"V Oblomově životě nadešla jedna z chvil jasného vědomí. Jak se zděsil, když se mu v duchu zjevila živá a jasná představa, jaký je osud a poslání člověka, když maně srovnal toto poslání s tím, jak skutečně žije, když se mu v mysli začaly postupně probouzet různé životně důležité otázky a zmateně, bojácně poletovaly jako ptáci vyplašení náhlým paprskem slunce v dřímající zřícenině! Rozesmutnilo ho a zabolelo, že je tak nevyspělý, že se růst jeho mravních sil zastavil, že mu ve všem brání těžkopádnost..." (str. 119)Oblomov vyšiel v českom jazyku ako súčasť edície klasickej literatúry. Neviem, čím to je, ale čeština tomuto románu pristala, dodala jej punc "inakosti". Napokon, ani samotná hlavná postava (náročky sa vyhýbam pojmu hrdina) nie je tradičným charakterom. Iľja Iľjič Oblomov je pasívny, lenivý, pomalý v činoch, vyformovaný prostredím a vyššou spoločenskou vrstvou. Zato však disponuje bohatstvom ducha, je činorodým pozorovateľom okolia i osôb a prekypuje rôznymi emóciami. Prvých stopäťdesiat strán sa obmedzuje prakticky len na úzky priestor jeho izby, ale to neznamená, že dej stagnuje. Gončarovovi sa podaril ukážkový prienik do vnútorného sveta zbytočného človeka. Aby sa Oblomovova osobnosť prejavila ešte výraznejšie, autor pracuje s častým, ale zato účinným motívom kontrastu. Ten reprezentuje postava Štolca - aktívneho, dynamického muža, avšak s nestálou a náladovou povahou. Samozrejme, pri takom rozsiahlom deje musí byť každému jasné, že román sa neobmedzuje len na nich dvoch. Práve naopak, je prehliadkou pestrých charakterov z rôznych vrstiev, čím sa z neho stáva ucelený obraz Ruska v polovici 19. storočia. Spomeniem napríklad drzého sluhu Zachara, ktorý dlhodobo okráda svojho pána, príživníka Taranťjeva či krásnu a talentovanú speváčku Olgu, do ktorej sa náš protagonista zamiluje. A sú to napokon iní ľudia a ich prístup k životu, čo prinúti Oblomova hlboko sa zamyslieť nad svojou situáciou a vziať veci do vlastných rúk.
 |
| Oblomov (zdroj: Berfrois) |
"Odjel domů, ještě než představení skončilo. Jeho nemilé dojmy ponenáhlu vyprchaly; když byl s Olgou sám, pohlížel na ni zas už v radostném rozechvění, a když tam byli hosté, naslouchal jejímu zpěvu tak nadšeně, že div neplakal. Po návratu domů so lehal na pohovku, což před Olgou tajil, ale nespal ani neležel jako špalek, nýbrž snil o ní, vychutnával v duchu své štěstí, vzrušeně nahlížel do budoucnosti v perspektívě domácího pokojného života, kde bude zářit Olga a kde se rozzáří i všechno kolem ní." (str. 399-400)Oblomov vyšiel po prvýkrát v roku 1859 a odvtedy sa dočkal početných reedícií, ktoré len dokazujú jeho výnimočnosť. Mám však dojem, že v našich končinách až taký známy, o niečo slávnejším "zbytočným človekom" je Eugen Onegin Alexandra Sergejeviča Puškina. Preto ma potešilo, že román Ivana Gončarova vyšiel v novej podobe a ja som mal možnosť zoznámiť sa s ním. Rozšíril mi obzory, a to nielen literárne, ale aj historické. Realistické opisy prostredia, ľudí či prírody sú vernou kópiou Ruska a pred očami čitateľa sa vďaka nim odvíja jeho plnofarebná mozaika. Okrem toho má silu prinútiť vás zamyslieť sa nad všeobecnými javmi lenivosti, odsúvania povinností a nudy. Napokon si uvedomíte, že kúsok Oblomova si v sebe zrejme nesieme všetci.
Originálny názov: Oblomov
Preklad: Prokop Voskovec
Počet strán: 631
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára