Romantická klasika v novom šate

Jane Austenová je meno, ktoré poznajú aj ľudia, čo nevidia rozdiel medzi kníhkupectvom a knižnicou. V rodnom Anglicku rezonuje, samozrejme, najvýraznejšie, o čom svedčia mnohé odkazy na jej diela v súčasnej filmovej, seriálovej i literárnej tvorbe. Som rád, že vydavateľstvo Ikar sa podujalo obliecť do nového vydania jej azda najznámejší román. Pýcha a predsudok je nehynúcim príbehom o láske zasadeným do regentského obdobia na začiatku 19. storočia. Ústredný pár v podobe Elizabeth Bennetovej a pána Darcyho vytvoril archetyp hrdinov, akých môžeme nájsť i v moderných historických romanciach. Len s tým rozdielom, že Austenovej protagonisti sú, prirodzene, omnoho autentickejší a realistickejší. 

"Matka naďalej hlasno vyjadrovala svoje názory a Elizabeth sa čoraz prudšie červenala od hanby a hnevu. Neubránila sa občasnému pohľadu na pána Darcyho, ktorý len potvrdil to, čoho sa obávala. Aj keď sa nedalo povedať, že by nespustil oči z jej matky, bola presvedčená, že na ňu sústredil všetku pozornosť. Jeho výraz sa postupne menil z pohŕdavého na nepreniknuteľne vážny. Napokon sa prúd reči pani Bennetovej vyčerpal a pani Lucasová, ktorá už hodnú chvíľu zívala nad siahodlhým zoznamom pôžitkov, aké jej nikdy nebudú dopriate, sa konečne mohla pustiť do studenej šunky a kurčaťa." (str. 115)

Diela klasickej literatúry sa hodnotia pomerne ťažko. Časový odstup, odlišný pohľad a hodnotový rebríček čitateľa či vnímanie textu cez optiku jeho nadobudnutého významu sú faktory, ktoré mierne narúšajú snahu o objektivitu. Pýcha a predsudok našťastie spracúva nesmrteľnú tému iskrivého vzťahu poznačeného spoločenskými konvenciami a očakávaniami plynúcimi z príslušnosti k vyššej triede. Ak by ste však tento román vnímali iba prostredníctvom ľúbostnej línie, zrejme by ste mu nepripísali vysokú mieru originality.  Napokon, podobných príbehov je skutočne veľa. Čo ho ale odlišuje od ostatných, je špecifický štýl Jane Austenovej. Pokiaľ to môžem posúdiť z hravosti jej textu, písanie si zjavne užívala a jej láskavý nadhľad a jemný humor sa pretavil aj do života postáv. Knihe prospel aj nový preklad, pretože aj keď má pôvodné vydanie už vyše dvesto rokov a bezpochyby patrí do histórie, jazyk je živý systém a každá generácia by mala mať svoj adekvátny variant. To však neznamená, že by si aktuálna novinka nezachovala gráciu zašlých čias, práve naopak. Zo stránok vanie romantická nostalgia zmiešaná s dôkladnou znalosťou doby a hlavne ľudského charakteru. A vôbec pritom nevadí, že Elizabeth a pán Darcy nie sú ani zďaleka dokonalí. Elizabeth je na pomery vidieckeho dievčaťa azda až príliš smelá, zvedavá a sebavedomá, zatiaľ čo pán Darcy si zas musí poopraviť svoje stereotypy vo vnímaní iných ľudí a v konečnom dôsledku i samého seba. Okrem nich v príbehu, samozrejme, vystupuje aj množstvo vedľajších postáv, z ktorých každá je čímsi špecifická, a hoci nemusí hneď vo veľkom ovplyvniť vývoj deja, dokáže zaujať a utkvieť vám v pamäti. Príbeh plynie pokojne ako rieka a v nemennom rytme dôjde až do zdarného konca. Autorka sa nikam neponáhľa, niť deja odvíja bez rušivých momentov, náhlych skokov a nelogických zvratov. Pýchu a predsudok som čítal už pomerne dávno a bolo príjemné po rokoch sa k románu vrátiť. Mám pocit, že aj pre na prvý pohľad menej sympatické postavy mám dnes, keď som starší a múdrejší 😀, viac pochopenia. Za všetky spomeniem napríklad Elizabethinu sestru Lydiu, resp. jednu zo sestier, keďže Bennetova família je pekne zábavný babinec. 

Jane Austenová (zdroj: Biograhpy)

"Keď Elizabeth prijala list od pána Darcyho, nečakala, že by v ňom zopakoval ponuku na sobáš, no vôbec netušila, čo by mohlo byť jeho obsahom. Nie je ťažké predstaviť si, s akým zápalom sa vrhla do čítania a aké protichodné pocity pri tom zažívala, no sotva by ich dokázala opísať slovami. Žasla nad tým, že sa pisateľ vôbec pokúša o ospravedlnenie a zrejme dokonca verí, že by mohlo byť prijaté. Bola skalopevne presvedčená, že niet vysvetlenia, pri ktorom by sa nemusel prepadať od hanby. Plná predsudkov k všetkému, čo sa list mohol obsahovať, sa pustila do čítania Darcyho verzie udalostí..." (str. 224)

Osobne mám dojem, že láska medzi Elizabeth a Fitzom nie je taká hlboká a búrlivá ako povedzme vzťah hrdinov v románe Láska Anny Elliotovej, no rozhodne napokon vyznieva najpohodovejšie. Azda aj preto sa k Pýche a predsudku vracajú čitatelia po celom svete. Šťastný koniec napriek prekážkam - či už spoločenským, alebo vnútorným - si predsa musí užiť každý. A navyše môže stále slúžiť ako vzor pre súčasných autorov, ako má vyzerať zaujímavo, ľudsky a zábavne spracovaná romantika na pozadí dobových reálií.

Originálny názov: Pride and Prejudice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Danka Jacečková
Počet strán:416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Klasika vykúpená krvou

Herman Melville vo svojom kultovom diele zúročil vlastné skúsenosti z práce námorníka a zakomponoval doň množstvo spoločenských a kultúrnych odkazov. Snaha o experiment sa mu však nevyplatila a v roku 1851, keď román vyšiel, si nenašiel dostatok oddaných čitateľov. Vraj sa predalo len niekoľko stoviek výtlačkov. Až začiatkom 20. storočia, v čase plurality umeleckých smerov a prístupov, literárna veda ocenila Melvillov prínos. Keď Herman ako sotva dvadsaťročný mladík vypočul volanie mora, zrejme ani netušil, ako pobyt na veľrybárskej lodi ovplyvní jeho umelecké napredovanie. On sám síce na vlastné oči nikdy nevidel legendárneho vorvaňa, no ústne podanie stačilo na to, aby tridsať rokov od predmetných udalostí napísal román Biela veľryba. 

"Ak všeobecnú mienku o vojakoch natoľko zvyšujú nebezpečenstvá, ktorým musia čeliť, dovoľujem si vás ubezpečiť, že nejeden z ošľahaných veteránov, ktorí neohrozene postupujú proti delostreleckej batérii, by rýchlo cúvol pred ozrutným vorvaním chvostom, keď mu nad hlavou bičuje povetrie do vzdušných vírov. Veď čo sú hrôzy, ktoré majú pôvod v človeku, a preto sú rozumom pochopiteľné, proti úkazom božím, kde hrôza a zázrak splývajú v jedno! No i keď sa svet na nás, na lovcov veľrýb, díva zvysoka, predsa len nás nechtiac obdivuje, ba priam nás uctieva!" (str. 113)

Loď Essex sa porúčala na morské dno po tom, ako mu vorvaň niekoľkými útokmi zničil provu. Dvadsaťjeden námorníkov strávilo na troch člnoch niekoľko vysiľujúcich mesiacov. Slnko, nedostatok vody, delírium, beznádej, ba dokonca kanibalizmus zredukovali ich počet na osem, pričom žiaden z nich už nebol schopný viesť plnohodnotný život. Nezvyčajný príbeh o krutom, neporaziteľnom tvorovi nemohol nechať Herman Melville nepovšimnutý. Na jeho základe vytvoril kultovú postavu kapitána Achaba, posadnutého túžbou po pomste voči veľrybe, ktorá ho pripravila o nohu. Znalci dobových udalostí tušili, aký koniec postretne posádku kapitánovej lode Pequod, ale to by nezabránilo jeho úspechu. Problém nastal vplyvom autorovho zámeru obohatiť text o skryté významy, filozofické úvahy či biblickú symboliku. Pomerne jednoduchý a priamočiary námet sa tak stal na vtedajší čitateľský vkus až príliš prekombinovaným. Je pravda, že Biela veľryba sa číta pomerne ťažko, ale zato je jasné, prečo patrí ku klasickým dielam svetovej literatúry. Keď sa naladíte na autorov štýl a spôsob rozprávania, napokon sa radi ponoríte do drsného, neraz páchnuceho a špinavého sveta, kde nie je príroda synonymom pokoja a ticha, ale skôr krutosti a neutíchajúceho boja. Dej nie je napriek rozsahu bohatý na udalosti, hoci rozprávač Izmael toho zažije dosť. Schválne v súvislosti s ním nepoužívam pojem hlavný hrdina, pretože je otázne, okolo koho sa točí celý príbeh. Je ústredným bodom Izmael, kapitán Achab alebo nespútaný vorvaň? Hermanovi Melvillovi sa podarilo krásne vykresliť posadnutosť človeka v ceste za stanoveným cieľom, Moby Dick sa stáva mnohovrstevným symbolom, aj keď hrozí, že súčasný čitateľ sa bude prirodzene snažiť pochopiť Achabovo konanie, dať mu určitý rámec či strčiť ho do príslušnej škatuľky. Cez Izmaelovu optiku však máme možnosť porozumieť kapitánovým pocitom, ktoré sú napokon omnoho dôležitejšie než samotné dianie na lodi. Apropo, loď. Pequod je svetom samým osebe, dozvedáme sa mnoho o činnostiach sprevádzajúcich plavbu po mori, zoznamujeme sa so životom námorníkov aj spôsobmi lovu veľrýb, no napriek tomu sa kniha nedá považovať za historický román. Samozrejme, v autorovej dobe išlo o súčasné nahliadnutie do danej oblasti s využitím vlastných skúseností. Pritom sa však dozviete mnoho zaujímavých vecí. Niektorým čitateľom môžu prekážať dlhšie pasáže opisujúce veľrybiu problematiku, iní budú nadšení detailným prienikom do našincovi neznámych faktov. Ja som sa zmietal kdesi medzi tým. Osobne totiž nie som fanúšikom retardačných motívov, ale v prípade starších diel sa ich vždy snažím vnímať s odstupom a s ohľadom na dobu vzniku. 

Herman Melville (zdroj: MassLive.com)

"Začali sa k nej na lanách priťahovať, boli čoraz bližšie a bližšie, a keď sa jej dostali zarovno každý z jednej strany, mihli sa vzduchom kopije a striedavo do nej bodali, Stubbova odpovedajúc Flaskovej, Flaskova Stubbovej. Celý ten boj zúril v blízkosti Pequodu a záľahy žralokov, ktoré sa predtým hrčili na vorvaňovi, sa teraz chvatne vrhli na čerstvo prelievanú krv a chleptali ju z každej novej rany tak lačne ako smädní Izraeliti vodu, čo vytryskla po údere zo skaly. Gejzír veľryby konečne zhustol a po strašidelnom prevaľovaní a dávení sa vyvalila hore bruchom mŕtva." (str. 302)

Herman Melville využíva kvetnatý jazyk, aj v obyčajnej či dramatickej chvíli sa vyskytnú priam lyrické vyjadrenia, ktoré buď zjemnia celkové vyznenie, alebo vás prinútia zamyslieť sa. Z Moby Dicka sa stal pojem, slávneho vorvaňa poznajú po mene aj tí, ktorí ani netušia, kto je Izmael alebo kapitán Achab. Z tohto pohľadu sa dá Biela veľryba považovať za nadčasovú, hoci dnes už málokto môže pochopiť v plnej hĺbke znázornené pohnútky a situácie. Napriek tomu aj 170 rokov od vydania knihy dokáže podnietiť k rôznym postrehom, pretože pozorný čitateľ si v nej zakaždým môže všimnúť čosi nové. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

    

Kam sa hrabú dnešné slashery?

Meno Agathy Christie poznajú aj ľudia, ktorí jej knihy v živote nevzali do rúk. Aj po sto rokoch dokáže zaplniť rebríčky bestsellerov a jej diela nikdy nečakajú dlho na nové filmové či televízne adaptácie. V roku 2015 sa britská BBC podujala nanovo spracovať jeden z najznámejších príbehov, stojacich samostatne, mimo prípadov Hercula Poirota či slečny Marplovej. Je ním dnes už kultový román And Then There Were None. Dlho bol v našich končinách známy v preklade Desať malých černoškov, no v poslednom období to začalo zaváňať príliš negatívnymi asociáciami, a tak sa muselo pristúpiť k zmene názvu. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ prišlo s ekvivalentom zachovávajúcim pôvodný význam - A neostal ani jeden. Či už tak, alebo onak, komorný príbeh odohrávajúci sa na nehostinnom ostrove strčí do vrecka aj mnohé moderné "vyvražďováky". 

"Keby to bol býval starý dom s vŕzgajúcim drevom, temnými kútmi a masívnym obkladom na stenách, mohol by budiť dojem, že tam straší. No tento dom bol od základu moderný. Nenašli ste v ňom nijaké tmavé kúty či vypadávajúce obkladové dosky, bol zaliaty elektrickým svetlom - všetko tam bolo nové a priam sa jagalo od čistoty. Nebolo tam nič skryté či utajené. Nevládla tam nijaká atmosféra. A práve to bolo zo všetkého najstrašidelnejšie... Na chodbe si zaželali dobrú noc. Každý sa pobral do svojej izby a mimovoľne, takmer inštinktívne sa zamkol..." (str. 46)

Spočiatku na vás môže desať postáv pôsobiť chaoticky, ale rýchlo sa zorientujete, kto je kto. Agatha Christie je totiž známa aj svojím citom pre expozíciu. S každým účinkujúcim v tejto dráme sa zoznamujeme postupne, zisťujeme, čomu sa venuje a z akého dôvodu prichádza na Vojakov ostrov. Väčšina z nich prichádza na pozvanie záhadného pána N. Z. Amisa, či už oddýchnuť si od náročnej práce, alebo s vidinou výhodného zamestnania. Desať celkom cudzích ľudí sa stretáva pod strechou domu a ani jednému by nenapadlo, v akej zvrátenej hre sa ocitli. Až keď sa počas neviazanej večernej konverzácie ozve hlas z gramofónu, dôjde im krutá pravda. Každý z nich má na rováši smrť iného človek a teraz nastal čas, aby zaplatili za svoj hriech rovnakou mincou. Od tejto chvíle sa začínajú ukazovať skutočné charaktery a povahové črty. Ťažko pritom nájsť medzi nimi niekoho, kto by si získal čitateľove sympatie. Je zaujímavé, že v knihe chýba nosný hrdina či aspoň nejaký protagonista. Každá postava má na rováši čosi zlé, a to aj v prípad, že navonok vystupuje ako veľavážený občan. Medzi návštevníkmi sa nájde sudca, súkromný detektív, učiteľka, lekár, nerozvážny mladík, staršia matróna či generál vo výslužbe. Hneď s prvým úmrtím získava príbeh mysteriózny nádych, pretože nielenže hru na prežitie spustí záhadná nahrávka, odpočet žijúcich ľudí navyše zobrazuje zbierka cínových vojačikov. Po každej vražde jeden zmizne, hoci sa všetci snažia všemožne zabrániť ďalšej strate aj zistiť, kto za tým stojí. Ako býva u Agathy Christie zvykom, všetko je logicky odhalené až na záverečných stranách, no pozorný čitateľ môže vybadať isté náznaky aj skôr. Či už v správaní, alebo reči postáv. V tomto kráľovnú anglickej detektívky oceňujem, pretože neplytvá slovami, všetko je premyslené a dokáže vybudovať silný príbeh aj na pomerne malom priestore. Nazdávam sa, že 165 strán by bolo vzhľadom na bohatý námet pre súčasného autora veľkou výzvou. Na druhej strane je pravda, že postavám chýba hlbšie prehĺbenie charakterov a keď jeden po druhom padajú, nič to s vami neurobí, maximálne tak tipujete, kto bude ďalšou obeťou. 

Agatha Christie (zdroj: Panomo)

"Nik z nás neopustí tento ostrov. Ktože to len povedal? Generál Macarthur, pochopiteľne, jeho bratanec si vzal Elsie MacPhersonovú. Jemu to bolo zrejme jedno. Ba čo viac, myšlienku na smrť akoby priam vítal! Aká zvrátenosť! Hraničí to s rúhaním! Podaktorí ľudia prikladajú smrti taký malý význam, že si sami siahnu na život. Beatrice Taylorová... Tejto noci sa jej o nej prisnilo - stála vonku, pritláčala si tvár na obločnú tabuľu a modlikala, aby ju vpustila dnu. No Emily Brentová to nemala v úmysle urobiť. Keby sa bola nad ňou zľutovala, stalo by sa niečo strašné..." (str. 107)

A neostal ani jeden právom patrí medzi autorkine najznámejšie diela, hoci názvom je poriadne veľkým spoilerom 😀. Ale nebola by to Agatha, keby nemala v rukáve nejaké to prekvapenie, takže aj v tomto smere si musíte počkať na pointu. Ja som príbeh síce poznal už aj predtým, ale prečítať si ho bolo predsa len iné ako vidieť ho v telke. Som rád, že som po ňom siahol, a určite sa k nemu ešte v budúcnosti vrátim.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

 

Tri roky zásnub, písania listov a boja proti nevzdelanosti

Anna zo Zeleného domu je klasika, ktorá azda nikdy nezostarne a bude mať čo povedať každej generácii. Samozrejme, literárny jazyk sa mení, rovnako aj podmienky vzdelávania či možnosti, aké mladí ľudia majú, no človek ostáva vo svojej podstate rovnaký. Všetci túžime po naplnení svojich snov, uznaní a pocite, že výsledok nášho úsilia stojí za vynaloženú námahu. Štvrtý diel svetoznámej série Kanaďanky Lucy Maud Montgomery vypĺňa "stratený čas", ktorý Anna strávila po štúdiu na Redmonde ako riaditeľka strednej školy. Je síce dospelejšia a už má za sebou roky mladíckej nerozvážnosti a naivného fantazírovania, no stále si zachováva typické črty svojej povahy, pre ktorú ju tak milujeme 😊.  Je preto pochopiteľné, že príbeh získava mierne odlišný nádych od predošlých častí, a to ako v obsahu, tak aj v kompozícii.

"Zvláštne, ako na vás zapôsobí jeden trucovitý, tvrdohlavý muž. Predtým by Anna neverila, že je niečo také možné. A nebolo pochýb, že ho vedomie, že všetkých pri stole vystrašil, celkom tešilo. Čo sa mu asi preháňa hlavou? Vyskočil by, keby ho niekto pichol špendlíkom? Anne sa zachcelo dať mu facku, udrieť ho po prstoch, postaviť ho do kúta, správať sa k nemu ako k rozmaznanému decku, akým napriek prešediveným vlasom a spurným fúzom v skutočnosti bol. No predovšetkým ho chcela prinútiť hovoriť. Inštinktívne cítila, že žiadny trest na svete by preňho nebol väčší, než keby ho nejakým trikom prinútili rozprávať, keď sa rozhodol, že bude mlčať." (str. 111)

Väčšina textu je tvorená listami, ktoré Anna píše svojmu snúbencovi Gilbertovi Blytheovi, pokračujúcemu v štúdiu medicíny. Nie je žiadnym tajomstvom, že Anna má cit pre vzletné vyjadrenia, a tak aj obyčajná príhoda získava poetický nádych a stáva sa čímsi výnimočným. Cez jej písané slovo sa dozvedáme i my o rôznych ľuďoch, ktorých spoznala v mestečku, o svojich žiakoch a žiačkach, predovšetkým o rodine Pringlovcov. Osobne mám rád postupné odhaľovanie pozitívnych stránok na pohľad negatívnych postáv, hoci ide o mierne klišé, ale zároveň o dôkaz, že nikto nie je čierno-biely a charakter sa môže prejaviť v rôznych farbách. A v románe ako Anna v Summerside je to priam nutnosť, keďže bol určený v prvom rade dospievajúcim dievčatám, respektíve mladým ženám, ktoré rástli spolu so svojou hrdinkou. A pestovanie ideálov a viery v dobro je vhodné v každom veku i období. Tento diel Lucy Maud dopísala až s odstupom času a na obsahu je badať, že nie je silno prepojený s ostatnými časťami. Napríklad v tom, že sa v ňom vyskytuje naozaj veľké množstvo epizodických postáv, ktoré nemajú vzájomný súvis ani nijakým spôsobom neovplyvňujú dej. Spočiatku som sa snažil zapamätať si ich, veď čo ak sa ešte nejakým významným spôsobom vrátia? Neraz však ostali iba jednorazovou zmienkou, a tak som upustil od snahy vtesnať si ich do pamäti. Popri čítaní ma to občas iritovalo, ale keď píšem túto recenziu, spätne si uvedomujem, že sa autorke podarilo vykresliť veľa rôznych pováh. Prostredníctvom Anny sa stretnete s plejádou osobností, odlíšených rečou, celkovým vystupovaním aj Anniným originálnym hodnotením. Všedné i nečakané udalosti a pozorovania sú tradične opísané pomocou početných citátov z Biblie a básní a vysvetliviek dobových reálií. Vrátim sa ešte ku kompozícii - text je rozdelený na tri časti, reflektujúce tri roky pôsobenia Anny na poste riaditeľky. Mladá vedúca musí preukázať silné vodcovské aj učiteľské schopnosti, ak chce presvedčiť žiakov (a hlavne ich rodičov), že je osobou na správnom mieste. Čo sa týka Gilberta ako najvýraznejšej mužskej postavy (hovoriť o ňom ako o hlavnej postave je vzhľadom na charakter diela nepresné), ten sa v príbehu nevyskytne vôbec. Ani osobne, ani ako pisateľ listov, čo je pomerne škoda, keďže v jeho prítomnosti sa Anna dokáže správať občas celkom zábavne... Zaujímavé sú aj vynechané pasáže v jej korešpondencii, vzbudzujúce zvedavosť, prečo Anna cenzuruje sama seba. Nuž, môžeme si len domýšľať... 😀

Lucy Maud Montgomery (zdroj: ThoughtCo)

"Nie, môj najdrahší, nezbláznila som sa - zatiaľ. To sú len reči sesternice Ernestine také chytľavé. Už viem, prečo ju Rebecca Dewová volá "slečna Obávam sa". Tá úbohá duša si požičala zo životov všetkých ľudí naokolo toľko trápenia, až dlhuje osudu beznádejne veľa (...). Gilbert, miláčik, nikdy sa nedajme ovládnuť strachom. Je to hrozné otroctvo. Buďme odvážni, dobrodružní a dychtiví. Prejdime životom a všetkým, čo nám prinesie, tanečným krokom, aj keby to boli hory starostí, týfus či dvojčatá!" (str. 270)

Anna v Summerside je dôstojným pokračovaním série, aj keď spomínané odlišnosti môžu občas narušiť pôžitok z čítania. Množstvo postáv, absencia Gilberta a mierne neucelený dej sú však v konečnom len malými chybičkami krásy, všetko predsa stojí a padá na Anne Shirleyovej, a tá je v plnej sile a pripravená bojovať za svoje ideály a lepší svet. Nezľakne sa žiadnej výzvy, snaží sa vidieť v ľuďoch to dobré a so vztýčenou hlavou čelí každej prekážke, čím môže byť vzorom aj dnešným (nielen) mladým ľuďom.

Originálny názov: Anne of Windy Willows
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Anna zo Zeleného domu)
Preklad: Beáta Mihalkovičová
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.  

Univerzálny, a pritom jedinečný príbeh lásky

Kniha Ako som sa stala pani Lewisovou sa na prvý pohľad tvári ako klasický ľúbostný príbeh z anglického intelektuálneho prostredia, no priaznivci vydavateľstva i527.net vedia, že povrchnosť či klišé je to posledné, čo by prezentovalo. Spisovateľa C. S. Lewisa pozná svet hlavne ako autora kultovej Narnie, ríše fantázie, kde sa prelínajú dobro a zlo a všeobjímajúca viera v šťastné konce v spojení s množstvom symbolov. Román Patti Callahanovej síce nie je až taký obrazný, ale zato nie je o nič menej farebný, pútavý či disponujúci silnými charaktermi. Rozprávačkou je Joy Davidmanová, ktorá síce nemala taký silný literárny hlas ako Jack, no to neznamená, že by nemala čo povedať...

"Niektorí ľudia mali denníky, ja som mala sonety. Písala som ich dlhé roky - nešlo o nový spôsob, ako zo seba dostať nahromadené emócie. V priebehu tých rokov sa tváre "lásky" menili - sonety neboli určené jednému konkrétnemu mužovi, ale pre onen neurčitý pocit, že som milovaná a na oplátku milujem; pre tú intímnu chvíľu, keď sa duše spoja. Aj tak však v tú noc vo Victoriinej izbe začali sonety ako akýsi zrýchlený pulz plynúť smerom k Jackovi." (str. 125)

Ako všetky príbehy inšpirované skutočnými osobnosťami, aj tento podlieha autorkinej fantázii a nie všetko sa dá považovať za reálne. V hrubých rysoch je však možné overiť si, že znalosť doby a vzťahu medzi protagonistami nie sú Callahanovej cudzie. Joy si veľmi rýchlo obľúbite a cez jej optiku aj ostatné postavy, hoci nie každá vyznieva sympaticky. To sa týka predovšetkým jej prvého amerického manžela Billa, neverného a násilného alkoholika, ktorý svoju ženu podceňoval a dávaj jej to aj patrične najavo. Zamrzelo ma, že ani Joyini rodičia neboli v tomto smere lepším príkladom, no ona sa nevzdal a naďalej žila svoj sen o dokonalej žene, matke či spisovateľke. Jedným z najvýraznejších prvkov, ktoré majú pôvod v autorkinej predstavivosti, ale nezakladajú sa na pravde, je listová korešpondencia medzi Joy a C. S. Lewisom. Už z nich bolo cítiť, že Jack je Billovým opakom, hoci sa spočiatku bránil vznikajúcim citom i vzájomnej fyzickej príťažlivosti, ktorá nastúpila po Joyinej návšteve Anglicka. Dve mužské postavy sú zjavnými protikladmi, preto nečudo, že Jackov charakter bol pre Joy ako oázou pokoja a podpory. Myslíte si, že po rozvode už nebude nič brániť Joy, aby sa stala pani Lewisovou? Nepochybne by bolo všetko oveľa jednoduchšie, ale príbeh poskytne ešte mnoho zvratov...

Patti Callahanová (zdroj: Goodreads)

"Museli sme sa snažiť, ja som si však napriek tomu veľmi dobre uvedomovala, že naša láska bola ako hmla alebo vietor. Bolo ju skôr cítiť než vidieť, objavovala sa a zase mizla v prasklinách Jackových kategórií, ktoré boli bez výnimky nazvané gréckymi slovami. Nedala sa uchopiť, a ak by sa mi ho podarilo prinútiť, aby ju zadefinoval alebo aby zadefinoval nás, mala som strach, že všetko čaro by sa úplne stratilo. Užívala som si jej priebeh, ale zároveň som si chránila srdce." (str. 296)

Forma ja-rozprávania nijako neobmedzuje Patti Callahanovú v tom, aby sa veľkou mierou nevenovala aj životu a tvorbe C. S. Lewisa. Dozvieme sa, prečo sa bál vystupovať pred deťmi, ako vznikla Narnia a aké vzťahy pestoval s inými autormi. Neoddeliteľnou - a veľmi významnou - súčasťou príbehu je i otázka viery. Či skôr náboženstva, pretože Joy lavíruje medzi vyznaniami a podrobuje skúške svoje vlastné presvedčenie. Napokon dospeje k pevnému rozhodnutiu nespoliehať sa iba na pozemské dianie, ale zveriť sa vyšším princípom. Román Ako som sa stala pani Lewisovou má síce priliehavý názov, ale ani zďaleka nevystihuje všetko, čo čitateľ nájde na jeho stránkach. Nie je určený iba romantickým dušiam či záujemcom o dejiny svetovej literatúry, na svoje si príde každý fanúšik pohodového čítanie, ktoré zabaví i poučí.

Originálny názov: Becoming Mrs. Lewis
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Samuel Marec
Počet strán: 440

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

   

Komiksové spracovanie emotívnej klasiky

Denník Anny Frankovej sa stal kultom, pričom jeho trinásťročná pisateľka nemohla ani tušiť, aký ohlas  zaznamenajú jej myšlienky a pocity. Pohľad na druhú svetovú vojnu, situáciu židovského obyvateľstva a medziľudské vzťahy poznamenané krutými okolnosťami očami obyčajného dievčaťa je nesporne známy. Nazdávam sa však, že knihy tohto typu treba neustále aktualizovať, aby sa jednak nezabudlo na nedávnu históriu (nech sa v žiadnom prípade neopakuje), a aby sa zároveň dostala aj k súčasnému čitateľovi. Ten je neraz rozmaznaný a nerád siaha po staršej literatúre. Osobne ma teší moderný trend adaptovať rôzne životné príbehy vo forme komiksu. Ide o obľúbený útvar, schopný osloviť širokú škálu čitateľov. Spojenie klasiky, novátorského autora a šikovného ilustrátora sa vyplatilo aj v prípade Denníka Anny Frankovej. 

"Pri všetkom, čo robím, musím myslieť na tých vonku. A aj keď sa na niečom zasmejem, o chvíľu sa zarazím, že by som sa mala za svoju veselosť hanbiť. Ale mám od rána do večera plakať? Nie, to sa nedá, a smútok raz musí pominúť. K tomuto nepríjemnému pocitu sa pridružilo ešte niečo iné, no je to skôr osobného charakteru a neznamená to nič v porovnaní s nešťastím, o ktorom som Ti rozprávala predtým. Napriek tomu sa Ti musím zdôveriť, že v poslednom čase sa cítim opustená, akoby sa okolo mňa rozprestierala prázdnota." (str. 53)

Píše sa jún 1942 a tieň nacistického režimu začína čoraz viac dopadať aj na osudy židov v Holandsku. Anna v deň narodenín dostane do daru denník, ktorý sa razom stane strážcom jej vnútorných pochodov a pocitov. V istom zmysle jej nahrádza najlepšiu kamarátku, čo sa ukáže ako symbol úniku vo chvíli, keď sa celá rodina (rodičia a sestra Margot) uchýlia pred reštrikciami do tajného bytu nad firemnými kanceláriami. Útočisko tam však nájdu aj ďalší židia a Anna je nútená žiť bok po boku s cudzincami, medzi ktorých prakticky patria aj jej blízki. V zmysle vzťahov je Denník Anny Frankovej náhľadom do vnútra dospievajúcej dievčiny, ktorá je nepochopená svojimi príbuznými a vzhľadom na okolnosti ani nemá šancu na tom niečo zmeniť, prípadne nájsť si inú spriaznenú dušu. Pasáže, kde sa Anna vyznáva zo svojho smútku a trápenia spôsobeného prístupom rodiny k jej správaniu a snahe o výchovu, vás zaplaví pocit nemohúcnosti. Vojna je sama osebe esenciou čistého zla, ale osobné drámy obyčajného človeka zatvoreného za tajnými dverami nie sú o nič menej bolestivé. Najmä keď sa to deje mladému dievčaťu, ktoré sotva rozumie vlastným dojmom na prahu premeny na ženu, nieto ešte svetovému dianiu. Kontakt s vonkajším svetom predstavuje pre Annu sporadický pohľad z okna na ulicu, kde vidí chlapcov hrajúcich sa na vojakov, dospelákov rýchlo kráčajúcich do cieľa cesty so sklonenými hlavami, ba dokonca židov v sprievode vojakov, ktorí ich vedú na stanicu... Zdá sa, akoby všetci v danej "domácnosti" riešili iba svoje malicherné problémy, neschopní prispôsobiť svoje maniere vzniknutej situácii, ale čitateľ vie (a Anna takisto), že stačí málo a celá starostlivo budovaná bublina bezpečia môže veľmi rýchlo spľasnúť. Hrozba sa neustále vznáša vo vzduchu, koniec vojny je v nedohľadne a nikto z Frankovcov a ostatných nemôže tušiť, či ich niekto neudá v záujem zachovania svojho života či bezpečia blízkych. 

"Trpela som a stále trpím náladami, ktoré ma (obrazne povedané) ťahali ku dnu, a vtedy som bola náchylná vidieť všetko príliš subjektívne. Nesnažila som sa pokojne zamyslieť nad dobre mienenými slovami, aby som potom mohla konať v duchu tých, ktorých som svojím výbušným temperamentom urazila alebo zarmútila. Stiahla som sa do svojej ulity, zaoberala som sa výlučne sebou a bez akýchkoľvek zábran som si robila zápisky o všetkých radostiach, výsmechu a smútku, ktoré som prežívala." (str. 95)

Čím je však Anna staršia, tým badať aj jej osobnostný posun. Začína vnímať veci a osoby okolo seba inak, často v celkom inom svetle, ako napríklad Petra, syna z druhej ukrývajúcej sa rodiny. Práve nežné city vedú Annu k úvahám o vzťahu jej rodičov a snaží sa nájsť pre nich pochopenie. Anna je v tomto smere krásnou ukážkou, ako pristupovať k medzigeneračným konfliktom, ktoré sa vo svojej podstate nezmenili dodnes. Ako môžete vidieť na obrázku, súčasťou komiksu sú aj ucelené textové pasáže. Teší ma, že Ari Folman čiastočne ponechal aj pôvodné zápisky, pomáhajú totiž lepšie pochopiť Annu a dianie v byte. Ani zďaleka by však táto publikácia nemala taký dosah, nebyť talentu Davida Polomskeho, ktorý vdýchol Anne nový zjav a jeho kresby sú pastvou pre oči - komiks ako taký by ste prečítali rýchlo, ale ilustrácie si vyžadujú vašu pozornosť. Bola by škoda nepristaviť sa pri nich a neobdivovať výsledné dielo dvoch šikovných izraelských umelcov. 

Som veľmi rád, že som mal možnosť prečítať si Denník Anny Frankovej aj v tejto podobe, pretože ide o jedinečné dielo. Ide o skvelé čítanie aj darček pre akúkoľvek vekovú kategóriu. Ak už niekto náhodou uvažuje nad vianočnými darmi, táto kniha je trefou do čierneho.

Originálny názov: The Diary of a Young Girl

Preklad: Otto Havrila

Počet strán: 159

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Každý príbeh je plný života, aj ten váš

Niekedy má súčasný čitateľ dojem, že už bolo všetko napísané, že námety sa len spracúvajú inými spôsobmi a je originalita na stránkach knihy sa pomaly rovná zázraku. A potom sa zjaví na našich pultoch titul, ktorý zažiari ako maják v tme. Bezhviezdne more je presne tým dlho očakávaným zlomom. Pri jeho čítaní som mal rovnaký naplňujúc pocit ako pred rokmi pri románe Trinásty príbeh, ktorý ma rovnako preniesol do sveta kníh, knižníc a tajomna. Erin Morgenstern sa prezentuje ako autorka kultového diela Nočný cirkus. To som síce nečítal, ale určite po ňom siahnem. Ak je aspoň spolovice také zaujímavé ako Bezhviezdne more, je sa na čo tešiť. Mimochodom, priezvisko Morgenstern vo mne vyvoláva toľko asociácií (v spojitosti s náboženskými dejinami či sériou Tieňolovci), že mi je sympatické už samo osebe 😀

"Žena v čiernych kokteilových šatách má na pančuškách vytlačené básne Emily Dickinsonovej. Muž v obleku má cez plece prehodený uterák. Mnoho ľudí by sa bez úprav hodilo do diela Austenovej či Dickensa. Niekto v kúte je oblečený ako dobre známy spisovateľ alebo, pomyslí si Zachary, keď sa mu lepšie prizrie, to možno je samotný dobre známy autor, a v panike si uvedomí, že niektorí ľudia, ktorých knihy má v knižnici, sú skutoční ľudia, a tým pádom môžu chodiť aj na večierky." (str. 66)

Mám pocit, že nech by som o tejto knihe povedal (či napísal) čokoľvek, ani zďaleka to nevystihne jej podstatu. Dokonca si trúfam tvrdiť, že príbeh je v tomto prípade menej podstatnou zložkou. Pretože už len to, že román čítate, je príbehom samým osebe. Erin Morgenstern vytvorila dielo, ktoré sa dá vnímať ako pocta celému širokému svetu literatúry, spisovateľov, hrdinov, milovníkov vône kníh, antikvariátov, knižníc a čohokoľvek, čo súvisí s písaným slovom a jeho sprievodnými javmi. Hlavnou postavou Bezhviezdneho mora je Zachary Ezra Rawlins, študent univerzity, ktorému sa dostane do rúk záhadná kniha s detailným opisom jedného dňa z jeho detstva. Ako jedenásťročný vtedy odolal vábeniu prekročiť prah záhadných dverí, no teraz sa predsa len stane súčasťou zvláštneho sveta. Cez literárny maškarný ples a múry prastarej knižnice sa zoznámi so zabudnutými či nikdy nevyrozprávanými príbehmi. Na obzore sa však črtá čosi zlovestné, nebezpečné, a v kútoch už striehnu nočné mory, aby zosnovali svoje plány. Zacharyho na jeho ceste sprevádza sympatický mladík Dorian, ktorý sa stal mojou najobľúbenejšou postavou a strašne rád by som ho spoznal v reálnom svete 😊. Aj tu sa ukazuje sila slova, ktorou autorka disponuje. Náročky nechcem prezrádzať veľa z deja, pretože by som niekoho nerád obral o pôžitok z odhaľovania jeho zákutí. Občas môžete síce mať pocit, že kniha má zložitú kompozíciu, ale vôbec to nepovažujem za mínus. Práve naopak. Erin Morgenstern si dobre uvedomuje, že usporiadanie textu je nemenej významnou časťou knihy ako jej obsah, a pozýva čitateľa objavovať jeho čaro spolu s ňou.

E. Morgenstern (zdroj: The Globe and Mail)

"Možno je aj ona sama stránkou, ktorú vytrhli z príbehu a poskladali ju do hviezdy a zahodili do tieňov, aby sa na ňu zabudlo. Možno nemala kradnúť knihy z ukrytých archívov, aby z nich vytŕhala stránky a potom knihy darovala, ale teraz je príliš neskoro niečo z toho meniť a jej milovaná kniha je stále milovaná, aj keď bola ukradnutá a nedokonalá a potom stratená." (str. 250)

Je vidieť, že autorka má v obľube klasickú literatúru a rovnako si príde na svoje každý s rovnakým zanietením. Text je totiž plný odkazov či priamych súvislostí so známymi dielami, čo pohladí dušu všetkým bibliofilom. A hoci - ako som už spomenul - môže občas kompozícia pôsobiť zložito, s obrátením poslednej strany sa vo vás rozhostí úžasný pocit odmeny za to, že ste vytrvali. Často narazíte na slová, ktoré pochopí len pravý knihomil, Erin Morgenstern má talent vyjadriť naše vlastné myšlienky, vďaka čomu sa stávate pevnou časťou príbehu. Pretože - a to je jedna z veľmi výrazných myšlienok - každý príbeh stojí za vyrozprávanie. Najmä ten náš vlastný. Bezhviezdne more si vyžaduje spoluprácu čitateľa, pretože spojenie autor - kniha - čitateľ je komunikácia ako každá iná a nedá sa vnímať laxne či letargicky. Svoje o tom vedia aj pracovníci vydavateľstva Lindeni, ktorí si očividne dali veľa práce s obálkou. Na prebale a vnútornej časti väzby totiž nájdete tri symboly priamo spojené s dejom - včelu, meč a kľúče. Ide jednoducho o nevšedný román, akých je na trhu málo. Možno nesadne každému, ale ak máte otvorenú myseľ, nájdete v ňom skrytý poklad.

Originálny názov: The Starless Sea
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Trstenská
Počet strán: 463

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Z Tróje na Itaku vedie dlhá cesta

Príbeh o dobrodružstvách odvážneho a prefíkaného kráľa Odysea poznajú aj malé deti. Hrdina gréckych mýtov je vzorom nebojácnosti, odhodlanosti a lojálnosti, pre ktorého nie žiadna prekážka dosť veľká. Či už sa to týka bohov, bytostí alebo obyčajných ľudí. Hoci v Odyseovom živote je málo toho, čo by sa dalo označiť za obyčajné. Taliansky autor historických románov sa podujal na nemenej heroickú úlohu - spísať osud itackého kráľa vo forme dilógie. Návrat je priamym pokračovaním prvej časti s názvom Prísaha. Tá sa zameriavala na Odyseovo detstvo, dospievanie a účasť v trójskej vojne, kde sa zrodili veční hrdinovia a jej dôsledky v umení, dejinách či spoločnosti badať i dnes. Odyseus síce dovtedy zažil veľa skúšok, ale ako všetci dobre vieme, jeho cesta ešte ani zďaleka neskončila.

"Napriek všetkému som však nezabudol na Penelopu. Pri východe luny mi srdce tĺklo až v hrdle a z úst sa mi zakaždým vydral utrápený pozdrav mojej vzdialenej manželke. Dokonca aj vtedy, keď ma moja panovačná bohyňa stískala stehnami farby slonoviny. Keď som sa potom vyčerpaný schúlil na pláži ako stroskotanec a ona, nahá a mesačná, sa vzdialila, obrátil som tvár do tieňa noci a potichučky som plakal. Z času na čas bez slova zmizla, vyparila sa bez vysvetlenia, rozplynula sa ako hmla na svitaní a ja som sa skoro zbláznil." (str. 117)

Odeysea sme opustili v čase, keď sa chystal domov za manželkou Penelopou a synom Telemachom. Keďže sa však ocitne vo víre božských rozmarov, po desaťročných bojoch ho čaká ďalšie, rovnako dlhé putovanie. Návrat je určený každému bez ohľadu na to, či poznáte Odyseov príbeh, alebo ho vnímate ako úplne nové dobrodružstvo. Dokonca je možno i lepšie, ak sú vám strasti tohto hrdinu neznáme, pretože o to väčší bude napokon váš čitateľský zážitok. Valerio Massimo Manfredi má totiž neskutočný talent na vytvorenie niekdajšieho sveta so všetkými jeho krásami aj krutosťami. Antické Grécko je síce kolískou filozofie, demokracie či divadla, no zároveň išlo o svet, kde prežil často iba najsilnejší a hrdinská povesť bola v určitých kruhoch viac než pravda. Chýry o Odyseovi však nie sú výmysel, a tak sa môžeme naplno ponoriť do jeho stretnutí s kyklopmi, Sirénami či čarodejnicami, ktoré ho privábili do svojich osídel a strávil s nimi niekoľko rokov. Odyseov príbeh je skvelá ukážka toho, že antické báje sú navzájom úzko prepojené. Cez tohto itackého rodáka sa autor dotkol Herakla, argonautov a zlatého rúna či všemožných bohov a polobohov. Vďaka tomu získavajú celkom iný rozmer - nielenže si preopakujete ich obsah a význam, ale zároveň sa dozviete nové detaily a súvislosti.

"Striaslo ma. Vietor a záhadná prítomnosť? V duchu sa mi ozval hlas mojej bohyne. Ako som len mohol zapochybovať o víťazstve, keď pri mne stojí ona? Ani celé vojsko mi nemohlo nahnať strach. Pravda je však taká, že ešte aj dnes sa spytujem sám seba, či som naozaj mal právo rozpútať také bezhlavé krviprelievanie bez toho, aby sa všetka tá krv nevzbúrila proti mne. Nemyslím si však, že som mal na výber. Viedla ma k tomu moja bohyňa, ale aj moje právo kráľa, manžela a otca." (str. 216)

Samozrejme, Odyseus je známy najmä pre svoje putovanie, ale okolnosti jeho príchodu na ostrov Itaka či znovuzískanie trónu nie sú o nič menej zaujímavé. Som rád, že Manfredi sa venuje aj tejto časti mýtu. Hoci to nie je nič prekvapujúce vzhľadom na podrobné stvárnenie celého hrdinovho života. Čo ma však predsa len prekvapuje, je absencia gréckych božstiev v ľudskej podobe, v akej často vystupujú v rôznych príbehoch. Tu sa skôr vyskytujú vo forme symbolov, zvukov, znamení či myšlienok. Tým zodpovednosť za konanie postáv spočíva čisto na nich samotných, bez výraznejších zásahov vyššej moci. Návrat je o to "ľudskejší" a žánrovo sa blíži skôr k historicko-fantazijnému románu. Dvojdielny Odyseus je poctou klasickej literatúre, vychádzajúc z Homérovho eposu, a nemal by chýbať v žiadnej domácej knižnici.

Originálny názov: Il mio nome é Nessuno. Il ritorno
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odyseus)
Preklad: Diana Farmošová
Počet strán: 303

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Psychologický pohľad do duše "zbytočného človeka"

Len nedávno som čítal Mŕtve duše od Antona Paloviča Čechova a už som siahol po ďalšom klasickom diele ruskej literatúry. Spočiatku som váhal, predsa len, pohrúžiť sa tak skoro znovu do rozsiahleho románu, pričom nejde vždy o ľahké čítanie, mohlo ovplyvniť môj postoj k nemu. Oblomov sa však napokon ukázal ako správna voľba a vyše 600 strán som zdolal pomerne rýchlo. Ivan Alexandrovič Gončarov prináša typ tzv. zbytočného človeka, prežívajúceho zo dňa na deň v opare letargie, nudy, ťahavých myšlienok a neschopnosti čokoľvek zmeniť. Nadčasovosť a presah románu do súčasnosti je nielen zaujímavým, ale aj trpkým mementom.

"V Oblomově životě nadešla jedna z chvil jasného vědomí. Jak se zděsil, když se mu v duchu zjevila živá a jasná představa, jaký je osud a poslání člověka, když maně srovnal toto poslání s tím, jak skutečně žije, když se mu v mysli začaly postupně probouzet různé životně důležité otázky a zmateně, bojácně poletovaly jako ptáci vyplašení náhlým paprskem slunce v dřímající zřícenině! Rozesmutnilo ho a zabolelo, že je tak nevyspělý, že se růst jeho mravních sil zastavil, že mu ve všem brání těžkopádnost..." (str. 119)

Oblomov vyšiel v českom jazyku ako súčasť edície klasickej literatúry. Neviem, čím to je, ale čeština tomuto románu pristala, dodala jej punc "inakosti". Napokon, ani samotná hlavná postava (náročky sa vyhýbam pojmu hrdina) nie je tradičným charakterom. Iľja Iľjič Oblomov je pasívny, lenivý, pomalý v činoch, vyformovaný prostredím a vyššou spoločenskou vrstvou. Zato však disponuje bohatstvom ducha, je činorodým pozorovateľom okolia i osôb a prekypuje rôznymi emóciami. Prvých stopäťdesiat strán sa obmedzuje prakticky len na úzky priestor jeho izby, ale to neznamená, že dej stagnuje. Gončarovovi sa podaril ukážkový prienik do vnútorného sveta zbytočného človeka. Aby sa Oblomovova osobnosť prejavila ešte výraznejšie, autor pracuje s častým, ale zato účinným motívom kontrastu. Ten reprezentuje postava Štolca - aktívneho, dynamického muža, avšak s nestálou a náladovou povahou. Samozrejme, pri takom rozsiahlom deje musí byť každému jasné, že román sa neobmedzuje len na nich dvoch. Práve naopak, je prehliadkou pestrých charakterov z rôznych vrstiev, čím sa z neho stáva ucelený obraz Ruska v polovici 19. storočia. Spomeniem napríklad drzého sluhu Zachara, ktorý dlhodobo okráda svojho pána, príživníka Taranťjeva či krásnu a talentovanú speváčku Olgu, do ktorej sa náš protagonista zamiluje. A sú to napokon iní ľudia a ich prístup k životu, čo prinúti Oblomova hlboko sa zamyslieť nad svojou situáciou a vziať veci do vlastných rúk.

Oblomov (zdroj: Berfrois)

"Odjel domů, ještě než představení skončilo. Jeho nemilé dojmy ponenáhlu vyprchaly; když byl s Olgou sám, pohlížel na ni zas už v radostném rozechvění, a když tam byli hosté, naslouchal jejímu zpěvu tak nadšeně, že div neplakal. Po návratu domů so lehal na pohovku, což před Olgou tajil, ale nespal ani neležel jako špalek, nýbrž snil o ní, vychutnával v duchu své štěstí, vzrušeně nahlížel do budoucnosti v perspektívě domácího pokojného života, kde bude zářit Olga a kde se rozzáří i všechno kolem ní." (str. 399-400)

Oblomov vyšiel po prvýkrát v roku 1859 a odvtedy sa dočkal početných reedícií, ktoré len dokazujú jeho výnimočnosť. Mám však dojem, že v našich končinách až taký známy, o niečo slávnejším "zbytočným človekom" je Eugen Onegin Alexandra Sergejeviča Puškina. Preto ma potešilo, že román Ivana Gončarova vyšiel v novej podobe a ja som mal možnosť zoznámiť sa s ním. Rozšíril mi obzory, a to nielen literárne, ale aj historické. Realistické opisy prostredia, ľudí či prírody sú vernou kópiou Ruska a pred očami čitateľa sa vďaka nim odvíja jeho plnofarebná mozaika. Okrem toho má silu prinútiť vás zamyslieť sa nad všeobecnými javmi lenivosti, odsúvania povinností a nudy. Napokon si uvedomíte, že kúsok Oblomova si v sebe zrejme nesieme všetci.

Originálny názov: Oblomov
Preklad: Prokop Voskovec
Počet strán: 631

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Výsmech zaostalosti a naivity aktuálny i dnes

Nikolaj Vasilievič Gogoľ patrí medzi autorov realizmu, ktorí zadefinovali nové videnie spoločnosti. Objektivita vo vnímaní ľudí a jednotlivých vrstiev sa uňho mieša s trefnou satirou, a tak nečudo, že sa jeho tvorba dočkala označenia "smiech cez slzy". Umne dokázal skĺbiť poklesky človeka spojené s využívaním dier nedostatočného systému. V istom zmysle tak čitateľ obdivuje šikovnosť ústredných podvodníčkov, hoci si stále podprahovo uvedomuje, že je to v konečnom dôsledku smutný obraz doby. Ešte horšie napokon vyznie uvedomenie si, že sa odvtedy zase až tak veľa nezmenilo a spoločnosť naďalej plodí osoby obohacujúce sa na úkor iných. No, žiaľ, nielen tých, čo si to azda i zaslúžia.

"Čitateľ si už akiste všimol, že Čičikov, aj keď bol prívetivý, jednako sa s paňou zhováral oveľa voľnejšie ako s Manilovom a ani sa trochu sa neokúňal. Tu musím podotknúť, že my v Rusku, hoci sme sa vo všeličom ešte nevyrovnali cudzincom, určite sme ich poriadne predbehli v spoločenskom správaní. Nedá sa porátať, koľko odtienkov a fajnovosti poznáme. Francúzi alebo Nemci do smrti nepochopia a neprídu na všetky tie zvláštnosti a rozdiely." (str. 54)

Hlavná postava Čičikov má zdravý sedliacky rozum a naplno využíva svoj potenciál, i keď z morálneho hľadiska je diskutabilným faktorom. Skupuje zoznamy mŕtvych nevoľníkov od naivných statkárov, presvedčených o vlastnej múdrosti, a na základe nich si šikovne plní vrecká. Na pomerne jednoduchej zápletke však Gogoľ vystaval mozaiku celej ruskej spoločnosti so všetkými jej nuansami - od politiky cez kultúru až po sociálne rozvrstvenie. Vzhľadom na podrobný realistický obraz sa čitateľ musí vysporiadať s množstvom opisov, čomu síce súčasné trendy veľmi neholdujú, ale ako štúdia človeka danej doby je to veľké plus. Najmä úvod vám môže pripadať trochu zdĺhavý, no vytrvajte - neskôr sa príbeh rozbehne a okrem stupňovania získava aj výrazný humor plynúci hlavne z miestneho folklóru - družnosť, opití mužíci, konzervatívnosť, falošné dojmy a poklonkovanie - to všetko tvorí skutočne nezameniteľný kolorit. Je škoda, že Mŕtve duše ostali nedokončené, pretože Čičikove osudy majú ešte čo ponúknuť, či už v rámci jeho pobytu vo väzení alebo plánov s predmetnými zoznamami. A možno je to aj dobre, pretože čitateľ si domyslí koniec podľa ľubovôle. Nikolaj Vasilievič Gogoľ má úžasný prehľad v spoločenskom dianí a v sledovaní ľudských charakterov. Dejom sa mihne pestrá plejáda postáv, ale nemusíte sa báť, že by ste v nich strácali. Lepšiemu rozpoznávaniu dopomáhajú aj pestré mená, takže je ľahšie si ich zapamätať.

Nikolaj Vasilievič Gogoľ

"Všetci hovorili drsne a takým tónom, akoby sa chystali niekoho zbiť, a okrem toho veľmi často obetovali Bakchovi, čím jasne dokazovali, že v slovanskej povahe sa zachovali mnohé pohanské prvky; neraz aj do práce prišli, ako sa povie, podnapití, preto aj celý úrad nepôsobil dobre a povetrie veru nijako neprevoniavalo. Medzi takýmito úradníkmi Čičikov musel vyniknúť a na seba upozorniť, lebo vo všetkom bol ich pravý opak, aj príjemnou tvárou, aj prívetivým hlasom, aj tým, že nevzal do úst nijaký alkoholický nápoj." (str. 274)

Podľa prvého úryvku môžete vidieť, že autor má svojský rozprávačský štýl. Prihovára sa čitateľovi, rúca bariéru medzi sebou a nami, sám vstupuje do diania, aby čosi povedal či vysvetlil. Napriek spomínaným opisom a úvahám tak napokon text vyznieva omnoho živšie ako u nezainteresovaného rozprávača. Ku koncu síce občas Gogoľ prechádza do prílišného moralizovania, ale vzhľadom na možnosť poučiť obyvateľov cez svoje riadky sa mu nemožno čudovať. A takisto ani pre tzv. typické postavy vystupujúce v realistických dielach. Aj Mŕtve duše sú príkladom istých stereotypov, čo sa týka jednotlivých vrstiev, no autor zároveň naznačuje, akým spôsobom by sa mohli vymaniť z vlastných okov a posunúť sa vpred. Tento román patrí medzi diela, na ktoré je potrebné sa naladiť, poznať jeho zámery či aspoň mať poňatie o jeho charaktere. Inak hrozí, že vyše očakávania nebudú naplnené, a to by bola škoda. Pretože faktom ostáva, že ide o jedno z vrcholných diel ruskej literatúry a jeho kvality overil sám čas.

Originálny názov: Miortvyje duši
Preklad: Dana Lehutová
Počet strán: 454

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Láska v čase bojov a hrdinov

Príbeh pádu Tróje bol vyrozprávaný už veľakrát a od pôvodnej verzie naberal stále nové a nové prvky, motívy či vyústenia. Homérov epos sa sústredil hlavne na ctibažnosť mocných a okolnosti odňatia otrokyne Achillovi, no zvyšok osadenstva či diania je nemenej zaujímavý, a tak nečudo, že dnes vnímame grécku výpravu v omnoho rozsiahlejších súvislostiach. Americká autorka Madeline Millerová je nadšenou fanúšičkou antických dejín, jazykov a klasických príbehov a rozhodla sa spracovať vybrané kapitoly s moderným nádychom. Spev o Achillovi je jej debutom, na ktorom pracovala desať rokov. Badať v tom istú symbolickú spojitosť s desaťročnou vojnou, ktorá síce silného poloboha preslávila, no kniha sa sústredí najmä na udalosti pred ňou.

"Náhle sa ma zmocní prudká túžba. Ohúrený jej silou sa odtiahnem. Na okamih zazriem jeho tvár v lúčoch popoludňajšieho slnka. Pootvorené pery sú stále našpúlené do bozku, v zelených očiach sa zračí údiv. Zdesene naňho hľadím. Čo som to vykonal? Vyskočí na rovné nohy a cúvne, prv než sa stihnem ospravedlniť. Tvár mu zastrie nepreniknuteľná maska a vysvetlenie mi odumrie na perách. Najrýchlejší chlapec na svete sa obráti a rozbehne sa po pláži. Vzápätí zmizne v diaľke... Bohovia, len nech ma neznenávidí. Mal som vedieť, že mi nepomôžu." (str. 53-54)

Názov síce hovorí jasnou rečou, no hlavnou postavou a rozprávačom je jeho druh, priateľ a milenec Patroklos. V rámci eposu ho mám zafixovaného ako mladíka, čo si obliekol Achillovu zbroj a jeho život ukončil Hektor. Preto oceňujem Millerovej prístup, pretože Patroklos je rozhodne lepšia voľba ako Achilles, ktorý väčšinu času vyznieva pomerne... nuž, plytko. Z Patroklovho pohľadu bol síce krásny, silný a charizmatický, ale na mňa pôsobil dosť nezáživne. Najväčšmi sa prejavil práve v okamihu, keď mu Agamemnón vzal otrokyňu Briseidu, no nedá sa povedať, že by vyznel pozitívnejšie, práve naopak. Spev o Achillovi je koncipovaný v podstate ako ľúbostný príbeh medzi dvoma chlapcami poznačenými svojím pôvodom. Achilles je predurčený na veľké činy, vyrastajúci pod starostlivým dohľadom svojej matky - riečnej nymfy Tetis. Patroklos je v očiach svojho kráľovského otca nepodarkom a napokon skončí vo vyhnanstve, kde sa ho ujme Achillov otec. Tak sa začína vzťah chlapcov, ktorý prerastie z kamarátstva do lásky. V tomto zmysle je kniha skvelá, narúšanie homofóbie je zavše potrebným krokom, a nielen v literatúre. Občas síce nájsť v príbehu hluché miesta, napríklad počas ich výcviku u kentaura Cheirona, ale na druhej strane treba pochváliť autorku za dôkladné opísanie ich postupného zbližovania. Za veľké plus považujem výskyt Odysea a najmä jeho úvodné "vystúpenie", keď zaviazal gréckych kráľov prísahou. Pekne a pritom jednoducho došlo k vysvetleniu neskoršej invázie aj počiatkov pomerov medzi kráľmi.

"Keď mu jeden z vojakov napľul k nohám, neudržal sa, zdvihol žezlo a prudko tresol nešťastníka po hlave. Začuli sme prašťanie lebky a vojak padol ako podťatý. Nemyslím si, že ho Agamemnón chcel udrieť tak silno. Na mieste zmeravel a zhrozene sa zahľadel na nehybné telo. Ktorýsi vojak si kľakol k mŕtvole a obrátil ju - žezlo prerazilo polovicu lebky. Rozhnevaní muži nespokojne syčali, mnohí dokonca vytasili nože. Achilles čosi zamrmlal, a vzápätí ho nebolo." (str. 188)

Hoci Paris a Helena sú strojcami jednej z najznámejších vojen v histórii (či literatúre a mytológii), v príbehu sa prakticky len mihnú. Napriek tomu je jasné, akú úlohu zohrali, takže po knihe môžu pokojne siahnuť aj tí, čo si trójsku vojnu nepamätajú. Ba dokonca si Spev o Achillovi užijú ešte viac, pretože znalci dobre vedia, ako príbeh skončí. Madeline Millerová však disponuje výrazným rozprávačským talentom a so známou témou nakladá sofistikovane a s ohľadom na hlavného hrdinu. Patroklos je "iba" princom, ktorý podľahol šarmu krásneho rovesníka a je ochotný obetovať preňho aj život. Hlboká oddanosť, lojalita a svedomie sú atribútmi, ktoré robia z Patrokla vzor, akých je dnes už málo. A autorka nám predkladá verziu, kde je skutočným hrdinom práve on, azda aj vo väčšej miere než ospevovaný Achilles. Skutočná sila totiž nespočíva v počte zabitých nepriateľov, ale v hodnotách, postojoch a správaní - a to nielen voči blízkym, ale aj tým na opačnej strane barikády. Madeline Millerová definitívne potvrdzuje svoje miesto na spisovateľskom Olympe a už teraz som zvedavý na ďalšiu klasiku v jej prevedení.

Originálny názov: The Song of Achilles
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 271

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.  

Umelecký klenot v krásnom novom šate

Vydavateľstvo Slovart nezaháľa a pre priaznivcov klasickej literatúry i tých, ktorí ešte len objavujú jej nepochybný potenciál, pripravilo skutočnú lahôdku. Dielo Majster a Margaréta je označované za najväčší ruský román 20. storočia, a to je v prípade množstva kultových autorov z Východu skutočná pocta. V preklade Jána Štrassera navyše vychádza v pôvodnom, necenzurovanom vydaní, a tak si ho môžu užiť aj tí, ktorí ho čítali už pred časom. Michail Afanasievič Bulgakov je autor, ktorého meno rezonuje snáď u každého človeka s aspoň štipkou všeobecného rozhľadu. Zoznam jeho diel síce nedosahuje veľké rozmery, ale zato disponuje kvalitou a umeleckou hodnotou, ktoré obstoja aj v skúške času. 

"Ivan zhíkol, uprel pohľad do diaľky a zbadal nenávideného cudzinca. Ten už bol pri východe na Patriarchovu uličku a nebol sám. Stihol sa k nemu pripojiť aj ten nanajvýš pochybný regenschori. To však nebolo všetko. Tretím v tej partičke bol kocúr, ktorý sa zjavil nevedno odkiaľ - obrovský ako brav a čierny ako sadze alebo havran a s divými husárskymi fúzami. Trojica zamierila do Patriarchovej uličky a kocúr šiel na zadných labách. Ivan sa vychytil za zločincami, no rýchlo zistil, že dohnať ich bude veľmi ťažké." (str. 49)

Jasne definovaný štýl sa prejavuje už v úvodnej kapitole pri rozhovore básnika Ivana a redaktora Berlioza, ktorý vyvrcholí príchodom záhadného cudzinca. Stačí pár strán a čitateľ sa stáva súčasťou pestrého sveta, kde sa prelína fantázia a realitou a ktorého pevnou súčasťou sú všemožné nuansy ľudského ducha - umenie, náboženstvo, história, morálka a rôzne vlastnosti utvárajúce náš charakter. Oným tajomným neznámym je diabol Woland, vtrhol do boľševického hlavného mesta aj so svojou suitou, aby v ňom spôsobil primeraný zmätok. Mozaika udalostí a postáv ponúka naozaj plnofarebný pohľad. S úsmevom na perách sledujete sporo odetého Ivana na pochode ulicami, pomätených obyvateľov končiacich v blázinci, Margarétu snažiacu sa docieliť úspech románu jej druha či dokonca samotného Piláta Pontského, postavy z románu, na ktorého silno zapôsobilo stretnutie s Ježišom Kristom (Bulgakov využíva i prvok románu v románe). Vo svete 20. storočia, kedy viera v dobro a zlo býva nahradená túžbou po moci a peniazoch a veda pomaly vytláča náboženstvo, sa Wolandovi ani nemožno čudovať, že je znechutený a odhodlaný dokázať činmi svoju existenciu. Ani on však nie je celkom negatívny, ako by azda vyplývalo z jeho podstaty, prejavuje sa to najmä vo vzťahu k Margaréte, ktorú si vezme pod ochranné krídla. Pripomenul mi tým Goetheho Mephista, ktorý takisto ukazoval svoju odvrátenú stránku padlého anjela. Faust nie je, samozrejme, jediným odkazom, román Majster a Margaréta ich obsahuje omnoho viac a je radosť objavovať ich.

"Tenká kolmá vráska pri koreni nosa, ktorá sa zjavila vtedy v októbri, keď sa stratil majster, zmizla bez stopy. Zmizli aj žltkasté tiene pri sluchách, aj dve sotva badateľné sieťky vrások pri vonkajších kútikoch očí. Pleť na lícach zružovela, čelo bolo biele a čisté a naondulované vlasy sa rozpustili. Na tridsaťročnú Margarétu hľadela zo zrkadla dvadsaťročná žena s prirodzene kučeravými čiernymi vlasmi a samopašne sa vyškierala." (str. 224)

Román Michaila Bulgakova sa dá vnímať vo viacerých rovinách - príbehovej, myšlienkovej a ako zrkadlo nastavené spoločnosti i jednotlivcovi. Na jednej strane sa zdá, že spracúva večné témy blízke ľuďom kdekoľvek a kedykoľvek, zároveň však cieli na človeka a jeho motiváciu, vlastnosti a vzťahy. Navyše to robí spôsobom príťažlivým tak po jazykovej, ako aj po symbolickej stránke. Majster a Margaréta vás pobavia, pobúria aj prinútia zamyslieť. A nielen oni, sekunduje im celá plejáda postáv, v ktorých Bulgakov zobrazil svet ničený nie diablom, ale predovšetkým nami ľuďmi. Nečudo, že sa tento autor ocitol v hľadáčiku režimu, humor na účet pohlavárov je síce vítaný ťah, i keď s nepríjemnými následkami. Slovart dodal celému románu gráciu, akú si zaslúži. Postaral sa o to nielen vynikajúci preklad spolu s ilustráciami Lucie Žatkuliakovej. Čierno-bielo-červená farebná kombinácia knihe náramne pristane. Nemenej zaujímavý je aj osud knihy, keďže majster Bulgakov ju písal 12 rokov a vyšla napokon až 25 rokov po jeho smrti. Ide o skvost, ktorý by mal mať čestné miesto v každej domácej knižnici.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Ani kruté okolnosti nezničia dievčenské city

Keď sa povie Fiodor Michajlovič Dostojevskij, väčšine napadnú diela ako Zločin a trest, Idiot či Bratia Karamazovci. Tie nepochybne patria k tomu najlepšiemu, čo tento Rus napísal, u mňa sa k spomínaným titulom radia aj Zápisky z mŕtveho domu, venujúce sa jeho skúsenostiam zo sibírskeho pracovného tábora. Dostojevského odchod z domova mal vplyv na jeho práve rozpísané dielo, a tým je román Netočka Nezvanovová, ktorá vyšla v preklade Nade Szabovej. Edícia českej a svetovej literatúry vydavateľstva Slovart sa utešene rozrastá a potešilo ma, že slovenskí čitatelia majú možnosť spoznať aj menej známe diela uznávaných autorov.

"Otec mi pripadal vždy taký úbohý, taký prenasledovaný, taký ubitý, taký mučeník, že bolo pre mňa nemysliteľné, ba hrozné, keby som ho bezhranične neľúbila, neutešovala, netúlila sa k nemu, nestarala sa oňho zo všetkých síl. Dodnes nechápem, prečo a ako mi vhuplo do hlavy, že môj otec je mučeník, že je ten najnešťastnejší človek na svete! Kde sa to vo mne vzalo?" (str. 41)

Hrdinkou a zároveň rozprávačkou príbehu je Netočka (Anna), ktorá čitateľovi ilustruje celý svoj život, počínajúc pomermi v rodine za jej ťažkého detstva, poznačeného vzťahom s nevlastným otcom Jefimovom. Dané obdobie bolo pre ňu určujúce v mnohých ohľadoch, azda aj preto mu venuje autor toľko pozornosti. Priznám sa, že viac ako vzťahová rovina ma zaujal úpadok Jefimova ako nadaného umelca - muzikanta. Dostojevskij žmýka motív naplno a rozvíja úvahy o rôznych prístupoch k životu, vlastnému talentu či využívaniu príležitostí. Tragický koniec rodiny uvrhne Netočku do víru fyzického a mravného utrpenia, ale ako je u Dostojevského zvykom, čím viac jeho postavy trpia, tým ich má radšej. Jeho "bôľ za človeka" sa v Netočke Nezvanovovej prejavuje v každom smere a môže slúžiť ako exemplárny príklad. Najmä keď sa Netočka ocitne v rodine kniežaťa Ch., pričom nadviaže blízky vzťah s jeho dcérou Kaťou. Vzhľadom na obdobie polovice 19. storočia išlo o pomerne odvážny námet, a keď si uvedomíme, že príbeh je navyše rozprávaný z autorského pohľadu muža, Dostojevskij sa prejavuje ako naozaj zručný spisovateľ.

F. M. Dostojevskij

"Líca mala vlhké, ústočká napuchnuté ako višničky, lokne rozstrapatené. Bozkávala ma ako nepríčetná, bozkávala mi tvár, oči, ústa, krk a vykrikovala ako v hysterickom záchvate. Pritisla som sa k nej a objali sme sa radostne ako priatelia, ako milenci, čo sa dlho nevideli. Katino srdce bilo tak silne, že som cítila každý jeho úder." (str. 159)

Netočka je na svoj vek vnútorne silná postava. Napokon, inak to ani nemohlo byť, ak chcela prežiť v neľútostnom svete, kde vládli muži a prísne pravidlá spoločnosti. Ženy síce na môj vkus pričasto zažívali "záchvaty", ale zase, na druhej strane, pri toľkých problémoch sa tomu nedá čudovať. Nedokončený príbeh vo mne vyvolal dva pocity - sklamanie, pretože sa schyľovalo k opätovnému stretnutiu postáv, a určité uspokojenie, pretože takto ostáva na čitateľovi domyslieť si záver podľa svojho gusta. Fiodor Michajlovič Dostojevskij síce patrí k vrcholným predstaviteľom ruského realizmu, ale to neznamená, že jeho pohľad na skutočnosť je poznamenaný emocionálnym odstupom. Práve naopak, v Netočke Nezvanovovej nájdete všetko - lásku, túžbu, frustráciu, smútok, hnev, sklamanie, neistotu... Plejáda pocitov na vás útočí z každej strany, hlavne vďaka rozprávačke, ktorá sama oplýva bohatým vnútorným svetom. Znovu musím zopakovať, že som rád, keď vydavateľstvá siahnu aj po klenotoch, ktoré časom zapadnú v tieni slávnejších knižných súrodencov. Netočka Nezvanovová si zaslúži viac pozornosti a určite obohatí nejednu domácu knižnicu.

Originálny názov: Netočka Nezvanova
Preklad: Naďa Szabová
Počet strán: 263

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Vzor nespútanej duše pre mnohé generácie

Klasický román Anna zo Zeleného domu som naposledy čítal minulé leto. Bolo príjemné osviežiť si pamäť a znovu sa pohrúžiť do sveta dievčaťa s bohatou fantáziou a slobodnou mysľou. Jej výmysly, pokúšanie autorít a získavanie si sŕdc novej rodiny i rovesníkov patria k tomu najlepšiemu, čo ponúka daný žáner. Definovať túto knihu ako dievčenský román je síce trefné, hoci to celkom nevystihuje jej podstatu. Anna už dávno nie je len prototypom nezbedného dievčaťa, jej príbeh je známy aj medzi chlapcami a staršia generácia takisto neohrdne jej osudmi. Čím to je, že si táto ryšavka získala pozornosť miliónov čitateľov?

"Marilla mala neodbytný pocit, že má Annu za to všetko prísne pokarhať, no zabrzdil ju nepopierateľný fakt, že niečo z toho, čo Anna povedala, najmä o pastorových kázňach a modlitbách pána Bella, presne zodpovedalo tomu, čo sama hlboko v srdci naozaj cítila už celé roky, ale nikdy to nevyjadrila nahlas. Takmer sa jej zdalo, že jej tajné kritické myšlienky sa náhle vyplavili a nadobudli tvar a formu tohto úprimného batôžka zanedbanej ľudskosti." (str. 111)

Vydavateľstvo Slovart sa podujalo nielen oživiť sériu z pera Lucy Maud Montgomery, ale zároveň ju priniesť slovenským čitateľom v originálnej, necenzurovanej podobe. Priznám sa, že som netušil, že doteraz sme mali dočinenia s upravenou verziou, a o to väčší zážitok som mal pri čítaní aktuálneho vydania. Keďže "staršiu" Annu som čítal len relatívne nedávno, bolo zaujímavé zisťovať, ktoré pasáže sú nové a bez zásahov. Mimochodom, Slovart si dal naozaj záležať. Kniha má napriek modernému šatu nádych dávnych čias - materiál obálky pripomína tituly z minulého storočia, a grafika tiež reflektuje niekdajšie publikácie, no pri lepšom pohľade je jasne vidieť jej zložitosť a pútavosť. Už teraz je jasné, že táto séria sa bude veľmi pekne vynímať v každej domácej knižnici.

Páčilo sa mi, ako sa prekladateľka Beáta Mihalkovičová popasovala s Anniným problémom s jej menom. V staršom vydaní hrdinka trvá na tom, aby ju volali Anna (bez há na začiatku), tu však upriamuje pozornosť na koncové a namiesto e. Zdá sa mi to vhodnejšie aj aktuálnejšie. 

"Pod všetkou jej urazenou dôstojnosťou v nej začal tlieť zvláštny nový pocit, že sčasti hanblivý, sčasti horlivý výraz Gilbertových orieškovohnedých očí znamená čosi, na čo sa veľmi dobre pozerá. Srdce sa jej zvláštne rozbúchalo. No jej váhavú nerozhodnosť rýchlo vyvážila trpkosť starej urážky. Spomienka na tú scénu spred dvoch rokov sa jej v mysli zablysla rovnako živo, akoby sa to stalo včera." (str. 303)

Anna zo Zeleného domu by nebola taká obľúbená, keby sa nevenovala početným témam blízkym rôznym generáciám. Či už človek vyrastá na začiatku 20. storočia alebo na prelome tisícročí, vnútri si kladie rovnaké otázky o sebe i o svete. Práve to robí romány Lucy Maud Montgomery nadčasovými. Anna v sebe ukrýva nesmierne bohatý svet, ktorý môže (a aj by mal) byť inšpiráciou aj pre dnešnú mládež. Na stránkach knihy sa dočítame o neistote, o vytváraní pevných priateľstiev, úcte k starším a tradíciám, o životných cieľoch, detských vylomeninách aj o smútku nad stratou blízkeho. Anna zo Zeleného domu prekypuje silnými momentmi aj motívmi, z ktorých si každý vyberie tie svoje.

Ak teda tento nesmrteľný príbeh poznáte len z televízneho spracovania, je najvyšší čas to napraviť!


Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.