"Ani jedna osoba sa nechcela pohnúť, napriek tomu nás všetkých hnali dopredu. Až keď sa otvorili dvere vagónov, všimol som si, že už sú v nich ľudia. Vtedy som pochopil, že je koniec. Museli sme zamknutí vo vagónoch cez noc, zavretí ako dobytok, oni však neutiekli ani sa nesnažili svoje drevené cely opustiť. Keď sa vkradlo dnu denné svetlo, vykúkali na nás ich tváre plné strachu, zvedavosti a bezútešnosti. Mal som ju držať lepšie. Nemal som ju pustiť. Mal som nájsť spôsob, ako zabrániť tomu, čo prišlo potom." (str. 165)
Kniha má trochu pomalší rozbeh, nedajte sa však odradiť, keď sa dostanete za úvodnú štvrtinu, príbeh získa potrebné obrátky. Odvíja sa v dvoch líniách - rozprávačmi sú Miriam a jej otec Henryk. Tretí uhol pohľadu predstavujú listy, objavené vo väzenskej uniforme z koncentračného tábora v Ravensbrücku. Dej začína v roku 1989, keď dochádza k pádu nenávideného Berlínskeho múru, symbolu rozdelenia Nemecka, ba celého sveta na dva bloky. V atmosfére získanej slobody sa však naďalej odohrávajú osobné drámy a Henryk leží na smrteľnej posteli. Miriam čelí nečakanej situácii, keď jej otec vyhŕkne neznáme ženské meno a ona musí otvoriť pomyselnú trinástu komnatu, za ktorou sa skrýva pohnutá minulosť jej rodiny. Spomínaná Frieda mala pred Henryka veľký význam, o čom sa dozvedáme z kapitol venovaných práve jemu. Priznám sa, že som mu ako postave nedokázal prísť rýchlo na chuť - ide síce o sčítaného intelektuála, ale sám sa dopúšťa nevery. To by sa ešte dalo pochopiť, no menej som bol schopný uveriť tomu, že by nepočúval ani manželku, ani milenku, keď mu dohovárali, že by bolo lepšie opustiť krajinu. Najmä keď už bola vojna v plnom prúde a správy o koncentračných táboroch už takisto neboli len šepotom v tme. Pre potreby deja však bolo nutné rozhodnutie ostať, inak by sa, pochopiteľne, ubral celkom iným smerom... Odvlečenie do Ravensbrücku a následné objavenie zneužívania žien na pokusy patrí medzi najzaujímavejšie časti knihy, preto je naozaj škoda, že sa autorka neponorila do tejto problematiky o niečo hlbšie (najmä keď to avizuje názov aj anotácia). Línia zo súčasnosti totiž neponúka toľko znepokojenia, hoci nemôžem povedať, že by vo vás nevyvolala emócie. Miriam žije v nešťastnom manželstve, potýka sa s násilím a manipuláciou a vy dúfate, že príbeh spred 45 rokov by ju mohol motivovať, aby sa postavila na vlastné nohy.
 |
| A. Ellory (zdroj: BookReviews) |
"Zaplaví ju pocit viny v obrovských mohutných vlnách. Ide rovno do kúpeľne, všetko svoje oblečenie uloží na malú kôpku a zapne vriacu vodu v sprche. Páli ju na temene ako malé ihličky. Pozerá sa zhora na svoje telo, cíti stopy po jeho rukách ako smolu, ktorá jej špiní telo. Kde ju chytal, kde jej ublížil, jeho farba na jej plátne. Jeho ruky na jej tele. Voda zo sprchy sa rinie ako olej na vode. Nedokáže zo seba zmazať jeho nechcený dotyk." (str. 253)
Občas som mal pocit, akoby sa Anna Ellory nevedela rozhodnúť, aký žáner má byť jej kniha - rodinná dráma, historický román, psychotriler... Nevyváženosť je spôsobená asi len tým, že ide o debut, a časom sa prvky rôznych žánrov ustália v konzistentnejšej podobe. Čo sa ale prelína všetkými líniami, je potreba vnútornej sily, a to pokiaľ ide o každú sféru života - ľúbostnú, osobnostnú, alebo aj v boji o každý jeden deň (to sa nás, našťastie, netýka a dúfam, že už ani nikdy nebude). Pokusné králičky sú reálnym krutým dielikom vojnovej skladačky, no dajú sa vnímať aj ako symbol. Doby, nebezpečného vzťahu, bolestivého posunu vpred. Preto môže kniha zacieliť na širšiu cieľovú skupinu ako iné vojnové romány.
Originálny názov: The Rabbit Girls
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Hrúziková
Počet strán: 415
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára