Krátko, no trefne o dôležitých hodnotách

Rozprávkové knihy nečítam už niekoľko desaťročí, ale zimné obdobie dokáže v človeku zvláštnym spôsobom vzbudiť túžbu po jednoduchých príbehoch, ktoré však v sebe ukrývajú netušenú hĺbku. Tatran ma priviedol k návratu do detských čias prostredníctvom série založenej na ročných obdobiach. Podpísaná je pod ňou Maja Lunde a kresby zabezpečila Lisa Aisato. Koncom minulého roka rozšírilo vydavateľstvo zbierku nádherne ilustrovaných kníh o titul Maggie O´Farrellovej a hneď som vedel, že ani on neunikne mojej pozornosti. Automaticky som predpokladal, že rovnaký formát a vyznenie, s akým som sa stretol u spomínanej dvojice, bude znamenať aj podobný čitateľský zážitok. A už vo chvíli, keď som vzal knihu Kam chodia snehoví anjeli do rúk, mi bolo jasné, že som sa nemýlil. 

Príbeh sám osebe je jednoduchý, knihu prečítate raz-dva, ale bola by škoda ostať len pri povrchnom preletení textu. Tiež je pravda, že k dievčatku Sylvii si nestihnete vytvoriť extra sympatie, no ako prostriedok pre nastolenie širších tém slúži dokonale. A detský čitateľ zas ide hlavne skôr po konkrétnych udalostiach než abstraktných ideách, pričom využité motívy sa dajú pekne využiť v prípadnom následnom rozhovore. Sylvia sa počas jednej noci náhodne zobudí a vo svojej izbe zbadá nezvyčajného návštevníka. Toto samo osebe vyznieva skôr hororovo a treba oceniť, že Sylvia zachovala pokoj a nerozkričala sa od strachu, akoby to spravil nejeden dospelý (mňa nevynímajúc😀). Nečakaná bytosť je v skutočnosti snehový anjel, ktorý vznikol ako dôsledok Sylviinej radostnej zimnej aktivity. A keďže sa patrí, aby anjeli ochraňovali svojich zverencov - a v tomto prípade navyše aj stvoriteľov, prišiel ju varovať pred nástrahami číhajúcej choroby. V plnení svojich povinnosť je však nováčikom a dievčatko ho ktovieprečo vidí, hoci by mal pred ním ostať neviditeľný. A tak sa začne rozvíjať ich vzťah, založený na ochrane, túžbe znovu sa stretnúť a úsilí docieliť, aby mali všetci blízki svojho anjela strážneho... Maggie O´Farrellová rozpráva o Sylvii a jej eskapádach priamočiaro a nie je teda najmenších pochýb, aké myšlienkové posolstvá chce svojím dielom predostrieť. Nerád by som tu rozvíjal vlastné úvahy nad zmyslom spracovaných námetov, pretože ide o knihu, pri akej si musí každý nájsť svoj význam. Verím preto, že ľudia budú vnímať text v širšom meradle a nie iba skrz rýchlo vyrozprávaný dej. Už len pre nádherné ilustrácie z dielne Daniely Jaglenka-Terrazziniovej, šikovne dotvárajúce opísanie dianie a budujúce želanú atmosféru od neistoty cez strach až po žiarivú nádej. 

Kniha Kam chodia snehoví anjeli vám síce neposkytne priamu odpoveď na danú otázku, ale to ani nie jej cieľom. Jej hlavným zámerom - aspoň podľa mňa - je podnietiť vás k spomaleniu, aby ste aspoň na chvíľu zastavili svoj kolotoč stereotypných povinností a všimli si snehovú krásu okolo seba. Samozrejme, ak vôbec nejaký snehový poprašok k dispozícii máte 😀. Vyšantiť sa v snehu, spraviť si na zemi za pomoci rúk a nôh anjelov a vdýchnuť im tak život nemusí byť iba doménou detí. Verného parťáka pri náročnej ceste osudom predsa potrebujeme všetci. Osobne by som knihe doprial viac strán a prepracovanejší príbeh, pretože v ňom nečaká žiadny zvrat ani prekvapenie, no inak jej niet čo vytknúť. Svojím zjavom a dojmom, ktorý vo vás vyvolá, dokáže zaujať a zabezpečiť si čestné miesto vo vašej knižnici. 

Originálny názov: Where Snow Angels Go

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Lucia Halová

Počet strán: 72

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Hitparáda najšialenejších učiteľov

Edíciu kníh pre deti z pera Davida Walliamsa (mimochodom, aj úspešného herca) som registroval už predtým, ale dopracoval som sa k nej konečne až teraz. Čo ma k nej napokon priviedlo? Názov najnovšieho prírastku, ktorému som jednoducho nemohol odolať. Najhorší učitelia na svete sú pre mňa ako stredoškolského učiteľa a autora píšuceho príbehy z gymnázia ako stvorení! V pracovnom kolobehu natrafím na rôzne typy ľudí a bol som zvedavý, či skutočnosť prekoná riadky britského spisovateľa. Neviem, prečo som očakával, že jeho portréty sa budú zakladať na pravde 😀. No to, že je všetkých desať podivínov založených na fantázii, nijako neznižuje hodnotu a cieľ knihy. Skôr naopak. Trefne a pútavo reflektuje požiadavky modernej tvorby pre detského čitateľa. 

"Slečna Vrtocháňová si o sebe myslela, že je umeleckým dielom. Vo svojich oceľovomodrých topánkach, oranžovom klobúku, žltých šatách, s vejúcim ružovým šálom a čierno-bielymi pančuchami  však vyzerala skôr ako balenie gumových cukríkov. Učila výtvarnú výchovu na škole, ktorá bola stelesnením totálnej nudy: ZŠ Nudákovo. Škola bola bezfarebná, s výnimkou jednej miestnosti. Učebne výtvarnej výchovy (...) Slečná Vrtocháňová... sa totiž primaľovala do najznámejších obrazov všetkých čias." (str. 105)

Ak ste mali šťastie na učiteľov, dobre sa pobavíte. Ak ste náhodou narazili na komplikovanejšie povahy za katedrou, pri čítaní si na ne určite spomeniete. A možno zhodnotíte, že stále mohlo byť aj horšie. David Walliams predstavuje desať príšerných pedagógov, ktorí si svoje povolanie zmýlili s umeleckou estrádou, hniezdočkom zaľúbencov či ústavom na výkon trestu. Každý príbeh je iný, špecifický a zameraný na zveličenie istej charakterovej črty, hoci medzi nimi badať aj určité podobnosti. Napríklad vo vyvrcholení ich úpadku, vyznačujúcom sa rôznymi variáciami ukončenia ich praxe. Na druhej strane, keby zotrvali na svojej pozícii, školstvo by čelilo ešte väčšej kritike než doteraz. Veď posúďte sami... Matematikár pán Neúprosný má panický strach z lôpt, pretože ho v detstve trafila do hlavy demolačná guľa, a tak zakázal v škole a v okruhu sto kilometrov loptové hry. Pán a pani Trúbik-Ľúbikovci zas svojou nehynúcou láskou dusia celú školu a predefinujú pojmy gýč a klišé. Pani Zmijovičová sa vyžíva v rozdávaní pokút a trestov a keď sa vydá z knižnice za žiakmi na svojej trojkolke hrôzy, practe sa jej z cesty! Učiteľka výtvarnej výchovy slečna Vrtocháňová povýšila umenie na diagnózu a otvorenú myseľ zakopala v prospech klapiek na oči. Chemikár doktor Desivák je spolovice človek a spolovice príšera, čím pekne odkazuje na rôzne prepojenia vedy a reality, no okúsi páchnucu pomstu zo strany odhodlaného žiaka. Zástupkyňa pani Soptivá nemá pre nikoho milého slova, ale zato spojenie "Po škole!" by si mohla nechať vytetovať na čelo ako svoje životné motto. Učiteľka dramatickej výchovy slečna Taľafatková robí česť svojmu predmetu a vrchovato napĺňa jeho kritériá. Vyjadruje sa shakespearovskou rečou, urobí drámu z každej maličkosti a dámu z každého dievčaťa. Telocvikár pán Bruchoň už dávno nie je vzorom zdravého životného štýlu, ale blížiace sa majstrovstvá žiakov vo futbale sú príležitosťou ukázať, že je učiteľom na (ne)správnom mieste. Pani Pleskáčová je výnimkou potvrdzujúcou pravidlo, nie však tým, že by bola excelentnou pedagogičkou, ale tým, že nepatrí priamo medzi nich. Je kuchárkou v školskej jedálni, ktorá má už beztak svoju povesť, no žiadna z nevrlých pracovníčok nesiaha tejto nechuťáčke ani po členky. Plejádu pestrých postavičiek uzatvára pán Plaško, učiteľ, ktorý v skutočnosti nikdy neučil, pretože sa od strachu radšej ukryl pod katedrou alebo v skrini s metlami.

David Walliams (zdroj: The Guardian)

"Keď sa dusil a ležal vo vlastných slinách, začal tento kedysi obávaný učiteľ spriadať plány na pomstu. Keď sa v noci vrátil domov do svojho bytu, ktorý sa nachádzal v suteréne na okraji mesta, pobral sa rovno do svojho prísne tajného laboratória hlboko v podzemí. Tu, pri svetle sviečky, vymýšľal jeden trest za druhým, každý omnoho smrteľnejší ako bolo KRESLO TISÍC A JEDNÉHO PRDU. Na tabuľu si kreslil rôzne mechanizmy a zhromažďoval potrebné prísady. Do ucha si strčil ohybnú slamku a vysal všetok žltkastý maz." (str. 147-148)

Knihy tohto typu sú určite pomerne náročné na preklad, pretože vystihnúť charakter postavy a aplikovať ho na domáce pomery môže byť občas priam herkulovskou úlohou. Branislav Kočan sa jej však zhostil s veľkou cťou a patrí mu môj obdiv. Rovnako ako ilustrátorovi Tonymu Rossovi, bez ktorého by Najhorší učitelia na svete ani zďaleka neboli takí výstižní. Jeho spolupráca s Davidom Walliamsom vychádza na výbornú a oceňujem aj ich strieľanie si zo seba samých. Už samotný predhovor a hodnotenie známkami ma presvedčili, že ma čaká zábavné čítanie. Kniha je plná farieb, smiechu a bizarností a rozhodne nemusí byť určená iba deťom a už vôbec nie len školopovinným čitateľom 😊.

Originálny názov: The World´s Worst Teachers
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Branislav Kočan
Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Alegorické rozprávanie o strate, živote a nádeji

Koncom roka 2019 prinieslo vydavateľstvo Tatran slovenským čitateľom preklad rozprávkovej knihy Snehová sestra. Švédska spisovateľka Maja Lunde vytvorila v spolupráci s ilustrátorkou Lisou Aisato skutočne nádhernú publikáciu, prispôsobenú atmosfére a významu adventu. Dodnes sa k nej rád vraciam. O to príjemnejšie bolo moje prekvapenie, keď došlo k ohláseniu prekladu knihy Strážkyňa slnka. Maja a Lisa totiž nespolupracovali jednorazovo, ale chcú priniesť príbehy súvisiace so všetkými ročnými obdobiami. Po zime teda prichádza jar a my máme možnosť začítať sa do textu spracúvajúceho tému prebúdzania. A to nielen vo význame prírody, ale aj nás ľudí. Z autorkiných riadkov znova prýšti veľká dávka ľudskosti, hoci samotný príbeh je pomerne jednoduchý.

"To vďaka slnku na jar všetko vyrástlo takpovediac z ničoho. Vďaka slnku mohla príroda počas celého leta prekypovať životom, až kým v zime znova neutíchla. Potom sa s nami slnko zahralo na schovávačku, hovoril starý otec, bolo čoraz bledšie a chladnejšie, takmer úplne zmizlo a uvoľnilo cestu mrazu. A napokon sa na jar vrátilo, rovnako silné a húževnaté ako predtým. Jar, pomyslela som si, môcť tak zažiť jar! Môcť tak zažiť, že sa niečo mení, že svet nie je stále rovnako sivý." (str. 16)

Hrdinkou je Lily, dievča vyrastajúce iba so starým otcom v pochmúrnom, sivom a sychravom svete, kde nejestvuje slnko ani pohoda a plný žalúdok je iba spomienkou na zašlé časy. Lily pozná štyri ročné obdobia iba z dedkovho rozprávania a predstava slnečných dní a tepla je pre ňu čistým sci-fi. Samozrejme, nielen pre ňu, ale pre všetkých obyvateľov dediny. Či sveta? Ťažko povedať, príbeh Strážkyne slnka totiž nie je zakotvený v našej realite, a tak ponúka v podstate len ohraničené dejisko. To je napokon zrejmé už od prvých strán, keď sa Lily snaží prísť na to, čo ukrýva skleník, kde starý otec zabezpečuje pre dedinu jediný stály prísun plodín potrebných na prežitie. Deti v rozprávkach sa málokedy vyznačujú poslušnosťou a ani Lily neodolá lákaniu zvedavosti. Napriek varovaniu prekračuje pomyselnú čiaru bezpečnej zóny a vstupuje do temného lesa, na konci ktorého na ňu čaká obrovské prekvapenie. Stretnutie s Chlapcom a Psíkom jej otvorení netušené možnosti, ale privedie aj na nebezpečnú cestu k poznaniu, prečo slnko nespočíva na oblohe. 

Zdalo sa mi, akoby dej nedržal celkom pohromade. Možno to bolo spôsobené istou nelogickosťou či snahou zakomponovať doň poučenia pre mladších čitateľov, ale miestami sa to dialo dosť kostrbato. Lily a Chlapec konajú podľa potrieb autorky, príliš náhle menia svoje postoje (hlavne Chlapec) a ani strážkyňa slnka nie je taká podstatná, ako sa podľa názvu zdá. Pôsobí síce hrozivo, ale pritom nie je hrozbou. Až do samého konca nie je jasné, čo a prečo vlastne robí, a tak vás ani nezaujíma, hoci by mala byť najpozoruhodnejšou postavou knihy. Keď sa odhalí všetko podstatné, je už v podstate neskoro. Slabší príbeh je však vykompenzovaný nádhernými ilustráciami. Lisa Aisato sa opäť prejavila ako nesmierne talentovaná umelkyňa a jej obrázky sú pastvou pre oči. Samotný text síce prečítate rýchlo, ale napriek tomu dokážete stráviť na jednej strane aj dlhší čas. Detailné zobrazenie postáv, prostredia a aktuálnej atmosféry je vrcholom knihy a posúva ju na vyššiu úroveň. Prevládajúcou farbou je v tomto prípade zelená, no hrá toľkými odtieňmi, že sa nedá neobdivovať ilustrátorkin jemnocit. Prebúdzajúca sa príroda vytvára s ponurým svetom skvelý kontrast a pri pestrých výrazoch postáv máte pocit, akoby ste sa pozerali na reálne osoby.

"Strážkyňa slnka sa na mňa naďalej dívala svojimi žiarivými očami. Prevŕtala ma skrz-naskrz pohľadom, akoby chcela zistiť, kto som, a zároveň ma celú spoznať. Až teraz som pochopila, čo Chlapec myslel tým, že je veľmi smutná, pretože za horiacim plameňom v jej očiach som videla nekonečný žiaľ, akoby na celom šírom svete nejestvovalo žiadne dobro. Pod ťarchou zármutku a beznádeje mi okamžite oťaželo celé telo." (str. 74)

Zimná rozprávka sa mi páčila o niečo viac, ale to neznamená, že by Strážkyňa slnka nebola tiež plná podnetov na zamyslenie. Vzhľadom na mladších čitateľov šikovne spracúva tému nádeje a boja za lepšiu situáciu, a to nielen pre seba, ale aj pre iných. Zároveň predostiera starú známu pravdu, že za smútkom a zdaním zla sa neraz skrýva krivda a príbeh, ktorý čaká na vyrozprávanie. Pretože len pochopenie a tolerancia môžu obstáť v konflikte so sklamaním a frustráciou. Nehovoriac o ekologickom aspekte, ktorý v knihe zaznieva. Maja Lunde a Lisa Aisato sú dobre fungujúce duo. Verím, že letný príbeh z ich série bude takisto prežiarený silnými motívmi.

Originálny názov: Solvokteren
Príslušnosť k sérii: 2. diel
Preklad: Zuzana Bátorová-Vahančíková
Počet strán: 200

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Univerzálny, a pritom jedinečný príbeh lásky

Kniha Ako som sa stala pani Lewisovou sa na prvý pohľad tvári ako klasický ľúbostný príbeh z anglického intelektuálneho prostredia, no priaznivci vydavateľstva i527.net vedia, že povrchnosť či klišé je to posledné, čo by prezentovalo. Spisovateľa C. S. Lewisa pozná svet hlavne ako autora kultovej Narnie, ríše fantázie, kde sa prelínajú dobro a zlo a všeobjímajúca viera v šťastné konce v spojení s množstvom symbolov. Román Patti Callahanovej síce nie je až taký obrazný, ale zato nie je o nič menej farebný, pútavý či disponujúci silnými charaktermi. Rozprávačkou je Joy Davidmanová, ktorá síce nemala taký silný literárny hlas ako Jack, no to neznamená, že by nemala čo povedať...

"Niektorí ľudia mali denníky, ja som mala sonety. Písala som ich dlhé roky - nešlo o nový spôsob, ako zo seba dostať nahromadené emócie. V priebehu tých rokov sa tváre "lásky" menili - sonety neboli určené jednému konkrétnemu mužovi, ale pre onen neurčitý pocit, že som milovaná a na oplátku milujem; pre tú intímnu chvíľu, keď sa duše spoja. Aj tak však v tú noc vo Victoriinej izbe začali sonety ako akýsi zrýchlený pulz plynúť smerom k Jackovi." (str. 125)

Ako všetky príbehy inšpirované skutočnými osobnosťami, aj tento podlieha autorkinej fantázii a nie všetko sa dá považovať za reálne. V hrubých rysoch je však možné overiť si, že znalosť doby a vzťahu medzi protagonistami nie sú Callahanovej cudzie. Joy si veľmi rýchlo obľúbite a cez jej optiku aj ostatné postavy, hoci nie každá vyznieva sympaticky. To sa týka predovšetkým jej prvého amerického manžela Billa, neverného a násilného alkoholika, ktorý svoju ženu podceňoval a dávaj jej to aj patrične najavo. Zamrzelo ma, že ani Joyini rodičia neboli v tomto smere lepším príkladom, no ona sa nevzdal a naďalej žila svoj sen o dokonalej žene, matke či spisovateľke. Jedným z najvýraznejších prvkov, ktoré majú pôvod v autorkinej predstavivosti, ale nezakladajú sa na pravde, je listová korešpondencia medzi Joy a C. S. Lewisom. Už z nich bolo cítiť, že Jack je Billovým opakom, hoci sa spočiatku bránil vznikajúcim citom i vzájomnej fyzickej príťažlivosti, ktorá nastúpila po Joyinej návšteve Anglicka. Dve mužské postavy sú zjavnými protikladmi, preto nečudo, že Jackov charakter bol pre Joy ako oázou pokoja a podpory. Myslíte si, že po rozvode už nebude nič brániť Joy, aby sa stala pani Lewisovou? Nepochybne by bolo všetko oveľa jednoduchšie, ale príbeh poskytne ešte mnoho zvratov...

Patti Callahanová (zdroj: Goodreads)

"Museli sme sa snažiť, ja som si však napriek tomu veľmi dobre uvedomovala, že naša láska bola ako hmla alebo vietor. Bolo ju skôr cítiť než vidieť, objavovala sa a zase mizla v prasklinách Jackových kategórií, ktoré boli bez výnimky nazvané gréckymi slovami. Nedala sa uchopiť, a ak by sa mi ho podarilo prinútiť, aby ju zadefinoval alebo aby zadefinoval nás, mala som strach, že všetko čaro by sa úplne stratilo. Užívala som si jej priebeh, ale zároveň som si chránila srdce." (str. 296)

Forma ja-rozprávania nijako neobmedzuje Patti Callahanovú v tom, aby sa veľkou mierou nevenovala aj životu a tvorbe C. S. Lewisa. Dozvieme sa, prečo sa bál vystupovať pred deťmi, ako vznikla Narnia a aké vzťahy pestoval s inými autormi. Neoddeliteľnou - a veľmi významnou - súčasťou príbehu je i otázka viery. Či skôr náboženstva, pretože Joy lavíruje medzi vyznaniami a podrobuje skúške svoje vlastné presvedčenie. Napokon dospeje k pevnému rozhodnutiu nespoliehať sa iba na pozemské dianie, ale zveriť sa vyšším princípom. Román Ako som sa stala pani Lewisovou má síce priliehavý názov, ale ani zďaleka nevystihuje všetko, čo čitateľ nájde na jeho stránkach. Nie je určený iba romantickým dušiam či záujemcom o dejiny svetovej literatúry, na svoje si príde každý fanúšik pohodového čítanie, ktoré zabaví i poučí.

Originálny názov: Becoming Mrs. Lewis
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Samuel Marec
Počet strán: 440

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

   

Nádherná ukážka sviatočného remesla

V posledných rokoch získavam dojem, že z Vianoc sa stáva v prvom rade mediálna senzácia, reklamný boom a snaha o čo najstresujúcejší zážitok a vytráca sa ich podstata. Reklamy už tiahnu do našich domácností, a tak treba selektovať, aby sme dokázali oddeliť zrno od pliev. Stávkou na istotu je nádherná kniha z dielne vydavateľstva Tatran o čare Vianoc, ale aj o hodnotách, ktoré sa zasejú v detstve, aby v dospelosti ponúkli svoje plody. Snehová sestra vás upúta na prvý pohľad, prevažne červeno-biele sfarbenie obálky evokuje sviatky, navyše nejde ani zďaleka o poslednú ilustráciu Lisy Aisato. Tých je v knihe požehnane a jedna je krajšia ako druhá. Už len prevracanie strán je zážitkom, netušiac, čo sa skrýva za ďalším obráteným listom.

"U nás doma zatiaľ nežiarila ani jediná vianočná hviezdička. Mama a tato zrejme ešte nepostrehli, že do Vianoc zostáva len šesť dní. Možno si to uvedomili práve dnes, náhle mi skrslo v hlave. Možno mama kúpila cestou z práce na trhu nejaké vianočné kvety a otec vyniesol mosadzný adventný stojan z pivnice a vyleštil ho ako treba." (str. 36)

Príbeh z pera známej nórskej spisovateľky Maje Lunde je písaný na mieru detskému čitateľovi, ale nudiť sa pri ňom nebudú ani tí skôr narodení. Je v ňom totiž spracovaných viacero motívov, a tak si každý môže prísť na svoje. Julian prišiel kvôli chorobe o staršiu sestru, čo jeho rodičia nesú dosť ťažko, ale dúfa, že Vianoce azda trochu zmiernia ich bolesť. Lenže zdá sa, že na sviatky celkom zabudli, a zatiaľ čo v iných domácnostiach vrcholia prípravy a všetko primerane rozvoniava, u nich naďalej vládne smútok a ticho. O to väčší protiklad predstavuje Julianova nová kamarátka Hedviga - urečnená, spontánna a priateľská, s vyzdobeným domom a tou správnou atmosférou v ňom. Juliana však život naučil, že pod povrchom toho ľudia skrývajú omnoho viac, a ani Hedviga nie je výnimkou...

"Budem čakať, kým na to nebudeš pripravený," povedala Hedviga. "Ale budem veľmi rada, keď mi o nej porozprávaš. Keď budeš pripravený."Zadržal som dych."A čo ak som pripravený?""Teraz?""Áno, teraz.""Potom sa nikam neponáhľam a počúvam ťa."(str. 107)

Odhalenie Hediviginej identity vzdáva česť klasickým vianočným príbehom, aké poznáme už od z minulých storočí. Z príbehu priam vanie atmosféra typická aj pre - povedzme - Vianočnú koledu od Charlesa Dickensa, len t stým rozdielom, že tu majú protagonisti o niekoľko dekád menej... Snehová sestra je úchvatná kniha, ktorú si môžete vychutnať narýchlo, alebo pokúšať trpezlivosť a dávkovať si ju postupne počas celého adventu. Má totiž 24 kapitol, a tak sa môže stať odratúvanie času do "otvárania darčekov" o niečo zaujímavejším a znesiteľnejším. Nehovoriac o posolstvách, ktoré so sebou kniha nesie. Síce sa tu vyskytuje motív smrti, ale je spracovaný citlivo a s ohľadom na vek cieľovej skupiny. A na rozdiel od mnohých súčasných rozprávok tu nie sú nadávky, krv, zabíjanie či nefunkčné strašenie. Autorka Maja Lunde a ilustrátorka Lisa Aisato vytvorili tím, ktorý vás svojím výsledkom pohladí na duši.

Originálny názov: Snososteren
Preklad: Zuzana Bátorová-Vahančíková
Počet strán: 190

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.