Rodinu a zlo si človek nevyberá

S britskou autorkou Lisou Jewellovou som sa zoznámil už pred niekoľkými rokmi, keď začínala na poli chick-lit - sviežich romantických komédií. V tej dobe sa však jej štýl vyznačoval pomerne nízkou dynamikou, v texte bolo na môj vkus málo dialógov, a preto som už po jej ďalších knihách nesiahol. Vydavateľstvo Tatran mi ale nasadilo chrobáka do hlavy, keď na náš trh začalo prinášať Jewellovej psychotrilery. Bol som zvedavý, do akej miery zmena žánru autorke sadla, Tatran je navyše zárukou kvality, a tak som jej dal druhú šancu. Názov Rodina v podkroví evokuje komorný, stiesnený príbeh, no napokon dostanete omnoho viac. A ja som veľmi rád, že som na túto Angličanku celkom nezanevrel, pripravil by som sa totiž o skvelé čítanie. 

"Lucy kráča za drobnou ženou cez halu. Odvráti pohľad, keď zbadá miesto pod schodiskom, kde ju Michael vo štvrtom mesiaci tehotenstva odstrčil tak, že skončila so zlomenou rukou a s prasknutým rebrom. Vyhýba sa aj miestu na stene, do ktorého jej opakovane udieral hlavu, lebo mal zlý deň v práci - aspoň tak to vysvetľoval o hodinu, keď sa ju snažil presvedčiť, aby neodchádzala, lebo ju tak miluje, že bez nej nemôže žiť. Aké ironické, keďže teraz je ženatý s niekým iným a očividne nažive." (str. 54)

Príbeh sa odvíja v troch líniách - dve sa odohrávajú v súčasnosti a tretia začína v roku 1988. Do toho si pripočítajte množstvo postáv, či už žijúcich pod jednou strechou, alebo sa pomaly pridávajúcich do košatej dejovej línie. Lisa Jewellová však dokáže svoje postavy ľahko ustriehnuť, takže sa v nich nestratíte a naplno si užijete ich vzťahové, majetkové aj spoločenské peripetie. Ústrednou hrdinkou je Libby, ktorej pôvod je dlho zastretý tajomstvom, až kým nedostane po dvadsiatych piatych narodeninách list a s ním aj dedičstvo, o akom sa jej ani nesnívalo. V dome, čo jej pripadne, sa však kedysi odohralo krvavé predstavenie, vznášajúce sa nad protagonistami ako tieň. Libby sa ocitá v centre diania, pretože zločin si ešte nevybral svoju daň a ktosi čaká iba na jej príchod... Rodina v podkroví je temný triler, ktorý vás svojou atmosférou vtiahne už na začiatku. Rozpráva o tom, čo všetko sa môže stať, ak sa v jednej domácnosti stretne viac rodín, i keď, samozrejme, v extrémnom prevedení. Avšak zloženie obyvateľov je také pestré, že ide o skutočnú sondu do psychiky a medziľudských vzťahov. Sociálna nerovnosť, manipulácia, podriadenosť... Spolunažívanie si vyžaduje určité pravidlá, no v nesprávnych rukách sa môžu rýchlo zvrtnúť priam na sektárske vynucovanie ich dodržiavania. Libby a líniu hriechov minulosti, reprezentovanú Henrym Lambom, dopĺňa Lucy, matka dvoch detí, potýkajúca sa so zlou finančnou situáciou a traumou z nešťastného manželstva. Postupne sa nám odkrýva pozadie a prepojenie všetkých postáv a napäto očakávame ich rozuzlenie. V tomto smere mi kniha pripomenula román Temné miesta od Gillian Flynn, kde sme tiež mali poňatie o zločine, no nie o jeho okolnostiach. Lisa Jewellová však uchopila tému o niečo intenzívnejšie, cieli viac na rodinné vzťahy než na komunitu a dejom sa tiahne myšlienka, že pred vlastnými démonmi sa ujsť nedá, treba im jednoducho čeliť.

Lisa Jewell (zdroj: Twitter)

"Tesne po tom, čo sa mama priznala, že David nás núti dávať všetky peniaze na charitu a že s nami bude bývať navždy, som ho videl bozkávať Birdie. Bolo mi z toho úplne zle, z viacerých dôvodov. V prvom rade, ako viete, Birdie bola odporná. Už len pomyslenie na jej úzke pery na Davidových, na jeho ruky na jej kostnatých bokoch a jej nechutný jazyk krúžiaci v tmavej a vlhkej jaskyni vytvorenej z ich úst, no fuj. Ďalej, bol som dosť konzervatívny a pomyslenie na neveru sa mi bytostne hnusilo." (str. 125)

Nápad s nasťahovaním sa rodiny do domu k iným obyvateľom je sám osebe skvelým motívom, Rodina v podkroví ho využíva na maximum. Po prečítaní knihy by to napadlo asi málokomu, David a jeho praktiky poskytujú dostatočne odstrašujúci príklad. V súvislosti s tým je skvelé, ako autorka pracuje s charaktermi svojich postáv. Máloktorá z nich je čierno-biela, prvotný dojem môže byť mylný a časom sa odhalia pravé tváre. Páči sa mi aj obálka románu - farebná kombinácia je pútavá a tajomná a tmavé múry s jediným svietiacim oknom trefne odrážajú príbeh i atmosféru. Svoj návrat k Lise Jewellovej hodnotím ako správny a určite pri nej vytrvám aj v budúcnosti.

Originálny názov: The Family Upstairs
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Angelovičová
Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Nezatvárajme oči pred (skrytou) bolesťou

Niežeby boli niektoré bolesti neviditeľné, len si ich občas hneď nevšimneme, prípadne im neprikladáme veľký význam. A tak sú ich nositelia odsúdení trpieť v ústraní, v tichosti, neschopní vysporiadať sa s ich príčinami či dôsledkami. Svoje o tom vie aj Adriana, hlavná postava debutovej prózy Kataríny Gulai. Autorka je učiteľkou na gymnáziu, no ak by niekto čakal, že učí slovenčinu alebo iný príbuzný predmet, bude prekvapený. Katarína Gulai totiž vyštudovala matematiku a fyziku. Azda aj preto je jej text vecný, priamy a zobrazuje danú tému tak komplexne. Stály kontakt s mladými ľuďmi určite pomohol autorke pri "prevtelení sa" do šestnásťročného dievčaťa, ale dôležitú rolu zohrali i osobné skúsenosti.

"Zaťala som zuby a mlčala. Stále to bolí. Nechápem prečo, veď som si mohla zvyknúť, že ma pri každej príležitosti urážajú. Že by som ich mala stále rada? Ani neviem... mamu asi áno, aj keď ma nenávidí. Ale keď ich mám rada, prečo potom nechcem byť s nimi... prečo chcem ísť stále domov, ale nie sem, jednoducho niekde inde domov? Je to celé komplikované. Zase ma rozbolela hlava. Rozmýšľam nad tým skoro každý večer, ale nikdy nič nevymyslím. Len ma to rozplače. Celý život je zložitý a neviem si dať rady." (str. 97)

Sám ako učiteľ viem, že tínedžeri všetko prežívajú veľmi intenzívne, emócie sú hnacou silou ich činov a túžia po pochopení, aj keď niekedy nasadia drsnú masku. Najhoršia pracuje s motívmi, čo oslovia širokú cieľovú skupinu. Napriek veku hrdinky nepovažujte knihu za určenú primárne dospievajúcim čitateľom. Práve naopak, siahnuť by po nej mladi i dospelí, pretože otváranie očí a odhaľovanie nepríjemnej pravdy nehľadí na vek. Adriana predstavuje svoj príbeh, no je nepochybným faktom, že podobných "Adrián" je medzi nami veľa a nemusíme mať o nich ani potuchy. Adriane nerozumie ani najbližšie okolie, ba čo viac, ani sa o to nesnaží. Veď už je predsa na strednej a dokáže sa o seba postarať sama... Zanedbaná výchova, ponižovanie a nezáujem sa podpisujú pod Adrianinu psychickú nerovnováhu, čo vedie k slabým sociálnym kontaktom, nízkemu sebavedomiu a nakoniec k sebapoškodzovaniu. Depresia, agresivita a rebelantstvo neraz kráčajú ruka v ruke a bez pomoci je ťažké nastoliť si správny smer. Nečudo, že Adriana stráca dôveru v ľudí (dospelákov - učiteľov) aj systém. Vinu však nehľadá iba v nich, ale aj v sebe. Je to viac-menej prirodzené, keď denne počúva, aká je neschopná a nikdy z nej nič nebude. Je ľahké človeka odsúdiť, zvaliť správanie vybočujúce zo zaužívaného normálu na búrenie hormónov, ale hľadať príčinu či nebodaj zjednať nápravu je už omnoho náročnejšie. Kto je v tom prípade horší? Trpiaca duša alebo ignorujúca spoločnosť? Katarína Gulai neposkytne všetky odpovede, ale rozhodne vás podnieti klásť si otázky. Ak to bolo jej cieľom, spĺňa ho v plnej miere. 

"Neviem, či sa každému občas stane, že potrebuje objatie, a namiesto toho naňho všetci vrieskajú. Dnes sa to stalo mne a je to fakt nahovno pocit. Prišla som tam. Nestihla som sa ani vyzuť, už som dostala facku. Revali na mňa ako zmyslov zbavení, vraj prečo im robím hanbu, čo o nás povedia, že som nenormálna a že či mám málo roboty, že mi ju pridajú. Presne, ako som očakávala. Nenávidia ma. A ja nenávidím ich." (str. 140)

Najhoršia nie je rozsiahla kniha, ale je rozpracovaná dostatočne. Príbehu pomáha aj subjektívny rozprávač, podporený denníkovou formou. Adrianine myšlienkové pochody sledujeme od 15. februára do 5. júna a za ten čas ich spoznáte naozaj dôkladne. Keďže ide zápisky, text je tvorený krátkymi úsekmi, čo pôsobí dynamicky a knihu vďaka tomu prečítate raz-dva. Dojem z nej však pretrvá omnoho dlhšie, Katarína Gulai vie, ako ho umocniť, čomu zodpovedá aj jej doslov. Pôsobí ako úprimné vyznanie, varovný prst a podnet k zamysleniu. Vzhľadom na toto všetko dúfam, že jej román nebude iba jednorazovou záležitosťou, ale prinesie nám aj ďalšie silné príbehy.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Nová séria pre fanúšikov magickej Ravky

Leigh Bardugo prichádza s ďalšou sériou z kráľovstva, ktoré sa dlhodobo zmieta na prahu svetla a tmy. Zjazvený kráľ vychádza z príbehov gríš, s ktorými sa už slovenskí čitatelia mali možnosť zoznámiť vďaka sériám Vrania šestka a Tieň kostí. Priamo na ne i nadväzuje, hoci zároveň obstojí aj ako samostatný celok. Samozrejme, vždy je lepšie poznať celkové univerzum, dej vám tým poskytne omnoho väčší zážitok a lepšie pochopíte vývoj postáv a ich charakterov. Noví čitatelia zas budú určite zvedavosťou vyburcovaní zistiť, čo predchádzalo dianiu v aktuálnej novinke, takže takisto neobídu skrátka. Leigh Bardugo totiž vie namiešať pestrý koktejl s poriadnou dávkou fantázie, ktorá vás prenesie do iného sveta a odpúta od bežných starostí. 

"Prečo mu záležalo na tom, čo bude s Ravkou? Zničenou, biednou, frustrujúcou Ravkou, Veľkou dámou. Uplakaným deckom. Topiacim sa mužom, ktorý vás namiesto toho, aby sa nechal zachrániť, stiahne pod hladinu. Krajinou, ktorá brala tak veľa a nevracala nič. Možno preto, že vedel, že on a jeho krajina sú rovnakí. Nikolai vždy túžil po niečom viac. Po viac pozornosti, viac lásky, niečom novom. Nezvládali ho jeho učitelia, pestúnky, matka. Nikto úplne nevedel, čo s ním." (str. 203)

Mágia je príťažlivá, krásna a prestížna, no rovnako dokáže byť zničujúca a krutá. Jej zneužitie viedlo ku krvavým bojom, v ktorých prišlo o život mnoho udatných gríš, vojakov a priateľov. Kráľ Nikolai stojí teraz na čele poznačenej krajiny, ale ľud ho víta ako záchrancu a symbol lepších zajtrajškov. Zjazvené telo však neukrýva iba dušu hrdinu. Nikolai si v sebe nesie aj temného démona a je len otázkou času, kedy sa prihlási o slovo. A keď ho začne temnota ovládať a on lačnie po krvi, musia sa do pátrania po spôsobe, ako démona premôcť, zapojiť aj Nikolaiovi blízki. A hoci je táto dilógia podľa názvu (Nikolai Duology) zameraná hlavne naňho, príbeh sa veľkou mierou sústredí ešte na tri ďalšie postavy. Generálka Zoja pomáha Nikolaiovi udržať si trón, ona sama má bohaté skúsenosti s náročnými úlohami, hoci niekedy jej myšlienkové pochody skôr brzdili dej a pôsobili neprimerane jednoducho. Špiónka Nina sa mi javila ako najzaujímavejšia postava s jasným cieľom a uveriteľnými pocitmi. Záhadné hlasy, smútok za mŕtvym milencom a priateľstvo s mladým dievčaťom sú základom, na ktorom sa dá stavať jej osud i v ďalšej časti. A napokon Isaak, až nečakane sympaticky neohrabaná postava, ktorého vykreslenie sa veľmi ľahko mohlo zvrhnúť na zbytočné šaškovanie, ale Leigh Bardugo to dokázala ustriehnuť a Isaak dodáva príbehu potrebný nadhľad a humor. V mnohých súčasných knihách žánru young adult sa rozvíja nešvár v podobe zľahčovania vlastných skutkov. Hrdinovia bojujú, zabíjajú, prichádzajú o blízkych, no ich psychika sa s tým vysporiada veľmi ľahko a rýchlo. Zjazvený kráľ si našťastie razí inú cestu, ukazuje, že každý čin má svoje dôsledky a aj postavy si radšej dvakrát premyslia, kým vykonajú čosi razantné. Nevrhajú sa bezhlavo do súbojov, zvažujú ťahy nepriateľa a možné reakcie ľudí. Ide síce o detail, ale v kontexte cieľovej skupiny a jej vnímania sveta dosť podstatný.

Leigh Bardugo (zdroj: iNews)

"Zoja si položila hlavu na drakov krk a cítila, ako ju zaplavila sila. Počula, ako jej srdce bije v rytme s jeho, pomaly a neúnavne, a potom hlbší zvuk pod ním, tichší, zvuk, ktorý sa dotýkal všetkého, zvuk vesmíru, tvorenie v srdci sveta. Želala si, aby na to bola dostatočne silná, ale čokoľvek od nej Juris chcel, nedokázala to spraviť. Si prostredník, Zoja. Privedieš griše späť k tomu, čím mali byť, kým ich moc časom a nešťastím nepodľahla skaze. Ale iba ak dokážeš otvoriť tie dvere." (str. 382)

Je možno trochu netypické, že vydavateľstvo Slovart vydáva súbežne dve série zo sveta gríš, vzhľadom na následnosť deja to môže byť trochu mätúce, ale obidva rozsiahle príbehy si určite zamilujete. Zjazvený kráľ spája romantiku, fantáziu, mágiu, politiku a morálne hodnoty a povyšuje young agult na žáner, ktorý sa už dávno nespája iba s upírmi a vlkolakmi. A tiež pekne ukazuje, že porazením nepriateľa sa nič nekončí, nanovo vystavať zničenú krajinu si takisto vyžaduje nemalé úsilie. Ravka, inšpirovaná dávnym Ruskom, stále nestráca nič zo svojho čara a poskytuje Leigh Bardugo mnoho možností, ako naložiť s ďalšími osudmi obľúbených postáv...

Originálny názov: King of Scars
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Nikolai Duology)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 487

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Oslava tridsiatky vo veľkom štýle

Znie to až neuveriteľne, ale Dominik Dán dosiahol krásnu hranicu tridsiatich kníh. Úctyhodný počet titulov nesvedčí iba o nevysychajúcej studnici nápadov, ale predovšetkým o živom záujme širokej škály čitateľov. Fanúšikovia dánoviek si už zvykli očakávať kriminálku s typickou žltou páskou v období letných dovoleniek a pred vianočnými sviatkami. Tentoraz sme si síce museli počkať až do polovice leta, ale oplatilo sa. Pätnásť rokov na literárnej scéne prinieslo romány zasadené do rôznych dekád, a hoci sa Klbko zmijí odohráva v roku 2009, jubilejným titulom akoby sa autor vracal ku koreňom. Okrem tradičnej vraždy a peripetií partičky detektívov sa totiž príbehom tiahne i jasný spoločenský odkaz a kritika politických pomerov. 

"Veliteľ dvojice pristúpil k majiteľovi, natiahol ruku a z tesnej blízkosti mu strelil do čela. Barom sa rozľahol ohlušujúci výstrel, Vasilkovi odletela hlava dozadu. Stál pevne iba na jednej nohe, okamžite stratil rovnováhu, urobil polobrat, treskol na zem tesne vedľa barmana. Všetko sa odohralo tak rýchlo, že prevádzkar Robo ani nestihol zlodejov upozorniť na dôležitý detail - že ich majú nahratých na kamerách. Majiteľ herne Ivan Vasilko v ten večer tržbu nezrátal - nebolo čo. Navyše bol na mieste mŕtvy." (str. 43)

Autor nestráca nič zo svojho typického štýlu. Stránky knihy sú plné príslovečného humoru plynúceho z pevných vzťahov chlapcov zo stoštyridsaťjednotky, ale i z nadhľadu, akým Dán pristupuje k negatívnym črtám ľudského charakteru. To so sebou prináša svižné dialógy a prípad, kde opäť zohrajú kľúčovú úlohu nízke pudy. Tentoraz sú však podporené aj systémom, umožňujúcim zneužívať vlastné čierne diery, čomu zodpovedá aj obálka knihy. Sudcovské kladivko motivované finančnou injekciou dokáže zázraky a jeho praktiky a dôsledky sú citeľné aj v tomto románe. Práve preto zaraďujem Klbko zmijí k top dánovkám, nejde totiž iba o zábavné sprevádzanie riešením prípadu, ale reakciou na stále aktuálne dianie. To však neznamená, že si pri čítaní primerane neoddýchnete. Dominik Dán má vyvážený štýl a aj vážne veci dokáže podať s ohľadom na širokú čitateľskú obec. Za dlhé roky na našej scéne vie, čo jeho fanúšikovia chcú a žiadajú, a ešte ani raz ich nesklamal. A akým zločinom sa vlastne zaoberajú parťáci z Nášho Mesta? Ich cesty vedú od podsvetia až po pokrivených funkcionárov. Znovu sledujeme dve súbežné dejové línie, ktoré sa postupne pretínajú a odhaľujú širšie súvislosti. Vo svojej posteli je popravený okresný prokurátor a krátko nato je zastrelený aj kandidát na starostu. To samo osebe zaváňa politikou, no aj tí, čo sa neradi miešajú do panských huncútstiev, si prídu na svoje. Hlavne zásluhou ústredných hrdinov, ktorých tiež čakajú výrazné zmeny. Tridsať titulov si nesporne vyžaduje svoju daň ani naše obľúbené postavy nie sú všemocné. Nechcem veľa prezrádzať, ale ak poznáte deje predošlých kníh, viete si ľahko domyslieť, kto z vraždárov to má nahnuté...

"O cédečko už prejavil záujem aj vyšetrovateľ, čo bolo samozrejmé, ale ozvala sa aj dozorujúca prokurátorka, aj tá chcela vidieť celú lúpež a vraždu na vlastné oči. Nadšení tým neboli, no protestovať nemohli, všetky zainteresované strany v prípravnom konaní mali na cédečko právny nárok. Neboli nadšení, no nie preto, žeby boli lakomci, to určite nie, jednoducho dobre vedeli, že za obsah nahrávky ručia iba dovtedy, kým bude vo Váňovej plechovej skrini." (str. 123)

Klbko zmijí je pekným vyvrcholením autorovej tvorby. Síce to znie, akoby sa mal pratať do spisovateľského dôchodku (pevne verím, že má ešte kvantum inšpirácie pre ďalšie knihy), ale v tomto románe zúžitkoval všetky pozitíva svojich diel. V kriminálnej aj ľudskej rovine. Vstup do štvrtej desiatky zrejme nadviaže tam, kde sme skončili, záver knihy totiž ponechal otvorené dvierka. A ak si Dominik Dán udrží nastavenú latku, čaká nás ďalší literárny skvost.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Láska žiarivejšia než diamant (?)

Otáznik v nadpise som použil kvôli určitej neistote, čo sa ma zmocnila pri čítaní novinky Jane Featherovej. Čosi totiž na mňa podprahovo pôsobilo rušivo a až neskôr som si uvedomil, kde bol pes zakopaný. V samotnom vzťahu medzi hlavnými postavami, v ich správaní a vzájomnej interakcii. Je paradoxné, že práve to je základom historickej romance, navyše u takej zabehnutej autorky, akou Featherová nepochybne je. Ale pekne poporiadku... Diamantové pokušenie je prvou časťou trojdielnej série Londýnske klenoty. Zatiaľ čo väčšina romancí sa odohráva v regentskom či viktoriánskom období, tu sa ocitáme na začiatku 20. storočia. U danej spisovateľky to nie je, napokon, nič výnimočné, v eduardovskom Anglicku sme sa pohybovali aj v predošlej sérii Sestry Duncanové. 

"Hnev nebol žiadnou obranou pred vynárajúcimi sa spomienkami na dobré časy, keď sa nemohli jeden druhého nabažiť, keď by zaňho aj dýchala, keď jej telo túžilo po ňom, kedykoľvek nebol s ňou. Až do minulej noci si myslela, že sa jej podarí ovládnuť tú šialenú túžbu - veľmi jej v tom pomáhal hnev zmiešaný do žiaľom -, no potom... včera v noci sa stalo, čo sa už neodstane. A teraz sa znovu cítila bezbranná pred náporom všemocnej vášne, ktorá prevyšovala jej hnev, ba aj dobiela rozžeravenú zúrivosť, čo blčala v ňom, keď takým neznesiteľným spôsobom zasahoval do jej záležitostí, a pritom sa samoľúbo nazdával, že si ju podmaní." (str. 84)

V roku 1902 sa Diane Sommervillová vracia do Londýna z Južnej Afriky po tom, ako v búrskych vojnách prišla o brata Jeremyho. Ako dedička diamantových baní sa prirodzene ocitne v hľadáčiku lovcov vena, osud (či skôr Jemeryho konanie) jej však opätovne privedie do cesty Ruperta Laceyho, neverného bývalého snúbenca. Vplyvom okolností sú nútení zotrvávať pod jednou strechou, čo by sa zaručene nestretlo s pozitívnym prijatím zo strany prudérnej spoločnosti. A tak sa dohodnú na predstieranom manželstve, z čoho, samozrejme, vyplynie vzájomná príťažlivosť a potláčané city. V tomto smere je Diamantové pokušenie skvelým čítaním, autorka dokonca ako zvyčajne reflektuje aj dobovú atmosféru a reálne udalosti. Búrske vojny a ich dopad na život vyšších vrstiev v Anglicku nie sú častým motívom, preto som uvítal tento malý exkurz a neraz som pri čítaní ľutoval, že sa Featherová radšej nezamerala na osudy Sommervillovcov v Južnej Afrike... Možno by si hlavní hrdinovia väčšmi uvedomovali svoje detinské správanie v porovnaní s východiskom celého príbehu. Rupert sa po celý čas prejavuje ako dominantný macho, ktorý chce Diane ovládať, nevie sa zmieriť s jej rozhodnutiami, ba ešte aj jeho bozky či posteľné scény sú ovplyvnené panovačnosťou. Chápem, je to drsný chlap a Diane očividne imponuje jeho autorita, no nazdávam sa, že súčasný čitateľ (či skôr čitateľka) sa so vzťahom tohto typu stotožní iba ťažko. Ani Diane v tomto zmysle nevyznieva dvakrát príjemne, občas sa správa ako dieťa, ktoré sa nechce podeliť so svojimi hračkami, a napriek prežitým útrapám a zodpovednosti na svojich pleciach sa neraz prejaví rozmaznane a povrchne. 

"Rupert potichu zahrešil. Keď sa vrátili z Deerfieldu, robil si nádeje, že všetko pôjde ľahšie, no napriek vzájomným dohodám, napriek fantastickej noci s diamantmi Diana vytrvalo žila vlastným životom, nezávisle od neho, svoju časť domu brala ako svätyňu. Vyzeralo to, akoby dvaja odlišní ľudia viedli celkom odlišné životy. V noci boli vášnivými milencami, ale za jasného denného svetla Dianu hnevala jeho prítomnosť, ako aj pretvárka na verejnosti - tú dodržiavala rovnako ako predtým. Kým v tomto nedôjde k náprave, nič sa nezmení." (str. 138-139)

Odhliadnuc od charakterov ústredných postáv je Diamantové pokušenie tradičnou romancou, ktorej prospieva posunutie deja do 20. storočia. Zakomponovanie motívu drahokamov sa ukazuje ako vhodne zvolený krok, ktorý má šancu utiahnuť celú sériu. Preto verím, že v ďalších častiach sa dočkáme rozumnejších postáv, ktoré nebudú iba plochými archetypmi. Jane Featherová je skúsená spisovateľka, prinášajúca hlbšie problémy, a tak je moje očakávanie viac než opodstatnené a určite na ňu nezanevriem pre jeden malý prešľap.

Originálny názov: Tempt Me with Diamond
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Londýnske klenoty)
Preklad: Nina Mikušová
Počet strán: 213

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Temné hmoty boli iba začiatok

Bol som ešte iba študent, keď v slovenskom preklade vyšla séria Temné hmoty. Philip Pullman ma razom preniesol do sveta zvieracích démonov, tajomných a mocných rádov a detí, ktoré chceli nájsť len pokoj v kruhu rodiny. Tento rok nám televízie BBC a HBO ponúkli nové seriálové spracovanie Lyriných dobrodružstiev, čo sa ukázalo ako správny krok. Nielenže ide o kvalitný počin, ale osviežili pamäť mnohým čitateľom, ktorí sa teraz môžu pustiť do Pullmanovej aktuálnej série Kniha prachu. 

Jej prvá časť La Belle Sauvage (meno lode) je prequelom Temných hmôt a predstavuje nových hrdinov - obetavého Malcolma a starostlivú Alice. Lyra má v tomto čase iba osem mesiacov, ale jej úloha v deji je nemenej dôležitá. Je zvláštnym úkazom, že druhý diel sérií je neraz slabší a tvorí iba akúsi stredovú výplň, ale to nie je tento prípad. Tajné spoločenstvo totiž prekvapuje v mnohých smeroch. 

"A tak sa plahočili hlboko do Temného močiara, cítili, ako ich slizké ruky chytajú za členky, počuli okolo seba strašidelný šepot a vzdychy, až napokon prišli k miestu, kde ležal ten starý kameň, na ktorom sa mihotala sviečka vyrobená z tuku mŕtvoly. Zdvihli kamenné veko a tam ležala mŕtva luna, jej zvláštna krásna tvár bola studená a oči zavreté. Potom však otvorila oči a všetko ožiarilo jasné strieborné svetlo." (str. 204)

Najväčším rozdielom je časový skok, Lyra je už totiž dospelá žena a od udalostí v prvej časti nás delí dvadsať rokov. To poskytuje autorovi možnosť zakomponovať do príbehu aj témy blízke čitateľom na prahu adolescencie - hľadanie si miesta vo svete, nutnosť akceptácie či objavovanie svojich silných i slabých stránok. Lyra to všetko prežíva o to intenzívnejšie, že je odtrhnutá od sveta, v ktorom dovtedy žila, kvôli starodávnym textom. V tomto smere sa mi páči väčší prienik do záležitostí ohľadom démonov - zvierat reprezentujúcich duše ľudí, ktoré na seba môžu brať rôznu podobu, až kým človek nedospeje. Lyra prestáva rozumieť svojmu vernému démonovi Panovi, zmieta sa v pochybnostiach, stráca schopnosť ovládať prístroj alethiomer i vlastnú fantáziu. Pomôcť by jej azda mohli Malcolm a Alice, no Lyra sa vplyvom svojho úpadku dostáva do sveta plného zrady a... tajných spoločenstiev. Protihráčmi na poli dobra a spravodlivosti sa stávajú Marcel Delamare a Olivier Bonneville, ktorých zámery sú uveriteľné a nie sú iba postavičkami vytvorenými pre potreby príbehu. Sú jeho plnohodnotnou súčasťou a ich scény som si užíval. Tu sa zároveň pekne prejavilo prepojenie kníh, pretože Tajné spoločenstvo plne využíva dianie v Temných hmotách, jeho presah je takisto dôležitou časťou celej mozaiky. Ak ale nepoznáte predošlé knihy, nemusíte sa obávať, všetko je náležite vysvetlené a nebudete sa cítiť stratene. Dej vás rýchlo vtiahne svojou pestrosťou, výborne vykreslenými postavami, motívom pomsty za smrť rodiča i politických machinácií. Navyše sa prostredníctvom Lyry dostanete do rôznych častí sveta a ani sa nenazdáte, prevraciate strany v strhujúcom finále. 

"Marcel Delamare sa zriedka hneval. Jeho nesúhlas mal formu tichého, chladného a presne odmeraného trestu pre tých, čo ho nahnevali. Robil to tak nenápadne, že tí, čo mu boli vystavení, sa najprv cítili polichotení, že upútali jeho pozornosť, až kým si neuvedomili jej nepríjemné následky. Lenže to, čo urobil Olivier Bonneville, ho viac ako nahnevalo. Bola to priama a do očí bijúca neposlušnosť, ktorá si zasluhovala exemplárny trest." (str. 386)

Keďže mám pocit, že som ako čitateľ rástol spolu s Lyrou, Tajné spoločenstvo pre mňa získalo úplne iný nádych, než keby som k nemu pristupoval ako ku každej inej knihe. V porovnaní s predošlými časťami je o čosi temnejšie, vážnejšie, venuje sa hlbším témam a viac núti čitateľa k zamysleniu sa nad prepojeniami s našou spoločnosťou. Práve preto si zároveň myslím, že niektorí čitatelia môžu byt trochu sklamaní. Nie je tu veľa akcie, sám som jej pôvodne čakal o niečo viac, no nevadilo mi to. Philip Pullman má natoľko príťažlivý rozprávačský štýl, že dokáže udržať pozornosť aj menej prvoplánovo.

Originálny názov: The Secret Commonwealth
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Kniha prachu)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 614

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Čo je horšie - strach z možného nebezpečenstva alebo samotná hrozba?

Sebastian Fitzek sa prihnal do našich končín ako rozbehnutý vlak a ani stav našich železníc mu nezabráni, ani spomalil. Nemecký autor psychotrilerov totiž napĺňa definíciu daného žánru viac než dostatočne a fanúšikovia netrpezlivo očakávajú každú jeho ďalšiu knihu. Zlodej duší je deviaty titul, ktorý vychádza v slovenskom preklade zásluhou vydavateľstva Tatran. Keďže Fitzek píše samostatné romány bez zaradenia do sérií, môže po ňom siahnuť i nový čitateľ, skalný fanúšik zas dostane to, čo od svojho obľúbenca očakáva - strhujúci dej, pohrávanie sa s vnímaním postáv, krátke kapitoly... Typický rozprávačský štýl je zárukou, že čítanie sa nezunuje, ale stane sa z neho návyk. Bonusom je tentoraz je priam mrazivá hororová atmosféra. 

"Vo chvíli, keď unikajúceho pacienta pohltila snehom zaviata temnota, sa opäť všetko zrýchlilo a v deravej sieti Casparovej pamäte sa zachytila prvá hmatateľná spomienka. Caspar poznal muža, ktorý práve vyskočil z okna. Jeho tvár mu bola taká dôverne známa ako zápach zhoreného papiera, ktorý cítil v nose. Jonathana Brucka vídal často. Naposledy pred niekoľkými minútami, chvíľku predtým, ako ho Linus zobudil. Jeho tvár sa vynímala na fotografii, ktorá v jeho nočnej more noc čo noc horela na sedadle spolujazdca." (str. 57)

Práve strach je hnacím motorom knihy a postáv a motívom, ktorým Fitzek akoby vzdával pomyselnú poctu rôznym filmovým tvorcom či kultovým spisovateľom. V texte môžete občas natrafiť aj na pomerne zrejmé odkazy na rôzne diela, čím sa Zlodej duší o čosi zábavnejším čítaním. Nie však v zmysle deja, ten je pochmúrny a temný, ako to len umožňuje prostredie psychiatrickej kliniky s vrahom číhajúcim na jej chodbách. Tí, čo sú už oboznámení s autorovou tvorbou, vedia, že ak dá občas hrdinom vydýchnuť, väčšinou ide iba o ticho pred poriadnou búrkou. V prípade Zlodeja duší hrmí neustále, o pokoji nemôže byť ani reči. Oným zlodejom je únosca mladých žien, ktorý svojim obetiam ubližuje v duševnej rovine, zatiaľ čo po fyzickej stránke ostávajú nedotknuté. A práve tento páchateľ sa dostáva na kliniku, kde sa vyskytuje aj hlavný hrdina Caspar trpiaci silnou amnéziou. Okrem toho je klinika odrezaná od sveta pre snehovú víchricu. Že vám to pripomína iné Fitzekove romány? Máte pravdu, ale Sebastian do bodky napĺňa frázu o tom, že aj opakovaný námet môže byť spracovaný rozličnými (a originálnymi) spôsobmi. Ako v každom správnom horore tu máme pestrú zmes zúčastnených postáv - od pacientov cez terapeutku a správcu kliniky až po sanitára, ktorý tam uviazne pre zlé počasie. Kto napokon prežije? To je otázka, ktorá vám nedovolí knihu len tak odložiť, navyše, ak si zakaždým poviete, že si prečítate ešte jednu kapitolu. Je to veľmi nebezpečné, pretože Fitzekova kompozícia disponuje krátkymi úsekmi textu, dynamiku okrem toho zvýrazňuje aj plynutie času. 

"Počul, ako mu zapraskalo v ľavom pleci, a vykríkol. Bohužiaľ, utlmené bolo iba jeho vedomie, nie prah bolesti. Keď sa chcel oprieť o stôl s nástrojmi, aby sa zdvihol, prevrátil ho. Inštinktívne zdvihol skalpel, ktorý mu spadol rovno pred koleno, ale potom ho vymenil za injekciu. Keby sa musel brániť, dobre mierená injekcia zaúčinkuje rýchlejšie, aj keď už nie je plná. Vykríkol, lebo omylom preniesol váhu na nesprávnu nohu a črep sa mu zabodol ešte hlbšie do chodidla. S vypätím všetkých síl rúčkoval okolo pitevného stola." (str. 155)

Ďalším prvkom, ktorý Fitzek opätovne využíva, že rámcové rozprávanie. Vieme, že dianie je prakticky skúmanie lekárskej správy z experimentu, čo len zvyšuje vašu nedôveru a kladenie si otázok. Čo je skutočné, čo je iba manipulácia? Samozrejme, dalo by sa nájsť aj zopár menej podnetných súčastí knihy - občasné násilie akoby pre efekt, "nesmrteľnosť" a záporáka, ktorý sa vyzná hádam vo všetkom, čoho sa dotkne, či počiatočný zmätok v príbehu. Postupne sa doň vžijete a každou stranou sa vám z neho odhalí čoraz viac. Zlodej duší je ukážkovým psychotrilerom, preto neváhajte a vstúpte do kliniky, kde nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad...

Originálny názov: Der Seelenbrecher
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Andrej Zahorák
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.