"Hocijaká chudobná sedliacka alebo pastierska dedinka by sa mi rozhodne zdala krajšia a šťastnejšia, lenže kráľ Laertes, môj otec, ma chcel zobrať do Mykén. Pravdepodobne aj preto, aby sme pochopili veci, ktoré zdanlivo nemali nijaké vysvetlenie. V srdci najsilnejšieho achájskeho kráľovstva bolo všetko obrátené hore nohami: zlo bolo na mieste dobra, bezprávie na mieste spravodlivosti, asi aj temnota ukradla miesto svetlu. Začínal som si myslieť, že kým na hradby Eurysteovho mesta sadá noc, na Itaku a piesočnatý Pylos svieti slnko a mal som pocit, že v mĺkvych mykénskych uliciach viac nesvitne biely deň." (str. 63)Azda len málokto nepozná Odyseovo desaťročné putovanie domov, na rodný ostrov Itaka. Po ceste navštívil rôzne miesta a okúsil pestré skúšky v podobe čarodejníc, sirén či kyklopov. Menej ľudí však pozná to, čo daným časom predchádzalo, a práve na tieto otázky odpovedá kniha Odyseus: Prísaha. Tá totiž začína hrdinovým detstvom, poznamenaným otcovou absenciou kvôli naháňaniu sa za pokladom. Badať v tom Manfrediho snahu "poľudštiť" antickú monumentálnu postavu, pretože vďaka tomu sa s ňou čitateľ dokáže lepšie stotožniť. Prienik do Odyseovej mysle realizovaný subjektívnym rozprávačom sa ukázal ako výborný ťah, pretože Odyseus je nielen ľstivý a prešibaný (ako je stále zobrazovaný), ale aj emotívny a rodinne založený. Okrem toho si váži tradície, mier a prísaha znamená preňho viac než len prázdne slovo. Dá sa povedať, že by mohol byť vzorom aj pre dnešného človeka, tak ako ním bol pre svojich súčasníkov. Páči sa mi aj miestami až lyrický jazyk. Komu by pripadalo zvláštne, že chrabrý vojak a bojovník má takú bohatú slovnú zásobu, nech nezabúda na ideál Gréka, ktorý by sa mal vyznať tak v umení boja, ako aj hre na určitý hudobný nástroj či speve a tanci. Hoci je u Odysea známe najmä jeho desaťročné putovanie z pera antického velikána Homéra, svoju nezastupiteľnú úlohu zohral aj v trójskej vojne. Práve jej vyvrcholením sa uzatvára aj prvá časť dvojdielneho románu, z kompozičného hľadiska to hodnotím tiež ako správny krok.
 |
| Valerio Massimo Manfredi |
"Prvé hodiny po bojoch boli najúmornejšie. Kým sme bojovali, zdalo sa nám, že žijeme v inom svete, na inom mieste, necítime strach ani bolesť, mali sme pocit, že sa nás zmocňuje blúznivé opojenie ako pri víne, horúčke a láske dohromady. A tiež blízkosť smrti. Po boji sme však upadli do akéhosi tichého zúfalstva a chladných závratov, do strachu z prázdnoty a tmy." (str. 250)Po knihe zrejme siahnu najmä priaznivci dejín či gréckej mytológie a určite nebudú sklamaní. Ja sa tiež radím medzi nich a príbeh odvážneho Odysea som si užíval. Spočiatku mal možno trochu pomalší rozbeh, ale na druhej strane sa rozvíjanie jeho raných rokov a mladosti ukázalo pre dej ako opodstatnené. Čitateľ lepšie pochopí jeho motiváciu aj vnútorný pokrok. Valeria Massima Manfrediho som poznal ako autora trilógie o Alexandrovi Macedónskom, ktorú som čítal ešte na strednej škole. Preto som po novinke Odyseus: Prísaha siahol s očakávaniami. Tie sa naplnili, dokonca vo vysokej miere. Som rád, že tento nadaný Talian ostáva verný svojmu štýlu aj úspechu, čo ho zaslúžene sprevádza. Zvolil si výborný námet, pretože mám dojem, že hoci je antika opäť na vzostupe, čo sa literárnych spracovaní týka, Odyseus ostával mierne v zákryte. Medzera na trhu je teda vyplnená a ostáva nám čakať na druhý diel, kedy sa itacký kráľ vydá na svoje slávne putovanie.
Originálny názov: Il mio nome e Nessuno: Il giuramento
Príslušnosť k sérii: 1. diel ( Il mio nome e Nessuno)
Preklad: Diana Farmošová
Počet strán: 319
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára