnem s občasným pohárikom, potom si spoločensky dám jednu čiaru a po čase tu znova skončím ako Vanessa. No vedela som, že kým si nepriznám všetok hnev a neuvoľním ho zo seba, vždy budem v nebezpečenstve." (str. 229)

Každá z predošlých "sestier" sa vyznačovala prienikom do určitej umeleckej sféry (sochárstvo, hudba, literatúra, maliarstvo, tanec), a preto logika nahovárala, že Elektra nastolený smer neporuší a tiež niečím prispeje do tejto širokospektrálnej oblasti. Žiaľ, umenie v šiestej časti série je okrajovou záležitosťou, konkrétne je tu naznačená línia s odevným návrhárstvom. Elektra je svetoznáma modelka a s nadšením som sa mienil pohrúžiť do nablýskaného sveta povrchnosti, ale ani tu som sa veľmi netrafil do čierneho. Okrem toho, že sa stále poukazuje na jej slávu a že ju spoznávajú všade, kam vkročí, samotnému modelingu Elektra "neublíži". Ide skôr o to, ako daný životný štýl ublížil jej, a to spôsobom, ktorý ju priviedol až k odvykacej liečbe. Elektrino pitie vodky či šnupanie kokaínu bolo naozaj vykreslené sugestívne a desivo, hrdinka mala skutočne vážny problém a verím, že poslúži ako odstrašujúci príklad. Jej príbeh je v prvom rade o tom, aké dôležité je nájsť pevnú pôdu pod nohami, vedieť si priznať slabosť a požiadať o pomoc, keď človek nezvláda boriť sa s problémami sám. Elektra mala šťastie na ľudí okolo seba, či už osobnú asistentku, najstaršiu sestru Maiu alebo novonájdenú starú mamu. Aj týmto sa Slnečná sestra odlišuje od predošlých knižných súrodencov. Elektra prakticky nijako nepátrala po svojom pôvode, ale našiel si ju sám. Chápem, že už bolo treba narušiť zaužívanú schému, ale zároveň sa vytratilo vzrušenie z osobného odhaľovania rodinnej minulosti. Tú reprezentuje línia s mladou americkou dedičkou Cecily, ktorá sa prakticky v predvečer druhej svetovej vojny a po zrušenom zasnúbení podujem na cestu do Kene, kde nachádza nielen celkom rozdielne pomery, ale aj zmysel života a nie úplne klasické vzťahy. Páčilo sa mi, že Cecily nepodľahla nejakému bežnému romániku, ale prechádzala pestrými skúškami, a to tak na báze mužov, ako aj divokej prírody a kontaktov s pôvodným obyvateľstvom. Popritom bolo pomerne ťažké odhadnúť, aké je prepojenie medzi ňou a Elektrou, ale postupne do seba všetko pekne zapadá a treťou ústrednou postavou sa tak stáva Stella, ktorej kroky sledujeme od narodenia až po vyrozprávanie celého spletitého príbehu. Vzhľadom na afroamerický pôvod Elektry i ďalších hrdinov sa Lucinda Rileyová úzko dotýka aj ich postavenia v americkej spoločnosti a rozširovania povedomia o boji za slobodu. Robí to však zľahka, nevnucuje žiadne postoje a necháva na čitateľovi, aby si vytvoril svoj názor. 

Lucinda Rileyová (zdroj: Dymocks)

"Potrebu si odbavila vo vysokej tráve a potom si ňou pomaly kliesnila cestu k táboru, vdychujúc vône prírody. Odrazu začula jemné vrčanie, akoby ktosi v diaľke naštartoval auto. No na milé ďaleko nijaké nebolo vidieť... Cecily zastala ako prikovaná, lebo v tráve - sotva niekoľko metrov od nej - stál prikrčený dospelý lev a upieral na ňu zlatisté oči. Vystrel sa a pomaly sa zakrádal bližšie. Stála na mieste s rozbúchaným srdcom ako prikovaná. Vtom lev zaútočil." (str. 309)

Zmena je aj v postoji voči tatkovi Slanému, ktorú vnímam pozitívne. Kým staršie sestry smútia a spomínajú na adoptívneho otca v dobrom, Elektra pociťuje skôr hnev a frustráciu, či už z ich posledného stretnutia, ktoré nedopadlo podľa ich predstáv, alebo zo všeobecného sklamania, o ktorom sa nazdávala, že ho kvôli nej zažíval. Aj vyrovnávanie sa s jeho odchodom je významnou súčasťou Elektrinej terapie, ktorá napokon vyústi v pomoci mladým drogovo závislým ľuďom. Slnečná sestra vyznieva nástojčivo, poukazuje na relatívne ignorované problémy mládeže a vo väčšej miere zabŕda do spoločenskej tematiky. Elektra síce dlho žiarila ako hviezda, ale svoju podobu si musela nájsť a určiť sama, nie podľa cudzích kritérií. A to je iba jedna z výrazných myšlienok, ktorou táto časť série disponuje.

Originálny názov: The Sun Sister
Príslušnosť k sérii: 6. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 644

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

O odvahe napredovať napriek nepriazni osudu

Lucinda Rileyová pokračuje v úspešnom ťažení na pôde prekladovej literatúry. Vydavateľstvo Tatran nelení a popri už klasickej sérii Sedem sestier priebežne teší čitateľov aj samostatnými románmi z pera uznávanej autorky. Naposledy sme nahliadli do Motýlej izby, teraz máme možnosť spoznať Dievča na útese. Ako naznačuje aj famózna obálka, znova nás čaká tajomný, dramatický príbeh plný záhad z minulosti, ktoré len čakajú na odhalenie, aby preverili charaktery všetkých zúčastnených. Kto pozná spisovateľkinu tvorbu, vie, že svoje diela zasadzuje do rôznych krajín. V prípade aktuálnej novinky sa vracia do svojej domoviny - Írska. Nie je to náhoda, domov tvorí jeden z ústredných motívov príbehu a zo stránok vanie určitá nostalgia. A to aj vďaka opisom krajiny na pobreží Atlantiku, pri ktorých priam cítite vietor vo vlasoch a vôňu divoko rastúcich kvetov. 

"Na ten večer a nasledujúce týždne ostali Mattovi tie najkrajšie spomienky. Grania ho očarila svojou priamočiarosťou a sviežosťou, nemala v sebe sklony k pretvárke ani k afektovanosti. Bol zvyknutý na ženy z vyšších kruhov, ktoré nedali najavo, čo si skutočne myslia a cítia. Všetko zahmlievali sofistikovanými hádankami a muž si musel domýšľať, ako na tom je. V porovnaní s nimi bola Grania ako závan čerstvého vzduchu. Keď bola šťastná, vedel to, keď sa naštvala alebo bola frustrovaná pri tvorbe najnovšej sochy, vedel to tiež. Navyše si vážila jeho kariéru a námahu, ktorú vynakladal, aby dosiahol úspech." (str. 183)

Úvod knihy je trochu pomalší, zoznamujeme sa s hlavnou hrdinkou, jej zázemím a problémami. Našťastie ide naozaj iba o rozbeh, a keď je čitateľ dôkladne oboznámený s okolnosťami jej návratu do rodného Írska, dej naberá správny spád a postupne premyslene graduje. Grania Ryanová je moderná žena s umeleckými sklonmi, ktorej osemročný vzťah s Mattom trpí hlavne pod vplyvom straty nenarodeného dieťaťa. Odchodom z New Yorku spomalí, snaží sa prísť na iné myšlienky a usporiadať si priority. Jej život naberie nečakaný smer, keď na kraji útesu zbadá dievčatko menom Aurora. Osamelé dieťa prišlo o matku a otec Alexander je často na cestách. Granii k nemu cíti prirodzený súcit a dopĺňa tým mozaiku rôznych vzťahov medzi matkou a dcérou. Tradičný - aký má so svojou mamou Grania; postavený len na predstavách v dôsledku matkinej skorej smrti, ako v prípade Aurory, a rodiaci sa vzťah medzi Aurorou a "nevlastnou" matkou - Graniou. Analýza vzťahov, ich dlhotrvajúcich dôsledkov a hrdosti, ktorá je často silnejšia než preukázanie slabosti, je napokon hnacím motorom románu. Žiadna z postáv nie je čierno-biela, každé rozhodnutie je podmienené uveriteľnou motiváciou a Grania si zaslúži obdiv za to, že sa snaží rozpliesť klbko neprávd a tajností okolo dvoch rodín. Ryanovci a Lisleovci majú medzi sebou viacgeneračné problémy a Grania nebude mať pokoj, kým neukončí dávne prieky. Nielenže ju to čiastočne odpúta od vlastných emocionálnych kríz, ale zároveň aj zblíži s Auroriným otcom Alexandrom. V hre je však stále, samozrejme, aj jej americký priateľ Matt, a tak vzniká ďalšia otázka - komu dá napokon Grania v záležitostiach srdca prednosť? Dievča na útese sa venuje aj svetu baletu. Zhodou okolností som v čase čítania pozeral aj seriál Krasotinky (Tiny Pretty Things) z baletného prostredia, o to lepšie som dokázal pochopiť strasti aj krásy života primabaleríny. Ďalším typickým prvkom autorkinho rukopisu sú rôzne časové línie. Nie je to inak ani v tomto prípade, zaujímavé je, že sprievodkyňou spletitými osudmi sa stáva ako rozprávačka sama Aurora. Oceňujem aj priložený rodokmeň (takisto nevšedne - uprostred knihy), ktorý pomáha zorientovať sa v zložitých vzťahoch.

Lucinda Rileyová (zdroj: Youtube)

"Nie som na seba hrdá. Môj otec mal, samozrejme, pravdu - bola som manipulatívna. Ale bola som aj zúfalá. A okrem toho, myslela som si, že Grania sa bude o mňa starať dlhý čas, takže som nebola nadšená, keď sa to celé pokazilo a ona odišla. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, kam ísť a kde sa schovať. Akosi som tušila, že ak ma ľúbi, nájde ma, ale nechcela som, aby to bolo celkom jednoduché. Preto som si nevybrala stodolu ani útesy. Nebojím sa duchov, poznám ich a svojím spôsobom im rozumiem, no na cintoríne som sa necítila veľmi príjemne. Mala som pocit, že tam akosi nezapadám - ja som žila, zatiaľ čo oni boli všetci mŕtvi. Okrem toho, mala som iba osem." (str. 215)

Nie nadarmo je Dievča na útese označovaná ako klasická romanca. Je v nej veľa lásky, ale nie je presladená, rovnakou mierou sa venuje závažným spoločenským témam, presahujúcim desaťročia, a zavedie vás do nádherného prostredia, kde to dýcha atmosférou. Občas vami príbeh naozaj pohne, či už kvôli osudu malého dievčatka, alebo obyčajným nedorozumeniam, ktoré môžu napokon spôsobiť obrovské problémy. Román je určite príjemným spestrením pomaly sa predlžujúcich dní a vhodným skrátením čakania na ďalší diel Siedmich sestier. 

Originálny názov: The Girl on the Cliff
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Pestré protiklady vystavané na tanci, láske a duchovne

Na príbeh piatej zo siedmich sestier, ktorým je venovaná séria z pera Lucindy Rileyovej, som bol zvedavý asi najviac. Tiggy bol totiž v predošlých častiach venovaný pomerne malý priestor okrem sporadických zmienok o jej ezoterickom zjave a ochote pomôcť. Aj to však stačilo na to, aby zarezonovala v mysli čitateľov a odlíšila sa od ostatných protagonistiek. Niet sa čomu čudovať, autorka si pri takom veľkolepom diele nemôže dovoliť banálne klišé. Jednotlivé romány série Sedem sestier majú síce podobnú schému, ale zakaždým nás čakajú originálne príbehy zasadené do rôznych krajín aj historických období. Okrem toho vždy nahliadneme za oponu určitého druhu umenia, ako napr. sochárstva (Sedem sestier), spevu a skladania hudby (Búrková sestra) či literatúry (Tieňová sestra). Mesačná sestra zas zavedie čitateľov do sveta tanca, konkrétne vášnivého flamenca...

"Maria cítila, ako jej po chrbte prebehla triaška, lebo tanečníci sa začali súčasne pohybovať. Žena s rukami vzpaženými nad hlavou vyklopkávala chodidlami rytmus a El Gato jej skĺzol dlaňami po chrbte. Maria si spomenula, ako v mladosti tancovala s Josém, a keď sa dívala na tanečníkov na pódiu, oči sa jej zaliali slzami nad starými časmi. To nič, že kaviareň nebola vôbec príjemná a návštevníci celkom obyčajní, dvojica tanečníkov patrila k najlepším, akých kedy videla. Na niekoľko minút sa spolu s ostatnými divákmi preniesla do iného sveta, kým muž a žena na pódiu predvádzali svoju vášeň a dokonalosť." (str. 172)

Piaty diel mi viac než iné pripadal vystavaný na výrazných kontrastoch, či už medzi postavami, ich povahami, alebo krajinami, kde sa príbeh odohráva. Tiggy totiž prežíva pátranie po svojom pôvode v tajuplnej a studenej škótskej vysočine, zatiaľ čo minulosť sa nám odkrýva v horúcej španielskej Andalúzii. Lucinda Rileyová stavila tentoraz na nie celkom hrdinskom charaktere svojej druhej ústrednej ženskej postavy, keďže Lucía si nachádza cestu k sympatiám čitateľov o niečo náročnejšie, než sme zvyknutí. Niektorým sa to môže zdať ako malý krok vedľa, ja som ho však uvítal. Nielenže sa tým oveľa lepšie poukáže na rozporuplnosť človeka a dôvody jeho rozhodnutí, ale navyše tým vzniká priestor pre ďalší zo spomenutých protikladov. Tiggy je totiž už od samého začiatku vykresľovaná ako veľmi príjemná osoba, ktorú by ste chceli mať za kamarátku, pretože vrchovato napĺňa predstavu o priateľke do každého počasia. A to aj napriek tomu, že inklinuje skôr k zvieratám ako ľuďom. Je však starostlivá, prezieravá a temperamentná, čo sa prejaví jednak v jej úlohe postarať sa o divé mačky, jednak vo vzťahoch, ktoré v Škótsku prirodzene nadviaže. To sa týka predovšetkým majiteľa panstva - lekára Charlieho, dotieravého boháča Zedda a starého Cigána Chillyho, ktorý jej otvorí bránu k minulosti. Príbeh Tigginej starej mamy Lucíe sa začína písať krátko pred prvou svetovou vojnou v Granade. Veľmi rýchlo prepadne čaru flamenca a stane sa z nej uznávaná tanečníčka. Z Andalúzie sa preto presúvame do Barcelony, no Katalánsko nie je o nič menej pútavé. Spolu s Lucíou sledujeme aj príbeh jej rodičov, pričom jej mama Maria na vás zapôsobí oveľa pozitívnejšie než otec José. Vo vzťahu Lucíe a Josého možno vybadať analógiu s mnohými súčasnými mladými hviezdičkami, ktorých rodičia vystupujú v úlohe manažérov a nesú sa na vlne úspechu svojich potomkov. Nielen do ich života, ale napredovania celej krajiny zasiahne občianska vojna, čím sa v deji poriadne zamiešajú karty. Nechcem prezrádzať priveľa, no okrem Španielska sa Lucía dostane aj do ďalších krajín, čím spečatí svoj osud. Granada so svojimi jaskyňami ukrytými pod slávnou Alhambrou a Barcelona však ostávajú pre mňa tým najväčším lákadlom už len preto, že všetky dané miesta som mal možnosť vidieť na vlastné oči, a tak som čítanie vnímal ako návrat v spomienkach do čias nedávno minulých. Autorkine opisy mi ich oživili ešte výraznejšie a živšie. Prienik do kultúry gitanos navyše ponúka množstvo nových a zaujímavých informácií. 

zdroj: Stuvera.com

"V živote som neokúsila nijaký náznak predsudkov - všade, kam som prišla, ma prijímali už len preto, že som mala neutrálny západoeurópsky výzor a švajčiarsky pas. Zatiaľ čo tí, ktorí kedysi žili na tomto svahu, mali zakázané vstupovať do mesta, boli prenasledovaní a širšia spoločnosť, vedľa ktorej žili, ich nikdy neprijala medzi seba." (str. 265)

Ak by som mal definovať Mesačnú sestru len jedným slovom, bolo by to krásna. Občas síce dej trochu spomalí, ale stále si zachováva svojsky očarujúcu atmosféru, za čo môže skvele vykreslená Tiggy a spomínané dejiská v kombinácii s tancom. Lucinde Rileyovej sa navyše znova podarilo ustriehnuť košatý dej, v určitých miestach prepojený s ostatnými knihami v sérii. Ako autorka už ani nemusí nikoho presviedčať, že je topkou v súčasnej romantickej literatúre, spájajúcej spoločenské témy, rôzne časové línie, reálne vyznievajúce vzťahy a napätie. Tiggin príbeh vo vás určite ostane rezonovať dlhší čas a aj keď sa už teraz neviem dočkať zvyšku série, nepochybne mi bude veľmi ľúto, keď Sedem sestier dorazí na koniec svojej púte.

Originálny názov: The Moon Sister
Príslušnosť k sérii: 5. diel (Mesačná sestra)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 543

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Prekročte prah a spoznajte rodinné tajomstvá

Lucinda Rileyová žne momentálne úspech svojou romanticko-historickou sériou Sedem sestier, no popri nej si odskočila k inému rozpísanému románu. A mňa veľmi teší, že vydavateľstvo Tatran ho prinieslo aj slovenským čitateľom. Ako som už totiž spomínal v inej recenzii, s autorkou sú spojené moje rané čitateľské skúsenosti, keď ešte písala pod dievčenským menom Lucinda Edmonds. Motýlia izba obsahuje všetko, čo fanúšikovia od spisovateľkinej tvorby očakávajú - rodinnú ságu, tajomstvá, prepojenie rôznych časových línií, napätie i ľúbostnú zápletku. V tomto zmysle chválim obálku knihy - pôsobí na pohľad príjemne, až idylicky, no osamotene stojaci dom vyvoláva otázky, čo sa deje za zatvorenými dverami...

"Mala takmer tridsať a kam to v živote dotiahla? Jej manžel bol väčšinou nezamestnaný, boli na mizine a bývali v prenajatej chatrči. Áno, mala dve krásne deti a prácu, ale nedalo sa to porovnať s oslnivou umeleckou kariérou, o ktorej snívala predtým, než sa za Sama vydala. A jeho prchká povaha... Cítila, že najmä po pár pohárikoch sa jeho agresivita voči nej stupňuje. Keby sa tak o tom mohla s niekým porozprávať, ale s kým?" (str. 49)

Kým v Siedmich sestrách delí jednotlivé postavy aj niekoľko generácií, v Motýlej izbe sú dve časové roviny prepojené jednou konkrétnou postavou. Je ňou Posy Montagueová, ktorú stretávame v roku 1943 ako malé dievča, a rovnako sledujeme jej osud v roku 2006, keď stojí na prahu sedemdesiatky. Jej mladosť ju, ako u každého človeka, ovplyvní na celý život vo viacerých smeroch. Prvou zlomovou udalosťou je otcova smrť počas vojny. Bol to práve on, kto ju priviedol k láske prírode a motýľom. Rodinné sídlo Admirál v Suffolku je napokon svedkom mnohých vzostupov a pádov, pretože Posy sa sem vráti po manželovej smrti aj s dvoma synmi. Tí sú takisto dôležitou súčasťou deja a disponujú vlastnými líniami. Cez Sama, ktorý rozhodne nie je ukážkou pevného charakteru, sa viac spoznávame s jeho ženou Amy. Spočiatku mi mierne prekážalo jej mierne sebaľútostivé vykreslenie, ale postupne som jej prišiel na chuť, najmä vďaka interakcii s Posy. Tá je ako staršia dáma naozaj skvelá, postavy tohto typu dokážu krásne oživiť každú scénu. Nie je to však žiadny archetyp, Posy je jedinečná a ľahko si získa vašu pozornosť. Rovnako ako jej láska Freddie, ktorý sa odrazu znova zjaví v jej živote po piatich desaťročiach. Jeho príchodom sa otvára priestor pre staré tajomstvá a otázky minulosti, ktoré jednoducho musia byť zodpovedané, či sa to niekomu páči, alebo nie. A keď už sme pri tom, Posy a Freddie vytvoril pre mňa zatiaľ najlepší, najmilší párik, s akým som sa tento knižný rok stretol. Lucinde Rileyovej patrí poklona za to, že sa nevenuje iba láske medzi mladými ľuďmi, ale ukazuje, že city nie sú ničím neznámym ani tým skôr narodeným.

Lucinda Rileyová (zdroj: Daily Male)

"Keď mi prestalo byť mdlo, bezmocne som si ľahla na vankúš. Bola som taká šokovaná, že som nevládala ani plakať. Nemohla som pochopiť, čo sa stalo za tých pár minút medzi naším milovaním a jeho žiadosťou o ruku, ani prečo sa potom tak zvláštne správal. Zrejme až keď vyslovil tie slová, zistil, že ma nemiluje. Bolo to jediné vysvetlenie. Iba ak, pomyslela som si a moje zmučené srdce zasiahla ďalšia rana, stretol niekoho iného..." (str. 332)

Príbeh plynulo postupuje cez rôzne dekády a spolu s rokmi pribúda aj dramatických zvratov. Postavy si nikdy nemôžu byť isté, aká nástraha na nič číha a čo si pre ne autorka pripravila. Mimochodom, osôb vystupujúcich v románe je naozaj pekný počet, ale nemusíte sa báť, že by ste sa v nich strácali. Motýlia izba vás vtiahne do deja natoľko, že všetko pôsobí verne a autenticky. Opisy (v rozumnom množstve) prostredia a ľudí vám dôkladne priblížia život v anglickej spoločnosti, a najmä vône a zvuky krásnych záhrad... Romantické duše si prídu na svoje, hoci čo sa lásky týka, nečakajte presladenú ľúbostnú zápletku. Vrúcne city Posy a Freddieho sa síce tiahnu desaťročiami, no napriek tomu sú zobrazené realisticky. Medziľudské vzťahy podliehajúce spoločenským okolnostiam sú autorkinou devízou, má vyhranený štýl a stále vie prekvapiť. Aj to robí z románu vynikajúci prostriedok skrátenia čakania na ďalší diel jej rozbehnutej série.

Originálny názov: The Butterfly Room
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 421

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Každý z nás potrebuje nájsť svoj hlas

Sedem sestier spôsobilo medzi milovníkmi romantiky hotový ošiaľ. Lucinda Rileyová spojila históriu s láskou a spoločenskými témami tak šikovne a šarmantne, že jej sériu zrejme prekoná len máločo. Aj tretí diel vychádza z gréckej mytológie, autorke tentoraz poslúžili ako námet dve hviezdy z hviezdokopy Plejády, ktoré sa nachádzajú veľmi blízko pri sebe a zároveň žiaria slabšie než ostatné. Asteropé má v antických príbehoch pomerne nejasný osud, no v Tieňovej sestre získava omnoho presnejšie kontúry. Mimochodom, táto časť má veľmi trefne zvolený názov. Star totiž žije v tieni svojej sestry CeCe, s ktorou má vybudovaný nerovný vzťah, ale napriek tomu je pre ňu náročné raziť si vlastnú cestu. No Star, samozrejme, nie je jedinou hlavnou postavou, pretože dej sa ako obvykle odohráva v dvoch časových líniách. 

 "Zišiel mi na um Atlantis a všetko, čo sme so sestrami zvyčajne robievali cez prázdniny. Čudovala som sa, ako to Ma s nami šiestimi zvládla už vzhľadom na fakt, že sme boli v rozličnom veku. Nevedela som sa rozpamätať, že by som sa niekedy nudila - vždy som mala poruke CeCe a ostatné sestry. Rory bol jedináčik a nemal sa s kým hrať. A ak som niekedy čo len trochu ľutovala, že mám okolo seba takú veľkú sesterskú spoločnosť a nik sa nevenuje iba mne, odrazu som to vnímala ako požehnanie." (str. 216)

Osudové zmeny utiahnutej Star sa začínajú smrťou adoptívneho otca "tatka Slaného", ktorý všetkým dcéram zanechal informácie o ich skutočnom pôvode. Postupne sa tak ponárame do spletitých príbehov siahajúcich niekoľko desaťročí dozadu a ani v prípade Star to nie je inak. Zatiaľ sme sa vďaka prvým dvom knihám dostali do Brazílie a Škandinávie, v Tieňovej sestre je hlavným dejiskom Anglicko. Po krásnych plážach Ria de Janeiro a chladnejšom severe tu teda máme sviežu zeleň obklopujúcu obydlia aristokracie. Príbeh zrodu veľkej lásky však nie je o nič menej horúci a vzrušujúci. Star sa dostáva do londýnskeho kníkupectva, kde natrafí na dvoch protikladných bratov - excentrického, žoviálneho Myšiaka a mĺkveho, odmeraného Orlanda. Prostredie knižníc, kníhkupectiev či antikvariátov mi vždy ulahodí a Lucinda Rileyová mi poriadne brnkla na citlivú strunu. V knihe je množstvo odkazov na známe literárne diela, dejisko priam dýcha príznačnou atmosférou a Sara navyše číta denník Flory MacNicholovej, v ktorých sa skrývajú odpovede na otázky ohľadom jej pôvodu. V tomto smere je Tieňová sestra najbližšie k tomu, aby sa stala mojou srdcovou záležitosťou v rámci celej série. Ale zatiaľ nekričím hop, čaká nás predsa ešte niekoľko častí. A keďže sa zdá, akoby sa autorka každou ďalšou knihu zlepšovala, bude to určite silný boj. Keď už som pri tom, nedá mi nespomenúť Rileyovej schopnosť prepájať jednotlivé romány, a to aj na základe obyčajných dialógov. Musí jej dať nepochybne veľa práce ustriehnuť toľko detailov, prekrývajúcich sa scén a dejových línií. A napriek tomu všetkému sa dajú tieto knihy čítať i samostatne, hoci sa, samozrejme, nič nevyrovná príjemnému pocitu z postupne sa rozvíjajúcej série.

Lucinda Riley (zdroj: BookBub)

"A samota je iba malou cenou za nezávislosť, zišlo na um Flore, keď sa brodila vysokým snehom. Navyše Veľká vojna - ktorá sa iba prednedávnom skončila mierovou dohodou - sa jej dotkla oveľa menej ako mnohých iných, lebo nemala nikoho blízkeho, o koho mohla prísť. Hoci by klamala, keby tvrdila, že sústavne nemyslela na tých, ktorých ešte vždy nosila v srdci. Archie Vaughan ju mátal v dobrých i zlých snoch aj napriek predsavzatiu, že cez deň naňho nebude myslieť." (str. 344)

V románe je množstvo motívov, ktoré spolu tvoria dobre fungujúci celok. Zároveň pohladí dušu nielen romantikom, ale každému, kto má rád silné príbehy s ľahko plynúcimi posolstvami. Láska, odpustenie, zmierenie, hľadanie miesta vo svete - s postavami sa dokážete hravo stotožniť, už len preto, že sú vykreslené ako reálne osobnosti. Tomuto dojmu napomáha aj výskyt reálnych postáv histórie, ako napríklad anglický kráľ či autorka detských kníh. Je zaujímavé, ako Lucinda Rileyová prirodzene vedie svoju Star k nájdeniu vlastného hlasu. Napokon dáva najavo, že tí najtíchší z nás majú toho nakoniec najviac čo povedať. Tieňová sestra je krásny, dojemný román plný farebných obrazov, silných hrdinov a nadčasových myšlienok. A keďže sa Star pustila svojou cestou, jej sestra CeCe je na rade, aby sa ňou inšpirovala. Štvrtý diel Perlová sestra nás zavedie opäť do exotickejšieho prostredia (Austrália a juhovýchodná Ázia), takže sa je zjavne na čo tešiť!

Originálny názov: The Shadow Sister
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 492

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Hľadanie pravdy v spleti umenia

Román Sedem sestier predstavil bohatý svet žien spojených smrťou nevlastného otca, pričom každá sa musí vysporiadať so záhadami ohľadom vlastného pôvodu. Búrková sestra, druhý diel série, v ničom nezaostáva za kvalitatívne vysokou úrovňou svojej predchodkyne. Tak trochu cynicky som očakával, že sa dočkáme podobne ladeného príbehu, len v iných odtieňoch, ale nechtiac som tým Lucindu Rileyovú podcenil, a to napriek jej nespornému talentu. Odlišnosť sestier však len zdôrazňuje komplexnosť sveta, a to nielen knižného, ale i reálneho. Aj teraz totiž zavítame do viacerých krajín, pričom prím hrajú Nórsko a Nemecko.

"Doteraz som žila pozláteným životom, a ak mám hodnotiť seba a svoje chyby, musím si priznať, že som odjakživa zvrchu hľadela na ľudí, ktorí boli odo mňa slabší. Nechápala som, prečo jednoducho nevstanú, neoprášia sa z traumy, čo v sebe pestujú, a nepohnú sa ďalej. Kruto som si však začínala uvedomovať, že kým človek na vlastnej koži nezažije stratu a hlbokú bolesť, nevie sa plne vžiť do pocitov ľudí v rovnakej situácii." (str. 131)

Nie je žiadnym tajomstvom, že autorka sa pri písaní série inšpirovala mytologickým príbehom o Plejádach, sestrách, ktoré Zeus umiestnil na oblohu v podobe hviezd. Dá sa povedať, že Ally, hrdinka Búrkovej sestry, je jedna z najžiarivejších. Ako už naznačuje názov, nepôjde o žiadnu tichú vodu, ale o silnú, nezávislú a sebavedomú postavu, ktorá predstavuje oporu pre ostatných. Lenže aj ona občas potrebuje útechu, najmä v časoch, keď zažíva nečakané údery osudu. Páči sa mi, ako Lucinda Rileyová pracuje so symbolikou v diele, Ally je doslova spriaznená s morom vďaka svojej námorníckej a jachtárskej zručnosti, pričom jej grécky predobraz Alkyoné bdela nad pokojnou plavbou lodí v Stredozemnom mori. Kto sa vyzná v antickej mytológii, bude neustále hľadať paralely, a kto nie, pravdepodobne si vďaka románu vyhľadá dodatočné informácie. Séria tak funguje aj na báze vzdelávania, čo je ďalšie veľké plus. Príbeh zavedie čitateľa do rôznych časových období, od druhej polovice 19. storočia cez druhú svetovú vojnu až po súčasnosť. Obdivujem autorkinu schopnosť prepájať jednotlivé línie aj deje kníh, pri takej rozsiahlej ságe to musí byť náročná úloha. Romantika, cestovanie, dejinné udalosti a umenie sú jej základnými prvkami a Búrková sestra ich spracúva viac než obstojne.

"Čo dobré by pre mňa vyplynulo z pobytu v Atlantise? Ostalo m tam niečo? No aj to, čo možno objavím v Nórsku, bude bezpochyby súvisieť s mojou minulosťou. A ja som vždy hľadela do budúcnosti. Keďže však prítomnosť mám momentálne na mŕtvom bode, možno by som sa mala vrátiť, aby som vykročila do budúcnosti. Usúdila som, že mám len dve možnosti: vrátiť sa do Atlantisu, alebo odletieť do Nórska." (str. 247)

Allyn príbeh je poznamenaný stratou a smútkom, ale aj vnútornou silou a odhodlaním nevzdávať sa.  Cestu do Nórska za poznaním svojho pôvodu využije aj na nový začiatok. Na svoje si príde každý priaznivec literatúry či hudby, pretože tieto dve umenia sú nedeliteľnou súčasťou románu. Spomedzi známych mien najviac vyčnieva Henrik Ibsen, ktorého mnohí priaznivci označujú za duchovného otca realizmu. Búrková sestra sa číta doslova sama, Tatran touto sériou len potvrdzuje status vydavateľstva, čo si zakladá na kvalitných, neopakovateľných dielach s pridanou hodnotou. Nehovoriac o skvostných obálkach. Ako knihomoľ sa už teraz teším, ako pekne sa budú všetky diely vedľa seba vynímať na poličke. A určite nie som sám, Lucinda Rileyová očarila milióny čitateľov po celom svete. Napokon, romantické príbehy plné zvratov a "živých" postáv sa s ňou tiahnu už od počiatkov jej tvorby.

Originálny názov: The Storm Sister
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 499

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

 

Romantická sága o odkrývaní tajomstiev

Keď som mal zhruba 14-15 rokov, miloval som knihy Lucindy Edmonds - nešlo totiž o triviálnu romantiku, dej bol nabitý napínavými zvratmi, intrigami a väčšinu z nich si pamätám dodnes. Ako som rástol, dával som prednosť, samozrejme, aj iným žánrom. Po čase som sa dočítal, že Lucinda prestala písať knihy, čo ma zamrzelo. Aké bolo teda moje prekvapenie, keď som sa na prebale knihy Sedem sestier dozvedel, že s písaním neprestala, ale začala vydávať knihy pod menom Lucinda Rileyová! Neuveriteľné... Držať po rokoch v rukách nový román od mojej niekdajšej favoritky bolo ako objaviť svätý grál. Jeho čítanie som si vychutnal naplno. Nostalgia však rýchlo ustúpila nadšeniu zo ságy, ktorá ukazuje, že aj výborná spisovateľka môže stále posúvať svoje hranice.

"V pavilóne som si naliala pohár vína a uvažovala som, ako mi každá z mojich sestier ponúkla miesto vo svojom živote; keby som chcela, doslova celý nasledujúci rok by som mohla stráviť cestovaním po zemeguli... No žila som ešte vždy tu, v domove zo svojho detstva. Lenže pred týmto miestom existovalo aj iné. Život, ktorý som si nepamätala a vôbec som ho nepoznala... Možno prišiel čas zistiť, kto vlastne som. Odkiaľ pochádzam. A kam patrím." (str. 77)

Sedem sestier sa schádza v prepychovom dome na brehu Ženevského jazera po smrti ich adoptívneho otca. Kým šesť z nich roztiahlo krídla, Maia ostala žiť vo Švajčiarsku. Paradoxne nebola pri tom, keď "tatko Slaný" umrel a bol pochovaný. Východisko celej ságy spočíva v tom, že každá zo sestier dostane inštrukcie, ako sa dozvedieť viac o svojom pôvode. Názov Sedem sestier je síce komplexný, ale úvodný diel sa zameriava práve na Maiu, ktorú pátranie po pravde zavedie až do brazílskeho Ria de Janeiro a k príbehu o zrode svetoznámej sochy Krista Spasiteľa. Na jej pozadí sa totiž odvíja dejová línia zasadený do dvadsiatych rokov minulého storočia, aby sa nám poodkryl závoj o Mainom počatí. Rio a tiež Paríž počas medzivojnového obdobia ponúkajú množstvo motívov a Lucinda Rileyová ich využíva na maximum. Obe miesta žijú, dýchajú a pôsobia na vás svojou neopakovateľnou amotsférou. Nečudo, že aj láska a vášeň boli o niečo silnejšie. Brazília má nemalý vplyv aj na samotnú Maiu, ktorá zažíva vnútornú premenu z neistej a utiahnutej prekladateľky na sebavedomú a vyrovnanú ženu.

"Laurent dopil, objednal si ďalší pohárik a usúdil, že Izabela je skutočná bohyňa. V noci často spomínal na ich rozhovory a v duchu si zazlieval, že spočiatku sa zahrával s jej citmi a želal si vziať späť všetky nehorázne doubles entendres, ktorými ju privádzal do rozpakov. Nezaslúžil si to. A teraz je navždy preč. Už je neskoro. Navyše, pomyslel si namrzene, čo by mohol ponúknuť žene ako ona?" (str. 266)

Lucinda Rileyová pri písaní série vychádza z mytologického príbehu o Plejádach. Má viacero verzií, dokonca aj kresťanskú, ale najznámejšou je tá, že sedem sestier Zeus umiestnil na oblohu v podobe hviezdokopy pre ich vlastnú ochranu. Séria pracuje aj s ich menami, ale napriek početnosti ústredných postáv sa nemusíte báť, že sa v nich stratíte. Nielen preto, že majú samostatné romány, ale aj pre ich odlišnosť. Každá disponuje osobitnými vlastnosťami a charakterom. Teda aspoň šesť z nich, siedma ostáva tak trochu záhadou. Aj v tom sa prejavuje autorkin cit pre spletitý a zaujímavý koncept. Nečudo, že Sedem sestier sa teší takej širokej obľube. Lucinda Rileyová majstrovsky spojila romantiku s históriou i rodinnú ságu so záhadou. Latka je nastavená vysoko a som zvedavý, ako bude osud tejto nevšednej rodiny pokračovať ďalej. Len škoda, že ďalší diel (Búrková sestra) vyjde až na jeseň...

Originálny názov: The Seven Sisters
Príslušnosť k sérii: Sedem sestier (1. diel)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 435

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.