Martina Monošová oslávila vstup do nového roka jubilejnou desiatou knihou. A ja osobne som rád, že nás, svojich fanúšikov, potešila práve pokračovaním série
Sophie, ktorá odštartovala románom
Ples u vojvodkyne. V rámci daného žánru sa väčšinou profilujú dva prúdy - buď sa autori a autorky zamerajú na romantickú líniu a historické súvislosti len dotvárajú dej ako kulisa, alebo sa až príliš snažia využívať dobové reálie na úkor epickej šírky.
Rytierova druhá šanca, podobne ako predošlý diel, nachádza rovnováhu medzi týmito pólmi a prináša vyvážený príbeh založený na skutočných osobnostiach, ale zároveň cieli aj na emocionálnu stránku čitateľov.
"Napokon ho len krátko objala a on jej zostal vďačný, že rýchlo vstala a prešla ku koňom pri ceste. Zrazu si nebol istý sám sebou... lebo ju túžil nielen objímať... lebo ho rozpálila nečakaná túžba... lebo pocítil, že by chcel viac než iba bozky. Pálila ho tvár, ako v duchu už-už dlaňou ochutnával hebkosť jej pokožky... A možno uprostred nežností by jej napokon vysvetlil celú škaredú a hroznú pravdu o sebe. Ale miluje ho natoľko, aby všetko pochopila? Aby mu odpustila? Aby jeho minulosť medzi nimi navždy nevytvorila nepreniknuteľný múr?" (str. 24-25)
Aj vďaka tomu si kniha nepochybne získa priazeň širokej verejnosti. Príbeh je navyše zasadený do roku 1531, keď pomaly opadávali otiaže stredoveku a nastupoval novovek s novými obzormi, názormi i vnímaním sveta. V dvadsiatich kapitolách rozdelených na kratšie celky sa teda znovu vrátime do vášňami a mocenskými hrami zmietaného Francúzska na čele s kráľom Františkom I., ktorý je priamou súčasťou deja. Oceňujem autorkin rozhľad, pretože jej román je navyše zdrojom mnohých informácií a zaujímavostí. Iste, dôležité pre historický rámec je aj spôsob odievania, stolovania či cestovania, no mňa viac upútalo zobrazenie "mien z dejín", ktoré sa stávali plnohodnotnými, komplexnými osobnosťami. Umeleckú licenciu využila
Martina Monošová v plnej miere, a tak občas zabudnete na to, že sa vám pred očami odvíjajú reálne osoby, a iba si užívate spletitý dej. Hrdinkou je síce nepochybne Sophie, no veľký priestor sa dostáva rytierovi Marcelovi, ako je zrejmé už aj z názvu. Som rád, že autorka sa nedrží len zabehnutých koľají, ale sústredí sa aj na iné postavy. Dávam prednosť košatejším dejovým líniám a objektívnemu rozprávačovi, a tu sa mi dostalo všetkého neúrekom. Teda, rozprávač bol, samozrejme, jednotný, no tých línií bolo viacero - a všetky majú čosi do seba a tvoria peknú mozaiku. Tajomstvá tak neobklopujú iba záhadnú Sophie de Marginel, jej pôvod či identitu, ale aj Marcela, rytiera, ktorý jej pomohol utiecť a navyše sa dám dostal do sporu so svojím pánom - vojvodom Claudom de Guisé.
"Ako jej len mohol takto uniknúť? Kadiaľ? A čo tu vlastne hľadal? Výhľad uprostred noci? Na mesto? Na zatiahnuté hviezdy? Bez možnosti zažať lampáš sa rozladená vydala späť do tmy a chladu vratkého schodiska. Cesta dolu z veže pripadala Navarskej kráľovnej dlhá ako večnosť v očistci. Úplne oslepená sa pri každom kroku pevne pridŕžala zábradlia. Najviac sa bála chýbajúcich schodov, pričom sukňa i plášť sa jej pritom nepríjemne motali popod nohy. O to viac v duchu hromžila na tajomného neznámeho." (str. 155)
S odstupom času musím povedať, že séria
Sophie má kvalitatívne vzostupnú tendenciu. Druhé diely bývajú väčšinou len akousi výplňou v rámci trilógie, ale v tomto prípade to našťastie neplatí.
Martina Monošová nezahlcuje čitateľa opätovne tým, čo už raz zažil, ale využíva rozbehnutý príbeh na lepšie a dôkladnejšie rozohratie hry so svojimi postavami. V podstate každá z nich prechádza určitým vývojom, a tak nie vždy dokážete odhadnúť, ako sa rozhodnú alebo akým smerom sa uberie samotný dej. Aj vďaka tomu by ste márne hľadali v texte hluché miesta, priestor 221 strán je plný lásky, napätia, dvorných intríg a historických udalostí, ktoré nie sú len ozdobou, ale pevnou súčasťou príbehu. Nedá mi nepochváliť aj výraznú a trefnú obálku
Rytierovej druhej šance, ktorá tiež pochádza z "dielne"
Martiny Monošovej. Nie je to častý jav a autorka tým len dokazuje svoju všestrannosť. Bolo by teda priam nemožné, aby sa to neprejavilo aj v literárnej rovine :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára