Medzigeneračné vzťahy na pozadí búrlivých udalostí

Tamara McKinley je dôkazom, že svoje korene si nesieme všade so sebou, a rovnako v sebe uchovávame odkazy starších generácií. Táto rodáčka z Tasmánie sa totiž síce kvôli štúdiu presťahovala do Anglicka, no vďaka príbuzným a vlastným spomienkam na Austráliu nezabudla na svoju domovinu a výsledkom sú úžasné romány prevažne zasadené práve do krajiny protinožcov. Dcéry vetra sú typickým príkladom, a hoci toto dielo patrí do autorkinej skoršej tvorby, nájdete v ňom všetky jej znaky. Znovu sa pohrúžite do rodinnej ságy, kde ukryté tajomstvá čakajú na správnu chvíľu, aby sa po rokoch znovu objavili a preverili charaktery postáv.

"Tuho ju držal, na tvári nezvyčajne vážny výraz. A vtedy jej povedal, že sa vráti, ani sa nenazdá. Vojna sa vraj skončí raz-dva a on si nemôže dať ujsť účasť na nej. Nevinné to dni, pomyslela si Ellie smutne. Ani ona, ani on nevedeli o svete zhola nič, vojnu, v ktorej sa zmietala Európa, vlastne ani nechápali. A takisto nemali skúsenosti, nevedeli vyjadriť svoje city pri jeho odchode. Okrem niekoľkých nešikovných bozkov."( str. 132)

Hlavnou hrdinkou je mladá veterinárka Claire Pearsonová, ktorá sa po piatich rokoch vracia na rodnú farmu. Od matky Ellie a excentrickej tety Aurelie sa dozvie príbeh poznamenaný tajomstvom, čo môže ohroziť pokoj celej rodiny. Popri odhaľovaní utajených súvislostí sa, ako to už býva, Claire potýka aj s vlastnými problémami, popri ktorých si však nájde čas aj na zrod novej lásky. Rovnako dôležitou súčasťou deja je aj samotná Ellie. Tamara McKinley totiž ostáva verná svojmu rozprávačskému štýlu, a tak sledujeme príbeh v dvoch časových líniách. A musím povedať, že návraty do minulosti ma v jej podaní bavia vždy o čosi viac. Zdá sa mi, akoby obsahovali určitú nenásilnú snahu poučiť súčasné generácie o ťažkostiach nedávnych dejín, či ukázať mladým Austrálčanom, ako sa museli ich rodičia kedysi potýkať s prírodou, spoločnosťou i samými sebou. Keďže sama autorka čelila rozdielom medzi krajinami, vôbec to nevyznieva pokrytecky a dobre vie, o čom hovorí. Navyše nás prenesie aj do obdobia druhej svetovej vojny a jej dôsledkov i pre tých, ktorí sa nezúčastnili priamych bojov. Veľmi zaujímavým spôsobom je tu zobrazený fakt, že dnes máme omnoho väčšie možnosti, ako naložiť so svojím životom, a, žiaľ, málokedy si to dostatočne vážime. Oproti niekdajším osudom sa máme oveľa lepšie, čo demonštrujú aj postavy Claire a Ellie. Ellie matka opustila krátko po narodení, počas dospievania prišla i o otca. Keď navyše spoznala dvoch bratov, ktorí jej zasiahli do života, dochádza k vypuknutiu vojny... Samozrejme, aj Claire sa potýka so svojimi problémami poplatnými dobe, no z pohľadu jej sestry je príliš krásna a úspešná, aby mohla vôbec mať nejaké starosti... Do deja zasahujú a vstupujú mnohé ďalšie postavy, ktoré tvoria pestrý kolorit dejín a charakterov a robia z Dcér vetra skvelý čitateľský zážitok.

Tamara McKinley (zdroj: Alchetron)

"Alicia si uvedomovala, že Ellie už nikdy nenájde muža, ktorý by nahradil Joea. Jej dcéra v tejto rozľahlej krajine v odľahlom kúte sveta ostane bezdetná. Vyschne a zostarne ako Aurelia, čo nie je budúcnosť, akú si pre Ellie predstavovala. Dá sa vari vyhnúť takej zničujúcej láske? Môže letné poblúznenie zmyslov nadobro zatieniť niečí život? Alicia si spomenula na mužov, ktorých stretla, na milencov, ktorých napokon odkopla. Možno je jej život rozdrobený a nenaplnený, no hocičo je lepšie než bolesť, akú zažíva Ellie." (str. 246)

Dejisko väčšinou nebýva pre príbeh podstatné. Iste, dej musí byť niekam zasadený a občas ho určitým spôsobom dokáže ovplyvniť, ale v prípade románov Tamary McKinley vyvoláva Austrália dojem, že ona sama je hlavnou postavou a všetko ostatné sa jej podriaďuje. A v istom zmysle to tak aj je. Rozľahlosť, odlúčenosť, spaľujúce teplo či pestrosť živočíchov sú len časťou mozaiky, ktorá vytvára pozadie Dcér vetra. Azda aj preto je autorka taká úspešná - vie vytĺcť maximum z každého námetu. A asi je výhoda i to, že tento román má už takmer dvadsať rokov. Samozrejme, že aj Tamarine nové diela majú stále iskru, no kedysi ešte nemusela chodiť po motívy ďaleko, mnohé boli u nej nové, neošúchané a s o to väčším entuziazmom pristupuje k ich spracovaniu. Dcéry vetra patria medzi jej najlepšie romány, nehovoriac o úžasnej obálke, ktorá sprevádza slovenské vydanie. Je naozaj ťažké im odolať...

Originálny názov: Windflowers
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marta Gergelyová
Počet strán: 366

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Každý príbeh je plný života, aj ten váš

Niekedy má súčasný čitateľ dojem, že už bolo všetko napísané, že námety sa len spracúvajú inými spôsobmi a je originalita na stránkach knihy sa pomaly rovná zázraku. A potom sa zjaví na našich pultoch titul, ktorý zažiari ako maják v tme. Bezhviezdne more je presne tým dlho očakávaným zlomom. Pri jeho čítaní som mal rovnaký naplňujúc pocit ako pred rokmi pri románe Trinásty príbeh, ktorý ma rovnako preniesol do sveta kníh, knižníc a tajomna. Erin Morgenstern sa prezentuje ako autorka kultového diela Nočný cirkus. To som síce nečítal, ale určite po ňom siahnem. Ak je aspoň spolovice také zaujímavé ako Bezhviezdne more, je sa na čo tešiť. Mimochodom, priezvisko Morgenstern vo mne vyvoláva toľko asociácií (v spojitosti s náboženskými dejinami či sériou Tieňolovci), že mi je sympatické už samo osebe 😀

"Žena v čiernych kokteilových šatách má na pančuškách vytlačené básne Emily Dickinsonovej. Muž v obleku má cez plece prehodený uterák. Mnoho ľudí by sa bez úprav hodilo do diela Austenovej či Dickensa. Niekto v kúte je oblečený ako dobre známy spisovateľ alebo, pomyslí si Zachary, keď sa mu lepšie prizrie, to možno je samotný dobre známy autor, a v panike si uvedomí, že niektorí ľudia, ktorých knihy má v knižnici, sú skutoční ľudia, a tým pádom môžu chodiť aj na večierky." (str. 66)

Mám pocit, že nech by som o tejto knihe povedal (či napísal) čokoľvek, ani zďaleka to nevystihne jej podstatu. Dokonca si trúfam tvrdiť, že príbeh je v tomto prípade menej podstatnou zložkou. Pretože už len to, že román čítate, je príbehom samým osebe. Erin Morgenstern vytvorila dielo, ktoré sa dá vnímať ako pocta celému širokému svetu literatúry, spisovateľov, hrdinov, milovníkov vône kníh, antikvariátov, knižníc a čohokoľvek, čo súvisí s písaným slovom a jeho sprievodnými javmi. Hlavnou postavou Bezhviezdneho mora je Zachary Ezra Rawlins, študent univerzity, ktorému sa dostane do rúk záhadná kniha s detailným opisom jedného dňa z jeho detstva. Ako jedenásťročný vtedy odolal vábeniu prekročiť prah záhadných dverí, no teraz sa predsa len stane súčasťou zvláštneho sveta. Cez literárny maškarný ples a múry prastarej knižnice sa zoznámi so zabudnutými či nikdy nevyrozprávanými príbehmi. Na obzore sa však črtá čosi zlovestné, nebezpečné, a v kútoch už striehnu nočné mory, aby zosnovali svoje plány. Zacharyho na jeho ceste sprevádza sympatický mladík Dorian, ktorý sa stal mojou najobľúbenejšou postavou a strašne rád by som ho spoznal v reálnom svete 😊. Aj tu sa ukazuje sila slova, ktorou autorka disponuje. Náročky nechcem prezrádzať veľa z deja, pretože by som niekoho nerád obral o pôžitok z odhaľovania jeho zákutí. Občas môžete síce mať pocit, že kniha má zložitú kompozíciu, ale vôbec to nepovažujem za mínus. Práve naopak. Erin Morgenstern si dobre uvedomuje, že usporiadanie textu je nemenej významnou časťou knihy ako jej obsah, a pozýva čitateľa objavovať jeho čaro spolu s ňou.

E. Morgenstern (zdroj: The Globe and Mail)

"Možno je aj ona sama stránkou, ktorú vytrhli z príbehu a poskladali ju do hviezdy a zahodili do tieňov, aby sa na ňu zabudlo. Možno nemala kradnúť knihy z ukrytých archívov, aby z nich vytŕhala stránky a potom knihy darovala, ale teraz je príliš neskoro niečo z toho meniť a jej milovaná kniha je stále milovaná, aj keď bola ukradnutá a nedokonalá a potom stratená." (str. 250)

Je vidieť, že autorka má v obľube klasickú literatúru a rovnako si príde na svoje každý s rovnakým zanietením. Text je totiž plný odkazov či priamych súvislostí so známymi dielami, čo pohladí dušu všetkým bibliofilom. A hoci - ako som už spomenul - môže občas kompozícia pôsobiť zložito, s obrátením poslednej strany sa vo vás rozhostí úžasný pocit odmeny za to, že ste vytrvali. Často narazíte na slová, ktoré pochopí len pravý knihomil, Erin Morgenstern má talent vyjadriť naše vlastné myšlienky, vďaka čomu sa stávate pevnou časťou príbehu. Pretože - a to je jedna z veľmi výrazných myšlienok - každý príbeh stojí za vyrozprávanie. Najmä ten náš vlastný. Bezhviezdne more si vyžaduje spoluprácu čitateľa, pretože spojenie autor - kniha - čitateľ je komunikácia ako každá iná a nedá sa vnímať laxne či letargicky. Svoje o tom vedia aj pracovníci vydavateľstva Lindeni, ktorí si očividne dali veľa práce s obálkou. Na prebale a vnútornej časti väzby totiž nájdete tri symboly priamo spojené s dejom - včelu, meč a kľúče. Ide jednoducho o nevšedný román, akých je na trhu málo. Možno nesadne každému, ale ak máte otvorenú myseľ, nájdete v ňom skrytý poklad.

Originálny názov: The Starless Sea
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Trstenská
Počet strán: 463

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Rodinná dráma s pretlakom emócií

S írskou spisovateľkou Sinéad Moriartyovou som sa stretol prvýkrát. Väčšinou nevyhľadávam príbehy tohto typu, pretože mi pripadajú príliš "utrápené". S istou dávkou skepticizmu som teda pristupoval aj k románu Sedem listov, pretože už podľa anotácie som čakal útok na čitateľove emócie. Moje očakávania sa naplnili iba čiastočne. Áno, kniha je veľmi dobrým prostriedkom, ako preveriť slzné kanáliky, no dej zaujme aj tých, ktorí sa podobne ako ja takémuto typu titulov vyhýbajú. Autorka totiž pristupuje k téme citlivo a nesnaží sa za každú cenu šokovať, i keď občas trochu tlačí na pílu. A keďže sa sústredí na príbeh jednej rodiny, dokážete sa do postáv vcítiť a nadôvažok zamyslieť nad tým, aké ťažké je bojovať proti neočakávanému nešťastiu.

"Adam chodil po dome ako zombie. Necítil sa ako doma - bolo tam prázdno, ticho a smutno. Mal pocit, akoby prichádzal o rozum. Ako sa to mohlo stať? Prečo? Preberie sa Sarah? Stál pri chladničke, hľadel na jedlo a bolo mu na vracanie. Ako by mohol jesť, keď jeho manželka bojuje o život? Adam sa zhlboka nadýchol. Musí sa udržať pri zmysloch. Musí byť silný kvôli Izzy aj kvôli Sarah. Chcela by, aby bol silný." (str. 114)

Adam a Sarah tvoria dokonalý pár, vychovávajú sedemročnú dcérku Izzy a tešia sa na ďalšieho potomka, tentoraz synčeka Bena. Idylka sa jedného dňa kruto zmení, keď Sarah odrazu odpadne a lekári ju nedokážu vrátiť späť do života. Nastane u nej mozgová smrť, čo sa môže, samozrejme, odraziť aj na donosení dieťaťa. Adam však odmieta vnímať situáciu ako dilemu - za každú cenu chce zachrániť svojho nenarodeného syna. Sarah bola však len v štrnástom týždni tehotenstva a do pôrodu ostávajú dlhé mesiace. Do zápasu o život sa okrem Adama zapájajú aj otec a sestra Sarah, pričom sa rozbieha zložitá a vyčerpávajúca medicínsko-právnická mašinéria. Postupne sa ukazuje, že ani vzťahy medzi členmi rodiny nie sú celkom ružové, kritický stav Sarah je zlom, ktorý odhalí rôzne postoje a krivdy. Napokon, ani sama Sarah nie je/nebola svätica, čo vnímam ako pozitívum románu. Sinéad Moriartyová vykreslila svoje postavy reálne, takže samotný námet nepôsobí prvoplánovo. Romány nás čitateľov naučili, že riešenie konfliktov sa ukrýva v rukách samotných protagonistov, sú to zväčša oni, kto sa musí pobiť s osudom. V prípade Siedmich listov celý problém vyznieva omnoho nástojčivejšie a zúfalejšie, pretože hrdinovia sami osebe nie sú schopní ovplyvniť zdravotný stav Sarah a chlapčeka. Zaujímavým prvkom sú však predmetné listy z názvu knihy. Sarah totiž vždy napísala list svojej dcére Izzy v deň jej narodenín, a keď ich jej sestra Mia objaví v jej denníku, môžete sa pripraviť na poriadne dojatie.

S. Moriarty (zdroj: The Gloss Magazine)

"Mia sa oprela na stoličke. Spomínala si, ako plakala. Nenávidela každú minútu Vianoc. Prebudila sa s pocitom prázdnoty. Sama sedela v kuchyni, popíjala kávu a pozerala na malý, lacný stromček, ktorý sa Johnny márne pokúšal ozdobiť tak, aby pôsobil veselo. Cítila sa veľmi smutná, osamelá a na dne. Je to jej osud? Bude najbližších dvadsať rokov drieť v práci, aby splatila hypotéku, a bude si robiť obavy o Johnnyho a Riley? Kam sa podeli zábava a smiech, zažívala s dvoma najdôležitejšími ľuďmi vo svojom živote? Teraz si navzájom pripadajú ako cudzí." (str. 333)

Sedem listov je špecifický román, na ktorý musí byť človek správne naladený. Je chvályhodné, že Ikar ho priniesol slovenským čitateľom, pretože nejde o ľahkú tému a podobné témy sú spoločensky nutné, i keď nie široko vyhľadávané. Až po prečítaní knihy som sa zo záverečného poďakovania dozvedel, že Sinéad Moriartyová vychádzala pri písaní zo skutočného príbehu. Inšpiroval ju novinový článok o súdnom procese, pričom táto informácia pozdvihla román v mojom ponímaní o priečku vyššie. Určite nebolo jednoduché napísať ho, a hoci sa nazdávam, že by mu prospelo menej strán a podnecovania čitateľov k súcitu, patrí medzi diela so silným posolstvom.

Originálny názov: Seven letters
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 431

Z Tróje na Itaku vedie dlhá cesta

Príbeh o dobrodružstvách odvážneho a prefíkaného kráľa Odysea poznajú aj malé deti. Hrdina gréckych mýtov je vzorom nebojácnosti, odhodlanosti a lojálnosti, pre ktorého nie žiadna prekážka dosť veľká. Či už sa to týka bohov, bytostí alebo obyčajných ľudí. Hoci v Odyseovom živote je málo toho, čo by sa dalo označiť za obyčajné. Taliansky autor historických románov sa podujal na nemenej heroickú úlohu - spísať osud itackého kráľa vo forme dilógie. Návrat je priamym pokračovaním prvej časti s názvom Prísaha. Tá sa zameriavala na Odyseovo detstvo, dospievanie a účasť v trójskej vojne, kde sa zrodili veční hrdinovia a jej dôsledky v umení, dejinách či spoločnosti badať i dnes. Odyseus síce dovtedy zažil veľa skúšok, ale ako všetci dobre vieme, jeho cesta ešte ani zďaleka neskončila.

"Napriek všetkému som však nezabudol na Penelopu. Pri východe luny mi srdce tĺklo až v hrdle a z úst sa mi zakaždým vydral utrápený pozdrav mojej vzdialenej manželke. Dokonca aj vtedy, keď ma moja panovačná bohyňa stískala stehnami farby slonoviny. Keď som sa potom vyčerpaný schúlil na pláži ako stroskotanec a ona, nahá a mesačná, sa vzdialila, obrátil som tvár do tieňa noci a potichučky som plakal. Z času na čas bez slova zmizla, vyparila sa bez vysvetlenia, rozplynula sa ako hmla na svitaní a ja som sa skoro zbláznil." (str. 117)

Odeysea sme opustili v čase, keď sa chystal domov za manželkou Penelopou a synom Telemachom. Keďže sa však ocitne vo víre božských rozmarov, po desaťročných bojoch ho čaká ďalšie, rovnako dlhé putovanie. Návrat je určený každému bez ohľadu na to, či poznáte Odyseov príbeh, alebo ho vnímate ako úplne nové dobrodružstvo. Dokonca je možno i lepšie, ak sú vám strasti tohto hrdinu neznáme, pretože o to väčší bude napokon váš čitateľský zážitok. Valerio Massimo Manfredi má totiž neskutočný talent na vytvorenie niekdajšieho sveta so všetkými jeho krásami aj krutosťami. Antické Grécko je síce kolískou filozofie, demokracie či divadla, no zároveň išlo o svet, kde prežil často iba najsilnejší a hrdinská povesť bola v určitých kruhoch viac než pravda. Chýry o Odyseovi však nie sú výmysel, a tak sa môžeme naplno ponoriť do jeho stretnutí s kyklopmi, Sirénami či čarodejnicami, ktoré ho privábili do svojich osídel a strávil s nimi niekoľko rokov. Odyseov príbeh je skvelá ukážka toho, že antické báje sú navzájom úzko prepojené. Cez tohto itackého rodáka sa autor dotkol Herakla, argonautov a zlatého rúna či všemožných bohov a polobohov. Vďaka tomu získavajú celkom iný rozmer - nielenže si preopakujete ich obsah a význam, ale zároveň sa dozviete nové detaily a súvislosti.

"Striaslo ma. Vietor a záhadná prítomnosť? V duchu sa mi ozval hlas mojej bohyne. Ako som len mohol zapochybovať o víťazstve, keď pri mne stojí ona? Ani celé vojsko mi nemohlo nahnať strach. Pravda je však taká, že ešte aj dnes sa spytujem sám seba, či som naozaj mal právo rozpútať také bezhlavé krviprelievanie bez toho, aby sa všetka tá krv nevzbúrila proti mne. Nemyslím si však, že som mal na výber. Viedla ma k tomu moja bohyňa, ale aj moje právo kráľa, manžela a otca." (str. 216)

Samozrejme, Odyseus je známy najmä pre svoje putovanie, ale okolnosti jeho príchodu na ostrov Itaka či znovuzískanie trónu nie sú o nič menej zaujímavé. Som rád, že Manfredi sa venuje aj tejto časti mýtu. Hoci to nie je nič prekvapujúce vzhľadom na podrobné stvárnenie celého hrdinovho života. Čo ma však predsa len prekvapuje, je absencia gréckych božstiev v ľudskej podobe, v akej často vystupujú v rôznych príbehoch. Tu sa skôr vyskytujú vo forme symbolov, zvukov, znamení či myšlienok. Tým zodpovednosť za konanie postáv spočíva čisto na nich samotných, bez výraznejších zásahov vyššej moci. Návrat je o to "ľudskejší" a žánrovo sa blíži skôr k historicko-fantazijnému románu. Dvojdielny Odyseus je poctou klasickej literatúre, vychádzajúc z Homérovho eposu, a nemal by chýbať v žiadnej domácej knižnici.

Originálny názov: Il mio nome é Nessuno. Il ritorno
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odyseus)
Preklad: Diana Farmošová
Počet strán: 303

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Láskavé zamyslenia v jednoduchom podobenstve

Občas sa medzi preplnenými pultmi kníhkupectiev nájde nenápadný klenot, ktorý predstavuje príjemný protiklad voči senzačným, bombastickým a must-have titulom. A pritom stačí tak málo, aby skutočne zaujal, hoci obsahuje iba minimum textu. Charlie Mackesy je citlivý autor, vyjadrujúci sa skôr obrazmi než slovami, aj keď tie, samozrejme, majú i v jeho podaní primárnu hodnotu. No bez ilustrácií dotvárajúcich celkový kolorit diela by ani zďaleka nebolo také účinné. Chlapec, krtko, líška a kôň je názov knihy, ktorú som spočiatku považoval za modernú bájku, alegóriu súčasnej spoločnosti a medziľudských vzťahov. Nebol to však celkom správny predpoklad.

"Každý z nich je iný, presne ako my, a každý má svoje slabosti. Ja sa vidím vo všetkých štyroch a vy možno tiež. Všetky dobrodružstvá prežívajú na jar, keď chvíľu sneží a vzápätí svieti slnko, čo tiež tak trochu pripomína život: aj ten sa môže znenazdajky zvrtnúť." 

Prirodzene, inotaj je silným prvkom knihy, no ucelený príbeh by ste hľadali márne. Chlapec postupne stretáva uvedené zvieratá, pričom každé z nich je čímsi špecifické - krtko je milovníkom torty, líška je väčšinu času ticho a kôň vyslovuje hlboké, všeobecné platné pravdy. Chlapec kladie otázky smerujúce k ľudskosti, láske, morálke... Cez ne a následné odpovede vás núti zamyslieť sa nielen nad ich obsahom, ale aj nad vlastným postojom. Obávam sa, že mnohí čitatelia sa pozastavia nad samými sebou iba v danej chvíli (mňa zrejme nevynímajúc). Bolo by však krásne, keby mal Charlie Mackesy moc zmeniť ľudí k lepšiemu. Hoci, na druhej strane, aj malý krok môže človeka pohnúť vpred, veď v tom spočíva aj jedna z hlavných myšlienok. A to popri viacerých iných, kde prevažuje najmä posolstvo o nutnosti nevzdávať sa svojich snov. Pretože len ak je človek schopný plniť si sny, nenechá sa ovládať strachom, čo ho drží pri zemi. A v tom prípade je iný aj jeho vzťah k ostatným ľuďom - môže ich podporiť, byť milší a oceniť ich snahu byť iný. Zároveň sa viackrát vyskytne dôležitá poznámka, že prejavom vnútornej sily je neraz ukázanie vlastnej slabosti, rovnako ako požiadane o pomoc v prípade, že je to potrebné. 

"Občas je odvážne a veľkolepé už len to, že vstaneš a ideš ďalej."

Knihu Chlapec, krtko, líška a kôň som čítal dvakrát po sebe. Prvýkrát som sa sústredil hlavne na text, a keďže ho nie je veľa, poslednú stranu som otočil rýchlo. Druhý raz som si už dal záležať na tom, aby som si vychutnal každý obrázok a výsledný dojem z prečítaného sa rapídne zvýšil. Postava chlapca bude blízka aj mladšiemu čitateľovi, kniha môže pôsobiť ako vhodný výchovný prvok. Pri niektorých pasážach som si spomenul na Malého princa, iné výroky mi zas pripadali trochu klišéovité, ale ako celok pôsobí táto milá publikácia zaujímavo a účinne. Aj vďaka autentickosti, čo sa týka komunikácie autora s čitateľom. Páčil sa mi Mackesyho predhovor a tiež presahy z bežného života, ako napr. odtlačok hrnčeka či stopy psa na jeho kresbách. Verím preto, že sa ku knihe budem rád priebežne vracať. Je stvorená do každého počasia, pre všetky vekové kategórie a možno v nej nájsť povzbudivé slová pre každú situáciu.

Pôvodný názov: The Boy, The Mole, The Fox and The Horse
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Lucia Halová
Počet strán: 128

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

 

 

Prekročte prah a spoznajte rodinné tajomstvá

Lucinda Rileyová žne momentálne úspech svojou romanticko-historickou sériou Sedem sestier, no popri nej si odskočila k inému rozpísanému románu. A mňa veľmi teší, že vydavateľstvo Tatran ho prinieslo aj slovenským čitateľom. Ako som už totiž spomínal v inej recenzii, s autorkou sú spojené moje rané čitateľské skúsenosti, keď ešte písala pod dievčenským menom Lucinda Edmonds. Motýlia izba obsahuje všetko, čo fanúšikovia od spisovateľkinej tvorby očakávajú - rodinnú ságu, tajomstvá, prepojenie rôznych časových línií, napätie i ľúbostnú zápletku. V tomto zmysle chválim obálku knihy - pôsobí na pohľad príjemne, až idylicky, no osamotene stojaci dom vyvoláva otázky, čo sa deje za zatvorenými dverami...

"Mala takmer tridsať a kam to v živote dotiahla? Jej manžel bol väčšinou nezamestnaný, boli na mizine a bývali v prenajatej chatrči. Áno, mala dve krásne deti a prácu, ale nedalo sa to porovnať s oslnivou umeleckou kariérou, o ktorej snívala predtým, než sa za Sama vydala. A jeho prchká povaha... Cítila, že najmä po pár pohárikoch sa jeho agresivita voči nej stupňuje. Keby sa tak o tom mohla s niekým porozprávať, ale s kým?" (str. 49)

Kým v Siedmich sestrách delí jednotlivé postavy aj niekoľko generácií, v Motýlej izbe sú dve časové roviny prepojené jednou konkrétnou postavou. Je ňou Posy Montagueová, ktorú stretávame v roku 1943 ako malé dievča, a rovnako sledujeme jej osud v roku 2006, keď stojí na prahu sedemdesiatky. Jej mladosť ju, ako u každého človeka, ovplyvní na celý život vo viacerých smeroch. Prvou zlomovou udalosťou je otcova smrť počas vojny. Bol to práve on, kto ju priviedol k láske prírode a motýľom. Rodinné sídlo Admirál v Suffolku je napokon svedkom mnohých vzostupov a pádov, pretože Posy sa sem vráti po manželovej smrti aj s dvoma synmi. Tí sú takisto dôležitou súčasťou deja a disponujú vlastnými líniami. Cez Sama, ktorý rozhodne nie je ukážkou pevného charakteru, sa viac spoznávame s jeho ženou Amy. Spočiatku mi mierne prekážalo jej mierne sebaľútostivé vykreslenie, ale postupne som jej prišiel na chuť, najmä vďaka interakcii s Posy. Tá je ako staršia dáma naozaj skvelá, postavy tohto typu dokážu krásne oživiť každú scénu. Nie je to však žiadny archetyp, Posy je jedinečná a ľahko si získa vašu pozornosť. Rovnako ako jej láska Freddie, ktorý sa odrazu znova zjaví v jej živote po piatich desaťročiach. Jeho príchodom sa otvára priestor pre staré tajomstvá a otázky minulosti, ktoré jednoducho musia byť zodpovedané, či sa to niekomu páči, alebo nie. A keď už sme pri tom, Posy a Freddie vytvoril pre mňa zatiaľ najlepší, najmilší párik, s akým som sa tento knižný rok stretol. Lucinde Rileyovej patrí poklona za to, že sa nevenuje iba láske medzi mladými ľuďmi, ale ukazuje, že city nie sú ničím neznámym ani tým skôr narodeným.

Lucinda Rileyová (zdroj: Daily Male)

"Keď mi prestalo byť mdlo, bezmocne som si ľahla na vankúš. Bola som taká šokovaná, že som nevládala ani plakať. Nemohla som pochopiť, čo sa stalo za tých pár minút medzi naším milovaním a jeho žiadosťou o ruku, ani prečo sa potom tak zvláštne správal. Zrejme až keď vyslovil tie slová, zistil, že ma nemiluje. Bolo to jediné vysvetlenie. Iba ak, pomyslela som si a moje zmučené srdce zasiahla ďalšia rana, stretol niekoho iného..." (str. 332)

Príbeh plynulo postupuje cez rôzne dekády a spolu s rokmi pribúda aj dramatických zvratov. Postavy si nikdy nemôžu byť isté, aká nástraha na nič číha a čo si pre ne autorka pripravila. Mimochodom, osôb vystupujúcich v románe je naozaj pekný počet, ale nemusíte sa báť, že by ste sa v nich strácali. Motýlia izba vás vtiahne do deja natoľko, že všetko pôsobí verne a autenticky. Opisy (v rozumnom množstve) prostredia a ľudí vám dôkladne priblížia život v anglickej spoločnosti, a najmä vône a zvuky krásnych záhrad... Romantické duše si prídu na svoje, hoci čo sa lásky týka, nečakajte presladenú ľúbostnú zápletku. Vrúcne city Posy a Freddieho sa síce tiahnu desaťročiami, no napriek tomu sú zobrazené realisticky. Medziľudské vzťahy podliehajúce spoločenským okolnostiam sú autorkinou devízou, má vyhranený štýl a stále vie prekvapiť. Aj to robí z románu vynikajúci prostriedok skrátenia čakania na ďalší diel jej rozbehnutej série.

Originálny názov: The Butterfly Room
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 421

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Takto má vyzerať historická romanca!

Kristína Brestenská absolvovala vstup do slovenských knižných vôd trilógiou odohrávajúcou sa v stredovekom Anglicku (romány Grófov syn, Ochranca, Strážca nevinnosti). Hoci pojem vstup je veľmi mierny, autorka je pre mňa objavom, aký sa vyskytne iba raz za čas. Historická romanca je žáner, kde neuspeje hocikto, pretože nároky sú vysoké a trh široký. Kristína je však dôkazom, že kvalita sa neprodukuje len za hranicami, ale máme jej dostatok aj na domácej pôde. Dokáže totiž dokonale skĺbiť historické reálie s ľúbostnou zápletkou, vďaka čomu ožívajú niekdajší panovníci, no zároveň sú vďaka autorkinmu talentu osobami z mäsa a kostí, ktoré môžu hrdinom poriadne zamotať ich osudy.

"Z času na čas mal pocit, že v ňom žijú dvaja rozdielni muži a zvádzajú medzi sebou boj, ktorý z nich bude ovládať jeho skutky. Pre jedného z nich bola najdôležitejšia rodina, klan a jeho potreby staval nad svoje vlastné. Toho druhého pocit zodpovednosti zatláčal k zemi. Chcel žiť slobodne, riadiť sa vlastnými rozhodnutiami, nemusieť sa obetovať a poslúchať príkazy, s ktorými sa nevedel stotožniť. A v neposlednom rade sa nechcel vzdať pocitu, že v ňom je život. A nikdy sa necítil živší, ako keď bojoval, keď mu hrozila smrť a keď sa miloval so ženou, ktorá v ňom dokázala prebudiť živočíšnu túžbu." (str. 76)

Nová séria zavedie čitateľov do prostredia škótskej vysočiny, čo už samo osebe znie ako prvotriedne lákadlo. Osobne som sa s ňou stretol prvýkrát v druhej časti tzv. Zamatovej série velikánky žánru Jude Deverauxovej a odvtedy je pre mňa synonymom hrdosti, vášne a silných pút. Nie je to inak ani v prípade románu V rukách nepriateľa. Ten ponúka to najlepšie, čo možno čakať od dejiska, sľubnej anotácie a trefne zvoleného názvu. Hlavní hrdinovia by sa totiž nikdy nevydali na cestu k tvrdo vybojovanému šťastiu, nebyť krvavých bojov o moc. Catriona MacDonaldová je nútená ujsť z rodného hradu, pretože po porážke otca si naň nárokuje jej nevlastný brat Angus. A keďže je preto ako jediná legitímna dcéra Pána ostrovov v nebezpečenstve, únik je jedinou možnosťou prežitia. Uchýli sa ako slúžka na dvore Alasdaira MacLeoda, hlavy ďalšieho klanu, kde má poslúžiť aj ako milenka jeho bratovi Normanovi. Ten je zronený kvôli strate viacerých členov rodiny a kratochvíle s poddajnou dievčinou by ho mali aspoň na chvíľu zbaviť trápenia. Lenže Norman nie je ani zďaleka taký povrchný a čoskoro začína odhaľovať osobnostné kvality novej slúžky. Jej charakter, hrdosť a um ho očaria rovnako ako príťažlivý zjav, no dôsledky bitky, v dôsledku ktorej získali MacDonaldovci nového vodcu, nenechajú na seba dlho čakať. Vonkajší nepriateľ je jedna vec. MacLeodovci sa však budú musieť vysporiadať aj so zradou vo vlastných radoch, čo sa ukáže ako omnoho desivejšia hrozba. Kristína Brestenská vám ani na chvíľu nedovolí nudiť sa. Každá kapitola posúva dej vpred, ani jedna nestagnuje a nie je iba výplňou. Rovnako ako na príbeh sa autorka zameriava aj na vykreslenie postáv, ktorých motivácia je pochopiteľná a konanie zodpovedá ich povahe a cieľom. Aj to je dôvodom, prečo je kniha V rukách nepriateľa taká autentická, hoci je zasadená mimo nášho času i priestoru.

Kristína Brestenská (zdroj: Facebook)

"Popri zametaní pavučín a špiny sa nakratučko zasnívala, aké by to bolo, ak by sa stretli ešte prv, než sa oženil, a najmä skôr, ako sa odohrala tá hrozná bitka, ktorá im obom zmenila život. Možno by jej otca požiadal o jej ruku a ich sobáš by ešte prehĺbil spojenectvo medzi ich rodinami. Náhle si však so smútkom uvedomila, že je príliš neskoro o niečom takom snívať, pretože teraz je hlavou rodiny Angus a spojenectvo, ktoré kedysi bolo medzi ich klanmi, je nepriateľstvom na život a na smrť." (str. 119)

Priniesť našincovi príbeh zo stredovekého Škótska nie je ľahká úloha - historické pozadie, verné reálie, vzťahy ovplyvnené politikou a vžitými krivdami... Kristína Brestenská s tým však nemá najmenší problém, v tamojších vodách sa pohybuje ako rodená plavkyňa a veríte jej každé slovo. Spôsob života rôznych klanov jej poskytuje možnosť nakladať s príbehom z rôznych uhlov, využíva početné námety a činí tak svoj román pútavým a jedinečným. Slovenská historická romanca v nej našla výraznú posilu a úspech u čitateľov hovorí jasnou rečou - jej kníh chceme oveľa viac. A z dôveryhodného zdroja môžem potvrdiť, že Kristínka onedlho poteší svojich priaznivcov druhým dielom novej série.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.