Choroba a hlúposť si ciele nevyberajú

Michal Slanička je už zabehnutý spisovateľ, ktorý sa nebojí siahnuť aj po pomerne odvážnych témach. V prípade jeho aktuálnej novinky ide totiž už o druhý titul v poradí odohrávajúci sa na slovenskom území 19. storočia. Tam, kde by iní autori zaváhali či cítili azda až priveľký rešpekt, sa Michal pohybuje ako ryba vo vode. Zjavne si dobre uvedomuje, že dôležitý je v prvom rade príbeh, a ak sa spojí so zaujímavým obdobím a historickými udalosťami ako východiskovými bodmi, pútavý román je na svete. O to viac, ak ste v ňom schopní nájsť výrazný prvok aktualizácie, čiže prepojenie so súčasným - to nielen domácim - dianím. 

"Krik ľudí uskakujúcich pred rozkotúľaným horiacim kolesom štípal v ušiach rovnako nepríjemne ako čierne kúdoly zo spáleného zbožia v nose. Iba Emília Abalfy stála bez pohnutia. Bez žmurknutia hľadela na rýchlo sa približujúcu plamennú skazu. Koleso sa rútilo priamo na ňu. Zachariáša Mojtecha, naopak, to, čo videl, pomklo k pár rýchlym skokom. Jeho šikovnosť besniacemu živlu nedovolila, aby panskú dcéru sklátil na zem. Zo šoku, v ktorom nepohnuto stála, hľadiac do plameňov blížiacej sa smrti, ju vytrhlo Zachariášovo pohotové zovretie." (str. 78)

Cholerová epidémia ako jeden z pilierov príbehu vyčíňala na našom území v roku 1831 a zďaleka nebola jediným dejinným zvratom. Autor si pre svoj román zvolil vhodné obdobie, poskytuje mu priestor rozohrať viacero vzájomne ovplyvnených línií. Pliaga zasahujúca do životov všetkých spoločenských vrstiev je niťou spájajúcou ich pomery, odlišnosti, ale aj pocity. Vzhľadom na vývoj deja je vzťah medzi sedliackym chlapcom Zachariášom a mladou šľachtičnou Emíliou vhodným kamienkom mozaiky, hoci ide o klišé, ktoré sa opakuje pričasto a je náročné spracovať ho originálnym spôsobom. Na druhej strane chápem, že rozdiely v pôvode hlavných postáv sú pre spisovateľa zdrojom všemožných konfliktov a nevyužiť ich by mohli vnímať ako premárnenú príležitosť. A aká by to bola romanca bez darebáckeho záškodníka, ktorý si brúsi zuby na nevinnú protagonistku? Toho zastupuje arogantný barón Bercsényi, a keďže záporáci sú vždy neoceniteľnými hýbateľmi deja a dokážu pripraviť nejedno prekvapenie, patrí aj on medzi moje obľúbené postavy. Vopred sa však pripravte na to, že nie každý sa môže dožiť šťastného konca. O život oberá postavy totiž nielen cholera, ale aj sedliacke povstanie vyvolané slabou úrodou, zlými sociálnymi podmienkami, revolučnými myšlienkami a predovšetkým preventívnymi opatreniami proti epidémii. Či už išlo o obmedzovanie pohybu, dezinfekciu studní alebo vnucovanie prášku chorým, považovaného za jed, každý krok len vystupňoval všeobecnú nespokojnosť. Modernej beletrie, ktorá by sa venovala tejto pútavej, no pritom pomerne málo známej tematike, je ako šafranu, preto má u mňa Michal Slanička veľké plus. Ďalším pozitívom je vykresanie maxima aj z jazyka - je tu evidentná snaha zbaviť sa nánosu súčasnosti a priblížiť sa "vrave" z prvej polovice 19. storočia. Rád uznávam, že v porovnaní s predchádzajúcou knihou Prešporské srdce je toto úsilie menej vyumelkované a pôsobí prirodzenejšie. 

Michal Slanička (zdroj: Facebook)

"Hneď skraja roka boli fašiangy ďalším obdobím, ktoré znásobilo všetko to, čo zapĺňalo ich život. Pánom blahobyt. Sedliakom biedu. Nebolo dňa, aby k panským kaštieľom nezvážali kočiare zo širokého okolia hostí, ktorí večery zo začiatku kalendára trávili na plesoch. V ich spoločensky vyčerpávajúcom živote bola najväčším problémom voľba šiat a toho, čo si z ponúkaných jedál vložiť do úst. Džentlmeni sa už nemohli dočkať, ako dámy vykrútia na parkete za zvukov moderného valčíka, ktorý popri menuete vyvolával pobúrenie, ale aj žiadostivosť. Bol taký hriešny!" (str. 199)

Dej sa odvíja rýchlo, obsahuje len málo hluchých miest či výplne a ľahko vás prenesie do neľahkých čias, keď bol život človeka definovaný už pred jeho narodením. Stavovská príslušnosť však nie je jediná "necnosť", ktorá tu zohráva dôležitú rolu. Okrem nej a spomínanej cholery je to hlavne ľudská hlúposť. Predsudky, obavy z neznámeho a neschopnosť otvoriť si oči, žiaľ, nie sú iba doménou histórie, ich žiarivé príklady nájdeme v bohatom počte aj dnes. Pliaga patrí k autorovým najvydarenejším titulom, presahuje rámec žánru a veľmi trefne poukazuje i na aktuálne neduhy spoločnosti. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Zápas o dieťa, identitu i vlastný život

Britský spisovateľ J. P. Delaney má na konte štyri tituly, hoci ich napísal omnoho viac. Pre psychologické trilery spojené s bežnými ľuďmi v neobvyklých situáciách si totiž zvolil nový pseudonym, a aj keď nechrlí jednu knihu za druhou, ako by množstvo jeho fanúšikov dúfalo, vždy ide o čitateľskú lahôdku, na ktorú sa oplatí čakať. Skúsené pero - či klávesnica? - dokáže vyčarovať skutočne originálny príbeh a nie je to inak ani v prípade samostatného románu Cudzie dieťa. Osobne síce často nesiaham po dielach, v ktorých hrajú deti nosnú úlohu, ale vzhľadom na meno na obálke som spravil výnimku. Našťastie. Išlo o stávku na istotu, sugestívny príbeh o rodičovskej nočnej more je ukážkovým zástupcom svojho žánru. 

"Trvalo mi takmer rok, kým som sa zaľúbila do Petra - žartovali sme, že on vlastne so mnou nerandí, ale oblieha ma. Prečo by som sa mala zamilovať do cudzieho decka v plastovej škatuli, do niekoho, kto pravdepodobne iba prechádzal mojím životom niekoľko krátkych týždňov? Ak som v sebe mala nejaký materinský reflex, tak ten, čo mi vravel, aby som neriskovala a citovo sa neviazala. Musela som naňho počkať, kým sa dostane z nebezpečenstva, stane sa osobou s budúcnosťou, až potom som si mohla dovoliť luxus zamilovať sa doňho." (str. 55)

A tou rodičovskou morou nemyslím neposedné, neposlušné dieťa, aké majú doma Pete a Maggie Rileyovci. Aj to je však nepochybne veľká skúška nervov a trpezlivosti, najmä keď sa Theo už ako dvojročný nie je schopný nerušene hrať a nevychádza ani so svojimi rovesníkmi. To, prirodzene, vedie k sťažnostiam rodičov ostatných detí v škôlke, čo spôsobuje oddaným rodičom ďalšie vrásky. Ani vo sne by im pritom nenapadlo, že situácia môže byť ešte omnoho horšia. Na vlastnej koži sa o tom presvedčia, keď sa na prahu ich domu zjaví Miles Lambert a tvrdí, že Theo bol v nemocnici po pôrode zamenený s jeho synom Davidom. Keďže dané vyhlásenie potvrdzujú aj dôkazy, dve rodiny musia prísť na spôsob, ako napraviť kolosálnu chybu a prispôsobiť sa novým okolnostiam. Samozrejme, ideálne by bolo, ak by Rileyovci a Lambertovci mali priateľský vzťah a zmena prostredia pre ich deti prebehla pokiaľ možno bezbolestne a s čo najmenším dopadom na obe rodiny. Nebude to ľahké, najmä keď vezmeme do úvahy zdravotný stav detí. Kvôli Theovej absencii akéhokoľvek súcitu s ním Pete ostával doma, David zas trpí fyzickými aj duševnými komplikáciami v dôsledku predčasného pôrodu. Lambertovci však majú dostatok finančných prostriedkov na hradenie jeho liečby, hoci Rileyovcom pripadá ich domov akýsi príliš chladný a sterilný... Počiatočné snahy však veľmi rýchlo dostanú vážne trhliny. Miles sa začne prejavovať ako náročný človek, voči Petovi a Maggie tasí rôzne požiadavky a dokonca ich núti stráviť s jeho rodinou dovolenku, aby sa lepšie spoznali. A keď odmietnu, spustia tým neželanú reakciu... Život Rileyovcov sa mení na morálny aj právny chaos, navyše sa na svetlo sveta prederie podozrenie, že bábätká boli kedysi vymenené úmyselne. Udalosti začínajú naberať obludné rozmery a priamo úmerne stúpa aj pocit nebezpečenstva. Pete a Maggie otvárajú oči a nestíhajú sa čudovať, keď sa do už beztak zložitého príbehu pridávajú desivé detaily v podobe zranení, ba dokonca vraždy. Napokon budú obaja radi, ak sa sami dočkajú pokoja a ak vôbec ešte niekedy uvidia aspoň jedného z chlapcov...

JP Delaney (zdroj: Facebook)

"Vidí sa mi teraz nevyhnutné, aby sa vykonalo dôkladné vyšetrovanie, v neposlednom rade preto, lebo všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. Za všetkým je Miles Lambert, ten riadi udalosti, tam pritlačí, tu pritaká, cítim jeho neviditeľnú silu a viem, že kým nezíska syna, pred ničím sa nezastaví. Možno keby sme sa boli správali lepšie alebo inak, nemal by toľko záchytných bodov, s ktorými môže pracovať. Ale práve to drobné klamstvo, čo Pete uviedol, že videl bezpečnostnú visačku na Theovej nohe, predstavuje puklinu tenkú ako vlas. Stačí na ňu silnejšie pritlačiť a našu rodinu rozbije na kúsky." (str. 259-260)

Cudzie dieťa spočiatku pôsobí ako rodinná dráma, trilerové prvky sú do nej vnášané iba postupne, ale s premyslenou gradáciou. Námet s vymenenými deťmi nie je ničím novým, no táto kniha ho posúva na novú úroveň mnohými vedľajšími motívmi. Román J. P. Delaneyho je totiž zároveň príbehom o duševných chorobách, závislosti, zneužívaní, zabíjaní, klamstve, zrade a predovšetkým odhodlaní rodičov chrániť svoje deti aj za cenu najvyšších strát. Dynamiku deja podporujú aj krátke kapitoly a striedanie uhlov pohľadu, vďaka čomu máme možnosť dôslednejšie spoznať vzťah Peta a Maggie. Páčilo sa mi, že nejde o dokonalých rodičov, ale o ľudí z mäsa a kostí, ktorí majú svoje chyby, ale dokážu sa spojiť v záujme potomka. Cudzie dieťa zaujme každého, kto dáva prednosť trilerom zameraným na obyčajných ľudí s pokojne, ale zato sofistikovane plynúcim dejom a neistým koncom. 

Originálny názov: Playing Nice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alojz Keníž
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Priekopnícky príbeh plný vôní a spoločenských zmien

Vydavateľstvo Tatran pokračuje v preklade úspešnej - a predovšetkým kvalitnej - európskej tvorby, konkrétne nemeckého pôvodu. Medzi najnovšie prírastky v tomto smere patrí historický román Charlotte Jacobi. Pod týmto pseudonymom sa skrýva autorská dvojica Eva-Maria Bastová a Jorn Precht a ich spolupráca očividne prináša ovocie. Využili svoje bohaté zručnosti s písaním kriminálok a televíznych scenárov a namiešali strhujúci príbeh, čo vás razom prenesie do začiatku 20. storočia a do prostredia rozrastajúceho sa Hamburgu, ktorý nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Práve tu totiž zapustila korene slávna franšíza Douglas spojená s parfumami a kozmetikou. Cesta k úspechu je však málokedy vydláždená, skôr prináša veľa prekážok a výziev...

"Marie si položila rovnakú otázku, ako keď bola malé dievča: Má každá krajina svoju typickú vôňu? Ak áno, aká by bola nemecká? Bola by to zmes korenia skladovaného vo veľkých kontoroch? Nie, pretože aj tie pochádzali z ďalekých krajín. Typická nemecká - teda aspoň severonemecká - vôňa by bola rybí zápach, pomyslela si Marie a v duchu sa usmiala. O to dôležitejšie je priniesť do Nemecka svetové vône. Čo vedia v Nemecku o kráse a bohatstve exotických krajín? Sklonila sa, aby nasala vôňu kvetov, a zatvorila oči. Vône v nej vyvolali obrazy a zvuky." (str. 124)

Dej sa odohráva v rokoch 1909 až 1920 a poskytuje tým ucelený pohľad na rozbeh a stabilizáciu známej značky. Autorské duo si dalo námahu nielen s verným zobrazením reálií, ale aj s ďalšími zaujímavosťami doby, napríklad panikou spôsobenou preletom Halleyho kométy. Text je popretkávaný množstvom ďalších pútavých faktov aj príbehov spojených s dejiskom. Je to obdivuhodné o to viac, že historické pramene sa nevyskytujú práve v hojnej miere, no fantázia Charlotte Jacobi sa našťastie neobmedzuje a pracuje na plné obrátky. Hlavné postavy Marie a Anna Carstensové boli priekopníčkami v mnohých smeroch - ženy s vlastným podnikaním, bojujúce nielen za svoje šťastie, ale aj za úspech iných žien, poznačených útrapami stereotypného zmýšľania. Svojím zanietením, prirodzene, stúpili na otlak mužom hľadiacich na ne cez prsty a ich interakcie v oblasti obchodu sú občas zábavné, inokedy zas priam kontroverzné či vyslovene poburujúce. Sestry Douglasové (názov predajní je odvodený od škótskeho mydla) by však ostali na polceste, nebyť výraznej osobnej línie protagonistiek. Kto by si myslel, že mali povedzme podporu blízkych príbuzných, zásadne by sa mýlil. Anna a Marie sú v tomto smere ako princezné z rozprávky - takisto čelili neprajnej macoche. I tu je ťažké povedať, či ide o skutočné vyobrazenie rodinných vzťahov, ale do príbehu skvele zapadá. Našťastie ani tu zlo nezvíťazí (i keď o rozprávku rozhodne nejde) a okolnosti sa vyvíjajú všemožnými spôsobmi. Do deja vstupuje pomerne veľké množstvo postáv, ktoré ho ovplyvnia vo väčšej či menšej miere, ale všetky vhodne dopĺňajú pestrú mozaiku. Román zasiahne nielen vašu predstavivosť, ale i viacero zmyslov a nepochybne vás navnadí zahaliť sa do oblaku príjemnej vône. Podobne ako plejáda reálnych osobností, ktoré svojho času neodolali lákavej kozmetike. K nadšeným odberateľom sestier patrila okrem iných cárska rodina, Coco Chanel či Ernest Hemingway. Výskyt známych mien dodáva knihe správny šmrnc a prepája ich nevšedné osudy. Trochu ma mrzelo, že vojnové roky boli odbité až neprimerane stručne. Na jednej strane chápem, že kniha sa sústredí na iné témy než je mašinéria prvej svetovej vojny, no určite by bolo zaujímavé dozvedieť sa aj čosi z tohto súdka. Ostáva dúfať, že sa k tomu ešte aspoň spätne spisovateľské duo vráti v ďalších častiach série... 

Autorské duo Charlotte Jacobi (zdroj: Facebook)

"Do miestnosti vošiel ďalší muž: Julius Karstadt! V ruke držal veľkú panvicu, na ktorej im pripravoval zemiakové placky. Skôr než si stihla vysvetliť jeho príchod, zahnal sa, udrel panvicou zlodeja do hlavy a ten s výkrikom spadol. Z ruky mu vypadla pištoľ a kĺzala sa po zemi. Zlodej bol omráčený menej, ako Anna dúfala, zdvihol sa na kolená a načiahol sa za zbraňou. Nerátal s tým, že zo skrine vyskočí mladá žena a duchaprítomne zdvihne zbraň tesne predtým, ako sa jej dotkol prstami. Potom sotila ohromeného Juliusa do prednej časti obchodu a zamkla dvere kancelárie." (str. 201)

Dej Sestier Douglasových plynie pokojne, nikam sa neponáhľa. Autori sú si očividne vedomí, že na rozohratie všetkých línií majú ešte dosť času, a užívajú si aktuálne dianie. Strhujúce zvraty a napätie si tu veľmi neprídu na svoje, ale vzhľadom na žáner a cieľ knihy to vôbec neprekáža. Charlotte Jacobi nepotrebuje nečakané prekvapenia, žiadny motív príliš nevytŕča ani sa nerozvíja na úkor druhého. Dôležitú úlohu popri rozvoji značky zohráva i láska a osobný život Anny a Marie. Romantika je podčiarknutá aj istou nostalgiou začiatku 20. storočia a prostredím Hamburgu a Paríža. V závere ide teda o pútavý román založený na skutočných udalostiach, obohatený o dávku bezbrehej fantázie a myšlienku, aké je dôležité nasledovať svoje sny. 

Originálny názov: Die Douglas Schwestern
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 359

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Záchrana lásky na pozadí úpadku

Tretí diel pentalógie Mágia živlov priamo nadväzuje na svojho predchodcu, preto som bol mierne obozretný. Pád ohnivého princa totiž doplatil na kliatbu pokračovaní, keď namiesto znásobenia dynamiky klesnú na úroveň výplne a neprinesú veľa nového. Napriek tomu som dúfal, že sa príbeh pozdvihne alebo aspoň vráti do koľají úvodnej časti, pretože má potenciál zaradiť sa medzi tie, na ktoré si spomeniete aj po dlhšom čase. Po jeho prečítaní rád konštatujem, že kríza je zažehnaná a Elise Kova dokazuje svoj rozprávačský talent. Americká spisovateľka vás prostredníctvom svojej bohatej fantázie prenesie do sveta plného mágie, vzdoru, kráľovských intríg a hlavne lásky. Práve tá je základným kameňom série, na svoje si teda prídu najmä romantické duše. 

"Kdesi na hranici jej vnímania ju ovanul horúci vietor. Za ním nasledoval oheň, ktorý pohltil svet okolo: jeho mentálna obrana. Už stačilo! zvolala. Nedovolila, aby ju detinské protesty rozcítili. Nebojuj so mnou. Bol tu. Vhallino srdce - ich srdce - sa rozbúšilo a jej metafyzické nohy sa rozbehli. Bežala cez plamene, ktoré ju nepálili. Cez temnotu, ktorá sa menila na teplo. V tých plameňoch videla mihotajúce sa siluety. Videla muža, ktorého dobre poznala, a chlapca, z ktorého vyrástol. Tiene Aldrikovej minulosti tancovali mimo jej dosahu, príliš hmlisté, aby ich rozoznala." (str. 85)

Hlavná postava Vhalla Yarlová, po dlhých rokoch prvá veterná - a veľmi mocná - čarodejka, toho zakúsila už poriadne veľa. A hoci utrpela aj nevyhnutné straty, z každého boja vyšla svojím spôsobom zocelená, či už fyzicky, alebo psychicky. Popritom sa zaoberá otázkou, kým vlastne je, kam smeruje jej cesta a aký je jej účel. S tým súvisí aj problém, či má právo dať prednosť osobným citom pred potrebami kráľovstva a jeho bezpečia. Najmä ak je jeho najsilnejšou a najničivejšou zbraňou. Sever čaká na dobytie, megalomanské plány manipulatívneho Imperátora Vhalle nedovoľujú nasledovať volanie šťastia a slobody, čo sa ešte znásobí po tom, ako sa vládcov syn Aldrik, jej milovaný, ocitne v ohrození života. Mám dojem, že Elise Kova sa oproti predošlým častiam viac pohrúžila do vnútra svojej hrdinky, ale nerobí to prvoplánovo. Koniec Zemského kráľovstva je o čosi dospelejšie čítanie, som rád, že séria nadobudla kvalitatívne stúpajúcu tendenciu, a netýka sa to len stavby príbehu. Vhalla pôsobí zodpovednejšie, uvedomelejšie, už to nie je tápajúca tínedžerka, ale pomerne vyformovaná mladá žena, ktorá vie, čo sa od nej očakáva, ale konečne je odhodlaná dbať aj na vlastné dobro. Na druhej strane však autorka až pričasto poukazuje na jej jedinečnosť a heroickosť. Menej je niekedy viac... Postavy Mágie živlov nie sú dokonalé, ani rytieri nie sú nablýskaní vojaci v žiarivom brnení, Aldrik ako Vhallin protiklad je špinavý, poškvrnený na tele i na duší, dlho márne hľadajúci kúsok svetla vo svojom temnom svete. Páči sa mi, že nie vždy sa zachová správne, podľa všeobecných morálnych kritérií, azda aj preto mi zo všetkých postáv sadol najviac. Niekedy naruší vaše čitateľské očakávania, hoci zároveň dobre viete, že napokon v ňom musí zvíťaziť pozitívna stránka. Na tento konečný moment si však ešte budeme musieť počkať... Dej dopĺňajú nemenej dôležité vedľajšie postavy, či už princ - lámač sŕdc, nenávidený panovník Solaris, Vhallini spolubojovníci alebo Daniel, ktorý vám síce bude liezť pekne na nervy, ale zároveň si pre seba ukradne takmer každú scénu. Ak sa necháte voľne unášať rozvitým príbehom a odmyslíte si niektoré logické zakopnutia, môžete očakávať pestrú búrku emócií. Ľahko sa totiž pobavíte, zamyslíte nad úlohou osudu v našich životoch aj rozčúlite pre cisárove kruté praktiky. 

Elise Kova (zdroj: Twitter)

"Aldrik sa okamžite pohol, aby ju opäť chytil, no Vhalla ho zastavila varovným pohľadom. Rozhodla sa. No v rozpore s jej slovami a so všetkým, čo kedy o tejto situácii povie na verejnosti, to rozhodnutie neurobila z túžby vyhovieť Cisárovi. Práve naopak. Keď už získala podporu veliteľov, upevní si pozíciu poslušnej vojačky. Vedome zo seba urobí skromnú služobníčku, zneužívanú jej mocibažným pánom. Aspoň v to dúfala, keď vystrela zápästia. Cisár konečne dostal, čo chcel. Nasadil jej studené železné okovy a zacvakol ich." (str. 239)

Ako býva u Elise Kova zvykom, najväčšie prekvapenia si necháva na záver. Ten je klasicky otvorený a dokáže navnadiť na pokračovanie. Musím ale podotknúť, že postavy sa začnú odrazu správať skôr podľa autorkinho zámeru než podľa vnútornej logiky príbehu, snáď len s výnimkou cisára, ktorého negatívne činy už asi nikoho nezarazia. No chápem, že je potrebné nejako skomplikovať vzťah Vhally a Aldrika, rovnako netreba strácať zo zreteľa ani cieľovú skupinu, a tak je Koniec Zemského kráľovstva predsa len obstojným čítaním. Síce som naďalej presvedčený, že sérii by prospelo výrazné skrátenie a vyškrtanie balastu, ale už teraz viem, že s ňou ostanem až do konca. Napokon, bola by škoda zastať na polceste, keď už po Vhallinom boku bojujem tretí raz...

Originálny názov: Earth's End
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Mágia živlov)
Preklad: Gabriela Patkolová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Romantická klasika v novom šate

Jane Austenová je meno, ktoré poznajú aj ľudia, čo nevidia rozdiel medzi kníhkupectvom a knižnicou. V rodnom Anglicku rezonuje, samozrejme, najvýraznejšie, o čom svedčia mnohé odkazy na jej diela v súčasnej filmovej, seriálovej i literárnej tvorbe. Som rád, že vydavateľstvo Ikar sa podujalo obliecť do nového vydania jej azda najznámejší román. Pýcha a predsudok je nehynúcim príbehom o láske zasadeným do regentského obdobia na začiatku 19. storočia. Ústredný pár v podobe Elizabeth Bennetovej a pána Darcyho vytvoril archetyp hrdinov, akých môžeme nájsť i v moderných historických romanciach. Len s tým rozdielom, že Austenovej protagonisti sú, prirodzene, omnoho autentickejší a realistickejší. 

"Matka naďalej hlasno vyjadrovala svoje názory a Elizabeth sa čoraz prudšie červenala od hanby a hnevu. Neubránila sa občasnému pohľadu na pána Darcyho, ktorý len potvrdil to, čoho sa obávala. Aj keď sa nedalo povedať, že by nespustil oči z jej matky, bola presvedčená, že na ňu sústredil všetku pozornosť. Jeho výraz sa postupne menil z pohŕdavého na nepreniknuteľne vážny. Napokon sa prúd reči pani Bennetovej vyčerpal a pani Lucasová, ktorá už hodnú chvíľu zívala nad siahodlhým zoznamom pôžitkov, aké jej nikdy nebudú dopriate, sa konečne mohla pustiť do studenej šunky a kurčaťa." (str. 115)

Diela klasickej literatúry sa hodnotia pomerne ťažko. Časový odstup, odlišný pohľad a hodnotový rebríček čitateľa či vnímanie textu cez optiku jeho nadobudnutého významu sú faktory, ktoré mierne narúšajú snahu o objektivitu. Pýcha a predsudok našťastie spracúva nesmrteľnú tému iskrivého vzťahu poznačeného spoločenskými konvenciami a očakávaniami plynúcimi z príslušnosti k vyššej triede. Ak by ste však tento román vnímali iba prostredníctvom ľúbostnej línie, zrejme by ste mu nepripísali vysokú mieru originality.  Napokon, podobných príbehov je skutočne veľa. Čo ho ale odlišuje od ostatných, je špecifický štýl Jane Austenovej. Pokiaľ to môžem posúdiť z hravosti jej textu, písanie si zjavne užívala a jej láskavý nadhľad a jemný humor sa pretavil aj do života postáv. Knihe prospel aj nový preklad, pretože aj keď má pôvodné vydanie už vyše dvesto rokov a bezpochyby patrí do histórie, jazyk je živý systém a každá generácia by mala mať svoj adekvátny variant. To však neznamená, že by si aktuálna novinka nezachovala gráciu zašlých čias, práve naopak. Zo stránok vanie romantická nostalgia zmiešaná s dôkladnou znalosťou doby a hlavne ľudského charakteru. A vôbec pritom nevadí, že Elizabeth a pán Darcy nie sú ani zďaleka dokonalí. Elizabeth je na pomery vidieckeho dievčaťa azda až príliš smelá, zvedavá a sebavedomá, zatiaľ čo pán Darcy si zas musí poopraviť svoje stereotypy vo vnímaní iných ľudí a v konečnom dôsledku i samého seba. Okrem nich v príbehu, samozrejme, vystupuje aj množstvo vedľajších postáv, z ktorých každá je čímsi špecifická, a hoci nemusí hneď vo veľkom ovplyvniť vývoj deja, dokáže zaujať a utkvieť vám v pamäti. Príbeh plynie pokojne ako rieka a v nemennom rytme dôjde až do zdarného konca. Autorka sa nikam neponáhľa, niť deja odvíja bez rušivých momentov, náhlych skokov a nelogických zvratov. Pýchu a predsudok som čítal už pomerne dávno a bolo príjemné po rokoch sa k románu vrátiť. Mám pocit, že aj pre na prvý pohľad menej sympatické postavy mám dnes, keď som starší a múdrejší 😀, viac pochopenia. Za všetky spomeniem napríklad Elizabethinu sestru Lydiu, resp. jednu zo sestier, keďže Bennetova família je pekne zábavný babinec. 

Jane Austenová (zdroj: Biograhpy)

"Keď Elizabeth prijala list od pána Darcyho, nečakala, že by v ňom zopakoval ponuku na sobáš, no vôbec netušila, čo by mohlo byť jeho obsahom. Nie je ťažké predstaviť si, s akým zápalom sa vrhla do čítania a aké protichodné pocity pri tom zažívala, no sotva by ich dokázala opísať slovami. Žasla nad tým, že sa pisateľ vôbec pokúša o ospravedlnenie a zrejme dokonca verí, že by mohlo byť prijaté. Bola skalopevne presvedčená, že niet vysvetlenia, pri ktorom by sa nemusel prepadať od hanby. Plná predsudkov k všetkému, čo sa list mohol obsahovať, sa pustila do čítania Darcyho verzie udalostí..." (str. 224)

Osobne mám dojem, že láska medzi Elizabeth a Fitzom nie je taká hlboká a búrlivá ako povedzme vzťah hrdinov v románe Láska Anny Elliotovej, no rozhodne napokon vyznieva najpohodovejšie. Azda aj preto sa k Pýche a predsudku vracajú čitatelia po celom svete. Šťastný koniec napriek prekážkam - či už spoločenským, alebo vnútorným - si predsa musí užiť každý. A navyše môže stále slúžiť ako vzor pre súčasných autorov, ako má vyzerať zaujímavo, ľudsky a zábavne spracovaná romantika na pozadí dobových reálií.

Originálny názov: Pride and Prejudice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Danka Jacečková
Počet strán:416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Multidimenzionálny chaos

Keďže patrím k státisícom fanúšikov trilógie Žatva smrti z pera nezvyčajne nadaného Neala Shustermana, nemohla mi ujsť ani jeho aktuálna novinka. Nepochyboval som, že ma opäť čaká originálny príbeh, ktorý nepustím z rúk až do obrátenia poslednej strany. Neal má totiž neskutočný talent zapracovať do nám známeho sveta absolútne inovatívne vedecko-fantastické prvky, ktoré však pôsobia logicky a vierohodne. A keď si k tomu pripočítate dôslednú znalosť charakterov a pestrú paletu postáv, máte k dispozícii jedny z najlepších young adult kúskov. Hra so svetmi takisto pracuje s predstavením nových dejísk, no z celkom iného uhla. Tentoraz prichádzajú na scénu alternatívne vesmíry, a hoci by sa daná téma mohla v rukách menej šikovného rozprávača ľahko zvrtnúť, Shusterman drží opraty príbehu pevne a dobre vie, kam ho smerovať, aby neutrpel ani najmenšie škody. 

"Buď bolo niečo veľmi nesprávne so mnou, alebo bolo niečo veľmi nesprávne so svetom. Verte alebo nie, oveľa lepšie by som sa dokázal zmieriť s tým, keby to bolo vo mne, než aby platila druhá možnosť. A keby sa objavilo podobné vysvetlenie ako s Katiinými šatami, čo menia farbu, alebo by šlo hoc aj o vážny otras mozgu, s radosťou by som sa toho chytil. Ale obával som sa, že neexistuje jednoduché vysvetlenie. Zo všetkých síl som sa snažil umlčať vyššiu nervovú činnosť a prestať nad tým rozmýšľať." (str. 42)

Ash je hráč futbalu - nie nášho európskeho, ale amerického, kde sa rapídne zvyšuje možnosť nečakaného úrazu. A práve jedna z takých zrážok ho uvrhne do šialeného kolotoča rôznych svetov. Odrazu sa presúva do iných dimenzií či alternatívnych vesmírov, ktoré síce pôsobia povedome, ale vždy sa v nich nájdu prvky postavené na hlavu. Páčilo sa mi, že zmeny neboli šokujúce a do očí bijúce, spočiatku ide o maličkosti, no postupne Ash zisťuje, že minulosť nie je až taká vzdialená a že má nebývalú možnosť spoznať svojich blízkych aj z celkom nového uhla pohľadu. O to náročnejšie je však nezasiahnuť do diania natoľko, aby hrozilo vychýlenie časovej osi, inak by nastal kolaps astronomických rozmerov. Samozrejme, nebol by to Neal Shusterman, keby zostal len pri prvoplánovom presúvaní sa medzi svetmi. Popri nevšednom motíve rozvíja viacero závažných osobných i spoločenských tém a robí to tak šikovne, že sa naladíte na jeho vlnu a sami sa pristihnete pri uvažovaní nad sebou a svojím okolím. Občas by sa mohol každý - tak ako Ash - ocitnúť nielen v inom prostredí, ale tiež v inom tele. Ash sa raz objaví so zmenenou sexualitou, inokedy dokonca ako žena, neskôr zas čelí silným prejavom segregácie. Okrem toho, samozrejme, naňho pôsobia aj problémy iných ľudí, či už domáce násilie alebo obchodovanie s drogami. Som rád, že Slovart prináša slovenským mladým čitateľom príbehy tohto typu, keďže spracúvajú témy, o ktorých nutne treba hovoriť. Prebytok informácií valiacich sa z každej strany môže pôsobiť ubíjajúco i vyvolať opačný efekt nevšímavosti, no sugestívny román má moc podnietiť k uvažovaniu. Hra so svetmi to využíva azda až priveľmi. Mám tým na mysli, že síce otvára veľa tém, no pri pomerne rýchlom striedaní jednotlivých svetov sa nie vždy vyriešia k úplnej spokojnosti ani sa nedočkajú hlbšej analýzy. To sa týka napokon aj samotného Asha, u ktorého by som v závere čakal väčšiu zmenu voči jeho blízkemu okoliu, jeho mierne laxný postoj mi celkom nesedel k predošlému dianiu. Občas tak kniha obsahovo skôr kĺže po povrchu namiesto toho, aby plne využila svoj potenciál. Patrí k tým dielam, ktorým by prospelo viac dielov, aj keď by sa tým možno ubralo z iných kvalít. 

Neal Shusterman (zdroj: BookSparks)

"Keď som kráčal po chodbe, všimol som si ľudí, ktorých som si v predošlých životoch nikdy nevšimol. A iní, s ktorými som predtým nemal problém, mi pripadali nudní a otravní. V tomto svete som mal poväčšine rovnakých priateľov ako v tom predošlom. Súviselo to aj so zachovaním správneho dojmu. Ale mal som aj nových priateľov. Chlapcov a dievčatá, ktorých som obdivoval. Takých, ktorí si dokázali stáť za svojím a nebáli sa vyjadriť svoj názor. Ľudí s vlastnosťami, ktoré som si prial mať aj ja. No niektorí priatelia jednoducho zmizli, lebo nemali správnu farbu pleti, a to bolo pre mňa najťažšie..." (str. 188)

Lenže... Neal Shusterman je priveľmi prefíkaný autor, aby sa to považoval za prehrešok. Žeby bolo jeho zámerom nedopriať Ashovi poriadne hrdinský charakter? Naznačuje tým azda, že my ľudia sme nevšímaví voči ostatným aj napriek tomu, že máme občas možnosť čosi zmeniť? Nuž, vystúpiť z komfortnej zóny nedokáže každý a spoliehať sa na to, že opraty zmien preberie niekto iný, je prakticky zbytočné. Iba dúfam, že mladší čitatelia to pochopia správne a nevezmú si z Asha nesprávny príklad 😀. Konečný verdikt? Hra so svetmi je zaujímavé, zábavné a poučné čítanie, ktoré zrejme nikdy nezostarne. Čo je smutné, lebo by bolo pekné, keby sa raz spracované témy stali minulosťou...

Originálny názov: Game Changer
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 325

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Skutočný príbeh člena svetovej sekty

Príbehy založené na životných skúsenostiach zažívajú v súčasnosti zo strany čitateľskej verejnosti pomerne veľký záujem. Niekto ich vníma ako možnosť dôkladnejšie spoznať rôzne oblasti spoločnosti, iní v nich zas vidia príležitosť poučiť sa z cudzích chýb a vyvarovať sa ich pri vlastnom konaní. Drvivá väčšina z nich pochádza zo zahraničia a podlieha trendu návratov k druhej svetovej vojny. Občas sa však na knižných pultoch objavia aj lastovičky zvestujúce celkom odlišný obsah a medzi ne patrí aj novinka So slonom na pleciach. Autobiografický román Slováka Dušana Štrausa, ktorý strávil v celosvetovo známej sekte neuveriteľných dvadsaťjeden rokov, vyjde onedlho pod hlavičkou vydavateľstva Ikar a vy sa už teraz môžete tešiť na autentický náhľad do zákulisia praktík Sri Chinmoya. 

Dušan Štraus (zdroj: dusanstraus.com)

"Temná minulosť už skončila, bola nenávratne preč. Už nenapĺňal svoju vnútornú nádobu nečistotou. Naopak, musel ju udržiavať v čistom vedomí, aby ju naplnil Guruovým svetlom. Len tak mohol urobiť vo svojom živote skutočný pokrok. V knihe „Sprievodca pre žiakov“ nalistoval časť „Ako sa stýkať s nežiaducimi ľuďmi“. Tam to stálo čierne na bielom. Musel sa vzdialiť od nepriateľských síl, nečistých ľudí, ku ktorým, ako sa ráno presvedčil, jeho manželka určite patrila. Inak ho stiahne dolu a bude zase tam, kde bol vždy. Nešťastný a nespokojný."

 Dej začína zhurta, in medias res. Tridsiatnika Viktora Pergera spoznávame ako člena sekty absolútne ovládajúcej jeho duchovné smerovanie. Tam to však, prirodzene, nekončí, ako nás presvedčia reakcie Viktorovej manželky Libuše, dôležitej a neoddeliteľnej súčasti celého príbehu. Práve na základe partnerského spolunažívania (či skôr jeho pokrivkávania) Dušan Štraus demonštruje silu kultu a jeho schopnosť dokonale ovládnuť myslenie svojich členov. Pomalým, ale intenzívnym príklonom k heslám a učeniu sekty trpia popri nevedomom jedincovi aj jeho najbližší. Libuša spočiatku nevidí v manželovom zanietení pre meditáciu spojenú s aktívnym športovaním hrozbu, osobnostný rast je predsa vítaným životným prvkom. Keď si však Centrum vyžaduje Viktorovu úplnú pozornosť a zanedbáva preň aj ženu a syna, začína získavať domácnosť Pergerovcov prvé vážne trhliny. Cesta, na ktorú Viktor nastúpil, je však príliš lákavá a zaznamenal na nej priveľké úspechy na to, aby z nej zišiel kvôli osobe, ktorá ho chce - podľa jeho vnímania - pripraviť o čistotu duše. Postupne sa totiž vypracoval do vedúcej funkcie žiakov Sri Chinmoya na Slovensku, stal sa riaditeľom duchovného podniku Madadal a dokonca sa významnou mierou podieľal na organizovaní stretnutí svojho Gurua Sri Chinmoya s poprednými osobnosťami. Medzi nimi vyčnieva predovšetkým niekdajší prezident Michal Kováč, nemenej zaujímavá je aj úsilie dostať Gurua na zoznam umelcov nominovaných na Nobelovu cenu. Priznám sa, že o Sri Chinmoyovi a jeho priam zarážajúcom ohlase som sa dozvedel prvýkrát až vďaka titulu So slonom na pleciach. Zrejme i preto, že Guru je už pätnásť rokov po smrti a udržať v povedomí jeho učenie je bez prítomnosti samotného Majstra prakticky nemožné. O to pútavejšie pre mňa bolo spoznávanie praktík a spôsobov získavania stúpencov po celom svete - od USA cez Európu až po Áziu. Centrá v rôznych mestách združovali obchodníkov, politikov, umelcov a množstvo ďalších profesií bez ohľadu na ich pôvod či vyznanie. Dušan Štraus patrí medzi silne oddaných bývalých členov kultu, no na druhej strane jeho román nie je iba obyčajným prerozprávaním jeho pôsobenia. Autor šikovne pracuje s kompozíciou aj striedaním časových línií. Retrospektívne náhľady do minulosti objasňujú rovinu zo súčasnosti a neraz vytvárajú funkčný kontrast. Vďaka tomu získava dej na komplexnosti a primerane zobrazuje vývoj postavy počas dvoch dekád. 

Sri Chinmoy (zdroj: srichinmoycentre.org)

"Keď už sedeli pri čaji (iba Viktor neodolal a požiadal o kávu), bývalý prezident si preštudoval brožúrku. Nastalo hrobové ticho nabité očakávaním. Viktor mal možnosť prezrieť si fotografie na stenách pracovne. Na všetkých bol Michal Kováč s hlavami rozličných štátov, ale aj s pápežom Jánom Pavlom II. Ale prečo nikde nevisí fotka s Guruom, s duchovnou osobnosťou svetového formátu? Ostatní mu predsa nesiahali ani po päty! Bývalého prezidenta možno ovplyvnili nelichotivé články v médiách."

Kniha je jedinečná práve pre zobrazenie manipulatívnych praktík sekty z prvej ruky. V deji natrafíte na pestrú paletu charakterov, pričom u každého člena či členky Centra môžete vytušiť určitý dôvod, prečo podľahli vábeniu pekných slov o lepšom duchovnom živote. Aby si Guru udržal medzi svojimi žiakmi poslušnosť, museli dodržiavať prísne pravidlá, zahŕňajúce okrem iného aj zrieknutie sa telesných pôžitkov. Dušan Štraus však napriek tomu cez svoje alter ego Viktora bez príkras hovorí aj o vzťahoch vnútri kultu, ktoré viedli buď k "vyhadzovu", alebo k frustrujúcemu nútenému rozchodu a následnému trestu. Páči sa mi, že záver knihy je zameraný na Viktorovu snahu o návrat do normálneho života. Kto by si myslel, že to ide ľahko a rýchlo, bol by na veľkom omyle... So slonom na pleciach je nevšedný román, aký na našom domácom trhu chýbal. Verím, že čitatelia sa vďaka nemu nielen poučia či pobavia, ale snáď pomôže otvoriť oči aj tým, ktorí, žiaľ, i dnes bojujú s neistotou a pochybnosťami a sú náchylní zveriť sa do rúk akejsi vyššej moci.