Epické zavŕšenie boja za šťastie, vieru a ideály

Reinmara z Bielawy sme vo Veži bláznov spoznali ako nerozvážneho mladíka, pražského učenca fušujúceho do mágie, ktorý sa v Božích bojovníkoch prejavil o niečo múdrejšie a zmierenejšie s tým, že osud nie je priamočiary a ľudská motivácia už vôbec nie. Lux perpetua - Svetlo večné je vyvrcholením zápolenia rôznych skupín i Reinmarovho hľadania milovanej Jutty. Aj teraz sa počas svojho putovania dostane do nečakaných situácií, ktoré mu skomplikujú život a oddialia jeho ciele. Reynevan však už zašiel priďaleko a stretol priveľa dobrých i zlých ľudí, aby sa vzdal. Mládenec označovaný za rebela, čarodejníka a husitu sa musí mať neustále na pozore, pretože nepriatelia nikdy nespia a za každým rohom číha potenciálna hrozba. 

"Samson a Šarlej preletli popri Reynevanovi a prudko sa vrhli na sirotkov. Šarlej dvoma širokými sekmi poslal na zem dvoch jazdcov, tretí, zasiahnutý do tváre, sa zakolísal v sedle. Samson mlátil gudendagom striedavo ľudí aj kone, čím vyvolal strašný zmätok. Reynevan sa obrátil a stisol zuby. Mal nevybavené účty. Za bitie, pľutie, za sud od kapusty. Keď prechádzal popri tom, čo sa bezvládne knísal v sedle, vytrhol mu meč, vpadol do haravary a ťal naľavo i napravo. Počul vykrikovať biblické citáty, podľa nich spoznal veliteľa prenasledovateľov, kozobradého kňaza." (str. 131)

Je pozoruhodné, ako dokáže Andrzej Sapkowski každý diel Husitskej trilógie obohatiť o odlišnú atmosféru a žánrové špecifiká, a to od humorne ladenej "roadmovie" cez akčný historický román až po filozofické zamyslenia nad konaním človeka a čakaním na Boží zásah. Počas niekoľkých rokov sa Reinmarov charakter rozvíja na pozadí búrlivých udalostí a nedá sa neobdivovať autorovu ľahkosť, s akou zakomponoval hrdinove osudy do skutočných reálií. Na stránkach knihy sa stretneme s množstvom niekdajších osobností, ktoré sa vplyvom Sapkowskeho talentu menia z mien v učebniciach na osoby z mäsa a kostí. Iste to nebola ľahká úloha a občas sa môžete v záplave postáv stratiť, no nemusíte sa toho obávať. Reinmar sa zavše rýchlo dostane z jednej prekérnej situácie do druhej a už sa musíte sústrediť na ďalšie mená. V tom spočíva aj istý kameň úrazu - Reinmar uteká, aby sa dostal do ďalšieho zajatia, vzápätí znovu natrafí na protivníkov z minulosti a tak dokola. Keďže však čitateľ vie, že jeho dobrodružstvá spejú k záveru, opakovanie motívov mu nevadí, pretože vie, že ho čaká epické vyvrcholenie. Napokon sa ukazuje, že hoci mnohí chceli nájsť slávu, bohatstvo či lásku, najvytúženejším pokladom je obyčajný pokoj a mier. Reinmarovi verní priatelia Šarlej a Samson Medík ho sprevádzajú i teraz, hoci musím dodať, že ich cesty nemajú rovnaký smer. Už predtým bolo badať medzi nimi rozpory v tom, že je lepšie zvažovať ďalší postup, než sa bezhlavo vrhať do nebezpečenstva. To v tomto prípade reprezentuje Reinmarovo hľadanie Jutty, pričom sa nad ním neustále vznáša tieň jeho najväčšieho nepriateľa - vratislavského biskupa Konráda, ktorý proti nemu, paradoxne, neváha využiť aj temné sily. Netuší však, že aj on sám sa môže stať obeťou skrytých túžob najbližšieho okolia. Jednoducho - nikto zo zúčastnených si nemôže byť istý, ako dopadne, pretože prekvapenia (väčšinou nepríjemné) sú neoddeliteľnou súčasťou celej trilógie. 

A. Sapkowski (zdroj: Wyborcza)

"Vstup do úžľabiny takmer úplne zatarasila veľká kopa kostí. A vôbec nebola beztvará. Niekto si dal tú námahu, aby z lebiek, kľúčnych a stehenných kostí, píšťal spletených s rebrami poskladal na privítanie dekoráciu, čosi ako triumfálny oblúk. Omračujúci smrad svedčil o tom, že na konštrukcii sa ďalej pracuje a že k nej čosi pristavali celkom nedávno. Kone nechceli ísť ďalej, začali fŕkať, vzpierať sa a dupať kopytami. Nebolo východiska, museli ich nechať tam. Úžľabinou sa vybrali peši." (str. 331)

Lux perpetua - Svetlo večné je dôstojným uzavretím Reinmarovho osudu a pozorným čitateľom neujdú náznaky, ako napokon dopadne. Zrejme sa nájdu aj nespokojní jedinci, ktorí by si predstavovali iný koniec, ale ja medzi nich nepatrím. Niektoré dejové línie síce ostanú otvorené, no ani dejinné udalosti nikdy nekončia. Husiti sú známou, no u nás akoby stále málo prebádanou záležitosťou a vďaka Husitskej trilógii sa toho o nich môžete dozvedieť naozaj veľa - o ich cieľoch, zámeroch, vedúcich osobnostiach, o významných i pomerne tragikomických bitkách. Cez optiku hlavného hrdinu spoznávame viacero strán, nič nie je čierno-biele a ľudský charakter tobôž. Andrzej Sapkowski je znalec človeka a v jeho diele sa premelie pestrá plejáda pováh. Doba sa síce zmenila, ale ľudia zjavne ostávajú rovnakí. Či je to dobre, posúďte sami. Husitská trilógia však rozhodne dobrá je a mala by mať čestné miesto v domácej knižnici každého knihomoľa.

Originálny názov: Lux Perpetua

Príslušnosť k sérii: 3. diel (Husitská trilógia)

Preklad: Karol Chmel

Počet strán: 543

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zlatý vek Reinmarových stredovekých peripetií

Husitská trilógia pokračuje druhým dielom, ktorý nadväzuje na svojho úspešného predchodcu a znovu ponúka čitateľom to, na čo si zvykli - koktejl namiešaný z histórie, fantázie, humoru a pestrej plejády charakterov. Narrenturm - Veža bláznov sa predviedla ako epická stredoveká roadmovie a v podobnom duchu sa nesú aj Boží bojovníci. Hoci hneď na úvod musím poukázať aj na zásadný rozdiel medzi knižnými súrodencami. Kým ten starší spočíval v rozmanitých dobrodružstvách na pozadí historických udalostí, mladší je viac ponorený do dejín a čerpá z nich väčšie množstvo motívov. Napriek tomu sa Andrzejovi Sapkowskemu darí zachovať si typický rozprávačský štýl a trojica ústredných hrdinov si vás opäť podmaní svojím šarmom a vtipom.

"Veľká bombarda do rána vychladla a delostrelec, plný entuziazmu, nezaváhal a vypálil z nej hneď pri východe slnka. Hukot a otras zeme bol taký, že Reynevan spadol z úzkej prične, na ktorej spal. A drobná slama a prach sa sypali z povaly ešte po tri ružence. Veľkú bombardu, ako pani matku, nasledovali menšie delá, metajúce centové a polcentové gule. Dunelo to. Zem sa chvela. Prebudený Reynevan sa usiloval rozpamätať na sen, a bolo sa na čo rozpamätávať: znovu sa mu snívalo o Nikolette, Katarzyne von Biberstein. S detailami. Delá hrmeli. Obliehanie pokračovalo." (str. 110)

Príbeh Božích bojovníkov sa odohráva v roku 1427, čiže dva roky po udalostiach Veže bláznov. Reinmara z Bielaa jeho parťákov sme opustili vo chvíli, keď sa vydal na cestu do Čiech, a tak ho stretávame v Prahe - jej stredoveký ráz poteší každého milovníka historických detailov. Autor si totiž dáva záležať na autenticite, čo má za následok verné zobrazenie rôznych aspektov niekdajšieho života. Ja osobne síce nie som priaznivcom opisov, ale v tomto prípade mi to neprekážalo. Sapkowski má talent na ich zapracovanie do deja tak, aby boli jeho pevnou súčasťou, nie iba výplňou textu. Reinmar je v Prahe ako doma, napokon, práve tu sa začala jeho cesta k vzdelaniu. A to nielen na poli medicíny, ale i mágie. Nebezpečné praktiky mu síce neraz zachránili život a priviedli ho napríklad medzi čarodejnice či k vyháňaniu diabla, no Sväté ofícium si brúsi zuby na každého, kto sa vymyká učeniu cirkvi. A bojovať po boku husitov, kacírov a rebelov, sa tiež nemusí vyplácať. Musím však hneď povedať, že u Reinmara badať vnútorný vývoj. Kým v prvej časti sa občas prejavil ako ľahkovážny mladík, motivovaný idealistickými predstavami o láske a cti, teraz je uvážlivejší a vo väčšej miere si uvedomuje dôsledky svojho konania. To však neznamená, že prestáva priťahovať problémy. Ako husitský vyzvedač sa dostáva na mnohé miesta, stretáva rôznych ľudí a zavše sa ocitne v zajatí. To je v trilógii dosť častý motív, no Sapkowski ho zakaždým dokáže spracovať s novým prístupom, takže len tak ľahko nezovšednie. Cez spojenie Reinmarových dobrodružstiev a skutočných historických udalostí sú čitatelia napokon svedkami brilantného rozprávania o spoločnosti, krvi, mágii a duševnom svete postáv.

"V opare, čo sa vznášal nad pentagramom, sa čosi pohlo, zachvelo sa, zatancovalo mozaikou mihotavých odrazov. Reynevan sa sklonil, napol zrak. Na jeden prchavý okamih sa mu zdalo, že vidí ženu, vysokú, čiernovlasú, s očami ako hviezdy, so znamením polmesiaca na čele, oblečenú do šiat mnohých vzorov, premenlivých odtieňov - od bieloby cez meď až po purpur. Kým celkom pochopil, koho si to prezerá, vidina zmizla, ale prítomnosť Matky Všehomíra bola stále citeľná." (str. 352-353)

Husitská trilógia vyvracia zaužívané tvrdenie, že stredovek bol čistým obdobím temna. Minimálne na jeho konci sa vyskytovali rôzne prúdy túžiace po vzdelaní, rozšírení učenia a objavoch i za hranicami ľudskej mysle. Na druhej strane na stránkach knihy občas tečie krv potokom, Andrzej Sapkowski sa nebojí ani otvoreného zobrazenia negatívnych prvkov doby. Zaujímavým prvkom jeho štýlu je aj občasná zmienka o osude niektorých postáv. Vďaka tomu síce viete, čo sa s nimi stane, ale netušíte, za akých okolností. Každá kapitola je uvedená krátkou charakteristikou, tá však všetko neprezradí, ale funkčne navnadí na ďalšie čítanie. Celkové spracovanie nového vydania je ukážkovou prácou vydavateľstva - od úžasnej obálky cez kvalitu papiera až po redakčnú úpravu. Je totiž smutnou skutočnosťou, že súčasné knihy obsahujú množstvo chýb, ale Boží bojovníci si razia cestu väčšej čistoty textu. Tento román je povinnou jazdou pre každého fanúšika dobrého čítania a ja sa už teraz teším, ako pekne sa vedľa seba budú onedlho vynímať všetky diely série.

Originálny názov: Bozy bojownicy
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Husitská trilógia)
Preklad: Karol Chmel
Počet strán: 573

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Epická historická sága ako ukážka poctivého remesla

Poľský autor Andrzej Sapkowski si získal celosvetovú publicitu predovšetkým knižnou sériou Zaklínač, ktorá sa preslávila aj v hernej podobe, a fanúšikovia Geralta z Rivie netrpezlivo očakávajú i koncoročné seriálové spracovanie z dielne Netflixu. Priaznivo naklonenú atmosféru sa rozhodlo využiť vydavateľstvo Lindeni a slovenským čitateľom ponúka nové vydanie Sapkowskeho Husitskej trilógie. Aj v nej si autor zachováva svoj typický rozprávačský štýl založený na modernosti prepojenej s domácimi tradíciami. A hoci i tu nájdeme prvky Poliakovej nekonečnej fantázie, východisko je čisto reálne - ocitáme sa totiž v Sliezsku v prvej polovici 15. storočia. 

"Prvý elegán mávol palicou. Šarlej sa šikovne vyhol úderu, zachytil palicu a skrútil ju; elegán urobil kotrmelec a pleskol do blata. Tou istou palicou švacol demerit po hlave ďalšieho fičúra a odoslal ho ďalej po výčapnom pulte; úderom rýchlym ako myšlienka tresol po rukách tretieho. Medzitým sa pozviechal ten prvý a vrhol sa na Šarleja, ryčiac pritom ako ranený zubor." (str. 155)

Sapkowski predstavuje neskorý stredovek v celej jeho... chcel som napísať kráse, ale to by nebolo presné. Jeho text je jednoducho plný farieb, vôní (či skôr zápachu), krvi, bojov o moc, prehnanej túžby po moci aj poverčivosti. Zaujalo ma, ako šikovne autor narába s povahou jednotlivých scén. V rámci krčmovej bitky sa dočkáte nielen prieniku do mysle rôznych postáv, ale aj epickej "kucapace" a tú vystrieda zas intímnejší stret dvoch tiel... Keď už som pri tom, jazyk je explicitný aj pri vášnivých pasážach, zbytočné metafory pre citlivejších čitateľov teda nečakajte. Medik Reinmar z Bielawy sa musí mať stále na pozore pred svojimi nepriateľmi, a poľaviť nesmiete ani vy. Veža bláznov prekypuje pestrými motívmi, čo na jednej strane obohacuje príbeh, zároveň sa však niekto môže cítiť trochu stratený. To sa však stane len v minime prípadov, pretože román má dar vtiahnuť vás a rýchlo prebudiť zvedavosť. A to aj rôznymi narážkami, či už historickými, alebo politickými. Objavovanie prepojení deju neubližuje, je početne primerané a funkčné. Čo sa hlavnej postavy týka, Reinmar spočiatku nepôsobí veľmi schopne. Síce študuje medícinu, ale je to v podstate flákač, ktorý si pre pôžitok neváha začať s vydatou ženou, aj keď mu to spôsobí nemalé problémy. Postupne, pod tlakom okolností (a inkvizície) sa však vzchopí a ukáže aj svoje svetlejšie stránky.

"V Ziebiciach už nemá čo hľadať! Tie slová, možno preto, že boli také neľútostne úprimné, ho zaboleli viac než chladný a ľahostajný Adelin pohľad, viac než jej krutý hlas, keď naňho huckala rytierov, viac než údery, ktoré sa potom naňho zosypali, viac než väzenie." (str. 329)

Andrzeja Sapkowskeho by bolo možné prirovnať k mnohým známym spisovateľom, ale svojou tvorbou už dávno preukázal svoju jedinečnosť, takže skôr on nech slúži ako vzor pre ostatných. V jeho slovách ožívajú dávne hriechy aj vášne, pričom opisy sabatu či praktík prenasledovateľov kacírov vyvolávajú dojem, že autor ich videl na vlastné oči. Každá z dvadsiatich deviatich kapitol začína stručným náčrtom deja, ktorý však veľa neprezradí, iba navnadí. Text je členený na kratšie úseky, takže román môžete čítať aj v prípade nedostatku času. Ak by niekto nepoznal dobové súvislosti, pomôžu mu vysvetlivky na konci knihy. Veža bláznov ma veľmi príjemne prekvapila. Iste, očakával som určitú kvalitu, ale výsledné dojmy výrazne predbehli moje predpoklady.

Originálny názov: Narrenturm
Príslušnosť k sérii: Husitská trilógia (1. diel)
Preklad: Karol Chmel
Počet strán: 574

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media a vydavateľstvom Lindeni.