Trójsky kôň môže mať mnoho podôb

S prekladmi románov Sebastiana Fitzeka akoby sa roztrhlo vrece. Nie je to však na škodu. Tam, kde by inokedy nastal prílišný pretlak, sa vyskytuje pomaly rastúca závislosť od titulov tohto úspešného Nemca. Ťažko povedať, čím presne to je - (ne)obyčajnými hrdinami, ktorí nie sú z radov polície? Dynamickým textom a striedaním uhlov pohľadu? Zavádzaním čitateľa prekvapivými zvratmi? Silnou dávkou psychologizácie? Zrejme z každého rožku, pričom spoločných prvkov v jeho knihách by sa našlo i viac. Darček prišiel v najvhodnejšom čase, keďže vzhľadom na názov sa isto ocitol pod stromčekom mnohých knihomoľov.

"Vošiel do reštaurácie. Bolo šero, okrem malých lampiek na umelohmotných stoloch svietilo iba núdzové osvetlenie. Do nosa mu udrela zmes fritovacieho oleja, burgrov a krvi. Krvi? V hlave mu prasklo až s istým oneskorením. Ako aerodynamický tresk lietadla. Potom prišla bolesť a uvedomil si, že sa nemýlil: lokál naozaj mal šachovnicovú podlahu. Teraz na nej kľačal - neschopný opäť sa postaviť. Mal som dať na svoj vnútorný hlas. Kopanec do brucha ho roztočil okolo jeho vlastnej osi." (str. 15)

Je to typický Fitzek, čiže už od prvých riadkov sa ide priamo na vec. Žiadne okolky, vysvetlenia, obšírne súvislosti. A tak to má pri modernom, rýchlo plynúcom trileri byť. A už hneď na konci druhej kapitoly vás čaká zvrat, na ktorý vás nedokáže nič pripraviť. Autor sa pohráva s príbehom ako bôžik umeleckého rozprávania a vy sa necháte radi unášať na krídlach jeho fantázie. Druhou stranou mince je fakt, že Fitzekove príbehy sú často ťažko uveriteľné vďaka svojej prekombinovanosti a neustálou snahou šokovať, to všetko zaobalené do psychologických problémov (takmer všetkých) hlavných postáv. No práve preto nikdy neviete, čo príde, a nepredvídateľnosť deja robí aj z Darčeka zábavné i kvalitné čítanie. Páči sa mi zvolený názov. Ako obvykle je stručný a trefný, hoci v tomto prípade ho možno vnímať vo viacerých významoch - ako názov knihy dôležitej pre hlavného hrdinu i ako doslovný dar od neznámeho muža, s ktorým sa stretne v bistre, kde pracuje. To je však len jedna zo záhad číhajúcich na Milana - analfabeta, bývalého kriminálnika so svojským zmyslom pre spravodlivosť. Jeho život naberie odrazu obrátky, aké by nečakal ani v najhoršej nočnej more. Je konfrontovaný nielen s únosom mladého dievčaťa, ale aj so skrytými pohnútkami najbližších osôb, čo preverí jeho dôveru i vlastnú minulosť. Milan je, mimochodom, dosť zvláštna postava. Priznám sa, do deja som sa vžíval podstatne dlhšie ako u iných autorových diel. Asi je to tým, že analfabeti nie sú v našej spoločnosti bežným javom, respektíve aspoň ja sa s ním vôbec nestretávam, a tak som sa na Milana náročnejšie "nalaďoval". Zato ale Fitzekovi pridávam hviezdičku, pretože sa púšťa do odvážnych tém, ktoré nie sú celkom bežné.

"Násilie bolo dobrým prostriedkom na dosiahnutie cieľa a bolo výhodou, že utrpenie jeho obetí mu bolo srdečne ľahostajné. Zoein krik ho tiež nevzrušil ani nevyrušil. Aj keby pri tom zomrela, nijako výrazne by sa ho to nedotklo. Ale ešte dýchala, na špinavej vykachličkovanej podlahe záchoda pre postihnutých. Zas sa preberie, aj keď druhé bezvedomie tak krátko po sebe asi len tak ľahko nespláchne. No pravdepodobne aj tak lepšie než amputovaný prst." (str. 105)

V porovnaní s inými autorovými knihami je Darček menej drastický, čo ulahodí aj citlivejším povahám. Fitzek sa totiž zvyčajne nebojí explicitného zobrazenia násilia, čo občas dokáže vytrhnúť čitateľa z konceptu, no tu sa po trochu drsnejšom úvode násilie "umúdri" a ustúpi deduktívnemu odhaľovaniu stôp. Závan detektívky na úkor psychotrileru či nečakaných úmrtí bol veľmi príjemný, autorovi sedí aj táto poloha a mohol by ju ukazovať častejšie. Vydavateľstvo Tatran zaobalilo román do úžasnej obálky, ktorá lahodí oku a upúta aj medzi desiatkami iných. Po jej rozbalení nájdete vnútri príbeh, ktorý vás vtiahne - ak nie hneď postavou, tak určite jej problémom a prostredím väzenia, kde to celé začína. Apropo, začiatok. Väčšinou nemám rád, keď samotný dej má viesť k udalostiam zobrazeným v prológu, ale v Darčeku mi to nevadilo, funkčne to vyvolalo zvedavosť a pripravilo ma na očakávanie čohokoľvek. Okrem poďakovania v závere, ktoré autor poňal naozaj netradične. Keďže všetky knihy Sebastiana Fitzeka máte prečítané raz-dva, ich vydávanie v rýchlom slede je značnou útechou. Už teraz sa zrejme môžeme tešiť na jeho ďalší skvost a príjemné zimomriavky.

Originálny názov: Das Geschenk
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Mlynarčíková
Počet strán: 286

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Pomsta chutí najlepšie studená

Keď som pred niekoľkými rokmi sledoval americký seriál Zločin, vedel som, že je nakrútený podľa dánskej predlohy. Priznám sa však, že keď vyšla kniha Gaštanko, netušil, že jej autor je podpísaný aj pod pôvodnou verziou daného seriálu. S o to väčšou chuťou som sa ale napokon pustil do čítania, pretože Soren Sveistrup sa u mňa uviedol ako záruka kvality. A nemýlil som sa. Jeho literárny debut má všetko, čo si možno od severskej tvorby želať. Temnú atmosféru, spletitý príbeh, bizarný prípad a presah do spoločenských reálií. Je bežnou vecou, že kriminálky prerastú do série, no tu sa zatiaľ zdá, že ide o jednorazovú záležitosť. Čo je škoda, pretože hlavné duo Hess a Thulinová by rozhodne ešte malo čo ponúknuť.

"Polícia teraz zastavuje a prehľadáva autá a vypočúva vodičov, ale Hess sa obáva, že to všetko bude úplne zbytočné. Prišli neskoro a sú už niekoľko krokov pozadu. Krátko po ich príchode do lesa sa rozpršalo a všetky stopy, ktoré mohli nájsť - odtlačky prstov, nôh, hocičo - zmyla voda a iba v nich vyvolala pocit, že lovia akéhosi fantóma spriazneného so všetkými bohmi počasia. Myslí na telo Anne Sejer-Lassenovej, myslí na malú gaštanovú figúrku na jej ramene a pripadá si ako nedobrovoľný divák snažiaci sa nájsť východ z divadla, zatiaľ čo na javisku pred ním sa odohráva akési bizarné predstavenie." (str. 147)

Samozrejme, vzhľadom na veľké množstvo škandinávskych trilerov sa niektoré postupy pretransformovali na ustálené klišé, ale našťastie stále dokážu pobaviť a zaujať. Nadšenci žánri budú určite spokojní, nováčikovia v tomto smere zase spoznajú to najlepšie, čo sever ponúka. Gaštanko robí česť svojim starším knižným súrodencom a buduje si vlastné meno. Mark Hess je klasický ostrieľaný detektív, potýkajúci sa s pracovnými i osobnými problémami. Tu mi však nedá nepristaviť sa. Hess sa do Kodane dostáva z Europolu, kde sa dopustil akýchsi prešľapov, a preto sa ho zbavili, kým sa nadriadení nerozhodnú, čo s ním. Lenže čitateľ sa sotva dozvie, o čo išlo, dokonca aj jeho osobná tragédia je odbavená jednou vetou, navyše z druhej ruky vďaka náhodnému rozhovoru Thulinovej s inou postavou. A keď sme pri Thulinovej, ani jej osobný život nám veľa neponúkne. Nevravím, že je to škoda, niekedy rodinné súvislosti iba spomaľujú dej a samotné riešenie prípadu, no tu sa mi, napríklad, žiadalo vedieť viac. Ktovie, či išlo o Sveistrupov zámer trochu naštrbiť zaužívané autorské metódy, alebo  si predsa len ešte necháva otvorené možnosti pre ďalšie potenciálne pokračovanie. Čo sa mi ale páčilo, bol vzťah Hessa a Thulinovej, ktorý sa nedá označiť práve za bezproblémový. Už od začiatku si nesadli, ale boli nútení spolupracovať, pričom sa prejavila ich vysoká profesionalita. A veru jej bolo treba, pretože vrah s prezývkou Gaštanko je naozaj nezvyčajný. Ženské obete pripravuje časti nôh a rúk, akoby si vytváral vlastnú figúrku namiesto tých z gaštanov, aké necháva pri naaranžovaných telách. Navyše s odtlačkami dcérsky dánskej ministerky, ktorú uniesli už pred rokom a jej prípad je považovaný za uzavretý. Je možné, že by predsa len mohla byť ešte nažive? Alebo sa len niekto zahráva s političkou, ktorá sa po čase vrátila do svojej funkcie?

Soren Sveistrup

"Aj keď tam malá gaštanová postavička iba nevinne stojí a k nebu vystiera svoje ruky zo zápaliek, naplní ju chlad, pretože si je istá, že pred malou chvíľou, keď vyšla von, aby policajta pohľadala, tam postavička nebola. Keď opäť zdvihne pohľad, má pocit, že tma pred ňou ožila a zhmotnila sa, a musí pozbierať všetky svoje sily, aby pred seba vôbec dokázala zdvihnúť trasľavú ruku s dlhým kuchynským nožom." (str. 253)

Keďže Rosa Hartungová je ako postava ministerkou sociálnych vecí, poskytuje to autorovi priestor venovať sa aj háklivejším témam, ako sú zneužívanie detí, týranie a zanedbávanie starostlivosti. Každá vražda, ktorej sa Gaštanko dopustí, je spojená s určitým problémom. Je dobrým ťahom, že máme možnosť dočítať sa o rôznych pohľadoch - detí, rodičov, sociálnych pracovníkov i samotného ministerstva. Prím však hrá predsa len samotný prípad, ktorý je rozpracovaný do detailov a dvojica detektívov má pred sebou skutočne náročnú úlohu. Stopy sú totiž minimálne, a tak im spočiatku neostáva iné než čakať na ďalšiu obeť. Spojenie s gaštanmi mi pripadá originálne, a napriek brutalite vrážd nebolo násilie zobrazené prvoplánovo explicitne. Rovnako mi vyhovovali aj krátke kapitoly a striedanie postáv v nich. Gaštanko je komplexnou kriminálkou postavenou na vyšetrovacích postupoch a sociálnej kritike, v menšej miere na osobnom živote hlavných hrdinov. Prvotina Sorena Sveistrupa kráča v šľapajách svojho seriálového predchodcu, preto dúfam, že nás poteší aj ďalšími knihami.

Originálny názov: Kastanjemanden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Adrián Takáč
Počet strán: 463

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Osud poznačený mocou a krvou

Pád romanovovskej dynastie som v poslednom čase spoznával z viacerých zdrojov. Začalo to knihou Romanovovská cárovná, pokračovalo šesťdielnou minisériou Posledný z cárov a teraz tu máme román Anastázia Romanovová, zaoberajúci sa záhadou ohľadom možného prežitia najmladšej dcéry cárskeho páru. Aj po sto rokoch ostáva koniec ruskej monarchie vďačným námetom, a niet sa čomu čudovať. Tristo rokov vlády silnej dynastie ukončila krvavá revolúcia, čo poznamenala dejiny Európy nebývalým spôsobom. Nedá sa to však vnímať len z pohľadu spoločnosti, ale predovšetkým z pohľadu človeka - hoci aj najvyššie postaveného. Strach o život zbavuje ľudí lesku a v jadre chceme všetci to isté - aby sme boli my i naši blízki vždy v bezpečí.

"Najsmiešnejšia zo všetkého bola skutočnosť, že nám chlieb a čaj naservírovali na čínskom porceláne. Náš starý život sa zdanlivo nepominul. Mala som však pocit, že niečo predstierame - ako keď som kedysi pre rodinu hrala predstavenie. Pekný princezná, ktorá je z krásneho porcelánu... v hnijúcej väzenskej cele bez slnečného svitu. Zasmiala som sa na svojej predstave. Ani neviem, prečo ma to rozosmialo, lebo scéna sa veľmi nelíšila od pravdy. Naučila som sa, že vo chvíľach najväčšieho zúfalstva mi správne načasovaný úsmev dodá silu. Ak som si však nedala pozor, mohol sa premeniť na záplavu sĺz." (str. 76)

Som rád, že príbeh začína počas obdobia, keď boli Romanovovci väznení. Knihe to dodáva nádych autentickosti a väčšej uveriteľnosti. Keby sa autorka odhodlala využiť len prípad objavenia sa Anastázie ako jedinej preživšej, román by čerpal maximálne zo škandálnej epizódy. Takto je obsiahlejším titulom, zasahujúcim jednu z najvýznamnejších udalostí moderných dejín. Ukazuje Nasťu ako mladé dievča, ktoré stále verí v dobro, nádej a záchranu. Priznám sa, nečakal som, že Nadine Brandes obohatí dej aj štipkou mágie, hoci anotácia to dosť jasne naznačovala. Akosi som skôr predpokladal, že pôjde o jasnejšie profilovaný historický príbeh. Na druhej strane ma to ani veľmi neprekvapilo, keďže spoločnosť v Rusku v tom čase holdovala mysticizmu, čoho dôkazom je aj prítomnosť Rasputina na cárskom dvore. Jeho hlavnou úlohou bolo liečiť následníka trónu Alexeja, ktorý trpel hemofíliou, čo sa rodine darilo pomerne dlho tajiť. Úľavu od ťažkostí prinášala bratovi neskôr práve Anastázia. Je optimistická, nebojácna, láskavá a odmieta sa len tak vzdať. A to ani krvilačnému boľševickému veliteľovi, ktorý má pred sebou vidinu "červeného" zajtrajška a cársku rodinu vníma ako prekážku nutnú znieť zo sveta.

Nadine Brandes

"Pohladila som Alexeja, napravila som mu zakrvavený golier, pretože môj malý vojak by si to tak želal. Nateraz som žila pre neho. Bol to síce dedič trónu krajiny, ktorá ho nikdy neprijme, no hlavne to bol môj brat. Zachránim ho. Nezáležalo na tom, čo ma to bude stáť, uistím sa, že prežije. Z korzetu som vytiahla matriošku, ktorý ukrývala posledné dve zaklínadlá. Jurovskij tvrdil, že bábika mu pomôže nájsť Dočkina. Vedú jeho zaklínadlá nakoniec až k nemu? Preto Jurovskij tak veľmi túžil matriošku získať?" (str. 202)

S tvorbou Nadine Brandes som sa stretol po prvýkrát a musím povedať, že ma zaujala viac než množstvo iných nových mien na našich pultoch. Tak šarmantne spojila romantiku s históriou a fantasy, že som si musel o nej zistiť viac. Verím, že sa dočkáme prekladu aj ďalších jej diel, lebo rozhodne má ešte čo ponúknuť. Jej Anastázia Romanovová nie je iba meno z učebnice, ale dokázala jej vdýchnuť život a zároveň cez ňu poučiť kvantum čitateľov. Takéto knihy u nás chýbajú ako soľ, preto sa teším, že vydavateľstvo Motýľ nám prinieslo danú spisovateľku. Z brutálnej, krvavej a po ľudskej stránke neospravedlniteľnej situácie spravila príbeh určený v prvom rade mladým čitateľom, ale sklamaní nebudú ani tí skôr narodení. Nehovoriac, že vďaka svojej úžasnej obálke sa nielen skvelo číta, ale sa na ňu aj dobre pozerá.

Originálny názov: Romanov
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Dáša Vallo
Počet strán: 319

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvo Motýľ.

Ďalšie osudy malého mestečka s veľkým srdcom

Historky z Ivy Hillu sú prvou trilógiou z pera Julie Klassenovej. Pri takom počte kníh, ktoré má na konte, a pri súčasných trendoch je priam neuveriteľné, že k tomu došlo až teraz. Rozhodne sa však oplatilo počkať, obyvateľov malého mestečka si okamžite obľúbite a budete s jemným úsmevom na perách sledovať, akým smerom sa uberajú ich osudy. Všetko sa začalo Hostincom v Ivy Hille, ktorý predstavil rodinu Bellovcov a ich zamestnancov, rovnako ako celú plejádu postáv z rôznych spoločenských vrstiev. Už v úvode série sme tak mali možnosť spoznať odhodlané ženy, ktoré sa stretli pod jednou strechou, aby priniesli osoh nielen sebe, ale najmä iným mladým dámam. A práve na ne je zameraná novinka Panie z Ivy Cottage.

"Mercy Groveová vošla do tichej učebne a na okamih zastala so zatvorenými očami, aby vdýchla známu vôňu kriedy a starých kníh. Keď oči otvorila, na zemi zbadala ležať zhúžvaný hárok papiera. Zodvihla ho a niesla k odpadkovému košu. Popísané riadky však v nej vzbudili zvedavosť, preto guču rozvinula, aby si prečítala, čo je na papieri napísané. Nakreslila to niektorá zo žiačok? Zabolelo ju to. Obrázok bol totiž očividne jej karikatúrou, a vonkoncom nie lichotivou." (str. 51)

V centre príbehu sú predovšetkým dve ženy. Rachel Ashfordová sa do Ivy Cottage presťahovala po otcovej smrti, keď rodinný majetok pripadol jej bratrancovi. Ten ju síce požiadal o ruku, ale Rachel by sa radšej postavila na vlastné nohy. Otec jej zanechal len kopu kníh, a tak sa Rachel rozhodne na naliehanie ostatných otvoriť si knižnicu za pomoci ďalších obyvateľov. To ju spojí s mužom, ktorý jej kedysi zlomil srdce, ktoré sa pri hľadaní odpovedí na tajomstvá znovu pomaly zacelí... Rachel po odchode z domova prichýlila jej priateľka Mercy Groveová, učiteľka mladých slečien. Do dievčenskej školy vkladá všetku svoju energiu a čas, keďže myšlienka na manželský život jej už dlho neschádza na um. Už dávno si uvedomila, že nie je taká príťažlivá, ako jej kamarátky, preto jej ani nenapadne, že by pánske návštevy v Ivy Cottage mohli súvisieť i s ňou, nielen s Rachel... Samozrejme, obmedziť dejové línie iba na tieto dve hlavné by bolo krátkozraké, ak nie priam ignorantské. Ako som už spomenul, Julie Klassenová predstavuje veľké množstvo postáv, ale nemusíte sa báť, že by ste sa v nich stratili. Každá je svojím spôsobom jedinečná a čímsi vám utkvie v pamäti. A predovšetkým - autorka sa prejavuje ako znalkyňa ľudských charakterov, pričom v každom sa snaží nájsť čosi dobré. A ak aj niekto prejavuje negatívne vlastnosti, väčšinou má na to dôvod a nie je to vôbec prvoplánové.

Julie Klassenová

"Ach, prečo len súhlasila s touto piesňou? zaúpela v duchu. Dojímavá melódia a slová, ktoré od radosti rýchlo prešli k dávnym rokom, bolestivým spomienkami, ružiam a srdcu pripútanému k starej láske. Pozbierala všetku vnútornú silu a sebaovládanie, ktorým sa priučila od svojej matky a ktoré si osvojila v čase, keď ju musela ošetrovať. Spievala ďalej a dúfala, že si nikto nevšimne, ako sa jej chveje hlas. Keď ju v očiach zaštípali slzy, modlila sa, aby ich tí, čo si ich všimnú, považovali iba za hru svetla a nič viac. Pocítila na sebe Timothyho pohľad a jemne sa k nemu natočila. V očiach sa mu odrážal akýsi silný cit. A možno to bol iba odraz sviece, čo horela vedľa neho." (str. 305)

Vydavateľstvo i527.net našlo v Julie Klassenovej klenot. Patrí medzi autorky, ktoré vedia spojiť romantiku s obyčajným ľudským údelom, a to všetko na reálnych spoločenských základoch. Séria Historky z Ivy Hillu nie je tvorená klasickými romancami, ide v podstate o obraz života v 19. storočí na anglickom vidieku. Iste, je možno značne romantizujúci, čo sa týka postáv a celkového vyznenia, ale oslava dobra a viery nikdy nevyjde z módy. Panie z Ivy Cottage sú ako stvorené na vianočné čítanie, nemohli vyjsť v lepšom čase. Láska, náklonnosť, ale aj strata a smútok tvoria mozaiku osudov, nad ktorými sa vznáša priateľstvo ako najväčšia hodnota. Tento román dokáže inšpirovať aj podnietiť k zamysleniu a určite vás navnadí siahnuť aj po poslednom, treťom dieli. Verme preto, že čakanie nebude dlhé.

Originálny názov: The Ladies of Ivy Cottage
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Historky z Ivy Hillu)
Preklad: Zuzana Vengliková
Počet strán: 421

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.

Hollywoodska romantika na pozadí škandálov a lesku

Krásna obálka knihy Sedem manželov Evelyn Hugovej nie je len pozlátkou ako v prípade mnohých hollywoodskych rýchlokvasných vzťahov, ale verne odráža pútavý, nevšedný príbeh. Už len samotný námet znie zaujímavo, a keď je navyše aj remeselne spracovaný, hit je na svete. Ide totiž o rozprávanie (nerád by som v tejto súvislosti použil slovo životopis) starnúcej hereckej legendy, ktorá si vyberie mladú a neskúsenú reportérku, aby ju previedla svojimi manželskými peripetiami. Spočiatku sa zdá, že Evelyn Hugová chce iba vyťažiť čo najviac zo svojej upadajúcej slávy a aspoň na moment si pripomenúť lesk prestíže z troch desaťročí, no na odhalenie čaká omnoho viac tajomstiev.

"Záujem mužov priťahovali moje prsia. A ženy obdivovali moju tvár. Ani neviem, kedy presne som prišla na ten správny výraz, ale v istom okamihu úmorného niekoľkotýždňového fotenia, akoby ma osvietilo. Imidž, ktorý odo mňa chceli, bol protirečivý - ťažko analyzovateľný, no pôsobivý. Mala som byť neskúsená, naivná a zároveň eroticky podmanivá. Dievča príliš cnostné, aby pochopilo necnostné myšlienky, ktoré prebúdzalo. Čistý blud, pravdaže, ale zahrať ho bola hračka. Občas si myslím, že rozdiel medzi herečkou a hviezdou je v tom, že hviezda sa stotožní s predstavou, akú o nej chce mať svet." (str. 59)

Evelyn Hugová je odrazom éry filmu, keď boli  hviezdy aj osobnosťami, ikonami a vzormi pre ostatných, nie iba výplňou titulných stránok časopisov a ozdobou večierkov. Reportérka Monique Grantová nerozumie, prečo si herečka vybrala pre svoje pamäti práve ju, rovnako ako jej kolegovia. Je to však zároveň príležitosť spraviť si meno a už len preto nemôže odolať. Evelyn jej postupne rozpovie o svojich  začiatok v päťdesiatych rokoch, o časoch najväčšej slávy, aj o dobrovoľnom stiahnutí sa do ústrania v rokoch osemdesiatych. A nimi sa tiahne ako hlavná línia rozprávanie o jej siedmich manželstvách, hoci len jeden muž predstavuje tú najväčšiu životnú lásku. Manželstvá Evelyn boli poznamenané rôznymi radosťami i starosťami, zažila chvíle krízové i dojemné, a to všetko tvorí spletitý príbeh, ktorý autorka zavše čímsi okorení. Taylor Jenkins Reid sa okrem písaniu kníh venuje aj tvorbe scenárov a z textu to riadne cítiť. Či už vďaka relatívne krátkym kapitolám, alebo úryvkom z novinových článkov. Napriek rozsiahlemu časovému obdobiu dej plynie rýchlo, čo možno nesadne každému. Istá skupina čitateľov by azda uvítala detailnejší prienik do jednotlivých situácií či vzťahov, ale mne osobne takéto dynamické spracovanie vyhovuje oveľa viac.

Taylor Jenkins Reid

"Ak chcete, aby s vami muž ušiel a vzal si vás, prvá a najdôležitejšia vec je nahovoriť ho na cestu do Las Vegas. Urobíte to takto: vyjdete s ním do niektorého klubu v L.A. a dáte si niekoľko drinkov. Zatvárite sa, že nevidíte, ako veľmi chce, aby ho s vami odfotili, a nebudete prevracať oči, keď si uvedomíte, že vy aj on to na seba iba hráte. Vlastne je to fér: ak vy hráte niečo naňho, prečo by nemal on hrať na vás? Ešte šťastie, že to, čo chcete jeden od druhého, sa navzájom dopĺňa. Vy potrebujete škandál. On chce, aby sa celý svet dozvedel, že vás pretiahol. A to sú dve strany jednej a tej istej mince." (str. 190)

Pohnútky k toľkým manželstvám boli zo strany Evelyn tiež rôznorodé, ale pochopiteľné. Romantické duše v každom z nich určite nájdu niečo pekné, i keď nejde o ľúbostný príbeh ako taký. Sedem manželov Evelyn Hugovej v sebe mieša viacero žánrov, robí to však nenápadne a šarmantne. Páčilo sa mi, ako sa vyvíjal aj vzťah medzi Evelyn a Monique. Je zrejmé, že hviezda si novinárku nevybrala náhodou a pri čítaní budete hádať, čo je za tým. Odhalenie ma potešilo aj prekvapilo, Taylor Jenkins Reid zvládla tento motív na výbornú. Hollywood je pre bežného smrteľníka čímsi bájnym, žiariacim a neopakovateľným, ale ako ukazuje tento román, odvrátená stránka môže byť neraz zničujúca. Očakávania, nároky, neprestajný záujem verejnosti a faloš sú len zlomkom dane, ktorú musia celebrity zaplatiť. Román Sedem manželov Evelyn Hugovej ukazuje oba prúdy, no hlavným námetom ostáva ľudskosť a snaha o zblíženie v každom období a prostredí.

Originálny názov: The Seven Husbands of Evelyn Hugo
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zdenka Buntová
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Magické hľadanie pravdy o človeku

Kde sa les dotýka hviezd sa veľmi ťažko radí k presnému žánru. Začína ako sci-fi, ale to je len východisko pre filozofické uvažovanie kombinované so psychologickým vykreslením ťažkých životných skúšok. Práve v tom tkvie čaro knihy, ktorá mi na viacerých miestách pripomenula klasického Malého princa. Aj tu máme dieťa, čo vyhľadalo osamelého človeka, aby našlo odpovede na univerzálne otázky. Keďže Exupéryho rozprávka sa radí medzi moje obľúbené, rovnako pozitívne ma prekvapil aj debut Glendy Vanderahovej. Kým som si ho neprečítal, ani som netušil, že mi na súčasnom trhu chýbala podobne ladená kniha.

"Nedokázala prestať myslieť na malú mimozemšťanku. Od chvíle, keď sa prebudila, si Jo vyčítala, že dievča neodviezla domov, hoci pochybovala, že nejaký domov má. Keď Ursa odchádzala, povedala: Idem tam, kam chceš, aby som šla. Čím viac sa Jo snažila prísť na to, čo to znamená, tým zlovestnejšie to vyznievalo. No aj tak tam len tak stála a sledovala, ako dievča mizne v noci. Zabočila na Turkey Creek Road, presvedčená, že dievča na ňu bude čakať v chate. Vzápätí si želala, aby dievča v noci naozaj zmizlo." (str. 64)

Možno to znie, že ide o náročné čítanie, ale nie je to tak. Práve naopak, príbeh má šancu zaujať široké spektrum čitateľov, pretože každý si v ňom môže nájsť čosi pre seba. Napriek malému počtu postáv je text postavený najmä na dialógoch, čo mu dodáva grády a dej neprešľapuje na mieste. Ústredné trio postáv je nemožné neobľúbiť si. Jo sa potýka so zdravotnými problémami, no snaží sa nepoddať ľútosti a radšej sa venuje výskumu o hniezdení vtákov. Pri lesnej chate natrafí na dievčatko Ursu, ktoré tvrdí, že pochádza z vesmíru a na Zem prišlo zažiť päť zázrakov. Jo na jej tele objaví modriny, čo ju privedie k teórii o Ursinom týraní. Pomôcť jej môže azda sused Gabriel, symbol bezpečia a neochvejnej istoty. Čo začalo ako sci-fi, sa rýchlo zmenilo na čosi celkom iné. Preto sa nezháčte, ak budete mať o knihe vytvorené určité predpoklady. Ľahko sa totiž stane, že ostanú nenaplnené. Keď sa však necháte unášať symbolikou a myšlienkami ukrytými v riadkoch i medzi nimi, nebudete sklamaní. A tak ako ja zistíte, že nepotrebujete hŕbu akcie, aby ste boli v napätí. Pôvod Ursy je pritom len jedným motívom vyvolávajúcim rôzne otázky.

Glendy Vanderahová

"Miesto, kde stáli, vysoko nad tmavým lesom, pripomínalo ohnisko, vrchol úprimnosti, ktorý napokon dosiahli. Ursa ich doviedla tam, kam chcela, no ich nestále emócie ich mohli z toho maličkého rovnovážneho bodu kedykoľvek vykoľajiť. Museli nájsť Ursu, bezpochyby, no Jo vedela, že je ukrytá v bezpečí a nie je v reálnom ohrození. V tej chvíli hrozilo jediné nebezpečenstvo - že Jo s Gabeom dovolia, aby tie sekundy uplynuli bez toho, aby ich vnímali ako Ursa, ako jej vlastný minizásah do osudu v obrovskom a zázračnom vesmíre, ako úžasný dar, ktorý im ponúkala." (str. 175-176)

Nemyslite si však, že román Kde sa les dotýka hviezd je iba o nevšednom stretnutí a alegórii. Otvára viaceré súčasné témy, ako napríklad výchova maloletých, držanie zbraní či čoraz aktuálnejšia akceptácia odlišností v spoločnosti. Glendy Vanderahová ich spracúva zľahka a pritom vás nimi dokáže zasiahnuť. Je to hlavne zásluha už spomenutých postáv, ktoré odrážajú nás, obyčajných ľudí, no pod vplyvom udalostí, vonkajších okolností i vzájomných vzťahov objavujú kúzlo ukryté v maličkostiach. Tento titul vyšiel v najlepšom období, v akom sa dalo. Vianoce sú tým správnym časom, kedy dbať na hodnoty a toleranciu, no verím, že sa to nebude týkať len ich. Kde sa les dotýka hviezd možno ľuďom zázračne neotvorí oči, ale snáď ich aspoň na chvíľu prinúti pristaviť sa a zamyslieť. Zároveň ide o pohodové čítanie ako stvorené na voľné dni, kde zlo nemá šancu uspieť.

Originálny názov: Where the Forest Meets the Stars
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Simona Klimková
Počet strán: 324

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Temná atmosféra nie je len doménou severu

Román Hrob mojej sestry sa na prvý pohľad tvári ako príslušník severskej literatúry - temnou obálkou, názvom a celkovou atmosférou. Nedajte sa však pomýliť, autor Robert Dugoni je Američan a dej jeho knihy sa odohráva v lesoch nad mestečkom Cedar Grove. Ako vidno, aj meno dejiska je blízko spojené s "hrobom", čo len dotvára ponurú náladu. Názov naznačuje, že budeme mať dočinenia s priamym rozprávačom, ale Tracy ako hlavná hrdinka sa nevyznačuje touto úlohou. Rozprávač je objektívny, hoci vzťah Tracy a jej sestry tvorí podstatnú súčasť deja, a tak je istá miera zainteresovania celkom príznačná.

"Teraz mala Tracy v ruke forenzný dôkaz z hrobu, ktorý hovoril v prospech jej desaťročnej teórie. Tá tvrdila, že House bol neprávom obvinený, zatiaľ čo Sarin vrah si stále behá po slobode. Táto teória jej však veľmi neposlúži - kým nedostane dôkaz až pred sudcu a neprivedie svedkov späť na lavicu svedkov, pod prísahou pripravených na krížový výsluch. A jediná možnosť, ako to docieliť, je zariadiť Edmundovi Houseovi výsluch vo veci znovuotvorenia procesu, čo bude predzvesť nového súdu. Lenže bez Houseovej spolupráce to nepôjde." (str. 115)

Mám rád príbehy, ktoré prepájajú minulosť s prítomnosťou. Autorom to poskytuje možnosť spraviť ho komplexnejším a čitateľ je viac zaujatý rozvojom postáv a ich rozsiahlejšími osudmi. V tomto prípade ide o vraždu mladého dievčaťa z roku 1993, ktorú sa rozhodne nanovo preskúmať Tracy, čerstvá členka tímu detektívov z oddelenia vrážd a zároveň sestra zavraždenej. Ako je v podobných príbehoch zvykom, jej snaha sa nestretáva s nadšením okolia, či už preto, lebo prípad je oficiálne uzavretý a vrah odsúdený, alebo preto, že niektorým ľuďom tým Tracy stúpa na otlak. Tracy pritom motivuje nielen samozrejmá túžba po pravde a spravodlivosti, ale aj vlastný pocit viny, keďže v osudný večer dala prednosť priateľovi pred Sarou. To viedlo k odcudzeniu s rodičmi a napokon aj jej odchodu z mesta, no množstvo nezodpovedaných otázok ju napokon privedie naspäť. Úvod knihy sa významnou mierou venuje práve vnútornému svetu hlavnej hrdinky, jej citovým poryvom a prieniku do minulosti, aby sme dôsledne pochopili jej motiváciu aj súčasný stav. Nech vás to neodradí, pretože neskôr sa dej rozbehne želaným smerom a nastáva pravý psychotriler.

Robert Dugoni

"Ozval sa výbuch a predné okno zarinčalo. Tracy odklopila svoju stoličku a podarilo sa jej napoly skočiť na Dana a napoly ho strhnúť k zemi. Držala ho a čakala ďalšiu streľbu. Nič také sa však nestalo. Vonku ktosi naštartoval motor nákladiaka. Zaškrípali pneumatiky. Tracy sa odkotúľala z Dana, vytrhla z puzdra svoj glock, rozrazila dvere a vybehla na trávnik. Auto však už fičalo na koniec ulice, takže ho nemohla dobehnúť, a na tú diaľku sa nedalo rozoznať poznávaciu značku... Vletela späť do domu. Tam už kľačal Dan a horúčkovito sa snažil pomocou uterákov zastaviť Rexovi krvácanie. Srsť veľkého psa bola zlepená krvou." (str. 183)

Hrob mojej sestry patrí v rámci žánru do kategórie kníh, kde netečú litre krvi a ktoré sa nepredháňajú v senzačnosti a brutalite, ale zato vás upúta analýzou medziľudských vzťahov a ich neraz zhubným vplyvom na dianie v spoločnosti. Napriek týmto žánrovým presahom vám utkvie v pamäti, či už vďaka mrazivej atmosfére, alebo dôkladne vykresleným postavám. To sa týka, samozrejme, tých ústredných, mnohé vedľajšie majú len malú funkciu. Tracy si určite obľúbite, čo bola zrejme aj snaha Roberta Dugoniho. Každá séria predsa stojí a padá na hrdinoch a musia mať čo ponúknuť aj naďalej. Ak mám správne informácie,  zatiaľ je v pláne sedem kníh, no ktovie, možno sa Hrob mojej sestry dočká aj viacerých literárnych súrodencov. Ja by som rozhodne nebol proti.

Originálny názov: My Sister´s Grave
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Tracy Crosswhiteová)
Preklad: Jozef Klinga
Počet strán: 356

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.