Keď jednu chybu strieda ďalšia

Klas Ekman je nový švédsky spisovateľ, a to nielen na Slovensku, ale aj v domovskej krajine. Mám dojem, že sa k nám dostávajú skôr zabehnutí autori a autorky, ktorí už majú na konte viacero úspešných titulov a sú istým spôsobom zárukou, že urobia dieru do sveta aj u nás. Klas je výnimkou, keďže sa pýši zatiaľ iba svojím debutom, hoci nemenej výrazným. Od minulého roka zaň stihol získať viacero významných ocenení, preto nečudo, že hneď upútal aj za hranicami. Veď uznajte - ak sa podarí začínajúcemu literátovi preraziť v záplave kvalitných severských diel, musí mať čosi do seba. Osobne vidím veľké pozitívum jeho románu v tom, že sa nezameriava na vyšetrovanie vrážd policajným tímom, ale vydal sa cestou tzv. domestic thrileru - v centre sú obyčajní ľudia, snažiaci sa vymotať z komplikovanej situácie. 

"V tele cítil príjemnú únavu. Hudba poľavila v tempe - bolo počuť iba pár občasných tónov klavíra. Rickard pri nich zakaždým vyrazil prstami do vzduchu, akoby dúfal, že tóny môže skutočne uchopiť a vystreliť ich cez celú izbu. Johan chcel iba ležať, pozerať sa na peknú tvár a hľadať útechu. Každým hlbokým nádychom sa cítil uvoľnenejšie. Nebol zlý človek. Bol iba človek s chybami a nedostatkami. Nesledoval niečo zlé, keď ťahal zrazenú ženu v lese a nechal ju pod prikrývkou z haluzia. Johan si uvedomoval, že by mohol odpustiť sám sebe." (str. 136)

Klas Ekman pôsobil ako redaktor v rôznych médiách a jeho schopnosť vzbudiť u čitateľa zvedavosť sa prejavuje aj v rozsiahlejšom texte. Ten je tvorený krátkymi kapitolami, podporujúcimi dojem rýchleho diania a napredovania. Striedanie uhlov pohľadu dodáva príbehu nielen grády, ale aj komplexnosť a lepšie pochopíte motiváciu jednotlivých postáv. Páčilo sa mi, ako sa pôvodne pomerne komorný dej postupne rozrastá a nadobúda širšie súvislosti. Zmena však nastáva aj v konaní protagonistov a očakávaniach, ktoré od nich máte. Pripravte sa na niekoľko zvratov - niektoré vás neprekvapia, pri iných si poviete, že vyznievajú skôr pre efekt, no každopádne funkčne dotvárajú dej. V centre je milenecký pár Anna a Johan. Spočiatku som sa obával, že súčasťou knihy bude moralizovanie ohľadom nevery, ale vzťahový prvok je našťastie spracovaný zaujímavo a nenútene. Obaja "účastníci" totiž pristupujú k pomeru odlišne. Kým Johan je ochotný kvôli Anne opustiť manželku, ona uvažuje nad ukončením ich stretávania, keďže si uvedomuje, že chvíle rozkoše nevynahradia trvácny pokoj v rodine. Keby však čo len tušila, že nadchádzajúci rozchod nebude jediný tlak, ktorému bude v malomestskom hoteli čeliť, zrejme by sa Johanovi vyhla obrovským oblúkom už skôr. Nečakané dramatické udalosti preveria charaktery ich oboch, rovnako ako schopnosť riešiť problémy, čo dokážu raketovo rýchlo prerásť cez hlavu. Jedno zlé rozhodnutie spustí dominový efekt a odrazu len sledujeme následky úsilia zachovať si navonok bezstarostný život. Kniha Schopní všetkého však nie je iba o akomsi karmickom treste pre neverníkov. Nenásilne kladie pred hrdinov aj čitateľa rôzne morálne dilemy, poukazuje na osudový úpadok bežného človeka, dotvorený vítaným čiernym humorom. Práve ten povyšuje román o priečku vyššie a odlišuje ho od iných titulov v rovnakom žánri. Vyšperkované situácie, sprevádzané bizarnosťou a trefnými poznámkami, patria k tomu najlepšiemu, čo Ekmanov debut ponúka. Napriek tomu je dosť ťažké stotožniť sa s hlavnými postavami. Nazdávam sa však, že to ani nie je autorov zámer. Voľba pokrivených pováh nie je síce novinkou, no oceňujem Klasov talent priblížiť sa aj k takémuto typu ľudí. 

Klas Ekman (zdroj: Salomonsson Agency)

"Johan vytiahol veslo a pokúšal sa zatlačiť telo pod mólo. Bolo to beznádejné. Vyzliekol si bundu, vyzul topánky, ponožky a nohavice a skočil do jazera. Stál v ľadovej vode po pás, bolo mu treskúco mrazivo a nemohol potlačiť zavytie. Sklonil sa a tlačil telo nadol silou, o ktorej ani netušil, že ju ešte má. Bolo príšerné dotýkať sa tela a cítiť tukové vrstvy, ktoré si ... ukladal, odkedy prestal pracovať. Konečne boli všetky časti tela pod mostíkom a on sa vytiahol hore. Bolo hrozitánsky chladno, preto sa snažil vyžmýkať vodu z mokrého svetra, ani si ho nevyzliekol." (str. 214)

Schopní všetkého je naozaj priliehavý názov. Človek netuší, čo sa v ňom skrýva, až kým sa neocitne v situácii, ktorá dôkladne preverí jeho vlastnosti. Anna a Johan sa o tom presvedčia na vlastnej koži, a hoci im vyslovene nefandíte, chcete vedieť, ako ich peripetie dopadnú. Román je napínavý, zábavný a inteligentný. Ide o kombináciu trileru a vzťahovej drámy, pričom tieto dva žánre si ani trochu neodporujú a vhodne sa dopĺňajú. Klas Ekman sa prejavil ako zručný rozprávač, rozhodne ma zaujal, a ak sa na našom trhu objaví preklad aj jeho ďalších kníh, rád po nich siahnem. 

Originálny názov: De kapabla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Obertová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Nie každá cesta má šťastný koniec

Keďže od prekladu prvého dielu série Odložené prípady ubehlo pomerne veľa času, pomaly som sa zmieril s tým, že pokračovania sa už zrejme nedočkáme. Vydavateľstvo Lindeni ju však nestoplo, a preto som sa nesmierne potešil ohlásenému vydaniu knihy Cesta 9. Severská literatúra je pojmom, s akým sa stretol každý správny knihomoľ, ba dokonca aj tí, ktorí po knihách nesiahnu, ako je rok dlhý, čo svedčí o jej kvalitách aj všeobecnej obľúbenosti. Niet sa čomu čudovať, mrazivé napätie, hutná atmosféra a uveriteľné postavy sú stále dobre fungujúcou kombináciou, ktorej je ťažké odolať. Osobne vždy rád siahnem po nových i zabehnutých autoroch a autorkách a tvorba Tiny Frennstedt určite stojí za pozornosť. Hlavne ak máte radi zločiny spájajúce minulosť s prítomnosťou a prepracovaný dej, ktorý sa nikam neponáhľa a dôkladne pracuje s každou scénou. 

"Pohľad na mladého muža na fotografii v nej vyvolal dojatie. Čo sa ti v tú noc stalo? Nikto by v takom mladom veku nemal prísť o život. A žiadni rodičia by nemali celé roky trpieť v neistote, akoby ich bolesť a žiaľ už aj bez toho neboli dostatočné. Keby sa dal na zlé chodníčky, keby bral drogy, dobrovoľne sa vystavoval negatívnym vplyvom, alebo sa stal členom gangu, bolo by to iné. No v Maxovom prípade nezistili ani náznak toho, že by sa pohyboval v zločineckých kruhoch alebo sa venoval ilegálnej činnosti." (str. 85)

Vzhľadom na časový odstup od čítania prvej časti som si musel chvíľu vybavovať jednotlivé postavy, ale netrvalo mi to dlho. Prím hrá predovšetkým dvojica vyšetrovateliek Tess Hjalmarssonová a Marie Erlingová. Ako je zvykom, i tu tvorí neoddeliteľnú súčasť deja ich osobný život, ktorý však nenarúša hlavný motív ani nepôsobí prvoplánovo či otrepane. Práve naopak, namiesto ťaživých tráum a neschopnosti sa s nimi vyrovnať sa hrdinky potýkajú s o čosi bežnejšími starosťami, čím sa stávajú uveriteľnejšími a bližšimi čitateľovi. Podstatný je však, prirodzene, prípad, ktorý opätovne preverí nielen ich zručnosti, ale spoluprácu celého tímu. Odložené prípady rozhodne nepatria k žiarivým príkladom úspešného oddelenia, a tak sa nad ním sťahujú čierne mračná. Ak Tess a jej partneri nedokážu svoju opodstatnenosť a nedotiahnu do konca rozbehnuté vyšetrovanie, ich budúcnosť bude viac než neistá. Ide o skvelú motiváciu a zároveň vydarený motív, pretože Damoklov meč, visiaci nad hlavami postáv, je hrozbou, proti ktorej sa bojuje v podstate omnoho ťažšie než s reálnym, ľudským nepriateľom. A ten je veru poriadne prešpekulovaný. Svojim nekalým činnostiam sa totiž očividne venuje už dlhšie, presnejšie od roku 2004, keď došlo k objaveniu mŕtvoly mladého hudobníka. Maxovo telo s takmer tridsiatimi bodnými ranami bolo pohodené na Ceste 9, ktorá razom získala nelichotivú povesť. Nevyriešená vražda má očividnú spojitosť so zavraždenou ženou počas veľkonočných sviatkov. Kontroverzná umelkyňa mohla byť niekomu tŕňom v oku pre svoje nevšedné umelecké stvárnenia, ale žeby to viedlo až k takej brutalite? Tess a jej tím sa márne snažia nájsť určité spojitosti, a tak sa púšťajú do oživenia minulosti. Sledujú Maxove stopy, východiskom sa javí párty, ktorej sa zúčastnilo viacero možných páchateľov. Odkrývanie starých krívd, tajomstiev a sporov nebude vôbec ľahké, ale oddelenie závažnej kriminality má mnoho dôvodov na to, aby sa z plných síl usilovalo dopátrať pravdy a nastoliť spravodlivosť. 

Tina Frennstedt (zdroj: bibliotekfh.se)

"Ako mohla polícia spočiatku prehliadnuť telo ležiace na otvorenom priestranstve, pár metrov pred začiatkom riedkeho borovicového lesa? Veď oblasti pozdĺž pobrežia prehľadávala dokonca helikoptéra. A kto má toľko odvahy, že zasadí chlapcovi oveľa väčšie množstvo bodných rán, než je nutné, hneď vedľa relatívne frekventovanej cesty? Celý predošlý deň strávila čítaním úvodnej dokumentácie k prípadu, v ktorej boli stručne zhrnuté všetky udalosti, a už vtedy jej napadla možnosť, že Maxa páchateľ zavraždil na inom mieste a jeho telo potom umiestnil pri ceste." (str. 151)

Cesta 9 sa mi páčila o niečo viac ako Nezvestná. Pracuje so zaujímavejším prípadom a mal som dojem, akoby si autorka písanie istým spôsobom užila viac. Pohráva sa s dvoma líniami a viacerými uhlami pohľadu, odkrývanie tajomstiev je pútavé a prekvapivé a Tess ako ústredná postava je so svojimi postrehmi i osobnými problémami čerešničkou na torte. Som veľmi rád, že som dostal možnosť prečítať si knihu ešte pred jej oficiálnym vydaním. Ako fanúšik románových sérií a priaznivec škandinávskych psychotrilerov hodnotím novinku Tiny Frennstedt čisto pozitívne, a preto verím, že na ďalší diel si už počkáme o niečo kratšie. 

Originálny názov: Väg 9
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odložené prípady)
Preklad: Katarína Uhríková
Počet strán: 440

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Svetoznámy rozprávkar čelí drsnej realite

Žáner historickej detektívky je čoraz obľúbenejší a mňa osobne priťahuje ako svetlo lampy nočného motýľa. A keď sa navyše dostáva do popredia slávna osobnosť, ide o titul, ktorý jednoducho musím mať vo svojej knižnici. Takým je aj Vražda morskej panny, miešajúci všetky prvky súčasnej literatúry, ktorá si razí cestu k cieľovej skupine. Román spája typické znaky severskej tvorby s dobovými reáliami prvej polovice 19. storočia. Podobný - a veľmi úspešný - pokus k nám prišiel zo Švédska prostredníctvom spisovateľa so špecifickým menom Niklas Natt och Dag. Dánske autorské duo Thomas Rydahl a A. J. Kazinski sú síce menej temní a expresívni, ale zato istým spôsobom odvážnejší. Vziať si na mušku národného dejateľa mohlo byť obrovským riskom, no ukázalo sa ako správny krok. 

"Vtedy si uvedomí, že bol celý život sám. Sám so svojimi myšlienkami. Sám v triede, keď sa mu rektor Meisling vysmieval. Sám vo svojej izbe so škrabotom pera o papier (...) Sám v horúcich neapolských uliciach. Sám aj v dave ľudí. A i tak si ešte nikdy nepripadal taký sám ako dnes, keď sa cíti na toľkých miestach súčasne. V minulosti a súčasnosti a budúcnosti. Vo svojej izbe, na popravisku, v cele. Ak vie byť naozaj na niekoľkých miestach súčasne, ako to vedel aj starý otec, možno skutočne on zavraždil peknú Annu. Hans Christian privrie oči. A takmer cíti, ako naňho padá sekera kata." (str. 63)

Pod románom v skutočnosti nie sú podpísaní dvaja, ale hneď traja spisovatelia, keďže Kazinski je pseudonym Andersa Klarlunda a Jacoba Weinreicha. Písanie v páre nie je ničím nezvyčajným, ale trojlístok mužov už môže zbystriť pozornosť. Už len preto, že v nešikovných rukách sa môže štýl knihy ľahko rozsypať a pôsobiť nekonzistentne. Dej však nekolíše, autori majú zmysel pre udržanie priamej kriminálnej línie a popritom pracujú aj s vierohodným vnútorným vývojom postáv. Spomedzi nich, prirodzene, najviac vyčnieva Hans Christian Andersen. Dánsky velikán je v našich končinách známy predovšetkým vďaka príbehom Dievčatko so zápalkami či Malá morská víla, a práve druhý menovaný tvorí východisko spletitého diela. Nie príliš vábne kodanské ulice sa v 30. rokoch 19. storočia musia potýkať aj so záhadnou vraždou peknej mladej ženy, ktorej sestra identifikuje ako vraha neúspešného spisovateľa Hansa. On síce tvrdí, že je nevinný, ale pre súdne orgány je jednoduchšie označiť ho za páchateľa, než čeliť nespokojnosti verejnosti. Hans má preto iba tri dni na to, aby sa dopátral pravdy, očistil svoje meno a hlavne sa vyhol katovej svištiacej sekere. Je skvelé, že sa aj našinec môže dozvedieť viac o mene z učebnice literatúry, ktoré je síce preslávené, ale predsa len vzdialené nášmu regiónu. Dosiaľ som netušil, že v živote Hansa Christiana Andersena je zhruba jeden a pol roka prázdneho miesta (1834), čo mi pripomína zmiznutie Agathy Christie z povrchu zemského v roku 1926. Hans sa stiahol z tvorivého procesu po svojom návrate z Talianska a nikto nevie prečo. Nezveril sa dokonca ani svojmu denníku, ktorý si písal svedomito päťdesiat rokov. Nečudo, že Rydahl a Kazinski sa chopili príležitosti vyrozprávať, čo viedlo Andersena k mlčaniu. Ich spracovanie "fiktívnej histórie" je hravé, napínavé, zábavné i poučné. Pohľad na niekdajšie pomery v dánskom hlavnom meste je neobyčajný a vykreslený primerane očakávaniam čitateľa. Dozviete sa veľa o vtedajšej chudobe, chorobách i konfliktoch medzi vrstvami, no autori pritom nezachádzajú do priveľkých detailov, čím by len narúšali plynulosť deja. Kodaň je síce výrazným dejiskom, ale našťastie neprerastá z dejiska do nevítanej personifikácie, ako to občas v historických románov býva. 

Rydahl & Kazinski (zdroj: Berlingske)

"Ešte nikdy nebola na zámku, ako by sa tam aj dostala? No neznervózňuje ju len rozhovor. Aj všetky slová Hansa Christiana o vrahovi hnanom túžbou. Nechápe, nedáva jej to zmysel. Kto zabíja preto, že túži? No i tak mu verí. Hans Christian vidí veci, aké iní nevidia. A ak ide o vraha, ktorý zabíja ľudí pre takú či inú túžbu, nezastaví sa, kým sa nevyčerpá jeho túžba. Tá sa však nevyčerpá nikdy, to Molly vie z vlastnej skúsenosti. Celý život túžila. Najprv po láske, potom po lepšom živote, a teraz túži po spravodlivosti." (str. 200)

Výborne podaná je aj postava prostitútky Molly, pomáhajúcej Hansovi v pátraní po vrahovi. Pôsobí realisticky, rovnako aj jej sny a vyhliadky do budúcnosti. Neoddeliteľnou súčasťou deja sú, samozrejme, aj početné odkazy na Andersenova diela, jeho životné kroky, myšlienky, pocity a inšpirácie. Osobne som o ňom nevedel veľa, a hoci Vražda morskej panny nie je literatúrou faktu, poskytuje viacero zaujímavých poznatkov. Realita sa prelína s fantáziou ľahko a uveriteľne. Hans bol osoba z mäsa a kostí a Rydahl s Kazinskim mu dokázali opäť vdýchnuť život. Keby mal možnosť prečítať si ich farbistý román, snáď by bol rovnako spokojný ako my čitatelia. Ide o vydarený odklon od vyšetrovania na základe forenzných metód a iných súčasných postupov a azda aj o vysvetlenie, prečo sú rozprávky často také krvilačné. 

Originálny názov: Mordet på en havfrue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Ozveny krvavej minulosti

Čudujem sa, že švédska spisovateľka Emelie Schepp sa v našich končinách neobjavila už skôr. V rokoch 2016, 2017 a 2018 totiž získala titul za najlepšiu autorku detektívok, čo je pre zahraničné vydavateľstvá veľkým lákadlom, najmä keď vezmeme do úvahy silnú konkurenciu. Po preklade Emeliných diel napokon siahol Ikar a rozšírením svojho portfólia urobil správny krok. Bohovia smrti sú prvou časťou trilógie a zaujali ma viac než romány niektorých zabehnutých mien. Okrem toho, že majú všetky obľúbené prvky severskej literatúry, pracujú aj so znakmi bližšími západu, napríklad s dynamickejším rozprávaním či "šialenejším" prípadom. Čitateľom zvyknutým na istý škandinávsky štandard však môžu prekážať málo rozvinuté postavy či slabší presah do aktuálnych spoločenských tém.

"Bolelo to. Vedela, že to bude bolieť. Počula to cez steny. No nevedela, že to bude až tak veľmi bolieť. Jeden z dospelých jej prikázal, aby s ním šla do tmavej komory. Tam jej zviazal ruky za chrbtom a hlavu vystrčil dopredu. Potom jej kúskom ostrej sklenenej črepiny vyrezal na šiju jej nové meno. Stálo tam Kér. Odteraz sa tak volá, bude Kér, odteraz až navždy. Zatiaľ čo jej muž so škaredou jazvou pichal do ruky injekciu, presviedčal ju, že jej nikto neublíži, že sa jej nič nestane. Zároveň s tým, ako sa lož šírila jej telom, vzrastala v nej aj sila. Už sa viac nebála." (str. 88)

Ústrednou hrdinkou knihy i celej série je prokurátorka Jana Berzeliusová. To, že nejde o detektívku s celým vyšetrovateľským tímom, je osviežujúca zmena, hoci princíp pátrania ostáva prakticky rovnaký. Nenadarmo skončila Jana na tomto právnickom poste. Dalo by sa povedať, že ho má v krvi, hoci je adoptovaná. Jej otec ju však naučil všetko ohľadom remesla, a tak sa snaží byť najlepšia v tom, čo robí. Bohovia smrti nechodia okolo horúcej kaše. Už od prvých strán môžete čakať rýchly sled udalostí, ktoré sa pred vašimi očami odvíjajú ako scény z filmu. Úvodný telefonát na záchrannú linku spustí vyšetrovanie záhadnej vraždy, ktoré získava priam mysteriózny nádych. Obeťou je riaditeľ azylového oddelenia migračného úradu, čo má prirodzene za následok rozvíjanie teórií o prepojení na globálny problém prisťahovalcov. Oceňujem, že skupina, ktorú okrem Jany tvoria komisár Henrik a inšpektorka Mia, neprešľapuje na mieste, ale vydáva sa rôznymi smermi. Inak to v podstate ani nejde, pretože veľmi rýchlo pribudne ďalšia mŕtvola a verejnosť v Norrköpingu je razom pripravená o pokojný spánok. Nehovoriac o samotnej Jane, ktorá si je čoraz istejšia, že vraždy nejako súvisia s jej minulosťou. A práve táto línia tvorí druhú podstatnú časť deja. Pravidelne sa totiž v texte objavujú pasáže s deväťročným dievčatkom a jej krutým údelom. Iba nadmieru nepozorný čitateľ by okamžite neprišiel na to, že ide o Janu, takže verím, že týmto neprezradím nič prekvapivé. Každopádne hodnotím pozitívne, že Emelie Schepp siahla aj po tomto motíve. Postava Jany tak získava väčšiu hĺbku, i keď jedným dychom musím dodať, že napriek tomu ostáva akousi... chladnou. A nie je to spôsobené iba škandinávskym prostredím. Obidve protagonistky - Jana i Mia - majú na prvý pohľad málo spoločného a navyše si k nim čitateľ ťažko nachádza cestu. Neviem posúdiť, či je to autorkin zámer a neskôr nám ponúkne ich lepšie verzie, no dúfam, že ešte dostanú možnosť prejaviť aj pozitívnejšie vlastnosti. Ďalší klad, ktorý by som rád vyzdvihol, je neodbiehanie od témy a neskúšanie sústredenosti čitateľa. Fanúšikovia severskej literatúry vedia, že občas natrafíme na kapitoly, ktoré z ničoho nič privedú do príbehu nič nehovoriace postavy. Bohovia smrti sú priami, nič nezatajujú ani zbytočne nezavádzajú.

Emelie Schepp (zdroj: Nordin Agency)

"Oči, krk, rozkrok. Bach, bach, bach. A potom kopanec. Zadnú nohu dopredu, otočiť, kopnúť. Tvrdo. Trafila rovno do spánku. Padol a ležal pred ňou. Bez života. V tej chvíli jej došlo, čo sa stalo. Príval adrenalínu sa okamžite zmenil na zdesenie. Priložila ruky k ústam a o krok ustúpila. Čo to spravila? Držala ruky pred sebou. Ako...? Potom si uvedomila, kde je. Čo keď ju niekto videl? Dvakrát sa otočila, aby zabezpečila miesto. Nevidela nikoho. Sklad zíval prázdnotou. Čo má urobiť?" (str. 172)

Román je silným začiatkom série a dokáže navnadiť aj na zvyšné dve časti. Trochu náročnejšie napojenie sa na jej hrdinov a slabšie spracovanie spoločenskej problematiky, na aké sme u severanov zvyknutí, sú malými chybičkami krásy, ale vyvažuje ich strhujúci dej, prepojenie s minulosťou a hutná, tajomná atmosféra. Nepochybujem, že Emelie sa zaradí ku kolegom a kolegyniam, ktorí si našli priaznivcov i u nás. Stále je tu predsa priestor pre nováčikov a Jana Berzeliusová ešte musí ukázať, čo sa v nej skrýva. 

Originálny názov: Märkta för livet
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jana Berzeliusová)
Preklad: Jana Melichárková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Leto na temný severský spôsob

Švédsky všestranne zameraný umelec Hans Rosenfeldt je u nás známy dosiaľ ako polovica autorského dua, ktoré vytvoril s Michaelom Hjorthom. Pod hlavičkou vydavateľstva Ikar u nás vyšlo šesť kníh ich série. Spojili v nej svoje skúsenosti z filmovej a televíznej brandže a pri čítaní skutočne máte pocit, akoby sa pred vami odvíjal príbeh na striebornom plátne. Osobitý kompozičný štýl uplatňuje Rosenfeldt aj vo svojej samostatnej sérii krimitrilerov Haparanda. Ide o pokojné, pomerne ospalé mestečko, ktoré však pod povrchom skrýva viacero temných pudov, čo len číhajú na príležitosť predrať sa na povrch a zmeniť zaužívané poriadky. Hneď na úvod ale musím upozorniť na jednu podstatnú vec - Hansovo sólo sa prejavuje v mierne odlišnom spôsobe rozprávania, čitatelia zvyknutí na Sebastiana Bergmana by sa radšej mali zoznámiť s novou hrdinkou s čistým štítom.  

"Telo nepochovali. Ležalo sčasti zakryté ihličím, machom a konármi. Navrch položil ktosi menšie kamene, aby sa provizórny hrob hneď nerozpadol. Mŕtvy ležal na chrbte, s rukou vystrčenou spod ihličia. Ostal mu na nej len palec, veľkú časť odhaleného tela roztrhala zver, zrejme vlky. O čosi vyššie na pleci, krku a bočnej stene trupu objavila niekoľko menších rán po ďobnutí vtáčích zobákov. Nad telom poletovali tučné muchy. Sladká, ťažká vôňa im vyrážala dych. Vedeli, že sa nemajú ničoho dotýkať, tento človek bol bezpochyby mŕtvy..." (str. 28)

Opraty prípadu i celej série drží v rukách policajtka Hannah Westerová. Rosenfeldt sa odkláňa od svojho prvého svetoznámeho protagonistu a ešte je skoro hodnotiť, či je to správny krok. Rozhodne áno v tom zmysle, že ponúka iný príbeh, na aký sme zvyknutí, no celkové vyznenie nie je až také razantné. Vlčie leto je totiž oveľa opisnejšie, autor sa usiluje viac preniknúť do vnútra postáv a predstaviť ich čitateľovi v celej ich kráse. Hoci, prirodzene, u niektorých je tá krása značne pokrivená... Nič nie je čierno-biele a v dielach škandinávskej literatúry už vôbec nie. Každá postava si v sebe nesie nevyriešené záležitosti z minulosti, ktoré ju viac či menej ovplyvňujú a motivujú k určitým činom. I tu je príbeh uveriteľný, konanie postáv je pochopiteľné, otázne však je, do akej miery je za svoje správanie zodpovedný sám človek a nakoľko ho formuje prostredie, kde sa pohybuje. Hannah Westerová so svojimi kolegami majú dočinenia so svetom drog, peňazí a pomsty a rozmotať klbko klamstiev a poloprávd bude heroická úloha. Nemenej zložitý proces čaká spočiatku aj na samotných čitateľov. Nepozornejší z nich sa môžu ľahko stratiť v záplave švédskych a ruských mien, postupne sa však začínajú odhaľovať rôzne súvislosti a ich zapojenia dávajú väčší zmysel. Niekto môže tvrdiť, že je to zbytočne chaotické, aj v tom vidím autorovu premyslenosť deja. Vie, kam chce svoj príbeh viesť, a využíva na to početné chodníčky a okľuky. Páči sa mi, že Hannah nie je mladá policajtka, ktorá musí dokazovať svoje schopnosti. S týmto motívom sa stretávame tak často, až sa z neho stáva klišé. Hannah je žena v strednom veku, potýka sa s menopauzou, nie je tak fyzicky zdatná ako mladší kolegovia ani nevyniká v streľbe. Všetko však vyrovnáva svojou odhodlanosťou a túžbou po spravodlivosti... a istým spôsobom aj pomerom so svojím mladším nadriadeným Gordonom. Okrem vyšetrovateľského tímu je neoddeliteľnou súčasťou deja - a zároveň jedným z najväčších ťahúňov - ruská zabijačka Kaťa. Kapitoly venované práve jej patria k tomu najzaujímavejšiemu, čo kniha ponúka. Či už pre jej minulosť, dôsledné plnenie úloh alebo schopnosť rozviazať ľuďom jazyk.

Hans Rosenfeldt (zdroj: Saj.se)

"Kaťa sa postavila, ponaťahovala si telo meravé po hodinách strávených pod autom. Mala dosť času premyslieť si ďalší postup. Musí sa zbaviť tiel. Stopy krvi ju netrápili. Keby niekto objavil, že sa tu odohrala nejaká dráma, aj tak nezistí, o čo išlo, a nenájde obete. Najjednoduchšie by bolo naložiť ich všetkých do auta, vyraziť, zbaviť sa auta aj tiel. Potom nájsť spôsob, ako sa vrátiť do mesta, a vrhnúť sa na úlohu, kvôli ktorej sem vlastne prišla. Premrhala s nimi celý deň. A k drogám či k peniazom sa nepriblížila ani o chlp." (str. 177)

To, že Hans Rosenfeldt dokonale pozná svoje zápletky, sa prejavuje aj v navnaďovaní čitateľa. Občas vytušíte, kam príbeh smeruje, inokedy sa vaše predpoklady ukážu ako mylné a uvedomíte si, že ste autorovi sadli na lep. Väčšina motívov sa v závere pekne uzavrie, no ako to býva zvykom, nejaké tie dvierka ostanú otvorené. Hannah má už čo-to za sebou, o čom napovedajú aj retrospektívne kapitoly, a bude ešte z čoho čerpať. Mnohé námety poskytuje nepochybne aj samotná Haparanda, mestečko na pomedzí Švédska a Fínska so svojou bohatou históriou. Vlčie leto predviedlo silný nástup série s výraznými postavami, temnou atmosférou a tieňovými motívmi, ktoré ešte len čakajú na spracovanie. Stále tu však ostáva priestor na zlepšenie, minimálne v dynamike rozprávania. Rosenfeldt je však skúsený autor a svojich fanúšikov určite nikdy nesklame.

Originálny názov: Vargasommar
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Hannah Westerová)
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán:  368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Neistota vedúca k brutálnym vraždám

Vydavateľstvo Ikar tentoraz nenechalo fanúšikov nového švédskeho spisovateľa dlho čakať a po vydarenej Ohňovej zemi máme možnosť začítať sa do druhej časti série s názvom Kráľ potkanov. Severská literatúra je špecifická svojou atmosférou, prepracovanými zločinmi a pochopiteľnou motiváciou páchateľov, ktorí nevyznievajú prvoplánovo, ale poskytujú priestor na zamyslenie. Inak to nie je ani v prípade tejto novinky. Ústredná hrdinka trilógie, inšpektorka Vanessa Franková, bude mať opäť dočinenia s kriminálnikmi presahujúcimi bežný rámec zločinnosti. Pascal Engman v úvodnej časti nastavil pomerne vysokú latku, pričom kvalita nekolíše a znova na vás čaká pútavé čítanie, ktoré vás zavedie do temných hlbín internetu s frustrovanými jedincami.

"Nicolas pochopil, že ide o vyrovnávanie účtov medzi zločincami. Strelec dokonči svoju prácu, zabije druhého muža, opustí podnik a naskočí na moped. Drogy. Ženy. Nedostatok rešpektu. Mohlo ich sem priviesť čokoľvek. Nicolas nemohol urobiť nič. Keby zasiahol, polícia by si naňho mohla posvietiť a pri troche smoly by si ho spojila s minuloročnými únosmi. Nemohol riskovať, že uňho urobia domovú prehliadku. V byte mal tašku a v nej posledných päťdesiattisíc korún a revolver... Pár v boxe zdvihol ruky. Strelec sa k nim blížil so zdvihnutou zbraňou, neponáhľal sa. Vo vzduchu visel zápach strelného prachu." (str. 85)

Autor má skúsenosti s písaným slovom vďaka pôsobeniu v médiách ako publicista. V jeho textoch sa to prejavuje minimom hluchých miest, ktoré by slúžili iba ako výplň, a schopnosťou zaujať a udržať si pozornosť čitateľa. Severskí spisovatelia vo všeobecnosti vedia, že súčasný človek je nestály a ak ho čosi nebaví, rýchlo sa zameria na niečo iné. U Kráľa potkanov vám to ale nehrozí. Už od začiatku nastolí dynamické tempo a udržuje si ho až do pekne vygradovaného finále. Pre tých, ktorí nečítali predošlú knihu, bude lepšie najprv sa s ňou zoznámiť, predovšetkým kvôli ústrednému duu, ich vzťahu a udalostiam, ktoré ovplyvňujú ich ďalšie napredovanie. Okrem spomínanej inšpektorky Vanessy Frankovej je stálym hrdinom bývalý elitný vojak Nicolas, ktorý by sa najradšej vystríhal problémov, ale vždy si ho nejakým spôsobom nájdu. Navyše sa nedokáže nečinne prizerať, keď sa deje nespravodlivosť, a tak nemôže odmietnuť, keď ho Vanessa požiada o pomoc pri riešení novej vlny štokholmských vrážd. Dej je nabitý rôznymi motívmi a množstvom postáv, spočiatku sa vám môže javiť mierne chaoticky, ale postupne do seba všetko zapadá. Mne osobne Engmanov štýl sadol, uprednostňujem krátke kapitoly so striedaním lokácií a uhlov pohľadu. Inak by azda ani nebol schopný spracovať toľko námetov. Tým hlavným sú, samozrejme, tragické úmrtia žien, ktoré majú na svedomí tzv. inceli. Sami osebe nie sú ničím novým, no mám dojem, že spoločnosť pristúpila k ich demýtizácii až nedávno. Ide o mužov, ktorí nenávidia ženy (nedá sa pritom nespomenúť na kultový román od Stiega Larssona), pretože ich odmietajú a oni sa potom cítia ohrdnuto a zatrpknuto. Fórum na internete im však neposkytne len priestor, kde si môžu lízať rany a navzájom sa hecovať v neznášanlivosti, ale aj možnosť reálnej pomsty. Autor k tejto téme pristupuje citlivo, nečakajte žiadne úsilie o bombastickosť. Páči sa mi, že ju spracoval zo všetkých strán, nájdete aj zdôvodnenie pocitov incelov, ich príčinu a možnú nápravu. 

Pascal Engman (zdroj: Facebook)

"Tom striasol spomienky a pozrel sa z okna. Nechcel ženy nenávidieť, ale bolo to čoraz náročnejšie. Spoločnosť im poskytla toľko výhod, privilégií, o ktorých on ako muž mohol iba snívať. Ženy boli nevyhnutné pre spoločnosť, prežitie ľudstva. Muž bol potrebný iba na samo splodenie. Potom mohol pokojne aj skapať. Keby aspoň jedna žena chcela Toma! Odovzdala by sa mu a on by sa cítil ako ľudská bytosť, nie ako genetická chyba. Pred pár rokmi mal Tom ďalekosiahly plán: zaplatí nejakému mužovi za to, že napadne ženu... Muž sa na ňu vrhne a ona pochopí, že sa dostala do hroznej situácie. Zrazu jej príde na pomoc. Premôže muža a zachráni ju." (str. 239-240)

Názov Kráľ potkanov nie je iba metaforickým vyjadrením záškodníctva páchateľa a jeho manipulácie s frustrovanými jedincami. V príbehu sa stretnete aj s húfom skutočných štvornohých hlodavcov, takže ak nemáte radi potkany, majte sa miestami na pozore. Pascal Engman si získal môj čitateľský obdiv a vôbec sa nečudujem, že sa mu podarilo preraziť medzi toľkými zvučnými škandinávskymi menami, ktoré rok čo rok zaplavujú pulty kníhkupectiev. A pritom mu na to stačilo len pár kníh. Spojenie kriminálky, psychológie a spoločensky príťažlivých tém je prisilná kombinácia, aby sa jej dalo odolať.

Originálny názov: Rattkunge

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Vanessa Franková)

Preklad: Anna Chelemendiková

Počet strán: 424

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

  

Aj čítanie môže byť občas nebezpečné

Severská literatúra je už vyše dekády pojmom, ktorý sa spája väčšinou s temnou atmosférou, napínavým dejom, morálne diskutabilnými hrdinami a výraznou psychologizáciou. Samozrejme, ide o prílišné zovšeobecňovanie, Škandinávia nie je ani zďaleka postavená iba na trileroch, no prerazili v najväčšej miere. Max Seeck je fínsky spisovateľ, známy práve vďaka žánru krimi, a vydavateľstvo Motýľ prichádza s prvým prekladom jeho knihy do slovenčiny. Vždy keď idem siahnuť po novinke od nového autora, mám tendenciu si niečo o ňom zistiť. Z reakcií na Čitateľa som sa dozvedel o konci príbehu, ktorý mnohým zdvihol tlak. A to stačilo na dostatočné vyburcovanie mojej zvedavosti. Zaradím sa aj ja medzi tých, ktorí budú rozčarovaní záverom, alebo dokážem lepšie pochopiť Seeckove pohnútky a vyústenie deja? Vzhľadom na to, že som fanúšikom psychotrilerov, prikláňal som sa k druhej možnosti...

"Malleus maleficarum (...) Podľa wikipédie túto kontroverznú príručku zostavil inkvizítor Heinrich Kramerus a nachádzajú sa v nej podrobné návody, ako vypočúvať, mučiť a trestať ženy podozrivé z bosoráctva. Dosť rýchlo sa mu podarilo zistiť, že existuje fínsky preklad, ktorý sa práve snažia zohnať pre vyšetrovateľov. (...) Nápis na streche vniesol do prípadu ďalšiu záhadu: o niečom takom Roger Koponen v žiadnej knihe nepíše. Vraždy dvoch žien boli vykonané dôsledne podľa Koponenovej fikcie, ale text, ktorý vrah zanechal na streche domu, pôsobí ako výsmech zrodený zo spontánneho nápadu." (str. 62)

Príbeh sa odohráva v chladných Helsinkách, ktoré napriek na pohľad nehostinnému prostrediu zažívajú pekelne horúce chvíle. Krutý páchateľ totiž napodobňuje krvavé vraždy z trilógie Witch Hunt úspešného autora Koponena. Ide síce o často využívaný motív, ale Seeck z neho dokáže predsa len vyťažiť čosi nové. Do kariet mu hrá spomínané dejisko a osobnosť ústrednej hrdinky - detektívky seržantky Jessicy Niemiovej. Priznám sa, spočiatku som si k nej nachádzal sympatie o niečo ťažšie, čo považujem za autorov zámer. Nikde nie je napísané, že hlavná postava musí byť okamžite ašpirantkou na titul Miss sympatia. Niet sa však čomu čudovať, Jessica má už čo-to za sebou a vytvorila si pancier pred nástrahami vonkajšieho sveta. Postupne sa však čitateľovi darí prenikať cezeň a spoznávať nielen príčiny jej povahy, ale aj obľúbiť si ju a fandiť jej v boji proti vrahovi aj vlastným problémom. Zdá sa totiž, že tieto dva elementy spolu súvisia. Keď sú nájdené telá dvoch žien, ani vo sne by jej nenapadlo, že by s nimi - či s vrahom - mohla byť nejako prepojená. Spisovateľ Roger Koponen je zhrozený, kam ho doviedla jeho úspešná séria, a keďže je v nej obsiahnutých viac vrážd, je každému jasné, že páchateľ ešte neskončil. Čitateľ je napínavé čítanie, užíval som si podivne mysterióznu atmosféru aj prepojenie so svetom literatúry, pretože ten je pre mňa vždy vábivým námetom. Rovnako ako prelínanie časových línií. Prostredníctvom retrospektívy sa vraciame do Jessicine minulosti a odhaľujeme pozadie rôznych motívov. Niekto by mohol namietať, že jej osobnému či ľúbostnému životu je venovaného príliš veľa miesta. Občas sa síce zdá, že autor zbytočne odbieha od hlavnej dejovej línie k málo podstatným epizódam, ale všetky istým spôsobom Jessicu definujú a pomáhajú lepšie pochopiť jej pohnútky. A to aj v súvislosti s diskutovaným záverom. Po prečítaní knihy môžem vyhlásiť, že ma až tak nepodráždil, skôr ma zaujíma dôvod, prečo sa k nemu Max Seeck uchýlil. Čitateľ je iba prvou časťou série, takže je nutné vnímať ho ako východisko pre pokračovanie, no predsa len ide o zvrat, ktorý čakal zrejme málokto... 

Max Seeck (zdroj: Twitter)

"Čím viac skúma tváre pôvabných čiernovlások, tým viac si uvedomuje, že je jednou z nich. Pokojne by mohli byť sestry. Táto myšlienka ju teší, ale aj deprimuje. Teší preto, lebo unesená Helminenová si ženu na obraze mohla v tom šoku ľahko spliesť. Nie je isté, že na ňom bola práve Jessica. Je jej však zle z toho, že pravdepodobne patrí niekam, kam vôbec patriť nechce. Akoby niekto celú jej identitu aj telo začlenil do nejakej nedávno vytvorenej rizikovej skupiny (...) Heretici, nepravoverní, podľudia, bosorky, čarodejníci." (str. 198)

Rituálne vraždy síce tiež nie sú originálnym prvkom, ale mám pocit, že autor si ich zvolil práve preto. Nedá sa povedať, že Seeck svojím románom prináša čosi nové, no zaručene vás dokáže zaujať a udržať si vašu pozornosť až do samého konca. Dynamike príbehu prospievajú aj krátke kapitoly, ktoré vás nútia čítať ďalej a preskakujú medzi scénami, uhlami pohľadu a časovými líniami ako prestrihy vo filme. Čitateľa hodnotím kladne. Natrafíte síce na isté rušivé elementy, ale s otočením poslednej strany ste na ne ochotní zabudnúť.

Originálny názov: Uskollinen lukija
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jessica Niemi)
Preklad: Andrej Števko
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Manipulácia, smrť a ukryté tajomstvá

Severská literatúra už dávno dobyla popredné priečky obľúbenosti u čitateľov na celom svete a ročne sa aj u nás vynorí viacero nových mien, ktoré len potvrdzujú jej status. Jedným z nich je práve v tomto období Pascal Engman, ponúkajúci úvodnú časť série s policajnou inšpektorkou Vanessou Frankovou. Hneď ako som natrafil na zmienku o chystanom vydaní knihy, vedel som, že ju musím mať vo svojej knižnici. Venuje sa totiž téme, s ktorou som sa v poslednom čase stretol vo viacerých knižných, filmových či seriálových spracovaniach, a to kolónii Dignidad. Ide o kontroverznú súčasť viac či menej známych dôsledkov druhej svetovej vojny v spojení s praktikami čilského režimu a zneužívaním, a to pod rúškom náboženského presvedčenia. Bol som veľmi zvedavý, ako si Ohňová zem poradí s takýmto náročným námetom a akým spôsobom ho prepojí so súčasnosťou.

"Auto sa objavilo zarovno s ním. Nicolas sa vrhol na zem, kde bol dočasne chránený, schovaný za autom. Prenasledovatelia prudko zabrzdili. Bolo počuť iba hluk motora. Jedna sekunda, dve. Dvere auta sa otvorili súčasne. Vzdialenosť nebola viac ako desať metrov. Keby obkľúčili auto z oboch smerov, nemal by šancu. Na chodníku ležali črepiny. Zahučal autoalarm. Obaja muži k nemu opatrne kráčali. Nicolas sedel chrbtom ku karosérii, na zadnej strane stehna cítil kúsky skla. Videl ich predklonené siluety blížiť sa k výkladu a zvieral pažbu pištole. Najprv musel vyradiť z hry muža s kalašnikovom." (str. 224)

Už od úvodných strán je vidieť, že autor má jasnú predstavu o kompozícii a motivickej výstavbe textu. Ten je rozdelený na jedenásť častí, tvorených krátkymi kapitolami. Opäť sa to ukázalo ako fungujúca pasca na čitateľa, pretože ľahko skĺznete k tomu, že si prečítate "ešte jednu kapitolu", a ani sa nenazdáte a máte za sebou podstatnú časť knihy. Samozrejme, dynamický text nie je jediným dôvodom, tým hlavným ostáva pútavý dej, ktorým si vás Pascal Engman okamžite získa. Či skôr Vanessa Franková, schopná konkurovať svojim známym literárnym kolegom. Je húževnatá, odhodlaná hájiť spravodlivosť a brániť nevinných aj za cenu hroziaceho nebezpečenstva. Samozrejme, ako správna škandinávska protagonistka si musí prechádzať aj určitou osobnou krízou. Nielenže sa tým zvyšuje jej ľudská stránka a ľahšie sa do nej vžijete, ale navyše aj ona sama vie pochopiť pohnútky ľudí, ktorí - niekedy ani nevediac ako - podľahnú vábeniu podsvetia. A Štokholm sa momentálne zmieta vo vlne zločinu, ktorú má na svedomí zločinecká skupina s názvom Légia. Už to samo osebe vyznieva poriadne bojovne, keď sa však ich činnosť začína vo väčšej miere dotýkať únosov detí, Vanessa sa Légii postaví na odpor. Organizácia spojená s niekdajším elitným vojakom sa totiž zameriava na prisťahovalcov, ktorí nie sú pre švédske úrady prioritou a ich rodičia sa len ťažko môžu spoliehať na moc zákonov. Vyšetrovanie privedie Vanessu na stopu neslávne známej kolónie, ktorá má očividne úzke prepojenie na aktuálne dianie. A tak sa spolu s ňou ponárame do diania spred niekoľkých desaťročí a odhaľujeme činnosť aj dôsledky kolónie Dignidad. Tá bola oficiálne založená v roku 1961 Nemcom Paulom Schäferom a vo svojich radoch združovala viacero príslušníkov SS, ktorým sa podarilo utiecť pred dosahom povojnovej súdnej mašinérie. Navonok mierumilovné miesto bolo takmer tri desaťročia svedkom násilia, manipulácie i mučenia, vojenský diktátor Pinochet ho dokonca využíval na tortúru ľudí nepohodlných pre jeho režim. A tak ako nacizmus nevymizol s porážkou Nemecka v druhej svetovej vojne, ani praktiky kolónie sa nemuseli skončiť automaticky jej pádom a jej chápadlá pokojne môžu siahať až do štokholmskej Légie.

Pascal Engman (zdroj: iDNES.cz)

"Niekto ju chcel vidieť mŕtvu, konštatovala a začula sirény. Ale nebola jediná. V predchádzajúcom roku muselo viac ako dvesto švédskych policajtov určitý čas žiť s osobnou ochranou. Policajti a ich rodiny zažili vyhrážky, ručné granáty padali na policajné stanice. Všetko s cieľom umlčať, zastrašiť. V týchto prípadoch členovia gangov nepredstierali, že to nie je ich práca. Tentoraz si však dali veľký pozor, aby sa nezistilo, kto za tým stojí. Poslali cudzinca, pravdepodobne s vojenským výcvikom. Pero a papier naznačovali, že to chceli zamaskovať ako samovraždu. Prinútiť ju, aby si napísala vlastný list na rozlúčku." (str. 323)

Pascal Engman sa vydal správnym smerom, pokiaľ berieme do úvahy spôsob rozprávania a spracovania textu. Príbeh nesledujeme len z uhla hlavnej postavy, práve naopak. V kapitolách sa striedajú jednotlivé postavy, vďaka čomu sa dej stáva komplexnejším, zaujímavejším a prekvapivejším. Dokonca aj medzi zloduchmi sa nájde niekoľko postáv, ktoré si získajú vaše sympatie, a ak aj nie priamo tie, minimálne viete pochopiť ich motiváciu. Aj preto vyznieva Ohňová zem autenticky, hoci občas pracuje s výrazným násilím, čo slabšie povahy zrejme neocenia. No, žiaľ, realita bola v spomínanej kolónii iste ešte krvavejšia a autor si pre svoj román berie len potrebné prvky a spracúva ich v snahe poukázať na aktuálne spoločenské problémy. Tie sa napokon netýkajú iba Škandinávie, ale získavajú celoeurópsky charakter. Prvá časť série je teda skvelým úvodom a ja určite siahnem aj po ďalších pokračovaniach.

Originálny názov: Eldslandet
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Vanessa Franková)
Preklad: Anna Chelemendiková
Počet strán: 496

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Stojí pravda za život nevinného človeka?

Slovom fenomén sa v súčasnosti oháňajú vydavateľstvá pomerne často, no neraz je to, žiaľ, iba marketingový ťah na upútanie pozornosti. Nečudo, pulty kníhkupectiev sa doslova prehýbajú pod ťarchou severskej literatúry. Manželia Ahndorilovci, vystupujúci pod pseudonymom Lars Kepler, však môžu toto označenie niesť bez obáv z pochybností a s hrdosťou, pretože svojou tvorbou nielenže patria k priekopníkom škandinávskeho trileru, ale zároveň aj po rokoch stále dokážu zaťať do živého a priklincovať čitateľa na mieste, až kým s uspokojením neobráti poslednú stranu. Zrkadlový muž je ôsmym dielom série s inšpektorom Joonom Linnom a tešil som sa naň o to viac, že sa ním vracia ku koreňom - opätovne sa totiž stretávame aj s fanúšikom dobre známym hypnotizérom Erikom Barkom. 

"Na preliezačke visí obesená mladá žena. Hlavu má predklonenú a rozpustené vlasy jej zakrývajú tvár. Joona sa nadýchne a prinúti sa opäť na ňu pozrieť. Je o čosi mladšia od jeho dcéry, oblečená v čiernej koženej bunde, v šatách slivkovej farby a hrubých čiernych pančuchách. Na zemi pod ňou ležia špinavé tenisky. Šaty jej znečistila krv, čo stiekla zo slučky. Joona obíde preliezačku a zadíva sa na navijak priskrutkovaný k jej stĺpu. Zámka je zahnutá kliešťami, aby sa nedala uvoľniť. Nezvyčajná vražda, poprava. Demonštrácia sily." (str. 62)

Joona Linna nestráca nič zo svojho temného šarmu, napriek svojich temným tajomstvám (či práve vďaka nim) je komplexnou postavou a veríte mu každé slovo. Ako naznačuje anotácia, hlavnú dejovú líniu tvoria únosy mladých dievčat. Telo jedného z nich je objavené po piatich rokoch od zmiznutia a naaranžovanie mŕtvoly napovedá, že polícia bude mať znovu dočinenia s extrémne nebezpečným páchateľom. Cesta k jeho odhaleniu vedie cez svedectvo psychicky chorého muža, traumatizovaného vlastnou minulosťou. Duševné poruchy tvoria v tomto prípade neoddeliteľnú súčasť príbehu, a práve to je dôvod návratu Erika M. Barku. Som rád, že jeho výskyt je funkčný a autori ho nepriviedli len prvoplánovo na oživenie deja. Na základe tejto postavy sa dozvieme veľa aj o hypnóze, jej priebehu, význame i možných neblahých dôsledkoch. Ako sme však u Larsa Keplera zvyknutí, dej predstavuje pavučinu vytvorenú z mnohých vláken, napokon, pri toľkých stranách to ani nejde inak. Ďalším dôležitým stavebným prvkom sa tak stáva násilie páchané na ženách. To je v súčasnosti pomerne častá téma, niekomu by sa mohlo zdať, že až pričastá. Ja som však toho názoru, že o nej treba hovoriť, a okrem toho sa dá spracovať na mnoho spôsobov. Zrkadlový muž to robí rafinovane a zaujímavo, na presah literatúry do spoločensky rezonujúcich tém majú severania talent. Takisto na budovanie napätia - text, samozrejme, obsahuje aj pasáže, pri ktorých si citlivejšie povahy overia svoje hranice, ale všetky sú využité s ohľadom na vytvorenie správnej atmosféry a zdôraznenie krutosti vraha. Krátke kapitoly podporujú spád deja a o dianí sa dozvedáme vďaka autorskému rozprávačovi z rôznych uhlov. Tam, kde by iní autori narazili na prekombinovanosť, sa Keplerovi darí ustriehnuť rozumnú mieru prepojení a príbeh tak vyznieva nanajvýš premyslene. 

"Vbehla do pasce. Vodič hodil na zem svoju peňaženku a obišiel príves. Možno by ju uniesol, ak keby nevliezla pod kamión. Pozícia na bruchu pod kamiónom z nej však urobila ľahkú obeť, nemala šancu ujsť ani brániť sa. Vrazil jej, pritisol jej na tvár handru, možno jej pichol injekciu. Netuší, ako sa dostala do klietky." (str. 242)

Páčilo sa mi, že je odhalené aj pozadie vraha, jeho konanie a všetko, čo ho ovplyvnilo. Aj tu sa prejavuje Keplerova znalosť charakterov a výsledky širokého výskumu, ktorý sprevádza písanie každej knihy. Osem titulov v rámci série je úctyhodné číslo, ale Joona Linna očividne ešte nekončí. Zrkadlový muž je čistokrvný psychotriler a nevenuje sa osobnému životu ústrednej postavy tak, ako by niektorí fanúšikovia očakávali. Aj preto je román vhodný pre tých, ktorí sa ešte s Larsom Keplerom nestretli a chceli by mu dať šancu. Ide o samostatný prípad s opakujúcim sa náznakom Linnovej záhadnej minulosti. Ahndorilovci už pripravujú ďalší diel, no skôr než o dva-tri roky sa ho zrejme nedočkáme. Čakanie sa však určite vyplatí, verím, že dlhší čas písania sa znovu prejaví v kvalite ich románu. 

Originálny názov: Spegelmannen

Príslušnosť k sérii: 8. diel (Joona Linna)

Preklad: Jozef Zelizňák

Počet strán: 464

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Temnota zneužívajúca smútok zo straty

Román Dievča s cudzím srdcom nie je ľahké čítanie, a v čitateľovi okrem napätia a mrazenia vyvolá aj silnú vlnu empatie, a to aj v prípade, že nie je práve citovo založený. Alex Dahl sa radí k autorkám, ktoré budujú príbeh na relatívne bežných situáciách, pri ktorých vám ani nenapadne, čo všetko sa môže stať. O to údernejšie potom daný román vyznieva. Mám dojem, že v poslednom čase ustupujú trilery založené na pátraní polície po sériových vrahoch v prospech príbehov o obyčajných ľuďoch. Zlo, ktoré naruší naše bezpečie a domov, je predsa len o niečo hrozivejšie. 

"Po úzkej lesnej ceste vojdem do hory a vyberiem si pokojné miesto na severnej strane jazera. Robím to pre našu záchranu. Viem, že pokiaľ ide o nebezpečné predmety, nemožno mi dôverovať o nič väčšmi než môjmu manželovi, a keď kráčam po lese, skrehnutými prstami nahmatám rozstrapkaný koniec lana a predstavujem si, ako ho uviažem na holý konár a potom na svoj krk." (str. 77)

Prvá časť knihy je zameraná najmä na Alison a jej emocionálny stav po smrti päťročnej dcérky. Amalie sa utopila v jazere a rodina sa odrazu musí vyrovnávať nielen s pocitom tragickej straty, ale aj pohlcujúcim smútkom a predovšetkým vinou. Alison a jej manžel Sindre súhlasili, aby po smrti odobrali ich dcére orgány na transplantáciu, nech z celej situácie vzíde aspoň niečo dobré. Príjemkyňou Amaliinho srdca sa stane sedemročná Kaia, ktorá sa vďaka tomu zotavuje z vrodenej choroby. Alison si vzápätí začne klásť otázku, či je možné, aby Amalie žila nejakým spôsobom v Kainom vnútri? Spočiatku je dej postavený predovšetkým na objasňovaní súvislostí a Alisoninej snahe nájsť zmysel aj v nešťastnej nehode. Hlboký smútok môže na niekoho pôsobiť nepríjemne, predsa len nejde o pocit, ktorý sa zdieľa ľahko. Miestami som mal chuť niektoré pasáže preskočiť, ale, na druhej strane, sa v nich Alex Dahl prejavuje ako znalkyňa ľudského vnútra, čo je vždy vítané i v tomto žánri a zároveň to môže pomôcť mnohým čitateľom s ich vlastnou stratou. Druhá a tretia časť príbehu už stavajú na epickejšom základe a dej sa hýbe vpred rýchlejšie. Alisonina domnienka najprv vyznieva ako zúfalá snaha topiaceho chytiť sa aspoň povestnej slamky, ale napokon si kladiete otázky o možnom „presídlení duše“ spolu s ňou, vďaka čomu získava román aj mysteriózny nádych. Niekoľko úvodných kapitol sa môže zdať, že ide o akúsi psychoanalýzu, ale autorka našťastie vie, kedy treba primiešať do deja trochu gradácie. Povaha napätia plynie najmä z otázok ohľadom úmrtia malej Amalie. Skúsený čitateľ uvažuje, nakoľko išlo o nehodu a či Alex Dahl neukryla do viet rozprávačky Alison alebo do dialógov čosi, čo by naznačilo opak. 

Alex Dahl (zdroj: Twitter)

"Snažím sa rozlíšiť myšlienky a pocity, ktoré mi víria hlavou - v Kaiinej prítomnosti mám všetky vnútornosti akoby na vode. Keby Sindre vedel, kde som v tejto chvíli, pravdepodobne by ma odviedol na psychiatriu. Takto to zrejme je, keď sa človek zblázni. Niečo si myslí a každá bunka v mozgu mu hovorí, čo je správne a čo nie, no nakoniec urobí niečo úplne opačné. Pretože mu to káže srdce. No srdce predsa nevie rozprávať. Ale áno, vie. Akoby som tie slová počula v hlave." (str. 218)

V konečnom dôsledku ide u Dievčaťa s cudzím srdcom skôr o rodinnú drámu ako o triler, ale napriek tomu dokáže román vzbudiť zvedavosť a dej graduje k uspokojivému záveru. Dôkazom autorkinho talentu aj vykreslenie sedemročnej Kaie. Deti sú väčšinou v danom žánri postavy na okraji, prípadne sa zvyknú správať neprimerane veku, alebo zbytočne odvádzajú pozornosť od dôležitejších línií. Tu sa stretávame s adekvátnym dievčaťom, ktoré vašu pozornosť nerozptyľuje a je uveriteľnou postavou. Po Chlapcovi pri dverách sme sa teda od nórskej autorky dočkali ďalšieho zaujímavého príbehu s noirovým nádychom. Nielenže ním potvrdila svoj typický štýl, ale aj vyburcovala zvedavosť, čím nás poteší nabudúce.

Originálny názov: The Heart Keeper

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Lenka Cinková

Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ. 

Zoznámte sa s novou škandinávskou sériou

Nestáva sa často, aby vydavateľstvá siahli po prekladoch diel, ktoré vyšli bezmála pred dvadsiatimi rokmi, ak nejde o klasiku, ktorú preveril čas. Slovart si však znovu razí vlastnú cestu a prináša slovenským čitateľom prvý diel série s komisárom Andersom Knutasom. V originále vyšiel v roku 2003 a momentálne má táto séria už štrnásť častí, takže ak sa u nás spisovateľka Mari Jungstedt uchytí, máme sa ešte na čo tešiť. Do akej kategórie možno Nevideného zaradiť? Je to typická procedurálna kriminálka, postavená skôr na mravenčej práci vyšetrovateľského tímu než na akcii a napätí. Nečakajte teda brutálneho sériového vraha ani potoky krvi, po románe môžu pokojne siahnuť aj citlivejšie povahy.

"Čo sa tu stalo? Erik Andersson nestihol jasne o všetkom popremýšľať, keď ju zbadal. Mŕtva žena ležala napoly prikrytá borovicovými konármi. Bola nahá. Na tele veľké krvavé rany, ako po seknutí. Tmavé kučery jej padali do čela, pery stratili farbu. Ústa mala napoly otvorené, a keď sa odvážil podísť bližšie, všimol si, že v nich má kus nejakej látky." (str. 23)

Mari Jungstedt je očividná lokálpatriotka, pretože v texte pravidelne natrafíte na opisy krás mestečka Visby, kde sa odohráva väčšina deja. Stredoveké pozostatky na ostrove Gotland tvoria istý protipól k rušnému Štokholmu, no ani tu nie je núdza o hroziace nebezpečenstvo. A to pre mladé ženy, pretože práve tie si vyberá vrah ako svoje obete. Ponecháva ich nahé, v ústach s ich nohavičkami a komisár Knutas netuší, aký je jeho motív a podľa čoho si ich vyberá. U prvej obete totiž všetky dôkazy nasvedčujú tomu, že ju zo žiarlivosti zavraždil jej priateľ. Až neskôr sa začínajú objavovať v tejto teórii trhliny a vyšetrovatelia musia prehodnotiť každú stopu. Čo sa príbehu týka, nie je veľmi originálny a neprináša nič, čo by sme už nepoznali z iných diel. Možno to bolo v čase jeho pôvodného vydania inak, no súčasný čitateľ je už poznamenaný románmi, kde je všetko výraznejšie, expresívnejšie, dramatickejšie... Nevidený je istým spôsobom opatrný, a to tak v dynamike deja, ako aj u postáv. Tie sú pomerne ploché, tím vyšetrovateľov je nezaujímavý, nikto ničím nevyčnieva a je veľmi ťažké nejako ich rozlíšiť, a tým aj zapamätať. Jedine Knutas bol "oživený" tým, že každé ráno zdraví muškát vo svojej pracovni. Či to však stačí na jeho vnútorné vykreslenie, ťažko povedať. Najviac ma ako postava oslovil novinár Johan, ktorý mal azda popri pracovnej náplni najväčší vývoj - týkal sa síce "iba" srdcových záležitostí, ale vyznel sympaticky a konečne narušil obraz novinárov ako bezcitných hyen. Aby som však autorke veľmi nekrivdil - posudzujem to iba na základe jednej knihy, preto ju určite nezavrhnem. Napokon, jej séria má na konte úctyhodný počet častí, z čoho usudzujem, že aj jej postavy sa postupne dočkajú progresu a dokážu čímsi prekvapiť. A vývoj severskej literatúry a očakávania čitateľov takisto naznačuje, že aj jej príbehy získajú väčší rozptyl.

Mari Jungstedt (zdroj: Wikipedia)

"Druhá vražda bol horúci námet na titulné strany. Fakt, že nohavičky obete sa našli napchaté v ústach, zapôsobil a zo zločinu sa stala senzácia. Potom ako spravodajská relácia v nedeľu večer vyrukovala s novými informáciami, chytili sa toho všetky médiá. Samozrejme, rozprúdili sa špekulácie o sériovom vrahovi. Tvár Fridy Lindhovej na titulke hlásala do sveta: Na Gotlande vyčíňa sériový vrah, Vrah žien na slobode v dovolenkovom raji, Smrť v letnej idyle." (str. 165)

Malé nedostatky v príbehu vynahrádza Mari Jungstedt v kompozícii textu. Tvoria ho krátke kapitoly, ktoré sú veľmi nebezpečné, čo sa plynutia času týka. Neviem ako vy, ale ja mám v obľube práve takéto delenie textu. Číta sa ľahšie, rýchlejšie a dej tým získava na svižnosti. Hrozba však spočíva v tom, že si poviete - Ešte jednu kapitolu. A ani sa nenazdáte a máte za sebou niekoľko desiatok strán. Chválim aj obálku slovenského vydania - chatky verne odrážajú prostredie románu a zároveň vytvárajú tiesnivú atmosféru, čo je pri akomkoľvek trileri nutnosťou. Nevidený je teda vo svojej podstate priemerný kúsok, ktorý však ľahko zaženie nudu chladnejších letných dní, poteší priaznivcov pokojnejších kriminálok a má potenciál pracovať s vytvorenými postavami a dejiskom.

Originálny názov: Den du inte ser
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Anders Knutas)
Preklad: Jana Melichárková
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

O hľadaní ľudí, odpovedí a seba samého

Strieborná cesta je názov miesta, kde pred tromi rokmi zmizla Lelleho sedemnásťročná dcéra. Keď ju vysadil na zastávke, netušil, že počas tých pätnástich minút, čo ostávalo do príchodu autobusu, sa ich osudy obrátia o stoosemdesiat stupňov. Lina sa odvtedy nenašla a Lelle trávi letné mesiace v odľahlej časti Švédska, aby sa dopátral odpovedí na otázky, čo ho oberajú o pokoj a živia jeho frustráciu a beznádej. Nemusíte sa však obávať, že na vás kniha zaútočí priveľmi smutnou, ťaživou atmosférou. Samozrejme, pochopenie Lelleho pocitov je pre čitateľa dôležité, ale Stina Jackson rozvíja príbeh v dvoch líniách. Druhou hlavnou postavou je dospievajúce dievča Meja, zmietajúce sa v rozvrátenom rodinnom prostredí. A ako správne tušíte, Lelle a Meja sa musia stretnúť, aby pochopili určité životné pravdy.

"Lelle na podobné veci nerád myslel, no bolo to jeho jedinou útechou. Odmietal pripustiť, že by Lina mohla byť mŕtva. Hovoril to Anette už od začiatku. Niekto ich dievčatko drží v zajatí. Ktosi tam vonku presne vie, kde sa nachádza, a on ju nájde, aj keby mal hneď na to skapať. Prvé leto navštívil hádam všetkých podivínov a starých mládencov v okolí a vypytoval sa, či môže nazrieť do ich pivnice a na povalu. Zvyčajne mu buď vynadali, alebo ho pozvali ďalej na kávu." (str. 71)

Mejin svet sa podriaďuje matke, konkrétne jej vzťahom, hladine alkoholu a spontánnym nápadom znovu sa presťahovať inam. Preto Meja ťažko nadväzuje priateľstvá, nikde sa necíti skutočne doma a nemá poriadne zázemie. Podobne ako Lelle teda tápa v tme a ťažko hľadá svoj vlastný smer a identitu. Obe línie dokážu udržať čitateľovu pozornosť, vzájomne sa dopĺňajú, a aj keď nepôsobia práve pozitívne, u oboch postáv treba zdôrazniť ich vieru, že raz bude lepšie. O neutíchajúcej snahe prinavrátiť ich životom rovnováhu svedčia už aj Lelleho návraty na Striebornú cestu či  Mejine snahy začleniť sa do novej spoločnosti. Stinu Jacskon nemožno zaradiť medzi autorky a autorov, ktorí si postavili štýl na dynamickosti, zvratoch a napätí. Jej spôsob rozprávania je skôr pomalší, cieli na vybudovanie súvislostí a prienik do vnútra postáv. Text je však rozdelený na pomerne krátke časti, takže čítanie plynie rýchlo, pričom si nezakladá ani na rozdelení na kapitoly. Vôbec to neprekáža, riadky nie sú kostrbaté ako cesta na obálke knihy. Tú tiež musím vyzdvihnúť, modro-strieborné ladenie vystihuje ducha knihy, jej tón i náladu. Spočiatku totiž netušíte, kam vás cesta ako čitateľa zavedie, hoci autorka to má zjavne dobre premyslené. Spoznávate Lelleho a Meju a iba hádate, kedy sa ich cesty pretnú, čo majú spoločné a čo stojí za Lininým zmiznutím. Po pomalšom rozbehu zrýchlite a zotrvačne cielite do gradujúceho finále. Pozorný čitateľ síce môže vybadať pozadie celej záhady i skôr, takže prekvapivý záverečný moment nemá až taký efekt, ale dojem z knihy to nijako nezmenšuje.

Stina Jackson (zdroj: Knižné novinky)

"Vyčerpaný si sadol za kuchynský stôl a tupo civel na výstrižky z novín. Ďalší článok o Hanne Larssonovej veľa nového nepriniesol. Intenzívne prehľadávanie jazera neviedlo nikam... Polícia prosí verejnosť o pomoc. Stará známa pesnička. Pištoľ ležala v puzdre na komode. Podvedome stále blúdil pohľadom k čiernej zbrani, akoby naňho volala. Upratovanie mu uľavilo len na chvíľku, mozog mu nedal pokoja." (str. 163)

Striebornú cestu som išiel čítať s tým, že ide o kriminálku, ale dočkal som sa skôr psychologickej sondy do vnútra ľudí vyrovnávajúcich sa so zúfalstvom a náročnými životnými skúškami. Dôvody, hoci s nádychom zločinu, ako to je v prípade Lelleho, slúžia ako východiská pre ich "liečbu". V tomto zmysle je debut Stiny Jackson iný než diela ostatných severanov. Má väčšiu hĺbku, nerieši prvoplánové otázky a nesnaží sa zaujať brutalitou a napätím. Na druhej strane by som dal prednosť o niečo väčšiemu spádu deja, epickejším motívom či menšiemu počtu opisov. Stina si však razí vlastnú cestu, čo rešpektujem, a ak sa dočkáme prekladu aj ďalších jej diel, určite po nich siahnem. A iste nebudem jediný.

Originálny názov: Silvervägen
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Dominika Wittenberg Gašparová
Počet strán: 278

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Občas kvôli hore nevidieť stromy...

Vydavateľstvo Slovart sa podujalo rozšíriť rady severských autoriek a prinieslo v slovenskom preklade debut Helene Flood. Ako psychologička nešla po námet ďaleko a ako napovedá samotný názov, ostala verná svojej profesii. "Domáce prostredie" sa ukázalo ako stávka na istotu, pretože terapia poskytovaná hlavnou hrdinkou je rovnako dôležitým prvkom deja ako samotný zločin. K nemu, napokon, dochádza až po niekoľkých desiatkach strán, čo je pomerne nezvyčajné, a začíname vstupom do osobného a pracovného sveta Sary Latusovej-Torpovej. Kde sa iní autori snažia netradične zaujať hneď v úvode, si teda Terapeutka razí cestu dlhšou expozíciou. Prekvapivo to však funguje, navyše zistíte, že to má v celkovom deji svoje opodstatnenie. 

"Čo ak Sigurd klamal, z akéhokoľvek dôvodu, určite absolútne hodnoverného, napríklad že chystá  nejaké prekvapenie, čo ja viem. Čo ak. Prečo potom nedorazil na chatu? Až v tomto momente sa začnem báť. Najprv cítim, ako sa mi scvrkol žalúdok. Kde je Sigurd teraz? Rýchlo tieto myšlienky zaženiem , nedaj sa vysmiať, Sara, určite mal pádny dôvod, stratil mobil alebo sa mu vybil, isto už smeruje na chatu." (str. 38)

Rozprávačkou príbehu je terapeutka Sara, ktorá si zriadila ambulanciu v dome, kam sa s manželom Sigurdom nasťahovali po smrti jeho starého otca. Sara mala o svojom pôsobení veľa predstáv, no realita sa javí omnoho všednejšie. Napriek tomu je spokojná a užíva si partnerský život i prax s viac či menej utrápenými osobami. Tri z nich spoznáme hneď na úvod v rámci Sarinho pracovného dňa. Ide o zaujímavé prípady, v ktorých sa ľahko môžu mnohí nájsť. Spracúva relatívne univerzálne problémy, cez ktoré spoznávame nielen dané postavy, ale aj samotnú Saru. Jej vnútorné poznámky na ich adresu o nej veľa napovedia. A musím povedať, že spočiatku mi Sara nebola dvakrát sympatická. Asi je to spôsobené i tým, že sama autorka je psychologička, ale Sara všetko priveľmi analyzuje, každú vypovedanú vetu rozoberá z rôznych uhlov a napriek tomu nie vždy na niečo príde... To sa týka hlavne telefonátu, ktorý v nej spustí červený poplach. Sigurd mal totiž stráviť víkend na chate v spoločnosti dvoch priateľov, no nedorazil tam. A na tomto motíve je postavená kriminálna zápletka, pretože Sigurd bol zavraždený a odpoveď na otázku, kto a prečo to spravil, musí Sara hľadať podľa všetkého v blízkom okolí. A to znamená, že svoje praktiky, s ktorými úspešne pomáha cudzím ľuďom, je nútená aplikovať na rodinu, seba a najmä na milovaného manžela, ktorý pred ňou zjavne čosi skrýval. Sara tak čelí roztrieštenému pohľadu na vlastnú schopnosť sebareflexie. Mohla byť ako terapeutka slepá voči náznakom, čo mala denne priamo pred očami? Zastierala jej láska a predstava o spokojnom živote zdravý úsudok? Zároveň s postupom sledovania stôp je Sare jasné, že odpoveď na všetky otázky nemusí byť príjemná a okolnosti manželov smrti ju môžu vohnať do ďalšej frustrácie, ak nie priamo nebezpečenstva...

Helene Flood (zdroj: El Placer de la Lectura)

"O pol siedmej si poviem, že nebezpečenstvo pominulo, že je ráno a votrelec už musí byť preč. Nie som si tým síce celkom istá, no exil v ambulancii ma privádza do zúfalstva. Vezmem nôž a presuniem sa k vchodovým dverám domu. Odomknem si a vojdem dnu. V predsieni zastanem, číham, počúvam, dokážem votrelca vycítiť? Je tu ešte? Nôž držím oboma rukami. Zavolám haló a uvedomujem si, ako úboho to znie, ako slabo a vystrašene. Zďaleka nie ako volanie ozbrojenej vlastníčky domu, ktorá je pripravená chrániť svoj majetok." (str. 220)

Terapeutka má skôr bližšie ku komorným, atmosférickým britským detektívkam než k temnej škandinávskej literárnej škole. Napokon, nasvedčuje tomu aj autorkino meno. Každopádne si prídu na svoje čitatelia dávajúci prednosť pomalšie plynúcemu deju bez výraznej akcie, násilia a zvratov. Helene Flood využíva prienik do vnútra postáv, zdôrazňovanie ich pohnútok a motivácie a gradáciu spočívajúcu viac v hromadení indícií než v napätí. Na debutujúcu spisovateľku však prejavuje mimoriadny rozprávačský talent, vie, čo chce svojím textom povedať, a vedie čitateľa po presne určených chodníčkoch. Apropo, text. Prevažuje v ňom pásmo rozprávača nad dialógmi, čo ešte viac podčiarkuje autorkin štýl. V tomto smere chválim aj obálku, ktorá farebne aj celkovou grafikou verne odráža atmosféru príbehu. Priaznivci severu a psychologických trilerov s dôrazom na postavách a ich myslení by mali teda pri mene Helene Flood určite zbystriť pozornosť.

Originálny názov: Terapeuten
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Ľubomíra Kuzmová
Počet strán: 335

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Nová mrazivá séria so širokým dosahom

Vydavateľstvo Lindeni sa na našom domácom trhu udomácnilo priam raketovou rýchlosťou. Môžu za to nielen kvalitné tituly, ale aj pestrosť žánrov. Čo sa týka krimi, detektívok či psychotrilerov, ešte sa zrejme nenašiel román, čo by šliapol vedľa. Medzi obľúbené autorky sa nepochybne zaradí aj švédska novinárka Tina Frennstedt. Svoje skúsenosti s pestrými prípadmi sa rozhodla zúročiť v literárnej tvorbe a rozbehla sériu Odložené prípady s triom vyšetrovateľov, ktorí sa vám okamžite dostanú pod kožu. Každá z postáv je svojrázna a osobitá, no spolu tvoria schopný tím oprašujúci staré zločiny, aby priniesli vytúžený pokoj obetiam i pozostalým.

"Devätnásťročné slušné dievča, ktoré práve zmaturovalo, prepadli len zopár stoviek metrov od domu jeho rodičov. Na ceste domov z nočného klubu, v júnovú noc na začiatku jedného z najhorúcejších liet za posledné roky. O šestnásť rokov neskôr sa jej zmiznutie stále vznášalo nad malým mestečkom na východnom pobreží Skane ako nevysvetliteľní hmla. Tess z čírej frustrácie zložku o prípade na čas odložila. Bolo to asi najhoršie vedené vyšetrovanie, o akom kedy počula. Polícia sa hneď na začiatku dopustila viacerých vážnych chýb." (str. 67)

V centre diania je Tess Hjalmarssonová, pre ktorú sa stalo odhaľovanie starých zločinov pracovnou náplňou. Jej najbližšími spolupracovníkmi sú prostoreká Marie so záľubou v heavy metale a Lundberg, ktorý je schopný prebádať akékoľvek záznamy. Ako naznačuje názov knihy, v prvej časti série sa stretneme s Nezvestnou. Ide o mladú ženu na prahu dospelosti, ktorá zmizla pred šestnástimi rokmi a ako sa zdá, mohla mať dočinenia s vrahom vyčíňajúcim tak vo Švédsku, ako i v Dánsku. Práve jeho aktivita privedie Tess k myšlienke spojiť si ho s nezvestnou dievčinou. Je zaujímavé, ako Tina Frennstedt pristupuje k budovaniu príbehu. Jednotlivé dejové línie sú predstavované postupne, najprv sa dozvedáme o aktuálnej situácii v Malmo, potom prichádza premostenie s minulosťou a napokon je tu i uhol pohľadu samotnej obete - Anniky. Ak teda máte v obľube komplexné romány, kde autorka nenechá veľa otvorených koncov a venuje sa naplno každému motívu, tento titul je pre vás tým pravým. A to aj v prípade, ak vítate dôkladné oboznámenie čitateľa s prostredím, postavami a ich vnútrom. Detailná kresba je zjavne jedným zo znakov Frennstedtovej štýlu. Ja osobne dávam síce prednosť dynamickejším textom, no Odložené prípady to kompenzujú skvelým príbehom. Občas sa síce pristihnete pri tom, že línie zasadené do minulosti by ste chceli trochu urýchliť, no ku koncu máte oveľa širší pohľad na zobrazené udalosti. A práve o to v Nezvestnej ide - poukázať na ich nevyhnutné prepojenie s prítomnosťou v danom časovom rámci.

Tina Frennstedt (zdroj: Forum.se)

"Snažím sa kričať, no slová sa mi zaseknú v hrudi. Rukami mi stláča hrdlo aj ústa a snaží sa ma zadusiť. Nahováram si, že zabudol, že som to ja. Preto ma pritlačil k zemi, aby ma nevidel. Aby z môjho tela násilím dostal hrozbu, ktorá sa naňho zniesla. Len na krátky okamih som pocítila aj niečo iné ako bolesť a trápenie. Kratučká chvíľa sebaklamu, keď som stála v kúpeľni a zistila to. Výkrik v mojom vnútri bol taký hlasný, že mi hlavou stihla preblesnúť myšlienka, či sa nepredral aj navonok, kým som sa zviezla na podlahu." (str. 225)

Ako je zvykom, aj Tess ako ústredná postava má za sebou pohnutú minulosť, ktorú potrebuje doriešiť. Samozrejme, nepôjde to tak ľahko, aby to autorka nemohla roztiahnuť do viacerých kníh. Nezvestná sa v podstate ničím výrazným neodlišuje od iných škandinávskych trilerov, ale do kariet jej hrá neutíchajúci záujem o severskú literatúru a série so silnými postavami. Navyše má skvelú obálku, s ktorej grafikou sa dá pracovať aj pri ďalších častiach série. Stručne a jasne - máme tu spisovateľku so skúsenosťami s reálnymi zločinmi, dve časové línie, originálne postavy, čo občas naráža na množstvo detailných opisov a výplňových scén. Stále však treba mať na pamäti, že ide o úvod do početného pátrania po zločincoch, a tak je tu aspoň priestor na zvyšovanie latky.

Originálny názov: Försvunnen
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Odložené prípady)
Preklad: Katarína Uhríková
Počet strán: 414

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.