Bol som ešte iba študent, keď v slovenskom preklade vyšla séria Temné hmoty. Philip Pullman ma razom preniesol do sveta zvieracích démonov, tajomných a mocných rádov a detí, ktoré chceli nájsť len pokoj v kruhu rodiny. Tento rok nám televízie BBC a HBO ponúkli nové seriálové spracovanie Lyriných dobrodružstiev, čo sa ukázalo ako správny krok. Nielenže ide o kvalitný počin, ale osviežili pamäť mnohým čitateľom, ktorí sa teraz môžu pustiť do Pullmanovej aktuálnej série Kniha prachu.
"A tak sa plahočili hlboko do Temného močiara, cítili, ako ich slizké ruky chytajú za členky, počuli okolo seba strašidelný šepot a vzdychy, až napokon prišli k miestu, kde ležal ten starý kameň, na ktorom sa mihotala sviečka vyrobená z tuku mŕtvoly. Zdvihli kamenné veko a tam ležala mŕtva luna, jej zvláštna krásna tvár bola studená a oči zavreté. Potom však otvorila oči a všetko ožiarilo jasné strieborné svetlo." (str. 204)
Najväčším rozdielom je časový skok, Lyra je už totiž dospelá žena a od udalostí v prvej časti nás delí dvadsať rokov. To poskytuje autorovi možnosť zakomponovať do príbehu aj témy blízke čitateľom na prahu adolescencie - hľadanie si miesta vo svete, nutnosť akceptácie či objavovanie svojich silných i slabých stránok. Lyra to všetko prežíva o to intenzívnejšie, že je odtrhnutá od sveta, v ktorom dovtedy žila, kvôli starodávnym textom. V tomto smere sa mi páči väčší prienik do záležitostí ohľadom démonov - zvierat reprezentujúcich duše ľudí, ktoré na seba môžu brať rôznu podobu, až kým človek nedospeje. Lyra prestáva rozumieť svojmu vernému démonovi Panovi, zmieta sa v pochybnostiach, stráca schopnosť ovládať prístroj alethiomer i vlastnú fantáziu. Pomôcť by jej azda mohli Malcolm a Alice, no Lyra sa vplyvom svojho úpadku dostáva do sveta plného zrady a... tajných spoločenstiev. Protihráčmi na poli dobra a spravodlivosti sa stávajú Marcel Delamare a Olivier Bonneville, ktorých zámery sú uveriteľné a nie sú iba postavičkami vytvorenými pre potreby príbehu. Sú jeho plnohodnotnou súčasťou a ich scény som si užíval. Tu sa zároveň pekne prejavilo prepojenie kníh, pretože Tajné spoločenstvo plne využíva dianie v Temných hmotách, jeho presah je takisto dôležitou časťou celej mozaiky. Ak ale nepoznáte predošlé knihy, nemusíte sa obávať, všetko je náležite vysvetlené a nebudete sa cítiť stratene. Dej vás rýchlo vtiahne svojou pestrosťou, výborne vykreslenými postavami, motívom pomsty za smrť rodiča i politických machinácií. Navyše sa prostredníctvom Lyry dostanete do rôznych častí sveta a ani sa nenazdáte, prevraciate strany v strhujúcom finále.
"Marcel Delamare sa zriedka hneval. Jeho nesúhlas mal formu tichého, chladného a presne odmeraného trestu pre tých, čo ho nahnevali. Robil to tak nenápadne, že tí, čo mu boli vystavení, sa najprv cítili polichotení, že upútali jeho pozornosť, až kým si neuvedomili jej nepríjemné následky. Lenže to, čo urobil Olivier Bonneville, ho viac ako nahnevalo. Bola to priama a do očí bijúca neposlušnosť, ktorá si zasluhovala exemplárny trest." (str. 386)
Keďže mám pocit, že som ako čitateľ rástol spolu s Lyrou, Tajné spoločenstvo pre mňa získalo úplne iný nádych, než keby som k nemu pristupoval ako ku každej inej knihe. V porovnaní s predošlými časťami je o čosi temnejšie, vážnejšie, venuje sa hlbším témam a viac núti čitateľa k zamysleniu sa nad prepojeniami s našou spoločnosťou. Práve preto si zároveň myslím, že niektorí čitatelia môžu byt trochu sklamaní. Nie je tu veľa akcie, sám som jej pôvodne čakal o niečo viac, no nevadilo mi to. Philip Pullman má natoľko príťažlivý rozprávačský štýl, že dokáže udržať pozornosť aj menej prvoplánovo.
Originálny názov: The Secret Commonwealth
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Kniha prachu)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 614
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára