piatok 27. novembra 2020

Bolestné spomienky vyvážené úprimnou láskou

Marta Fartelová si málokedy volí cestu menšieho odporu a neraz prináša čitateľom náročnejšie témy, týkajúce sa buď spoločenskej situácie, alebo búrlivého vnútorného života postáv. Jej najnovší román nielenže disponuje oboma elementmi, ale navyše sa vyznačuje výraznými biografickými prvkami. Červená veža smrti totiž rozpráva príbeh autorkiných starých rodičov, presnejšie o neľahkom období, ktoré strávil jej starý otec ako politický väzeň v uránových baniach. Ján a Mária netúžili ako mladí zaľúbenci na začiatku päťdesiatych rokov po ničom inom ako po pokojnom živote, naplnenom láskou, pohodou a detským smiechom. Režim vládnuci pevnou rukou mal však iné záujmy a na jeho maniere často doplácali nevinní... 

"Ďalšiu facku už očakával, dokonca správne odhadol, že tentoraz príde z druhej strany. Zdalo sa, že kapitán má silnú nielen pravačku, ale aj ľavačku, pretože napriek tomu, že Ján predišiel momentu prekvapenia, nevládal sa udržať na stoličke. Teraz ho jeho trýzniteľ neposadil späť, nechal ho, aby sa vyštveral na stoličku sám. Zatiaľ sa ráznym krokom prechádzal po miestnosti s rukami za chrbtom. Keď ho Ján zacítil za sebou, zakaždým sa prikrčil, pretože očakával úder, no žiaden neprišiel. Vyšetrovateľ sa napokon posadil, chytil do ruky spis a prezeral si ho." (str. 111)
Román začína ako ľúbostný príbeh, Mária je učiteľka, ktorá síce neoplýva výraznou fyzickou krásou, ale túži po láske rovnako ako jej extrovertnejšia priateľka Helena. Do oka jej padne pekný syn obuvníka a ochotnícky herec Ján. Netrvá dlho a preskočí medzi nimi povestná iskra, čo sa nestretne so všeobecným súhlasom Máriinej rodiny, ktorá ju už videla vydatú za uznávaného právnika, ale city sú silnejšie než konexie... Prvých zhruba sto strán je teda akýmsi úvodom, zoznamovaním sa s postavami, ich vzťahmi a vnútorným prežívaním. Mária čelí temným zákutiam svojej duše, zatiaľ čo Jánova rodina sa musí vysporiadať so zásahmi štátnej moci voči podnikateľom. Občas som mal dojem, že by niektorým scénam prospel kratší rozsah, a dialógy miestami doplácali na istú umelosť. Našťastie sa vyznenie textu mení s prituhovaním napätia a nástupom hlavného námetu. Ján sa stáva obeťou pokrivenej morálky a vykonštruovaného obvinenia, a hoci sa spočiatku zdá, že situáciu zvládne občasným výsluchom a predstieranou spoluprácou, súdna mašinéria sa už naplno rozbehla. A tak sa ocitá v jáchymovskom pracovnom tábore, kde sa ako baník denne potýka s nebezpečenstvom úrazu i zo strany spoluväzňov. Nie každý je totiž ochotný podať iným pomocnú ruku a snaží sa získať výhody na ich úkor. Ešteže sa nájdu aj dôveryhodní jedinci, ktorí Jánovi pomôžu preklenúť jeho dvojročný trest... Marta Fartelová pri písaní využila početné dostupné materiály i svedectvo človeka, ktorý sa rovnako ako jej starý otec ocitol za múrmi väzenia. "Pobyt" Jána v Jáchymove je zobrazený verne, páči sa mi, že napriek možnosti zobraziť tamojšie dianie drastickejšie či šokujúcejšie sa autorka drží pri zemi a sústredí sa hlavne na vnútorný svet postáv. V záplave kníh podobného typu je to vítaná zmena. A mierne prekvapivá, pretože podľa úvodných slov o majorovi Palečkovi som očakával krutejšie prejavy jeho moci, vypočúvanie Jána na Slovensku v počiatkoch obvinenia mi pripadalo oveľa explicitnejšie. 
Marta Fartelová (zdroj: Topky.sk)
"Celé jeho priznanie mu pripadalo hlúpe a smiešne, no nepriateľská tvár prokurátora naznačovala úplne niečo iné. Keď dočítal poslednú vetu, uprel oči na lavicu, v ktorej sedeli jeho blízki. Mária sa dívala jeho smerom, no jej pohľad sa nestretol s jeho. Namiesto toho sa zamerala na nejaký predmet za jeho chrbtom. Prázdnota v jej očiach ho desila oveľa viac ako uplakaný mamin pohľad. Otec prikývol, čím mu dal jasne najavo, že rozumie, čo sa odohralo. Jánovi prebehol telom obrovský pocit úľavy." (str. 138)
Červená veža smrti je román, akých by malo byť v našich končinách vzhľadom na tému viac. To, že autorka pri jeho písaní využila skúsenosti vlastnej rodiny, vyvoláva zimomriavky, no zároveň vyznie o to autentickejšie. Najmä keď sa v závere objaví postava vnučky Marty, z čoho sála veľká dávka citu a pohody. Ako ďalšie plus vnímam fakt, že príbeh ústredných postáv nekončí Jánovým návratom domov, ale prierezovo sa dostávame aj do nasledujúcich desaťročí. Prepustenie totiž automaticky neznamenalo spokojné žitie, dôsledky väznenia sa podpisovali na človeku dlhodobo a politický biľag sa prejavil na celej blízkej rodine. Nečudo, že aj zanietení odporcovia režimu prestávali veriť v silu spravodlivosti... Červená veža smrti je primárne o situácii obyčajných ľudí poznačených krivdou, to áno, ale okrem toho je aj dôležitou výzvou - aby sme nezabudli na nedávnu históriu a aby sme verili, že láska dokáže občas vyliečiť rany lepšie než čas.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára