sobota 29. augusta 2020

Nezatvárajme oči pred (skrytou) bolesťou

Niežeby boli niektoré bolesti neviditeľné, len si ich občas hneď nevšimneme, prípadne im neprikladáme veľký význam. A tak sú ich nositelia odsúdení trpieť v ústraní, v tichosti, neschopní vysporiadať sa s ich príčinami či dôsledkami. Svoje o tom vie aj Adriana, hlavná postava debutovej prózy Kataríny Gulai. Autorka je učiteľkou na gymnáziu, no ak by niekto čakal, že učí slovenčinu alebo iný príbuzný predmet, bude prekvapený. Katarína Gulai totiž vyštudovala matematiku a fyziku. Azda aj preto je jej text vecný, priamy a zobrazuje danú tému tak komplexne. Stály kontakt s mladými ľuďmi určite pomohol autorke pri "prevtelení sa" do šestnásťročného dievčaťa, ale dôležitú rolu zohrali i osobné skúsenosti.

"Zaťala som zuby a mlčala. Stále to bolí. Nechápem prečo, veď som si mohla zvyknúť, že ma pri každej príležitosti urážajú. Že by som ich mala stále rada? Ani neviem... mamu asi áno, aj keď ma nenávidí. Ale keď ich mám rada, prečo potom nechcem byť s nimi... prečo chcem ísť stále domov, ale nie sem, jednoducho niekde inde domov? Je to celé komplikované. Zase ma rozbolela hlava. Rozmýšľam nad tým skoro každý večer, ale nikdy nič nevymyslím. Len ma to rozplače. Celý život je zložitý a neviem si dať rady." (str. 97)

Sám ako učiteľ viem, že tínedžeri všetko prežívajú veľmi intenzívne, emócie sú hnacou silou ich činov a túžia po pochopení, aj keď niekedy nasadia drsnú masku. Najhoršia pracuje s motívmi, čo oslovia širokú cieľovú skupinu. Napriek veku hrdinky nepovažujte knihu za určenú primárne dospievajúcim čitateľom. Práve naopak, siahnuť by po nej mladi i dospelí, pretože otváranie očí a odhaľovanie nepríjemnej pravdy nehľadí na vek. Adriana predstavuje svoj príbeh, no je nepochybným faktom, že podobných "Adrián" je medzi nami veľa a nemusíme mať o nich ani potuchy. Adriane nerozumie ani najbližšie okolie, ba čo viac, ani sa o to nesnaží. Veď už je predsa na strednej a dokáže sa o seba postarať sama... Zanedbaná výchova, ponižovanie a nezáujem sa podpisujú pod Adrianinu psychickú nerovnováhu, čo vedie k slabým sociálnym kontaktom, nízkemu sebavedomiu a nakoniec k sebapoškodzovaniu. Depresia, agresivita a rebelantstvo neraz kráčajú ruka v ruke a bez pomoci je ťažké nastoliť si správny smer. Nečudo, že Adriana stráca dôveru v ľudí (dospelákov - učiteľov) aj systém. Vinu však nehľadá iba v nich, ale aj v sebe. Je to viac-menej prirodzené, keď denne počúva, aká je neschopná a nikdy z nej nič nebude. Je ľahké človeka odsúdiť, zvaliť správanie vybočujúce zo zaužívaného normálu na búrenie hormónov, ale hľadať príčinu či nebodaj zjednať nápravu je už omnoho náročnejšie. Kto je v tom prípade horší? Trpiaca duša alebo ignorujúca spoločnosť? Katarína Gulai neposkytne všetky odpovede, ale rozhodne vás podnieti klásť si otázky. Ak to bolo jej cieľom, spĺňa ho v plnej miere. 

"Neviem, či sa každému občas stane, že potrebuje objatie, a namiesto toho naňho všetci vrieskajú. Dnes sa to stalo mne a je to fakt nahovno pocit. Prišla som tam. Nestihla som sa ani vyzuť, už som dostala facku. Revali na mňa ako zmyslov zbavení, vraj prečo im robím hanbu, čo o nás povedia, že som nenormálna a že či mám málo roboty, že mi ju pridajú. Presne, ako som očakávala. Nenávidia ma. A ja nenávidím ich." (str. 140)
Najhoršia nie je rozsiahla kniha, ale je rozpracovaná dostatočne. Príbehu pomáha aj subjektívny rozprávač, podporený denníkovou formou. Adrianine myšlienkové pochody sledujeme od 15. februára do 5. júna a za ten čas ich spoznáte naozaj dôkladne. Keďže ide zápisky, text je tvorený krátkymi úsekmi, čo pôsobí dynamicky a knihu vďaka tomu prečítate raz-dva. Dojem z nej však pretrvá omnoho dlhšie, Katarína Gulai vie, ako ho umocniť, čomu zodpovedá aj jej doslov. Pôsobí ako úprimné vyznanie, varovný prst a podnet k zamysleniu. Vzhľadom na toto všetko dúfam, že jej román nebude iba jednorazovou záležitosťou, ale prinesie nám aj ďalšie silné príbehy.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára