"Kocka pri každom výbuchu poskočila a zmenila polohu, teraz mierila do zábradlia a ležala na prahu balkónových dverí. Michal to využil, vyskočil na balkón, bleskovo ju zodvihol a hodil. V momente, ako opúšťala jeho ruky, sa ozval nový výbuch. Michal zacítil spätný náraz aj závan tepla, no už mu neublížili, kocka už letela veľkým oblúkom z ôsmeho poschodia. Boris ležal na dlažbe zasypaný črepinami. Stratil vedomie, horel mu rukáv na košeli. V obývačke zahučalo, Michala ovial horúci vzduch unikajúci cez rozbité okno. Horiaci rukáv nemal čím uhasiť." (str. 93)Určitá stagnácia je, domnievam sa, spôsobená systémom dvoch kníh ročne, čo sa musí podpísať aj pod takým ostrieľaným spisovateľom, akým je Dominik Dán. Našťastie má však v talóne množstvo skutočných prípadov a vlastných skúseností, ktoré robia z jeho románov autentický zážitok. A na človečine je postavený aj tento príbeh, začínajúci počas silvestrovskej noci. Ak nemáte radi zábavnú pyrotechniku, po prečítaní knihy budete mať o dôvod navyše. Samotný prípad vám môže pripadať trochu pritiahnutý za vlasy, no ako sa vraví - to nevymyslíš, to je život. A človek je tvor výmyselný, schopný akýchkoľvek bizarností na ceste za zábavou, peniazmi či láskou. Nevieš dňa, nevieš hodiny sa vo väčšej miere venuje hlavne vyšetrovateľským postupom a menej osobným líniám postáv, čo ho zaraďuje medzi drsnejšie kúsky, ale o to údernejšie. Partia zo stoštyridsaťjednotky je tu navyše v plnej zostave - Kraus, José, Petra, Burger, Hanzel... verným priaznivcom Dominika Dána ich netreba predstavovať. Dej je občas predvídateľnejší, než sme zvyknutí, táto slabina je však hojne vyvážená typickým rozprávačským štýlom a atmosférou. Tešiť sa tak možno na vzájomné doberanie, trefné dialógy, čierny humor a vzorovú kolegiálnu lojalitu. Oproti iným dánovkám má táto jednu pridanú hodnotu - je ním prvok záhadnosti, čo naznačuje aj obálka verne vystihujúca ponurosť cintorína. Na jednom z náhrobkov sa totiž objaví dátum úmrtia označujúci nasledujúci deň. A keď napokon naozaj dôjde k zastreleniu podnikateľa, Kraus a jeho parťáci musia dbať najmä na reálne pozadie, pretože rozum si s mystikou veru netyká...
"Utorok bol pre Burgera s Hanzelom posledný deň na rozhodnutie, buď - alebo. Buď zistia presnú príčinu Sabíninej smrti a vysvetlia okolnosti, za akých k nej došlo, alebo kolegov syn bude čeliť obvineniu z vraždy. Hrozila aj tretia možnosť - detektívi vysvetlia okolnosti Sabíninej smrti, a tým potvrdia vraždu. Tejto možnosti sa od začiatku desili. V každom prípade už nemali čas, Sabína nemohla ostať dlhšie v chladničke a okresný vyšetrovateľ musí s vyšetrovaním pohnúť." (str. 210)Ako sme zvyknutí, i teraz sa súbežne riešia dva prípady, a či sa napokon prepoja, alebo tvoria samostatné línie, zistíte až časom. Vzhľadom na zdravotnú nespôsobilosť kolegu Kraus a José majú pod palcom viaceré vyšetrovania, čo dej pekne obohacuje, ba dokonca je vedľajšia línia zaujímavejšia než tá hlavná. Autorovi sa nedá uprieť komunikácia s čitateľom, vedie ho jasne zadefinovanými chodníčkami, a hoci ide v románe Nevieš dňa, nevieš hodiny o zamotaný príbeh, nestráca sa v ňom. I keď jedna zavádzajúca informácia sa predsa len nájde - názov. Keďže obeť pozná svoj odchod zo sveta, pomenovanie knihy vyznieva krásne paradoxne. Dominik Dán je zárukou, že počas zimného obdobia si môžeme predlžujúce sa dni spríjemniť jeho titulom, a ak si zachová svoju pracovnú morálku, už teraz sa môžeme tešiť na ten letný.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára