"Roztrasú sa mi ruky a až vtom si uvedomím, ako rýchlo mi bije srdce a aká som malátna. Rany spôsobené šípom sú zákerné, pretože keď ním pohnete, ešte sa zhoršia. S ostrým hrotom uväzneným v tkanive sa nikdy nezotavím, a čím dlhšie budem čakať, tým ťažšie bude vytiahnuť ho. Zhlboka sa nadýchnem, prstom prejdem k hrotu a jemne pritlačím. Zastonám od prudkej bolesti a na pár sekúnd stratím vedomie. Pozitívne je, že mi nezasiahol kosť. Zatnem zuby, vezmem do ruky nôž a urobím si do nohy asi dvojcentimetrový zárez." (str. 214)Férska sága mi pripadá oproti iným sériám o niečo dospelejšia, hrdinovia neriešia klasické vzťahové problémy zaobalené do fantazijných prvkov, ale reálne hrozby, ktoré môžu významnou mierou zasiahnuť aj širšiu spoločnosť. Samozrejme, že láska a priateľstvo stále tvoria dôležitú súčasť deja, ale autorka netlačí na pílu a myslí aj na čitateľov, ktorí sa nerozplývajú nad každým citovým vyznaním. Hlavná hrdinka Jude sa musí mať na pozore, pretože ako vieme už z prvej časti, dôvera je na skazenom kráľovskom dvore nedostatkovým tovarom. Manipulácie, špionáž a zahrávanie sa s citmi či realitou je na dennom poriadku a na tomto pozadí sa rozvíjajú Judine vzťahy. Postava princa/kráľa Cardana mi zaimponovala už predtým a daný dojem sa len umocnil. Páčia sa mi totiž postavy, kde badať výrazný vnútorný posun a ktoré nie sú čiernobiele. Cardan spočiatku vyznieva ako zloduch (a veru má prečo), ale občas preukáže aj svetlejšiu stránku svojej osobnosti, zatiaľ čo iné postavy, naoko kladné, v sebe ukrývajú temnú podstatu. Vďaka tomu sa príbeh stáva nepredvídateľným, keďže ako čitateľ netušíte, kedy sa kto ako prejaví. Dej je okorenený celkovou mytológiou, do hry vo veľkom vstupuje aj kráľovná Podmoria s vlastnými mocenskými ambíciami a Jude a Cardan tak majú možnosť spojiť sa proti silnejšiemu protivníkovi.
 |
| Zdroj: byckrobertson.com |
"Tento proces sa volá mitridatizmus a spočíva v tom, že užijete malé množstvo jedu, aby ste si naň vybudovali imunitu. Začala som s tým už pred rokom a je to jeden zo spôsobov, ako kompenzujem svoje nedostatky. Stále však pociťujem vedľajšie účinky - lesknú sa mi oči a mesiačiky na nechtoch mám sfarbené domodra, akoby mojej krvi chýbal kyslík. Mávam zvláštne noci plné príliš živých snov. Jed obsahuje kvapku krvavočervenej tekutiny z muchotrávky tigrovanej, ktorá môže spôsobiť smrteľnú paralýzu, lupienok sladkej smrti, z ktorej zaspíte na sto rokov, vražednú bobuľu, čo šialene rozprúdi krv a potom zastaví srdce, a nakoniec večné jablko, férske ovocie, ktoré smrteľníkom pomúti mysle." (str. 83)Pred čítaním Skazeného kráľa som sa stretol s názormi, že je slabším súrodencom Krutého princa, ale nesúhlasím s tým. Iste, oba romány sú súčasťou jednej trilógie, ale treba ich vnímať aj ako samostatné jednotky a nesnažiť sa ich za každú cenu porovnávať. Postavy a spolu s nimi aj okolnosti, za akých sa rozvíjajú ich vzťahy, prechádzajú vývojom a mne vyhovuje nastolený smer. Jude je na svoj vek síce možno príliš dospelá (má sedemnásť rokov), ale tuctových tínedžerských hrdiniek je v žánri young adult neúrekom. Je fajn vidieť niekoho, kto uvažuje v širších súvislostiach, navyše tak môže mladším čitateľkám poslúžiť ako lepší vzor. Ako je u Holly Black zvykom, aj táto kniha končí dramaticky a otvorene, čo vás môže popudiť, ak na to nebudete pripravení. Ja som sa na to tešil, vedel som, že autorka nesklame a poskytne nám vygradovaný dej. S iným sa vzhľadom na košaté línie a zvraty ani nedalo počítať. Aj po Skazenom kráľovi ostávam verným fanúšikom Holly Black a ak sa jej podarí udržať latku aj v záverečnom dieli trilógie, bude to nepochybne skvelý zážitok.
Originálny názov: The Wicked King
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Férska sága)
Preklad: Kristína Balalová
Počet strán: 344
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára