"Greuelov bič zasvišťal a dopadol Gustavovi na tvár, až ho odhodilo. Gustav zodvihol ruky, aby si chránil hlavu, a bič ho nemilosrdne šľahal po prstoch. Zohol sa a údery mu dopadali na chrbát. Keď sa zrútil na zem, Greuel si vylial hnev na ostatných mužoch. Behal okolo nich a mlátil ich do krvi. Keď sa vybúril, opäť sa obrátil na Gustava, dychčal od námahy. "Ty si predák, žid," fučal. "Požeň svoje zvieratá, nech pracujú rýchlejšie. Tento priestupok budem hlásiť." Ďalší deň sa to zopakovalo - Gustav a jeho muži dostali bitku za to, že nepracujú dostatočne usilovne." (str. 125)Po prvé - takéto reálne príbehy by nikdy nemali vzniknúť! Je hrozné uvedomiť si, že sa čosi také odohrávalo len pár desaťročí pred nami. A po druhé, keď už k nim došlo, je len dobré, že k ich prerozprávaniu pristupujú autori ako Jeremy Dronfield. Svoju vášeň pre históriu (vyštudoval archeológiu) využíva pri písaní literatúry faktu, ale v prehľade jeho diel nájdeme napríklad aj kriminálky. Kniha Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu je príkladom, ako sa dá skĺbiť viacero žánrov do jedného fascinujúceho celku. Nájdu si v ňom čosi pre seba fanúšikovia dejín, životopisov, rodinnej drámy, spoločenského románu aj trileru. A nad tým všetkým vyčnieva neustávajúca otázka, čo by sme robili na mieste dotyčných ľudí my? Ako by sme zachovali tvárou v tvár zlu, ponižovaniu a zúfalstvu? Kleinmnannovci boli obyčajnými rakúskymi židmi, kým ich režim neoznačil za nepohodlných a nesnažil sa zbaviť ich podstaty existencie. Lenže oni sa nevzdali a bojovali proti zbraniam a utláčateľom svojimi vlastnými metódami - láskou, vierou a nádejou. Atmosféra neistoty a strachu z budúcnosti sa "krásne" ukazuje už v úvode, keď je Viedeň "zasnežená" bielymi letákmi agitujúcimi v prospech anšlusu. Tiesnivé pocity pokračujú až do konca príbehu, zahŕňajúceho aj osudy ďalších členov rodiny - matky, brata a dvoch sestier. Gustav Kleinmann si počas celých útrap tajne viedol denník, na ktorého základe je kniha postavená, a tak sa najviac dozvedáme, prirodzene, práve o ňom.
 |
| Rodina Kleinmnanovcov (prebraté z dailymail.co.uk) |
"V ten deň prišlo do Brezinky okolo pätnásťtisíc židov, presný počet zavraždených sa už nikto nedozvie, pretože nikoho z nich, mŕtveho či zotročeného, nikdy nezaregistrovali ako osvienčimského väzňa, ani mu nepridelili číslo. Ani tí, ktorých poslali pracovať, nemali žiť dlho. Bol to začiatok monštruóznej eskalácie násilia, ktorá v Osvienčime ako vyhladzovacom tábore dosiahla vrchol - alebo skôr dno." (str. 210)Žiadny fiktívny film či kniha nenahradí pocit autentickosti, aký sa vás zmocní pri čítaní Chlapca, čo nasledoval otca do Osvienčimu. A hoci nejde o beletriu, ale skôr reportážne spracovanie daných udalostí, cítiť pritom rovnaké napätie a gradáciu. Osudy rodiny Kleinmannovcov vám nebudú ľahostajné a budete pociťovať oprávnené rozhorčenie nad praktikami nacistov a ich posluhovačov. Pretože - Jeremy Dronfield sa nevyhýba ani tejto téme - mnohí boli ochotní prezliecť kabát len pre lepšie zaobchádzanie. V knihe sa dočítate aj o pokusoch utiecť z tábora, o vzbure voči esesákom či o nových priateľstvách, ktoré držali ľudí pri živote. Mám chuť napísať, že Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu je príbeh o utrpení, ale napriek tomu - či práve preto - vo vás zanechá obrovský dojem. Možno si budete chcieť tak ako ja vyhľadať ďalšie informácie. Autor uvádza v závere aj množstvo odkazov, ktoré dovysvetľujú dianie alebo slúžia len na uvedenie zdroja. Táto kniha by sa mala dostať do rúk čo najväčšieho množstva čitateľov, a to tak pre svoju informačnú, ako i myšlienkovú hodnotu.
Originálny názov: The Boy Who Followed His Father into Auschwitz
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 325
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára