Realistický boj za lepší život

Michala Ries zaútočila na našu knižnú scénu ako hurikán. Prevetrala často strohé a stereotypné ľúbostné príbehy a osviežila ich realistickým vyobrazením erotickej príťažlivosti, emocionálnej neistoty a hlavne chybujúcimi postavami. Práve vo vykreslení uveriteľných osôb spočíva jej najväčší talent, už po pár stranách máte dojem, akoby išlo ľudí z mäsa a kostí, ktorých môžete hocikedy stretnúť na ulici. Počas čítania sa stávajú vašimi kamarátmi a fandíte im, aby sa napokon dočkali šťastného konca. A nielen počas neho, Miškini hrdinovia totiž majú tendenciu zotrvať s vami aj po odložení románu. Už svojou prvou dilógiou (Na úteku, Na love) z prostredia drsných motorkárov si získala početnú základňu fanúšikov a zdá sa, že aktuálnou novinkou sa ich rady rozšíria ešte výraznejšie. 

"Prepadne ho túžba obvolať starých známych a zistiť o nej všetko, čo sa dá. Rozbiť obraz, ktorý o nej má, a poskladať tú skladačku nanovo. Ale vie, že to neurobí. Nedokáže jej takým spôsobom zasiahnuť do súkromia. Viac už nie. A ona mu nepovie nič. Zostane v posratej nevedomosti. Kto tá žena vlastne je? Čo má teraz robiť on? A čo sa jej, preboha, stalo? Potichu zanadáva, dvíha sa v ňom frustrácia a zlosť. V záplave silných emócií si nevšimne tú jednu krehkú, jemnú a spočiatku takú nenápadnú, ktorú podupal už ako mladík." (str. 83)

Marína je nesmierne silná žena, na akú natrafíte v domácej produkcii len zriedka. Román Zadrž dych nie je ľahké čítanie, nečakajte žiadny veselý príbeh s predvídateľným koncom. To však neznamená, že by vám autorka miestami nevylúdila na tvári úsmev. Svojím rozprávačským štýlom sa ladne pohybuje na pomedzí psychologickej drámy, romantiky a spoločenských tém, čo si vyžaduje tak znalosť ľudského charakteru, ako aj očakávania čitateľov. V živote nič nie je čierno-biele a ani Miška nepristupuje k zobrazeniu románových udalostí takto povrchne. Práve naopak, sú pestré a rozmanité, napriek tomu, že tentoraz ponúka o niečo temnejší príbeh. Marína by najradšej zabudla na svoju minulosť, ale, žiaľ, neustále si ju so sebou nesieme všade, kam vkročíme. Jediné, o čo sa môžeme pričiniť, je zmierniť jej dôsledky, a to spravila aj Marína. Presťahovala sa, našla si nových priateľov i prácu. Lenže všetko, čo si v priebehu rokov vytvorila, môže razom spľasnúť ako bublina, keď sa Marína znovu ocitne zoči-voči Marcelovi... Spočiatku som nevedel, čo od neho očakávať, ale postupne si takisto získal moje sympatie. Je pomyselným zrkadlom každého, kto podľahne predsudkom, nesprávnym hodnoteniam iných a neschopnosti priznať si chybu. V jeho prípade však našťastie dôjde k zmene, hoci sa tak neudeje ako šibnutím čarovného prútika. Aj tento motív má svoje pevné opodstatnenie, ako napokon každý v Miškinej knihe. Práve to ju robí jedinečnou a autentickou. Osobne nepatrím k čitateľom, ktorí by prežívali trápenia i radosti hrdinov srdcervúco, no verím, že mnohí - či skôr mnohé - budú mať problém udržať slzy na uzde. Autorka pritom nijako netlačí na pílu, všetky hlboké dojmy vyplývajú z Maríninej traumy a jej úsilia znovu sa postaviť na vlastné nohy. Myšlienkovo bohatý obsah vás podnieti k zamysleniu nad vlastnými postojmi či prístupom k ostatným. Sebareflexia a analýza správania sa deje podprahovo, Michala Ries nešetrí svoje postavy, ide až na kosť, nič nezahmlieva ani zbytočne neprikrášľuje. Máloktorá postava ostáva na konci rovnaká, ako bola na začiatku. Najmä ústredná dvojica musí prejsť osobným peklom, aby napokon vyšla z boja víťazne, hoci za cenu strát. Ako sa však hovorí, ak sa niečo získa príliš ľahko, pravdepodobne to nemá veľkú hodnotu... 

Michala Ries (zdroj: Facebook)

"Zrazu mám silnú potrebu dívať sa na neho, skutočne ho vidieť a dovoliť mu, aby videl mňa. Bez otázok prikývne a prisadne si bližšie, vedľa mňa. Je blízko, no nedotýkame sa. Obrátim k nemu tvár. Naše oči sa stretnú. Prvé minúty cítim len mierne rozpaky, občas sa zahanbene usmejem a občas sa musím premáhať, aby som neodvrátila pohľad. On je pokojný, oči má nežné a zdá sa, že nič neskrýva. Na perách mu pohráva slabý úsmev. Z úst nám nevychádzajú žiadne slová, no aj tak vedieme rozhovor. Naše duše sa rozprávajú. Ako čas postupuje, začínam mať pocit, že sa pomaly pred ním vyzliekam. Vrstvu po vrstve." (str. 218)

Titulom Zadrž dych autorka dokázala, že má skutočne čo povedať a že jej úspešný debut nebol iba náhoda. Niektoré pasáže budete naozaj čítať ako bez dychu. Vzhľadom na dej a Marínine peripetie je názov nadmieru trefný a pútavý, podobne ako obálka. Kniha je súčtom vydarených prvkov, okrem už spomenutých faktorov sú to aj živé, hovorové dialógy, také potrebné - a pritom problematické - v súčasnej tvorbe. Aj to prispieva k údernosti textu, nevynímajúc ani množstvo zapamätateľných situácií a vedľajších postáv. Náročky nechcem prezrádzať nič konkrétne, pretože román Michaly Ries je ako haló efekt - čím viac sa o ňom dozviete, tým budete presvedčenejší, že viete, čo je zač. A on si pritom zaslúži, aby ste jeho čaro objavili sami, kúsok po kúsku.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Akademická obeta v prospech ľudstva

Marie Benedict (vlastným menom Heather Terrell) sa už aj na slovenskej knižnej scéne etablovala ako spisovateľka, ktorá si vyberá pomerne náročné témy v snahe vniesť trochu svetla do tmavších zákutí reálnych osobností. Zo žien známych z kultúry, vedy či spoločenského života sa opäť stávajú bytosti z mäsa a kostí a pri čítaní ľahko získate dojem, že každá scéna je vystrihnutá zo skutočnosti. Samozrejme, napriek dôkladnému výskumu a inšpirácii realitou ide stále o umelecké stvárnenie, hoci ktovie, ako blízko pravde sa autorke podarilo priblížiť? Vydavateľstvo Lindeni nám už prinieslo v preklade tituly Jediná žena v miestnosti o herečke Hede Lamarrovej a Tajomstvo Agathy Christie o záhade spojenej s kráľovnou britskej detektívky. Teraz máme možnosť dozvedieť sa viac o tom, aké bolo žiť v tieni vedeckého revolucionára. 

"Pán Einstein prešiel sláčikom po strunách svojich huslí. Bol to pomalý pohyb, takmer lenivý, ale hudba zaznela hlasno a naplnila celú miestnosť. Keď som zatvorila oči, takmer som si dokázala predstaviť silné, neviditeľné vlny šíriace zvuk po salóne. Pripomínali nedávno objavené röntgenové lúče. A okrem toho som si predstavovala, ako po mne noty kĺžu ako nežné pohladenie. Líca mi očerveneli. Predstavovala som si, že ma hladká hudba alebo ruky pána Einsteina? Odvrátila som sa od neho a jeho huslí a pohodlnejšie som sa usadila na stoličke pred klavírom, čelom ku klávesom. Hoci som už nevidela, ako pestuje svoje husle, jeho hudba ma dojímala." (str. 108)

V tieni Einsteina je názov, ktorý rozhodne nič nezakrýva. Hlavným námetom je Albertovo prvé manželstvo s Milevou Maričovou. Zoznámili sa už počas študentských rokov vo Švajčiarsku, obaja fascinovaní teoretickou fyzikou a príležitosťou diskutovať o jej nekonečných možnostiach. Vedecké zanietenie rýchlo prerástlo do citového vzplanutia, no Albert a Mileva už od počiatkov svojho vzťahu nemali rovnakú štartovaciu pozíciu. Mileva totiž čelila mnohým predsudkom - nielen ako žena pohybujúca sa vo výsostne mužskom akademickom svete, ale aj ako telesne postihnutá osoba. Jej stav síce nemal žiadny vplyv na jej inteligenciu a vedomosti, no stereotypné prostredie v tomto smere neprialo zmenám vo vnímaní iných ľudí. Vyznieva to pomerne paradoxne, keď uvážime, že práve univerzitná pôda by mala byť zdrojom rúcania konvencií. Tie sú však jedným z ťažiskových motívov diela, a hoci ma pomery na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia občas vytáčali, verne odrážajú frustráciu hlavnej postavy. Čo však nebolo Mileve dopriate od spoločnosti, snažila sa prežiť aspoň prostredníctvom svojho manžela. Miestami sa zdá, že mu obetovala svoj život a zabudla na svoj, ale podprahovo tušíte, že takéto zjednodušenie by bolo veľmi krátkozraké. Mileva sa totiž napriek všetkým príkoriam javí ako odhodlaná osoba, vedomá si svojich kvalít. Prejavujú sa najmä v súvislosti s vývojom jej manželstva. Albertovi sa nedajú uprieť zásluhy na vedeckom poli, no v domácom prostredí už také úspechy nedosahoval. Spočiatku idylický vzťah sa postupne mení a Mileva čelí rôznym zaťažkávajúcim skúškam. O to viac jej fandíte a dúfate aspoň v minimálne uznanie jej zásluh. Spočiatku som sa obával, že román bude prešpikovaný vedeckými pojmami, no Marie Benedict ustriehla správnu mieru autentickosti a čitateľskej príťažlivosti. Vzhľadom na charakter príbehu sa síce nevyhnete stretnutiu s fyzikálnymi zákonitosťami, ale nemusíte im rozumieť, aby ste pochopili to hlavné - myšlienková rovina spočíva, našťastie, kdesi inde. Text je rozdelený na tri časti. Prvá zobrazuje roky 1896-1897, druhá 1898-1913 a tretia 1913-1914. Prvá polovica knihy je hutnejšia, udalosti nasledujú za sebou v tesnejšom slede, druhá polovica obsahuje väčšie časové skoky, no zato poskytujú celistvejší pohľad na Milevin osud. A nielen na jej - autorka neobchádza ani politický či ideologický vývoj doby a poukazuje i na prebúdzajúce sa názory na rasovú nadradenosť. 

Marie Benedict (zdroj: Sourcebooks)

"... nasledovala prosba, nech sa vrátim do Bernu. Tri týždne sú pre správnu manželku pridlhý čas na to, aby ho strávila odlúčená od manžela, podotýkal, takže by som sa k nemu mala opäť pripojiť. Ako si Albert dovoľuje karhať ma za to, že si nespĺňam manželské povinnosti? Zaujíma ho vôbec, ako sa má Lieserl? Vyzeralo to, že sa viac stará o svoje pohodlie a kladie viac otázok ohľadom jej rodného listu než jej zdravia. Prečo sa na to vôbec pýta?" (str. 194-195)

Mileva Maričová ako jedna z mála žien svojej doby študovala na technickej univerzite, bola cieľavedomá, múdra, snaživá a citlivá. Autorke sa podarilo zobraziť ju uveriteľne a zasadiť jej osobnosť do kontextu významných spoločenských zmien aj intimity komplikovaného vzťahu. Na druhej strane Albert nevyznieva práve pozitívne, azda je čosi pravdy na tom, že genialita človeka sa musí prejaviť na úkor iných schopností. Nevera, nedocenenie, egoizmus... Román V tieni Einsteina sa dá vnímať aj ako analýza nefunkčného manželstva, pričom príčiny jeho rozpadu sú viac než jasné. Dočítať sa o nich je možné aj v korešpondencii medzi manželmi, ktorú Marie Benedict využila pri písaní knihy. Ako právnička v civilných sporoch má cit pre nuansy ľudskej povahy a Mileva sa vďaka nej dočkala uznania aspoň v tejto vydarenej literárnej forme. 

Originálny názov: The Other Einstein
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Aj majster tesár sa utne...

Sophie Kinsella sa na celosvetovom knižnom trhu udomácnila ako jedna z prvých spisovateliek žánru chick-lit. Svojou tvorbou redefinovala "ženskú" literatúru a priniesla do nej závan moderného ducha, humoru a hrdiniek, ktoré nie sú ani zďaleka dokonalé ako modelky z časopisov alebo odvážne a neohrozené ako z historických romancí. Nečudo, že už viackrát zaujala aj filmové štúdiá a dočkali sme sa aj adaptácií jej románov na striebornom plátne. Britský šarm v spojení s komediálnymi prvkami a ľúbostnými motívmi je skvelou kombináciou. Roky produktivity sa však môžu časom podpísať pod únavou materiálu a obávam sa, že najnovší autorkin počin doplatil práve na tento neduh. 

"Niežeby som bola čiernou ovcou rodiny. To by bolo atraktívne a zaujímavé. Lenže som len hlúpa ovca, ktorá má stále pod posteľou zásobu tmavozelených záster s vyšitým logom: Farrovci sú fakt dobrí. (Všetko ostatné som predala, ale tých záster som sa nezbavila.) A keď som v Jakeovej blízkosti, cítim sa hlúpo. Naozaj hlúpo, lebo ledva otvorím ústa, a keď ich konečne otvorím, začnem sa zajakávať. Mám predstavy, mám svoje nápady. Naozaj. Keď som v obchode sama alebo s mamou, dokážem ľuďom povedať, čo si myslím. Viem sa normálne správať." (str. 23-24)

Hlavný námet románu Máš to u mňa je krásne človečenský a slúži ako chrbtová kosť celého príbehu. Je založený na nezištnej pomoci iným ľuďom, a to aj tým úplne cudzím. Podanie pomocnej ruky v čase núdze môže pritom zmeniť chod celého života, ak sa tak udeje medzi správnymi osobami. V rámci knihy je jednou z nich mladá žena s prezývkou Fixie, ktorú získala pre svoju neustálu snahu naprávať pokazené veci a riešiť problémy. Napriek tomu, s koľkými ťažkosťami sa už stretla, je až neuveriteľne naivná, a práve v jej vykreslení vidím jeden z najväčších kameňov úrazu. Spočiatku venuje autorka jej osobnosti až príliš veľa priestoru, čo sa zákonite odzrkadľuje na dynamike deja. Napriek tomu sa daná snaha míňa účinku. Fixie má pôsobiť ako introvertka, za ktorej nízke sebavedomie môže najbližšie príbuzenstvo, no sotva s ňou môžete sympatizovať, keď ona sama pomerne často podlieha sebaľútosti, a ak aj náhodou prejaví silnejšiu vôľu, vyznie to dosť blahosklonne. Sophie Kinsella väčšinou dokáže ustriehnuť správnu mieru zvláštností svojich hrdiniek, ale v prípade Fixie sa jej to celkom nepodarilo. Našťastie to vyvažuje mužský protagonista Sebastian - v jeho prítomnosti nadobúda Fixie bizarnosť, akú od autorkiných postáv očakávame. Vzájomné láskavosti vedú k vzniku dlžného úpisu, ktorého postupné úpravy patria k najmilším častiam knihy a držia ju nad vodou. Romantické pasáže s dávkou láskavého humoru sú Sophiinou devízou, ktorá z nej robí top spisovateľku v danom žánri, a preto sa jej dajú odpustiť aj občasné zakopnutia. Hlavne keď sa dostanete do druhej polovice knihy - vtedy sa už začnú (konečne) zužitkovať všetky rozohrané línie a vzťahové peripetie získavajú potrebnú dramatickosť. Či už tie partnerské, keďže Fixie aj Sebastian sa potýkajú s nástrahami iných láskychtivých osôb, alebo aj rodinné. Fixie sa totiž musí vymaniť z područia podvodníkov, príživníkov a manipulátorov, ktorí docielili, že žena krátko pred tridsiatkou je naivnejšia (ak nie až hlúpejšia) než žiačka deviateho ročníka. Iste, niečo také sa neudeje z večera do rána, a najmä sa k tomu musí sama postaviť čelom. V tomto zmysle môže byť vzorom pre čitateľov v podobne neutešenej situácii, aj keď je nutné dodať, že zmena nastala pod vplyvom vonkajšieho stimulu. Ale predsa! 

Sophie Kinsella (zdroj: Greelane.com)

"Seba poznám už dva týždne a nenašla som v ňom nič zlé, žiadny hnev ani aroganciu, nič, čo by mi prekážalo. Jediný zádrheľ - ak sa to tak dá nazvať - je jeho brat. Jeho izba. Celá tá situácia. Niekoľkokrát som mu navrhla, že mu pomôžem roztriediť tie časopisy, ale odbil ma. Párkrát som sa zmienila o Jamesovej izbe, ale Seb zmenil tému. Raz keď bol preč, vzala som kľúč - visí na háčiku v kuchyni, nie je skrytý - a rýchlo som otvorila dvere a nazrela dnu." (str. 282-283)

Máš to u mňa je pohodové, oddychové čítanie, pri ktorom môžete zabudnúť na starosti a okolitý svet. A ak sa nebudete priveľmi zamýšľať nad osobnosťou hlavnej hrdinky, užijete si viac aj jej vnútornú premenu. Sophie Kinsella má "smolu", že má na konte množstvo úspešných, vydarených titulov, a čitatelia teda pristupujú k jej novinkám s určitými očakávaniami. Jej skalní fanúšikovia môžu preto ostať trochu rozčarovaní a z tohto dôvodu by som knihu neodporúčal tým, ktorí chcú po jej diele siahnuť prvý raz. Pre istotu... Ide síce o slušný priemer, ale Sophie máva aj lepšiu formu. 

Originálny názov: I Owe You One
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Drsný povrch ukrýva citlivé vnútro

Michala Ries sa na domácom knižnom trhu zjavila vlani ako blesk z jasného neba a okamžite si ju zamilovali všetky vekové kategórie. Vzhľadom na občasný šteklivý charakter azda viac skôr narodení čitatelia (či presnejšie čitateľky), ale jej hrdinka Júlia môže ľahko slúžiť ako vzor aj pre dievčatá na prahu dospelosti. Veď napokon ani ona sama nie je od nich oveľa staršia. Pokračovania úspešných kníh často doplatia na to, že sa snažia zvýrazniť prvky, ktoré fungovali predtým, a zabúdajú priniesť niečo nové. To však nie je prípad Miškinej série. Jej debut Na úteku nás zaviedol do prostredia motorkárov, pre laika drsného sveta, kde platia osobitné nepísané pravidlá, a toto dejisko je, prirodzene (a chvalabohu) zachované. Ideme však viac do hĺbky, a to sa týka aj ústredných postáv.

"Môj život je až prekvapivo fajn. Áno, Adam mi stále chýba, myslím naňho denne, ale myšlienky naňho sa mi teraz viac spájajú s láskou a nostalgiou než s bolesťou. Dokážem na neho myslieť bez zničujúcej bolesti v hrudi, aj keď ľútosť zostala. Už mám odpovede na väčšinu otázok, ktorými som sa umárala. Bea mi pomohla vyrovnať sa s pocitmi viny. Teda, zodpovednosti. Nikdy nemôžeš urobiť dosť, aby si sa očistila od pocitov viny, povedala mi. Vina vždy bude chcieť viac, zožerie človeka celého. Existuje však zodpovednosť, ktorú môžeš prebrať za svoje činy a rozhodnutia." (str. 50)

Júlia a Adam budú ešte dlho v mysli fanúšikov rezonovať ako jeden z najvýraznejších párov modernej romance. Takto má vyzerať súčasný ľúbostný príbeh, narúšajúci nielen gýčové klišé, ale celkový obraz tzv. červenej knižnice. Michala Ries vie, že láska si vyžaduje kompromisy, prekonávanie prekážok a niekedy aj na pohľad nezmyselný boj o vymedzenie vlastného teritória. Páči sa mi, že Júlia i Adam sú ochotní pre toho druhého spraviť čokoľvek, no zároveň si zachovávajú svoju tvár, hoci tým neraz riskujú výmenu názorov. Séria má tiež výborný koncept, čo sa týka stavby deja, vývoja postáv aj samotných názvov. Kým Na úteku predstavil charaktery vyrovnávajúce sa s minulosťou a jej prítomnými dôsledkami, Na love ich ukazuje v situáciách, keď musia čeliť nie práve žiarivými následkom svojich rozhodnutí. Utekať pred realitou aj vnútornými poryvmi sa nedá donekonečna a raz nastane chvíľa, keď sa treba postaviť ťažkostiam čelom. A nastane lov. Vytúženej osoby, naplnených citov a riešení problémov. Aj za cenu strát. Pretože aj o tom je život. A zobrazenie jeho úskalí je jadrom príbehu, ktorý sa môže javiť ako romantika, ale skrýva v sebe mnoho hlbších zákutí. Miška využíva viacero motívov, tvoriacich skvele fungujúci stroj. Nečudo, možno v tom badať určitú analógiu s motorkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou deja a bez nich by bola séria značne ochudobnená. Som rád, že druhá časť nás tiež zavedie do - pre mnohých čitateľov, mňa nevynímajúc - neopozeraného prostredia, ktoré sa v rámci žánru a navyše slovenskej literatúry predstavuje azda prvýkrát. Ak si niekto myslí, že motorkári sú drsní chlapi, ktorí nechodia ďaleko po škaredé slovo, prípadne že sa v ich kruhoch vyskytujú aj skupiny na hrane zákona, má pravdu 😀. No tak ako všade inde, aj tu všetko závisí od ľudí a konkrétnych klubov. Spoznáte ich chod, hierarchiu, ale hlavne lojalitu ich členov. Júlia má príslušnosť k nim v krvi a vyrovnávanie sa so stratou otca a s pravdou o ňom je takisto dôležitým kameňom v mozaike. Júlia celkovo prejde v sérii najväčším vývojom, ba dokonca je to napokon skôr ona, komu by mala prischnúť Adamova prezývka. Vlk sa stáva korisťou a je otázne, či dokáže druhá šanca veci napraviť, alebo vženie všetkých zúčastnených do ešte väčšieho chaosu. 

Michala Ries (zdroj: Deň ženy)

"Keď nápor spomienok rozdýcham, znovu si nasadím prilbu a zošuchnem sa tesne k nemu, ruky mu spojím na bruchu. S ním to zvládnem. Vyrazíme a každým prejdeným kilometrom cítim, ako ma opúšťa kŕč, ktorý mi zvieral telo. Adam vedie motorku preč z mesta, mimo frekventovaných ciest. Jazdí pomaly, cez obce a úzke, nerovné cesty medzi nimi, všade nás obklopujú polia plné úrody a nepokoj sa mi z duše pozvoľna vytráca. Je to otcova motorka, ale tiež je to len kus kovu, už tam necítim žiadne spojenie. Osobná hodnota je preč, zostala len tá historická a materiálna." (str. 184)

Vzťah Júlie a Adama je búrlivý, založený na priam živočíšnej príťažlivosti, preto sa netreba čudovať, že text je prešpikovaný poriadne horúcimi erotickými scénami. Hanblivejšie povahy sa však nemusia báť, že sa budú priveľmi červenať. Miška vie odhadnúť únosnú mieru, sexualitou postáv sa nesnaží umelo šokovať, ide o funkčné zobrazenie všetkých okolností ich pomeru a temperamentu. Kto čítal aj prvú knihu, je preňho Na love povinnou jazdou. Sériu by si mal navyše prečítať každý, kto rád siahne po modernom ľúbostnom príbehu, pretože ja osobne si ho predstavujem práve takto. So silnými charaktermi, zaujímavým prostredím a dojmom, ktorý doznieva ešte dlho po obrátení poslednej strany.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Strasti materstva, vzťahov a neistej budúcnosti

Bežným vzťahovkám sa väčšinou vyhýbam, lebo pred časom skĺzli k pomerne otrepaným témam o hľadaní lásky či nevere a málokedy prídu s originálnym nápadom. Eva Hrašková je dôkazom, že román pre ženy nemusí podliehať zdaniu jednoduchosti či predvídateľnosti. Jej tvorbu sledujem prakticky od začiatku a chválim ju za to, že nestagnuje a zlepšuje sa každou knihou. Novinka Všetko, čo (ne)chcem ma bavila, hoci nie som práve cieľová skupina 😀. No musím povedať, že v rámci zobrazenej problematiky som sa dozvedel mnoho nových informácií, pričom niektoré ma naozaj prekvapili. Naivne som sa totiž domnieval, že vynosenie dieťaťa náhradnou matkou je aj u nás úplne normálna vec, ale zjavne som len umelo ovplyvnený zahraničnou produkciou... 

"Aké je to jednoduché, stačí nájsť ženu, ktorí vynosí za protihodnotu dieťa. Už teraz cíti, ako sa to prieči jej presvedčeniu, že dieťa nie je vec. Keď otvára článok o spôsobe oplodnenia, ruky sa jej potia vzrušením. Pri predstave, že by cudziu ženu oplodnili Filipovými spermiami, jej v hrdle naviera hrča. To nie je riešenie, aj tak by som vychovávala cudzie dieťatko. Dokázala by som ho milovať, hoci by nebolo moje? To si ho môžem rovno adoptovať, vedie vo svojom vnútri súboj. Filip by bol jeho skutočným otcom, aj ich vzťah by bol určite iný. Skôr či neskôr by ma zo svojho sveta vytlačili. Červík pochybností v nej hlodá, číta však ďalej." (str. 62)

Motív náhradného materstva je však iba jedným z radu, autorka rozohráva hru na dvoch frontoch, čo jej poskytuje jednoduchý, ale pritom účinný priestor na kontrast medzi ústrednými hrdinkami. Nina zotrváva v nefunkčnom vzťahu s lenivým, neprogresívnym a agresívnym Norom. Bolo by iba otázkou času, kedy by ho konečne poslala tam, kde slnko nesvieti, lenže dve čiarky na tehotenskom teste všetko obrátia naruby. Nečakané - a v podstate nechcené - dieťa prichádza v čase, keď Nina čelí rozpadu rodinných, partnerských aj sociálnych pomerov a nová situácia jej značne komplikuje život. Jej kamarátka Liana má presne opačný problém. S manželom Filipom im to celkom klape, no potýkajú sa s márnou túžbou stať sa rodičmi. Filip sa nebráni myšlienke adopcie, no Liana pochybuje, že by dokázala cudzie dieťa milovať rovnako ako vlastné, a protichodné názory medzi nimi stavajú čoraz väčší múr. Extra nápomocná napokon nie je ani snaha nájsť kompromis či iné možnosti, ako naplniť vytúžený cieľ. Veľkým jablkom sváru sa stáva aj Ninino tehotenstvo, keďže Liana v ňom vidí nespravodlivosť osudu a nie je schopná - ani ochotná - pochopiť, prečo nie je dieťa dopriate manželom, ktorí o ňom snívajú, a napriek tomu otehotnie žena, čo ho vníma ako záťaž a prekážku. Tam, kde by iné autorky rozvíjali tieto témy, až by ich celkom vyžmýkali, Eva Hrašková iba začína. Páči sa mi, že nepíše o tom istom, ale buduje príbeh krok za krokom, postavy sa vyvíjajú a na záver sú prakticky celkom iné vo svojich postojoch a situáciách ako na začiatku. A nielen, čo sa týka Niny a Liany. Vedľajšie postavy sa za nimi totiž v ničom nezaostávajú. Či už ide o ich spomínaných partnerov, alebo Lianinho kamaráta Karola či Nininu matku, všetky majú čosi do seba a utkvejú vám v pamäti. Ich príbehy sú tiež dôležitou súčasťou celého deja, ktorý by bol bez nich značne ochudobnený. Matkina odmeranosť či Karolove vzťahové peripetie dodávajú knihe šmrnc a zabŕdajú aj do háklivejších tém. Autorka sa nebojí venovať náročnej problematike, podáva ju však ľahko, citlivo a s ohľadom na to, že čitateľ nepotrebuje odborné fakty, ale polopatistické vysvetlenie. Aby všetko v pohode pochopil aj taký laik v danej oblasti, ako som ja 😀.

Eva Hrašková (zdroj: Facebook)

"Mobil pod vankúšom ju čudne tlačí. Chcela by sa s niekým podeliť o všetko, čo sa prežíva. O strach, bolesť, ale aj akési očakávanie. Nemá však s kým. Noro je jediný, kto vie, že sa dieťatko začalo pýtať na svet. Nezavolal, nenapísal, za celé hodiny si na nich nespomenul. V duchu sa kára za svoju naivitu. Ak sa za celé tehotenstvo nezaujímal o to, ako sa dieťatko má, prečo by to mal urobiť teraz? S ďalším nepríjemným tlakom sa Norov obraz vytráca. Samotu však z duše nevyženie." (str. 108)

Kapitoly sa striedavo venujú Nine a Liane. Sú krátke, takže román sa dá čítať, aj keď nemáte veľa času. Text je dynamický, do postáv sa ľahko vžijete a držíte im palce, aj keď ich rozhodnutia nie sú vždy také, ako by ste si priali. Čo tiež oceňujem, je fakt, že Evka čitateľom neťahá medové motúzy popod nos. Liana neváha na plné ústa priznať svoje obavy z výchovy dieťaťa, ktoré by nebolo z jej vlastnej krvi. Je to prirodzený strach, no veľa autoriek by zvolila jednoduchšiu cestu a zobrazilo Lianu ako hrdinku, čo nemá ani kúsok pochybnosti. O to viac kniha Všetko, čo (ne)chcem zaváňa realistickosťou a sila nádeje vyznie oveľa údernejšie. Mimochodom, názov je naozaj trefný a vydavateľstvo Lindeni môže byť rado, že má vo svojich radoch takú šikovnú autorku. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Veselo i vážne na univerzálne témy

Sophie Kinsella som doteraz vnímal ako autorku ľahkých, vtipných romantických príbehov. Napísať vydarený román v žánri "chick-lit" je pomerne náročné, no táto britská spisovateľka to zvláda so šarmom jej blízkym. Keď vydavateľstvo Lindeni ohlásilo preklad jej novej knihy, potešil som sa. Podľa anotácie sa zdalo, že pôjde o ďalší úspešný zárez v nastolenom smere. Lenže ako sa ukázalo, aj Sophie Kinsella vie zaťať hlbšie a priniesť psychologicky prepracovanejší dej. Dokonalé prekvapenie sa venuje rôznym témam, i keď spočiatku prevažuje jedna - snaha spestriť si manželský život a predísť tak prirodzenému stereotypu.

"O svojom manželovi viem všetko. Všetko! Čítam mu myšlienky. Viem predpovedať, čo urobí. Viem mu objednať jedlo. Rozprávam len v náznakoch a on sa nikdy nemusí opýtať, čo tým myslím, lebo to dobre vie. Žijeme v manželskom chomúte. Niet divu, že sa ťažko zmierujeme s nekonečnou, monotónnou spoločnou budúcnosťou. Kto by chcel žiť ďalších šesťdesiatosem rokov s človekom, ktorý si každý večer odkladá topánky na rovnaké miesto? (Niežeby som vedela, čo má s tými topánkami robiť. Určite by som nechcela, aby ich nechal niekde len tak. To asi nebude najlepší príklad, ale podstata sa nemení.)" (str. 88-89)

Táto kniha má v porovnaní s inými Kinsellovej dielami trochu pomalší rozbeh. Dozvedáme sa o manželskom spolunažívaní Sylvie a Dana, dokonalého páru s dvoma utešenými deťmi, ustáleným domovom a bežnými starosťami. Keď si však uvedomia, že ich život ešte zďaleka nekončí, začnú sa na všetko pozerať z iného uhla pohľadu a postupne sa dostávajú na povrch viac i menej závažné trhliny v ich vzťahoch, práci i minulosti. Následne sledujeme ich vzájomnú snahu o čo najväčšie, najlepšie a najnečakanejšie prekvapenie. Práve táto časť je zdrojom vtipných momentov, keďže úsilie oboch protagonistov väčšinou končí úplne opačne, ako si naplánovali, a dochádza k rôznym nedorozumeniam. Všetko našťastie dokážu zvládnuť, čo pôsobí sympaticky a veríte, že napokon to ich manželstvo ustojí. Medzi riadkami však čitateľ tuší, že pod povrchom buble niečo dramatickejšie. A tým je vzťah Dana s už mŕtvym svokrom. Sylviin otec umrel pred dvoma rokmi a ona si ho uchovala v pamäti ako obľúbeného, charizmatického, úspešného a bohatého muža - ideál, aký Dan nikdy nedosiahne a vždy bude v jeho tieni. Tento motív sa napokon ukáže ako jeden z hlavných, aj keď mu autorka spočiatku nevenuje až takú veľkú pozornosť.Čo by som inde vnímal ako silené hromadenie námetov pri vyčerpaní predošlých, tu vyzerá ako premyslené skladanie mozaiky z pestrých kameňov. Sophie Kinsella sa zase raz prejavila ako šikovná rozprávačka, každý motív má svoje pevné miesto a čo je hlavné - celý čas máte dojem, že nielen Dan a Sylvia, ale aj všetky vedľajšie postavy sú skutočné osoby z mäsa a kostí.

Sophie Kinsella (zdroj: Goodreads)

"Viem, že by som bez dôkazov nemala robiť záver. Ale ja dôkaz mám. Viem, že päť dní potom, ako sme boli v tej tajomnej záhrade, stále myslel len na Mary. Potajomky, ak to mám upresniť. Keď bol sám, bezo mňa. Nie som podozrievavá žena, ale je rozumné pozrieť sa na to, čo manžel hľadá na internete. Patrí to k intímnej časti manželského života. On si všíma moje použité papierové vreckovky, ktoré hádžem do odpadkového koša, ja zasa vidím, čo mu víri v hlave, takže najlepšie bude, keď si na chvíľu požičiam jeho notebook, a nič si nebudeme vyčítať." (str. 202)

Ľudskú atmosféru dotvára množstvo zaujímavých charakterov - od susedov cez príbuzných až po Sylviiných kolegov. Pracuje totiž v múzeu, ktorého majiteľka sa vehementne vyhýbala všetkému novému a modernému, až kým neprišlo na lámanie chleba. Inštitúcia musí vykazovať zisk, a ak sa tak rýchlo nestane, budova sa premení na byty. V snahe zachrániť múzeum možno vybadať krásnu paralelu s úsilím zapracovať na manželstve Sylvie a Dana. Záverečné rozuzlenie a odhalenie pravého dôvodu ich odlúčenia je pútavé a originálne. Dokonalé prekvapenie tak napokon čaká aj na čitateľa, ktorý je uspokojený, lebo každá dejová línia sa pekne uzavrie a žiadna vo vás nezanechá pocit trpkosti. Na to je Sophie Kinsella príliš skúsená a, ako vidieť, má svoje postavy rada. Je skvelé, že vydavateľstvo Lidneni sa podujalo na preklad jej románu. Dúfam, že neostane iba pri ňom, bola by škoda pustiť takú skvelú spisovateľku.

Originálny názov: Surprise Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 367

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Vzrušujúce predstavy premenené na skutočnosť

Román Nabijak sa dá už len podľa názvu ľahko zaradiť do príslušných kategórií, pričom bude nevyhnutne čeliť dvom vlnám čitateľov. Prvá ho automaticky odsúdi ako čítanie pre znudené domáce paničky, druhá - bez predsudkov - ho vezme do rúk s úmyslom zabaviť sa, prípadne pocítiť jemné vzrušenie pri horúcich erotických scénach. Rovnaké zameranie mal aj Zapletený, takže komu sa páčil, nemal by obísť ani knihu Alice Claytonovej. Tá sa totiž pohybuje po rovnakom žánrovom poli ako Emma Chaseová či Jennifer Probstová. Obe autorky sú slovenským čitateľom (či skôr čitateľkám) dobre známe, a tak je možné, že k nim vďaka vydavateľstvu Aktuell pribudne ďalšia stálica.

"Sladké sny a tenké steny... Zaplavila ma vlna poníženia, keď som si spomenula na slová, ktorými sa so mnou rozlúčil. Ešte hlbšie som zaliezla pod perinu. Srdce mi bilo rýchlejšie, keď som uvažovala, ako veľmi som sa strápnila. Srdce, kašli na dievča pod perinou. Minulú noc sa mi určite nič nesnívalo, ale aby som sa uistila, že ma nikto (Simon) nebude počuť kričať od vzrušenia, spala som so zapnutým televízorom. Zistenie, že Simon počul, ako sa mi o ňom sníva, ma uvrhlo do takého šoku, že som nekonečne dlho prepínala kanály a snažila som sa nájsť niečo, čo by neznelo ako ja, keď mám erotické sny so Simonom." (str. 72)

Samozrejme, erotika by v knižnom spracovaní nebola ničím zaujímavým bez príbehu, ktorý je tým hlavným. A Nabijak pritom vychádza z pomerne triviálnej situácie, vďaka čomu sa doňho dá veľmi ľahko vžiť. Hrdinkou je Caroline, ktorá sa nasťahuje do nového bytu. Radosť jej však kazia zvuky od suseda, jasne naznačujúce, čo sa deje v jeho spálni. Keď sa to už nedá vydržať, odhodlane mu ide zabúchať na dvere, aby mu vytmavila, čo si myslí o jeho egoizme. Keď však Simon otvorí, Caroline zažije pohľad, aký rozhodne nečakala... A vtedy sa rozkrúti kolotoč vtipných situácií, trefných dialógov a iskrenia, ktoré dokáže Alice Claytonová preniesť zo stránok aj na čitateľa. V roku 2013 bol Nabijak na svetoznámom knižnom webe Goodreads vyhlásený za jeden z najzábavnejších titulov, takže ak váhate nad kúpou, toto by vás mohlo presvedčiť. Hlasovanie ľudu predsa hovorí za všetko. Román je naozaj pomerne vtipný, a to predovšetkým zásluhou postáv. Tie síce nie sú vykreslené nejako extra do hĺbky, ale s ohľadom na žáner to absolútne neprekáža. V jednoduchosti je krása, a tak si len užívate ich trampoty a vášnivo sa rozvíjajúci vzťah smerujúci, samozrejme, k šťastnému koncu. Ten sa v prípade Caroline rovná aj dosiahnutiu O, s ktorým sa rozlúčila už pred nejakým časom a stal sa natoľko imaginárnym, že sa mu občas prihovára ako vymyslenému kamarátovi.

Alice Clayton

"Nahla som sa k nemu a jemne som sa mu zahryzla do spodnej pery, potom som ho nešetrne pritiahla bližšie. Ochotne sa nechal stiahnuť a nebránil sa, keď som ho chcela viesť. Prstami som ho potiahla za vlasy a jazyk som mu vrazila do úst, zastonal. Celý môj svet sa v tej chvíli zúžil do pocitu, že držím tohto muža, tohto úžasného muža v rukách, že ho zvieram medzi nohami a bozkávam ho, akoby mal nastať koniec sveta. Nebolo to nežné ani váhavé, bola to čistá sexuálna frustrácia, vyostrená žiadostivosťou a zvinutá do obrovskej prosby - bože, nechaj ma dlhodobo žiť v ústach tohto muža. Moja ústa ho viedli v tanci starom ako hory okolo nás, ktoré nás súhlasne sledovali, jazyky, zuby a pery do seba narážali a búšili, až kým nepodľahli príjemnému napätiu..." (str. 185)

Caroline je rozprávačkou príbehu, ale to neznamená, že je jednostranný. Súčasťou textu sú totiž aj esemesky rôznych postáv, z ktorých sa môžeme dozvedieť viac o ich myšlienkach a pocitoch. Nehovoriac o tom, že je to občas príjemné spestrenie textu, rovnako ako pasáž cesty autom, založená čisto na uvažovaní konkrétnych postáv. Krúženie Caroline a Simona okolo seba je šarmantné, i keď po čase začne byť trochu zdĺhavé a najradšej by ste ich už sami poslali do postele. Na druhej strane, dej na vás neútočí prvoplánovou snahou vyvolať túžbu a podnietiť vášeň a k slovu sa dostáva aj romantika. Horúcejších scén sa totiž dočkáte až v druhej polovici knihy, po občasných hluchých miestach a pátose. Viac ma oslovili Carolinine priateľstvá, kamarátstvo je totiž jednou z najprezentovanejších hodnôt. Vyznievajú prirodzene a milo. Nabijak patrí medzi knihy, od ktorých veľa nečakáte, ale dostanete zaujímavý balík plný romantiky, humoru, sympatických postáv a malebného prostredia. Azda sa Alice Claytonovej podarí udržať jej charakter aj v ďalších častiach série.

Originálny názov: Wallbanger
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Cocktail)
Preklad: Dana Petrigáčová
Počet strán: 328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.