Ako prekonať emočný zmätok

Vydavateľstvo Tatran pravidelne zásobuje slovenských čitateľov prekladom diel, ktoré okrem neprehliadnuteľného motivačného faktoru ponúkajú aj čosi navyše. Buď je to prvok duchovna s odvolaním sa na vyššie sily, alebo - naopak - snaha poukázať na nekonečnú zásobu energie vychádzajúcu z nášho vlastného vnútra. Koncom minulého roka vyšla kniha Uzdravenie ako cesta k slobode, ktorá spadá do druhej kategórie. Prihliada na fakt, že každý z nás si v sebe nesie nevyriešené záležitosti z minulosti, a hoci sa nazdávame, že na nás nemajú veľký vplyv, ani netušíme o ich moci brzdiť nás na ceste k lepšej budúcnosti. Našťastie nejde iba o teoretické mudrovanie a nikam nevedúce moralizovanie, autor sa na základe vlastných skúseností dopracoval k nutnej zmene a svoje metódy teraz ponúka aj širokej verejnosti. 

"Vďaka svojmu telu môžete naštartovať proces prijatia emočnej bolesti, prameniacej v počiatočných rokoch vášho života. Vaše telo je nástroj, ktorý máte ustavične so sebou, len sa ho musíte naučiť využívať. Určité pohyby tela môžu naštartovať proces vnútorného uzdravenia - dať vám príležitosť vrátiť sa do obdobia predtým, než vám bolo ublížené, vcítiť sa do svojho tela, akoby bolo úplne nové a váš život bol nepopísaný list, v ktorom máte neobmedzené možnosti - čo je svojím spôsobom pravda, lebo život mám ponúka nekonečné možnosti." (str. 66-67)

Vex King je mentálny kouč a tvorca obsahu sociálnych médií. V práci s ľuďmi sa teda pohybuje ako ryba vo vode, dokáže rozpoznať nuansy duše a zároveň zabrnkať na správne struny. K zlepšovaniu života ostatných ho priviedli osobné ťažkosti, ktoré ho sprevádzali už od útleho detstva. Čelil úmrtiu otca, prejavom rasizmu, násiliu v štvrti aj partnerkinej nevere. Všetky problémy viedli k určitému vnútornému nastaveniu, čo mu bránilo v ďalšom rozvoji či nadviazaniu zmysluplnejších vzťahov. Po oboznámení sa s prepojením tela a duše a emočnými jazvami, ktoré sa prejavujú aj fyzicky, si začal uvedomovať potrebu vyliečiť si všetky traumy, inak sám seba odsúdi na večnú bolesť. Po rokoch štúdia a spoznávania účinkov cvičenia, jogy, správneho dýchania a vnímania okolitého sveta sa rozhodol podeliť o svoje zistenia aj s ďalšími záujemcami o kvalitnejšie bytie. Je pravda, že v dnešnej pretechnizovanej, hektickej dobe každý občas zatúži po chvíľke ticha či samoty. A aj niekoľko ukradnutých minút denne napokon postačí na upokojenie a vnorenie sa do vlastného vnútra. Kniha Uzdravenie ako cesta k slobode nie je určená len čitateľom, ktorí si v sebe nesú nejaké nevyriešené záležitosti, ale všetkým, ktorí veria v silu svojej energie a možnosti jej usmernenia. Na to, aby ste však zaznamenali požadované zmeny, musíte najprv čosi investovať - svoj čas a ochotu riadiť sa poznatkami a aktivitami obsiahnutými v riadkoch knihy. Nebude to ťažké, autor má schopnosť namotivovať vás už prvými stranami. Nemôžem zodpovedne vyhlásiť, že z vás po dočítaní poslednej kapitoly bude nový človek, no ak budete pristupovať k jednotlivým cvičeniam zodpovedne, azda sa vám podarí aspoň na chvíľu zvoľniť a precítiť energiu celého tela. Kto však skutočne trpí nejakou traumou, občas sa bude potýkať s jej opätovným vyplávaním na povrch. Vždy to ale poslúži dobrej veci - postupnému spracovaniu a uvedomeniu si jej dôsledkov pre súčasnosť či dokonca fyzickú nepohodu. Potláčanie emócií a nepríjemných zážitkov je síce prirodzené, ale z dlhodobého hľadiska kontraproduktívne. Kniha je zároveň menším psychologickým poradcom, podnieti vás zamyslieť sa nielen nad sebou, ale i nad vaším prístupom k druhým ľuďom a pohľadom na svet. Pretože mi iste dáte za pravdu, keď poviem, že veselý, zdravý človek vníma okolie v omnoho jasnejších farbách než smutný, precitlivený a ostražitý jedinec. 

Vex King (zdroj: Goodreads)

"Našu myseľ formovali udalosti, ktoré sme prežili, a ľudia, ktorých sme počúvali - už vieme, že v nás môžu zanechať hlboké dojmy. Niektoré z týchto dojmov sú pozitívne a nápomocné, iné však také nie sú. Škodlivé dojmy vytvárajú vzorce myslenia, emócií a správania, ktoré nás obmedzujú... Nie ste zodpovední za to, ako vás formovali v detstve, mali by ste však prijať zodpovednosť za to, aby ste to teraz - ako dospelí - zmenili. Obviňovať minulosť za svoje obmedzujúce postoje ničomu nepomôže. Musíte hľadať nové spôsoby myslenia a bytia a precvičovať si ich, kým sa nestanú skutočnejšími ako vaše staré presvedčenia." (str. 134)

Knihy tohto typu čítam skôr zo zvedavosti než preto, že by som potreboval nájsť pomoc v ich obsahu. V porovnaní s inými publikáciami daného žánru považujem dielo z pera Vexa Kinga za lepší priemer. Netlačí na pílu, svoje poznatky opiera o osobné skúsenosti a nemáte dojem, že by sa vyjadroval nezrozumiteľne alebo iba mlátil prázdnu slamu. Skôr naopak, zdá sa, akoby mal skutočný záujem pomôcť každému s akútnym i odležaným problémom. Ako mentálny kouč má k dispozícii nepreberné množstvo námetov a súčasťou textu sú aj konkrétne príklady z jeho profesionálnej praxe. Zistíte, že je jedno, či je človek Američan, Ind alebo Slovák, v jadre prežívame všetci rovnaké pocity. Aj preto je Uzdravenie ako cesta k slobode pomerne univerzálnou príručkou, ako svojpomocne zregenerovať svoje telo i myseľ.

Originálny názov: Healing Is The New High
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Ostricová
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Opakom rasistu nie je nerasista

Téma rasizmu sa v súčasnosti spája najmä s politickým tlakom v USA, prejavujúcim sa v rôznych oblastiach spoločnosti a kultúry. Osobne vidím jej najväčší vplyv vo filmovom a televíznom umení vzhľadom na stanovenie určitých kvót, týkajúcich sa pomeru černošských hercov. V našom geopriestore sa síce nevyskytuje veľa Afroameričanov, ale rasizmus sa netýka iba ich. Svojím spôsobom sa s ním stretáva každý, pričom si ani neuvedomuje, že k nemu dochádza. Ibram Xolani Kendi je autorom viacerých kníh zaoberajúcich sa daným globálnym a dlhotrvajúcim problémom, v ktorých objasňuje jeho dejiny, pôvod i súčasné podoby. Pritom naň nahliada cez optiku vlastných skúseností, no prvok subjektivity je skôr iba východiskovým bodom než hlavným motívom, tým pádom sa s ním môžu stotožniť aj čitatelia mimo sféry záujmu. 

"Rasová nerovnosť je všade okolo nás, či už viditeľná v našich zákonoch, alebo skrytá v útrobách našej mysle. Otázka pre každého z nás znie: Na ktorej strane histórie stojíme? Rasista je človek, ktorý svojimi činmi alebo svojou nečinnosťou podporuje rasistické politiky alebo šíri rasistické myšlienky. Antirasista je človek, ktorý svojimi činmi alebo svojou nečinnosťou podporuje anirasistické politiky alebo šíri anitrasistické myšlienky. Rasista a antirasista sú odnímateľné menovky, ktoré možno nalepiť alebo strhnúť na základe toho, čo daný človek robí alebo nerobí, čo v danom momente podporuje alebo vyjadruje." (str. 32)

Autor hneď v úvode jasne definuje pojmy a uvádza čitateľa do obrazu ohľadom charakteru svojho textu. Osobne sa nepovažujem za rasistu, no doteraz som sa nikdy nad daným javom viac nezamýšľal, čo je pomerne pochopiteľné, keďže s ním nemám prakticky žiadnu skúsenosť. Kendi však tvrdí, že ak človek vyhlasuje, že nie je rasista, ešte to neznamená, že je proti rasizmu ako takému. Podľa neho je dôležité naladiť sa na vlnu antirasizmu, aby sa ľudia aktívne postavili proti tomuto neduhu a aj sa tak v súvislosti s tým správali. Spočiatku sa mi zdalo, akoby svoje postoje podsúval čitateľovi príliš moralizujúco, ale našťastie to vykompenzoval trefným príkladom z vlastného života na prahu dospelosti, keď on sám nevedomky prebral tendencie zhadzovať vlastnú rasu a prisudzoval jej negatívne konotácie. Od osobných kritérií prechádza k spoločenským a politickým a nazerá na rasizmus z rôznych uhlov, pričom sa snaží zachovať istú mieru objektivity. Prejavuje sa to napríklad v širšom ponímaní. Svoje hodnotenia neobmedzuje iba na protipól belosi - černosi, ale tvrdí, že nadradenou sa môže cítiť akákoľvek rasa a rasizmus sa môže prejavovať dokonca aj v rámci jednej z nich (ako sa to stalo aj jemu samému). Aby mohli téme lepšie porozumieť aj ľudia bez priamej skúsenosti, vysvetľuje problém v spojení s viacerými odbormi, medzi ktorými nájdete etiku, právo, históriu či prírodné vedy. Hovorí, že rasistov aj antirasistov podmieňuje pestrá paleta vplyvov - od dedičnosti cez etnicitu až po sociálne interakcie. Ďalšou podstatnou ideou je pasivita ľudí, ktorá tiež napomáha udržiavaniu stereotypov a predsudkov a je živnou pôdou pre negatívne postoje aj voči iným skupinám obyvateľstva, či už ide o homosexuálov, feministky alebo odlišné vierovyznania. Napomôcť systematickému riešeniu situácie by mohlo, keby každý začal so zmenou vlastného uvažovania, zahŕňajúcou viac sebakritiky, sústredenie sa na rovnosť a vyhýbanie sa haló efektu zo strany médií či politikov. 

Ibram X. Kendi (zdroj: IndieWire)

"Sexistické názory, že muži sú prirodzene nebezpečnejší ako ženy (keďže ženy sa považujú za prirodzene krehkejšie a vyžadujú ochranu), a rasistické názory, že černosi sú nebezpečnejší ako belosi, sa prelínajú a vytvárajú rodový rasizmus, podľa ktorého sú černosi hypernebezpeční, nebezpečnejší ako belošskí muži, černošské ženy a (vrchol nevinnej krehkosti) belošské ženy. Žiaden súd nie je prísnejší ako ten proti černošskej mužskosti, ktorá je už od prírody vinná." (str. 266)

Knihu Ako byť antirasista považujem za nesmierne dôležitú, hoci sa priznám, že som nie vždy rozumel všetkým súvislostiam. Našinec má podľa mňa od danej problematiky priveľký odstup a ani pri najlepšej vôli nedokáže do nej naplno preniknúť. Je však nutné dodať, že publikácia je skvelým sprievodcom v tejto oblasti a zodpovie viac otázok, než by ste boli schopní položiť. Ibram X. Kendi sa podujal na neľahkú úlohu - otvoriť ľuďom oči, docieliť, aby každý začal s pozitívnou zmenou od seba, a to by sa malo postupne prejaviť aj v systéme a politike. Či má šancu uspieť, je otázne, no ak jeho kniha prinúti zamyslieť sa čitateľov tak ako mňa, jeho snaha nebude márna.

Originálny názov: How to Be an Antiracist
Preklad: Kristína Horková
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Po stopách konfliktov na našom území

Roman Mocpajchel sa podujal na skutočne záslužnú činnosť - sprostredkovať mladším čitateľom znalosti o vojnových konfliktoch, ktoré sa odohrali na území Slovenska alebo mali s naším malým, ale nezlomným národom pevnú spojitosť. Kniha však rozhodne zaujme aj skôr narodených, pretože jednoduchou, ale účinnou kompozíciou sumarizuje strety vojsk od antiky až po 20. storočie. Je samozrejmé, že do knihy sa toho nedalo vmestiť veľa, obsahovo však postačuje na priblíženie najznámejších bitiek, ktoré určitým spôsobom poznamenali ďalší historický vývoj. Stáva sa tak vhodným sprievodcom hodín dejepisu a šíriteľom poznatkov o národných i celoeurópskych dejinách. 

"K ľudskej histórii neodmysliteľne a neodvrátiteľne patria aj vojny. Dejiny nám ukazujú, že len čo jedna skupina ľudí vybudovala prvý štát, hneď sa našli iní, čo ho chceli dobyť a ovládnuť. Ani dnes, v prvej polovici 21. storočia, nepatria vojny iba do minulosti. Stále platí jedna z najznámejších definícií vojny od pruského generála Carla von Clausewitz, že vojna je len pokračovanie politiky inými prostriedkami, ale vďaka obrovskému technologickému vývoju v poslednom čase má stále rôznorodejšie formy." (str. 10)

Autor využíva zrozumiteľný jazyk vhodný pre cieľovú skupinu. Občas sa však, prirodzene, nedá vyhnúť odborným pojmom či historizmom, ale všetky sú náležite vysvetlené, aby sa čitateľ nestratil v kontexte doby. Chronologické radenie bitiek pekne ukazuje dôležitosť nášho územia, len asi šesť bojísk uvedených v knihe sa odohralo mimo neho. Ale zato v dostatočnej blízkosti, čo dokazuje aj mapa na vnútornej strane obálky. Pri začítaní do textu vás poteší predhovor spisovateľa Ďura Červenáka, ktorý popularizuje (nielen) slov(a)enskú históriu viac, než akýkoľvek iný úspešný autor. Ide však v podstate len o akúsi perličku, váha kvality obsahu naďalej ostáva na pleciach Romana Mocpajchela. V úvodnom slove vysvetľuje svoj zámer a nedá sa nesúhlasiť s jeho úmyslom poučiť, ale aj vystríhať. Dejiny majú vraj zvyk opakovať sa a pri bujnejúcich náladách v súčasnej spoločnosti je hrozba nezmyselného a neraz umelo vyprovokovaného násilia až príliš živá. Pri každej bitke Roman využíva rovnakú kompozíciu, vďaka čomu je orientácia v texte veľmi ľahká. Na začiatku na vás čaká súhrn, ktorý hodnotím veľmi kladne. Ide o prehľadne podané informácie o mieste a čase konania bitky, o jej hlavnom význame či dôvode a tiež o počte zúčastnených i padlých vojakov. Nasleduje stručný výklad o strete dvoch či viacerých vojsk a úlohe Slovákov či slovenského územia v ňom. Všetko je ukončené medialónikmi o osobnostiach, zbraniach, miestach, cudzích pojmoch či ďalších prvkoch súvisiacich s predstaveným bojiskom. Text je strohý, zameriava sa iba holé, neprikrášlené fakty. Verím, že nebolo ľahké vyňať len jadro diania, ktoré by sa dalo rozpísať do omnoho dlhších pasáží. Na jednej strane dostane čitateľ presnú, nezaujatú a vecnú informáciu, na druhej však chýba punc zaujímavostí. Udalosti a ľudia okresaní až "na kosť" sú zbavení legiend i pikošiek. Chápem, že to ani nie je cieľom publikácie, no vzhľadom na cieľovku som zrejme podvedome očakával viac informácií, ktoré sa nedajú len tak ľahko kdesi vyhľadať. Bitky a bojiská tak ostávajú pomerne formálnym kompilátom, približujúcim sa mládeži aspoň svojím grafickým spracovaním. 

Pod bohatými a naozaj vydarenými ilustráciami je podpísaný František Hříbal a bez nich by bola kniha poriadne ochudobnená. Spojenie s Gabikou Ruskovou, zodpovednou za celkový dizajn, sa ukázalo ako správny krok a pri väčšine obrázkov sa pristavíte aj na dlhšie, aby ste sa na ne mohli dosýta vynadívať. Záštitu nad dejinným obsahom poskytol Patrik Kunec, čím knihu aj pre osobnú skúsenosť s jeho širokými vedomosťami považujem za dôveryhodný zdroj. Autor v závere poskytuje aj prehľad použitej literatúry, ktorá snáď niekoho privedie k bližšiemu skúmaniu načatých tém. Roman Mocpajchel odviedol dobrú prácu a partia skúsených tímových hráčov azda ešte nepovedala posledné slovo.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Ako rozpínavosť krajín menila podobu sveta

Netreba byť vyštudovaným historikom ani lingvistom či geografom, aby sme veľmi ľahko vybadali vo svete vplyvy krajín, ktoré v ňom zanechali pred stáročiami svoju stopu. Stačí sa pozrieť na rozšírenie jazykov, názvy niektorých štátov alebo aj výskyt náboženstiev. Kolonizácia je predovšetkým novovekým prvkom, no k položeniu pevných základov dochádza už v predošlých historických obdobiach. Učebnice dejepisu ponímajú danú tému veľmi všeobecne a povrchne, čo síce pre školské potreby stačí, no zmienky o niekoľkých dobyvateľoch a moreplavcoch ani zďaleka nevystihujú podstatu. Kolonizovanie totiž nebolo len o zabraní určitého územia inou krajinou s úmyslom nadobudnúť väčšiu politickú moc či bohatstvo. V drvivej väčšine prípadov išlo aj o diametrálnu zmenu v spôsobe života státisícov ľudí.

"Vďaka medzinárodnému pohybu ideí, ľudí a tovaru po nových dopravných a komunikačných tepnách sa z imperializmu stal komplexný medzinárodný systém multilaterálnych vzťahov. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia sa urýchlilo šírenie informácií a možno aj vďaka tomu sa európske krajiny viac otvorili vonkajším vplyvom - príkladom je fascinácia africkou a afroamerickou kultúrou, takzvaná "negrofília". V tom čase dosiahol imperiálny systém svoj "najdokonalejší" obraz, hoci už vtedy začali rýchlo klíčiť semená nespokojnosti a kríz." (str. 21)

Austrálsky profesor európskych dejín Robert Aldrich zozbieral trinásť esejí týkajúcich sa problematiky kolonizácie rôznych krajín a vznikla tak komplexná publikácia, ktorú ocení každý záujemca o novodobé dejiny. Samozrejme, vzhľadom na rozsah jednotlivých príspevkov je nemožné postihnúť tematiku v celom rozsahu, no napriek tomu sa autorom darí priblížiť jej rôzne aspekty a vplyvy, viditeľné dokonca i dnes. Rozpínavosť Starého sveta (a nielen jeho) sa nanovo dostala do povedomia v predošlých desaťročiach. Postupne totiž nastali viaceré významné jubilejné výročia spojené so získaním nezávislosti kolonizovaných území či ďalšími dátumami, pevne vpísanými do pamätí národov. To podnietilo mnoho odborníkov, aby sa na dané udalosti pozreli s odstupom, novým pohľadom a so zreteľom na aktuálne spoločenské elementy. Ako som už totiž spomenul, rozširovanie území sa ani zďaleka netýka iba mocenských záujmov, ale zasahuje do všetkých oblastí každodenného života. Novodobé ríše sa tak venujú aj miešaniu kultúr, migrácii mužov a žien, ba dokonca aj myšlienok, ktoré si nachádzali nové uplatnenia a, prirodzene, aj ďalších šíriteľov. 

Pýtate sa, aké krajiny sú zahrnuté do trinástky výberu? Na stránkach knihy sa dočítate o kolonizačnom úsilí Osmanskej ríše, Španielska, Portugalska, Holandska, Škandinávie, Veľkej Británie, Francúzska, Ruska, Rakúsko-Uhorska, Belgicka, Nemecka, Talianska a Spojených štátov amerických. Ich autori a autorky poukazujú na dôležitý fakt, že spoločenstvá Afriky, Oceánie či Latinskej Ameriky neboli také primitívne, ako sa to snažili prezentovať kolonisti a ospravedlniť tak svoje dobývanie. Dôkazom je už len to, že "vyspelejšie" krajiny často a s veľkým nadšením preberali prvky ich kultúry a hlavne vyššie vrstvy sa potom radi prezentovali ako zberatelia exotických predmetov či podporovatelia výstav a iných podujatí. Možnosti menovaných krajín boli obmedzené ich polohou, financiami či spojencami. Prímorské štáty hrali, samozrejme, prím, no kolonizáciám neunikli ani susedné vnútrozemské oblasti. Niektorým podmaneným komunitám zásah zvonku dopomohol k lepšiemu systému, obchodu alebo vzdelaniu, inde spôsobil dlhotrvajúce krvavé konflikty a vyžiadal si tisíce životov. Publikácia nezaujíma jednoznačný postoj, všetky informácie sú podávané objektívne a je iba na čitateľovi, ako s nimi naloží. Osobne si myslím, že je pomerne náročné prikloniť sa na jednu či druhú stranu, dnes sa už ťažko získava odstup a našinec len sotva dokáže pochopiť všetky súvislosti a nálady vtedajšej spoločnosti. 

"Je jednou z irónií dejín, že takzvané "farebné kasty", čiže potomkovia otrokov, čoraz viac stúpali na spoločenskom rebríčku v rámci pracujúcej triedy, zatiaľ čo v slobodných povolaniach, armáde a cirkvi ríšska rasová kultúra vzdorovala všetkým pokusom o zrušenie spoločenských štruktúr založených na farbe pleti či otrockom pôvode. Istý vplyv na posilnenie rasizmu v kubánskej spoločnosti zrejme mala aj transformácia otrokárstva..." (str. 61)

Okrem informačne nabitého textu nájdete v knihe aj dve obrazové prílohy, aj keď osobne by som uvítal viac ilustrácií či dobových vyobrazení. Za najväčšie plus považujem mapy, zachytávajúce rozmach jednotlivých ríš, čo skvele napomáha predstave o ich moci a vplyve. Robert Aldrich odviedol pri kompilovaní publikácie pozoruhodnú prácu, rovnako dobre môže poslúžiť odbornej i laickej verejnosti, študentom aj "obyčajným" dejinným nadšencom. Novodobé ríše vás prevedú niekoľkými storočiami, desiatkami krajín a zanechajú vo vás jemnú príchuť nostalgie  za časmi, keď bolo dobrodružstvo neoddeliteľnou súčasťou ľudského bytia. 

Originálny názov: The Age of Empires
Preklad:Peter Fridner
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Keď je kniha poctou, zábavou i potešením

Vydavateľstvo Ikar pripravilo pre milovníkov textov v akejkoľvek podobe skutočnú lahôdku. Mesiac kníh už máme síce za sebou, ale písané slovo sa dá našťastie oslavovať všade a bez ohľadu na čas. Ak navyše patríte k fajnšmekrom, ktorí sa nechávajú uniesť pri ovoniavaní stránok či jednoduchom prezeraní si kvalitne odvedenej práce vydania, publikácia Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny rozhodne nesmie chýbať vo vašej domácej knižnici. Budete sa k nej vracať, odporúčať ju známym a chváliť sa ňou iným literárnym nadšencom. Počas mesiaca som si ju dávkoval postupne a moje potešenie z nej neupadalo, práve naopak. Ani po obrátení poslednej strany som ju neodložil, ale mám ju poruke, pretože mnoho informácií v nej obsiahnutých mi priebežne vypadlo z hlavy, zároveň ich však môžem - a chcem - priebežne využívať aj v školskej praxi. 

"Milovať knihu znamená spoznať priateľa, ktorého napriek všetkému chceme mať pri sebe. Všetci máme knihy z detstva, ktoré sa predvídateľne otvoria na obľúbenej stránke, alebo román, ktorý sme čítali tak často, až sa jeho väzba už rozpadá. A v dobe, keď elektronická kniha otvorila novú kapitolu v dlhom príbehu, mnohí čitatelia znovu objavujú estetickú silu a krásu knihy, predstavujúcej zároveň nádherný predmet. Spomedzi mnohých radostí, čo nám knihy poskytujú, je práve tou, ktorá nikdy nevybledne." (str. 7)

Ako vidieť už aj z úryvku z predhovoru Jamesa Naughtieho, ide nielen o výber tých najdôležitejších diel v päťtisícročnej histórii literatúry, ale aj o vyjadrenie kladného vzťahu ku knihám. Ich hodnota totiž nespočíva len v cenovke. Každý výtlačok je výsledkom mravenčej práce celého kolektívu ľudí a nejeden z nich sa môže stať dokonca čímsi celoživotným sprievodcom. Publikácia je nádherným prehľadom rôznych druhov textov, ich významu či výroby. Spoznáte početné spôsoby tvorby a písma, čo sa prejavuje hlavne v počiatkoch - v staroveku. Práve v tomto období začína objavná cesta a končí v súčasnosti. Ponoríte sa teda do Zvitkov od Mŕtveho mora a vynoríte v príručke vytlačenej na 3D tlačiarni. Päť kapitol je rozdelených podľa jednotlivých historických etáp (3000 pred n. l . - 999 n. l., 1000 - 1449, 1450 - 1649, 1650 - 1899 a od 1900). Samozrejme, do knihy sa nedajú vtesnať všetky top diela, ale autori odviedli skutočne obdivuhodnú prácu. Niektorým titulom je venovaných viacero strán, iným aspoň krátky stĺpček, každá pasáž je však niečím zaujímavá a prinášajúca nové poznatky. Hlavne preto, že sa neobchádza žiadny žáner, okrem beletrie sa k slovu dostane aj literatúra faktu, náučná literatúra a ďalšie špecifické odnože. Žiadna pritom neprevažuje, Malý princ je rovnako významný ako Umenie vojny, Denník Anny Frankovej ovplyvnil milióny čitateľov po celom svete, tak ako napríklad Ezopove bájky. Okrem sprievodného textu nájdete pri každej knihe stručné informácie o krajine pôvodu, roku a spôsobe vydania, počte strán či rozmeroch. Prirodzene, ak sú dané údaje zachované. Takisto sa nedá spomenúť obrazová zložka. Samotný text prečítate pomerne rýchlo, ale každá dvojstrana pritiahne vašu pozornosť na dlhší čas. Fotografie, kresby a rôzne reprodukcie sú nemenej podstatné ako písané slovo a funkčne a zároveň esteticky dotvárajú celkový kolorit. 

"Záujem verejnosti o rozprávky vzplanul počas raných rokov vlády kráľovnej Viktórie a koncom devätnásteho storočia už boli pevne zakotvené v populárnej kultúre. Rozprávkové príbehy ponúkali jednoduchý únik v dobe veľkých spoločenských zmien spôsobených industrializáciou a masovou migráciou ľudí z vidieka do rastúcich miest." (str. 222)

Chronologické usporiadanie nie je výhodné iba pre lepší a systematickejší prehľad, ale poskytuje to čitateľovi aj dôkladnejší náhľad do spoločenského a historického vývoja. Mnohé knihy sú totiž prepojené s vtedajším aktuálnym dianím a odrážajú ducha doby alebo pohnútky autora či autorky. Publikácia Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny sa už teraz zaradila v mojom osobnom rebríčku na popredné miesto, čo sa týka kvality a obľúbenosti, a tak skoro odtiaľ zrejme neklesne. Krásne totiž vyzerá, vonia, disponuje ohromnými informáciami a inšpiruje k čítaniu klasiky aj komerčnejšie ladených diel. Takáto pecka sa na trhu objaví iba raz za čas, takže by ste si ju mali čím skôr zadovážiť aj vy :-)

Originálny názov: Books That Changed History
Preklad: Ivana Krekáňová
Počet strán: 256

Recenzia vnikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Túto knihu poprosím do každej domácnosti

Iba málokedy sa na našom trhu objaví kniha, ktorú by si mal naozaj prečítať každý, kto čo len sporadicky prichádza do kontaktu s internetom. A to sa týka v súčasnosti užívateľov bez obmedzenia veku a ďalších sociálnych faktorov. Pre množstvo informácií a domnelých skúseností si mnohí z nás myslia, že ich sotva dokáže niečo zaskočiť. Tomáš Šalmon vás ľahko vyvedie z omylu a poukáže na to, že neznáme hrozby nad nami visia prakticky denne. Jeho snahou však nie je vystrašiť vás ani odradiť od používania internetu, ale vystríhať pred omylmi, čo môžu viesť k strate financií či dokonca pocitu bezpečia. Publikácia (Ne)bezpečný internet neklame, keď na obálke tvrdí, že je sprievodcom pre používateľov internetu od 10 do 99 rokov. Je určená naozaj všetkým a ja už teraz viem, že ju využijem nielen ako súkromná osoba, ale aj v rámci školskej praxe. Je totiž priam ako stvorená na šírenie osvety či rôzne workshopy.

"Byť šikanovaný za názor v článkoch? To je na dennom poriadku ako ranná toaleta. Možno ste si nikdy neuvedomili, že ste obeťou šikany. Zastali ste sa niekoho, pomenovali ste niečo inými slovami a strhla sa vlna útokov a kritiky. Buď jedného človeka a prisluhovačov alebo viacerých podobne naladených ľudí. Diskusie, chaty aj komentáre sú živým dynamickým priestorom kdekoľvek na internete. Priestor sprístupnený ľuďom dovolil zverejniť názory, ktoré zostávajú názormi ľudí bez korektúr a schvaľovania." (str. 76)

Ľudia najviac strácajú ostražitosť, keď majú pocit domnelej istoty. Až pričasto sa pritom spoliehame na rôzne antivírusové programy, aplikácie či jednoducho nie celkom pravdivé presvedčenie, že "mne sa to stať nemôže". No zároveň mnohí z vás už dostali podvodný e-mail s vyhrážkou, že ak do určitého dátumu nezaplatíme požadovanú sumu, anonymný odosielateľ zverejní naše nahé fotky. Zneužívanie nevedomosti, strachu a naivity širokej škály používateľov internetu je základným kameňom publikácie a myslím si, že je skutočne nutné poukázať na rozšírenie podobných neduhov. Ako hovorí sám Tomáš Šalmon, prístup do online priestoru je ako stvorený pre početných klamárov a podvodníkov striehnucich na ľahkú príležitosť. Text je doplnený o množstvo ukážok, plného znenia zákerných e-mailov aj príkladov zo života, kedy dokázal vydierač spôsobiť poriadny otras. Obavy z hanby v prípade, že oslovíme úrady, musí ísť bokom. Individuálna snaha nemusí stačiť a pôvodný problém môže ľahko prerásť do omnoho väčších ťažkostí. Samozrejme, dnešný online svet nestojí iba na elektronickej komunikácii a (Ne)bezpečný internet sa venuje aj ďalším typickým prvkom, bez ktorých si nevieme predstaviť svoj deň. Kniha je rozdelená na dvanásť kapitol, pričom najväčší priestor je venovaný internetovým stránkam a diskusiám, kyberšikane, sociálnym sieťam, zoznamkám a osobnej bezpečnosti. Veľmi ma zaujali aj pasáže o hoaxoch, ktoré najmä dnes zažívajú boom a sú dôkazom, ako ľahko dokážu ľudia podľahnúť klamlivým správam bez toho, aby si overili ich pravosť, a čo je horšie, ochotne ich ďalej šíria. Na sociálnych sieťach - predovšetkým na Facebooku - sme tiež denno-denne svedkami diskusií, kde sa rozmáha nenávisť, kritika, ponižovanie a navážanie sa do každého s odlišným názorom (nehovoriac o často nízkej úrovni štylistiky či gramatiky). Takíto zástancovia svojej pravdy si zrejme ani neuvedomujú, že sa dopúšťajú šikany v kybernetickom priestore a niektoré ich komentáre môžu nadobudnúť trestno-právny charakter. Najviac som sa dozvedel zrejme v časti venovanej kryptomenám. Pojem bitcoin je pomerne rozšírený, ale okolnosti jeho vzniku, šírenia a významu mi pomohli k lepšiemu pochopeniu celej problematiky. 

Tomáš Šalmon (zdroj: Hoax.sk)

"Na Slovensku sa nám v posledných rokoch rozmohlo viacero zaujímavých pokusov, ako zbohatnúť. Napríklad prostredníctvom zbierok chorým. Nebohatne však obeť, ale autor podvodu v pozadí. Falošné zbierky pre chorých ľudí, ktoré sa dejú cez falošné e-maily, vyzerajú na prvý pohľad ako naozaj zúfalá prosba matky s chorým dieťaťom. Každý nešťastný osud rodiny a malých detí vie zarmútiť. Ťažko hovoriť o ľahostajnosti voči takýmto ľuďom. Ak však natrafíte na prípady, ktoré sú robené príliš dobre, cez hromadne odosielaný newsletter, s technickou úpravou, už je jasné, že nejde o zúfalú mamičku." (str. 163)

Tomáš Šalmon dlhé roky pláva v temných vodách internetu a za ten čas mal dočinenia s množstvom pestrých prípadov. Smutnou stránkou skutočnosti je slabá činnosť našich úradov v boji proti internetovej kriminalite, preto nečudo, že ľudia hľadajú iné spôsoby či kontakty, ktoré im v tomto smere môžu byť nápomocné. Jedným z nich napríklad stránka hoax.sk, kam by mal raz za čas zamieriť každý rozumne uvažujúci používateľ internetu. A tí ostatní azda ešte väčšmi, pretože otváranie očí je predsa len jedným z hlavných cieľov portálu. A tiež publikácie (Ne)bezpečný internet, ktorá nestratí nič zo svojej aktuálnosti ani o niekoľko rokov. Technika a komunikácia síce napredujú míľovými kromi, ale ľudská zloba je, bohužiaľ, neraz stále o krok vpred. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Veta "Ovládaj sa!" nie je až tak od veci

Každý z nás má tendenciu posudzovať správanie ostatných a nazdávať sa, že na ich mieste by konal inak, lepšie, múdrejšie. Neuvedomujeme si pritom rozsah všetkých okolností a nepopierateľný fakt, že v daných "topánkach" by sme boli aj inou osobou a nerozhodovali sa na základe vlastných predispozícií. Francúzsky psychológ Albert Moukheiber sa vo svojej publikácii venuje teoretickým východiskám, zameraným na naše každodenné myslenie, reakcie i vnímanie okolia. Desať krátkych kapitol ukáže čitateľom, ako dokáže mozog skresliť realitu a aké je dôležité prehodnotiť prvotné myšlienky či pocity. Autorovi sa pritom podarilo skĺbiť vedecké poznatky s jazykom zrozumiteľným aj pre širokú laickú verejnosť. Popularizácia psychológie je v súčasnosti na vzostupe a aj prostredníctvom tohto diela môžete ľahko a rýchlo nahliadnuť do svojho vnútra.   

"Predstavte si takúto situáciu - v rámci pracovného stretnutia ste sa rozhodli svojmu nadriadenému oznámiť, že máte prevratný nápad, ktorým odštartujete svoju kariéru. No ak budete pri jeho prezentácii v strese, váš mozog sa nastaví na mechanizmus fight and flight (boj - útek) - srdce sa rozbúcha, svaly sa napnú... Vy sa však nechcete s nadriadeným biť, ani pred ním utekať - chcete sa len úspešne prezentovať. Lenže váš mozog to vníma obrazne tak, akoby okolo pobiehala hladná šelma." (str. 63)

Keďže kniha je pomerne útla a Moukheiber sa snaží predostrieť čitateľom len základné (ale pritom trefné) informácie, občas kĺže po povrchu a nejde do väčšej hĺbky. Berúc do úvahy cieľ štúdie to však neprekáža, nejde predsa o učebnicu. Hoci musím tiež priznať, že som očakával viac praktických zručností. Niežeby sa miestami nevyskytli odporúčania, ako zapracovať na svojich reakciách, sú však len všeobecné a spomínané príklady z praxe slúžia hlavne ako podklad pre lepšie pochopenie. Ak však budete čítať pozorne a text nepreletíte pohľadom len povrchne, určite si spomeniete aj sami na konkrétne udalosti z vlastného života, kedy by ste vedeli uvedené praktiky využiť. Knižka Ako sa mozog s nami zahráva pracuje s viacerými pojmami, ktoré sa vyskytujú priebežne v celom texte, a preto je vhodné si ich pamätať. Za všetky spomeniem napríklad aproximácie, kognitívnu disonanciu, lokalizáciu kontroly či ilúziu poznania. Bolo zaujímavé odhaľovať pozadie na pohľad bežných činností, keď si človek ani neuvedomuje rozsah svojich viac či menej vedomých omylov. Všetci sme nejako "naprogramovaní" a ak si aj uvedomíme potrebu zmeny, cesta k novému vnútornému nastaveniu je dlhá a náročná. Albert Mouhkeiber síce vyslovene neposkytuje návod, ako sa stať lepším, rozvážnejším či kritickejšie uvažujúcim jedincom, z jeho slov však cítiť istú naliehavosť. Najmä v kapitole venujúcej sa hoaxom a tomu, prečo sú ľudia náchylnejší uveriť skôr im než vedecky podloženým a overeným informáciám či článkom. Zvláštne je to, že jedným z "vinníkov" je napríklad prvok času. Overiť si nejakú šokujúcu správu aj z iných zdrojov je časovo náročnejšie, a tak mnohí pri skrolovaní obsahu sociálnych sietí jednoducho uveria tomu, čo im ako prvé udrie do očí. Autor, prirodzene, berie do úvahy aj algoritmy rôznych stránok spracúvajúce údaje užívateľov, no i tak ide v súčasnosti o nebezpečný jav. Hlavne ak niekomu chýba kritické myslenie, alebo je ovplyvnený svojím sociálnym prostredím, vžitými predstavami o fungovaní sveta či dokonca genetikou. Na každý problém však existujú nástroje, ako pozmeniť svoje vnímanie, aj keď prvý krok - odhodlať sa k činu - býva ten najťažší.

A. Moukheiber (zdroj: L´Express)

"Keďže mozog funguje na základe aproximácie a skratiek, môže nás vystaviť mylnému úsudku, a to najmä preto, lebo o väčšine tém máme často len čiastočné informácie a obmedzené vedomosti. Napriek tomu by sme radi verili, že naše presvedčenie a názory majú opodstatnenie, pretože mýliť sa je nepríjemné. Ak chceme zistiť, či sa naozaj nemýlime, musíme sa sústrediť na dôvod, ktorý nás vedie k nejakému názoru, nie na názor samotný." (str. 157)

Je veľmi prekvapujúce, ako podliehame tlaku okolia aj v situáciách, keď je dôležité prejaviť svoju individualitu. Publikácia Ako sa mozog s nami zahráva vás navnadí úvodným javom, pri ktorom si vyskúšate snahu mozgu prispôsobiť si skutočnosť na obraz, čo možno nie je celkom pravdivý, ale zato nás udržuje v stave istoty. A potom je už veľmi ľahké naladiť sa na autorovu vlnu a prijímať bohaté informácie. Ako som už spomenul, kniha poskytuje skôr teóriu a príklady rôznych experimentov než praktické riešenia či cvičenia. Napriek tomu je skvelým sprievodcom po zákutiach našej mysle a dôkazom, že ovládanie v hraničných situáciách a sebakontrola závisí iba od nás samotných.

Originálny názov: Votre cerveau vous joue des tours
Preklad: Andrea Černáková
Počet strán: 208

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Boje sa počas vojny neodohrávali len na fronte

Občas dám rád pred beletriou prednosť literatúre faktu, hlavne histórii alebo životopisom spisovateľov či iných umeleckých alebo kultúrnych dejateľov. Hneď ako som vo vydavateľstve Slovart natrafil na novinku s názvom Veľký sen dvoch malých národov, vedel som, že to bude tá správna kniha pre mňa. Obdobie konca prvej svetovej vojny, poznamenané obrovskými zmenami na medzinárodnej úrovni, dodnes fascinuje odbornú i laickú verejnosť, no napriek tomu je ešte veľa slepých miest, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť. A jedným z nich je vznik samostatnej Československej republiky, skrátene označovanej ako 1. ČSR. K dispozícii je, samozrejme, množstvo materiálov, mnoho z nich aj dobových, ale buď sú príliš strohé, alebo zamerané len na určitú oblasť pôsobenia jednotlivcov či skupín. Americký výskumník Kevin J. McNamara prináša vo svojej publikácii pohľad na dva aspekty predchádzajúce vzniku ČSR a poskytuje tým o niečo ucelenejší obraz na rozhodujúci okamih našich dejín.

"V máji 1917 bolo na hraničnom priechode pri odľahlom severošvédskom mestečku Haparanda ešte chladno, keď istý "Thomas George Marsden" predložil ruskej kontrole svoj falošný britský pas, aby mohol pokračovať v ceste vlakom do ruského Fínska. Tým sa začala Masarykova výprava do Ruska, pre ktorú sa rozhodol, keď sa dopočul o ruskej revolúcii. Zatiaľ čo revolúcia posunula Wilsona bližšie k vojne, Masaryka zvábila priamo do svojho víru. Táto cesta bola kľúčovým obratom v úsilí dosiahnuť jeho hlavný cieľ, ktorým bolo vybudovanie nezávislej česko-slovenskej armády a jej nasadenie na strane Spojencov." (str. 144)

Počas vypuknutia prvej svetovej vojny boli Česi a Slováci stále súčasťou Rakúsko-Uhorska. A napriek svojmu odmietavému postoju voči vládnym nariadeniam museli narukovať do habsburskej armády. Tých, ktorí sa ocitli cez vojnu v Rusku, nebolo veľa, väčšinou išlo buď o zajatcov, alebo dezertérov, no aj tak sa im podarilo stať členmi takzvanej Českej družiny. Toto zoskupenie slúžilo záujmom cárskeho Ruska a predstavovalo akýsi základný kameň formujúcich sa česko-slovenských légií. Zhodou náhod a pomerne svojských okolností sa pod ich kontrolu dostala i rozsiahla sibírska oblasť, čo bola pre mňa nová a veľmi zaujímavá informácia. Samozrejme, tých bolo nespočetne veľa, až ma mrzí, že moja pamäť nemá takú kapacitu obsiahnuť všetky. Je teda viac než pravdepodobné, že k Veľkému snu dvoch malých národov sa ešte neraz vrátim. Ale späť k obsahu. Légie sa v Rusku veľmi osvedčili a ich sen o dosiahnutí vlastného nezávislého štátu bol o ďalší krok bližšie. Plánom bolo presunúť sa do Francúzska na západný front cez prístav vo Vladivostoku, no spojenecké vlády sa rozhodli využiť časť ich síl v boji proti boľševikom. A tak mnohí odvážni Česi a Slováci zotrvali na Sibíri až do začiatku dvadsiatych rokov. Nečudo, že svoju nespokojnosť dali nahlas a razantne najavo. Iste netreba pripomínať, že zásluhou vytrvalých osobností na čele s Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom sme v tom čase už existovali v hraniciach novej, samostatnej krajiny. Občas to mali ťažké aj so spojencami, ktorí videli v česko-slovenských légiách prostriedok, ako získať jednotky pre boje, do ktorých nechceli zapojiť vlastné vojská. McNamara dáva do kontrastu spojenecké "vyššie dobro" s úsilím légií vrátiť sa domov. Masaryk a jeho priatelia sa nachádzali v neľahkej situácii, keď lavírovali medzi silnými politickými a vojenskými partnermi a získavaním podpory medzi česko-slovenskými emigrantmi v USA či Veľkej Británii. Masaryk vystupuje v tomto "príbehu" ako protagonista a jeho činy nemajú ďaleko od najväčších literárnych hrdinov. 

Kevin J. McNamara (zdroj: unl.edu)

"Vzbura legionárov mala pre Masaryka a Beneša tak kladné, ako aj záporné dôsledky. Na jednej strane strhla pozornosť svetovej tlače k legionárom a ich hnutiu za nezávislosť, čím pritiahla aj záujem predstaviteľov spojeneckých mocností. Z tohto ťažila i Česko-slovenská národná rada a jej predstavitelia. Na druhej strane, hoci Masaryk a Beneš získali možnosť komunikovať s vedúcimi činiteľmi Spojencov, tí istí činitelia ich neveľmi počúvali a často ich upozornenia ignorovali." (str. 276)

Autor ako Američan mohol ľahšie skĺznuť k jednostrannému pohľadu na vec, a aj keď občas v texte badať istú zaujatosť, nedá sa mu uprieť snaha o objektívnosť. Možno by mal niekto iný názor, no mne sa kniha čítala veľmi ľahko, Kevin J. McNamara má ústretový štýl, a hoci jeho text obsahuje množstvo faktov, nestrácate sa v nich. Skôr len zvýšia vašu zvedavosť a ak sa budete chcieť o určitom čiastkovom probléme dozvedieť viac, napomôže vám k tomu aj bohatá bibliografia. Veľký sen dvoch malých národov je skvelým sprievodcom našich dejín a zároveň napínavým i dojemným svedectvom o neveľkej skupine ľudí, pre ktorých bolo blaho národa podstatnejšie ako vlastný komfort. A o časoch, keď bolo vlastenectvo niečím reálnym, nie iba heslom pre zneužívanie a zakrývanie vlastných morálnych pokleskov. 

Originálny názov: Dreams of a Great Small Nation

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Peter Fridner

Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Inšpiratívna cesta na vedecký vrchol

Biografie nepatria medzi žánre, po ktorých zvyčajne siaham. Občas si však rád prečítam o skúsenostiach zaujímavej osobnosti, hlavne ak má jej život presah do širších sfér. Keď sa mi vďaka vydavateľstvu Artis Omnis dostala do rúk kniha Žena z Marsu, vedel som, že sa zaradí práve do tejto kategórie. Odhaľovanie záhad vesmíru je pre mňa - odchovanca humanitných vied - španielska dedina. Napriek tomu - respektíve práve preto - som sa dokázal do cesty Michaely Musilovej medzi svetovú odbornú elitu pohrúžiť ako do ktoréhokoľvek beletristického diela. Môžu za to nielen udalosti bohaté na dramatickosť či pestré prejavy charakteru, ale vo veľkej miere aj rozprávačský talent Lucie Lackovičovej. Táto šarmantná dáma, ktorá sa na poli domácej i svetovej fantastiky pohybuje ako ryba vo vode, vtisla knihe nezameniteľnú pečať výnimočnosti a ústretovosti voči čitateľom. 

"... typický vedec žije stále pod stresom. Má nízky plat, neustále je nútený publikovať, aby mohol žiadať o granty, pracuje pod neprestajným tlakom, kde získa financie na svoj výskum, a keď sa na túto časť sústredí príliš, nezostane mu čas a energia na nevyhnutnú výskumnú činnosť. Je to neustály a veľmi intenzívny kolobeh. Aj ja som v živote mala málo času a málo dovolenky, a tam som si to uvedomila naplno. Dospela som k presvedčeniu, že takto žiť nemôžem. Že zopár krátkych dní počas konferencie nemôže byť jedinou príležitosťou, ako viesť plnohodnotný život a uvoľniť sa." (str. 166)

Akonáhle som sa začítal do knihy, otvorili sa predo mnou netušené obzory. Žena z Marsu totiž nie je vôbec ohraničená jednou oblasťou ani určená čisto záujemcom o veci vesmírne. Ide v prvom rade o príbeh neobyčajne obyčajného človeka, ktorého vlastné zanietenie a odhodlanie nevzdávať sa napriek prekážkam môže byť inšpiráciou pre kohokoľvek. A nie je to len fráza, Michaela Musilová je nesmierne pozitívnym vzorom, čo sa týka dosahovania stanovených cieľov, viery vo vlastné sily a prekračovania hraníc. A to nielen v pomyselnom, ale aj reálnom zmysle. Ako by aj nie, keď našej šikovnej hrdinke nestačí na realizáciu ani len samotná planéta! Schválne som zvolil pojem hrdinka, pretože Michaela ňou v mojich očiach skutočne je. Jednak preto, že jej osudy sa čítajú ako epický príbeh, jednak pre úspechy, ktoré dosiahla a ktoré má nepochybne ešte pred sebou veľa. Astrobiológia so zameraním na výskum života v extrémnych podmienkach znie pre našinca takmer exoticky, ako čosi, čo pozná zo sci-fi filmov (dokonca tak cudzo, že mi to kontrola pravopisu podčiarkuje ako neznáme slovo 😀). Je priam neuveriteľné, čo všetko stihla počas svojich tridsiatich dvoch rokov, až má človek pri čítaní výčitky, akým spôsobom mrhá vlastným časom. Michaela má za sebou náročné štúdium na prestížnych školách v Londýne či Bristole, zúčastnila sa mnohých prednášok s poprednými osobnosťami vo svete vedy a techniky a má za sebou niekoľko pamätných expedícií. Ak si však niekto myslí, že talent, nadšenie a akademická pôda sú dostatočným základom na prienik do výšin, je na omyle. Každý veľký úspech má i svoju odvrátenú stranu - v prípade Michaely Musilovej obrovské odriekanie, zákulisné intrigy, znevažovanie zo strany mužských kolegov či mrhanie energie na žabomyšie vojny. Najhorší pocit som mal z praktík slovenskej vedy, respektíve udeľovania grantov, kde sa krásne ukazuje, akí sme vo svojej podstate skostnatení, konzervatívni a málo súci skutočne podporiť talenty, čo si to zaslúžia viac než ľudia, ktorí o nich rozhodujú. Dúfam, že si uvedomujú svoje konanie, a ak nie, azda sa im otvoria oči vďaka tejto knihe. Ešte šťastie, že sa Michaela nedala znechutiť - pretože pri jej pomerne trpkom návrate na Slovensku zohrávalo rolu viacero faktorov v pracovnom i osobnom živote - a každé poleno pod svojimi nohami spracovala a poučila sa z neho. 

Michaela Musilová (zdroj: LEAF.sk)

"SSP program na Vesmírnej univerzite je zaujímavý projekt, ktorý môže účastníkovi poskytnúť množstvo nových vedomostí, zážitkov a kontaktov. Trvá deväť týždňov a dostať sa na ňu môžu experti a študenti z oblastí, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú vesmíru. O tejto možnosti som sa dozvedela počas prvej simulovanej misie na Mars a odvtedy som sa zamýšľala nad tým (a neskôr som aj horlivo pracovala na tom), aby som sa jej mohla zúčastniť. Poplatok nie je nízky, 18 000 eur za letné štúdium nepatrí k zanedbateľným položkám, avšak benefity, ktoré táto forma vzdelávania prinesie, sú na nezaplatenie." (str. 269)

Na facebookovej stránke vydavateľstva Artis Omnis mi padlo do oka video, kde sa čitateľom prihovára Michaela Musilová osobne. Môžete si ho pozrieť na tomto odkaze. Sami uvidíte, že jedna z našich najvýznamnejších vedeckých kapacít je veľmi sympatická osoba a nezaháľa ani v čase, keď mnohí sedíme pri sviatočnom stole. Okrem informačne hodnotných slov vás v knihe Žena z Marsu čaká aj množstvo fotografií - či už čiernobielych dopĺňajúcich text, alebo v rámci plnofarebnej prílohy. Kniha Lucie Lackovičovej vznikala v náročnej dobe prevládajúcej virtuálnej komunikácie, navyše v podmienkach, keď sa "stvoriteľky" publikácie nachádzali v rôznych časových pásmach. Azda aj to svojou troškou prispelo k vzniku výnimočného diela, ktoré je poctou všetkým šikovným vedcom a vedkyniam, ktorí pristupujú k svojej sfére pôsobenia s láskou a s nadšením ju zdieľajú v snahe informovať, poučiť i povzbudiť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Naučte sa čítať vo svojich snoch

S tvorbou Antona Heretika som sa zoznámil koncom roka 2019, keď vyšla už v štvrtom vydaní jeho vysokoškolská učebnica Forenzná psychológia (Lindeni), a odvtedy som rád siahol aj po jeho ďalších tituloch. Dokáže totiž veľmi otvorene a pritom odborne priblížiť verejnosti rôzne aspekty ľudského vnútra, našich pohnútok a dôvody konania. Kniha Sny pokračuje v trende analyzovania typických znakov nášho bytia, čím nadväzuje na úspešné publikácie Zlo (Ikar, 2015) a Humor (Ikar, 2019). Pod Snami je podpísaná aj Andrea Heretiková Marsalová, autorská dvojica má bohaté skúsenosti so psychoterapiou a snami svojich klientov sa zaoberá už desaťročia. Veria totiž, že ich pochopenie nám môže poskytnúť odpovede na rozličné otázky ohľadom života a sveta. 

"Od nočných snov odlišujeme denný, respektíve bdelý sen, ktorý je vlastne produktom našej fantázie. Existuje však aj rozsiahla literatúra, ktorá sa zaoberá takzvaným lucidným snením, keď si snívajúci uvedomuje, že sníva, a pokúša sa do snového deja aktívne zasahovať. Výskum snov v NREM i REM fáze nasvedčuje, že sny osobitným spôsobom spracúvajú informácie z pamäťových skladov, čo znamená, že sú založené na našich skúsenostiach. Potvrdzujú to aj rozdiely v snoch nevidiacich, ktorí majú vrodené alebo, naopak, získané poškodenie zraku." (str. 17)

Kniha nesie podnázov Využitie v psychoterapii a osobnostnom raste. Ak teda čakáte akýsi moderný výklad snov či nadreálne záležitosti, majte sa na pozore. Samozrejme, autori sa nevyhnú okrajovo ani tejto tematike, napokon, samotné sny k tomu priam zvádzajú, ale berú ju skôr ako zaujímavosť než objektívny prvok. V kompozícii textu jasne vidieť, že Heretikovci majú skúsenosti s písaním odborných prác. Každá myšlienka je presne začlenená, každý odstavec obsahuje predmetnú ideu a každá kapitola sa venuje určitej čiastkovej problematike. Práca so snami patrí k základným metódam v psychodynamickej psychoterapii, Anton Heretik navyše vyučuje daný predmet aj na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Vďaka tomu kniha obsahuje aj viacero príkladov konkrétnych snov študentov, ktoré slúžia ako príklad postupu pri ich analýze a interpretácii. Ale to už predbieham, pretože k nim sa dostanete až neskôr. Autori vás najprv vzťahom medzi spánkom a snením a históriou výkladu snov od pravekého šamanizmu až po etablovanie psychológie ako vedy v devätnástom storočí. Táto téma by nebola ani zďaleka kompletná, nebyť významnej zmienky o Sigmundovi Freudovi či Carlovi Jungovi. Rakúšan Freud napísal prvú odbornú monografiu týkajúcu sa výkladu snov na základe svojho vlastného sna o Irme. V samostatnej kapitole nájdete aj jeho obsah a interpretáciu samotného Freuda. Okrem týchto azda najznámejších mien poskytujú autori priestor aj ďalším psychodynamickým terapeutom, ktorí nadviazali na ich prácu či prišli s novými pohľadmi. Väčšina z nich bola pre mňa nová, no ich prístupy sú nemenej zaujímavé a prínosné. Dočítať sa môžete aj o kognitívnom prístupe k výkladu snov (považuje ich za myslenie v obrazoch), o experienciálnom (považuje ich za zážitok) či integratívnom prístupe, zastúpenom Gestalt terapiou v snahe akceptovať neprijaté časti osobnosti. Anton Heretik a Andrea Heretiková Marsalová sa hlásia k eklektickému prístupu, tvorenému piatimi etapami. Priznám sa, že tento sa mi pozdával najviac, asi aj pre konkrétne príklady z praxe. Uvedené sny aj s aplikovanými metódami na ich interpretáciu a presah do života či vnútra sú skvelým návodom, ako získať nový pohľad na vlastné vzťahy či riešenie problémov. Sny sa tak skutočne stávajú nástrojom osobnostného rastu a cesta k nemu je jednoduchšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 

"Prvým krokom je zachytenie obsahu sna. Nemajme spočiatku veľké ambície. Sny si prosto zapíšme do senníka a prípadne pri nich začnime skúšať voľné asociovanie a zachytávanie emócií sna. Pri emóciách skúšajme byť špecifickí. "Nepríjemná" emócia nehovorí nič o tom, či sme zažívali úzkosť, strach, nudu, odpor, hanbu alebo pohoršenie. "Príjemná" emócia môže skrývať potešenie, slasť, radosť, nadšenie aj extázu." (str. 105)

Sny sú určené každému, kto chce zapracovať na sebe, svojich vnútorných konfliktoch aj interpersonálnych kontaktoch. Teoretická časť vám rozšíri povedomie o vývoji prístupu k sneniu, praktické cvičenia vás zas prevedú spôsobmi, ako analyzovať svet príbehov či fragmentov, ktorý napriek storočiam skúmania stále ostáva zahalený istým rúškom tajomstva. Anton Heretik a Andrea Heretiková Marsalová svojou publikáciou určite pomôžu mnohým z nás, pretože lepšie pochopiť vlastné vnútro môžeme z pohodlia domova a prakticky na dennej báze. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Grécka mytológia s prímesou britského humoru

Kniha Mýty je splneným snom každého knihomoľa, ktorý obľubuje dejiny, anglickú tvorbu a suchý humor. Stephen Fry je známy herec a spisovateľ, udomácnený tak v komediálnych, ako aj dramatických úlohách. Predstavuje prototyp vzdelaného umelca s nadhľadom, ktorý za žiadnych okolností nestráca pevnú pôdu pod nohami a na svet nahliada s kritickou zhovievavosťou. Jeho štýl je badateľný už od prvých strán publikácie venujúcej sa antickým mýtom od vzniku sveta až po peripetie kráľa Midasa. Jednotlivé príbehy sa zameriavajú predovšetkým na činy bohov a bohýň. Keďže grécka mytológia je nesmierne bohatá, autor sa sústredí len na vybrané kapitoly. Je to správny krok. Na Mýty totiž nadväzujú ďalšie knihy a zároveň nie sú prvoplánovo prepchaté všemožnými hrdinami. 

"Na Hermovi nebolo nič pomalé. Mal pohotovú myseľ, dôvtip, impulzy aj reflexy. Olympanom zalichotil voňavý dym, ktorý sa na ich počesť vznášal z vrchu Kylléne, a nový prírastok ich očaril od prvej chvíle. Dokonca aj Héra sa dala pobozkať na líce a vyhlásila, že Hermes je rozkošný. Ani sa nenazdali a chlapček sedel Diovi na kolenách a ťahal ho za bradu. Zeus sa zasmial a ostatní bohovia sa k nemu pridali. Čím by ho však poverili? Vzhľadom na jeho bystrý um a vrtké nohy bola odpoveď jasná - stane sa poslom bohov." (str. 93)

Text je spojením odborného výkladu s beletriou, na svoje si príde širšia škála čitateľov, než by sa na prvý pohľad zdalo. Krátke úseky, dynamika rozprávania a poľudštenie obyvateľov Olympu (a nielen ich) cieli tak na dospelého percipienta, ako aj na tých neskôr narodených. Nie som si istý, či sa dajú Mýty čítať aj ako rozprávky na dobrú noc, no každopádne po nich môžu siahnuť aj mladšie ročníky. Ja osobne si viem napríklad veľmi dobre a živo predstaviť, ako knihu využijem na hodinách literatúry, a nielen tam. Zaujať môžu totiž aj tých, ktorí dané príbehy poznajú. Nielenže si zopakujú známe vedomosti, ale získajú na ne nový pohľad. Staroveké epické útvary sa síce v jadre nemenia, ale v detailnom pohľade môžu poskytnúť veľký priestor pre rôzne interpretácie. Doba sa mení a spolu s ňou aj vnímanie niekdajších náboženských predstáv. Nehovoriac o výraznej historickej zložke, ktorá je stále významným zdrojom bádania. Chaos, prvé nebeské stvorenia, bohovia, ľudia... Stephen Fry začína od úplného začiatku, čo sa mi páči, pretože pre mňa osobne sú prvé pokolenie zastreté rúškom tajomna. Mám pocit, že sa im nedostáva toľko pozornosti ako iným menám a konečne sa mi rozšírilo povedomie aj o Gai, Uranovi a ich deťoch. Ba dokonca autor mnohé príbehy prepája s inými obdobiami či umeleckými dielami. Ukazuje tým presah mytológie do rôznych početných vedeckých i spoločenských sfér. Mňa zaujali najmä lingvistické "okienka", či už ide o názvy určitých miest, alebo pôvod bežne používaných termínov. Autor má skutočne pôsobivý štýl, spája totiž nespochybniteľné fakty so svojou voľnou interpretáciou a dodáva mýtom úplne nový rozmer. A hoci nám servíruje samostatné príbehy, spolu tvoria jednoliatu mozaiku, kde má každý kúsok svoje pevné miesto a bez neho by sa celkový obraz rozpadol. Mýty sú rozdelené do dvoch častí (Začiatok a Diove hračky), okrem toho v knihe nájdete aj bohatý bonusový materiál v podobe geopolitických súvislostí, dobových reálií, rozsiahleho menného zoznamu či ďalších zdrojov. Jediné, čo mi v knihe tohto typu chýba, je obsah, no spomínaný menný zoznam túto funkciu prakticky vynahrádza. 

Stephen Fry (zdroj: Twitter)

"Dnes by sme pravidelné zjavovanie sa bohov, ich zasahovanie do našich záležitostí či dokonca intímny styk s nimi považovali za výnimočné, úchvatné a znepokojivé javy, no pochabejší a namyslenejší ľudia v striebornom veku ich brali ako samozrejmosť. Niektorí králi boli takí nadutí, že neuznávali základné božské zákony a nanajvýš neúctivo ich porušovali. Bezbožné urážky majestátu  sa však zriedka obišli bez trestu. Starovekí Gréci v istom zmysle pripomínali rodičov, čo strašia deti desivými bájkami s mravným ponaučením, alebo Danteho a Hieronyma Boscha s ich varovnými pekelnými výjavmi." (str. 203)

Je možné, že zmeníte názor na niektorých kráľov, bohov či titanov. Mýty sú skvelým čítaním, ktoré nenarúša vžité predstavy, no nebojí sa analyzovať ich moderným spôsobom. V našich končinách majú grécky mýty bohatú tradíciu, preto verím, že kniha Stephena Frya poteší mnohých čitateľov. Ak ich nepotešila ako vianočný darček, určite bude vítaným spestrením domácej knižnice aj kedykoľvek inokedy. Vydavateľstvo Tatran má na svojom konte ďalší výnimočný kúsok a teším sa, keď Mýty dostanú v slovenskom preklade aj ďalších knižných súrodencov. Čakajú nás strasti aj úspechy takých hrdinov, akými boli Herakles, Odyseus či Perseus, a to si rozhodne nemôžem nechať ujsť, nehovoriac o vzlete a páde slávnej Tróje. Stephen Fry je nesporne nadaný umelec a som rád, že som objavil aj jeho literárny talent.

Originálny názov: Mythos: The Greek Myths Retold

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Jana Pernišová

Počet strán: 331

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Vo svete prírody nie je nič náhodné

Vydavateľstvo Tatran prinieslo v roku 2016 slovenským čitateľom preklad nemeckého populárno-náučného bestselleru Tajný život stromov. Hoci to nie je celkom moja oblasť záujmu, aj ja som podľahol čarovnému rozprávaniu Petra Wohllebena. Aj to zohralo dôležitú úlohu pri rozhodovaní, či sa začítať aj do novinky Efekt domina. Tá má totiž takisto vedecký charakter, no omnoho širší záber a je primárne určená mladším čitateľom. Presvedčivým je aj fakt, že kniha získala Nemeckú cenu za literatúru pre mládež, a niet sa čomu čudovať. Už keď ju vezmete do rúk, ovanie vás nostalgia detských čias. Teda aspoň v mojom prípade to tak bolo. Na jednej strane to spôsobil závan živej zvedavosti, akej je schopné iba dieťa, na strane druhej ilustrácie, približujúce sa cieľovej skupine. 

"Ale je netopier naozaj zloduch? Alebo majú ľudia len priveľkú fantáziu a tvrdia o ňom veci, ktoré vôbec nezodpovedajú pravde? Zdá sa, že pravda bude to druhé. Netopier je totiž v skutočnosti úplne neškodný. Jeho meno celkom iste patrí na zoznam dobrých, a nie zlých bytostí. Populácia netopierov je obrovská. Na svete ich žije asi 900 druhov. Netopiere sú druhým najväčším radom cicavcov po hlodavcoch. Usídlili sa v takmer všetkých kútoch našej planéty, hoci uprednostňujú trópy. V takom množstve sa prirodzene nájde aj zopár "čiernych oviec", ktoré ľuďom dokážu spôsobiť trochu nepríjemností." (str. 51)

Kresby, pod ktorými je podpísaná Serena Viola, sú občas jednoduché, inokedy zložitejšie, ale vždy verne odrážajú tému a atmosféru. Ako môžete totiž vidieť aj na základe úryvku, nejde o suchú enumeráciu faktov, ale o skutočne záujem vzbudzujúce čítanie. Neraz som sa i ja zatúžil viac do ruky ceruzku a skúsiť vytvoriť podobné obrázky. Nepochybujem, že aj mnohí mladší čitatelia budú mať rovnaké nutkanie a ich zážitok z poznávania tajov prírody sa prejaví aj v umeleckom smere. Síce... slovo "tajov" nie je celkom presné, keďže Gianumberto Accinelli nenecháva nič zamlčané, navyše využíva mnohé všeobecne známe poznatky, aby na ne nadviazal čímsi novým. Už na začiatku sa dočítate o efekte motýlích krídel, ktoré sa stali priam okrídleným výrazom, no v tomto prípade sú doplnené o konkrétny príklad. Ten vás nielen navnadí na ďalšie obracanie voňavých strán, ale tiež je prvým krokom k uvedomeniu si podstaty knihy. Nenadarmo znie jej podnázov ... neviditeľné pradivo prírody. Doslova pred našimi očami sa denno-denne odohrávajú javy, ktorým nevenujeme pozornosť, a pritom sú staršie než samo ľudstvo. Samozrejme, to by si vyžadovalo na chvíľu zastať, sústrediť sa, vnímať okolie a nechať sa opantať nemennými zákonitosťami. Ako autor správne poznamenáva, ľudia však majú skôr tendenciu meniť veci podľa svojich predstáv, nehľadiac na to, čo môžu ich zásahy spôsobiť. Jeho varovný zdvihnutý prst ale nepôsobí silene, práve naopak. Usiluje sa priviesť čitateľov k tomu, aby sa sami zamysleli nad vlastným počínaním a azda svojou troškou prispeli k aspoň malej pomoci matke prírode. 

"Prasa má pomerne rozvinutú reč. Dokáže krochkať vyše dvadsiatimi spôsobmi a dokonca aj štekať, keď sa teší. Vďaka mnohotvárnosti zvukov vedia malé prasiatka ihneď rozpoznať svoju matku. Ošípané už viackrát dokázali, aké sú odvážne: zachránili ľudí pred utopením alebo vyľakali a zahnali zlodejov. Prasacie dievča Mona nielenže zaútočilo na zlodeja, ale navyše ho aj zadržalo, kým prišla polícia." (str. 92)

Kapitoly sú delené podľa rôznych kútov sveta, čo umožňuje autorovi "cestovať" a zároveň poukázať na to, ako sa obyčajný pohyb krídel môže prejaviť i na nemysliteľné vzdialenosti. Vzhľadom na prepájanie viacerých vedných odborov je Efekt domina vhodný aj na rozvíjanie medzipredmetových vzťahov v školskom prostredí. Kniha je plná zaujímavostí, niekedy úsmevných, inokedy až bizarných, no všetky sú pravdivé a o to pútavejšie. Tušil niekto z vás, že dospelý králik vyprodukuje denne okolo 250 bobkov, alebo že v Egypte sa našlo viac mačacích múmií než ľudských? Kniha Gianumberta Accinelliho a Sereny Violy vás pobaví, nadchne i privedie k zamysleniu. A vydavateľstvo Tatran si môže blahoželať k ďalšiemu skvelému počinu, ktorý obohatí každú domácu knižnicu. 

Originálny názov: Der Dominoeffekt

Preklad: Eva Melichárková

Počet strán: 128

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.