"Čitateľ si už akiste všimol, že Čičikov, aj keď bol prívetivý, jednako sa s paňou zhováral oveľa voľnejšie ako s Manilovom a ani sa trochu sa neokúňal. Tu musím podotknúť, že my v Rusku, hoci sme sa vo všeličom ešte nevyrovnali cudzincom, určite sme ich poriadne predbehli v spoločenskom správaní. Nedá sa porátať, koľko odtienkov a fajnovosti poznáme. Francúzi alebo Nemci do smrti nepochopia a neprídu na všetky tie zvláštnosti a rozdiely." (str. 54)Hlavná postava Čičikov má zdravý sedliacky rozum a naplno využíva svoj potenciál, i keď z morálneho hľadiska je diskutabilným faktorom. Skupuje zoznamy mŕtvych nevoľníkov od naivných statkárov, presvedčených o vlastnej múdrosti, a na základe nich si šikovne plní vrecká. Na pomerne jednoduchej zápletke však Gogoľ vystaval mozaiku celej ruskej spoločnosti so všetkými jej nuansami - od politiky cez kultúru až po sociálne rozvrstvenie. Vzhľadom na podrobný realistický obraz sa čitateľ musí vysporiadať s množstvom opisov, čomu síce súčasné trendy veľmi neholdujú, ale ako štúdia človeka danej doby je to veľké plus. Najmä úvod vám môže pripadať trochu zdĺhavý, no vytrvajte - neskôr sa príbeh rozbehne a okrem stupňovania získava aj výrazný humor plynúci hlavne z miestneho folklóru - družnosť, opití mužíci, konzervatívnosť, falošné dojmy a poklonkovanie - to všetko tvorí skutočne nezameniteľný kolorit. Je škoda, že Mŕtve duše ostali nedokončené, pretože Čičikove osudy majú ešte čo ponúknuť, či už v rámci jeho pobytu vo väzení alebo plánov s predmetnými zoznamami. A možno je to aj dobre, pretože čitateľ si domyslí koniec podľa ľubovôle. Nikolaj Vasilievič Gogoľ má úžasný prehľad v spoločenskom dianí a v sledovaní ľudských charakterov. Dejom sa mihne pestrá plejáda postáv, ale nemusíte sa báť, že by ste v nich strácali. Lepšiemu rozpoznávaniu dopomáhajú aj pestré mená, takže je ľahšie si ich zapamätať.
 |
| Nikolaj Vasilievič Gogoľ |
"Všetci hovorili drsne a takým tónom, akoby sa chystali niekoho zbiť, a okrem toho veľmi často obetovali Bakchovi, čím jasne dokazovali, že v slovanskej povahe sa zachovali mnohé pohanské prvky; neraz aj do práce prišli, ako sa povie, podnapití, preto aj celý úrad nepôsobil dobre a povetrie veru nijako neprevoniavalo. Medzi takýmito úradníkmi Čičikov musel vyniknúť a na seba upozorniť, lebo vo všetkom bol ich pravý opak, aj príjemnou tvárou, aj prívetivým hlasom, aj tým, že nevzal do úst nijaký alkoholický nápoj." (str. 274)Podľa prvého úryvku môžete vidieť, že autor má svojský rozprávačský štýl. Prihovára sa čitateľovi, rúca bariéru medzi sebou a nami, sám vstupuje do diania, aby čosi povedal či vysvetlil. Napriek spomínaným opisom a úvahám tak napokon text vyznieva omnoho živšie ako u nezainteresovaného rozprávača. Ku koncu síce občas Gogoľ prechádza do prílišného moralizovania, ale vzhľadom na možnosť poučiť obyvateľov cez svoje riadky sa mu nemožno čudovať. A takisto ani pre tzv. typické postavy vystupujúce v realistických dielach. Aj Mŕtve duše sú príkladom istých stereotypov, čo sa týka jednotlivých vrstiev, no autor zároveň naznačuje, akým spôsobom by sa mohli vymaniť z vlastných okov a posunúť sa vpred. Tento román patrí medzi diela, na ktoré je potrebné sa naladiť, poznať jeho zámery či aspoň mať poňatie o jeho charaktere. Inak hrozí, že vyše očakávania nebudú naplnené, a to by bola škoda. Pretože faktom ostáva, že ide o jedno z vrcholných diel ruskej literatúry a jeho kvality overil sám čas.
Originálny názov: Miortvyje duši
Preklad: Dana Lehutová
Počet strán: 454
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára