Romantická oddychovka na zimné večery

Séria Znova nemeckej spisovateľky Mony Kasten je také moje guilty pleasure. Knihy podobného typu extra nevyhľadávam, keďže mi pripadajú až príliš podobné a povrchné. Je síce pravda, že aj Monine príbehy sú plné zaužívaných klišé, ale dokázala ma zaujať výraznými postavami a akousi iskrou. Možno je to jej európskym pôvodom... Chápem, že zasadenie do prostredia amerických adolescentov je čitateľsky príťažlivejšie a zrejme jej to prinieslo väčší úspech, no osobne by som sa nebránil ani reáliám z nemeckých univerzít. Kým prvý diel Začať znova predstavil dvojicu osudom spojených spolubývajúcich a druhý diel Veriť znova potrebu vyrovnať sa so svojou minulosťou, aktuálna tretia časť pracuje s na pohľad celkom odlišnými protagonistami.  

"Chcela som sa tešiť zo sestrinho šťastia. Naozaj. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sa mala dobre a bola šťastná. Lenže predstava, že ju už nebudem mať po svojom boku a stratím ju, lebo bude s niekým iným, jednoducho bolela. Mali sme hrozné detstvo aj dospievanie. Vždy som bola presvedčená, že všetko, čo sa nám stalo, nás viac spojilo. Preto sme si rozumeli lepšie než ostatní. Odrazu som však mala pocit, akoby sa medzi nami vytvorila priepasť, ktorú už neprekročím, pretože jej život sa z jedného dňa na druhý úplne zmenil. Ja nikdy nedospejem do bodu, v ktorom bola ona." (str. 57)

Román Cítiť znova je síce pevnou súčasťou série, ale ponúka samostatný príbeh, tentoraz zameraný na pár, dosiaľ fungujúci na báze vydareného priateľstva. So Sawyer aj s Isaacom sme mali možnosť zoznámiť sa už skôr a ako väčšina vedľajších postáv, z ktorých sa neskôr stanú hlavní hrdinovia, pôsobili sympaticky a schopne utiahnuť vlastnú ľúbostnú líniu. A v čom spočíva ich spomenutá odlišnosť? Isaac je hanblivý, milý a inteligentný chlapec s nízkym sebavedomím, ukrývajúci svoj príťažlivý vzhľad za svojským oblečením, Sawyer si rada užíva a cielene sa vyhýba partnerským vzťahom a skutočným citom. Spomedzi trojice kamarátok vyznieva najostrejšie, no zato sa vie pevne postaviť za ľudí, na ktorých jej záleží. Veľmi sa páčila scéna v bare, keď Isaac čelil posmechu od skupiny dievčat a vyburcovaná Sawyer im názorne ukázala, akej chyby v úsudku sa dopustili, čo sa týka Isaacovej zaujímavosti. Prejav lojality napokon vedie k prvému bozku a emocionálnemu tornádu. To besnie hlavne v Sawyerinom vnútri, ale ani Isaac neostáva ľahostajný voči nečakaným pocitom. Je to však Sawyer, z ktorej pohľadu sledujeme dej, a tak je prirodzené, že sa oboznámime vo väčšej miere práve s jej myšlienkami a dojmami. Jej averzia voči monogamii a dlhotrvácnemu vzťahu má pôvod v minulosti jej rodiny a postupné odhaľovanie súvislostí sa odohráva súbežne s prehlbovaním jej citov voči Isaacovi. Ten sa stane akýmsi jej projektom - vezme si totiž do hlavy, že ho premení zo zakríknutého slušniačika na leva salónov. A už pri počiatočných zmenách jeho vizuálu si uvedomí, akým fešákom v skutočnosti je, a o to viac ju to k nemu začne priťahovať. Fyzická krása a s ňou spojená túžba je hnacou silou celej série a aj v tejto časti sa dočkáte viacerých horúcich pasáží. Sú však využívané funkčne a primerane cieľovej skupine. Na svoje si prídu aj priaznivci fotografovania, pretože ide o jednu so Sawyeriných vášní. Páčilo sa mi, že cez objektív vnímala svet inak - v závislosti od nálady, objektu či atmosféry. Mona Kasten sa snaží dopriať svojim postavám určitý vnútorný vývoj, no objektívne vzaté prakticky iba kĺže po povrchu. Väčšinou ide o vyrovnanie sa so staršími problémami a stačí jeden väčší stimul, aby sa všetko vrátilo do správnych koľají. Ako prvok zbližovania sa protagonistov to však funguje a dokonale potvrdzuje starú známu pravdu o priťahovaní sa protikladov. 

Mona Kasten (zdroj: Andrea Lang Photography)

"Nemohla som byť v jeho blízkosti ani sekundu, kým vo mne vzbudzoval toľko rôznych emócií. Moje zrútenie na narodeninách jeho dedka bolo dostatočnou katastrofou. Niečo také sa mi už nesmie stať, postarám sa o to. Nebola som nijaké urevané dievča. Ani žiarlivka, ak sa chalan pozrie na inú ženu. Netušila som, čo so mnou spravil Isaac Grant, no stačilo. Mala som toho dosť. Chcela som byť znovu sama sebou." (str. 232)

Predošlý diel ma bavil menej než prvý, preto som rád, že tentoraz sa kvalita opäť vyšvihla smerom nahor. Môže za to hlavne ústredné duo, hoci musím povedať, že aj keď je rozprávačkou Sawyer, sympatickejší mi bol Isaac. Oslovil ma svojím charakterom, pokojom a obetavosťou. Cítiť znova je jednoduchá, ale pritom pútavá oddychovka, ktorej koniec je síce predvídateľný, no v danom žánri ide skôr o postavy a dej než o vypointovaný záver. Dôležité je, že si pri nej krásne odpočiniete a spoznáte hrdinov, ktorých by ste chceli mať za kamarátov. A práve v tom tkvie najväčšie čaro Mony Kasten a musím priznať, že už teraz sa teším na zbližovanie ďalších členov partie.

Originálny názov: Feel Again
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Znova)
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Pomaly zrejúce romantické new adult

Anna Toddová sa stala veľmi rýchlo pojmom, ktorý poznajú nielen mladí dospelí, ale aj iní, skôr či neskôr narodení čitatelia. Jej séria After nanovo definovala ľúbostné príbehy pre vysokoškolákov na prahu životných zmien a očakávania od ďalších kníh boli, prirodzene, vybičované na maximum. Osobne poznám príbeh Tessy a Hardina len z filmového spracovania, preto som rád siahol po prvej časti novej série Karina a Kael, dúfajúc, že tiež prepadnem čaru Anninho rozprávačského talentu. Už po sto stranách mi však bolo jasné - hoci som sa tomu ešte snažil ako-tak ubrániť -, že jej štýl nebude mojou šálkou kávy. Ťažko povedať, či za to mohol pomaly plynúci dej, spočiatku nezáživné postavy alebo pre našinca neznáme armádne prostredie. 

"Civela som na Kaela a on na mňa. Keď som si neskôr spomenula na tento okamih, jeho prvú návštevu v mojom malom bielom dome, striedavo sa mi vybavovala pálčivá bolesť a čisté blaho. V skutočnosti to však prebehlo oveľa rýchlejšie. Než sa mi stal čímkoľvek, než bol mojím všetkým, bol to len tichý cudzinec s neutrálnym výrazom tváre a prázdnym pohľadom. Mal v sebe niečo tajomné, niečo uzavreté, že som si nevedela predstaviť, ako žije. Neznášal mentolový olej a nechcel, aby som sa dotýkala jeho nohy, to boli jediné stopy." (str. 44)

Takzvané slow burn romance sú bežným subžánrom young adult, no napísať ich zaujímavo a pútavo si vyžaduje veľkú dávku zručnosti. Inak sa môže veľmi ľahko stať, že sa čitateľ začne nudiť a kniha poputuje na kôpku nedočítaných titulov. Anna Toddová sa nikam neponáhľa, je si vedomá, že príbeh roztiahne do niekoľkých častí, a toto vedomie sa očividne stalo kameňom úrazu. V porovnaní napríklad s Monou Kasten, ktorá má podobný štýl, ale zvolila vždy iný pár pre jednotlivé diely série, ťahá za kratší koniec. Karina a Kael ako hrdinovia spočiatku nedokážu zaujať, ba dokonca vyznievajú na naše pomery trochu neuveriteľne. Čerstvá dvadsiatnička s vlastným domom, ktorý si kúpila z našetrených peňazí, a jej rovesník, seržant, ktorý má za sebou dva turnusy na vojenských misiách. Chlapcov ako Kael je určite veľa, no napriek tomu  sa mi v mysli stále zjavoval ako starší muž. To je však môj problém vnímania, americkí čitatelia s tým iste nemajú toľko ťažkostí. Prostredie mestečka s vojenskou základňou je jedným z najvýraznejších prvkov knihy i jeho základným kameňom. Oceňujem autorkin počin zamerať sa na mladých ľudí poznačených vojnou, pretože v rámci žánru sa táto téma nevyskytuje často. A fantazijné príbehy sa navyše vyznačujú zabíjaním a smrťou natoľko bežne, že sa z toho stáva podivný trend. Toddová sa drží pri zemi a zohľadňuje všetky aspekty odtrhnutia od domova a vohnania do nebezpečného diania. Presnejšie ich dôsledky - na život, rodinu a hlavne vnútorné stavy. Kým sa však dostanú na pretras, chvíľu to, žiaľ, trvá. Úvodné desiatky strán by si zaslúžili väčšiu dynamiku. Tú sa snažia navodiť aspoň krátke kapitoly, ale ani tie nie sú funkčné. Nejde pri nich o zmenu dejiska či perspektívy, často je na niekoľko kapitol zbytočne rozkúskovaná jediná pasáž a mnohé z nich príbeh nikam neposúvajú. Kael je ako postava nečitateľný, čo síce prospieva postupnému odhaľovaniu jeho charakteru, ale zároveň je o to ťažšie uveriť chémii medzi ním a Karinou. Tá bola pomerne mizivá a ak sa aj vyskytla situácia, kedy by mohli emócie vybuchnúť a preniesť sa aj na čitateľa, je odbitá prirýchlo a zase sa dočkáme len nudných omáčok. Vyzerá to tak, akoby autorka nemala premyslený koncept a vymýšľala príbeh za pochodu. To je, samozrejme, celkom bežný postup, no je škoda, ak sa to deje na úkor deja a hrdinov, ktorí by mali byť schopní utiahnuť niekoľko častí série.   

Anna Toddová (zdroj: Corriere della Sera)

"Súmrak sa postupne striedal s nocou. Obloha tmavla a plnila sa nádhernými hviezdami. Viem, že všetci ich považovali za magické diamanty visiace na oblohe, ale mne pripadali smutné. Hviezdy mi pripadali divoké a jasné, ale kým sa k nám dostalo ich svetlo, umierali, až zmizli. A tie najväčšie hviezdy? Horeli najrýchlejšie, akoby ich intenzívna žiara bola pre ne prisilná. Dočerta. Začínala som byť sentimentálna. Zavše som premýšľala, aké je všetko krehké, keď pijem." (str. 146)

Aby som však nevyznel príliš kriticky, zhruba od polovice začína príbeh naberať správne grády, najmä zásluhou príchodu Karininho brata Austina, ktorého považujem za najzaujímavejšiu postavu. Každý dobrý príbeh potrebuje darebáka, ktorý ho oživí a ukradne si pre seba väčšinu scén. So svojím dvojčaťom Karinou sú ako oheň a voda a tento súrodenecký vzťah sa mi javil pre rozvoj hrdinky podstatnejší ako ten ľúbostný. Kael je síce fajn, ale ako som spomenul, rozhodnutie spraviť ho tajomného sa ukázalo ako kontraproduktívne a minulo sa účinku. Najjasnejšie hviezdy môžu aj veľmi rýchlo zhasnúť, o čom hovorí aj druhý úryvok, a trochu sa obávam, že sa to týka aj samotnej série. Karina a Kael pravdepodobne nenarobia taký prievan ako After, no nepochybne si nájdu svojich skalných fanúšikov. Anna Toddová má priveľkú základňu, aby ju nechali v štichu. Osobne však zrejme po ďalších častiach nesiahnem a ostanem radšej pri filmových adaptáciách. 

Originálny názov: The Brightest Stars
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Karina a Kael)
Preklad: Anna Kolčiterová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Tri roky zásnub, písania listov a boja proti nevzdelanosti

Anna zo Zeleného domu je klasika, ktorá azda nikdy nezostarne a bude mať čo povedať každej generácii. Samozrejme, literárny jazyk sa mení, rovnako aj podmienky vzdelávania či možnosti, aké mladí ľudia majú, no človek ostáva vo svojej podstate rovnaký. Všetci túžime po naplnení svojich snov, uznaní a pocite, že výsledok nášho úsilia stojí za vynaloženú námahu. Štvrtý diel svetoznámej série Kanaďanky Lucy Maud Montgomery vypĺňa "stratený čas", ktorý Anna strávila po štúdiu na Redmonde ako riaditeľka strednej školy. Je síce dospelejšia a už má za sebou roky mladíckej nerozvážnosti a naivného fantazírovania, no stále si zachováva typické črty svojej povahy, pre ktorú ju tak milujeme 😊.  Je preto pochopiteľné, že príbeh získava mierne odlišný nádych od predošlých častí, a to ako v obsahu, tak aj v kompozícii.

"Zvláštne, ako na vás zapôsobí jeden trucovitý, tvrdohlavý muž. Predtým by Anna neverila, že je niečo také možné. A nebolo pochýb, že ho vedomie, že všetkých pri stole vystrašil, celkom tešilo. Čo sa mu asi preháňa hlavou? Vyskočil by, keby ho niekto pichol špendlíkom? Anne sa zachcelo dať mu facku, udrieť ho po prstoch, postaviť ho do kúta, správať sa k nemu ako k rozmaznanému decku, akým napriek prešediveným vlasom a spurným fúzom v skutočnosti bol. No predovšetkým ho chcela prinútiť hovoriť. Inštinktívne cítila, že žiadny trest na svete by preňho nebol väčší, než keby ho nejakým trikom prinútili rozprávať, keď sa rozhodol, že bude mlčať." (str. 111)

Väčšina textu je tvorená listami, ktoré Anna píše svojmu snúbencovi Gilbertovi Blytheovi, pokračujúcemu v štúdiu medicíny. Nie je žiadnym tajomstvom, že Anna má cit pre vzletné vyjadrenia, a tak aj obyčajná príhoda získava poetický nádych a stáva sa čímsi výnimočným. Cez jej písané slovo sa dozvedáme i my o rôznych ľuďoch, ktorých spoznala v mestečku, o svojich žiakoch a žiačkach, predovšetkým o rodine Pringlovcov. Osobne mám rád postupné odhaľovanie pozitívnych stránok na pohľad negatívnych postáv, hoci ide o mierne klišé, ale zároveň o dôkaz, že nikto nie je čierno-biely a charakter sa môže prejaviť v rôznych farbách. A v románe ako Anna v Summerside je to priam nutnosť, keďže bol určený v prvom rade dospievajúcim dievčatám, respektíve mladým ženám, ktoré rástli spolu so svojou hrdinkou. A pestovanie ideálov a viery v dobro je vhodné v každom veku i období. Tento diel Lucy Maud dopísala až s odstupom času a na obsahu je badať, že nie je silno prepojený s ostatnými časťami. Napríklad v tom, že sa v ňom vyskytuje naozaj veľké množstvo epizodických postáv, ktoré nemajú vzájomný súvis ani nijakým spôsobom neovplyvňujú dej. Spočiatku som sa snažil zapamätať si ich, veď čo ak sa ešte nejakým významným spôsobom vrátia? Neraz však ostali iba jednorazovou zmienkou, a tak som upustil od snahy vtesnať si ich do pamäti. Popri čítaní ma to občas iritovalo, ale keď píšem túto recenziu, spätne si uvedomujem, že sa autorke podarilo vykresliť veľa rôznych pováh. Prostredníctvom Anny sa stretnete s plejádou osobností, odlíšených rečou, celkovým vystupovaním aj Anniným originálnym hodnotením. Všedné i nečakané udalosti a pozorovania sú tradične opísané pomocou početných citátov z Biblie a básní a vysvetliviek dobových reálií. Vrátim sa ešte ku kompozícii - text je rozdelený na tri časti, reflektujúce tri roky pôsobenia Anny na poste riaditeľky. Mladá vedúca musí preukázať silné vodcovské aj učiteľské schopnosti, ak chce presvedčiť žiakov (a hlavne ich rodičov), že je osobou na správnom mieste. Čo sa týka Gilberta ako najvýraznejšej mužskej postavy (hovoriť o ňom ako o hlavnej postave je vzhľadom na charakter diela nepresné), ten sa v príbehu nevyskytne vôbec. Ani osobne, ani ako pisateľ listov, čo je pomerne škoda, keďže v jeho prítomnosti sa Anna dokáže správať občas celkom zábavne... Zaujímavé sú aj vynechané pasáže v jej korešpondencii, vzbudzujúce zvedavosť, prečo Anna cenzuruje sama seba. Nuž, môžeme si len domýšľať... 😀

Lucy Maud Montgomery (zdroj: ThoughtCo)

"Nie, môj najdrahší, nezbláznila som sa - zatiaľ. To sú len reči sesternice Ernestine také chytľavé. Už viem, prečo ju Rebecca Dewová volá "slečna Obávam sa". Tá úbohá duša si požičala zo životov všetkých ľudí naokolo toľko trápenia, až dlhuje osudu beznádejne veľa (...). Gilbert, miláčik, nikdy sa nedajme ovládnuť strachom. Je to hrozné otroctvo. Buďme odvážni, dobrodružní a dychtiví. Prejdime životom a všetkým, čo nám prinesie, tanečným krokom, aj keby to boli hory starostí, týfus či dvojčatá!" (str. 270)

Anna v Summerside je dôstojným pokračovaním série, aj keď spomínané odlišnosti môžu občas narušiť pôžitok z čítania. Množstvo postáv, absencia Gilberta a mierne neucelený dej sú však v konečnom len malými chybičkami krásy, všetko predsa stojí a padá na Anne Shirleyovej, a tá je v plnej sile a pripravená bojovať za svoje ideály a lepší svet. Nezľakne sa žiadnej výzvy, snaží sa vidieť v ľuďoch to dobré a so vztýčenou hlavou čelí každej prekážke, čím môže byť vzorom aj dnešným (nielen) mladým ľuďom.

Originálny názov: Anne of Windy Willows
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Anna zo Zeleného domu)
Preklad: Beáta Mihalkovičová
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.  

Zábavné dobrodružstvo a sila priateľstva

Natalie C. Parker vo svojej novej sérii Sestry mora spája viacero prvkov, ktoré sú v rámci súčasných trendov takpovediac stávkou na istotu. Tým hlavným je neutíchajúca akcia podmienená drsným svetom, kde prežije iba najsilnejší. Na rovnakej úrovni je pevné puto medzi dievčatami a v tesnom závese za nimi síce klišoidný, ale stále fungujúci motív lásky medzi prirodzenými nepriateľmi. Bez preniku dvoch táborov by sa už hádam ani poriadna young adult love story nezaobišla. Ohnivý príboj má však jednu obrovskú výhodu, a tým je prostredie pirátov, námorných súbojov a šum vĺn, čo vás sprevádza počas celého čítania. Knihu by som však predsa len odporučil hlavne mladším čitateľom (či skôr čitateľkám).

"Jeho sebadôvera bola taká odporná ako jeho dych. Videl pred sebou už len víťazstvo. Posádka dievčat bola rozdelená, rozptýlená na dvoch lodiach. A tá jeho kruto bojovala pokope. Caledoniinu taktiku vnímal ako neúspešnú, a nie dobre premyslenú. Jeho chyba. Vzduch preťal brutálny výkrik, keď sa tucet dievčat so zdvihnutými zbraňami vrhlo na loď z nechránenej strany. Keďže sa Brokovia sústredili len na dianie na palube, nevšimli si, že niekoľko dievčat vkĺzlo do člna a oboplávalo lode. Teraz bola zo všetkých strán obkľúčená posádka Brokov." (str. 77)

Nielen kvôli veku hrdiniek či apelu na silu priateľstva, ale tiež pre niekoľko dejových nelogickostí, pri ktorých by mohli starší "vrtáci" zraziť Ohnivý príboj o pár priečok nižšie. Niežeby skôr narodení nedokázali rozpoznať určité nezrovnalosti, no zrejme im nebudú prikladať až taký význam a užijú si epický príbeh, ktorý sa neustále posúva vpred a nenudí. Hlavná postava Caledonia má totiž plné ruky práce s pomstou voči obávanému Aricovi - diktátorovi zodpovednému za zničenie jej rodiny a flotily. Zároveň sa musí vysporiadať aj s pocitom zrady a viny - jednak preto, že ju obalamutilo jedno z jej dievčat, a jednak má svoj podiel na vzniknutej situácii. Príležitosť dozvedieť sa viac o Aricových plánoch a metódach, ako si pomocou drogy získava verných prívržencov, sa nečakane naskytne vďaka zbehovi z radov tzv. Brokov. Chlapcovi však, samozrejme, neverí, ale pokušenie využiť ho v boji proti nepriateľovi je priveľké, aby mu nevenovala primeranú pozornosť. Veľakrát sa stretávam s názorom, že autori a autorky žánru young adult už vyčerpali všetky témy a námety a iba dookola recyklujú tie isté. Nuž, občas sa vyskytnú diela, ktoré sú akoby odvarom už napísaných kníh, ale nazdávam sa, že akákoľvek častá téma sa dá spracovať iným, originálnym spôsobom. A to je aj prípad série Sestry mora. Caledonia je hrdinka schopná stať sa ideálom mnohých po vzrušení a silných emóciách túžiacich dievčat. Hoci ja osobne som si k nej hľadal cestu o niečo dlhšie. Kým som si k nej vybudoval potrebné sympatie, musela aj ona prekonať svoje vžité postoje a zachovať sa správne, i keď to občas bolo sprevádzané ťažkým rozhodnutím. Na druhej strane bola aspoň pochopiteľnejšia jej motivácia i vnútorná zmena, ktorou prešla.

Natalie C. Parker (zdroj: Twitter)

"Všetky dievčatá na palube napäto mierili zbraňami na neviditeľného nepriateľa. S každou uplynutou minútou napätie rástlo a vzduch akoby pod jeho váhou hustol. Napokon sa ozval výkrik od dievčaťa vzadu na ľavoboku a nasledovala spŕška striel. Caledonia zazrela niečo vo vode. Tesne pod hladinou sa v slnečnom svetle čosi blýskalo a blížilo sa k lodi. Dievčatá sústredili paľbu na tento bod a zrazu voda explodovala, vyvalila sa dohora hnaná nebezpečnou silou zničeného torpédoborca." (str. 186)

Caledonia však bola asi jedinou postavou, ktorá zaznamenala aký-taký vývoj. Inak sú dievčatá jedna ako druhá, máločo ich odlišuje, hoci uznávam autorkinu snahu o náznak viac než priateľských vzťahov medzi niektorými dvojicami či zdravotných problémov. Je častým javom, že ak sa príbeh odohráva vo vymyslenej krajine, býva kniha doplnená o mapu, čo by práve v prípade Ohnivého príboja bolo veľké plus. Niežeby jej absencia bola mínusom, no asi prvýkrát ma zaujímalo rozmiestnenie ostrovov a pobreží 😀. Séria má každopádne veľký potenciál, preto v ďalších dieloch očakávam dôkladnejšie a pestrejšie vykreslenie pirátskeho sveta. Natalie C. Parker má bohatú predstavivosť, preto verím, že ma nesklame.

Originálny názov: Seafire
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Sestry mora)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 335

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

Ani kruté okolnosti nezničia dievčenské city

Keď sa povie Fiodor Michajlovič Dostojevskij, väčšine napadnú diela ako Zločin a trest, Idiot či Bratia Karamazovci. Tie nepochybne patria k tomu najlepšiemu, čo tento Rus napísal, u mňa sa k spomínaným titulom radia aj Zápisky z mŕtveho domu, venujúce sa jeho skúsenostiam zo sibírskeho pracovného tábora. Dostojevského odchod z domova mal vplyv na jeho práve rozpísané dielo, a tým je román Netočka Nezvanovová, ktorá vyšla v preklade Nade Szabovej. Edícia českej a svetovej literatúry vydavateľstva Slovart sa utešene rozrastá a potešilo ma, že slovenskí čitatelia majú možnosť spoznať aj menej známe diela uznávaných autorov.

"Otec mi pripadal vždy taký úbohý, taký prenasledovaný, taký ubitý, taký mučeník, že bolo pre mňa nemysliteľné, ba hrozné, keby som ho bezhranične neľúbila, neutešovala, netúlila sa k nemu, nestarala sa oňho zo všetkých síl. Dodnes nechápem, prečo a ako mi vhuplo do hlavy, že môj otec je mučeník, že je ten najnešťastnejší človek na svete! Kde sa to vo mne vzalo?" (str. 41)

Hrdinkou a zároveň rozprávačkou príbehu je Netočka (Anna), ktorá čitateľovi ilustruje celý svoj život, počínajúc pomermi v rodine za jej ťažkého detstva, poznačeného vzťahom s nevlastným otcom Jefimovom. Dané obdobie bolo pre ňu určujúce v mnohých ohľadoch, azda aj preto mu venuje autor toľko pozornosti. Priznám sa, že viac ako vzťahová rovina ma zaujal úpadok Jefimova ako nadaného umelca - muzikanta. Dostojevskij žmýka motív naplno a rozvíja úvahy o rôznych prístupoch k životu, vlastnému talentu či využívaniu príležitostí. Tragický koniec rodiny uvrhne Netočku do víru fyzického a mravného utrpenia, ale ako je u Dostojevského zvykom, čím viac jeho postavy trpia, tým ich má radšej. Jeho "bôľ za človeka" sa v Netočke Nezvanovovej prejavuje v každom smere a môže slúžiť ako exemplárny príklad. Najmä keď sa Netočka ocitne v rodine kniežaťa Ch., pričom nadviaže blízky vzťah s jeho dcérou Kaťou. Vzhľadom na obdobie polovice 19. storočia išlo o pomerne odvážny námet, a keď si uvedomíme, že príbeh je navyše rozprávaný z autorského pohľadu muža, Dostojevskij sa prejavuje ako naozaj zručný spisovateľ.

F. M. Dostojevskij

"Líca mala vlhké, ústočká napuchnuté ako višničky, lokne rozstrapatené. Bozkávala ma ako nepríčetná, bozkávala mi tvár, oči, ústa, krk a vykrikovala ako v hysterickom záchvate. Pritisla som sa k nej a objali sme sa radostne ako priatelia, ako milenci, čo sa dlho nevideli. Katino srdce bilo tak silne, že som cítila každý jeho úder." (str. 159)

Netočka je na svoj vek vnútorne silná postava. Napokon, inak to ani nemohlo byť, ak chcela prežiť v neľútostnom svete, kde vládli muži a prísne pravidlá spoločnosti. Ženy síce na môj vkus pričasto zažívali "záchvaty", ale zase, na druhej strane, pri toľkých problémoch sa tomu nedá čudovať. Nedokončený príbeh vo mne vyvolal dva pocity - sklamanie, pretože sa schyľovalo k opätovnému stretnutiu postáv, a určité uspokojenie, pretože takto ostáva na čitateľovi domyslieť si záver podľa svojho gusta. Fiodor Michajlovič Dostojevskij síce patrí k vrcholným predstaviteľom ruského realizmu, ale to neznamená, že jeho pohľad na skutočnosť je poznamenaný emocionálnym odstupom. Práve naopak, v Netočke Nezvanovovej nájdete všetko - lásku, túžbu, frustráciu, smútok, hnev, sklamanie, neistotu... Plejáda pocitov na vás útočí z každej strany, hlavne vďaka rozprávačke, ktorá sama oplýva bohatým vnútorným svetom. Znovu musím zopakovať, že som rád, keď vydavateľstvá siahnu aj po klenotoch, ktoré časom zapadnú v tieni slávnejších knižných súrodencov. Netočka Nezvanovová si zaslúži viac pozornosti a určite obohatí nejednu domácu knižnicu.

Originálny názov: Netočka Nezvanova
Preklad: Naďa Szabová
Počet strán: 263

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Vzor nespútanej duše pre mnohé generácie

Klasický román Anna zo Zeleného domu som naposledy čítal minulé leto. Bolo príjemné osviežiť si pamäť a znovu sa pohrúžiť do sveta dievčaťa s bohatou fantáziou a slobodnou mysľou. Jej výmysly, pokúšanie autorít a získavanie si sŕdc novej rodiny i rovesníkov patria k tomu najlepšiemu, čo ponúka daný žáner. Definovať túto knihu ako dievčenský román je síce trefné, hoci to celkom nevystihuje jej podstatu. Anna už dávno nie je len prototypom nezbedného dievčaťa, jej príbeh je známy aj medzi chlapcami a staršia generácia takisto neohrdne jej osudmi. Čím to je, že si táto ryšavka získala pozornosť miliónov čitateľov?

"Marilla mala neodbytný pocit, že má Annu za to všetko prísne pokarhať, no zabrzdil ju nepopierateľný fakt, že niečo z toho, čo Anna povedala, najmä o pastorových kázňach a modlitbách pána Bella, presne zodpovedalo tomu, čo sama hlboko v srdci naozaj cítila už celé roky, ale nikdy to nevyjadrila nahlas. Takmer sa jej zdalo, že jej tajné kritické myšlienky sa náhle vyplavili a nadobudli tvar a formu tohto úprimného batôžka zanedbanej ľudskosti." (str. 111)

Vydavateľstvo Slovart sa podujalo nielen oživiť sériu z pera Lucy Maud Montgomery, ale zároveň ju priniesť slovenským čitateľom v originálnej, necenzurovanej podobe. Priznám sa, že som netušil, že doteraz sme mali dočinenia s upravenou verziou, a o to väčší zážitok som mal pri čítaní aktuálneho vydania. Keďže "staršiu" Annu som čítal len relatívne nedávno, bolo zaujímavé zisťovať, ktoré pasáže sú nové a bez zásahov. Mimochodom, Slovart si dal naozaj záležať. Kniha má napriek modernému šatu nádych dávnych čias - materiál obálky pripomína tituly z minulého storočia, a grafika tiež reflektuje niekdajšie publikácie, no pri lepšom pohľade je jasne vidieť jej zložitosť a pútavosť. Už teraz je jasné, že táto séria sa bude veľmi pekne vynímať v každej domácej knižnici.

Páčilo sa mi, ako sa prekladateľka Beáta Mihalkovičová popasovala s Anniným problémom s jej menom. V staršom vydaní hrdinka trvá na tom, aby ju volali Anna (bez há na začiatku), tu však upriamuje pozornosť na koncové a namiesto e. Zdá sa mi to vhodnejšie aj aktuálnejšie. 

"Pod všetkou jej urazenou dôstojnosťou v nej začal tlieť zvláštny nový pocit, že sčasti hanblivý, sčasti horlivý výraz Gilbertových orieškovohnedých očí znamená čosi, na čo sa veľmi dobre pozerá. Srdce sa jej zvláštne rozbúchalo. No jej váhavú nerozhodnosť rýchlo vyvážila trpkosť starej urážky. Spomienka na tú scénu spred dvoch rokov sa jej v mysli zablysla rovnako živo, akoby sa to stalo včera." (str. 303)

Anna zo Zeleného domu by nebola taká obľúbená, keby sa nevenovala početným témam blízkym rôznym generáciám. Či už človek vyrastá na začiatku 20. storočia alebo na prelome tisícročí, vnútri si kladie rovnaké otázky o sebe i o svete. Práve to robí romány Lucy Maud Montgomery nadčasovými. Anna v sebe ukrýva nesmierne bohatý svet, ktorý môže (a aj by mal) byť inšpiráciou aj pre dnešnú mládež. Na stránkach knihy sa dočítame o neistote, o vytváraní pevných priateľstiev, úcte k starším a tradíciám, o životných cieľoch, detských vylomeninách aj o smútku nad stratou blízkeho. Anna zo Zeleného domu prekypuje silnými momentmi aj motívmi, z ktorých si každý vyberie tie svoje.

Ak teda tento nesmrteľný príbeh poznáte len z televízneho spracovania, je najvyšší čas to napraviť!


Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.