Ani kruté okolnosti nezničia dievčenské city

Keď sa povie Fiodor Michajlovič Dostojevskij, väčšine napadnú diela ako Zločin a trest, Idiot či Bratia Karamazovci. Tie nepochybne patria k tomu najlepšiemu, čo tento Rus napísal, u mňa sa k spomínaným titulom radia aj Zápisky z mŕtveho domu, venujúce sa jeho skúsenostiam zo sibírskeho pracovného tábora. Dostojevského odchod z domova mal vplyv na jeho práve rozpísané dielo, a tým je román Netočka Nezvanovová, ktorá vyšla v preklade Nade Szabovej. Edícia českej a svetovej literatúry vydavateľstva Slovart sa utešene rozrastá a potešilo ma, že slovenskí čitatelia majú možnosť spoznať aj menej známe diela uznávaných autorov.

"Otec mi pripadal vždy taký úbohý, taký prenasledovaný, taký ubitý, taký mučeník, že bolo pre mňa nemysliteľné, ba hrozné, keby som ho bezhranične neľúbila, neutešovala, netúlila sa k nemu, nestarala sa oňho zo všetkých síl. Dodnes nechápem, prečo a ako mi vhuplo do hlavy, že môj otec je mučeník, že je ten najnešťastnejší človek na svete! Kde sa to vo mne vzalo?" (str. 41)

Hrdinkou a zároveň rozprávačkou príbehu je Netočka (Anna), ktorá čitateľovi ilustruje celý svoj život, počínajúc pomermi v rodine za jej ťažkého detstva, poznačeného vzťahom s nevlastným otcom Jefimovom. Dané obdobie bolo pre ňu určujúce v mnohých ohľadoch, azda aj preto mu venuje autor toľko pozornosti. Priznám sa, že viac ako vzťahová rovina ma zaujal úpadok Jefimova ako nadaného umelca - muzikanta. Dostojevskij žmýka motív naplno a rozvíja úvahy o rôznych prístupoch k životu, vlastnému talentu či využívaniu príležitostí. Tragický koniec rodiny uvrhne Netočku do víru fyzického a mravného utrpenia, ale ako je u Dostojevského zvykom, čím viac jeho postavy trpia, tým ich má radšej. Jeho "bôľ za človeka" sa v Netočke Nezvanovovej prejavuje v každom smere a môže slúžiť ako exemplárny príklad. Najmä keď sa Netočka ocitne v rodine kniežaťa Ch., pričom nadviaže blízky vzťah s jeho dcérou Kaťou. Vzhľadom na obdobie polovice 19. storočia išlo o pomerne odvážny námet, a keď si uvedomíme, že príbeh je navyše rozprávaný z autorského pohľadu muža, Dostojevskij sa prejavuje ako naozaj zručný spisovateľ.

F. M. Dostojevskij

"Líca mala vlhké, ústočká napuchnuté ako višničky, lokne rozstrapatené. Bozkávala ma ako nepríčetná, bozkávala mi tvár, oči, ústa, krk a vykrikovala ako v hysterickom záchvate. Pritisla som sa k nej a objali sme sa radostne ako priatelia, ako milenci, čo sa dlho nevideli. Katino srdce bilo tak silne, že som cítila každý jeho úder." (str. 159)

Netočka je na svoj vek vnútorne silná postava. Napokon, inak to ani nemohlo byť, ak chcela prežiť v neľútostnom svete, kde vládli muži a prísne pravidlá spoločnosti. Ženy síce na môj vkus pričasto zažívali "záchvaty", ale zase, na druhej strane, pri toľkých problémoch sa tomu nedá čudovať. Nedokončený príbeh vo mne vyvolal dva pocity - sklamanie, pretože sa schyľovalo k opätovnému stretnutiu postáv, a určité uspokojenie, pretože takto ostáva na čitateľovi domyslieť si záver podľa svojho gusta. Fiodor Michajlovič Dostojevskij síce patrí k vrcholným predstaviteľom ruského realizmu, ale to neznamená, že jeho pohľad na skutočnosť je poznamenaný emocionálnym odstupom. Práve naopak, v Netočke Nezvanovovej nájdete všetko - lásku, túžbu, frustráciu, smútok, hnev, sklamanie, neistotu... Plejáda pocitov na vás útočí z každej strany, hlavne vďaka rozprávačke, ktorá sama oplýva bohatým vnútorným svetom. Znovu musím zopakovať, že som rád, keď vydavateľstvá siahnu aj po klenotoch, ktoré časom zapadnú v tieni slávnejších knižných súrodencov. Netočka Nezvanovová si zaslúži viac pozornosti a určite obohatí nejednu domácu knižnicu.

Originálny názov: Netočka Nezvanova
Preklad: Naďa Szabová
Počet strán: 263

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.