Minotaurus je iba začiatok...

Vydavateľstvo Tatran našťastie nepoľavuje v prekladoch beletristických spracovaní známych gréckych mýtov, a tak máme možnosť začítať sa do ďalšieho príbehu odetého do nového šatu. Americká spisovateľka Jennifer Saintová sa však neobmedzuje iba na prerozprávanie slávneho hrdinstva, do svojho románu zakomponovala mnoho iných - trúfam si povedať nadčasových - motívov. Minotaurus, bludisko, Ariadnina niť, Teseus... Nech už poznáte daný mýtus z ktoréhokoľvek uhla, jednoznačne z neho vychádza ako víťaz odvážny mladík. A hoci je pomoc krétskej princeznej pri porážke nebezpečnej bytosti nepopierateľná, v konečnom dôsledku sa jej nedostáva až tak veľa priestoru. Neoprávnene, pretože ako zistíte, Ariadna vyznieva napokon omnoho zaujímavejšie...

"Prezradila som mu, ako sa dostať z labyrintu. Pomohla som mu zachrániť trinásť nevinných Aténčanov a zabiť svojho brata a on mi za to doprial týždeň života vo vyhnanstve na opustenom ostrove. Sadla som si na päty, bezmocne som sa knísala sem a tam a z boľavého hrdla sa mi drali nezadržateľné vzlyky. V hlave mi búšilo a nevdojak sa mi zazdalo, že počujem staré známe dunenie kopýt na kamennej podlahe. Obklopili ma nekonečné zatuchnuté chodby a neúprosne ma vťahovali do hlbín podzemia." (str. 97)

Mylne som sa nazdával, že román bude zameraný čisto na porážku bytosti žijúcej v hlbinách podzemného bludiska. V skutočnosti ide iba o základ omnoho bohatšieho deja, ktorý vám rozšíri obzory a zároveň poopraví názor na to, kto je hrdina a kto iba samoľúby jedinec vyhrievajúci sa v žiare vlastnej arogancie. Text románu je rozdelený na štyri časti, pričom každá zobrazuje Ariadnu v inej životnej fáze - spoznávame ju ako nevinné dievča, oklamanú a sklamanú ženu, manželku boha a napokon ako bojovníčku (nielen) za svoje práva. Ale pekne po poriadku... Ariadna a jej mladšia sestra Faidra žijú pod jarmom krutého otca, vládcu ostrova Kréta, ktorý nič nezabúda ani neodpúšťa a vyžíva sa v týraní svojich protivníkov, aj keby malo ísť o jeho blízkych. Dôsledkom jeho prefíkanosti a je napokon aj Minotaurus, človek s býčou hlavou, bytosť naháňajúca strach široko-ďaleko. Predovšetkým v Aténach, ktoré majú každý rok poslať na Krétu trinásť mladých chlapcov a dievčat, aby sa stali pokrmom pre krvilačného väzňa labyrintu. Keď sa medzi nimi ocitne aj švárny mladík, aténsky princ Teseus, okamžite padne do oka Ariadne, odhodlanej nedopustiť, aby obetavý chlapec dopadol ako mnohí pred ním. Povestné klbko nite pomôže Teseovi nájsť správny smer, no hoci krétskej princeznej sľúbil lásku a možnosť odplávať s ním do Atén, Ariadna sa veľmi rýchlo namiesto krásneho sna ocitá v nočnej more. Ostáva sama na pustom ostrove, ponechaná prírode, času a... bohu Dionýzovi. Nevšedný vzťah olympana a smrteľníčky otvára Ariadne ďalšie nečakané dvere, za ktorými však môže číhať nielen nepredstaviteľné rodinné šťastie, ale aj zrada a nespútanosť božstva, na ktorú nie je pripravený žiadny obyčajný človek. Nehovoriac o tom, že Ariadna nemá ani potuchy, čo sa medzitým odohráva mimo ich čarovného ostrova... Ariadna je síce hlavnou rozprávačkou príbehu, ale od druhej časti románu preberá žezlo príbehu aj Faidra. Tá sa súhrou náhod (či skôr osudu v rukách sudičiek) dostala priamo do Atén a vzala do rúk ich politické smerovanie. Práve vďaka nej máme dôkladnú možnosť spoznať bližšie "hrdinského" Tesea a spraviť si o ňom presnejší obraz. Priznám sa, bol som sklamaný. Samozrejme, ide o fikciu bohato dotvorenú autorkinou predstavivosťou, no napriek tomu máte dojem, že grécke mýty ešte nikdy neboli také reálne. Jennifer Saintová prináša príbeh, ktorý sa vám vryje do pamäti aj do srdca, a to najmä vďaka silným ženským postavám, ich viere v dobro a uvedomeniu si vlastnej dôležitosti. 

Jennifer Saintová (zdroj: uitgeverijorlando)

"Prižmúrila som oči, aby som lepšie videla na najvyšší vrch, kde sa črtala akási postava. Len čo slnko zašlo za mraky, zbadala som ju v celej jej kráse. Belostné ramená sa ligotali, akoby boli vytesané z mramoru, a veľké okrúhle oči lemované hustými mihalnicami jej dodávali groteskne nevinný výzor. Neúprosne na mňa upierala temné zrenice a jej nenávisť mi kĺzala po hrdle ako chladná oceľová čepeľ. Héra. Zmietala som sa ako ryba na suchu. Zdalo sa mi, že som uviazla v šmykľavej sieti, a hádzala som sa na jej okraje v zúfalej snahe vyslobodiť sa." (str. 165)

Ariadna nie je prvoplánovým prerozprávaním známeho príbehu. Autorka doň votkala toľko zaujímavých motívov, že by nad nimi žasol aj chýrny umelec, vedec a architekt Daidalos. Napokon, aj on tvorí neoddeliteľnú súčasť príbehu, až kým sa so svojím synom Ikarom nepokúsi ujsť z područia krétskeho kráľa... Žiadny antický mýtus neexistuje osamotene, všetky báje sú istým spôsobom prepojené a román Ariadna je toho dôkazom. Muselo byť náročné oklieštiť dej tak, aby neskĺzol k iným, vedľajším líniám, napriek tomu sa však Jennifer podarilo napísať hutné, smelé a pútavé dielo. Zabavíte sa, poučíte aj zamyslíte. A nedajte sa odradiť miernym spomalením v druhej časti - je významná z hľadiska Ariadninho vývoja, skvele vygradovaného v strhujúcom závere. Ako fanúšik gréckej mytológie - a odteraz aj Jennifer Saintovej - verím, že Tatran nám dopraje preklad aj jej ďalšej tvorby...

Originálny názov: Ariadne
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 302

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Vyšperkované legendy krásne drsného Fínska

Mytológia zažíva v poslednom čase renesanciu. Samozrejme, najčastejšie sa spisovatelia vracajú do antiky, keďže grécke báje sú najznámejšie a možnosť zaodieť ich do nových šiat je vždy trefa do čierneho. Občas sa však nájdu lastovičky zvestujúce aj celkom nový smer spracovania danej témy a medzi ne môžeme hrdo zaradiť domácu autorku Dominiku Madro. Na poli fantasy pritom nejde o žiadneho nováčika, v literárnych vodách sa pohybuje už niekoľko rokov a na svojom konte má aj výrazné úspechy v poviedkových súťažiach (predovšetkým v notoricky známej Martinus Cene Fantázie). Práve víťazný text z roku 2019 poslúžil ako východisko pre pomerne odvážny román. Ignoruje totiž všetky súčasné trendy a razí si vlastnú cestu. 

"Louhi snorila v Tapiovom najhustejšom lese. Bola rýchla ako mladé oko a zvedavá ako prvý šedivý vlas. Svojimi pätami vtláčala spadnutým listom pichľavú inovať. No akoby ich o nič neoberala, ani len o farbu. Stromy ju spozorovali, odkedy ešte v Pohjole, svojej ríši, pomyslela na vpád do Tapiovej Metsoly. Šepkali si celkom nenápadne, nakláňali sa jeden k druhému, zaplietali si konáre do seba a praskali zmätené otázky: Vpustiť bohyňu Louhi na to miesto, ktoré splodilo nové dejiny zelene? Nezastaviť ju? Myšlienky sa im do toho zlomeného dňa len vznášali pri koreňoch, neboli nútené lapiť ich." (str. 50)

Nielenže predstavuje našincovi prakticky neznámu fínsku mytológiu, ale navyše sa od väčšinovej beletrie odlišuje aj celkovým štýlom a jazykom. Povrchnejší čitatelia by sa mali mať na pozore, pretože text Dedičov posmrtnej ríše sa rozhodne nedá čítať s mysľou na prechádzke ani popri vykonávaní ďalších činností. Autorka využíva bohatú slovnú zásobu, ktorá nielenže svedčí o jej širokom rozhľade, ale navyše efektívne dopĺňa košatý obsah. Sami uvidíte, že menej kvetnaté vyjadrovanie by knihe v konečnom dôsledku ublížilo. Na druhej strane však môže hroziť, že mainstreamovejšia časť čitateľov nebude mať trpezlivosť s náročnejším prevedením a svoju snahu pohrúžiť sa do príbehu vzdá. V úvode vás môže zneistiť aj veľké množstvo mien a názvov, ktorých zapamätanie svojím spôsobom komplikuje aj ich škandinávsky pôvod. Neskôr sa síce dostanete do obrazu, ale potrvá to niekoľko desiatok strán. Stretol som sa už aj s názormi, aby ste počiatočnú genealógiu preskočili a vrátili sa k nej neskôr, ale keďže s týmto prístupom nemám osobnú skúsenosť, rozhodnutie ostáva na vašich pleciach. Zato však patrím k tým, ktorým robilo trochu problém začítať sa. Väčšinou totiž siaham po dynamickejších textoch s množstvom dialógov, minimom opisov a obsahom, ku ktorému sa môžem bez obáv vrátiť aj po dlhšej pauze. Dominike Madro sa na rozdiel od pomocnej ruky pri orientácii v postavách darí budovať primeranú atmosféru zápasu vodcov ľudských ríš proti bytostiam z podsvetia. Posmrtné ríše tiež nie sú práve ukážkou pokojnej existencie a dej je tak pretkaný pestrou paletou charakterov s pomerne uveriteľnou motiváciou. To však neznamená, že by vás nemali čím prekvapiť, zrada a klamstvá číhajú na každom kroku, nehovoriac o dozvukoch minulosti v podobe božských i menej vznešených potomkov. Definovať hlavnú líniu je v tomto prípade nemožné, autorka jednoducho ponúka čitateľovi dôkladný prienik do všemožných kútov svojho sveta, ich histórie či panovníkov a nesústredí sa vyslovene na celistvosť deja. Početné zápletky sa občas kde-tu prepoja, no ide skôr o malé nadviazanie na predošlé dianie a komplexný príbeh ostáva kdesi na polceste. Tým mi román pripomína knihy staršieho dáta, keď sa dbalo viac na dojem a formu než na obsah. 

Dominika Madro (zdroj: Facebook)

"Šestica jazdcov vyrazila medzerou v línii kopijníkov k Dlhosrstému lesu. Zmizla v ňom a vtom sa nad pobitými vidmami vzpriamila postava nádhernej ženy. Vyzerala ako znamenie dobrých bohov, ktorí sa chystajú očistiť znesvätené bojisko. Zdvihla obe ruky nad hlavu a vydala nechutný škrekotavý výskot. Beztvará masa padnutých vidiem sa zašklbala a vyrástla ako pleseň na zle pochovaných kostiach. Ich telá sa trhali na dve tam, kde nimi prenikli zbrane. Z každej polovice vyrástla druhá, ešte skrivenejšia a pokrútenejšia." (str. 206)

Dominika Madro má nevšedný rozprávačský talent, ktorý k tematike severskej mytológie skvele sedí. Ide totiž o tému, kde je nevyhnutá istá dávka pátosu a nadnesenosti. Ak máte chuť uniknúť z reality a pohrúžiť sa do neprebádaného sveta s nádychom prastarej mystiky, Dediči posmrtnej ríše vám v tom môžu ľahko pomôcť. Už len snaha porozumieť bohatému prostrediu a postavám vám spoľahlivo zamestná myseľ. Nejde síce o knihu, ktorá sa dočká vrúcneho prijatia tisícok čitateľov, ale je žiarivým príkladom svedomitej autorskej práce a dôkladnej znalosti zobrazenej problematiky. A nepochybne sa trafí do vkusu každého priaznivca klasických fantasy príbehov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. 

S nadhľadom a humorom o bájnych dobrodružstvách

Stephen Fry mi bol ako herec vždy sympatický, vanie z neho typický britský šarm spojený s rozvahou a suchým, trefným humorom. Keďže som netušil o jeho akademických kvalitách, prekvapil ma prerozprávaním antických Mýtov o stvorení sveta. Keďže grécke báje sú celosvetovým fenoménom a ich dozvuky badať dodnes v mnohých oblastiach života, je nielen zaujímavé, ale istým spôsobom aj nutné poznať ich pôvod. Ide však natoľko rozsiahly a vzájomne poprepájaný systém príbehov, že je nad ľudské sily vtesnať ich do jednej knihy. A tak vznikli Hrdinovia. Či už ich vnímate ako voľné pokračovanie alebo ďalšiu časť cyklu, pravdou ostáva, že nestrácajú nič z charizmy predchádzajúceho titulu. Ba dokonca majú moc zapôsobiť na vás ešte výraznejšie, keďže spracúvajú osudy dobre známych mien (väčšinou). 

"Zeus sedel osamote pri stole, kde raňajkovali, a dumal nad Hériným snom až do skorého rána. Niekto povstane, aby zachránil nesmrteľných. Niekto z Perseovho rodu. Pravdepodobne, hovoril si, ide len o bezočivú predstavu, ktorú zoslal jeho manželke Morfeus, aby ho oklamal a poplietol. Existovala však šanca, možno malá, no napriek tomu stále šanca, že sen naozaj predstavuje varovanie - proroctvo. Neuškodí pripraviť sa. Navyše by sa popri tom dalo aj trochu zabaviť. Takže Perseov rod. Kde sme to vlastne...?" (str. 55)

Mytológia je plná rôznych hrdinov, s ktorých nevšednými dobrodružstvami sa oboznamujú už malé deti. Stephen Fry vybral do svojej publikácie okrem tých najzvučnejších aj takých, na ktorých sa občas neprávom zabúda. Popri notoricky známych hviezdach, akými sú Perseus, Herakles, Teseus, Iason či Orfeus, ma azda najviac potešila Atalanta. Ale pekne po poriadku... Každý jeden príbeh je šikovne zaradený do súvislostí a ak to umožňuje jeho povaha, tak aj s predchádzajúcou knihou. Osobne sa mi zdalo rozptyľujúce listovať v dvoch dielach naraz, ale som si istý, že mnohí čitatelia ocenia túto "interaktívnu" možnosť. Nemusíte sa však báť, že by vám kniha ako taká neposkytla samostatne dostatočný informačný rozptyl. Ide o to, že hrdinovia sú tak či onak spojení s obyvateľmi Olympu, ktorých genézu sme spoznali práve v Mýtoch, no ich príbehy tvoria osobitnú, ľahko pochopiteľnú jednotku. Stačí teda, keď si spravíte pohodlie a prenesiete sa do čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia... Princezná bojovníčka Xena sa tu síce neobjaví, ale s prvou bytosťou, premieňajúcou mužov na kameň, si musí i tak predsa poradiť Perseus. Správne, hneď na úvod nás čaká výprava za nebezpečnou Medúzou. Najviac priestoru je venovaného Heraklovi, no niet sa čomu čudovať, mal na svojich pleciach oveľa viac úloh. Bellerofontes mi rozšíril obzory svojím dramaticko-tragickým osudom a spojením s Pegasom a Orfeus ma zas a znova dojal svojím smútkom po strate životnej lásky a výpravou do podsvetia. Iason a Argonauti sa opätovne vyberajú za zlatým rúnom a do hry vďaka nim vstupuje aj spomínaná Atalanta. Nedávno som o nej čítal článok v istom historickom časopise, pričom jeho autor poľutovaniahodne konštatoval, že antická aj moderná literatúra tejto odvážnej žene venuje šokujúco málo priestoru. A tu, aha... Stephen Fry sa prejavuje ako naozaj objektívny bádateľ, povznášajúci aj hrdinky, aké sa kedysi možno nehodili ľuďom do obrazu "chlapského" heroizmu. Poslednými pánmi na holenie sú Oidipus na ceste k svojmu komplexu a Teseus, snažiaci sa vyrovnať Heraklovi pri plnení určitých náročných úloh a potýkajúci sa s ďalšou desivou kombináciou ľudskej a zvieracej bytosti. 

Stephen Fry (zdroj: NPR.com)

"Artemis mala v úmysle zasiať do radov lovcov prostredníctvom Atalanty toľko zmätku, koľko sa len bude dať. Na to, nakoľko bola Atalanta splnomocnenkyňou bohyne a nakoľko iba nástrojom na vykonanie jej vôle, sa nikdy neprišlo. Beznádejne zamilovaný Meleagros u nádhernej dievčiny, ktorá bola slovami Edith Hamiltonovej príliš chlapčenská na dievča a príliš dievčenská na chlapca, vôbec neuspel. Atalanta sa ako Artemidina oddaná nasledovníčka otočila všetkým chlapom a láske chrbtom." (str. 238)

Pýtate sa, prečo by ste mali dať šancu práve Hrdinom, keď je na pultoch kníhkupectiev dosť iných titulov s podobným obsahom? Pretože ja sám som mnohé čítal a žiadne nedisponovali takým uhladeným a pritom zábavným rozprávačským štýlom. Stephen Fry navyše veľmi šikovne poukazuje prostredníctvom početných odkazov, poznámok pod čiarou a popkultúrnych narážok na presah antiky do súčasného sveta. Dozviete sa množstvo užitočných informácií, o ktorých ste doteraz ani nechyrovali alebo vám ani nenapadlo spojiť si ich s gréckou mytológiou. K lepšej predstave o zobrazených udalostiach a osobách vám dopomôžu aj prehľadné mapy a rodokmene. A ak vám po obrátení poslednej stránky ostane na duši clivo, môžete sa ako ja tešiť na ďalšiu knihu z autorovho pera, venovanú jednej z najvýznamnejších udalostí staroveku - trójskej vojne. Už aby sme ju držali v rukách!

Originálny názov: Heroes: Mortals and Monsters
Príslušnosť k sérii: súčasť cyklu Mýty
Preklad: Klaudia Feketeová, Jozef Ferencz
Počet strán: 371

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Je kliatba silnejšia než sesterské puto?

Koncom tohto týždňa vychádza pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo kniha, ktorá v poslednom čase zahltila internety. Ako spisovateľ som chcel mať na autorku ťažké srdce, že prišla s takým famóznym námetom, ale je to nemožné. Prečo? Po prvé, Vladimíra Šebová je strašne sympatická baba, a po druhé, prvá časť jej novej série patrí k tomu najlepšiemu, čo momentálne môžete nájsť v žánri young adult. A nemyslím tým iba domácu produkciu. Pulty kníhkupectiev sa prehýbajú pod titulmi, ktoré sú kvalitatívne o niekoľko tried nižšie. Preto verím, že Dcéra zimy sa dočká zaslúženého úspechu. Zatiaľ tomu všetko nasvedčuje. Už na prvý pohľad je zrejmé, že vydavateľstvo si dalo na románe záležať, jeho výsledná podoba neujde pozornosti žiadneho knihomoľa a oblaží jeho dušu nielen obsahom, ale i grafickým spracovaním. 

"Začala pátrať. Hľadala informácie, ako je možné, že sestra, ktorá jej kedysi dávno zomrela pred očami, bola opäť živá. Vyhľadávala vzdelancov, lekárov či duchovných. Hľadala odpovede, no nikto jej nevedel povedať nič rozumné. Zo svetla sa obrátila do tieňa. Vyhľadávala rôzne kulty a spolky. Pýtala sa ľudí, ktorí sa vyhlasovali za čarodejníkov a šamanov. Tvrdili, že hovoria s mŕtvymi, ovládajú mágiu, majú čarovné amulety na každý problém. Zatracovali Perúna, uctievali Velesa. Všetci do jedného boli podvodníci." (str. 59)

Krásnu, výraznú obálku s množstvom symbolov ilustrovala Lenka Šimečková. Viaceré prvky vám dajú zmysel až počas čítania, čím sa jej význam ešte zvyšuje a nie je iba peknou pozlátkou. Na vnútornej strane vás čaká ďalší zjav - mapa z dielne Briana Terrera, ktorá ulahodí oku a najmä vám pomôže zorientovať sa v putovaní hlavnej hrdinky. A tým sa konečne dostávam k samotnej Dcére zimy. Nie je ňou nik iný ako obávaná, zatracovaná a svojím spôsobom dostatočne nepochopená Morena. Slovanská bohyňa smrti sa dodnes zachovala v ľudových tradíciách, hoci v pomerne nelichotivej podobe slamenej bábky, ktorej zničenie predstavuje príchod vytúženej jari. Málokto sa pritom zamyslí, čo bola Morena vlastne zač, ako sa zhostila svojej úlohy, či bola vôbec aspoň trochu podobná obyčajným ľuďom? A hlavne, aký bol jej vzťah k sestre Vesne, jej úplnému povahovému protikladu? Je logické predpokladať, že ju nemala veľmi v láske, ale rodinné putá sa nedajú ignorovať, Morenu navyše kvári trauma z Vesninej smrti. Ale to už zabŕdam do deja knihy, o ktorom sa nechcem až tak rozširovať. Niežeby nebolo o čom hovoriť, práve naopak. Nerád by som však niekoho pripravil o zážitok z odhaľovania všemožných motívov. Je ich tu naozaj požehnane, Vlaďa Šebová rozhodne vie, ako chytiť čitateľa na háčik. Lepšie povedané, sám naň ochotne skočí! Kliatba, ktorá sestry postihla, patrí vo svete fantasy pre mladých k tým záživnejším, pričom Vesna to má podľa mňa ešte ťažšie než Morena. Sedemnásťročné dievča so stáročnými životnými skúsenosťami by mala byť zvyknutá na všetko, no stále ju má čo prekvapiť. Dostáva sa do pestrých situácií, ktoré preveria jej motiváciu i charakter. A verte mi, napriek povesti, čo Morenu sprevádza, si ju veľmi rýchlo obľúbite. Ja by som ju určite bral ako kamošku, oslovil ma jej sarkazmus spojený s vernosťou a prekonávaním seba samej. Vesna je, samozrejme, tiež dôležitou súčasťou deja, veselým, sympatickým slniečkom, ale temnota jednoducho v danom žánri vždy zvíťazí 😀 Príbeh nie je rozprávaný chronologicky, presúvame sa rôznymi časovými líniami, čím získava väčšiu hĺbku. Veľkú zásluhu na tom majú aj vedľajšie postavy, z ktorých mi najviac zaimponovali Jadwiga a Milton. Zaradím sa tým zrejme k drvivej väčšine čitateľov, ale milujem akékoľvek odľahčenia v inak dramatickom deji. 

Vladimíra Šebová (zdroj: vladimirasebova.com)

"Vesna klesala ku dnu jazera rýchlo, dlhé zlaté vlasy okolo nej viali ako tisícky stužiek a z úst unikali bubliny vzduchu stúpajúce nahor k hladine. Farebný čepiec sa jej odmotal z hlavy a pomaly sa vznášal v čiernej vode Vlčieho jazera. Rozhadzovala rukami, kopala nohami, no predsa klesala. Morena k nej priplávala a chytila ju za ruku. Ľadová voda ju pichala do kože ako tisíc ihiel. Snažila sa so sestrou plávať k hladine, no dlhé svadobné šaty ju sťahovali ku dnu. Obe kopali nohami, no hladina sa nad ich hlavami vzďaľovala." (str. 242)

Od prológu až po epilóg ide o strhujúcu jazdu, užívate si každý jeden moment, v tomto prípade kapitolu. Vladimíra Šebová vytvorila nový svet s využitím tradičných prvkov. Pri čítaní sa občas ponoríte do svojho detstva a ľudových rozprávok, inokedy budete konfrontovaní so znakmi modernej kompozície. Je vidieť, že Vlaďa pristupuje k svojmu textu ako k remeslu (mimochodom, ak nepoznáte projekt O písaní, mali by ste to čím skôr napraviť). Dcéra zimy síce vychádza koncom leta, ale na dobrý príbeh je stvorené hocijaké ročné obdobie. Dúfam, že pokračovania sa budú niesť v rovnako skvelom duchu a už teraz som zvedavý, aké postavy zo slovanskej mytológie nám autorka naservíruje.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media

Hrdinovia, ktorých činy preveril čas

Antické báje dodnes fascinujú nielen nadšencov starovekej literatúry, ale aj historikov, náboženských teoretikov a mnoho ďalších bádateľov a vedcov. Ukrýva sa v nich základný kameň dobového spoločenstva, ktoré ovplyvnilo chod dejín a súčasná podoba sveta by bola bez neho nesporne úplne iná. Jedným z prvkov, zodpovedných za nehynúci odkaz Grékov, je všeobecné morálne posolstvo vtedajších mýtov. Hrdinské skutky formovali predstavu o odvahe, odhodlaní a pevnom charaktere miliónov ľudí a aj v dnešných časoch poskytujú vhodný ideál. Naše končiny vďačia za popularizáciu antickej mytológie hlavne Eduardovi Petiškovi. Jeho texty vychádzajú v ďalších a ďalších vydaniach a prostredníctvom ich rôznych spracovaní sa s nimi môžu zoznámiť široké škály čitateľov.

"Po stáročiach, ktoré Prometeus prežil v osamelosti a mukách, zbadal hrdinu pripútaného ku kaukazskej skale Herakles, syn Dia, vládcu bohov. Uberal sa tadiaľ na výprave za zlatými jablkami Hesperidiek. Práve prilietal orol, že sa nasýti. Herakles odložil kyj, napäl luk, zacielil a jediným výstrelom zabil zlého dravca. Potom rozdrvil Prometeovi putá a daroval mu slobodu. Aby však bol Zeus udobrený a aby sa aj jeho kliatba splnila, musel Prometeus nosiť železný prsteň, v ktorom bol zachytený kúsok kameňa z kaukazskej skaly." (str. 14-15)

Samozrejme, ruka v ruke s neohrozenými činmi idú aj násilie, bezprávie, krutosť a smrť. Keďže kniha Grécki hrdinovia je určená skôr detskému čitateľovi (nad 10 rokov), dané pasáže sú prispôsobené a z riadkov sa nevalia potoky krvi, ako by to bolo v prípade staršej cieľovej skupiny. Hoci obrázok zabíjanej Medúzy na obálke môže pôsobiť na citlivejšie deti trochu desivo, pomerne verne odráža ducha knihy. Každý z troch vybraných hrdinov totiž musel prekonať nielen seba samého, ale hlavne prekážky, ktoré mu kládli do cesty rozmarní bohovia. Dejom nabitú trojicu príbehov otvára titan Prometeus, známy hlavne tým, že vzal z Olympu oheň a dal ho ľuďom. Tento rebelský čin sa stal námetom mnohých revolučných básnikov v neskorších umeleckých obdobiach, no obmedziť Prometeov význam len naň by bolo prinajmenšom krátkozraké. Na niekoľkých stranách sa dočítate o tom, ako vznikli ľudia, akým spôsobom došlo k zvoleniu obety bohom i o tom, kde má pôvod tradícia nosenia prsteňov s kameňom. Azda najznámejším gréckym hrdinom je Herakles, za čo môže čiastočne aj americký seriál, kultový pre mnohých z nás, čo vyrastali koncom 90. rokov 😀. Potomok najvyššieho boha Dia to nemal ľahké, celý život sa boril s rôznymi úlohami, polenami pod nohami, nevraživosťou nevlastnej matky aj vlastnými vnútornými démonmi. Nebudeme si klamať, Herakles občas zneužíval svoju silu, no jeho pozitívne činy napokon prevážili tie negatívne a do pamätí sa zapísal ako neohrozený bojovník. Dôkazom je aj koniec jeho životnej púte - ak sa teda v tejto súvislosti dá vôbec hovoriť o konci ako takom. Tretím pánom, ktorý sa u mňa radí na popredné priečky obľúbenosti, je Perseus, zvečnený aj na obálke knihy. Stretnutie s Gorgónami a legendárnou bytosťou s hadmi namiesto vlasov, ktorá premieňa pohľadom mužov na kameň, sú len časťou jeho košatého putovania na ceste za vlastným trónom. Rozhodne však tvoria jeho jadro a užijete si každú chvíľu Perseovho boja proti zlu, ktoré ho sprevádzalo prakticky už od narodenia. Stal sa totiž obeťou veštby, no ako dobre vieme, máloktorý smrteľník dokáže utiecť svojmu osudu, a najmä, ak sa o to snaží na úkor kohosi iného.

Eduard Petiška (zdroj: Wikipédia)

"Cerberus ho privítal hrozným štekotom a z troch párov ohnivých očí mu vyšľahli plamene. Zlostne sa vrhol na Herakla. Hrdina sa rozkročil a stisol netvora v pästiach. Cerberus sa zmietal a dusil, ale Herakles nepovoľoval, kým pekelný pes neskrotol. Skroteného psa vyviedol na zemský povrch. Cerberus po prvý raz uzrel denné svetlo. Z papule mu od úzkosti začala striekať jedovatá pena. Kam dopadla, tam vyrástla jedovatá bylina. Ľudia v Mykénach utekali pred Heraklom, vlečúcim podsvetnú obludu. Eurysteus počul vonku pred palácom hluk a zo zvedavosti vyšiel von. Pri pohľade na trojhlavého psa ustrnul (...) Za dverami kričal na Herakla, aby psa vrátil ta, odkiaľ ho zobral, a viackrát mu už nechodil na oči." (str. 34)

Kniha nie je rozsiahla, ale napriek tomu je obracanie stránok potešením - nielen pre myseľ, ale hlavne pre oko. Môžu za to nádherné ilustrácie Svetozára Košického, na ktorého pleciach spočíva aj výber troch ústredných postáv publikácie. Páčilo sa mi, ako každému z nich prisúdil určitý atribút - Prometeovi oheň, Heraklovi odpočinok po náročnom boji a Perseovi víťazstvo nad zlom. V iných knihách sú obrázky len sprievodným javom, v Gréckych hrdinoch sú plnohodnotnou súčasťou knihy a nádhernou ukážkou umeleckého cítenia a vžitia sa do úmyslu autora aj starých príbehov. Tie v novom šate ani nemohli vyjsť v lepšom čase. Ak hľadáte vhodný darček na Deň detí, koniec školského roka či chcete len tak potešiť svoje ratolesti (a v neposlednom rade sami seba), práca Eduarda Petišku je vždy vhodnou voľbou.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

 

Grécka mytológia s prímesou britského humoru

Kniha Mýty je splneným snom každého knihomoľa, ktorý obľubuje dejiny, anglickú tvorbu a suchý humor. Stephen Fry je známy herec a spisovateľ, udomácnený tak v komediálnych, ako aj dramatických úlohách. Predstavuje prototyp vzdelaného umelca s nadhľadom, ktorý za žiadnych okolností nestráca pevnú pôdu pod nohami a na svet nahliada s kritickou zhovievavosťou. Jeho štýl je badateľný už od prvých strán publikácie venujúcej sa antickým mýtom od vzniku sveta až po peripetie kráľa Midasa. Jednotlivé príbehy sa zameriavajú predovšetkým na činy bohov a bohýň. Keďže grécka mytológia je nesmierne bohatá, autor sa sústredí len na vybrané kapitoly. Je to správny krok. Na Mýty totiž nadväzujú ďalšie knihy a zároveň nie sú prvoplánovo prepchaté všemožnými hrdinami. 

"Na Hermovi nebolo nič pomalé. Mal pohotovú myseľ, dôvtip, impulzy aj reflexy. Olympanom zalichotil voňavý dym, ktorý sa na ich počesť vznášal z vrchu Kylléne, a nový prírastok ich očaril od prvej chvíle. Dokonca aj Héra sa dala pobozkať na líce a vyhlásila, že Hermes je rozkošný. Ani sa nenazdali a chlapček sedel Diovi na kolenách a ťahal ho za bradu. Zeus sa zasmial a ostatní bohovia sa k nemu pridali. Čím by ho však poverili? Vzhľadom na jeho bystrý um a vrtké nohy bola odpoveď jasná - stane sa poslom bohov." (str. 93)

Text je spojením odborného výkladu s beletriou, na svoje si príde širšia škála čitateľov, než by sa na prvý pohľad zdalo. Krátke úseky, dynamika rozprávania a poľudštenie obyvateľov Olympu (a nielen ich) cieli tak na dospelého percipienta, ako aj na tých neskôr narodených. Nie som si istý, či sa dajú Mýty čítať aj ako rozprávky na dobrú noc, no každopádne po nich môžu siahnuť aj mladšie ročníky. Ja osobne si viem napríklad veľmi dobre a živo predstaviť, ako knihu využijem na hodinách literatúry, a nielen tam. Zaujať môžu totiž aj tých, ktorí dané príbehy poznajú. Nielenže si zopakujú známe vedomosti, ale získajú na ne nový pohľad. Staroveké epické útvary sa síce v jadre nemenia, ale v detailnom pohľade môžu poskytnúť veľký priestor pre rôzne interpretácie. Doba sa mení a spolu s ňou aj vnímanie niekdajších náboženských predstáv. Nehovoriac o výraznej historickej zložke, ktorá je stále významným zdrojom bádania. Chaos, prvé nebeské stvorenia, bohovia, ľudia... Stephen Fry začína od úplného začiatku, čo sa mi páči, pretože pre mňa osobne sú prvé pokolenie zastreté rúškom tajomna. Mám pocit, že sa im nedostáva toľko pozornosti ako iným menám a konečne sa mi rozšírilo povedomie aj o Gai, Uranovi a ich deťoch. Ba dokonca autor mnohé príbehy prepája s inými obdobiami či umeleckými dielami. Ukazuje tým presah mytológie do rôznych početných vedeckých i spoločenských sfér. Mňa zaujali najmä lingvistické "okienka", či už ide o názvy určitých miest, alebo pôvod bežne používaných termínov. Autor má skutočne pôsobivý štýl, spája totiž nespochybniteľné fakty so svojou voľnou interpretáciou a dodáva mýtom úplne nový rozmer. A hoci nám servíruje samostatné príbehy, spolu tvoria jednoliatu mozaiku, kde má každý kúsok svoje pevné miesto a bez neho by sa celkový obraz rozpadol. Mýty sú rozdelené do dvoch častí (Začiatok a Diove hračky), okrem toho v knihe nájdete aj bohatý bonusový materiál v podobe geopolitických súvislostí, dobových reálií, rozsiahleho menného zoznamu či ďalších zdrojov. Jediné, čo mi v knihe tohto typu chýba, je obsah, no spomínaný menný zoznam túto funkciu prakticky vynahrádza. 

Stephen Fry (zdroj: Twitter)

"Dnes by sme pravidelné zjavovanie sa bohov, ich zasahovanie do našich záležitostí či dokonca intímny styk s nimi považovali za výnimočné, úchvatné a znepokojivé javy, no pochabejší a namyslenejší ľudia v striebornom veku ich brali ako samozrejmosť. Niektorí králi boli takí nadutí, že neuznávali základné božské zákony a nanajvýš neúctivo ich porušovali. Bezbožné urážky majestátu  sa však zriedka obišli bez trestu. Starovekí Gréci v istom zmysle pripomínali rodičov, čo strašia deti desivými bájkami s mravným ponaučením, alebo Danteho a Hieronyma Boscha s ich varovnými pekelnými výjavmi." (str. 203)

Je možné, že zmeníte názor na niektorých kráľov, bohov či titanov. Mýty sú skvelým čítaním, ktoré nenarúša vžité predstavy, no nebojí sa analyzovať ich moderným spôsobom. V našich končinách majú grécky mýty bohatú tradíciu, preto verím, že kniha Stephena Frya poteší mnohých čitateľov. Ak ich nepotešila ako vianočný darček, určite bude vítaným spestrením domácej knižnice aj kedykoľvek inokedy. Vydavateľstvo Tatran má na svojom konte ďalší výnimočný kúsok a teším sa, keď Mýty dostanú v slovenskom preklade aj ďalších knižných súrodencov. Čakajú nás strasti aj úspechy takých hrdinov, akými boli Herakles, Odyseus či Perseus, a to si rozhodne nemôžem nechať ujsť, nehovoriac o vzlete a páde slávnej Tróje. Stephen Fry je nesporne nadaný umelec a som rád, že som objavil aj jeho literárny talent.

Originálny názov: Mythos: The Greek Myths Retold

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Jana Pernišová

Počet strán: 331

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Láska v čase bojov a hrdinov

Príbeh pádu Tróje bol vyrozprávaný už veľakrát a od pôvodnej verzie naberal stále nové a nové prvky, motívy či vyústenia. Homérov epos sa sústredil hlavne na ctibažnosť mocných a okolnosti odňatia otrokyne Achillovi, no zvyšok osadenstva či diania je nemenej zaujímavý, a tak nečudo, že dnes vnímame grécku výpravu v omnoho rozsiahlejších súvislostiach. Americká autorka Madeline Millerová je nadšenou fanúšičkou antických dejín, jazykov a klasických príbehov a rozhodla sa spracovať vybrané kapitoly s moderným nádychom. Spev o Achillovi je jej debutom, na ktorom pracovala desať rokov. Badať v tom istú symbolickú spojitosť s desaťročnou vojnou, ktorá síce silného poloboha preslávila, no kniha sa sústredí najmä na udalosti pred ňou.

"Náhle sa ma zmocní prudká túžba. Ohúrený jej silou sa odtiahnem. Na okamih zazriem jeho tvár v lúčoch popoludňajšieho slnka. Pootvorené pery sú stále našpúlené do bozku, v zelených očiach sa zračí údiv. Zdesene naňho hľadím. Čo som to vykonal? Vyskočí na rovné nohy a cúvne, prv než sa stihnem ospravedlniť. Tvár mu zastrie nepreniknuteľná maska a vysvetlenie mi odumrie na perách. Najrýchlejší chlapec na svete sa obráti a rozbehne sa po pláži. Vzápätí zmizne v diaľke... Bohovia, len nech ma neznenávidí. Mal som vedieť, že mi nepomôžu." (str. 53-54)

Názov síce hovorí jasnou rečou, no hlavnou postavou a rozprávačom je jeho druh, priateľ a milenec Patroklos. V rámci eposu ho mám zafixovaného ako mladíka, čo si obliekol Achillovu zbroj a jeho život ukončil Hektor. Preto oceňujem Millerovej prístup, pretože Patroklos je rozhodne lepšia voľba ako Achilles, ktorý väčšinu času vyznieva pomerne... nuž, plytko. Z Patroklovho pohľadu bol síce krásny, silný a charizmatický, ale na mňa pôsobil dosť nezáživne. Najväčšmi sa prejavil práve v okamihu, keď mu Agamemnón vzal otrokyňu Briseidu, no nedá sa povedať, že by vyznel pozitívnejšie, práve naopak. Spev o Achillovi je koncipovaný v podstate ako ľúbostný príbeh medzi dvoma chlapcami poznačenými svojím pôvodom. Achilles je predurčený na veľké činy, vyrastajúci pod starostlivým dohľadom svojej matky - riečnej nymfy Tetis. Patroklos je v očiach svojho kráľovského otca nepodarkom a napokon skončí vo vyhnanstve, kde sa ho ujme Achillov otec. Tak sa začína vzťah chlapcov, ktorý prerastie z kamarátstva do lásky. V tomto zmysle je kniha skvelá, narúšanie homofóbie je zavše potrebným krokom, a nielen v literatúre. Občas síce nájsť v príbehu hluché miesta, napríklad počas ich výcviku u kentaura Cheirona, ale na druhej strane treba pochváliť autorku za dôkladné opísanie ich postupného zbližovania. Za veľké plus považujem výskyt Odysea a najmä jeho úvodné "vystúpenie", keď zaviazal gréckych kráľov prísahou. Pekne a pritom jednoducho došlo k vysvetleniu neskoršej invázie aj počiatkov pomerov medzi kráľmi.

"Keď mu jeden z vojakov napľul k nohám, neudržal sa, zdvihol žezlo a prudko tresol nešťastníka po hlave. Začuli sme prašťanie lebky a vojak padol ako podťatý. Nemyslím si, že ho Agamemnón chcel udrieť tak silno. Na mieste zmeravel a zhrozene sa zahľadel na nehybné telo. Ktorýsi vojak si kľakol k mŕtvole a obrátil ju - žezlo prerazilo polovicu lebky. Rozhnevaní muži nespokojne syčali, mnohí dokonca vytasili nože. Achilles čosi zamrmlal, a vzápätí ho nebolo." (str. 188)

Hoci Paris a Helena sú strojcami jednej z najznámejších vojen v histórii (či literatúre a mytológii), v príbehu sa prakticky len mihnú. Napriek tomu je jasné, akú úlohu zohrali, takže po knihe môžu pokojne siahnuť aj tí, čo si trójsku vojnu nepamätajú. Ba dokonca si Spev o Achillovi užijú ešte viac, pretože znalci dobre vedia, ako príbeh skončí. Madeline Millerová však disponuje výrazným rozprávačským talentom a so známou témou nakladá sofistikovane a s ohľadom na hlavného hrdinu. Patroklos je "iba" princom, ktorý podľahol šarmu krásneho rovesníka a je ochotný obetovať preňho aj život. Hlboká oddanosť, lojalita a svedomie sú atribútmi, ktoré robia z Patrokla vzor, akých je dnes už málo. A autorka nám predkladá verziu, kde je skutočným hrdinom práve on, azda aj vo väčšej miere než ospevovaný Achilles. Skutočná sila totiž nespočíva v počte zabitých nepriateľov, ale v hodnotách, postojoch a správaní - a to nielen voči blízkym, ale aj tým na opačnej strane barikády. Madeline Millerová definitívne potvrdzuje svoje miesto na spisovateľskom Olympe a už teraz som zvedavý na ďalšiu klasiku v jej prevedení.

Originálny názov: The Song of Achilles
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 271

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.  

Prežite strasti i radosti antického hrdinu!

Antika je obdobím, ktorého vplyvy možno badať dodnes, a to v politike, medicíne, filozofii, rôznych prírodných vedách a najväčšmi azda v umení. Architektúra, literatúra, sochárstvo, rétorika... Drvivá časť oblastí vychádzala z mytológie bohatej na množstvo bohov i smrteľných hrdinov. Jedným z najznámejších je nepochybne Odyseus, miláčik bohyne Atény a nepriateľ Poseidona, kráľ Itaky, syn argonauta Laerta a manžel vernej Penelopy... tých prívlastkov a charakteristík by sa našlo omnoho viac, no ideálne je nechať hovoriť samotného Odysea. O to sa postaral taliansky spisovateľ Valerio Massimo Manfredi, dobre známy aj v našich končinách vďaka dielam, ktoré sa veľkými písmenami zapísali do priazne fanúšikov historických románov.

"Hocijaká chudobná sedliacka alebo pastierska dedinka by sa mi rozhodne zdala krajšia a šťastnejšia, lenže kráľ Laertes, môj otec, ma chcel zobrať do Mykén. Pravdepodobne aj preto, aby sme pochopili veci, ktoré zdanlivo nemali nijaké vysvetlenie. V srdci najsilnejšieho achájskeho kráľovstva bolo všetko obrátené hore nohami: zlo bolo na mieste dobra, bezprávie na mieste spravodlivosti, asi aj temnota ukradla miesto svetlu. Začínal som si myslieť, že kým na hradby Eurysteovho mesta sadá noc, na Itaku a piesočnatý Pylos svieti slnko a mal som pocit, že v mĺkvych mykénskych uliciach viac nesvitne biely deň." (str. 63)

Azda len málokto nepozná Odyseovo desaťročné putovanie domov, na rodný ostrov Itaka. Po ceste navštívil rôzne miesta a okúsil pestré skúšky v podobe čarodejníc, sirén či kyklopov. Menej ľudí však pozná to, čo daným časom predchádzalo, a práve na tieto otázky odpovedá kniha Odyseus: Prísaha. Tá totiž začína hrdinovým detstvom, poznamenaným otcovou absenciou kvôli naháňaniu sa za pokladom. Badať v tom Manfrediho snahu "poľudštiť" antickú monumentálnu postavu, pretože vďaka tomu sa s ňou čitateľ dokáže lepšie stotožniť. Prienik do Odyseovej mysle realizovaný subjektívnym rozprávačom sa ukázal ako výborný ťah, pretože Odyseus je nielen ľstivý a prešibaný (ako je stále zobrazovaný), ale aj emotívny a rodinne založený. Okrem toho si váži tradície, mier a prísaha znamená preňho viac než len prázdne slovo. Dá sa povedať, že by mohol byť vzorom aj pre dnešného človeka, tak ako ním bol pre svojich súčasníkov. Páči sa mi aj miestami až lyrický jazyk. Komu by pripadalo zvláštne, že chrabrý vojak a bojovník má takú bohatú slovnú zásobu, nech nezabúda na ideál Gréka, ktorý by sa mal vyznať tak v umení boja, ako aj hre na určitý hudobný nástroj či speve a tanci. Hoci je u Odysea známe najmä jeho desaťročné putovanie z pera antického velikána Homéra, svoju nezastupiteľnú úlohu zohral aj v trójskej vojne. Práve jej vyvrcholením sa uzatvára aj prvá časť dvojdielneho románu, z kompozičného hľadiska to hodnotím tiež ako správny krok.

Valerio Massimo Manfredi

"Prvé hodiny po bojoch boli najúmornejšie. Kým sme bojovali, zdalo sa nám, že žijeme v inom svete, na inom mieste, necítime strach ani bolesť, mali sme pocit, že sa nás zmocňuje blúznivé opojenie ako pri víne, horúčke a láske dohromady. A tiež blízkosť smrti. Po boji sme však upadli do akéhosi tichého zúfalstva a chladných závratov, do strachu z prázdnoty a tmy." (str. 250)

Po knihe zrejme siahnu najmä priaznivci dejín či gréckej mytológie a určite nebudú sklamaní. Ja sa tiež radím medzi nich a príbeh odvážneho Odysea som si užíval. Spočiatku mal možno trochu pomalší rozbeh, ale na druhej strane sa rozvíjanie jeho raných rokov a mladosti ukázalo pre dej ako opodstatnené. Čitateľ lepšie pochopí jeho motiváciu aj vnútorný pokrok. Valeria Massima Manfrediho som poznal ako autora trilógie o Alexandrovi Macedónskom, ktorú som čítal ešte na strednej škole. Preto som po novinke Odyseus: Prísaha siahol s očakávaniami. Tie sa naplnili, dokonca vo vysokej miere. Som rád, že tento nadaný Talian ostáva verný svojmu štýlu aj úspechu, čo ho zaslúžene sprevádza. Zvolil si výborný námet, pretože mám dojem, že hoci je antika opäť na vzostupe, čo sa literárnych spracovaní týka, Odyseus ostával mierne v zákryte. Medzera na trhu je teda vyplnená a ostáva nám čakať na druhý diel, kedy sa itacký kráľ vydá na svoje slávne putovanie.

Originálny názov: Il mio nome e Nessuno: Il giuramento       
Príslušnosť k sérii: 1. diel ( Il mio nome e Nessuno)
Preklad: Diana Farmošová
Počet strán: 319

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.