Odvážny román o Kristovej manželke

Napriek tomu, ako súčasná doba praje prejavovaniu vlastného názoru a kritickému mysleniu, stále jestvujú témy, ktoré pôsobia na prvý pohľad nedotknuteľne. Náboženstvo je vo všeobecnosti tenkým ľadom, po ktorom sa aj statočnejší umelci pohybujú len veľmi opatrne. Nikdy totiž nevedia, koho tým podráždia a ako rýchlo sa ich vízia môže obrátiť proti nim. Samozrejme, ak nie je ich primárnym cieľom šokovať. Kniha túžob vyznieva v istom smere kontroverzne, ale zdanie môže klamať. Pri čítaní anotácie som si tiež myslel, že autorka pichá do osieho hniezda, no i to je iba ukážka toho, že napriek svojej otvorenej mysli v sebe predsa len ukrývam isté predsudky... Áno, román nás síce prenesie do prelomu letopočtov a poodhalí dosiaľ netušené súvislosti osobného života Ježiša Krista, robí to však pútavo, podnetne a úctivo. 

"Keď som bola dieťa, občas som sa zobudila s vedomím toho, čo sa stane, skôr než sa to odohralo: že ma Judáš vezme k akvaduktu, že Shipra upečie jahňa, že matku bude bolieť hlava, že mi otec z paláca prinesie farbivá na atrament, že učiteľ bude meškať. Krátko pred Yalthiným príchodom som sa prebudila s istotou, že nám do života zavíta ktosi cudzí. Tieto záblesky sa mi zjavovali v čase, keď som sa vynárala z hlbín spánku. Skôr než som otvorila oči, boli tam, tiché, čisté, jasné ako kúsky fúkaného skla, a ja som čakala, či sa premenia na skutočnosť. Vždy sa tak stalo." (str. 67)

Kniha Sue Monk Kiddovej je určená každému fanúšikovi príbehov presahujúcich rámec bežnej "vzťahovky". Pretože ak si náhodou myslíte, že ťažiskom je sila viery, ste na omyle. V jadre ide o sebauvedomenie mladej ženy na prahu dejinných zmien a jej puto s navonok obyčajným tesárom. Milovaný a Malý hrom, ako sa medzi sebou láskyplne nazývali Ježiš a jeho manželka Anna, sa ako pár nevyskytujú v oficiálnych náboženských textoch, ale zároveň nie je nikde napísané, že v ich vzťahu nie je kúsok pravdy. Práve to umožňuje spisovateľom a spisovateľkám nahliadať na niekdajšie osobnosti podľa vlastného uváženia. To však neznamená, že by Sue nerešpektovala kultové meno kresťanstva, skôr naopak. Svojím pohľadom naňho cez optiku zaľúbenej partnerky prináša nevšedný opis Božieho syna ako človeka spätého so svojím pozemským poslaním i s blízkymi ľuďmi. Anna sa odmala pohybuje v spoločnosti osôb známych z biblických príbehov, ktoré ešte nepodľahli nánosu času, rôznych verzií a symbolike. Aj vy najlepšie urobíte, keď sa odosobníte od pozadia príbehu a budete ho vnímať nezainteresovane, len ako ďalší z mnohých historických románov. V tom prípade vám Anna určite prirastie k srdcu. Vtedajšia Galilea (a nielen ona) bola totiž doménou mužov - otcov, bratov, manželov, učencov, no Annina slobodná duša sa nevie zmieriť s nepísanými pravidlami, najmä keď ju rodičia zasnúbia s oveľa starším vdovcom. Samotná predstava nedobrovoľného manželstva je jej proti srsti, nieto ešte potom, čo spozná sympatického Ježiša, prinášajúceho harmóniu do jej nepokojného sveta. A to napriek tomu, že on sám disponuje množstvom pochybností a vnútorných dilem. Je to však každopádne príjemná zmena oproti iným mužským postavám, ktoré slúžia ako prostriedok na prezentovanie myšlienky rovnoprávnosti pohlaví. Idey feminizmu sú prítomné v celej šírke textu, čo môže niekomu občas pripadať ako tlačenie na pílu (v deji skutočne natrafíte na pasáže, ktoré pre to vyznievajú neprirodzene), no z pohľadu súčasníka ide o ďalší prvok kritickej analýzy spoločnosťou akceptovaných dogiem. Biblia nepripisuje ženám toľko dôležitých úloh či významov ako mužom a Sue Monk Kiddová sa rozhodla posvietiť si na tento jav. Vtlačila im výraznejšiu pečať a známe historické udalosti tým obohatila o nové, originálne pojatie. 

Sue Monk Kiddová (zdroj: Goodreads)

"Prvé neznesiteľné týždne jeho neprítomnosti som strávila vo svojej izbe. Nemala som chuť byť svedkom toho, ako jeho matka horko plače, ani počúvať výčitky a otázky, ktorými ma zasypávali jeho bratia a ich ženy. Pomiatol sa Ježiš na rozume? Je posadnutý diablom? Má v úmysle nasledovať akéhosi pomätenca a nechať nás, aby sme sa postarali o seba sami? Predstavovala som si svojho manžela, osamoteného v akejsi zaprášenej jame v júdejskej púšti, ako sa bráni pred diviakmi a levmi. Má dostatok jedla a vody? Zápasí s anjelmi ako Jakub?" (str. 196)

V priebehu archeologických vykopávok bolo objavených mnoho starobylých textov, ktoré neušli náboženským historikom, a teória o manželstve Ježiša Krista je jednou z dlhodobo pretriasaných tém. A aj keď dôjde k jednoznačnému vedeckému preukázaniu nepravosti dokumentov, verejnosti to stačí na vybudovanie základov pre rôzne konšpirácie. Kniha túžob nie je ani odbornou prácou, ani plodom bezbrehej fantázie. Vnímam ju ako poctu určujúcim udalostiam raného kresťanstva a zdôraznenie ženskej roly pri jeho formovaní. Dnešná doba praje podobným dielam, no i tak má autorka obdivuhodnú odvahu. Nebyť jej talentu, pochopenia a znalosti problematiky, ľahko by sa stala terčom neúprosnej kritiky.

Originálny názov:  The Book of Longings
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Ostricová
Počet strán: 364

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zvíťazí láska alebo vedecký pokrok?

Na pulty kníhkupectiev sa dostala už druhá časť série Empire State, zameriavajúcej sa na určujúce obdobie spoločenských zmien. Dvadsiate roky minulého storočia sa vyznačovali nástupom bohémy i prudkým rozvojom vedy i techniky, za čo v mnohom mohla Veľká vojna. Americká spisovateľka Elizabeth Camdenová sa vo svojich dielach zameriava na pestré osudy silných žien, vháňaných do často na pohľad neriešiteľných situácií. Vždy sa však dokážu vyrovnať s nástrahami osudu a vyjsť z nich víťazne. Väčšinou. Život totiž nebol - a nie je - prechádzka ružovou záhradou a autorka sa usiluje preniesť na čitateľa autentickosť minulých dôb. 

"Prítomní práve vášnivo diskutovali o účinkoch olova presakujúceho z potrubia do pitnej vody. V duchu si položila otázku, či by chlór problém ešte viac nezhoršil. Otvorila si zápisník a zapísala si pripomienku, že sa má na to pozrieť. Niekto ju pozoroval. Nevysvetliteľné šteklenie ju prinútilo zdvihnúť hlavu a hneď ho zbadala. Nick Drake, sediaci uprostred auditória, vykrúcal krk, aby na ňu videl. Uškrnul sa na ňu a kývol jej hlavou. Opätovala mu kývnutie a uľavilo sa jej, keď znovu otočil hlavu dopredu." (str. 69)

Odvážny plán predstavuje biochemičku Rosalindu Wernerovú, ktorej poslaním sa stal boj proti chorobám prenášaných vodou. Motív pitnej vody v New Yorku bol okrajovo spomenutý aj v úvode série s názvom Nebezpečné dedičstvo. Nečudo, hrdina aktuálnej novinky je bratom pôvodnej protagonistky Lucy, čím sa knihy pekne prepájajú a poskytujú celistvejší pohľad na prostredie aj konkrétne osoby. Autorka si zvolila pomerne náročnú tému, ale zvláda ju s ľahkosťou a šarmom jej vlastným. Prostredníctvom fiktívneho príbehu poukazuje na reálne problémy, ktorým čelili ženy v snahe preraziť vo svete, kde dominovali muži. Jedným z nich je Nicholas - Nick - Drake, novopečený komisár Newyorskej vodnej správy. Nie je mu cudzia ťažká práca ani pomoc rodinám v núdzi, no pri praktikách doktorky Warnerovej predsa len narazí kosa na kameň. Ona a jej tím predostierajú metódy, ktoré sú v rozpore s Nickovým presvedčením - a to až do tej miery, že sa proti sebe postavia v súdnom spore. Ibaže do pôvodne akademickej debaty sa nenápadne, ale o to účinnejšie pripletú city. Nick je očarený Rosalindinou charizmou, múdrosťou a pôvabom, a ani ona nie je imúnna voči jeho príťažlivosti a zanieteniu. Ich vzťah je podmienený okolnosťami a o to uveriteľnejší. Páči sa mi, že Elizabeth Camdenová sa do svojich knihách zakaždým snaží pridať určitú pridanú hodnotu v podobe spoločenského vývoja a dobových reálií. Ide o poučné čítanie na báze romantiky, čo je v rámci nielen osviežujúce, ale dokonca žiaduce. Ľúbostná línia je spracovaná jemne, no napriek tomu vládne medzi postavami silná chémia. Nemyslite si však, že príbeh sa nesie iba v jednoduchej línii. Typickým prvkom Camdenovej tvorby je totiž aj napätie a Rosalinda svojou činnosťou vyprovokuje neznámeho nepriateľa. Je to výborná príležitosť, ako spojiť dve protikladné strany a Nick sa podujme podať jej pomocnú ruku, keďže záškodníkovo úsilie môže ohroziť aj jeho záujmy. 

Trilógia Empire State

"Rosalinda naňho určite nečaká. Hruď sa mu bolestivo stiahla, no nesúviselo to s jeho zranenými rebrami. Chýbala mu. Smútil za tým, čo mohli spolu prežiť, ale nikdy by nemohol veriť žene schopnej klamať mu rovno do očí, ako to urobila ona. Alebo mohol? Nie vlastnou vinou sa ocitla v nepríjemnej situácii a konala v najlepšom záujme vedy. Svoj postoj jej dal jasne najavo a musela by byť veľmi hlúpa, aby mu prezradila vedecké tajomstvá, keď vedela, že ju bez váhania udá." (str. 256)

Niekomu sa môže zdať zasadenie do USA pred sto rokmi či téma tamojšej pitnej vody málo zaujímavé, ale Odvážny plán rozhodne stojí za prečítanie. Autorka si očividne dáva záležať s prípravou na písanie, aby čitateľom poskytla všestranný zážitok. Nestane sa z vás síce expert na biochémiu a problematiku chorôb plynúcich z vodovodných potrubí, no dokážete jej porozumieť aspoň v takej miere, aby ste sa nestrácali v príbehu a motivácii postáv. Vydavateľstvo i527.net opäť dokázalo, že romány plné emócií, vnútornej sily a viery majú svoje pevné miesto aj v dnešných povrchných časoch. Ba priam je potrebné, aby ich bolo čo najviac.

Originálny názov: A Daring Venture
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Empire State)
Preklad: Jana Seichertová
Počet strán: 328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Láska nie je exaktná veda

Vydavateľstvo i527.net snáď ešte ani raz pri tvorbe edičného plánu nešliaplo vedľa. Dobre vie, čo čitatelia chcú, a rado im v ich očakávaniach vyhovie. To sa týka aj spisovateľky Roseanny M. Whiteovej, zameriavajúcej sa na strhujúce osudy ľudí počas vojnového besnenia. Slovenskí fanúšikovia silných príbehov majú možnosť spoznať hrdinov už druhej jej série s názvom Kryptológovia. Hoci musím hneď dodať, že ústredná hrdinka úvodnej časti im nebude celkom neznáma. Autorkine romány sa totiž zjavne odohrávajú v jednom univerze, a tak tu nachádzame prepojenia aj s predošlými Tieňmi nad Anglickom. Osobne ma to veľmi teší, pretože šlo o skutočne vydarenú sériu. V Čísle lásky sa môžete konkrétne tešiť na Margot de Wildeovú, sestru protagonistu z knihy Pieseň bez nôt. 

"Nechcela byť sama. Nechcela - a preto musí, aby ju to neovládlo, najmä teraz. Ak pôjde k Lukasovi alebo Dot, možno nikdy nenájde silu ísť opäť domov. Byť sama. Sama. Vždy si to myslela - že je izolovaná, dokonca aj v dave. Že je iná. Iná ako ostatné dievčatá, ako ostatní študenti. Iná ako ostatní, ktorí sa večer vyhrnuli z práce a išli spolu na večeru, na koncert alebo hocikam inam, kde žili svoje "skutočné" životy mimo tajomstiev Miestnosti 40. No nebola sama. Naozaj nie. Doteraz nie. Vždy tu bola mama. Teraz je len Margot." (str. 104)

Postava Margot sa vymyká z bežných kritérií hrdiniek klasických romancí. Zaujala ma už ako vedľajšia postava a som rád, že jej Roseanna venovala väčší priestor. Pritom to bola určite veľká výzva, keď Margot na prvý pohľad pôsobí ako asociálny, chladný, numericky zameraný zjav. Nečudo, že už jej otec ju pre jej matematický talent zatiahol do sveta šifier a kódovania. Prvá svetová vojna sa prejavila i v tomto smere a v jej zákulisí prebiehal boj, ktorý síce nemal toľko obetí ako frontová streľba, no takisto významnou mierou ovplyvnil priebeh i výsledok vojny. To, že Margotin mozog pracuje inak, však zákonite neznamená, že by nedisponovala širokým spektrom emócií. Práve naopak. Má bohatý vnútorný život, no keďže dáva svoje city najavo ťažšie ako ostatní ľudia, je dlho odsúdená tráviť svoj čas v osamelosti. Na druhej strane je obrazom modernej ženy, ktorá v sebe spája lásku k vzdelaniu, ľuďom i Bohu. Osudová zmena nastáva, keď sa stane súčasťou tímu expertov na dešifrovanie nemeckých telegramov. To vedie k zoznámeniu s Drakeom Eltonom, vojakom, ktorý si však najhoršieho nepriateľa nesie sám v sebe. Číslo lásky si vás získa nepredvídateľnosťou, tajomnosťou i láskavo-sarkastickým humorom. Ten plynie predovšetkým z Margotinej osobnosti, pretože nie vždy dokáže odhadnúť mieru vhodnosti svojich poznámok a jej okolie často nevie, ako reagovať. Aj to však tvorí jej osobité čaro. Drake predstavuje pre ňu skvelý náprotivok. Páčilo sa mi, že ich vzťah sa prehlboval postupne, a hoci si boli sympatickí od začiatku, citová rovina prevažuje nad vášňou. Drake sa napriek svojim démonom, ktorí ho dokážu vytrhnúť z pokoja, správa trpezlivo, slušne a s rešpektom. Títo hrdinovia sú pekným príkladom, ako by mali fungovať všetky zdravé vzťahy, založené na vzájomnej úcte a podpore. 

Roseanna M. White (zdroj: Catholic Mom)

"Nepriateľ nie je to správne slovo pre Margot de Wildeovú. Je protivník. To je ono. Alebo možno protihráč. Nepriateľ v sebe nesie nenávisť a taký pocit voči tomu belgickému dievčaťu nemal. Nie, nenávisť je príliš mocná sila a netreba ju prenášať na hocikoho na opačnej strane. Tú si ušetrí pre tých, ktorí si ju skutočne zaslúžia. Hoci ju noc a vzdialenosť skrývali pred jeho pohľadom, das Gespenst sa obrátil k budove Starej admirality. Má nepriateľa, no Margot de Wildeová ním nie je. Zato ho dovedie k tomu skutočnému." (str. 205)

Keďže príbeh sa odohráva počas Veľkej vojny, bolo by naivné myslieť si, že našich hrdinov neobíde strata. Ide síce o romancu zasadenú do historického obdobia, ale v žiadnom prípade nezatvára oči pred krutou realitou. Vyrovnávanie sa s nepriazňou osudu však dodáva deju hĺbku, rovnako ako pasáže zamerané na antagonistu, jeho motívy a myšlienky. Roseanna M. Whiteová ponúka vyvážený román, ktorým len potvrdzuje svoj status talentovanej rozprávačky. Podarilo sa jej vytvoriť mix romantiky, napätia a poučenia, aký nachádza opodstatnenie bez ohľadu na dobu a miesto. 

Originálny názov: The Number of Love
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kryptológovia)
Preklad: Jana Hlatká
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Stretnutie lásky, kultúr a konfliktov

Laura Frantz patrí medzi kmeňové spisovateľky vydavateľstva i527.net a slovenskí čitatelia si veľmi rýchlo obľúbili jej príbehy plné histórie, romantiky a silných osobností. Často sa zameriava na pohnuté osudy podmienené ťažiskovými udalosťami amerických dejín, čo pre mňa osobne vyznieva zaujímavo a vždy sa dozviem niečo nové. Laura má totiž skvelý talent na vykreslenie dobových reálií, ktoré sú zapracované do príbehu nenásilne, bez snahy poúčať, šikovne dotvárajú celkový dej aj navodenú atmosféru. Neobyčajná žena disponuje všetkými zmienenými prvkami a dokonca by som ju odporúčal aj tým, ktorí sa s autorkinou tvorbou ešte len zoznámia. Je exemplárnym príkladom historicko-ľúbostného románu, schopného osloviť širokú škálu čitateľov. 

"S Keturah tvorili pozoruhodný pár. Vníma, ako ho má Keturah rada? Všíma si, ako ho jej oči neustále sledujú? Dokonca aj teraz, keď vstal a prešiel k pracovnému stolu, sa naňho dívala spod sklopených mihalníc. Keď si Tess predstavila, aký by to mohlo mať dosah, zovrelo jej útroby. Azda má Keturah plukovníka v obľube? Nakoniec, prečo by ho nemala mať? Nesúrodé oči mu dodávali neobyčajnú príťažlivosť. Hovoril po indiánsky, ba dokonca ju zachránil z Fort Pittu. Hotový hrdina - ako z rozprávky. Hoci tvrdil, že sa nechce ženiť, Keturah sa k nemu akosi hodila." (str. 105)

Laura patrí medzi autorky, ktoré dokážu jednou vetou zanechať dlhotrvajúci dojem. Svojsky sa preto teším na koniec knihy, pretože viem, že jej bodka bude vo mne doznievať ešte nejaký čas. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Samozrejme, ani zďaleka by sa to neudialo bez pútavého príbehu. Ten je zasadený do osemnásteho storočia, poznačeného stretmi rôznych kultúr a národov na severoamerickom kontinente. Prvou hlavnou postavou je Tessa Swanová, ktorá strávila celý život v pohraničnej oblasti západnej Virgínie a len tak niečo ju teda nerozhodí. Jej mužským náprotivkom je Clay Tygart, vychovaný indiánskym kmeňom Lenapov, hrdina vojny s Francúzmi, ktorý sa vracia do pevnosti ovenčený úspechmi a v sprievode Tessinej stratenej kamarátky Keturah. Indiáni ju uniesli pred dvanástimi rokmi a Tessa si k niekdajšej najlepšej priateľke z detstva znovu hľadá cestu. Rovnako ako ku Clayovi, ktorý je síce mĺkvy a nerád nadväzuje vzťahy s inými ľuďmi, no Tessa ho očarí svojou silou, zásadovosťou a starostlivosťou. Vtedajšie okolnosti však nepriali bezpečiu, a tak sa nad pevnosťou a samotnou Tessou celý čas vznášajú rôzne hrozby. A keď sa napokon Tessa stane obeťou jednej z nich, Clay je rozhodnutý spraviť maximum, aby ju priviedol späť domov... 

Zážitok z čítania Neobyčajnej ženy umocníte čajom, pokojom a keďže ešte stále nie je vonku veľmi teplo, aj pohodlnou dekou. Dej románu plynie prirodzene, nenáhlivo, no pritom sa neustále odohráva čosi dôležité. A to dokonca aj v dialógoch, ktoré neraz bývajú kameňom úrazu a neposúvajú príbeh vpred. Tessa ako žena "z divočiny" neplytvá slovami a Clay je takisto prototypom odmeraného človeka, no ich interakcie prebiehajú na báze vzájomného spoznávania a odhaľovania vnútra. Obe postavy majú čitateľovi čo ponúknuť, nielen ako komplexne vykreslené osobnosti, ale aj ako zrkadlo doby, v ktorej sa kniha odohráva. Nehovoriac o Keturah, žene na pomedzí dvoch svetov. Niekedy si pre seba doslova ukradla určité scény a patrí medzi to najlepšie, čo dej ponúka.

Laura Frantz (zdroj: laurafrantz.net)

"Zdalo sa, že Tessu má na starosti vysoký Indián. Viedol celú skupinku mocným a rozhodným krokom. Na svalnatom tmavom tele sa mu lesklo čosi zapáchajúce, akási masť, zrejme medvedí tuk. V spojení s horúcim vzduchom prenikavý zápach ešte viac prispieval k jej omámeniu. Usilovala sa kráčať rovnako rýchlo ako on. Závisel od toho jej život. Clay, Clay. Hoci z jej myšlienok nikdy neschádzal nadlho, v hrôzach poslednej polhodiny naňho úplne zabudla. Pane, pomôž mu, aby nás dostihol. Ak by prišiel Clay, mali by sme nádej..." (str. 270)

Laure Frantz sa opäť podarilo oživiť históriu a pri jej hrdinoch máte dojem, že ide o reálne osoby z mäsa a kostí. A možno aj ide. Príbehy ako tento sa mohli pokojne odohrať, zároveň v sebe skrývajú istú nadčasovosť. Miešanie kultúr, domnelá nadradenosť, neschopnosť prijímať kompromisy atď. sú, žiaľ, aj po takmer vyše dvesto rokoch častými spoločenskými témami. Neobyčajná žena s nimi pracuje, ale poukazuje hlavne na potrebu pochopenia, viery a nádeje. Už len preto si nepochybne nájde cestu k mnohým fanúšikom.

Originálny názov: An Uncommon Woman
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Kyseľová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net. 

 

Získajte kontrolu nad svojimi myšlienkami

Pred čítaním knihy Von z hlavy som netušil, že je založená na silnom náboženskom presvedčení. Považoval som ju za klasickú predstaviteľku motivačnej literatúry, pri ktorej ako čitateľ vypnem, identifikujem sa s určitými situáciami a snáď dospejem k vedomej zmene. Všetky tieto prvky publikácia obsahuje, o tom niet pochýb. Zároveň však pracuje aj s vierou ako základným kameňom pri prekonávaní samého seba. Nepatrím k extra veriacim ľuďom, no Jennie Allenová spracúva kresťanskú tematiku nevtieravo a predostiera všeobecne platné myšlienky. Tým pádom je ľahké naladiť sa na jej vlnu, hoci mi trochu trvalo dostať sa cez úvod, kde vysvetľuje životné okolnosti, ktoré ju viedli k potrebnej zmene a k napísaniu knihy. 

"Naše myšlienky utvárajú náš život. Každému úžasnému alebo hroznému skutku, ktorého svedkami sme sa stali, či už v histórii ľudstva, alebo v našich životoch, predchádzala myšlienka. Jediná myšlienka sa znásobí ďalšími početnými myšlienkami a tie sa premenia na náš spôsob myslenia, často bez toho, že by sme si to uvedomili. Naším cieľom je naučiť sa uvedomovať si vlastné myšlienky a cielene z nich vystavať spôsob myslenia. Ten nás povedie k výsledkom, ktoré si pre seba želáme my a ktoré si pre nás želá Boh." (str. 71-72)

Keby autorka nezdôvodnila svoje presvedčenie a potrebu zapracovať na nízkom sebavedomí či vnímaní každodenného sveta, jej slová by nemali až takú účinnosť. Dokážete ju lepšie pochopiť, no osobne predsa len patrím k čitateľom, ktorí pri tomto type literatúry idú hneď na vec. Keď však príde k jadru veci, navnadí vás uvedomiť si niekoľko faktov, ktoré síce bežne zažívame, ale neprikladáme ich - chybne - veľkú váhu. Jennie zvolila naozaj trefný názov, pretože jej kniha sa zameriava na spôsoby, ako dostať Von z hlavy všetky toxické myšlienky, čo nám narúšajú pohodové bytie. Súčasné trendy sú navyše neutíchajúcim zdrojom pre porovnávanie s inými ľuďmi, ich vzhľadom, úspechmi či sebaprezentáciou na sociálnych sieťach. To neraz vedie ku skresleným myšlienkam o vlastnom fádnom živote, o nedostatočnom napĺňaní cieľov alebo k nepravdivým postojom. Ovplyvňuje to pritom nielen naše jestvovanie, ale aj vzťahy s blízkymi a motiváciu pohnúť sa vpred. Doba predefinovala pojem "úspech" na čosi žiarivé, spojené so slávou a peniazmi, a zabúda sa na obyčajnú vnútornú vyrovnanosť a spokojnosť. Text celý čas vychádza z kresťanskej tradície, Jennie Allenová je vo svojom vyjadrovaní silne veriaca, no hoci sa opiera o Bibliu a náboženské učenie, jej slová sa dajú vnímať aj ako všeobecne duchovné. Je totiž jedno, k akému náboženstvu či filozofii sa človek hlási (a či vôbec), určité tézy nachádzajú celosvetové uplatnenie a dajú sa aplikovať u kohokoľvek, kto má vôľu čosi vo svojom živote zmeniť. Aj keď musím tiež povedať, že občas ma zarazilo autorkino vnímanie relatívne normálneho diania, ktoré považuje za prejav diabla... Vnímanie úplne všetkého cez optiku viery mi sem-tam prišlo prehnané. Motivačná stránka textu však funguje na výbornú, je jednoduchá, ale účinná. Zmeňte svoje myslenie a bude vám lepšie. Niekomu to síce môže pripadať až príliš samozrejmé, ale prax hovorí jasnou rečou - vytrvať v nastolenej ceste je náročné, než už ide spočiatku o akokoľvek prostý začiatok. 

Jennie Allenová (zdroj: RightNow Media)

"Odmietnuť stať sa otrokom svojej životnej situácie neznamená, že nemáme bojovať za to, čo je správne. Písmo nám prikazuje, aby sme bojovali, aby sme konali spravodlivo, volali po spravodlivosti a ujímal sa utláčaných. V Kristovi však nie je východisko, z ktorého vyrážame do boja, neistota a hnev, ale zmierenie, dôvera, pokoj, láska. Prečo? Pretože nám patrí víťazstvo. Už sme vyhrali. Myslím, že je v tom veľký rozdiel. Žijeme v čase, keď sa pomenováva skutočné bezprávie, vynáša sa na svetlo a niekedy sa podarí zvíťaziť nad ním a urovnať ho." (str. 182)

Von z hlavy je skôr filozofická kniha založená na vlastných skúsenostiach než na vedeckom bádaní. Niekomu sa preto môže javiť menej objektívna, iným zas bude vyhovovať táto "ľudskejšia" stránka. Ja sa pohybujem kdesi medzi týmito dvoma pólmi. Text sa mi čítal ľahko, oslovili ma hlavne dobre spracované pasáže o potrebe pokory a nadšenia, ktoré sa postupne z našich životov vytráca a mnohé veci berieme ako samozrejmosť, prípadne sa nedokážeme tešiť ako v ranom veku. Jennie Allenová je zanietená osobnosť, čo badať aj z jej riadkov, preto má šancu podnietiť čitateľov k pozitívnejšiemu mysleniu, ak sa rozhodnú prijať podávanú ruku.

Originálny názov: Get Out of Your Head
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 244

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Univerzálny, a pritom jedinečný príbeh lásky

Kniha Ako som sa stala pani Lewisovou sa na prvý pohľad tvári ako klasický ľúbostný príbeh z anglického intelektuálneho prostredia, no priaznivci vydavateľstva i527.net vedia, že povrchnosť či klišé je to posledné, čo by prezentovalo. Spisovateľa C. S. Lewisa pozná svet hlavne ako autora kultovej Narnie, ríše fantázie, kde sa prelínajú dobro a zlo a všeobjímajúca viera v šťastné konce v spojení s množstvom symbolov. Román Patti Callahanovej síce nie je až taký obrazný, ale zato nie je o nič menej farebný, pútavý či disponujúci silnými charaktermi. Rozprávačkou je Joy Davidmanová, ktorá síce nemala taký silný literárny hlas ako Jack, no to neznamená, že by nemala čo povedať...

"Niektorí ľudia mali denníky, ja som mala sonety. Písala som ich dlhé roky - nešlo o nový spôsob, ako zo seba dostať nahromadené emócie. V priebehu tých rokov sa tváre "lásky" menili - sonety neboli určené jednému konkrétnemu mužovi, ale pre onen neurčitý pocit, že som milovaná a na oplátku milujem; pre tú intímnu chvíľu, keď sa duše spoja. Aj tak však v tú noc vo Victoriinej izbe začali sonety ako akýsi zrýchlený pulz plynúť smerom k Jackovi." (str. 125)

Ako všetky príbehy inšpirované skutočnými osobnosťami, aj tento podlieha autorkinej fantázii a nie všetko sa dá považovať za reálne. V hrubých rysoch je však možné overiť si, že znalosť doby a vzťahu medzi protagonistami nie sú Callahanovej cudzie. Joy si veľmi rýchlo obľúbite a cez jej optiku aj ostatné postavy, hoci nie každá vyznieva sympaticky. To sa týka predovšetkým jej prvého amerického manžela Billa, neverného a násilného alkoholika, ktorý svoju ženu podceňoval a dávaj jej to aj patrične najavo. Zamrzelo ma, že ani Joyini rodičia neboli v tomto smere lepším príkladom, no ona sa nevzdal a naďalej žila svoj sen o dokonalej žene, matke či spisovateľke. Jedným z najvýraznejších prvkov, ktoré majú pôvod v autorkinej predstavivosti, ale nezakladajú sa na pravde, je listová korešpondencia medzi Joy a C. S. Lewisom. Už z nich bolo cítiť, že Jack je Billovým opakom, hoci sa spočiatku bránil vznikajúcim citom i vzájomnej fyzickej príťažlivosti, ktorá nastúpila po Joyinej návšteve Anglicka. Dve mužské postavy sú zjavnými protikladmi, preto nečudo, že Jackov charakter bol pre Joy ako oázou pokoja a podpory. Myslíte si, že po rozvode už nebude nič brániť Joy, aby sa stala pani Lewisovou? Nepochybne by bolo všetko oveľa jednoduchšie, ale príbeh poskytne ešte mnoho zvratov...

Patti Callahanová (zdroj: Goodreads)

"Museli sme sa snažiť, ja som si však napriek tomu veľmi dobre uvedomovala, že naša láska bola ako hmla alebo vietor. Bolo ju skôr cítiť než vidieť, objavovala sa a zase mizla v prasklinách Jackových kategórií, ktoré boli bez výnimky nazvané gréckymi slovami. Nedala sa uchopiť, a ak by sa mi ho podarilo prinútiť, aby ju zadefinoval alebo aby zadefinoval nás, mala som strach, že všetko čaro by sa úplne stratilo. Užívala som si jej priebeh, ale zároveň som si chránila srdce." (str. 296)

Forma ja-rozprávania nijako neobmedzuje Patti Callahanovú v tom, aby sa veľkou mierou nevenovala aj životu a tvorbe C. S. Lewisa. Dozvieme sa, prečo sa bál vystupovať pred deťmi, ako vznikla Narnia a aké vzťahy pestoval s inými autormi. Neoddeliteľnou - a veľmi významnou - súčasťou príbehu je i otázka viery. Či skôr náboženstva, pretože Joy lavíruje medzi vyznaniami a podrobuje skúške svoje vlastné presvedčenie. Napokon dospeje k pevnému rozhodnutiu nespoliehať sa iba na pozemské dianie, ale zveriť sa vyšším princípom. Román Ako som sa stala pani Lewisovou má síce priliehavý názov, ale ani zďaleka nevystihuje všetko, čo čitateľ nájde na jeho stránkach. Nie je určený iba romantickým dušiam či záujemcom o dejiny svetovej literatúry, na svoje si príde každý fanúšik pohodového čítanie, ktoré zabaví i poučí.

Originálny názov: Becoming Mrs. Lewis
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Samuel Marec
Počet strán: 440

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

   

Stratené evanjelium ohrozuje voľbu nového pápeža

Séria s neohrozeným izraelským agentom Gabrielom Allonom naplnila druhú desiatku a jubilejný diel by mal predstavovať ak nie vrchol, tak aspoň určité vyústenie príbehov. V istom zmysle Rád napĺňa túto ideu - stretávame sa s postavou, ktorá Gabriela sprevádza už od jeho raných dobrodružstiev, a zamierime do Vatikánu, centra diania spojeného s konkláve po smrti pápeža. Tu sa však nachádza aj hlavný kameň úrazu. Daniel Silva sa viac než na špionážne prvky, pre ktoré jeho romány tak milujeme, zameral na pátranie po stratenom evanjeliu v štýle Dana Browna. Ide síce o zaujímavý, ale mierne otrepaný námet, aký využili už mnohí iní autori, a nepomohlo tomu ani zakomponovanie snahy elít zmocniť sa vlády nad západnou Európou. 

"Výstrely zneli na stredovekom kamennom moste ako kanonáda. Okamžite vypukla panika. Gabriel letmo zazrel zabijaka, keď utekal z mosta smerom na juh. Potom sa obrátil a uvidel Chiaru a Donatiho, ako kľačia pri Niklausovi Jansonovi. Posledný výstrel ho odhodil dozadu, nohy mu uviazli pod telom. Napriek vážnemu zraneniu hlavy ešte žil, bol pri vedomí. Gabriel si k nemu čupol. Čosi šepkal." (str. 75)

Hneď na začiatku sa lúčime s pápežom Pavlom VII., pričom je zrejmé, že jeho smrť nie je taká prirodzená, ako sa snaží predstierať camerlengo Albanese. Tajomník a blízky priateľ Svätého otca Donati má podozrenie, čo sa veľmi rýchlo mení na presvedčenie, a kontaktuje starého známeho z Izraela, aby spoločne prišli veciam na koreň. Gabriel Allon si v tom čase užíva s rodinou dovolenku v Benátkach a k okolnostiam smrti rímskeho biskupa spočiatku pristupuje so značnou neochotou a nedôverou. Kto by mal predsa záujem zniesť zo sveta hlavu katolíckej cirkvi? Keď však dôjde k zabitiu člena Švajčiarskej gardy a do hry vstúpi ručne písaný list, ktorý zosnulý pápež adresoval práve Gabrielovi, rozbehne sa pátranie nielen po Pavlovom vrahovi, ale aj po Pilátovom evanjeliu, obsahujúcom odlišný pohľad na Ježišovu smrť, ako to líčia oficiálne uznávané biblické texty. To sú základné východiská príbehu, ktorý nás tentoraz zavedie do užšieho priestoru - pohybovať sa budeme najmä medzi Talianskom, Švajčiarskom a Nemeckom. Druhá polovica knihy je rozhodne lepšia než prvá. A nie je to len postupnou - a logickou - gradáciou. Daniel Silva má relatívne ustálený štýl a aj pri iných románoch najprv buduje pevné základy, na ktorých neskôr stavia svoje zvraty a napínavé scény. Posledných zhruba sto strán však nastupuje čistejšia špionážna akcia. Hoci aj tu sa prejavuje akási únava materiálu. Ťažko sa mi totiž verilo, že jeden z najvyššie postavených členov tajného Rádu s obrovskou mocou by len tak ľahko vyklopil nepriateľom všetko, čo chcú vedieť... V deji je viacero zvláštností, na čele s Gabrielom Allonom. Ak by som bol Silvom nepobozkaný čitateľ, nemal by som o jeho hrdinovi najlepšiu mienku. Gabriel totiž vyznieva ako jedna z najnesympatickejších postáv, napriek svojej nepopierateľnej úlohe pri záchrane princípov demokracie. Väčšinu času je nevrlý a protivný, či už k svojim spolupracovníkom, alebo i k manželke Chiare. Iste, nemusí mať vždy dobrú náladu (napokon, pri jeho problémoch je občas ťažké zachovať si humor), no nedá sa ani porovnať s tým protagonistom, akého poznáme z predošlých románov. Verím, že je to len dôsledok jeho pokazenej dovolenky... Občas ma zarazilo aj pričasté opakovanie určitých replík z kapitol na ich konci, čo so zvyšujúcim sa výskytom pôsobilo skôr otravne než trefne.

"Kniha sa stratila, ale muži, ktorí ju ukradli, sa skrývajú všetkým na očiach. Ide o členov reakcionárskeho tajného katolíckeho rádu, založil ho v južnom Nemecku kňaz, obdivovateľ politiky európskej krajnej pravice, najmä národného socializmu. Duchovní potomkovia Ulricha Schillera teraz plánujú zmanipulovať nadchádzajúce konkláve a zvoliť za pápeža jedného zo svojich. Gabriel ako riaditeľ Inštitútu úsúdil, že taký vývoj situácie nie je v záujme štátu Izrael ani pol druha milióna európskych Židov. Preto má v úmysle poskytnúť pomoc svojmu priateľovi Luigimu Donatimu a zmariť ich plán." (str. 178)

Zrejme vyznievam veľmi kriticky, no ide o veci, ktoré doteraz v autorovej tvorbe neboli prítomné, preto mi až priveľmi bijú do oka. Stále však platí, že Daniel Silva patrí k špičke vo svojom žánri a Gabriel Allon ako zvyčajne nedopustí, aby vo svete zvíťazila nespravodlivosť. Rád sa okrajovo venuje aj Čiernemu septembru, keď sa začala Gabrielova cesta, a významným motívom je aj súčasná vlna nenávisti voči migrantom v Európe. Vzostup pravicových hnutí je jav blízky aj nám a v tomto smere je román účinným varovaním pred tým, kam sú niektorí jedinci aj široké skupiny schopní zájsť, aby obhájili svoje vykonštruované a obmedzené predstavy o fungovaní spoločnosti. 

Originálny názov: The Order

Príslušnosť k sérii: 20. diel (Gabriel Allon)

Preklad: Alena Redlingerová

Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Grécka mytológia s prímesou britského humoru

Kniha Mýty je splneným snom každého knihomoľa, ktorý obľubuje dejiny, anglickú tvorbu a suchý humor. Stephen Fry je známy herec a spisovateľ, udomácnený tak v komediálnych, ako aj dramatických úlohách. Predstavuje prototyp vzdelaného umelca s nadhľadom, ktorý za žiadnych okolností nestráca pevnú pôdu pod nohami a na svet nahliada s kritickou zhovievavosťou. Jeho štýl je badateľný už od prvých strán publikácie venujúcej sa antickým mýtom od vzniku sveta až po peripetie kráľa Midasa. Jednotlivé príbehy sa zameriavajú predovšetkým na činy bohov a bohýň. Keďže grécka mytológia je nesmierne bohatá, autor sa sústredí len na vybrané kapitoly. Je to správny krok. Na Mýty totiž nadväzujú ďalšie knihy a zároveň nie sú prvoplánovo prepchaté všemožnými hrdinami. 

"Na Hermovi nebolo nič pomalé. Mal pohotovú myseľ, dôvtip, impulzy aj reflexy. Olympanom zalichotil voňavý dym, ktorý sa na ich počesť vznášal z vrchu Kylléne, a nový prírastok ich očaril od prvej chvíle. Dokonca aj Héra sa dala pobozkať na líce a vyhlásila, že Hermes je rozkošný. Ani sa nenazdali a chlapček sedel Diovi na kolenách a ťahal ho za bradu. Zeus sa zasmial a ostatní bohovia sa k nemu pridali. Čím by ho však poverili? Vzhľadom na jeho bystrý um a vrtké nohy bola odpoveď jasná - stane sa poslom bohov." (str. 93)

Text je spojením odborného výkladu s beletriou, na svoje si príde širšia škála čitateľov, než by sa na prvý pohľad zdalo. Krátke úseky, dynamika rozprávania a poľudštenie obyvateľov Olympu (a nielen ich) cieli tak na dospelého percipienta, ako aj na tých neskôr narodených. Nie som si istý, či sa dajú Mýty čítať aj ako rozprávky na dobrú noc, no každopádne po nich môžu siahnuť aj mladšie ročníky. Ja osobne si viem napríklad veľmi dobre a živo predstaviť, ako knihu využijem na hodinách literatúry, a nielen tam. Zaujať môžu totiž aj tých, ktorí dané príbehy poznajú. Nielenže si zopakujú známe vedomosti, ale získajú na ne nový pohľad. Staroveké epické útvary sa síce v jadre nemenia, ale v detailnom pohľade môžu poskytnúť veľký priestor pre rôzne interpretácie. Doba sa mení a spolu s ňou aj vnímanie niekdajších náboženských predstáv. Nehovoriac o výraznej historickej zložke, ktorá je stále významným zdrojom bádania. Chaos, prvé nebeské stvorenia, bohovia, ľudia... Stephen Fry začína od úplného začiatku, čo sa mi páči, pretože pre mňa osobne sú prvé pokolenie zastreté rúškom tajomna. Mám pocit, že sa im nedostáva toľko pozornosti ako iným menám a konečne sa mi rozšírilo povedomie aj o Gai, Uranovi a ich deťoch. Ba dokonca autor mnohé príbehy prepája s inými obdobiami či umeleckými dielami. Ukazuje tým presah mytológie do rôznych početných vedeckých i spoločenských sfér. Mňa zaujali najmä lingvistické "okienka", či už ide o názvy určitých miest, alebo pôvod bežne používaných termínov. Autor má skutočne pôsobivý štýl, spája totiž nespochybniteľné fakty so svojou voľnou interpretáciou a dodáva mýtom úplne nový rozmer. A hoci nám servíruje samostatné príbehy, spolu tvoria jednoliatu mozaiku, kde má každý kúsok svoje pevné miesto a bez neho by sa celkový obraz rozpadol. Mýty sú rozdelené do dvoch častí (Začiatok a Diove hračky), okrem toho v knihe nájdete aj bohatý bonusový materiál v podobe geopolitických súvislostí, dobových reálií, rozsiahleho menného zoznamu či ďalších zdrojov. Jediné, čo mi v knihe tohto typu chýba, je obsah, no spomínaný menný zoznam túto funkciu prakticky vynahrádza. 

Stephen Fry (zdroj: Twitter)

"Dnes by sme pravidelné zjavovanie sa bohov, ich zasahovanie do našich záležitostí či dokonca intímny styk s nimi považovali za výnimočné, úchvatné a znepokojivé javy, no pochabejší a namyslenejší ľudia v striebornom veku ich brali ako samozrejmosť. Niektorí králi boli takí nadutí, že neuznávali základné božské zákony a nanajvýš neúctivo ich porušovali. Bezbožné urážky majestátu  sa však zriedka obišli bez trestu. Starovekí Gréci v istom zmysle pripomínali rodičov, čo strašia deti desivými bájkami s mravným ponaučením, alebo Danteho a Hieronyma Boscha s ich varovnými pekelnými výjavmi." (str. 203)

Je možné, že zmeníte názor na niektorých kráľov, bohov či titanov. Mýty sú skvelým čítaním, ktoré nenarúša vžité predstavy, no nebojí sa analyzovať ich moderným spôsobom. V našich končinách majú grécky mýty bohatú tradíciu, preto verím, že kniha Stephena Frya poteší mnohých čitateľov. Ak ich nepotešila ako vianočný darček, určite bude vítaným spestrením domácej knižnice aj kedykoľvek inokedy. Vydavateľstvo Tatran má na svojom konte ďalší výnimočný kúsok a teším sa, keď Mýty dostanú v slovenskom preklade aj ďalších knižných súrodencov. Čakajú nás strasti aj úspechy takých hrdinov, akými boli Herakles, Odyseus či Perseus, a to si rozhodne nemôžem nechať ujsť, nehovoriac o vzlete a páde slávnej Tróje. Stephen Fry je nesporne nadaný umelec a som rád, že som objavil aj jeho literárny talent.

Originálny názov: Mythos: The Greek Myths Retold

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Jana Pernišová

Počet strán: 331

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Epické zavŕšenie boja za šťastie, vieru a ideály

Reinmara z Bielawy sme vo Veži bláznov spoznali ako nerozvážneho mladíka, pražského učenca fušujúceho do mágie, ktorý sa v Božích bojovníkoch prejavil o niečo múdrejšie a zmierenejšie s tým, že osud nie je priamočiary a ľudská motivácia už vôbec nie. Lux perpetua - Svetlo večné je vyvrcholením zápolenia rôznych skupín i Reinmarovho hľadania milovanej Jutty. Aj teraz sa počas svojho putovania dostane do nečakaných situácií, ktoré mu skomplikujú život a oddialia jeho ciele. Reynevan však už zašiel priďaleko a stretol priveľa dobrých i zlých ľudí, aby sa vzdal. Mládenec označovaný za rebela, čarodejníka a husitu sa musí mať neustále na pozore, pretože nepriatelia nikdy nespia a za každým rohom číha potenciálna hrozba. 

"Samson a Šarlej preletli popri Reynevanovi a prudko sa vrhli na sirotkov. Šarlej dvoma širokými sekmi poslal na zem dvoch jazdcov, tretí, zasiahnutý do tváre, sa zakolísal v sedle. Samson mlátil gudendagom striedavo ľudí aj kone, čím vyvolal strašný zmätok. Reynevan sa obrátil a stisol zuby. Mal nevybavené účty. Za bitie, pľutie, za sud od kapusty. Keď prechádzal popri tom, čo sa bezvládne knísal v sedle, vytrhol mu meč, vpadol do haravary a ťal naľavo i napravo. Počul vykrikovať biblické citáty, podľa nich spoznal veliteľa prenasledovateľov, kozobradého kňaza." (str. 131)

Je pozoruhodné, ako dokáže Andrzej Sapkowski každý diel Husitskej trilógie obohatiť o odlišnú atmosféru a žánrové špecifiká, a to od humorne ladenej "roadmovie" cez akčný historický román až po filozofické zamyslenia nad konaním človeka a čakaním na Boží zásah. Počas niekoľkých rokov sa Reinmarov charakter rozvíja na pozadí búrlivých udalostí a nedá sa neobdivovať autorovu ľahkosť, s akou zakomponoval hrdinove osudy do skutočných reálií. Na stránkach knihy sa stretneme s množstvom niekdajších osobností, ktoré sa vplyvom Sapkowskeho talentu menia z mien v učebniciach na osoby z mäsa a kostí. Iste to nebola ľahká úloha a občas sa môžete v záplave postáv stratiť, no nemusíte sa toho obávať. Reinmar sa zavše rýchlo dostane z jednej prekérnej situácie do druhej a už sa musíte sústrediť na ďalšie mená. V tom spočíva aj istý kameň úrazu - Reinmar uteká, aby sa dostal do ďalšieho zajatia, vzápätí znovu natrafí na protivníkov z minulosti a tak dokola. Keďže však čitateľ vie, že jeho dobrodružstvá spejú k záveru, opakovanie motívov mu nevadí, pretože vie, že ho čaká epické vyvrcholenie. Napokon sa ukazuje, že hoci mnohí chceli nájsť slávu, bohatstvo či lásku, najvytúženejším pokladom je obyčajný pokoj a mier. Reinmarovi verní priatelia Šarlej a Samson Medík ho sprevádzajú i teraz, hoci musím dodať, že ich cesty nemajú rovnaký smer. Už predtým bolo badať medzi nimi rozpory v tom, že je lepšie zvažovať ďalší postup, než sa bezhlavo vrhať do nebezpečenstva. To v tomto prípade reprezentuje Reinmarovo hľadanie Jutty, pričom sa nad ním neustále vznáša tieň jeho najväčšieho nepriateľa - vratislavského biskupa Konráda, ktorý proti nemu, paradoxne, neváha využiť aj temné sily. Netuší však, že aj on sám sa môže stať obeťou skrytých túžob najbližšieho okolia. Jednoducho - nikto zo zúčastnených si nemôže byť istý, ako dopadne, pretože prekvapenia (väčšinou nepríjemné) sú neoddeliteľnou súčasťou celej trilógie. 

A. Sapkowski (zdroj: Wyborcza)

"Vstup do úžľabiny takmer úplne zatarasila veľká kopa kostí. A vôbec nebola beztvará. Niekto si dal tú námahu, aby z lebiek, kľúčnych a stehenných kostí, píšťal spletených s rebrami poskladal na privítanie dekoráciu, čosi ako triumfálny oblúk. Omračujúci smrad svedčil o tom, že na konštrukcii sa ďalej pracuje a že k nej čosi pristavali celkom nedávno. Kone nechceli ísť ďalej, začali fŕkať, vzpierať sa a dupať kopytami. Nebolo východiska, museli ich nechať tam. Úžľabinou sa vybrali peši." (str. 331)

Lux perpetua - Svetlo večné je dôstojným uzavretím Reinmarovho osudu a pozorným čitateľom neujdú náznaky, ako napokon dopadne. Zrejme sa nájdu aj nespokojní jedinci, ktorí by si predstavovali iný koniec, ale ja medzi nich nepatrím. Niektoré dejové línie síce ostanú otvorené, no ani dejinné udalosti nikdy nekončia. Husiti sú známou, no u nás akoby stále málo prebádanou záležitosťou a vďaka Husitskej trilógii sa toho o nich môžete dozvedieť naozaj veľa - o ich cieľoch, zámeroch, vedúcich osobnostiach, o významných i pomerne tragikomických bitkách. Cez optiku hlavného hrdinu spoznávame viacero strán, nič nie je čierno-biele a ľudský charakter tobôž. Andrzej Sapkowski je znalec človeka a v jeho diele sa premelie pestrá plejáda pováh. Doba sa síce zmenila, ale ľudia zjavne ostávajú rovnakí. Či je to dobre, posúďte sami. Husitská trilógia však rozhodne dobrá je a mala by mať čestné miesto v domácej knižnici každého knihomoľa.

Originálny názov: Lux Perpetua

Príslušnosť k sérii: 3. diel (Husitská trilógia)

Preklad: Karol Chmel

Počet strán: 543

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Láska lieči rany na tele i na duši

Tamera Alexanderová je americká spisovateľka, ktorá pevne zapustila korene aj na slovenskom knižnom trhu. Vydavateľstvo i527.net prináša už tretiu sériu z pera tejto uznávanej autorky a rovnako ako predtým v nej načrela do pohnutých dejín občianskej vojny Severu proti Juhu. No zatiaľ čo v predošlých tituloch sa zameriavala skôr na dôsledky bojov, Príbehy z Carntonu tnú priamo do živého. Úvodný diel začína koncom novembra 1864, vďaka čomu sa stávame svedkami bitky pri Frankline...

"O niečo neskôr si Roland celú scénu ešte raz premietal v hlave a stále tomu nedokázal uveriť. Unionistická armáda odišla bez toho, aby ich zajala. Kým generál Folson a jeho pluk čakali na výsledky vyšetrení, v mysli sa už zmieroval so smrťou, čo za uplynulé tri roky urobil už veľakrát. Ale zmieriť sa so smrťou nie je ľahké, pretože smrť nie je niečo, čo človek raz prijme a hotovo. Je tajnostkárska, záhadná. A predovšetkým nespoľahlivá." (str. 161)

Ako sme u Tamery Alexanderovej zvyknutí, aj teraz sa zameriava predovšetkým na vnútorné prežívanie hrdinov. A veru je na čom pracovať! Kapitán Roland Jones sa potýka nielen s bojovou vravou, ale následne aj s vážnym zranením. Lekárske praktiky však nepriali dlhodobému liečeniu, situácia medzi zranenými je kritická a doktori sa uchyľovali k razantným riešeniam. V poľnej nemocnici - na ktorú sa premenilo sídlo Carnton -, vypomáha aj rodinná guvernantka Lizzie Cloustonová. Práve ona sa prejaví ako Rolandov dobrý anjel a uchráni ho pred doživotným krutým údelom. Popri svojej záslužnej práci pre vojakov sa Lizzie zaviaže sľubom mladíkovi, že doručí jeho list. Vykonanie prísahy sa však ukáže ako pomerne náročné, keďže popri tom musí čeliť snúbencovi i kapitánovi Rolandovi, do ktorého sa zamiluje... Prísaha je napísaná skutočne skvelým štýlom. Ukazuje, že v občianskej vojne niet víťazov ani porazených, trpia iba príbuzní, priatelia a blízki. Nič nie je čierno-biele a každá strana má svoje ideály, za ktoré je ochotná položiť život. A je to napokon túžba po mieri a viera v lepšie zajtrajšky, čo nútia účastníkov začať každý deň s novým odhodlaním a nádejou.

"Predtým boli títo muži pre ňu iba neznámymi zranenými vojakmi. Teraz ich poznala po mene, vedela o ich manželkách, rodinách. Stali sa priateľmi a niektorí dokonca blízkymi priateľmi. Neochotne sa pozrela na Rolanda, ktorý - a to ju zarazilo - sa už chvíľu díval jej smerom. Ešte väčšmi ju prekvapilo to, že v jeho tvári videla iba vrúcnosť a porozumenie. Takmer ju mohla čítať myšlienky: Zvládnete to, Lizzie. Viem, že sa vám do toho nechce, ale zvládnete to." (str. 275)

Čítal som už viacero kníh z daného obdobia, ale najradšej siaham po románoch Tamery Alexanderovej. Zobrazujú vojnu v celom rozsahu, a to nielen počas priebehu, ale najmä v rámci vplyvu na životy ľudí z rôznych spoločenských vrstiev. Boje stierali rozdiely medzi nimi a odhaľovali ich skutočné charaktery. A práve tie sú základným kameňom Prísahy. Lizzie a Roland sú hrdinovia v pravom slova zmysle a pri čítaní máte pocit, že ide o reálne osobnosti z mäsa a kostí. A možno aj sú, ich príbeh sa mohol naozaj odohrať. Veď nádej, vier a láska sú hnacím motorom každého obdobia našich dejín...

Originálny názov: With This Pledge

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Príbehy z Carntonu)

Preklad: Zuzana Venglíková

Počet strán: 396

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

Porážka smrti neznamená, že vyhrala ľudskosť

Neal Shusterman svojou young adult trilógiou spôsobil celosvetovú senzáciu. Aj u mňa osobne sa zaradil medzi najoriginálnejších autorov, až je mi ľúto, že Žatva smrti má iba tri diely. Skvelý námet, úžasne vykreslené postavy, neočakávané zvraty a ukážková gradácia. Tento autor je majstrom stupňovania napätia, závery jeho kníh patria k najdramatickejším, s akými som sa stretol. Vôbec som nepochyboval, že koniec série sa bude niesť v rovnako dynamickom duchu, a nemýlil som sa. Posol nielenže zužitkúva všetko, čo poskytli Kosec a Nimbus, ale zároveň si razí vlastnú cestu. Jeho napredovanie bolo naznačené už v predošlej časti, takže nie je žiadnym prekvapením, že niekdajší hrdinovia sú v ústraní a štafetu preberá nový protagonista. 

"Teraz sa naňho vrhali všetky možné typy ľudí, až to bolo niekedy trápne. Hoci sa štítil tých, ktorých mu do cesty poslal Mendoza, príležitostne prijímal spoločnosť, keď mal pocit, že tým nezneužíva svoju moc. Najviac ho priťahovali ženy, ktoré boli až príliš podivínske. Takýto vkus na ženy sa uňho vyvinul po krátkom čase, ktorý strávil s Purity Viverosovou, dievčaťom s vražednými sklonmi, do ktorého sa zaľúbil. No neskončilo sa to dobre. Kosec Konštantín ju skosil priamo pred jeho očami." (str. 133)

S Greysonom Tolliverom sme sa zoznámili v predošlej časti a je to práve on, s kým Nimbus komunikuje po tom, ako sa odmlčal. Po zničení Endury je svet neistý a k slovu sa hlásia rôzne frakcie. Kosci sú polarizovaní vplyvom egoistického Goddarda, Citra a Rowa sa snažia napraviť krivdy z úzadia a zatracovaní tónisti vidia v rozvrátenom systéme príležitosť dostať sa do širšieho povedomia. Posol svojím zameraním, príbehom a myšlienkami prekračuje hranice žánru young adult. Nečakajte romantiku, jasné odkazy ani oddychové čítanie, pri ktorom jednoducho vypnete. Neal Shusterman vytvoril svet, ktorý je odrazom toho nášho, s množstvom viac či menej skrytých symbolov. V Poslovi objavíte bohaté zamyslenia nad politikou či náboženstvom i filozofické úvahy. Tým síce neholdujem, no tu sú podávané trefne a nenásilne, s ohľadom na dej a postavy. V danom kontexte vyznieva záver Žatvy smrti omnoho dospelejšie než úvod a stred série, čo však vnímam ako plus. Hrdinovia majú za sebou príliš veľa skúseností, aby ich to neovplyvnilo a v mnohých ohľadoch neprinútilo predčasne dospieť. Všadeprítomná smrť, zrada a sebecké záujmy im sotva dovolia užívať si pokoj mladosti. Najmä s takým nevyspytateľným protivníkom, akým je kosec Goddard - najprv porazený, potom znovu objavený a zasievajúci skazu v najvyšších priečkach systému. Čo sa mi však už pozdávalo menej, je práve hlavný záporák, ktorý akoby stratil ku koncu dych. Kým predtým si uzurpoval každú scénu, odrazu pôsobil ako karikatúra seba samého, akoby bol už iba tieňom toho obávaného nepriateľa, čo zničil Enduru. Na druhej strane aspoň badať určitý vývoj aj uňho a v celkovom ponímaní deja uznávam, že ani Goddard nie je imúnny voči neschopnosti ovládať všetko a všetkých. S pochybnosťami napokon bojuje aj samotný Nimbus, pretože ľudia dávajú prednosť nízkym pudom pred racionálnym konaním, sú preňho sklamaním a bude musieť nájsť v sebe dostatok síl na odpustenie...

"V názoroch sa prudko rozchádzame. Osem z nás pevne verí, že za prerieďovanie rozrastajúcej sa populácie by malo byť zodpovedné združenie ľudí. Ale štyria, ktorí sú proti, sú neoblomní. Konfucius, Alžbeta, Sapfó a King trvajú na tom, že na takú zodpovednosť jednoducho nie sme pripravení o nič viac, ako sme boli pripravení na nesmrteľnosť. Ale alternatíva, ktorú navrhujú, mi naháňa hrôzu, pretože ak zavedieme ich plán, vypustíme tým džina z fľaše." (str. 348)

Jednotlivé kapitoly sú znova predelené doplnkovými textami - úryvkami z denníkov, komentármi koscov, internou komunikáciou či úradnými záznamami. Jednoduchou formou tak rozširujú príbeh aj celkovú mytológiu série. Žatva smrti je inteligentným čítaním, kde si na svoje príde široká škála čitateľov. Ponúkajú napätie, zaujímavé postavy, netradičný námet aj dôležitý presah do rôznych pálčivých a vždy aktuálnych problémov spoločnosti. Málokedy sa zvyknem vracať k už prečítaným knihám, ale v tomto prípade zrejme časom urobím výnimku. Vydavateľstvo Slovart objavilo v Nealovi Shustermanovi skutočný klenot, preto verím, že si ho ako autora postrážia a Poslom preklady jeho diel neskončia. Bola by to škoda, ak si totiž udrží nastavenú latku a pútavosť tém, z literárneho piedestálu sa len tak ľahko nedostane. 

Originálny názov: The Toll

Príslušnosť k sérii: 3. diel (Žatva smrti)

Preklad: Katarína Figová

Počet strán: 527

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Láska a česť kráčajú ruka v ruke

Kristi Ann Hunterová nie je slovenským čitateľom (či skôr čitateľkám) neznáme meno. Ich srdcia si získala sériou Sága rodu Hawthornovcov a teraz svoje pevné miesto na poli žánru historickej romance potvrdzuje ďalšou - s názvom Sídlo Haven Manor. A nepochybne sa znovu zaradí medzi najočakávanejšie tituly vydavateľstva i527.net. Obyvatelia Haven Manoru totiž disponujú všetkými predpokladmi, aby obstáli v skúške obľúbenosti. Prvou ústrednou hrdinkou je Katherine - Kit - FitzGilbertová, ktorá veľmi dobre pozná spôsoby aristokracie, rovnako ako jej pretvárku a veľmi pofidérny zmysel pre morálku. Sama sa totiž kedysi stala jej obeťou a teraz proti nej bojuje v záujme ochrany svojich blízkych.

"Nemohla dovoliť, aby ju našiel. Nikdy. Aj napriek tomu, že ju prenasledoval, zdal sa jej veľmi milý. Kit zúfalo túžila aspoň na chvíľku uveriť tomu, že aj medzi vyššou vrstvou britskej spoločnosti sa nachádzajú milí a čestní ľudia. A ak k nim on patril, nezaslúžil si, aby ho tak veľmi zaujala. Pre oboch bude lepšie, ak na dnešný večer úplne zabudnú. Musí predsa existovať niečo, čím by zmarila jeho očarenie, aby mu ušetrila bezsenné noci, keď sa bude sám seba spytovať čo keby. Veľmi dobre vedela, aké sú také prebdené noci vyčerpávajúce." (str. 32)

Kit prichádza do Londýna, aby nie veľmi čistým spôsobom presvedčila vysoko postaveného šľachtica, nech sa na dvanásť rokov vzdá nároku na časť svojho majetku. Do hlavného mesta by nikdy viac nevkročila, ale situácia si vyžaduje, aby potlačila svoje nutkanie utiecť. Robí to predsa kvôli deťom, o ktoré sa stará spolu s ďalšími dvoma ženami. Graham, lord Wharton, je Kit očarený, no ich zblíženie musí ustúpiť vznešenejším cieľom. Aj Graham má totiž svoj jasný plán - nájsť zmiznutú sestru svojho priateľa, a je to práve Kit, u koho vybadá možnú stopu. Kit si však vybudovala silnú hradbu pozostávajúcu z viny a hanby a akékoľvek nadviazanie vzťahu s aristokratom u nej neprichádza do úvahy. Páčilo sa mi, ako sa jej múr postupne rúca a sama v sebe nachádza odpustenie a zmierenie. Záhadná guvernantka pekne poukázala na to, že tí, čo potrebujú pomoc, sa jej často nedočkajú, a občas treba osudu dopomôcť k zlepšeniu. Pritom však netreba strácať zo zreteľa vieru vo vyššie dobro a sily, čo vedú naše kroky. 

Kristi Ann Hunterová

"Graham im inak ako nosením vecí nevedel pomôcť. Preto iba odnášal riad dole schodmi a prenášal vedrá vody z kuchyne a naspäť. Väčšinu času však strávil postávaním v kúte a pripravoval sa na to, že si dnes možno zatancuje s Kit. Mal s ňou už toľko zážitkov. V lese, v knižnici, v londýnskej plesovej sále. V tých okamihoch cítil, akoby to malo zmeniť jeho život. Ale napokon sa nič také neudialo. Túžil vedieť, čo by ho čakalo, keby sa skutočne otvoril myšlienke, že by zostal so ženou ako Kit. Alebo lepšie povedané, keby sa žena ako Kit otvorila možnosti, že by pomyslela na chlapa, ako je on." (str. 164)

Novinka Kristi Ann Hunterovej vás zavedie do plesových sál aj tichých zákutí anglického vidieka. V tomto smere oceňujem, že vydavateľstvo ponechalo pri slovenskom vydaní pôvodnú obálku. Verne zobrazuje sídlo Haven Manor aj nežnú a romantickú atmosféru diela. Keď sa v príbehu vyskytujú deti, často bývajú kameňom úrazu, či už preto, že autori ich nedokážu "ustriehnuť" a správajú sa priveľmi dospelo, alebo ich nedokážu celkom uspokojivo zakomponovať do deja. V prípade Záhadnej guvernantky podobné prešľapy nehrozia. Deti v nej vystupujúce sa správajú primerane veku a ich pobyt v sídle a spojenie s príbehom sú viac než relevantné. Jednoducho povedané, autorka predviedla opäť skvelý nástup, a ak si vysokú latku udrží aj naďalej, táto séria jej rozhodne hanbu neurobí!

Originálny názov: A Defense od Honor

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Sídlo Haven Manor)

Preklad. Mirka Molnárová Novysedláková

Počet strán: 375

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

Kultové dielo žánru sci-fi v novom šate

Vedecká fantastika nie je oblasťou, v ktorej by som sa často a dobre pohyboval, preto po knihách z tohto žánru siahnem iba výnimočne a v prípade, že je okolo nich väčší rozruch. Typickým príkladom je aj Nadácia. Okrajovo som ju registroval, no záujem o ňu u mňa vyvolalo až nové vydanie z dielne Lindeni. Toto vydavateľstvo ma už veľakrát presvedčilo o kvalite svojich titulov, a tak som sa rozhodol skúsiť šťastie aj s Isaacom Asimovom. A musím povedať, že som ostal prekvapený originalitou jeho diela. Nielen čo sa týka témy, ale aj kompozície textu. Keďže som vedel iba to, že Nadácia je prvou časťou trilógie, čakal som klasické románové spracovanie. Viete si teda predstaviť isté rozčarovanie, keď som sa dočkal zbierky poviedok.

"Pre Anacreončanov bol veľkňazom, zástupcom Nadácie, ktorá pre nich znamenala stelesnenie mystéria a hmotné centrum náboženstva, čo si - s Hardinovou pomocou - vytvorili za posledných tridsať rokov. Pre kráľa Anacreonu - aj bývalého, aj jeho mladého vnuka, ktorý momentálne sedel na tróne - bol však jednoducho veľvyslanec mocnosti, ktorej sa boja a po ktorej tajne bažia. Celkovo to nebolo nič príjemné a jeho prvá cesta do Nadácie po troch rokoch mu pripadala ako dovolenka aj napriek znepokojivému incidentu, čo ju spôsobil." (str. 117)

V knihe sa nachádza presne päť samostatných príbehov odohrávajúcich sa v rôznych obdobiach - Psychohistorici, Encyklopedisti, Starostovia, Obchodníci, Obchodní magnáti. Na jednej strane to poskytuje autorovi priestor uchopiť tému zo širokého uhlu a predstaviť Nadáciu, jej vznik, vývoj a poslanie v celej krásne, no na druhej strane je pre čitateľa náročné vytvoriť si k postavám nejaký vzťah. Stal sa pritom zo mňa akýsi nezainteresovaný pozorovateľ, čo ostával mimo diania. Napriek tomu som sa nenudil, Isaac Asimov dokázal do textu zakomponovať prepojenia s (jeho) súčasnosťou a spoločnosťou a natrafíte aj na morálne poučenia, nutné v akejkoľvek dobe. To, že knihu napísal doslova na prahu dospelosti, svedčí o jeho rozhľade, vzdelaní a otvorenej mysli. I keď ma zarazil nízky počet ženských postáv, oproti súčasným trendom je to naozaj veľká zmena. Sci-fi je žáner, ktorý nestarne, to je jedna z jeho najväčších výhod, no občas cítiť, že Nadácia vyšla prvýkrát pred osemdesiatimi rokmi. Niektoré autorove posolstvá už odvial čas a dnešným čitateľom môžu pripadať ak nie zastarané, tak aspoň úsmevné. Niet sa však čomu čudovať, text vznikal pod vplyvom druhej svetovej vojny, čo si našinec už sotva dokáže predstaviť. Každopádne si však Asimov opus zaslúži pozornosť a obdiv, pretože jeho línia vedeckej fantastiky založená na predpoklade technického vývoja, fyziky či chémie je základným kameňom a odrazovým mostíkom pre ďalšie početné subžánre. 

Isaac Asimov (zdroj: Pinterest)

"Niet sa preto čo čudovať, že mu bolestne zvieralo srdce, keď sa dozvedel, na aký strašidelný účel mala byť jeho loď slúžiť. Nechcelo sa mu veriť, keď ho Verisof presviedčal, že ju zneužijú na nepredstaviteľné zlo - že chcú jej delá obrátiť proti samotnej Nadácii. Proti tej Nadácii, kde v mladosti vyštudoval za kňaza a odkiaľ pramení všetka svätosť. Teraz už však nemohol pochybovať, lebo admirál mu to oznámil celkom jasne. Ako môže kráľ s božským požehnaním dopustiť taký ohavný zločin?" (str. 156)

Nadácia si určite nájde svojich čitateľov, už len preto, že ide o kultové dielo, ktoré sa bude krásne vynímať v každej domácej knižnici. Kvôli fanúšikom autora a jeho série tiež dúfam, že vydavateľstvo postupne vydá všetky časti. Druhá - Nadácia a impérium - má vyjsť už budúci mesiac. Stále však ostáva pravdou, že jej kúzlu prepadnú zrejme len skalní priaznivci. Ide o pomerne náročné čítanie a ak je niekto rozmaznaný súčasnou produkciou, môže mu kniha Isaaca Asimova pripadať trochu ťažkopádna či chladná, čo sa týka medziľudských vzťahov a presahu postáv smerom k čitateľovi. Nič to však nemení na jej význame. Napokon, ten preveril samotný čas, a tak môže jej dnešný úspech otvoriť cestu ďalším žánrovým chuťovkám.

Originálny názov: Foundation
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 287

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zlatý vek Reinmarových stredovekých peripetií

Husitská trilógia pokračuje druhým dielom, ktorý nadväzuje na svojho úspešného predchodcu a znovu ponúka čitateľom to, na čo si zvykli - koktejl namiešaný z histórie, fantázie, humoru a pestrej plejády charakterov. Narrenturm - Veža bláznov sa predviedla ako epická stredoveká roadmovie a v podobnom duchu sa nesú aj Boží bojovníci. Hoci hneď na úvod musím poukázať aj na zásadný rozdiel medzi knižnými súrodencami. Kým ten starší spočíval v rozmanitých dobrodružstvách na pozadí historických udalostí, mladší je viac ponorený do dejín a čerpá z nich väčšie množstvo motívov. Napriek tomu sa Andrzejovi Sapkowskemu darí zachovať si typický rozprávačský štýl a trojica ústredných hrdinov si vás opäť podmaní svojím šarmom a vtipom.

"Veľká bombarda do rána vychladla a delostrelec, plný entuziazmu, nezaváhal a vypálil z nej hneď pri východe slnka. Hukot a otras zeme bol taký, že Reynevan spadol z úzkej prične, na ktorej spal. A drobná slama a prach sa sypali z povaly ešte po tri ružence. Veľkú bombardu, ako pani matku, nasledovali menšie delá, metajúce centové a polcentové gule. Dunelo to. Zem sa chvela. Prebudený Reynevan sa usiloval rozpamätať na sen, a bolo sa na čo rozpamätávať: znovu sa mu snívalo o Nikolette, Katarzyne von Biberstein. S detailami. Delá hrmeli. Obliehanie pokračovalo." (str. 110)

Príbeh Božích bojovníkov sa odohráva v roku 1427, čiže dva roky po udalostiach Veže bláznov. Reinmara z Bielaa jeho parťákov sme opustili vo chvíli, keď sa vydal na cestu do Čiech, a tak ho stretávame v Prahe - jej stredoveký ráz poteší každého milovníka historických detailov. Autor si totiž dáva záležať na autenticite, čo má za následok verné zobrazenie rôznych aspektov niekdajšieho života. Ja osobne síce nie som priaznivcom opisov, ale v tomto prípade mi to neprekážalo. Sapkowski má talent na ich zapracovanie do deja tak, aby boli jeho pevnou súčasťou, nie iba výplňou textu. Reinmar je v Prahe ako doma, napokon, práve tu sa začala jeho cesta k vzdelaniu. A to nielen na poli medicíny, ale i mágie. Nebezpečné praktiky mu síce neraz zachránili život a priviedli ho napríklad medzi čarodejnice či k vyháňaniu diabla, no Sväté ofícium si brúsi zuby na každého, kto sa vymyká učeniu cirkvi. A bojovať po boku husitov, kacírov a rebelov, sa tiež nemusí vyplácať. Musím však hneď povedať, že u Reinmara badať vnútorný vývoj. Kým v prvej časti sa občas prejavil ako ľahkovážny mladík, motivovaný idealistickými predstavami o láske a cti, teraz je uvážlivejší a vo väčšej miere si uvedomuje dôsledky svojho konania. To však neznamená, že prestáva priťahovať problémy. Ako husitský vyzvedač sa dostáva na mnohé miesta, stretáva rôznych ľudí a zavše sa ocitne v zajatí. To je v trilógii dosť častý motív, no Sapkowski ho zakaždým dokáže spracovať s novým prístupom, takže len tak ľahko nezovšednie. Cez spojenie Reinmarových dobrodružstiev a skutočných historických udalostí sú čitatelia napokon svedkami brilantného rozprávania o spoločnosti, krvi, mágii a duševnom svete postáv.

"V opare, čo sa vznášal nad pentagramom, sa čosi pohlo, zachvelo sa, zatancovalo mozaikou mihotavých odrazov. Reynevan sa sklonil, napol zrak. Na jeden prchavý okamih sa mu zdalo, že vidí ženu, vysokú, čiernovlasú, s očami ako hviezdy, so znamením polmesiaca na čele, oblečenú do šiat mnohých vzorov, premenlivých odtieňov - od bieloby cez meď až po purpur. Kým celkom pochopil, koho si to prezerá, vidina zmizla, ale prítomnosť Matky Všehomíra bola stále citeľná." (str. 352-353)

Husitská trilógia vyvracia zaužívané tvrdenie, že stredovek bol čistým obdobím temna. Minimálne na jeho konci sa vyskytovali rôzne prúdy túžiace po vzdelaní, rozšírení učenia a objavoch i za hranicami ľudskej mysle. Na druhej strane na stránkach knihy občas tečie krv potokom, Andrzej Sapkowski sa nebojí ani otvoreného zobrazenia negatívnych prvkov doby. Zaujímavým prvkom jeho štýlu je aj občasná zmienka o osude niektorých postáv. Vďaka tomu síce viete, čo sa s nimi stane, ale netušíte, za akých okolností. Každá kapitola je uvedená krátkou charakteristikou, tá však všetko neprezradí, ale funkčne navnadí na ďalšie čítanie. Celkové spracovanie nového vydania je ukážkovou prácou vydavateľstva - od úžasnej obálky cez kvalitu papiera až po redakčnú úpravu. Je totiž smutnou skutočnosťou, že súčasné knihy obsahujú množstvo chýb, ale Boží bojovníci si razia cestu väčšej čistoty textu. Tento román je povinnou jazdou pre každého fanúšika dobrého čítania a ja sa už teraz teším, ako pekne sa vedľa seba budú onedlho vynímať všetky diely série.

Originálny názov: Bozy bojownicy
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Husitská trilógia)
Preklad: Karol Chmel
Počet strán: 573

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Prežite strasti i radosti antického hrdinu!

Antika je obdobím, ktorého vplyvy možno badať dodnes, a to v politike, medicíne, filozofii, rôznych prírodných vedách a najväčšmi azda v umení. Architektúra, literatúra, sochárstvo, rétorika... Drvivá časť oblastí vychádzala z mytológie bohatej na množstvo bohov i smrteľných hrdinov. Jedným z najznámejších je nepochybne Odyseus, miláčik bohyne Atény a nepriateľ Poseidona, kráľ Itaky, syn argonauta Laerta a manžel vernej Penelopy... tých prívlastkov a charakteristík by sa našlo omnoho viac, no ideálne je nechať hovoriť samotného Odysea. O to sa postaral taliansky spisovateľ Valerio Massimo Manfredi, dobre známy aj v našich končinách vďaka dielam, ktoré sa veľkými písmenami zapísali do priazne fanúšikov historických románov.

"Hocijaká chudobná sedliacka alebo pastierska dedinka by sa mi rozhodne zdala krajšia a šťastnejšia, lenže kráľ Laertes, môj otec, ma chcel zobrať do Mykén. Pravdepodobne aj preto, aby sme pochopili veci, ktoré zdanlivo nemali nijaké vysvetlenie. V srdci najsilnejšieho achájskeho kráľovstva bolo všetko obrátené hore nohami: zlo bolo na mieste dobra, bezprávie na mieste spravodlivosti, asi aj temnota ukradla miesto svetlu. Začínal som si myslieť, že kým na hradby Eurysteovho mesta sadá noc, na Itaku a piesočnatý Pylos svieti slnko a mal som pocit, že v mĺkvych mykénskych uliciach viac nesvitne biely deň." (str. 63)

Azda len málokto nepozná Odyseovo desaťročné putovanie domov, na rodný ostrov Itaka. Po ceste navštívil rôzne miesta a okúsil pestré skúšky v podobe čarodejníc, sirén či kyklopov. Menej ľudí však pozná to, čo daným časom predchádzalo, a práve na tieto otázky odpovedá kniha Odyseus: Prísaha. Tá totiž začína hrdinovým detstvom, poznamenaným otcovou absenciou kvôli naháňaniu sa za pokladom. Badať v tom Manfrediho snahu "poľudštiť" antickú monumentálnu postavu, pretože vďaka tomu sa s ňou čitateľ dokáže lepšie stotožniť. Prienik do Odyseovej mysle realizovaný subjektívnym rozprávačom sa ukázal ako výborný ťah, pretože Odyseus je nielen ľstivý a prešibaný (ako je stále zobrazovaný), ale aj emotívny a rodinne založený. Okrem toho si váži tradície, mier a prísaha znamená preňho viac než len prázdne slovo. Dá sa povedať, že by mohol byť vzorom aj pre dnešného človeka, tak ako ním bol pre svojich súčasníkov. Páči sa mi aj miestami až lyrický jazyk. Komu by pripadalo zvláštne, že chrabrý vojak a bojovník má takú bohatú slovnú zásobu, nech nezabúda na ideál Gréka, ktorý by sa mal vyznať tak v umení boja, ako aj hre na určitý hudobný nástroj či speve a tanci. Hoci je u Odysea známe najmä jeho desaťročné putovanie z pera antického velikána Homéra, svoju nezastupiteľnú úlohu zohral aj v trójskej vojne. Práve jej vyvrcholením sa uzatvára aj prvá časť dvojdielneho románu, z kompozičného hľadiska to hodnotím tiež ako správny krok.

Valerio Massimo Manfredi

"Prvé hodiny po bojoch boli najúmornejšie. Kým sme bojovali, zdalo sa nám, že žijeme v inom svete, na inom mieste, necítime strach ani bolesť, mali sme pocit, že sa nás zmocňuje blúznivé opojenie ako pri víne, horúčke a láske dohromady. A tiež blízkosť smrti. Po boji sme však upadli do akéhosi tichého zúfalstva a chladných závratov, do strachu z prázdnoty a tmy." (str. 250)

Po knihe zrejme siahnu najmä priaznivci dejín či gréckej mytológie a určite nebudú sklamaní. Ja sa tiež radím medzi nich a príbeh odvážneho Odysea som si užíval. Spočiatku mal možno trochu pomalší rozbeh, ale na druhej strane sa rozvíjanie jeho raných rokov a mladosti ukázalo pre dej ako opodstatnené. Čitateľ lepšie pochopí jeho motiváciu aj vnútorný pokrok. Valeria Massima Manfrediho som poznal ako autora trilógie o Alexandrovi Macedónskom, ktorú som čítal ešte na strednej škole. Preto som po novinke Odyseus: Prísaha siahol s očakávaniami. Tie sa naplnili, dokonca vo vysokej miere. Som rád, že tento nadaný Talian ostáva verný svojmu štýlu aj úspechu, čo ho zaslúžene sprevádza. Zvolil si výborný námet, pretože mám dojem, že hoci je antika opäť na vzostupe, čo sa literárnych spracovaní týka, Odyseus ostával mierne v zákryte. Medzera na trhu je teda vyplnená a ostáva nám čakať na druhý diel, kedy sa itacký kráľ vydá na svoje slávne putovanie.

Originálny názov: Il mio nome e Nessuno: Il giuramento       
Príslušnosť k sérii: 1. diel ( Il mio nome e Nessuno)
Preklad: Diana Farmošová
Počet strán: 319

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.