Príbeh Popolušky je iba jednou stranou mince

Moderné adaptácie klasických rozprávok sú v kurze už niekoľko rokov, preto nečudo, že prichádzajú ich nové filmové spracovania a prerozprávania v novom šate. Jennifer Donnelly však posúva hranice žánru a prichádza s novým prvkom v kolobehu známych príbehov. Rozhodla sa totiž venovať pozornosť vedľajším postavám, ktoré sa buď nedočkali veľkého priestoru, alebo boli vykreslené negatívne. Dnes už vieme, že mnohí záporáci mali opodstatnené dôvody, aby občas konali v rozpore s dobrými mravmi, a nahliadnutie do ich vnútra a spísanie ďalších osudov je nielen výzvou, ale aj zaujímavým počinom. Americká spisovateľka sa tejto úlohy zhostila čarovne, ako sa na rozprávku patrí, a Nevlastná sestra na vás zapôsobí neobyčajnou atmosférou, silným príbehom i nevyhnutným posolstvom.

"Predstieral, že mieri vľavo, a potom zahol doprava. Isabelle uskočila, ale zakopla pätou o kameň a spadla. Inštinktívne sa hneď po dopadnutí prevalila na pravú stranu. Útočník trafil kameň a vyleteli iskry. Keď sa dievčina štverala na nohy, muž ešte raz zdvihol meč. Isabelle sťažka dychčala a svaly na rukách ju pálili od námahy. Zdvihla zbraň do výšky a kryla sa, ale on bol silnejší a stál pevne, takže vedela, že tentoraz jej úderom vyrazí meč z ruky. A ak sa tak stane, bude bezbranná a vydaná mu na milosť. Pripravovala sa na najhoršie. Ibaže v okamihu, keď sa zahnal, preťal vzduch výstrel." (str. 87)

Isabelle ako hlavná postava je výbornou voľbou, pretože poskytuje autorke nepreberné množstvo spôsob, ako ju pojať a zároveň zapracovať do východiskového príbehu jej nevlastnej sestry, ktorá sa vďaka láske a črievičke stala manželkou princa. Kto však čaká ďalšiu tradičnú rozprávku, mal by sa mať na pozore. Jeniffer Donnelly sa očividne nechce zviesť na vlne "vykrádania", ale razí si vlastnú cestu. Jej štýl mi sadol už od samého začiatku a je originálnym zjavom medzi záplavou nových autoriek, čo zaplavujú náš trh. Okrem strhujúceho deja, ktorý je zbavený hluchých miest, natrafíte na množstvo zaujímavých myšlienok, postrehov a úvah. Nijakým spôsobom pritom nespomaľujú príbeh, skôr ho funkčne dopĺňajú a zvýrazňujú charakter hrdinky. Isabelle ma príjemne prekvapila. Čakal som totiž hašterivejšiu, zatrpknutejšiu osobu, súdiac podľa klasiky. Nevlastná sestra však disponuje vlastným smerom, a dokonca si trúfam povedať, že súčasným čitateľom má čo povedať viac než samotná Popoluška. Kniha je totiž v prvom rade o potrebe nájsť si konkrétny cieľ, spoznať svoje silné i slabé stránky aj o tom, ako dosiahnuť spokojnosť a šťastie bez ohľadu na tlak a očakávania okolia. Zároveň nahliada na zloduchov z chápavejšieho pohľadu. Tak ako novopečená princezná Ella nie je vždy žiarivo krásna a dobrá, ani jej nevlastné sestry či matka celé dni nesnovajú plány, ako jej uškodiť. Za každým činom sa skrýva určitá - uveriteľná - motivácia. Páčilo sa mi, ako do deja vstupujú aj viac či menej symbolické postavy a sprevádzajú Isabelle na jej ceste k sebauvedomeniu. Sudičky aj Chance patria k top motívom a napomáhajú k uzretiu starej známej pravdy, že vnútorná krása je omnoho podstatnejšia než tá vonkajšia. A že vôbec v konečnom dôsledku nezáleží na tom, že si Isabelle ochotne odsekla prsty na nohe, aby sa jej vmestila do črievičky. Hlavné je, že si uvedomila skutočné hodnoty a je pripravená bojovať (aj doslova) za vlastné šťastie.

Jennifer Donnelly (zdroj: Writers Write)

"Z trosiek sa vynorili ďalšie dve myši a ťahali niečo za sebou. Priniesli to až k nej. Bol to náramok z drobných zlatých krúžkov. Z jedného viselo zlaté srdiečko s rubínom uprostred. Ten náramok jej venoval otec. Bol celý od sadzí, ale tie sa dajú umyť. Prsteň vykúpi Nera. Náramkom zaplatí za svoju slobodu. Bude ho môcť predať a za zarobené peniaze si prenajme v dedine izbu pre seba a svoju rodinu. Oslobodí sa od madam, jej kráv a kapusty. Isabelle z vďačnosti a pokory položila pred myšiu matku ruku na zem, dlaňou nahor." (str. 187)

Na románe Nevlastná sestra sa mi páčil temnejší nádych, náročné prekážky, ktoré musí hrdinka prekonať, aj kratšie kapitoly. Príbehu pristane rýchly spád a dokonca aj istá nepredvídateľnosť, napriek tomu, že ide o napĺňanie rozprávkových prvkov. Priznám sa, občas som si nebol istý, či ma na konci naozaj počká ustálené víťazstvo dobra nad zlom, alebo si Jennifer Donnelly pripravila pre čitateľov nejaké prekvapenie. Zrejme by som jej však zhltol akýkoľvek koniec. Myšlienka, že krása nie je všetko, môže sama osebe znieť otrepane a slabo, ale v rukách šikovnej autorky sa môže zmeniť na strhujúci apel. Najmä v dnešnej plytkej, povrchnej dobe; a ak aspoň na malý moment táto kniha naruší ľuďom ich bublinu, bude to úspech. 

Originálny názov: Stepsister
Príslušnosť k sérii: Nie, hoci JD napísala viacero kníh inšpirovaných známymi rozprávkami
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Alegorické rozprávanie o strate, živote a nádeji

Koncom roka 2019 prinieslo vydavateľstvo Tatran slovenským čitateľom preklad rozprávkovej knihy Snehová sestra. Švédska spisovateľka Maja Lunde vytvorila v spolupráci s ilustrátorkou Lisou Aisato skutočne nádhernú publikáciu, prispôsobenú atmosfére a významu adventu. Dodnes sa k nej rád vraciam. O to príjemnejšie bolo moje prekvapenie, keď došlo k ohláseniu prekladu knihy Strážkyňa slnka. Maja a Lisa totiž nespolupracovali jednorazovo, ale chcú priniesť príbehy súvisiace so všetkými ročnými obdobiami. Po zime teda prichádza jar a my máme možnosť začítať sa do textu spracúvajúceho tému prebúdzania. A to nielen vo význame prírody, ale aj nás ľudí. Z autorkiných riadkov znova prýšti veľká dávka ľudskosti, hoci samotný príbeh je pomerne jednoduchý.

"To vďaka slnku na jar všetko vyrástlo takpovediac z ničoho. Vďaka slnku mohla príroda počas celého leta prekypovať životom, až kým v zime znova neutíchla. Potom sa s nami slnko zahralo na schovávačku, hovoril starý otec, bolo čoraz bledšie a chladnejšie, takmer úplne zmizlo a uvoľnilo cestu mrazu. A napokon sa na jar vrátilo, rovnako silné a húževnaté ako predtým. Jar, pomyslela som si, môcť tak zažiť jar! Môcť tak zažiť, že sa niečo mení, že svet nie je stále rovnako sivý." (str. 16)

Hrdinkou je Lily, dievča vyrastajúce iba so starým otcom v pochmúrnom, sivom a sychravom svete, kde nejestvuje slnko ani pohoda a plný žalúdok je iba spomienkou na zašlé časy. Lily pozná štyri ročné obdobia iba z dedkovho rozprávania a predstava slnečných dní a tepla je pre ňu čistým sci-fi. Samozrejme, nielen pre ňu, ale pre všetkých obyvateľov dediny. Či sveta? Ťažko povedať, príbeh Strážkyne slnka totiž nie je zakotvený v našej realite, a tak ponúka v podstate len ohraničené dejisko. To je napokon zrejmé už od prvých strán, keď sa Lily snaží prísť na to, čo ukrýva skleník, kde starý otec zabezpečuje pre dedinu jediný stály prísun plodín potrebných na prežitie. Deti v rozprávkach sa málokedy vyznačujú poslušnosťou a ani Lily neodolá lákaniu zvedavosti. Napriek varovaniu prekračuje pomyselnú čiaru bezpečnej zóny a vstupuje do temného lesa, na konci ktorého na ňu čaká obrovské prekvapenie. Stretnutie s Chlapcom a Psíkom jej otvorení netušené možnosti, ale privedie aj na nebezpečnú cestu k poznaniu, prečo slnko nespočíva na oblohe. 

Zdalo sa mi, akoby dej nedržal celkom pohromade. Možno to bolo spôsobené istou nelogickosťou či snahou zakomponovať doň poučenia pre mladších čitateľov, ale miestami sa to dialo dosť kostrbato. Lily a Chlapec konajú podľa potrieb autorky, príliš náhle menia svoje postoje (hlavne Chlapec) a ani strážkyňa slnka nie je taká podstatná, ako sa podľa názvu zdá. Pôsobí síce hrozivo, ale pritom nie je hrozbou. Až do samého konca nie je jasné, čo a prečo vlastne robí, a tak vás ani nezaujíma, hoci by mala byť najpozoruhodnejšou postavou knihy. Keď sa odhalí všetko podstatné, je už v podstate neskoro. Slabší príbeh je však vykompenzovaný nádhernými ilustráciami. Lisa Aisato sa opäť prejavila ako nesmierne talentovaná umelkyňa a jej obrázky sú pastvou pre oči. Samotný text síce prečítate rýchlo, ale napriek tomu dokážete stráviť na jednej strane aj dlhší čas. Detailné zobrazenie postáv, prostredia a aktuálnej atmosféry je vrcholom knihy a posúva ju na vyššiu úroveň. Prevládajúcou farbou je v tomto prípade zelená, no hrá toľkými odtieňmi, že sa nedá neobdivovať ilustrátorkin jemnocit. Prebúdzajúca sa príroda vytvára s ponurým svetom skvelý kontrast a pri pestrých výrazoch postáv máte pocit, akoby ste sa pozerali na reálne osoby.

"Strážkyňa slnka sa na mňa naďalej dívala svojimi žiarivými očami. Prevŕtala ma skrz-naskrz pohľadom, akoby chcela zistiť, kto som, a zároveň ma celú spoznať. Až teraz som pochopila, čo Chlapec myslel tým, že je veľmi smutná, pretože za horiacim plameňom v jej očiach som videla nekonečný žiaľ, akoby na celom šírom svete nejestvovalo žiadne dobro. Pod ťarchou zármutku a beznádeje mi okamžite oťaželo celé telo." (str. 74)

Zimná rozprávka sa mi páčila o niečo viac, ale to neznamená, že by Strážkyňa slnka nebola tiež plná podnetov na zamyslenie. Vzhľadom na mladších čitateľov šikovne spracúva tému nádeje a boja za lepšiu situáciu, a to nielen pre seba, ale aj pre iných. Zároveň predostiera starú známu pravdu, že za smútkom a zdaním zla sa neraz skrýva krivda a príbeh, ktorý čaká na vyrozprávanie. Pretože len pochopenie a tolerancia môžu obstáť v konflikte so sklamaním a frustráciou. Nehovoriac o ekologickom aspekte, ktorý v knihe zaznieva. Maja Lunde a Lisa Aisato sú dobre fungujúce duo. Verím, že letný príbeh z ich série bude takisto prežiarený silnými motívmi.

Originálny názov: Solvokteren
Príslušnosť k sérii: 2. diel
Preklad: Zuzana Bátorová-Vahančíková
Počet strán: 200

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Popoluška je v skutočnosti kyborg z budúcnosti!

Do tvorby Marissy Meyerovej som sa zamiloval vďaka sérii Renegáti, kde spojila tému superhrdinov so vzťahmi medzi dospievajúcimi. Preto som bol zvedavý, ako sa popasuje s modernou adaptáciou klasickej rozprávky. Ide síce o pomerne bežné východisko, ale tušil som, že v autorkinom poňatí sa z toho môže stať originálne a zaujímavé čítanie. A musím povedať, že Marissa nesklamala. Cinder (odkaz na anglickú verziu Popolušky Cinderella) obsahuje všetky atribúty známeho príbehu o nechcenej nevlastnej dcére a jej peripetiách, no nahliada na ne cez nevšednú sci-fi optiku. Prvky fantasy a vedeckej fantastiky sú pre jej štýl typické, aj tak ma však zakaždým prekvapí ľahkosť, s akou ich dokáže zapracovať tak, aby dávali dokonalý zmysel aj technickému laikovi, ako som ja. Očakávania od knihy som mal teda nastavené a nič mi nebránilo vstúpiť do sveta budúcnosti. 

"Neľutovala, že odmietla princovo pozvanie, lebo vedela, že by to nedopadlo dobre. Mohlo sa toľko pokaziť - mohla by sa potknúť na schodoch a odhaliť sexi kovové stehno pred princom, mohla by natrafiť na Pearl alebo Adri či niekoho z trhoviska. Ľudia by si o nej šepkali. Nakoniec by niekto začal sliediť po jej minulosti a odhalil by celému svetu, že princ na korunovačný bál pozval kyborga. Ponížilo by ho to. Aj ju. (...) A čo keby to princovi Kaiovi neprekážalo? Čo keby bol svet iný a nikomu by nezáležalo na tom, že je kyborg... a navyše aj Mesiačanka?" (str. 145-146)

Cinder prišla ako malé dievča pri autonehode o rodičov a ona sama utŕžila ťažké zranenia, ktoré viedli k náhrade poškodených častí tela umelými elektronickými súčiastkami. Kombináciou ľudského organizmu a stroja sa z nej stal kyborg, čo jej na jednej strane umožňuje opraviť takmer čokoľvek, na druhej strane však na ňu spoločnosť pozerá cez prsty. Cinder sa totiž ocitla na pomedzí dvoch svetov a má problém niekam zapadnúť. Veľmi tomu nepomáha ani jej domáce prostredie, kde čelí odmeranej macoche a nekonečným výčitkám, že spôsobila ochorenie svojej sestry. Šírenie nákazlivej nebezpečnej choroby je dnes viac než aktuálne, preto je aj oveľa ľahšie pochopiť postoje jednotlivých postáv voči nej, zatiaľ čo v normálnych časoch by sa väčšina čitateľov automaticky postavila na stranu Cinder. Aj v tom tkvie čitateľská skúsenosť a Marissa Meyerová pri písaní iste ani netušila, že jej fantázia nie je až tak ďaleko od pravdy... Ale späť ku knihe. Nielenže sa ukáže, že Cinder je voči chorobe s názvom letumóza imúnna, ale navyše padne do oka aj následníkovi cisárskeho trónu, princovi Kaiovi. Akoby to nestačilo, do Nového Pekingu prichádza aj krutá mesačná kráľovná a naša hrdinka sa dozvedá šokujúce tajomstvo o svojom pôvode, ktoré dovtedy ostávalo pred ňou ukryté. Autorka využíva viacero motívov, ktoré sa krásne prelínajú a tvoria fungujúci celok. Nedá sa pritom povedať, že kopíruje ustálený dej Popolušky. Iste, je ľahké nájsť medzi príbehmi paralely, občas sa z toho stáva aj zábava, keď čakáte, kedy sa ktorý zvrat objaví, ale sú spracované nanovo, obohatené o moderný nádych a účelne zasadené do vytvoreného univerza. To je uveriteľné práve preto, že vychádza z našej verzie skutočnosti, Nový Peking predstavuje - ako je každému jasné - Čínu, pútavo doplnenú o ľudí z Mesiaca. Prepojenie Zeme s vesmírom sa vyplatilo, žáner sci-fi je tým naplnený o čosi viac a autorke to poskytuje väčší priestor na manévrovanie, keďže všetko ohľadom tamojšej komunity je založené na jej predstavivosti.  Všetko sa, prirodzene, deje v medziach cieľovej skupiny, a tak nečakajte žiadne zložité detaily, ale zrozumiteľné vysvetlenia dotvárajúce celkovú atmosféru.

Marissa Meyerová (zdroj: Twitter)

"Mávol skalpelom a jeho špička sa zaryla Cinder do rukavice. Kov zazvonil o kov. Cinder sa prekvapene zatackala. Čepeľ zostala zabodnutá v hrubej vrstve látky jej pracovných rukavíc. Zaškrípala zubami, vypáčila si skalpel z rukavice a vrazila ho androidovi do senzora. Sklo sa roztrieštilo. Žlté svetlo zhaslo. Android cúvol, mával kovovými rukami a zo skrytých reproduktorov sa mu ozývalo hlasné pípanie a hlásenia o chybe. Cinder sa prevalila cez posteľ a udrela androida päsťou do hlavy. Spadol na zem, stíchol, len rukami mu stále šklbalo." (str. 198)

Mesačné kroniky predviedli naozaj ohromný nástup. Ešte je pre mňa skoro zhodnotiť, či sa mi páčia viac než Renegáti, ale nábeh na to rozhodne majú. Príťažlivo v sebe spájajú napätie, romantiku, rozprávkovosť, sci-fi a vieru v šťastné konce. Určite siahnem aj po pokračovaniach série, som zvedavý na ďalšie adaptácie. Základný kameň drží pevne, preto verím, že Marrisa Meyerová nepodlezie vysoko nastavenú latku a znova nám prinesie príjemný čitateľský zážitok.

Originálny názov: Cinder
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Mesačné kroniky)
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Zavládne v tieňoloveckom svete konečne pokoj?

Svet mýtických bytostí na pozadí toho nášho neprestáva čitateľov baviť ani po niekoľkých rokoch a sériách. Cassandre Clare sa podarilo zaujať obrovské množstvo knihomoľov bez ohľadu na vek, ja sám som podľahol jej čaru a starnem spolu s jej hrdinami. Kráľovná vetra a tmy je tretím dielom série Tajomná temnota, ktorá vychádza z pôvodných tieňoloveckých príbehov. Dá sa síce čítať aj samostatne, ale každému odporúčam siahnuť najprv po osudoch Jacea a Clary. Nielenže vám to dá komplexnejší pohľad na celkovú mytológiu, ale lepšie pochopíte i početné odkazy a "easter eggs" z ostatných kníh. Nehovoriac o tom, že autorka vás chytí na pomyselný háčik a nedá vám pokoj, až kým neobrátite poslednú stranu.

"Ichor sa rozprskol do výšky, harpyino telo sa zosunulo na zem a zmizlo. Ostatné zavyli a vrhli sa na nich. Cristina videla, ako sa jedna z nich zniesla nad Marka a vykríkla jeho meno. Mark vyskočil na skalu a zahnal sa po nej bičom. Na harpyinej hrudi sa zjavila dlhá rana plná ichoru. Démon dopadol do piesku a zacvakal zubami, no po oblohe už letela ďalšia harpya. Mark jej obkrútil bič okolo krku, a keď ho prudko potiahol, hlava jej odletela medzi skaly. Niečo udrelo Cristinu do chrbta. Skríkla, keď stratila pevnú zem pod nohami. Harpya jej zaťala pazúry do bundy a zdvihla ju do vzduchu." (str. 165)

Zápal Cassandry Clare ma neprestáva prekvapovať. Tam, kde by iné série trpeli únavou materiálu či umelým predlžovaním,  táto americká autorka chytá nielen druhý, ale aj ďalšie početné dychy. Tieňolovecký svet disponuje veľkým množstvom postáv, a každá má svoje pevné miesto, nech by vám pripadala akokoľvek vedľajšia či mladá. To je aj prípad Emmy a Juliana, ktorých sme spoznali ako deti a teraz tiahnu vlastný spletitý príbeh. Spolu s nimi dozrieva aj čitateľ, preto nečakajte presladenú rozprávku so samými dobrými koncami. Cassandra sa nebojí pre nás pripraviť nečakané odchody. Napokon, hneď v úvode Kráľovnej vetra a tmy pochováme dve postavy. Aj svojím štýlom tne do živého, zo stránok zobrazujúcich neľútostné boje (Tieňolovci mali vždy veľa nepriateľov) neraz strieka krv (či ichor) a ľahko sa vcítite do bolesti hrdinov. A to hlavne vďaka tomu, že ich spoznáte dokonale, akoby boli skutočnými osobami z mäsa a kostí. To si však vyžaduje istú daň v podobe osobitého rozprávačského štýlu. Autorka pristupuje k budovaniu napätia i vzťahov maximálne dôkladne, aj preto sú jej diela také rozsiahle. Analýza pocitov a vysvetlenia súvislostí tieňoloveckého sveta zaberajú veľa miesta v texte, ale našťastie nepôsobia nudne, skôr funkčne dotvárajú pestrý kolorit série. Hlavnou dejovou líniou je snaha Emmy a Juliana o naplnenie ich lásky napriek smrteľnému zákazu, no popri nich sa rieši mnoho iných problémov. Je to skvelé, Cassandra Clare by bola podľa mňa výbornou psychologičkou. Verím, že svojimi dielami pomôže veľa mladým čitateľom, ktorí sa potýkajú s rovnakými či podobnými ťažkosťami ako jej postavy.

"Kým budeš žiť a kým budem žiť ja, budem ťa ľúbiť. Tie slová mu napĺňali srdce, a zároveň ho lámali. Nebezpečenstvo spojené s láskou k Emme bolo ako jazva z boja: zdroj hrdosti, ale aj spomienka na bolesť. Nedokázal jej však povedať zvyšok: Čo ak sa to zaklínadlo po návrate domov obnoví? Čo ak prestanem chápať, čo znamená láska k tebe? Jeho Emma bola taká odvážna a krásna a on po nej túžil tak veľmi, že keď jej rozopínal košeľu a siahal do zásuvky nočného stolíka, triasli sa mu ruky." (str. 385)

Záver série obsahuje všetko, čo od neho očakávate - poriadnu dávku dobrodružstva, romantiky, strhujúcu gradáciu, obetovanie v prospech blízkych a boj za lásku a spravodlivosť. Hoci sa hrdinovia pohybujú ešte iba na hranici dospelosti, konajú a myslia zodpovednejšie ako mnohí od nich oveľa starší jedinci. V tomto smere by som im rád doprial trochu väčšej voľnosti či roztopaše, ale s ich problémami sa ani nečudujem, že museli zahodiť detské radovánky skôr než iní. Svet magických bytostí je krutý a dohliadať na jeho zákony je náročná úloha. Tiež mi nedá spomenúť dĺžku kapitol, ktoré sú vzhľadom na súčasné trendy dynamizácie textu pekne rozsiahle. Pri iných knihách by mi to vadilo, ale ide o typický prvok Cassandrinho štýlu, tak mi to extra neprekážalo. Len škoda, že čakanie na jednotlivé diely Tajomnej temnoty bolo pomerne dlhé, a tak mi občas robilo problém rozpamätať sa na určité okolnosti. Našťastie však nešlo o žiadne výrazné výpadky, a tak som si Kráľovnú vetra a tmy užil, ako sa patrí. A po jej prečítaní budem rád, ak Tieňolovci ešte niekedy vyrazia do boja.

Originálny názov: Queen of Air and Darkness
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Tajomná temnota)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 712

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

Magické hľadanie pravdy o človeku

Kde sa les dotýka hviezd sa veľmi ťažko radí k presnému žánru. Začína ako sci-fi, ale to je len východisko pre filozofické uvažovanie kombinované so psychologickým vykreslením ťažkých životných skúšok. Práve v tom tkvie čaro knihy, ktorá mi na viacerých miestách pripomenula klasického Malého princa. Aj tu máme dieťa, čo vyhľadalo osamelého človeka, aby našlo odpovede na univerzálne otázky. Keďže Exupéryho rozprávka sa radí medzi moje obľúbené, rovnako pozitívne ma prekvapil aj debut Glendy Vanderahovej. Kým som si ho neprečítal, ani som netušil, že mi na súčasnom trhu chýbala podobne ladená kniha.

"Nedokázala prestať myslieť na malú mimozemšťanku. Od chvíle, keď sa prebudila, si Jo vyčítala, že dievča neodviezla domov, hoci pochybovala, že nejaký domov má. Keď Ursa odchádzala, povedala: Idem tam, kam chceš, aby som šla. Čím viac sa Jo snažila prísť na to, čo to znamená, tým zlovestnejšie to vyznievalo. No aj tak tam len tak stála a sledovala, ako dievča mizne v noci. Zabočila na Turkey Creek Road, presvedčená, že dievča na ňu bude čakať v chate. Vzápätí si želala, aby dievča v noci naozaj zmizlo." (str. 64)

Možno to znie, že ide o náročné čítanie, ale nie je to tak. Práve naopak, príbeh má šancu zaujať široké spektrum čitateľov, pretože každý si v ňom môže nájsť čosi pre seba. Napriek malému počtu postáv je text postavený najmä na dialógoch, čo mu dodáva grády a dej neprešľapuje na mieste. Ústredné trio postáv je nemožné neobľúbiť si. Jo sa potýka so zdravotnými problémami, no snaží sa nepoddať ľútosti a radšej sa venuje výskumu o hniezdení vtákov. Pri lesnej chate natrafí na dievčatko Ursu, ktoré tvrdí, že pochádza z vesmíru a na Zem prišlo zažiť päť zázrakov. Jo na jej tele objaví modriny, čo ju privedie k teórii o Ursinom týraní. Pomôcť jej môže azda sused Gabriel, symbol bezpečia a neochvejnej istoty. Čo začalo ako sci-fi, sa rýchlo zmenilo na čosi celkom iné. Preto sa nezháčte, ak budete mať o knihe vytvorené určité predpoklady. Ľahko sa totiž stane, že ostanú nenaplnené. Keď sa však necháte unášať symbolikou a myšlienkami ukrytými v riadkoch i medzi nimi, nebudete sklamaní. A tak ako ja zistíte, že nepotrebujete hŕbu akcie, aby ste boli v napätí. Pôvod Ursy je pritom len jedným motívom vyvolávajúcim rôzne otázky.

Glendy Vanderahová

"Miesto, kde stáli, vysoko nad tmavým lesom, pripomínalo ohnisko, vrchol úprimnosti, ktorý napokon dosiahli. Ursa ich doviedla tam, kam chcela, no ich nestále emócie ich mohli z toho maličkého rovnovážneho bodu kedykoľvek vykoľajiť. Museli nájsť Ursu, bezpochyby, no Jo vedela, že je ukrytá v bezpečí a nie je v reálnom ohrození. V tej chvíli hrozilo jediné nebezpečenstvo - že Jo s Gabeom dovolia, aby tie sekundy uplynuli bez toho, aby ich vnímali ako Ursa, ako jej vlastný minizásah do osudu v obrovskom a zázračnom vesmíre, ako úžasný dar, ktorý im ponúkala." (str. 175-176)

Nemyslite si však, že román Kde sa les dotýka hviezd je iba o nevšednom stretnutí a alegórii. Otvára viaceré súčasné témy, ako napríklad výchova maloletých, držanie zbraní či čoraz aktuálnejšia akceptácia odlišností v spoločnosti. Glendy Vanderahová ich spracúva zľahka a pritom vás nimi dokáže zasiahnuť. Je to hlavne zásluha už spomenutých postáv, ktoré odrážajú nás, obyčajných ľudí, no pod vplyvom udalostí, vonkajších okolností i vzájomných vzťahov objavujú kúzlo ukryté v maličkostiach. Tento titul vyšiel v najlepšom období, v akom sa dalo. Vianoce sú tým správnym časom, kedy dbať na hodnoty a toleranciu, no verím, že sa to nebude týkať len ich. Kde sa les dotýka hviezd možno ľuďom zázračne neotvorí oči, ale snáď ich aspoň na chvíľu prinúti pristaviť sa a zamyslieť. Zároveň ide o pohodové čítanie ako stvorené na voľné dni, kde zlo nemá šancu uspieť.

Originálny názov: Where the Forest Meets the Stars
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Simona Klimková
Počet strán: 324

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Nádherná ukážka sviatočného remesla

V posledných rokoch získavam dojem, že z Vianoc sa stáva v prvom rade mediálna senzácia, reklamný boom a snaha o čo najstresujúcejší zážitok a vytráca sa ich podstata. Reklamy už tiahnu do našich domácností, a tak treba selektovať, aby sme dokázali oddeliť zrno od pliev. Stávkou na istotu je nádherná kniha z dielne vydavateľstva Tatran o čare Vianoc, ale aj o hodnotách, ktoré sa zasejú v detstve, aby v dospelosti ponúkli svoje plody. Snehová sestra vás upúta na prvý pohľad, prevažne červeno-biele sfarbenie obálky evokuje sviatky, navyše nejde ani zďaleka o poslednú ilustráciu Lisy Aisato. Tých je v knihe požehnane a jedna je krajšia ako druhá. Už len prevracanie strán je zážitkom, netušiac, čo sa skrýva za ďalším obráteným listom.

"U nás doma zatiaľ nežiarila ani jediná vianočná hviezdička. Mama a tato zrejme ešte nepostrehli, že do Vianoc zostáva len šesť dní. Možno si to uvedomili práve dnes, náhle mi skrslo v hlave. Možno mama kúpila cestou z práce na trhu nejaké vianočné kvety a otec vyniesol mosadzný adventný stojan z pivnice a vyleštil ho ako treba." (str. 36)

Príbeh z pera známej nórskej spisovateľky Maje Lunde je písaný na mieru detskému čitateľovi, ale nudiť sa pri ňom nebudú ani tí skôr narodení. Je v ňom totiž spracovaných viacero motívov, a tak si každý môže prísť na svoje. Julian prišiel kvôli chorobe o staršiu sestru, čo jeho rodičia nesú dosť ťažko, ale dúfa, že Vianoce azda trochu zmiernia ich bolesť. Lenže zdá sa, že na sviatky celkom zabudli, a zatiaľ čo v iných domácnostiach vrcholia prípravy a všetko primerane rozvoniava, u nich naďalej vládne smútok a ticho. O to väčší protiklad predstavuje Julianova nová kamarátka Hedviga - urečnená, spontánna a priateľská, s vyzdobeným domom a tou správnou atmosférou v ňom. Juliana však život naučil, že pod povrchom toho ľudia skrývajú omnoho viac, a ani Hedviga nie je výnimkou...

"Budem čakať, kým na to nebudeš pripravený," povedala Hedviga. "Ale budem veľmi rada, keď mi o nej porozprávaš. Keď budeš pripravený."Zadržal som dych."A čo ak som pripravený?""Teraz?""Áno, teraz.""Potom sa nikam neponáhľam a počúvam ťa."(str. 107)

Odhalenie Hediviginej identity vzdáva česť klasickým vianočným príbehom, aké poznáme už od z minulých storočí. Z príbehu priam vanie atmosféra typická aj pre - povedzme - Vianočnú koledu od Charlesa Dickensa, len t stým rozdielom, že tu majú protagonisti o niekoľko dekád menej... Snehová sestra je úchvatná kniha, ktorú si môžete vychutnať narýchlo, alebo pokúšať trpezlivosť a dávkovať si ju postupne počas celého adventu. Má totiž 24 kapitol, a tak sa môže stať odratúvanie času do "otvárania darčekov" o niečo zaujímavejším a znesiteľnejším. Nehovoriac o posolstvách, ktoré so sebou kniha nesie. Síce sa tu vyskytuje motív smrti, ale je spracovaný citlivo a s ohľadom na vek cieľovej skupiny. A na rozdiel od mnohých súčasných rozprávok tu nie sú nadávky, krv, zabíjanie či nefunkčné strašenie. Autorka Maja Lunde a ilustrátorka Lisa Aisato vytvorili tím, ktorý vás svojím výsledkom pohladí na duši.

Originálny názov: Snososteren
Preklad: Zuzana Bátorová-Vahančíková
Počet strán: 190

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.