Skutočný poklad sa nikdy neskrýva na povrchu

Kde sú tie časy, keď historické romance hrali prím na knižných pultoch a rozpútali revolúciu v príbehoch plných lásky, intríg a dobrodružstva? V súčasnosti sa objavia už len raz za čas, aj to väčšinou menej známe mená namiesto tých, ktorých diela spočívajú v poličkách mnohých domácností. Práve vydavateľstvo Ikar nám prinieslo najväčšie žánrové skvosty a v marci prekvapilo návratom k jednej z najospevovanejších autoriek Georgette Heyer. Za svoj bohatý tvorivý život napísala desiatky kníh, inšpirovala nimi nespočet ďalších talentov a predstavovala pomyselný most medzi klasickou romantikou v podobe Jane Austenovej a modernou prózou. Najbližšie k jej štýlu má azda Mary Baloghová, no každá z nich má predsa len ľahko rozpoznateľný rukopis. 

"Frederica možno nepoznala zvyky na večierkoch smotánky, zato vedela, že keď ich markíz pozval na večeru v dome Alverstokovcov, ktorá sa konala pred bálom, prejavil im veľkú česť. Tých pár riadkov, ktoré napísal úhľadným rukopisom na zadnú stranu kartičky so zlatým okrajom jeho tajomník, jej prezrádzal jeho motív, a to predstaviť ich svojej staršej sestre a zopár ľuďom, ktorí by mohli byť podľa neho užitoční. To slovo podčiarkol, určite zo zlomyseľnosti, a uzavrel pozvánku žiadosťou (hoci znela skôr ako rozkaz), aby prišli do jeho domu pred začiatkom bálu." (str. 118)

Frederica má dvadsaťštyri rokov a na sobášnom trhu nepredstavuje žiarivý diamant, za ktorým by sa otočili výhodné mužské partie. V danom období života sa už zmierila so svojou samotou, ale našťastie nestráca nič zo svojej prirodzenosti a hlavne odhodlania postarať sa o budúcnosť svojich mladších súrodencov. Spomedzi nich vyčnieva predovšetkým Charis, ktorú by rada videla vydatú za slušného mladíka z dobrej rodiny. Keďže jej leží na srdci viac blaho príbuzných než jej vlastné, s vervou sa púšťa do splnenia stanovenej úlohy. Svoj údel neberie v negatívnom zmysle, Charisine vyhliadky na vydaj nie sú vodou na mlyn jej frustrácii, je celkom spokojná so svojou vlastnou domácnosťou aj smerovaním osudu. Na prvý pohľad môže síce Frederica pôsobiť ako strohá, utiahnutá staršia sestra, ale postupne spoznávate jej bystrý um a zmysel pre humor. Vernon, markíz Alverstoke, v porovnaní s ňou vyzerá ako jej úplný protiklad. K svojim sestrám nemá vôbec vrúcny vzťah - k jednej prechováva neurčitú náklonnosť, na druhú si nevie vytvoriť pevný názor a voči tretej je absolútne ľahostajný. V spoločnosti je známy ako znudený sebec a pôžitkár. Za nudnú považuje väčšinu osadenstva, s ktorým prichádza do kontaktu, a patria tam nielen jeho známi, ale i príbuzní. Frederica napĺňa starú známu pravdu o priťahujúcich sa protikladoch, no cesta k naplneniu bude, samozrejme, kľukatá a plná nástrah. Autorka vytvorila očarujúci príbeh ako stvorený pre každého nenapraviteľného romantika. Jeho súčasťou sú iskrivé dialógy, komplikované postavy a pomaly sa rodiaca láska, ktorá nie je založená na prvoplánovej, povrchnej príťažlivosti, ale na hlbokých dojmoch, osobnostnom obdive a oddanosti. Niektoré situácie vás pobavia, iné pobúria, všetky však zohrávajú v deji dôležitú rolu. Je vidieť, že Georgette Heyer písanie milovala, pretože jej pohoda a úcta k čitateľovi sa prejavujú aj vo výslednej podobe textu. Na rozdiel od niektorých súčasných romancí sa táto nikam neponáhľa, kladie dôraz na každú pasáž, žiadna nevyčnieva nad ostatné ani nie je iba zbytočnou výplňou. 

Georgette Heyer (zdroj: The Times)

"Spomenul si, ako jej raz pobozkal ruku a aj to stačilo, aby sa odtiahla. Takmer okamžite odstúpil, ale hoci k nemu mala srdečný vzťah, nikdy nenaznačila, že túži po niečom viac ako priateľstve. Toto bola nová skúsenosť. Nastražili mu toľko pascí, hodili mu do cesty toľko vreckoviek, teda mu ani na um nezišlo, že jeho dvorenie nemusí byť prijateľné pre každú dámu, ktorú poctí svojou žiadosťou. Ale Frederica sa ho nepokúšala uloviť, bol si istý, že by sa nevydala zaňho ani za iného muža len pre jeho postavenie či bohatstvo. Nebol si vôbec istý, že sa jej natoľko páči kvôli nemu samému, aby prijala jeho žiadosť." (str. 217)

Román je prešpikovaný aj rôznymi dobovými reáliami, ktoré však nepôsobia spomaľujúco či príliš poučujúco, skôr naopak - dopĺňajú príbeh a neraz slúžia ako zaujímavý motív. Frederica ani Vernon nie sú vzoroví hrdinovia, a práve v tom tkvie ich dokonalosť. Napriek svojim odlišnostiam k sebe skvele pasujú. Odkrývanie ich kvalít - najmä u lorda Alverstoka - je jedným z pilierov úsmevného i hlboko precíteného príbehu. Frederica je skvostom klasickej historickej romance. Ostáva už len dúfať, že Ikar má v rukáve pripravených aj ďalšie podobné prekvapenia. 

Originálny názov: Frederica
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Otroci hliny a smrtonosných plánov

Sú knihy, ktoré vás vtiahnu do deja tak prudko a pevne, že ich neodložíte, až kým neprevrátite poslednú stranu. Dajú sa nájsť aj také, ktoré čítate pomaly, aby ste si čo najviac vychutnali autorov originálny štýl. A potom sú tu diela z pera Terryho Pratchetta. Nie nadarmo sa jeho séria Úžasná Plochozem považuje za kultovú. Redefinovala žáner fantasy, posunula ju na novú úroveň a inšpirovala nespočetné množstvo ďalších spisovateľov snažiacich sa napodobniť svojské rozprávanie. Jeho romány totiž nečítate len pre šikovne poprepletaný dej, ale aj pre potešenie zo slovných hračiek a bohatých obrazných vyjadrení, ktoré by mu mohli závidieť aj erudovaní poeti. V tejto súvislosti si dovolím vysloviť patričné uznanie aj prekladateľovi Vladislavovi Gálisovi. Ako laik sa nazdávam, že Terry je občas náročný oriešok, ale nemyslím si, že by bol slovenský čitateľ ukrátený čo len o kúsok jeho skvelej formy. 

"Ženy, ako raz Kolón poučil Mrkvu, keď si myslel, že mládenec potrebuje dobré rady, nerozumne lipnú na maličkostiach. Napríklad nie sú rady, keď ich niekto vidí bez mejkapu, alebo si kupujú zo zásady menšie kufre ako muži, hoci si zakaždým zbalia viac oblečenia. Angua nebola rada, keď ju niekto videl počas prechodu z ľudskej do vlčej podoby ani naopak. Mrkva ju mohol vidieť v každej z týchto dvoch podôb, ale nie v rozličných štádiách, ktoré podstupovala počas premieňania, lebo sa bála, že potom by ju už nechcel vidieť nikdy. Svet očami vlkolačky vo vlčej podobe bol iný." (str. 59)

Na hlinených nohách je dvadsiata prvá kniha v celkovej sérii a tretia, ktorá sa venuje trampotám mestskej stráže. Skupinka nesúrodých strážcov zákona mi prirástla k srdcu azda najviac z pestrej plejády obyvateľov Ankh-Morporku. Nedávno odvysielaný osemdielny seriál pod patronátom BBC, venujúci sa práve im, síce nezožal u fanúšikov veľký úspech, ale mne sa páčil, pretože dodal určitým postavám správne bizarný šmrnc. A to sa nedá bez zakomponovanie čo najväčšieho množstva politických, kultúrnych, osobnostných a mnohých ďalších odkazov. Terry Pratchett sa prejavuje ako ľudomil, vítajúci čokoľvek iné, zvláštne. A takí sú aj jeho hrdinovia, ktorí svojským spôsobom narúšajú význam tohto slova. Na prvý pohľad by ste od nich nečakali heorické skutky, skôr naopak. A vlastne by ste mali pravdu, no len do chvíle, keď sa okolnosti vzbúria a mestská stráž musí prejaviť svoje skutočné kvality. Vedúcim činiteľom stráže i príbehu je Sam Mrak, demokraticky neznášajúci každého - od škriatkov cez trolov až po upírov. Nedeje sa tak však z rasovej či inej nenávisti, ale jednoducho preto, že neverí v dobro a na každom hľadá nejaké chyby. Autor do každej knihy šikovne, nenápadne a pritom účinne zakomponuje istý spoločenský prvok, v tomto prípade je to vodcovstvo a túžba po moci. Je lepšie byť riadený a zbaviť sa tak zodpovednosti za prípadný neúspech? Je potomok panovníka predurčený vládnuť, alebo sa môže táto vlastnosť z dedičnej línie vytratiť? Nebolo by lepšie prenechať moc niekomu s lepšími predispozíciami? Alebo by sa tým riskovalo, že nečakaný vplyv zneužije vo svoj prospech? Fanúšikom Úžasnej Plochozeme je dobre známy lord Vetinari, pod ktorého vládou Ankh-Morpork ako-tak funguje, ak neberieme do úvahy permanentné problémy s mágiou, čarodejníkmi či ctibažnými jedincami. Aktuálna novinka totiž upriamuje viac pozornosti aj na túto zaujímavú postavičku, ktorá sa väčšinou skrýva v zákulisí, ale vždy, keď sa zjaví, kradne si pre seba väčšinu scén. Román však najviac skúma iné bytosti - golemov, známych aj v našich končinách. Spoznáte ich z trochu iného súdka - ako vážnych, mierumilovných tvorov odsúdených na otrockú prácu. O to zarážajúcejšie vyznievajú ich násilné úmrtia. Keď sa k tomu pridružia ďalšie podivné súvislosti, mestská stráž vie, že bude mať opäť dočinenia s nevšedným protivníkom. 

Terry Pratchett (zdroj: Cineuropa)

"Hovorilo sa, že taký golem už zaplavil celý dom, lebo mu nikto nepovedal, že má prestať nosiť vodu zo studne, alebo bol schopný umývať riady, kým taniere nestenkli na hrúbku papiera. Hlúpa guča hliny. No pod správnym dohľadom užitočná. A predsa... a predsa... začínal chápať, prečo si ich nikto dlho nenecháva. Šlo o to, ako tá prekliata dvojruká mašina stála, všetko prijímala a kam... kam to dávala? Bohovia vedeli." (str. 118)

Román Na hlinených nohách je vydareným spojením detektívky, paródie a humorného fantazijného príbehu. Niektoré motívy z predošlých kníh o mestskej hliadke sa síce opakujú, ale autor akoby si to dobre uvedomoval a zakaždým ich čímsi vyšperkuje. Aj na malom priestore dokáže vyčarovať veľké divadlo a aj keď sa práve dej neposúva dynamicky vpred, užijete si vycibrený štýl a zmysel pre detail. Terry Pratchett je naslovovzatý odborník na prienik do ľudskej psychiky, a je jedno, akú má ten človek podobu... Plochozem je síce ťažkým miestom pre pokojný život, ale zato hýri farbami a inakosťou ako máloktoré iné. 

Originálny názov: Feet of Clay
Príslušnosť k sérii: 21. diel (Úžasná Plochozem) / 3. diel (Mestská stráž)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Aj majster tesár sa utne...

Sophie Kinsella sa na celosvetovom knižnom trhu udomácnila ako jedna z prvých spisovateliek žánru chick-lit. Svojou tvorbou redefinovala "ženskú" literatúru a priniesla do nej závan moderného ducha, humoru a hrdiniek, ktoré nie sú ani zďaleka dokonalé ako modelky z časopisov alebo odvážne a neohrozené ako z historických romancí. Nečudo, že už viackrát zaujala aj filmové štúdiá a dočkali sme sa aj adaptácií jej románov na striebornom plátne. Britský šarm v spojení s komediálnymi prvkami a ľúbostnými motívmi je skvelou kombináciou. Roky produktivity sa však môžu časom podpísať pod únavou materiálu a obávam sa, že najnovší autorkin počin doplatil práve na tento neduh. 

"Niežeby som bola čiernou ovcou rodiny. To by bolo atraktívne a zaujímavé. Lenže som len hlúpa ovca, ktorá má stále pod posteľou zásobu tmavozelených záster s vyšitým logom: Farrovci sú fakt dobrí. (Všetko ostatné som predala, ale tých záster som sa nezbavila.) A keď som v Jakeovej blízkosti, cítim sa hlúpo. Naozaj hlúpo, lebo ledva otvorím ústa, a keď ich konečne otvorím, začnem sa zajakávať. Mám predstavy, mám svoje nápady. Naozaj. Keď som v obchode sama alebo s mamou, dokážem ľuďom povedať, čo si myslím. Viem sa normálne správať." (str. 23-24)

Hlavný námet románu Máš to u mňa je krásne človečenský a slúži ako chrbtová kosť celého príbehu. Je založený na nezištnej pomoci iným ľuďom, a to aj tým úplne cudzím. Podanie pomocnej ruky v čase núdze môže pritom zmeniť chod celého života, ak sa tak udeje medzi správnymi osobami. V rámci knihy je jednou z nich mladá žena s prezývkou Fixie, ktorú získala pre svoju neustálu snahu naprávať pokazené veci a riešiť problémy. Napriek tomu, s koľkými ťažkosťami sa už stretla, je až neuveriteľne naivná, a práve v jej vykreslení vidím jeden z najväčších kameňov úrazu. Spočiatku venuje autorka jej osobnosti až príliš veľa priestoru, čo sa zákonite odzrkadľuje na dynamike deja. Napriek tomu sa daná snaha míňa účinku. Fixie má pôsobiť ako introvertka, za ktorej nízke sebavedomie môže najbližšie príbuzenstvo, no sotva s ňou môžete sympatizovať, keď ona sama pomerne často podlieha sebaľútosti, a ak aj náhodou prejaví silnejšiu vôľu, vyznie to dosť blahosklonne. Sophie Kinsella väčšinou dokáže ustriehnuť správnu mieru zvláštností svojich hrdiniek, ale v prípade Fixie sa jej to celkom nepodarilo. Našťastie to vyvažuje mužský protagonista Sebastian - v jeho prítomnosti nadobúda Fixie bizarnosť, akú od autorkiných postáv očakávame. Vzájomné láskavosti vedú k vzniku dlžného úpisu, ktorého postupné úpravy patria k najmilším častiam knihy a držia ju nad vodou. Romantické pasáže s dávkou láskavého humoru sú Sophiinou devízou, ktorá z nej robí top spisovateľku v danom žánri, a preto sa jej dajú odpustiť aj občasné zakopnutia. Hlavne keď sa dostanete do druhej polovice knihy - vtedy sa už začnú (konečne) zužitkovať všetky rozohrané línie a vzťahové peripetie získavajú potrebnú dramatickosť. Či už tie partnerské, keďže Fixie aj Sebastian sa potýkajú s nástrahami iných láskychtivých osôb, alebo aj rodinné. Fixie sa totiž musí vymaniť z područia podvodníkov, príživníkov a manipulátorov, ktorí docielili, že žena krátko pred tridsiatkou je naivnejšia (ak nie až hlúpejšia) než žiačka deviateho ročníka. Iste, niečo také sa neudeje z večera do rána, a najmä sa k tomu musí sama postaviť čelom. V tomto zmysle môže byť vzorom pre čitateľov v podobne neutešenej situácii, aj keď je nutné dodať, že zmena nastala pod vplyvom vonkajšieho stimulu. Ale predsa! 

Sophie Kinsella (zdroj: Greelane.com)

"Seba poznám už dva týždne a nenašla som v ňom nič zlé, žiadny hnev ani aroganciu, nič, čo by mi prekážalo. Jediný zádrheľ - ak sa to tak dá nazvať - je jeho brat. Jeho izba. Celá tá situácia. Niekoľkokrát som mu navrhla, že mu pomôžem roztriediť tie časopisy, ale odbil ma. Párkrát som sa zmienila o Jamesovej izbe, ale Seb zmenil tému. Raz keď bol preč, vzala som kľúč - visí na háčiku v kuchyni, nie je skrytý - a rýchlo som otvorila dvere a nazrela dnu." (str. 282-283)

Máš to u mňa je pohodové, oddychové čítanie, pri ktorom môžete zabudnúť na starosti a okolitý svet. A ak sa nebudete priveľmi zamýšľať nad osobnosťou hlavnej hrdinky, užijete si viac aj jej vnútornú premenu. Sophie Kinsella má "smolu", že má na konte množstvo úspešných, vydarených titulov, a čitatelia teda pristupujú k jej novinkám s určitými očakávaniami. Jej skalní fanúšikovia môžu preto ostať trochu rozčarovaní a z tohto dôvodu by som knihu neodporúčal tým, ktorí chcú po jej diele siahnuť prvý raz. Pre istotu... Ide síce o slušný priemer, ale Sophie máva aj lepšiu formu. 

Originálny názov: I Owe You One
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Dokonalá zimná romantika

Romantika z dielne Aktuellu? Tomu sa nedá odolať. Toto vydavateľstvo sa totiž u mňa zapísalo mnohými kvalitnými kúskami a hneď, ako ohlási preklad určitej novinky, zbystrím pozornosť. A je pritom jedno, či ide o krimi, spoločenský román alebo historickú detektívku. Zasnežený Notting Hill je prvou časťou série odohrávajúcej sa počas zimného obdobia a na svoje si príde každý fanúšik ľúbostných príbehov. Nejde však pritom o zaznávanú červenú knižnicu, kniha ponúka úsmevný, dojemný príbeh, občas okorenený štipkou drámy plynúcej hlavne z narušených medziľudských vzťahov. Názov mi evokoval známy film s Juliou Roberts a Hughom Grantom, no slávna londýnska štvrť je dejiskom i mnohých iných emotívnych stretnutí. 

"Možno ho už nikdy neuvidím. Zrýchlila som. Som šialená, ak sa naháňam za úplne cudzím človekom? Preboha, veď ho nepoznám. Pravdepodobne je ženatý. Ak nie, tak musí mať priateľku. Ako sa mi podarilo prejsť od úsmevu v metre a zopár koketných žartíkov až na územie romantických komédií a k presvedčeniu, že by mohol byť ten pravý? Som bláznivá alebo iba zúfalá? Zabočila som za roh rýchlym klusom, prehnala som sa popri ňom a prudko som zabrzdila, no pošmykla som sa a zamávala som rukami ako veterný mlyn, len aby som udržala rovnováhu." (str. 24)

Jules Wakeová vytvorila veľmi príjemnú romantickú komédiu, aká vás v tomto sviatočnom čase určite rozohreje. Rozprávačkou príbehu je Viola hrajúca v orchestri na violu (nomen omen ako vyšité), ktorej popri starostlivosti o príbuzenstvo neostáva veľa času na osobný život. To však neznamená, že by netúžila po svojom pánovi Božskom. Ten by bol pre ňu zároveň istým vykúpením z rodinného stereotypu a zajatia v podobe samaritánskeho komplexu, pretože jednoducho nedokáže niekomu odmietnuť pomoc. To sa prejaví aj pri príprave školského vianočného predstavenia, kde sa nečakane stretne s dokonalým adeptom na toho pravého. Na Natea už pritom natrafila v metre, kde medzi nimi preskočila iskra, no má to hneď niekoľko háčikov. Tým najväčším je, že je ženatý. Čo na tom, že jeho manželka žije v zahraničí a dáva prednosť kariére pred teplom domáceho kozuba? Dôležitým spojivom medzi osamelými dušami sa stane Nateova dcérka Grace. Dalo by sa povedať, že vzťah Violy a Grace je v istom ohľade ešte významnejší než s jej otcom. Dievčatko, ktoré už na vlastnej koži zažilo trpkú príchuť sklamania, nechce nič iné, iba byť milované. Prostredníctvom Violy si aj Nate uvedomí, ako môže zapracovať na svojej výchove, a tento prvok je napokon jedným z viacerých, na základe ktorých si vybudujú vzájomný rešpekt, sympatie a lásku. Celý proces je však sprevádzaný rôznymi situáciami, pri ktorých sa nezdržíte smiechu, no občas budete i nechápavo krútiť hlavou. Autorka totiž miestami vypĺňa dej hluchými pasážami, do príbehu vstupujú zbytočné vedľajšie postavy a ústredné duo dokonca niekedy nevyhráva cenu za najpríjemnejšie osoby. Mne z profesionálnej deformácie prekážali aj gramatické či pravopisné chyby v texte - zaslúžil by si pozornejšie oko. Tie však našťastie nijako neznížia vašu chuť pustiť sa po dočítaní knihy do stavania snehuliaka, ísť sa prejsť zasneženými ulicami či dopriať si pestrú paletu koláčikov. Román neprináša originálne myšlienky, ale svoje poslanie klasickej zimnej rozprávky plní na výbornú. Je to vítaná zmena oproti eroticky nabitým príbehom a skrotení zlého chlapca slušným dievčaťom. 

Jules Wakeová (zdroj: Hemel Today)

"Z času na čas som sa ukradomky pozrela na jeho príťažlivý profil a takmer som mu neodolala. A vždy keď som to urobila, v mysli sa mi opäť vynorila dotieravo neodbytná spomienka na náš bozk. Takmer som cítila jeho nežné pery a jemné strnisko na pokožke. Uľavilo sa mi, že vyzerá úplne pohltený prácou a že si nevšíma moje časté pohľady. Sme iba kamaráti, nahovárala som si v duchu. Nate nič viac nechce a ja na to nesmiem zabúdať a nedovoľovať svojim vzdorovitým hormónom, aby nado mnou prevzali moc." (str. 194)

Zasnežený Notting Hill vás síce neprekvapí, ale oddýchnete si pri ňom a skvele vás naladí na nadchádzajúcu zimu. Nenútená atmosféra ticho padajúceho snehu, nádeje v ľudské dobro a silu blízkych sú balzamom pre človeka túžiaceho po upokojujúcich slovách. Vzhľadom na žáner a jeho ciele sa dajú odpustiť aj niektoré chybičky krásy. Bol by hriech čítať tento román mimo aktuálnej sezóny, a ak sa vám zapáči, mám pre vás dobrú správu - vonku je už aj druhý diel série s názvom Zasnežená Covent Garden. Takže sa správne nalaďte a užívajte si lásku na pozadí vianočného chaosu. 

Originálny názov: Notting Hill in the Snow
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Bezradne jedinečná cesta za poznaním seba samého

Absolútne nerozumiem, ako mi mohla v čase vydania (v roku 2018) ujsť táto kniha. Má všetko, čo od daného typu príbehu očakávam - špecifického a pritom celkom obyčajného hrdinu, motív vykročenia z dlhoročnej komfortnej zóny a hlavne priehrštie humoru v rôznych polohách. Zároveň ide o príjemné vybočenie z línie kriminálok, ktoré sa mi v poslednom čase dostávajú do rúk. Ani som si neuvedomil, ako mi chýba odľahčený román, otvárajúci i závažnejšie témy. Tie sa však týkajú človeka ako takého - našich osobností, emócií, akceptácie a užívania si života naplno. Dej je síce prešpikovaný slnkom a teplom, no je ako stvorený na vianočné obdobie. Svojím zameraním na ľudskosť je ideálnym partnerom na dlhé zimné večery, nehovoriac o vhodnom darčeku pre každého, kto potrebuje na chvíľu spomaliť a zamyslieť sa nad vlastným smerovaním. 

"Bronfman sa obrátil a pobral sa preč od stola, kde predtým sedela Sheila McNabbová. Bol stratený v neznámych pocitoch, zmätený neznámym výrazom hra piati proti jednému. Mal zapnutého autopilota, pravdepodobne smeroval k svojmu autu. Vnútri cítil napätie, akoby mal vnútornosti zviazané do uzlov, čoraz tesnejšie a tesnejšie. Prepásol ju. Bez nej sa cítil trochu osamelý. Ale prečo? Veď pred dnešným dňom sa s ňou nikdy nerozprával. Ten pocit mu nedával zmysel. No v tme jeho osamelej duše sa zažala iskierka, z ktorej mohol byť oheň." (str. 49)

Daniel Wallace vytvoril postavu, s akou sa podľa mňa dokážu mnohí stotožniť, hoci na prvý pohľad môže pôsobiť bizarne, ba až podivne. Edsel Bronfman (už len samotné meno je dosť nezvyčajné) je tridsiatnik, žijúci v jasne vymedzených mantineloch. Pracuje, stará sa o mamu postihnutú demenciou a ženám sa vyhýba, pretože sa bojí, že vzťah by mu výrazne narušil stereotyp. Z ničoho nič však príde stimul, ktorý ho vytrhne z letargie a prebudí predstavy, o akých ani netušil, že v ňom driemu. Telefonát od operátorky oznamujúcej, že vyhral víkendový pobyt na Floride pre dve osoby, ho podnieti nájsť si v priebehu troch mesiacov partnerku. Do novej úlohy sa vrhne ako do všetkých ostatných vo svojej práci - s vervou a náležitou zodpovednosťou. Vďaka vidine luxusnej dovolenky je konečne ochotný prekročiť svoj tieň, čo sa odrazí vo viacerých oblastiach. Začne chodiť do posilňovne, nadväzuje rozhovory so susedmi aj recepčnou v práci. Čo môže niekomu pripadať ako bežný jav, iný vníma ako herkulovskú úlohu. V súčasnej dobe bohatej na úzkosť, introvertnosť a strach z neznámeho je kontrast so žoviálnosťou okolia jedným zo základných prvkov diela. Názov Neobyčajné dobrodružstvá môže vzhľadom na situácie, v akých sa Edsel ocitá, vyznieť mierne ironicky, no preňho ako človeka ide o nesmierne významný posun vpred. Autor však v nijakom prípade nemoralizuje, hodnotenie necháva na čitateľa. S Bronfmanom sa zrejme ľahšie stotožnia introverti, pre ktorých môže byť vzorom, čo sa týka vykročenia zo zaužívaných ciest, a extroverti zas snáď lepšie pochopia, čo prežívajú inak vnútorne nastavení ľudia. Príbeh síce nie je extra vygradovaný, ale nebudete sa pri ňom nudiť. Sledovanie Edselových peripetií je zábavné a držíte mu palce, aj keď by ste ním občas najradšej zatriasli. Napokon vám však ulahodí, pretože sám začne konať proti svojej prirodzenosti... hm, azda by bolo presnejšie povedať, že zisťuje, čo v skutočnosti potrebuje, a je ochotný dosiahnuť to aj za určitú obetu. Premena jeho osobnosti nie je žiadny zázrak, ale výsledok jeho vlastného úsilia. Aj preto mu ako protagonistovi všetko uveríte, rovnako ako ďalším postavám, z ktorých ma najviac bavili Bronfmanova matka, zosobnená otvorenosť, a Sheila s jej zvieracím svetom. 

Daniel Wallace (zdroj: Tuesday Agency)

"Bronfmana šokovalo, aké to bolo ľahké. Nebolo na to treba nijaký kumšt. Stačilo zdvihnúť telefón, dostaviť sa na nejaké miesto v nejakom čase, sadnúť si na sedadlo spolujazdca, nechať Sheilu riadiť, doslova aj prenesene. Keď sedel za volantom on, bolo jej nevoľno (zle brzdil), a jej auto bolo krajšie a o dekádu mladšie než jeho - a celkom mu to vyhovovalo. Keby bol vedel, že mať vzťah so ženou je také ľahké, možno by sa bol viac snažil mať nejaký už skôr, ale keby sa bol viac snažil, nebolo by to také ľahké, ako to bolo so Sheilou." (str. 203)

Z anotácie sa môže zdať, že dovolenkový pobyt na Floride je hlavným motívom, no hoci je veľmi dôležitý, tvorí skôr akýsi pomyselný hnací motor. Daniel Wallace totiž predostiera myšlienku, že cesta je neraz významnejšia ako sám cieľ. Jednotlivé kapitoly približujú jeho úsilie nájsť si vhodnú partnerku, rovnako sa dozviete mnoho podrobností o Bronfmanovom živote. Záver je pekne vyšperkovaný, dejovo aj ideovo dômyselne uzatvára hrdinovu misiu a zanechá vo vás príjemný pocit uspokojenia. Neobyčajné dobrodružstvá som si užil, pretože majú čo ponúknuť a originálnym spôsobom spracúvajú témy blízke mnohým čitateľom. Som rád, že stále vznikajú ústretové romány o ľuďoch a pre ľudí :-)

Originálny názov: Extraordinary Adventures
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Adriana Oravcová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Narušenie krehkej magickej rovnováhy

Urban fantasy je čoraz vyhľadávanejším subžánrom fantastiky, ktorý v sebe spája reálny svet s prvkami mágie, a tým snáď podnecuje fantáziu čitateľa ešte viac než úplne nové prostredia. Kto z nás, večných rojkov, sa nezamýšľal nad tým, či predsa len neexistuje za neviditeľnou oponou čosi viac ako bežná skutočnosť? Ben Aaronovitch rozohral pomerne náročnú hru, keďže sa svojím osobitým rozprávačským štýlom nemusí trafiť do vkusu väčšinového čitateľa. Odchovanci Terryho Pratchetta, Neila Gaimana či dokonca J. K. Rowlingovej, zvyknutí na dynamický dej, živý jazyk a vygradovaný dej, môžu ostať mierne rozčarovaní. Rieky Londýna majú totiž trefný názov, aj čo sa týka celkovej atmosféry. Príbeh plynie pokojne, nikam sa nenáhli, ale postupuje rovnomerne od prameňa až po ústie. 

"Likvidácia rodiny, v ktorej figurujú charizmatickí bohatí ľudia, musela byť pre každého šéfredaktora reportážou snov. Len čo rozobrali desivé detaily, mohli reportáž rozšíriť na otázku, čo tragická smrť rodiny Coopertownovcov vypovedá o našej spoločnosti a že taká tragédia je obvinením modernej kultúry/svetského humanizmu/politickej korektnosti/situácie v Palestíne - nehodiace sa prečiarknite. Jediné, čo by mohlo takú reportáž vylepšiť, by bola účasť peknej blonďavej policajtky. A ešte by som dodal, že ju samu vyslali na nebezpečnú misiu. Kládli by otázky a odpovede by ignorovali." (str. 81)

Ústredná postava čarodejníckeho učňa síce zaváňa inšpiráciou v inej kultovej sérii, ale Peter Grant kráča vlastnou cestou a pohybuje sa v odlišnom svete, hoci tiež na pomedzí s tým naším. Vždy je pre čitateľa výhodné, keď prvky magického prostredia objavuje spolu s hrdinom, ako je to aj v tomto prípade. Peter chcel byť policajtom, no zachovanie čarovnej rovnováhy je nemenej dôležité ako chytanie páchateľov trestných činov. Nakoniec však nie je ďaleko od svojho niekdajšieho cieľa, pretože aj za oponou kúzel je nutné vyriešiť brutálnu vraždu. Kombinácia učenia, detektívky a nove mytológie znie ako veľké lákadlo. Román Bena Aaronovitcha ním v podstate aj je, i keď som mal miestami problém zorientovať sa v množstve motívov a odbočiek. Neviním za to len autora, priznávam, mohol som sa viac sústrediť :D Tým vás chcem iba upozorniť, že nejde o povrchné čítanie, ale vyžaduje si vaše väčšie zapojenie. Autor nepodceňuje adresátov svojho textu a nič im neuľahčuje. S pokojom Angličana vám predostrie konflikt medzi riečnymi bohmi, ktorý môže viesť k domino efektu a zrútiť krehký stav v meste. Páči sa mi, že príbeh nie je jednoliaty, ale popri línii s nadprirodzenými bytosťami a zabudnutými rituálmi sa k slovu dostáva aj vzťahová rovina. Nijako však nenarúša hlavný námet, skvele sa dopĺňajú a predstavujú pevný základný kameň celej série. Aj to je zrejme dôvod, prečo sa autor nenáhli, je si dobre vedomý, že na vyrozprávanie všetkých súvislostí bude mať ešte dosť času i priestoru. Preto verím, že Rieky Londýna okrem pokojného toku ukážu aj svoju dravšiu, rozbúrenejšiu podobu. Neraz som mal totiž dojem, že už-už dôjde k nejakej dramatickejšej udalosti, no napokon sa ukázalo, že sa mýlim. Nazdávam sa, že príbehu by prospelo svižnejšie tempo, ale keďže ide o prvú Aaronovitchovu knihu, ktorú som čítal, je dosť možné, že je to jednoducho jeho štýl, a musím sa naň teda iba správne naladiť. No hoci sa nebudete pri čítaní triasť od napätia ani nahlas smiať, väčšinu času vám nezmizne z pier slabý úsmev. Veľkou devízou textu je suchý britský humor, množstvo spoločensko-kultúrnych narážok a trefných komentárov. Vtipné postrehy sa našťastie nestrácajú v preklade, za čo patrí pani prekladateľke Oľge Kralovičovej môj obdiv. Spracovať román tohto typu musí byť skutočná výzva.

Ben Aaronovitch (zdroj: ENWorld.org)

"Pred človekom s ručnou zbraňou môžete začať utekať, najmä za nepriaznivých svetelných podmienok a za predpokladu, že nezabudnete kľučkovať a dostatočne rýchlo zväčšujete priestor, ktorý musí strelec pokrývať. Nehovorím, že ma taká možnosť nelákala, ale keby som v tej chvíli vzal nohy na plecia, strelcovi by nič nezabránilo urobiť pár krokov a streliť Nightingala do hlavy. Bol som vycvičený strelcov upokojovať a pritom pomaly cúvať; hovorom nadväzujete kontakt a sústredíte pozornosť podozrivého na seba, aby sa civilisti mohli dostať do bezpečia." (str. 254)

Ďalšou výhodou Riek Londýna sú náznaky, čo nás môže čakať v budúcnosti. Znalci fantastiky majú sériu už pravdepodobne prelúskanú, ale nováčikovia ako ja stále netušia, čo príde. Osobne by som sa rád dozvedel napríklad niečo viac o Petrovom pôvode alebo o minulosti inšpektora Nightingala. Takisto verím, že postupne vypláva na povrch aj jasnejšia motivácia niektorých postáv, prípadne že príbeh získa celistvejší nádych a nebude pôsobiť tak zmätočne. Žánrový mix je síce čitateľsky príťažlivý, ale ide o náročný spisovateľský oriešok. Ešteže je Londýn takým vďačným zdrojom rôznych motívov, mýtov a budovania tajuplnej atmosféry. 

Originálny názov: Rivers of London
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rieky Londýna)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Muži v rokoch, pred rokmi i s nárokmi

Umelecký talent Igora Adamca sa neobmedzuje iba na herecké majstrovstvo, svoju všestrannosť dokázal už vo viacerých oblastiach, medzi ktoré patrí aj literárna tvorba. Vďaka vydavateľstvu Artis Omnis sme sa o tom mohli presvedčiť na základe knihy Keď vonku prší, kde zhrnul svoje spomienky a životné postrehy. Svoju aktuálnu novinku koncipoval podobne, tiež ide o krátke texty reflektujúce rôzne dianie, osoby i sféry. Z môjho pohľadu sa však tentoraz výrazne zvýšili jeho šance zaujať širšiu čitateľskú obec. Značne sa totiž zväčšil rozptyl tém, od osobných motívov sa dostáva k spoločenským, kultúrnym aj historickým, čo vnímam nielen ako prirodzený krok v jeho autorskom napredovaní, ale aj ako prejav všeobecného rozhľadu. 

"Platónov učiteľ Sokrates skončil neslávne. Veľa rečnil, za čo ho súdili, robil si nevhodnú prču zo súdu, za čo ho odsúdili. Podľa paragrafu toho a toho musel vypiť fľaštičku bolehlavu a umrieť. Zrejme skonal na bolesť hlavy. Pozoruhodné. V tých časoch zjavne nepoznali ibalgin. Taký bolehlav vie znepríjemniť život. Spomeňte si na lacné krabicové vína. Rána po žúroch bývali na umretie. Aj bez súdu. Platón chodieval rečniť na aténske námestia. Ale len tak placho, aby nedopadol ako jeho pedagóg." (str. 15)

Ktovie, podľa akého kľúča si autor vyberal jednotlivé osobnosti. Utkveli mu v pamäti ešte zo školských čias? Považuje ich za výrazné symboly ich doby? Alebo sa jednoducho stali takými populárnymi, že si vyslúžili ďalšie "teplé miestečko" na stránkach knihy? Nech už je dôvod akýkoľvek, Igorovi Adamcovi sa podarilo vybrať pestrú plejádu známych mien z rôznych oblastí. Zvolil pritom zaujímavý prístup. Vyberá si určitý motív zo života či pôsobenia pánov a hľadí naň svojou optikou, vyznačujúcou sa nadhľadom, satirou i trefnou hyperbolizáciou. Občas prepojí minulosť so súčasnosťou, inokedy sa pohybuje v hraniciach vymedzeného časopriestoru, no vždy na vás čaká nevšedná, originálna myšlienka. Mená z učebníc dejepisu (a nielen toho) získavajú nádych ľudskosti, mnohí velikáni sa dostávajú do celkom obyčajných situácií, pričom to ani trochu neznižuje ich význam. Skôr naopak, z viacerých textov sa dokážete i čomusi priučiť. Autor však nijakým spôsobom nepodceňuje svojich čitateľov, ba dokonca predpokladá, že disponujú dostatočnými vedomosťami, aby vedeli čítať aj medzi riadkami a pochopili všetky väčšie i menšie náznaky. Knihu by som preto odporučil najmä tým, ktorí majú aspoň minimálne poňatie o svetových dejinách, literatúre a kultúre. Text je rozdelený na štyri časti (Starodávne legendy, Páni stredovekí, Borci v cylindroch, Hviezdy nových čias). Delenie podľa historických období je pomerne očividné, hoci nerozumiem, ako sa Tycho Brahe a Napoleon ocitli medzi stredovekými pánmi... Ide našťastie len o malú nezrovnalosť, ktorá nepokazí celkový dojem. Čo však vidím ako isté mínus, je obálka. Kombinácia farieb a grafika ako taká, obávam sa, na pultoch medzi žiarivými novinkami nepritiahnu dostatočnú pozornosť. Obsah by si v tomto smere zaslúžil s vonkajšou úpravou korešpondovať omnoho viac. 

Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)

"Na ostrove Feydau uprostred Loiry žil chlapec Žil. On sa teda písal Jules, ale čítal sa Žil. Malý, kučeravý a zvedavý. Pýtal sa všetkých na všetko. Otravoval dospelých svojimi otázkami, na ktoré mu väčšinou nevedeli odpovedať. Sníval o dobrodružstve a jeho strýko, ktorý bol maliarom krajiniek a portrétov a aktov, jeho chlapčenské sny podporoval. Rozprával mu neuveriteľné príbehy o veciach, o ktorých nikdy nikto nepočul a ktoré sa dovtedy nikde vo svete nestali." (str. 68)

Muži v rokoch nie sú určení len mužom a už vôbec nie iba tým v rokoch. Svojím širokým záberom môžu osloviť každého človeka s otvorenou mysľou, bystrým úsudkom a znalcom kvalitného rozhovoru. Pretože práve ten prebieha medzi Igorom Adamcom a čitateľom, spokojne sa usmievajúcim pri spoznávaní autorovho zámeru. Knižka príjemným a neviazaným spôsobom rozširuje zbierky krátkych textov a vyvolá i zvedavosť, čím nás Igor poteší nabudúce.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. 

Sherlock nie je jediný detektív v rodine

Mladšiu sestru svetoznámeho detektíva som ako väčšina našincov spoznal vďaka filmu na Netflixe. Dúfal som, že niektoré vydavateľstvo sa chytí jeho úspechu a prinesie nám jeho predlohu, a dočkal som sa. CooBoo nám poskytlo možnosť spoznať Enolu Holmesovú aj v knižnej verzii a predstavilo ju i tým, ktorí sa s ňou nestretli v podobe prepožičanej Millie Bobby Brownovou. Prekvapilo ma, že kniha vyšla pôvodne už v roku 2006, myslel som si, že ide o novší kúsok. Nič to však nemení na jej kvalitách, skôr naopak, je dôkazom, že sa nezviezla na súčasnom trende young adult, ale razí si vlastnú cestu. Od dnešných titulov sa odlišuje aj rozsahom. Knihu prečítate raz-dva, nejde o žiadne náročné čítanie, jej odporúčanie čitateľom od dvanástich rokov je teda viac než adekvátne, hoci po nej bez problémov môžu siahnuť aj tí skôr narodení. 

"Netušila som, ako by niečo mohlo byť v maminom obrázku, ani čo by to malo byť, ale bola som si istá, že som to správne pochopila a že sa tam musím ísť pozrieť. Práve teraz. V najtemnejšej nočnej hodine. Keď sa to nikto, a obzvlášť môj brat Mycroft, nedozvie. Dievčatá by sa mali hrať s bábikami. Za roky môjho detstva mi dospelí, ktorí to so mnou mysleli dobre, venovali veľa bábik. Neznášala som bábiky, vždy som im odtrhla hlavu, ale teraz som pre konečne našla využitie. V dutej hlavičke blond bábiky som si schovala kľúč k maminým izbám. Raz-dva som ho mala v ruke." (str. 69)

Kratší rozsah má za následok dynamický príbeh, no zároveň pokrivkáva v hlbšej charakteristike postáv a širšie spracovaných scénach. Text preto občas vyznieva trochu povrchne, no stále som si pripomínal, že je určený mladším ročníkom, nie vždy holdujúcim motívom spomaľujúcim dej. A Enola Holmesová môže byť žiarivým príkladom šikovnej, odvážnej a pritom citlivej tínedžerky, snažiacej sa presadiť vo svete, ktorý až tak nepraje ambicióznym dievčatám. Samozrejme, je zbytočné polemizovať o uveriteľnosti knihy, jej podstata spočíva kdesi celkom inde. Enola si zachováva svoj šarm a odhodlanie, v prípade potreby by ste radi mali na svojej strane takého človeka ako stratený markíz. Čo sa samotného prípadu týka, ten je iný než vo filme, ktorý si vzal z originálu praktiky len základnú myšlienku a rozvil ju po svojom. A dá sa povedať, že lepšie. Väčšinou to býva naopak - kniha poskytuje autorom väčšiu slobodu pri vykreslení postáv a dejových línií. Nancy Springer však motívy oklieštila na to najnutnejšie, akoby sa bála priveľmi popustiť uzdu. Enola má štrnásť rokov a v mnohých ohľadoch sa dokáže správať ako otravná tínedžerka, ale pritom jej držíte palce, pretože vyrastať v tieni bratov, ako sú Sherlock a Mycroft, nemôže byť ľahké. Vydobytie si vlastného miesta v rodine a spoločnosti a poukázať na vlastné schopnosti sa teda nestáva iba možnosťou, ale priam nutnosťou. Hľadanie matky, hoci stratený je mladý markíz, poskytuje dostatok priestoru na prienik do rodinných väzieb z celkom inej strany, ako sme zvyknutí z klasických príbehov o detektívovi z Baker Street. Ak sa chystá Prípad zmiznutého markíza čítať niekto, kto nepozná Holmesa, ani zďaleka si ho neužije ako ten, kto sa v problematike pohybuje aspoň trochu. Netvrdím, že je potrebné poznať ju detailne, stačí základný prehľad o Sherlockovej osobnosti. Autorka sa snažila zobraziť svoju hrdinku v rovnako brilantnej verzii, no miestami pôsobí na svoj vek azda až príliš arogantne. Ba ani celý prípad nie je prípadom v pravom slova zmysle a záhada sa vyrieši bleskovo rýchlo. 

Nancy Springer (zdroj: Popular Networth)

"Ako som tak rachotila po koľajach smerom k tomu veľkému mestu, niečo mi napadlo a musela som sa pod závojom usmiať - predstava, že sa schovám bratom priamo pod nosom, sa mi páčila ešte viac, keď teraz o mne vedia. Možno budú musieť prehodnotiť názor na mozgovú kapacitu svojej omylom narodenej mladšej sestry... Keďže sa zmenili okolnosti, nebudem si môcť po príjazde do mesta najať drožku. Sherlock Holmes bude drožkárov isto spovedať... Asi budem musieť ísť pešo, aby som sa dosť vzdialila od stanice, ale kam? Keď sa vydám na nesprávnu ulicu, môžem naraziť na niekoho, kto nie je dobrý. Na zlodejov alebo... dokonca na nejakého vraha." (str. 114)

Keby som patril do cieľovej skupiny, zrejme by som knihu hodnotil lepšie. Číta sa rýchlo, vychádza zo známych súvislostí, disponuje nebojácnou hrdinkou primeraného veku a rozbieha šesťdielnu sériu, počas ktorej sa dá očakávať určitý vývoj. Nekomplikované pátranie je základom zrodu novej detektívnej ikony viktoriánskeho Anglicka. Nancy Springer trafila Enolou do čierneho a v čase vydania asi ani netušila, ako sa o pätnásť rokov preslávi. A aj keď je Prípad zmiznutého markíza viac-menej priemerným dielom, viem, že ani ďalšie časti neujdú mojej pozornosti.

Originálny názov:  The Case of the Missing Marquess
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Enola Holmesová)
Preklad: Mária Havranová
Počet strán: 184

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Ako sceliť rozbité srdce

Málokedy ma udalosti v knihách dojmú natoľko, že by som uronil slzu. Preto, keď je nejaký titul ohlasovaný ako doják, pri ktorom sa vám naplno otvoria slzné kanáliky, pristupujem k nemu skepticky. Nazdávam sa totiž, že na mňa číha prehnane sentimentálny príbeh tlačiaci na pílu, cielene vyvolávajúci v čitateľovi búrku emócií. Reakcie na Môj prvý tanec zneli práve tak, no zaujal ma názov a ani anotácia neznela zle. Zdalo sa, že okrem pestrej palety pocitov sa dočkám aj vydarenej romantickej komédie a osobne vždy dám šancu knihám, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do umeleckého sveta. Rozvíjať tanec na stránkach je pomerne náročné a závisí od rozprávačského talentu autora či autorky, nakoľko dokáže preniesť jeho aspekty do vnímania čitateľa. 

"Pri refréne schytí stojan mikrofónu a nahne ho dopredu, akoby potreboval na svoj hlas viac miesta, akoby potreboval viac mieta na emócie, ktoré nám chce odovzdať, aby v nás rástli. V mysli sa mi vynorí obraz toho, ako bude vyzerať jeho budúcnosť. Žiaden malý klub, ale štadión. Nie päťdesiat ľudí, ale päťdesiattisíc. Nie nedokončená pieseň, ale celý zoznam hitov. V tejto budúcnosti dostane všetko, po čom túži. Ale potom pokrútim hlavou, lebo sa to, samozrejme, takto nestane. Za posledné týždne som kvôli svojim víziám videla dostatok zlomených sŕdc, aby som vedela, že život takmer nikdy nie je taký, aký si myslíte, že bude." (str. 106-107)

Meno Nicoly Yoon mi bolo povedomé, hoci som od nej ešte nič nečítal. Až neskôr mi došlo, že som videl filmy nakrútené podľa jej kníh. Tie ma síce bavili, ale hneď som ich zaradil do kategórie raz a dosť. Každopádne mi bolo jasné, že Nicola je skúsená spisovateľka a v správnych rukách sa náročný námet  môže vydať nezabudnuteľnou cestou. A naozaj to tak bolo! Jej novinka, ktorá vyšla v slovenskom preklade pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo, vás odzbrojí čarovným, provokujúcim príbehom o nutnosti riskovať, žiť naplno a nabrať odvahu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Ústrednou hrdinkou je osemnásťročná Evie, ktorá na prahu dospelosti čelí rozpadu manželstva svojich rodičov a potýka sa aj s dôsledkami toho, že videla otca bozkávať cudziu ženu. Tu sa hneď musím pristaviť. Pokiaľ ide o rozvod rodičov, ten je, žiaľ, pomerne bežnou súčasťou života mladých ľudí, a väčšina autorov sa zameriava na jeho spracovanie mladšími tínedžermi. Páči sa mi, že Nicola Yoon poukazuje na jeho prežívanie aj u človeka, ktorý je už podľa zákona dospelý. Evie sa pohybuje na hranici detstva a so všetkými ďalšími zmenami, čo na ňu čakajú, ho vníma ešte intenzívnejšie. Nemyslite si však, že sa vyžíva v trápení, popritom sa dostáva do mnohých zábavných situácií, ktoré kompenzujú ťaživejšie témy a zároveň pripravujú pôdu pre nadchádzajúce udalosti. Evie sa zatvrdí a prestáva veriť vo večnú lásku. Zbavuje sa zbierky romantických kníh, pričom získa inú, čo jej obráti život hore nohami. Má názov Môj prvý tanec, čo je zvláštne samo osebe, ale Evie začne mať odvtedy vízie, kde vidí priebeh vzťahu rôznych párov (a najmä ich rozchody). Tie zdieľa so svojím kamarátom Martinom, ktorý mi ako postava s krásne otvorenou mysľou veľmi sadol. Pátranie po záhadnej žene, ktorá jej knihu venovala, zavedie Evie do tanečného štúdia La Brea. Zapíše sa na kurz a zoznámi sa s chlapcom menom X (skratka od Xaviera). Tento moment je zlomový a Evie postupne prehodnocuje svoje postoje k nadväzovaniu bližších kontaktov, láske i jej pominutiu. Popritom, ako sa učí rôzne tance a pripravuje sa na súťaž, pomaly, ale isto podlieha Xavierovmu šarmu. Ako by aj nie, keď je navyše aj lídrom rockovej kapely a predstavuje svieži vietor v jej pochmúrnych, zmätených dňoch? 

Nicola Yoon (zdroj: NPR)

"Viem, že ho pobozkám. Úprimne, nič ma nemôže zastaviť. Chcem ho pobozkať už nejaký čas. Asi od LaLaLand prehliadok. Možno som to chcela ešte skôr. Jediný dôvod, prečo som to ešte neurobila, je to, že sa bojím. Bojím sa kvôli otcovi a rozvodu. Kvôli víziám. Čo keď uvidím našu budúcnosť? Čo keď nebudeme mať dobrú budúcnosť? Ale už sa viac nechcem báť. Nahnem sa a zakloním hlavu. Narazíme o seba zubami. Usmeje sa mi do pier a na sekundu sa odtiahne, aby upravil našu polohu." (str. 124)

Nicola Yoon skvele mieša skutočnú kliatbu s tým, ako si my sami neraz vytvárame vlastné prekliatia, zvaľujúc vinu na okolitý svet. Tento ústretový, sugestívny román jemne vnáša do mysle čitateľa pravdu o tom, aké je dôležité narúšať stereotyp, prekonávať sa a hľadať nové spôsoby riešenia problémov. A, prirodzene, nebáť sa požiadať o pomoc iných ľudí, pretože to nie je prejavom slabosti, práve naopak. Ide o prejav dôvery, čo môže viesť k ďalším netušeným možnostiam. Môj prvý tanec prečítate raz-dva, kapitoly sú krátke, ale dojem vo vás ostane dlho. Som rád, že som sa tejto knihe nevyhol, ani by som netušil, o čo prichádzam. Prajem jej úspešnú cestu do slovenských sŕdc, moje si už získala. 

Originálny názov: Instructions for Dancing
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Lesniaková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Hitparáda najšialenejších učiteľov

Edíciu kníh pre deti z pera Davida Walliamsa (mimochodom, aj úspešného herca) som registroval už predtým, ale dopracoval som sa k nej konečne až teraz. Čo ma k nej napokon priviedlo? Názov najnovšieho prírastku, ktorému som jednoducho nemohol odolať. Najhorší učitelia na svete sú pre mňa ako stredoškolského učiteľa a autora píšuceho príbehy z gymnázia ako stvorení! V pracovnom kolobehu natrafím na rôzne typy ľudí a bol som zvedavý, či skutočnosť prekoná riadky britského spisovateľa. Neviem, prečo som očakával, že jeho portréty sa budú zakladať na pravde 😀. No to, že je všetkých desať podivínov založených na fantázii, nijako neznižuje hodnotu a cieľ knihy. Skôr naopak. Trefne a pútavo reflektuje požiadavky modernej tvorby pre detského čitateľa. 

"Slečna Vrtocháňová si o sebe myslela, že je umeleckým dielom. Vo svojich oceľovomodrých topánkach, oranžovom klobúku, žltých šatách, s vejúcim ružovým šálom a čierno-bielymi pančuchami  však vyzerala skôr ako balenie gumových cukríkov. Učila výtvarnú výchovu na škole, ktorá bola stelesnením totálnej nudy: ZŠ Nudákovo. Škola bola bezfarebná, s výnimkou jednej miestnosti. Učebne výtvarnej výchovy (...) Slečná Vrtocháňová... sa totiž primaľovala do najznámejších obrazov všetkých čias." (str. 105)

Ak ste mali šťastie na učiteľov, dobre sa pobavíte. Ak ste náhodou narazili na komplikovanejšie povahy za katedrou, pri čítaní si na ne určite spomeniete. A možno zhodnotíte, že stále mohlo byť aj horšie. David Walliams predstavuje desať príšerných pedagógov, ktorí si svoje povolanie zmýlili s umeleckou estrádou, hniezdočkom zaľúbencov či ústavom na výkon trestu. Každý príbeh je iný, špecifický a zameraný na zveličenie istej charakterovej črty, hoci medzi nimi badať aj určité podobnosti. Napríklad vo vyvrcholení ich úpadku, vyznačujúcom sa rôznymi variáciami ukončenia ich praxe. Na druhej strane, keby zotrvali na svojej pozícii, školstvo by čelilo ešte väčšej kritike než doteraz. Veď posúďte sami... Matematikár pán Neúprosný má panický strach z lôpt, pretože ho v detstve trafila do hlavy demolačná guľa, a tak zakázal v škole a v okruhu sto kilometrov loptové hry. Pán a pani Trúbik-Ľúbikovci zas svojou nehynúcou láskou dusia celú školu a predefinujú pojmy gýč a klišé. Pani Zmijovičová sa vyžíva v rozdávaní pokút a trestov a keď sa vydá z knižnice za žiakmi na svojej trojkolke hrôzy, practe sa jej z cesty! Učiteľka výtvarnej výchovy slečna Vrtocháňová povýšila umenie na diagnózu a otvorenú myseľ zakopala v prospech klapiek na oči. Chemikár doktor Desivák je spolovice človek a spolovice príšera, čím pekne odkazuje na rôzne prepojenia vedy a reality, no okúsi páchnucu pomstu zo strany odhodlaného žiaka. Zástupkyňa pani Soptivá nemá pre nikoho milého slova, ale zato spojenie "Po škole!" by si mohla nechať vytetovať na čelo ako svoje životné motto. Učiteľka dramatickej výchovy slečna Taľafatková robí česť svojmu predmetu a vrchovato napĺňa jeho kritériá. Vyjadruje sa shakespearovskou rečou, urobí drámu z každej maličkosti a dámu z každého dievčaťa. Telocvikár pán Bruchoň už dávno nie je vzorom zdravého životného štýlu, ale blížiace sa majstrovstvá žiakov vo futbale sú príležitosťou ukázať, že je učiteľom na (ne)správnom mieste. Pani Pleskáčová je výnimkou potvrdzujúcou pravidlo, nie však tým, že by bola excelentnou pedagogičkou, ale tým, že nepatrí priamo medzi nich. Je kuchárkou v školskej jedálni, ktorá má už beztak svoju povesť, no žiadna z nevrlých pracovníčok nesiaha tejto nechuťáčke ani po členky. Plejádu pestrých postavičiek uzatvára pán Plaško, učiteľ, ktorý v skutočnosti nikdy neučil, pretože sa od strachu radšej ukryl pod katedrou alebo v skrini s metlami.

David Walliams (zdroj: The Guardian)

"Keď sa dusil a ležal vo vlastných slinách, začal tento kedysi obávaný učiteľ spriadať plány na pomstu. Keď sa v noci vrátil domov do svojho bytu, ktorý sa nachádzal v suteréne na okraji mesta, pobral sa rovno do svojho prísne tajného laboratória hlboko v podzemí. Tu, pri svetle sviečky, vymýšľal jeden trest za druhým, každý omnoho smrteľnejší ako bolo KRESLO TISÍC A JEDNÉHO PRDU. Na tabuľu si kreslil rôzne mechanizmy a zhromažďoval potrebné prísady. Do ucha si strčil ohybnú slamku a vysal všetok žltkastý maz." (str. 147-148)

Knihy tohto typu sú určite pomerne náročné na preklad, pretože vystihnúť charakter postavy a aplikovať ho na domáce pomery môže byť občas priam herkulovskou úlohou. Branislav Kočan sa jej však zhostil s veľkou cťou a patrí mu môj obdiv. Rovnako ako ilustrátorovi Tonymu Rossovi, bez ktorého by Najhorší učitelia na svete ani zďaleka neboli takí výstižní. Jeho spolupráca s Davidom Walliamsom vychádza na výbornú a oceňujem aj ich strieľanie si zo seba samých. Už samotný predhovor a hodnotenie známkami ma presvedčili, že ma čaká zábavné čítanie. Kniha je plná farieb, smiechu a bizarností a rozhodne nemusí byť určená iba deťom a už vôbec nie len školopovinným čitateľom 😊.

Originálny názov: The World´s Worst Teachers
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Branislav Kočan
Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Pohodové pátranie po vrahovej identite

Kniha Štvrtkový klub detektívov sa v záplave iných titulov určite nestratí. Na prvý pohľad zaujímavá otázka vám hneď padne do oka a po nej bude nasledovať anotácia a ďalšie sprievodné texty. Všetky sa nesú v milom, úsmevnom duchu, dokonca aj krátka zmienka o autorovi. Vydavateľstvo Slovart pristúpilo ku grafickému spracovaniu románu s primeranou "vážnosťou" a pekne sa vyhralo aj s oriezkou. Takýto vizuál je pohladením duše každého knihomoľa, ktorý si neužíva len obsah, ale aj formu. Debut Richarda Osmana je síce charakterizovaný ako krimi založené na pátraní po brutálnom vrahovi, ale pravda je kdesi inde. Teda... niežeby vyšetrovanie zločinu nebolo hlavným námetom. Je však zaobalený do omnoho jemnejších, láskavejších a hranice žánru presahujúcich motívov.  

"Elizabeth si prezrela všetky lajstrá, ale nedávalo to hlavu ani pätu. Potrebovala, aby sa na to niekto pozrel a vysvetlil jej, čo je čo. Je tam niečo mimoriadne? Niečo, do čoho môžeme strkať nos vo voľnej chvíli? Elizabeth verila, že v tých záznamoch budú skryté stopy. Ale kde? Spýtala som sa, či jej to nemohol vysvetliť muž, ktorý jej poskytol tie záznamy. Žiaľ, tomu človeku som urobila iba jednu láskavosť, nie dve, vyhlásila Elizabeth. A vraj ju prekvapuje, že vzhľadom na moje politické presvedčenie hovorím o mužovi. Mala pravdu, nebol to správny postoj, ale stavím sa, že to bol muž, povedala som, a ona pripustila, že mám pravdu." (str. 93)

Keď sa to tak vezme, dej knihy sa až tak nehýbe, prvá polovica pomerne stagnuje, ale pritom nemáte dojem, že sa nič nedeje. Môžu za to krátke kapitoly, striedanie uhlov pohľadu a všadeprítomná ľudskosť a pochopenie pre rôzne povahové prejavy. Štvrtkový klub detektívov pozostáva zo štyroch členov, a hoci sa zdá, že rozprávačkou je najnovší prírastok Joyce, prím hrá temperamentná Elizabeth. V tomto zmysle mi celkom nesedela kompozícia textu, keďže raz čítame zápisky z Joycinho denníka, inokedy - väčšinou - nahliadame na dianie cez optiku vševediaceho rozprávača. Striedanie pohľadu mi zavše nevadí, no tentoraz to na mňa ktovieprečo pôsobilo rušivo. Takzvaný "cosy crime" v sebe spája tradičnú britskú detektívku, suchý humor a pocit pohody plynúci z vykreslenia postáv, ktoré si rýchlo obľúbite. Ani sa nečudujem, že v krajine pôvodu zaznamenala taký nebývalý ohlas. Je poctou literárnym koreňom, miestnej náture aj určitým životným pravdám. Zasadenie deja do osady vytvorenej špeciálne pre rezidentov v dôchodkovom veku sa ukázalo ako trefa do čierneho. S podobným motívom už prišli aj iní autori či autorky (napr. Fínka Minna Lindgren), no Richard Osman viac než na riešenie zločinu a spoločenský presah stavil na prienik do vnútra ľudí, pre ktorých nie je vyšší vek dôvodom na nudu a bezobsažné dožívanie. Elizabeth je už istý čas zdrojom spisov k odloženým prípadom, a aj keď ide o príjemnú zábavku, na skutočný prípad si musí štvorica penzistov počkať. Možnosť zapojiť sa do aktívneho vyšetrovania sa naskytne, keď dôjde k vražde Tonyho Currana, obchodného partnera Iana Venthama, ktorý ho vyšachoval z miliónovej výstavby ďalšej osady. Tým sa stáva hlavným podozrivým, a keďže časť klubu bola svedkom ich hádky, sú pre políciu východiskovým zdrojom informácií. Do prípadu je navyše zapletený aj syn Rona - jedného z členov klubu a Elizabeth sa podarí získať na ich stranu aj mladú ambicióznu policajtku. Karty sú teda rozdané a čaká sa na ďalšie ťahy. Tých v druhej polovici knihy pribúda čoraz viac, až vyvrcholia v pomerne dramatickom finále. Som rád, že Osman nezabudol na prvok akcie a potešil aj jej priaznivcov. Niežeby sa zo stránok liali potoky krvi, ale vzhľadom na námet je určite na mieste poukázať na fakt, že roztomilí dôchodcovia predsa len stúpajú na otlak nebezpečnému vrahovi. Inak by to celé vyznelo ako rozprávka a výsledný dojem by nebol ani zďaleka taký pozitívny. 

Richard Osman (zdroj: Twitter)

"Možno si myslíte, že som posadnutá vraždami - odkedy som si začala písať denník, o inom nehovorím. Tak by som vám teda mala povedať aj čosi iné. Porozprávajme sa o niečom inom, ako sú vraždy. Čo vám mám povedať? Keď som po odchode z polície vytiahla vysávač, Elizabeth sa začudovala, odhadovala vraj, že používam Dyson. Vyhlásila som, že v mojom veku sotva. Ale možno by som to mala risknúť. A keď som povysávala, dali sme si pohár vína. Na fľaši nebola zátka, ale skrutkovací vrchnák, no človek si to dnes ani nevšimne, však? No víno je rovnako dobré." (str. 138-139)

Joyce, Elizabeth, Ron a Ibrahim sú postavy, s ktorými by ste si iste mali čo povedať, a práve to z nich robí také čitateľsky obľúbené a príťažlivé osobnosti. Ich rozhovory, pohnútky, prejavy a výmysly vás pobavia a prinútia zamyslieť sa nad údelom staršieho človeka. Produktívny vek je iba vágne pomenovanie, skutočná aktivita by sa mala posudzovať inak. Spoločnosť však neraz dôchodcov odsúva na druhú koľaj, hoci by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Richard Osman sa venuje aj téme vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vyrovnávaniu sa so stratou a smrťou i vedomiu, že s postupom času niekdajšie úspechy už nežiaria ako kedysi. Štvrtkový klub detektívov je príjemné, inteligentné čítanie, ako stvorené pre teplé letné dni. A keďže ide len o prvý diel série, do osady plnej životaschopných a zvedavých penzistov určite zavítam aj nabudúce.

Originálny názov: Thursday Murder Club

Príslušnosť k sérii: 1. diel

Preklad: Tamara Chovanová

Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Bizarné situácie vsadené do známeho vzorca

K novému románu Jonasa Jonassona som pristupoval s určitou opatrnosťou. Prischla mu totiž nálepka autora, ktorý dobyl literárny svet silným debutom a ďalšie knihy už boli kvalitatívne slabšie. V záplave škandinávskych trilerov či trende vojnových príbehov som však zatúžil po ľahšom žánri, ktorý by mi pošteklil bránicu a poskytol sympaticky nedokonalé postavy. Kniha Pomsta je sladká, a. s. sa zdala ako správna voľba a ukázala sa ako vhodná na sviatočné čítanie. Je uvoľnená, vtipná a ústretová voči čitateľovi v tom zmysle, že rád prijme pozvanie do akciovej spoločnosti využívajúcej ľudskú frustrovanosť a túžbu po spravodlivej (?) odplate. Ide o vynikajúci námet (pripomenul mi tým niektoré francúzske komédie), ktorý bol napokon aj patrične využitý. 

"Maľovať obrazy rovnako dobre ako skutočný umelec nie je zločin. Ani napodobňovanie umelcovho podpisu na kúsku papiera. Zločinom sa to stáva až vo chvíli, keď sa sfalšovaný podpis ocitne na rovnako sfalšovanom obraze. To už zišlo na um aj Hugovi. Ešteže v časoch internetu a sociálnych sietí existuje čosi, čo sa nazýva ľudový súd. Ak šikovní spolupracovníci firmy Pomsta je sladká, a. s., urobia svoju robotu dobre, Victora Alderheima odsúdia na doživotie ľudia aj celá odborná umelecká verejnosť." (str. 136)

Riaditeľom netypickej firmy je Hugo Hamlin a je nutné povedať, že jeho nápad sa ukázal ako raj pre najrôznejších podivínov, šialencov, ale aj pre ľudí reálne znechutených praktikami svojho okolia či systému. Asi každý z nás by občas využil možnosť navštíviť pobočku tejto spoločnosti, no nie? Nedajte sa odradiť, ak sa spočiatku začítate do príbehu trochu pomalšie. Jonasson si len pripravuje pôdu a oboznamuje vás s genézou celej myšlienky a dianím v pozadí. Robí to však premyslene, čomu je prispôsobená aj kompozícia textu. Ten je rozdelený na dvanásť častí a na svoje si prídu hlavne priaznivci výtvarného umenia. Dôležitou súčasťou deja je totiž život a tvorba Irmy Sternovej, ktorá síce nie je v našich končinách celkom známym menom, no jej obrazy sú naozaj krásne. Môžete sa o tom presvedčiť aj na konci knihy, kde nájdete podobizne jej troch diel. Pomsta je sladká, a. s., ako je u autora zvykom, v sebe mieša vážne témy so zľahčujúcim nadhľadom, preto je určená pre širokú škálu čitateľov. Má šancu zabodovať u tých, čo hľadajú príbeh s hlbším posolstvom, aj u tých, ktorí dávajú prednosť nenáročnej zábave. Vytvoriť takýto fungujúci stroj je náročné, ale myslím si, že Jonas Jonasson to tentoraz zvládol s väčším šarmom ako pri predchádzajúcich knihách. Páčilo sa mi, ako základný motív postupne rástol a gradoval až do uspokojivého finále. Tomu síce chýbalo čosi veľkolepejšie, akási výnimočná záverečná scéna, ale ani plynulý prechod k záveru nie je na zahodenie. Ak by bol dej založený na jednotlivých zákazkách, ani zďaleka by nebol taký konzistentný. Hugo však natrafí na klientov, s ktorými majú spoločného nepriateľa. A tak sa riaditeľ firmy sám stáva pomyselným zákazníkom a nový prípad získava preňho silný osobný rozmer. Priviesť darebáka pred brány spravodlivosti - aspoň tej morálnej, ak už nie súdnej - sa však nezaobíde bez množstva akcie, bizarných postavičiek a neočakávaných situácií. Ešteže sú hrdinovia takí pohotoví a vynaliezaví a dokážu sa z väčšiny problémov dostať. I keď treba tiež dodať, že nie vždy vlastnou zásluhou, no zakaždým je to zaručene nevšedné a úsmevné. 

Jonas Jonasson (zdroj: Twitter)

"Najväčší štokholmský hnusák a úchylák sedel v kuchyni sedemizbového bytu a pokúšal sa pozbierať myšlienky. Spočiatku sa mu nedarilo, lebo koza od hladu a smädu žalostne mečala. Po litri vody a štyroch jablkách sa ukázalo, že nepatrí k čistotným zvieratám. Takže: ktosi sa vlámal do obchodu, prekĺzol do pivnice a vyzdobil mu ju obrazmi, erotickými hračkami, nepravým heroínom - a jednou kozou. Ten ktosi musel byť Kevin, jeho bývalý chovanec (...) Ale prečo mu to urobil? A ako sa dostal k obrazom?" (str. 205)

Kto má načítané diela Jonasa Jonassona, bude mu pripadať kostra príbehu povedomá. Nedá sa totiž poprieť, že autor využíva určitú schému, ale rovnaký prístup je badateľný aj u iných svetových velikánov. Niektorým čitateľom sa to môže zdať trochu otrepané, iným zas ako istota, že dostanú presne to, čo od knihy očakávajú. Ale ako som už spomenul vyššie, keď sa do nej po pár desiatkach strán začítate, strávite pri nej príjemné chvíle. Pomsta je sladká, a. s. patrí v mojom rebríčku autorových románov na horné priečky a moja počiatočná nedôvera sa premenila na spokojnosť. Zdá sa, že Jonasson chytil druhý dych, preto dúfam, že aj nabudúce príde s nejakým zaujímavým námetom.

Originálny názov: Hämnden är ljuv AB

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Mária Bratová

Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Mágia nebola ešte nikdy taká bizarná!

Len nedávno nám vydavateľstvo Slovart ponúklo druhú časť série Mestská stráž a už nás potešilo tretím pokračovaním Vetroplašových dobrodružstiev. Tento nedoštudovaný mág, magnet na problémy a tŕň v oku mnohých členov Neviditeľnej univerzity si rýchlo dokázal získať srdcia čitateľov svojou bezprostrednosťou a nadhľadom. Napokon, silná dávka humoru a spoločenskej satiry je typickým znakom štýlu Terryho Pratchetta. Plochozem je miesto, kde nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad, a aj tentoraz sa Vetroplaš bude musieť mať na pozore pred mocibažnými záškodníkmi. Ako zvyčajne sa totiž ocitne uprostred diania, i keď nie vždy, samozrejme, vlastným pričinením. Náhody a nečakané situácie sú však to, čo máme na jeho peripetiách tak radi. 

"Ten, ktorého prebodla nožnicami, mal napokon asi viac šťastia ako druhý, ktorému zorala tvár oceľovým hrebeňom. Potom sa zohla, chytila meč, ktorý vypadol jednému z prepadnutých, a vrhla sa na dvoch ďalších. Vodca sa zvrtol, len čo začul výkriky, a v poslednej chvíli za sebou zbadal rozďavený vrchnák Batožiny. Presne v tej istej chvíli mu do chrbta ako delová guľa vletel Vetroplaš a sotil ho do bezmenných priepastí, ktoré sa ukrývali v mnohorozmerných útrobách truhlice." (str. 93)

Už sme si zvykli, že mesto Ankh-Morpork je epicentrom všemožných zoskupení, cechov a sprisahancov, ktorí dotvárajú jeho pestrý charakter. Čaroborci tento prvok doťahujú na maximum, keďže v centre deja je vojna mágov, hroziaca apokalypsa a trojica nesúrodých hrdinov, čo má navrátiť svetu na chrbte korytnačky poriadok. Vetroplaš by sa ako zvyčajne najradšej uchýlil na tiché, pokojné miesto, bokom od všetkých problémov, no vytúžený mier nenachádza, odkedy sa jeho súčasťou stalo prastaré a mocné zaklínadlo. Vďaka nemu síce už párkrát unikol aj obávanému Smrťovi, ktorý si naňho robí už dlho zálusk, ale v konečnom dôsledku mu priniesol viac starostí než osohu. Niki Ničiteľ je novou postavou, no je pevne rozhodnutý vybojovať si svoje pevné miesto medzi slávnymi hrdinami, a to za pomoci príručky. Je to zábavný motív, rady v knihe, podľa ktorých postupuje, parodujú bojové techniky i heroické správanie. Treťou členkou novovytvorenej partie je bojovníčka Conina, tvoriaca istý protiklad k Nikimu, pretože bojovnosť má v krvi, hoci jej túžba naplniť svoj potenciál spočíva kdesi celkom inde - v snahe stať sa uznávanou kaderníčkou. Fanúšikovia iste ocenia prepojenia medzi knihami, pretože Conina je navyše dcérou barbara Cohena... Na konci predošlej časti Ľahká fantastika ma zamrzelo, že sme sa rozlúčili s Vetroplašovým parťákom turistom Dvojkvietkom, ale nová skupina hrdinov v ničom nezaostáva, skôr poskytuje autorovi možnosť ešte viac zvýrazniť bizarnosti Plochozeme. Pri rastúcich počtoch dielov určitej série sa nevyhneme porovnávaniu... Čaroborci sa mi oproti ostatným častiam zdali nabitejší, čo sa rôznych motívov týka, zároveň však preto pôsobili akosti roztrieštenejšie. Vynahrádza to však vždy aktuálna téma (nerád používam slovo nadčasová) - čo dokáže s ľuďmi urobiť neobmedzená moc. Je priam neuveriteľné, ako Terry Pratchett dokázal zaobaliť spoločenské neduhy a charakterové vady do naoko zábavného a "rozprávkového" fantasy príbehu. 

"Takže stav je kritický. Tradičné čarodejníctvo sa lúči. Zbohom, univerzita, zbohom, stupne a rády. Každý čarodejník v srdci tušil, že základnou a prirodzenou jednotkou čarodejníctva a je jeden čarodejník... Celá štruktúra, ktorá slúžila na udržanie mágie v rovnováhe, sa práve rozpadala. Vetroplaš za ňou trpko ľutoval. Mágia mu nikdy ktovieako nešla, ale to bolo fuk. Vedel, kam patrí. Patril na samé dno, to áno, ale aspoň mal svoje miesto. Mohol zdvihnúť hlavu a vidieť, ako celá tá jemne vyladená mašinéria tiká a vyvažuje prirodzenú mágiu vytváranú točivým pohybom Plochozeme." (str. 218)

Príbeh ako zvyčajne disponuje aj veľkým množstvom vedľajších postáv. Niektoré fungujú iba ako doplnok, iné putujú z knihy do knihy a je len otázkou času, kedy dostanú väčší priestor. Zo širokého spektra bytostí mi najviac zaimponovali štyria jazdci apokalypsy a ich peripetie spôsobené nadmerným požívaním alkoholu. Tradične som sa tešil aj na Smrťa, ktorý nás v Čaroborcoch vovádza do deja. Táto časť Plochozeme síce nepatrí medzi najlepšie hodnotené, ale aj tak si udržuje vysokú kvalitu humoru, kultúrnych a politických odkazov i zaujímavého príbehu. V úvode knihy natrafíte na zmienku o chýbajúcej mape, ale vraj si ju môžete nakresliť sami. Ja osobne si mapy v románoch obzerám iba málokedy, preto ma to náramne pobavilo. Vetroplaš má teda za sebou ďalšie magické dobrodružstvo plné intríg a zla, ale i priateľstva a dobrých úmyslov. Jeho cesta však ešte zďaleka nie je na konci...

Originálny názov: Sourcery
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Vetroplaš), 5. diel (Plochozem)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 287

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Koniec boja proti démonom je v nedohľadne

Ktovie, či Cassandra Clare niekedy vyčerpá námety zo sveta Tieňolovcov, ktorým sa preslávila po celom svete? Začalo to Nástrojmi smrteľníkov, pokračovalo Pekelnými strojmi, na tieto série nadviazala Tajomná temnota a teraz tu máme Najstaršie kliatby, ktoré sú akýmsi doplnkom k hlavným líniám. Zameriavajú sa totiž na postavy, ktoré sú čitateľom dobre známe už od počiatkov celého univerza. a to tieňolovca Aleca Lightwooda a bosoráka Magnusa Banea. Tento pár patrí k najobľúbenejším, a niet sa čomu čudovať. Obaja prešli dlhú cestu a zažili aj veľa príkoria a smútku. Prím však hrá predsa len Magnus, stovky rokov starý Dolnosveťan a pevná súčasť každej série. Bez neho by sa svet, ako ho poznáme, už dávno rozpadol.

"Záhadná žena využila, že sa dal trocha rozptýliť. Zvrtla meč nad hlavou, vykríkla slová v jazyku, ktorému Alec nerozumel, a namierila ho naňho. Z hrotu vystrelilo oranžové špirálové svetlo a zem pod jeho nohami vybuchla, až takmer stratil rovnováhu. Alec odskočil, vytiahol z tulca ďalší šíp a vložil ho do tetivy. Zamieril na miesto, kde stála naposledy, ale žena medzitým zmizla. S namiereným šípom prečesal začiatok uličky, no svoj cieľ zazrel skrčený na rímse budovy. Vystrelil a vybehol z uličky takmer rovnako rýchlo, ako letel šíp. Žena znova zmizla a zjavila sa na vyššej rímse." (str. 80)

Červené zvitky mágie nie sú ani zďaleka také rozsiahle ako predošlé knihy (len pre zaujímavosť - Kráľovná vetra a tmy má vyše 700 strán), ale nie sú o nič menej pútavé a zábavné. Najmä keď krásne zapadnú do súvislostí s predošlými príbehmi. Nazdávam sa, že séria Najstaršie kliatby sa dá čítať aj samostatne, ale nič sa nevyrovná znalosti sveta, v ktorom sa celý dej odohráva. V priebehu rokov sme sa ako čitatelia okrem tieňoloveckého Idrisu nachádzali v New Yorku, Londýne a Los Angeles, tentoraz sa presúvame do rôznych miest v Európe (Paríž, Benátky, Rím...). Práve tam totiž mieria Alec a Magnus, aby si konečne oddýchli od všemožných hrozieb. Keďže však nepriatelia nikdy nespia a stále prichádzajú s novými peripetiami, problémy na seba nenechajú dlho čakať. A ako sa ukáže, ich pôvodcom je sám Magnus. Kedysi vraj založil kult Karmínová ruka, ktorý chce vyvolať chaos, ale vôbec si na to nespomína. Vyvolávanie a uctievanie démonov je treba čím skôr zaraziť, no ako to už býva, veci sa razom skomplikujú... Táto hlavná dejová línia je výrazne doplnená aj o prienik do vzťahu dvoch hrdinov. Alec a Magnus sa dosť často uisťujú o vzájomnej láske, pretože neustále hrozby vyvolávajú občasné pochybnosti. Pre nových čitateľov ide o podstatné zdôvodnenia, no pre nás, stálych fanúšikov, je to pomerne zbytočná vata. Nikto z nás už snáď nepochybuje, že ide o jeden z najsilnejších párov z tieňoloveckej ságy. Preto niekedy akcia ustrnie a postavy si môžu na krátky čas vydýchnuť. A dynamika deja tiež... V porovnaní s ostatnými sériami tu teda zaznamenávam určitý pokles. Zmena rozprávačského štýlu je spôsobená zrejme aj tým, že pod Najstaršími kliatbami je spolu s Cassandrou Clare podpísaný aj autor Wesley Chu. Nie je to prvýkrát, čo Cassandra spolupracuje s iným spisovateľom, spomeňte si napríklad na Holly Black, ktorá je sama osebe známym menom na poli young adult a s ktorou nám priniesli sériu Magistérium. Červené zvitky mágie vnímam ako menej dospelé, určené i mladším čitateľom, hoci miestami natrafíte aj na trochu šteklivejšie scény,.Nie je to však nič, pri čom by vám vypadli oči z jamiek.

Autori knihy (zdroj: BookPeople)

"Keď sa budova začala rúcať, zopár vlkolakov spanikárilo. Podľa Aleca to bolo pochopiteľné, ale dosť nešťastné. V takom prípade totiž väčšinou lietala srsť. Aj krv, zuby a vnútornosti. Traja vlkolaci sa s vrčaním približovali k niekoľkým vystrašeným pixie. Alec sa k nim rozbehol, aby im vlastným telom zastal cestu. To stropu sa na nich ako dážď sypalo murivo, ktoré ich oslepovalo a dusilo. Alec sa v poslednej chvíli vyhol úderu laby s pazúrmi, no potom ho odhodilo nabok." (str. 177)

Vzhľadom na to, že ťahúňom príbehu je Magnus Bane, môžete si byť istí, že vás čaká naozaj štýlová jazda. Európske metropoly ešte nikdy neboli také okázalé, pestrofarebné a živelné. Určite okamžite zatúžite vybrať sa po stopách hrdinov a spoznať zákutia ich stretnutí s upírmi, vlkolkami, čarodejníkmi a ďalšími bytosťami. Vďaka Magnusovi disponuje kniha aj väčšou dávkou humoru a nadhľadu, jeho niekoľkostoročné skúsenosti s ľuďmi (a nielen s nimi) sú dostatočným dôvodom, aby nebral všetko priveľmi vážne. Červené zvitky mágie sú vydareným doplnkom tieňoloveckého univerza a povinným čítaním pre jeho fanúšikov. Stretnete sa v nich aj s ďalšími početnými známymi postavami, ktoré inde nedostali väčší priestor. Cassandre Clare a Wesleymu Chuovi preto dajte šancu, séria sa pekne rozbieha.

Originálny názov: The Red Scrolls of Magic
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Najstaršie kliatby)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 374

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.