Otroci hliny a smrtonosných plánov

Sú knihy, ktoré vás vtiahnu do deja tak prudko a pevne, že ich neodložíte, až kým neprevrátite poslednú stranu. Dajú sa nájsť aj také, ktoré čítate pomaly, aby ste si čo najviac vychutnali autorov originálny štýl. A potom sú tu diela z pera Terryho Pratchetta. Nie nadarmo sa jeho séria Úžasná Plochozem považuje za kultovú. Redefinovala žáner fantasy, posunula ju na novú úroveň a inšpirovala nespočetné množstvo ďalších spisovateľov snažiacich sa napodobniť svojské rozprávanie. Jeho romány totiž nečítate len pre šikovne poprepletaný dej, ale aj pre potešenie zo slovných hračiek a bohatých obrazných vyjadrení, ktoré by mu mohli závidieť aj erudovaní poeti. V tejto súvislosti si dovolím vysloviť patričné uznanie aj prekladateľovi Vladislavovi Gálisovi. Ako laik sa nazdávam, že Terry je občas náročný oriešok, ale nemyslím si, že by bol slovenský čitateľ ukrátený čo len o kúsok jeho skvelej formy. 

"Ženy, ako raz Kolón poučil Mrkvu, keď si myslel, že mládenec potrebuje dobré rady, nerozumne lipnú na maličkostiach. Napríklad nie sú rady, keď ich niekto vidí bez mejkapu, alebo si kupujú zo zásady menšie kufre ako muži, hoci si zakaždým zbalia viac oblečenia. Angua nebola rada, keď ju niekto videl počas prechodu z ľudskej do vlčej podoby ani naopak. Mrkva ju mohol vidieť v každej z týchto dvoch podôb, ale nie v rozličných štádiách, ktoré podstupovala počas premieňania, lebo sa bála, že potom by ju už nechcel vidieť nikdy. Svet očami vlkolačky vo vlčej podobe bol iný." (str. 59)

Na hlinených nohách je dvadsiata prvá kniha v celkovej sérii a tretia, ktorá sa venuje trampotám mestskej stráže. Skupinka nesúrodých strážcov zákona mi prirástla k srdcu azda najviac z pestrej plejády obyvateľov Ankh-Morporku. Nedávno odvysielaný osemdielny seriál pod patronátom BBC, venujúci sa práve im, síce nezožal u fanúšikov veľký úspech, ale mne sa páčil, pretože dodal určitým postavám správne bizarný šmrnc. A to sa nedá bez zakomponovanie čo najväčšieho množstva politických, kultúrnych, osobnostných a mnohých ďalších odkazov. Terry Pratchett sa prejavuje ako ľudomil, vítajúci čokoľvek iné, zvláštne. A takí sú aj jeho hrdinovia, ktorí svojským spôsobom narúšajú význam tohto slova. Na prvý pohľad by ste od nich nečakali heorické skutky, skôr naopak. A vlastne by ste mali pravdu, no len do chvíle, keď sa okolnosti vzbúria a mestská stráž musí prejaviť svoje skutočné kvality. Vedúcim činiteľom stráže i príbehu je Sam Mrak, demokraticky neznášajúci každého - od škriatkov cez trolov až po upírov. Nedeje sa tak však z rasovej či inej nenávisti, ale jednoducho preto, že neverí v dobro a na každom hľadá nejaké chyby. Autor do každej knihy šikovne, nenápadne a pritom účinne zakomponuje istý spoločenský prvok, v tomto prípade je to vodcovstvo a túžba po moci. Je lepšie byť riadený a zbaviť sa tak zodpovednosti za prípadný neúspech? Je potomok panovníka predurčený vládnuť, alebo sa môže táto vlastnosť z dedičnej línie vytratiť? Nebolo by lepšie prenechať moc niekomu s lepšími predispozíciami? Alebo by sa tým riskovalo, že nečakaný vplyv zneužije vo svoj prospech? Fanúšikom Úžasnej Plochozeme je dobre známy lord Vetinari, pod ktorého vládou Ankh-Morpork ako-tak funguje, ak neberieme do úvahy permanentné problémy s mágiou, čarodejníkmi či ctibažnými jedincami. Aktuálna novinka totiž upriamuje viac pozornosti aj na túto zaujímavú postavičku, ktorá sa väčšinou skrýva v zákulisí, ale vždy, keď sa zjaví, kradne si pre seba väčšinu scén. Román však najviac skúma iné bytosti - golemov, známych aj v našich končinách. Spoznáte ich z trochu iného súdka - ako vážnych, mierumilovných tvorov odsúdených na otrockú prácu. O to zarážajúcejšie vyznievajú ich násilné úmrtia. Keď sa k tomu pridružia ďalšie podivné súvislosti, mestská stráž vie, že bude mať opäť dočinenia s nevšedným protivníkom. 

Terry Pratchett (zdroj: Cineuropa)

"Hovorilo sa, že taký golem už zaplavil celý dom, lebo mu nikto nepovedal, že má prestať nosiť vodu zo studne, alebo bol schopný umývať riady, kým taniere nestenkli na hrúbku papiera. Hlúpa guča hliny. No pod správnym dohľadom užitočná. A predsa... a predsa... začínal chápať, prečo si ich nikto dlho nenecháva. Šlo o to, ako tá prekliata dvojruká mašina stála, všetko prijímala a kam... kam to dávala? Bohovia vedeli." (str. 118)

Román Na hlinených nohách je vydareným spojením detektívky, paródie a humorného fantazijného príbehu. Niektoré motívy z predošlých kníh o mestskej hliadke sa síce opakujú, ale autor akoby si to dobre uvedomoval a zakaždým ich čímsi vyšperkuje. Aj na malom priestore dokáže vyčarovať veľké divadlo a aj keď sa práve dej neposúva dynamicky vpred, užijete si vycibrený štýl a zmysel pre detail. Terry Pratchett je naslovovzatý odborník na prienik do ľudskej psychiky, a je jedno, akú má ten človek podobu... Plochozem je síce ťažkým miestom pre pokojný život, ale zato hýri farbami a inakosťou ako máloktoré iné. 

Originálny názov: Feet of Clay
Príslušnosť k sérii: 21. diel (Úžasná Plochozem) / 3. diel (Mestská stráž)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Motýliky, otázniky a utešená náklonnosť

Anglickú spisovateľku a ilustrátorku Alice Oseman registrujem už od slovenského prekladu jej debute Solitaire. Priznám sa však, že som ho ešte nečítal, hoci ho už mám dlhšie na zozname. Keď som siahol po grafickom románe Motýliky, netušil som, že ide o jeho voľné pokračovanie. Nijako to však nenarušilo vnímanie deja, ide o celkom samostatný príbeh, priamou príčinou tohto faktu je skôr moja chuť siahnuť po spomínanej knihe v dohľadnom čase a viac tento krok neodkladať. Pretože ak je aj v klasickej próze taká srdečná, citlivá a sugestívna, bola by škoda odriekať si ďalší skvelý čitateľský zážitok. 

V grafickej sérii zo stredoškolského prostredia siahla po aktuálnej téme homosexuality a s ňou spojenými motívmi. Venuje sa jej z mnohých uhlov a poukazuje na rôzne príkoria, predsudky a obavy, s ktorými musia bojovať tí, ktorí nie sú iní ani odlišní, ale sú jednoducho tiež iba sami sebou. V centre sú dve postavy - Charlie a Nick, na prvý pohľad absolútne rozdielni tínedžeri potvrdzujúci staré známe úslovie o priťahujúcich sa protikladoch. Postupne však vypláva na povrch, že toho majú spoločného viac než dosť. Ako prvého protagonistu spoznávame Charlieho, obyčajného chalana, jediného verejne známeho gaya na strednej škole. Keďže je preňho ťažké nájsť si spriaznenú dušu, podlieha toxickému vzťahu s Benom, hoci cíti, že mu neprináša nič pozitívne. Stále je to však lepšie než riskovať zamilovanie sa do heterosexuála. A práve to sa mu pritrafí, keď na spojenej triednickej hodine spozná športovca Nicka. Okamžite medzi nimi preskočí iskra porozumenia a z Charlieho strany aj čohosi viac. Aj keď sa spočiatku bráni prebúdzajúcim sa citom, pretože vie, že to povedie iba k trápeniu, nedokáže si pomôcť. Nick totiž oplýva veľkým šarmom a množstvom kladných vlastností, navyše mu otvorí cestu do školského ragbyového družstva. 

Vznikajúca náklonnosť medzi nimi je uveriteľná, ľahká a veľmi... roztomilá. Skutočne, nie v ironickom či zosmiešňujúcom zmysle. Môže za to ich celkové vykreslenie a hlavne neustále prejavy ich osobností. Charlie je človek, akého by chcel mať každý za najlepšieho kamaráta. Je chápavý, láskavý, ohľaduplný a vždy ochotný pomôcť a vypočuť. Nick je zas neistý, ale zato odhodlaný brániť svojich blízkych, je lojálny a nebojí sa dať najavo, čo si myslí a cíti. Priznám sa, k srdcu mi viac prirástol Charlie, asi preto, ako Nicka všemožne podporoval v jeho ceste za sebauvedomením. A v závere prvej knihy mi bolo veru smutno spolu s ním...

Motýliky treba jednoznačne čítať v určenej postupnosti, ide o priame pokračovanie príbehu, čo sa dokonca prejavuje aj v číslovaní strán. Prvýkrát som sa stretol s tým, že druhá časť série začína na strane 264. Pôsobí to však celistvo a ak si prečítate Prvú lásku, jednoznačne budete ihneď chcieť siahnuť aj po komikse Lietajú v tom spolu. Alice Oseman je naozaj všestranným talentom, nielenže rozpovedala príbeh vanúci realitou, ale grafickým spracovaním mu dodala potrebnú hĺbku a postavám vdýchla život. Mrzí ma jedine to, že v knihe nenájdeme okrem čiernej a bielej žiadne iné farby, pretože príbeh ako tak disponuje celým farebným spektrom. Nijako to však nezmenšuje dojem z čítania, ktorý je výsostne pozitívny. Pripravte sa na pekne širokú škálu emócií - od jemného pobavenia cez ľútosť a súcit až po nadšenú radosť. 

Je veľmi málo kníh tohto typu, ktoré pobavia, poučia a zároveň vás podnietia k zamysleniu. Odporúčam ju každému ľudomilovi s otvorenou dušou, ba dokonca ešte viac tým, ktorí v sebe stále živia nezmyselné predsudky. Smerovanie deja ocenia aj všetci, čo sa potýkajú s témou coming outu. Tá je tu spracovaná azda až príliš romantizujúco a idealisticky, ale v kontexte iných udalostí a vzťahu Charlieho a Nicka je tento prvok pomerne vítaný. Verím, že tretí diel Motýlikov bude rovnako trefný a kvalitný ako prvé dva. Chlapci ešte majú čo riešiť, reakcie okolia na ich prekvitajúcu lásku na seba zrejme nenechajú dlho čakať a kým nastane šťastný koniec, budú musieť ešte prekonať zopár prekážok. Som rád, že som mal možnosť začítať sa do tejto skvostnej série. Už teraz má u mňa čestné miesto a budem šíriť jej dobré meno, kde sa len bude dať. 

Originálne názvy: Heartstopper: Volume One + Heartstopper: Volume Two

Preklad: Ivana Cingelová

Počet strán: 263/558

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Pravda môže byť pochovaná, ale nie zabudnutá

Znie to až neuveriteľne, ale americká spisovateľka Sandra Brown má na svojom konte už viac než sedemdesiat úspešných titulov. Nemôžem však povedať, že by ma to prekvapovalo, s jej tvorbou som sa zoznámil už počas štúdia na strednej škole a odvtedy už ubehlo pekných pár rokov 😀. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ nám ponúka predovšetkým líniu jej romantických trilerov, čím stavilo na všeobecný vkus svojich čitateľov. Je to dobrý ťah, veď aj Sandrina novinka Nebezpečné puto verne odráža jej rozprávačský štýl spájajúci napätie, výrazné postavy a potrebnú dávku lásky a erotiky. Keďže ide o samostatný príbeh - rovnako ako pri ostatných dielach pod hlavičkou vydavateľstva -, môžu po ňom bez obáv siahnuť aj tí, ktorí ešte s autorkinými knihami nemali tú česť. S postupne sa zvyšujúcim počtom jej prekladov je podľa mňa totiž ťažké dlho im odolávať...

"Aj keď vedel, že by sa strýkovi a Donovi určite zišiel ďalší pár rúk, ešte by sa im nedokázal pozrieť do očí. Hneď by vedeli, že ho niečo trápi. Začali by sa vypytovať a on by im musel klamať, čo by tiež hneď spoznali. Keď ho pristihli pri fajčení trávy a poslali do polepšovne, pre strýka to bolo veľké sklamanie. Aj tak ho však nikdy neprestal podporovať. Skrátka, túto kapitolu Ledgeovho života spolu prekonali a Henry mu ďalej veril. Božechráň, aby sa niekedy dozvedel o tom, čo dnes spáchal. Bolo mu zle, len si to predstavil." (str. 56)

Na druhej strane tí, ktorí vyhľadávajú Sandru Brown pravidelne, už môžu ľahšie vybadať isté opakujúce sa prvky. Napriek občasnému skĺzavaniu k rotujúcim schémam však stále dokáže vyžmýkať zo svojich námetov maximum a vtiahnuť čitateľov do deja plného zvratov, iskrenia a odhaľovania pravdy. Inak to nie je ani tentoraz, hoci oproti ostatným knihám je tu jeden výrazný rozdiel. Vo väčšej miere dochádza k prepojeniu dvoch časových línií, a to súčasnej a z roku 2000. Prítomná línia je síce dominujúca, no návrat do prelomu tisícročí je spestrujúcim stavebným kameňom príbehu a šikovne ho dopĺňa o nevyhnutné poznatky. Ďalším plusovým bodom je dejisko - Sandra už viackrát dokázala svoj talent dôkladne preniesť čitateľa do rôznych kútov Ameriky (či sveta), no južné štáty USA majú v jej dielach nevšedný šmrnc. Nebezpečné puto vás zavedie do Texasu, do prostredia lepkavého tepla, sucha, vplyvných mužov a silných žien, kde nie je priestor pre slabé povahy. O to menej, že v centre deja sa ocitajú osoby zapojené do starého zločinu. Vzhľadom na početné mená sa menej pozorní čitatelia môžu spočiatku strácať, ale zas nejde o nič mimoriadne mätúce. Sandra je skúsená spisovateľka a je v podstate nemysliteľné, aby si neustriehla svoje postavy. Najmä ak sa všetko viac-menej točí okolo ústredného páru Arden - Ledge. Práve vykreslenie ich pováh mierne spadá pod autorkino klišé, mám totiž dojem, že sa menia len povolania a charaktery ostávajú rovnaké. I keď je pochopiteľné, že pri toľkých knihách sa nedá zakaždým vytvoriť zbrusu nový človek a našťastie to nijako neznižuje celkový dojem. Samotný príbeh predsa len stojí na pevných základoch a zaujme vás už od začiatku. Arden Maxewllová sa vracia do rodičovského domu a okamžite sa stane terčom. Klebiet, nedôvery i zločincov, s ktorými sa kedysi spriahol jej už dlhé roky nezvestný otec. Vývoj udalostí ju napokon privedie k myšlienke zistiť, čo sa stalo v osudnú noc pred dvadsiatimi rokmi a v pátraní po odpovediach jej môže pomôcť Ledge Burnet. Ani k nemu nebol život férový, v mladom veku prišiel o rodičov, a hoci si ho osvojil strýko so svojou manželkou, ani toto rodinné prostredie nemalo dlhé trvanie. Skončil v polepšovni a v tom čase sotva niekto veril v jeho nevinu. Nitky sa zbiehajú k zmiznutiu Ardeninho otca a aby odhalil pozadie zosnovania svojho uväznenia, spojí sily s dcérou človeka, ktorý mal pred dvoma dekádami prsty v krádeži pol milióna dolárov...

Sandra Brown (zdroj: The Big Thrill)

"Znovu vyliezol na kapotu. Psy ďalej útočili a snažili sa vyskočiť tak vysoko, aby naňho dočiahli. Vrčali a štekali jeden cez druhého. Z rozďavených papúľ im viseli sliny. Pätou trafil jedného do ňufáka. Pes odletel, tvrdo dopadol na chodník a na okamih ho to omráčilo. Bleskovo sa spamätal, vstal a znova sa začal vrhať po Ledgeovi ako besný. Obzrel sa, či sa Arden podarilo dostať dnu. Jedno zo zvierat si ju však všimlo a teraz zúrivo skákalo na dvere a cerilo tesáky." (str. 221)

Páčilo sa mi, že pri niekdajšej lúpeži sa autorka pohráva s identitou jednotlivých zločincov a ich pravé tváre sa odhaľujú len postupne. Každou kapitolou silne váš dojem, akoby Sandra Brown pomaly, ale isto skladala puzzle a čoraz väčšmi sa pred vašimi očami objavuje pestrofarebný obraz. V prípade tejto knihy prevažuje kvalitou kriminálna zápletka nad ľúbostnou, ktorá je, povedzme si pravdu, v danom žánri skôr vynúteným spestrením než pevným pilierom. Našťastie je dávkovaná v správnej miere i v správnom čase a nepôsobí rušivo. Nebezpečné puto patrí rozhodne k najlepším autorkiným počinom, nepochybne si v cieľovej skupine nájde množstvo spokojných fanúšikov (či skôr fanúšičiek). 

Originálny názov: Thick as Thieves
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Andrezálová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Nie každý experiment prinesie želaný výsledok

Americká spisovateľka Colleen Hoover urobila dieru do sveta predovšetkým románmi o láske medzi ľuďmi s komplikovanou povahou či minulosťou, určenými jednak pre dospelých, jednak pre dospievajúcu mládež. V poslednom čase sa však rozhodla zamútiť vody aj ďalších žánrov, a tak nám vydavateľstvo Lindeni po pomerne vydarenom psychotrileri Verity prináša v slovenskom preklade jej nový mysteriózny príbeh Layla. Chápem Colleeninu potrebu experimentovať a vyskúšať si aj iné rozprávačské polohy, no nie som si istý, či sa tentoraz ubrala správnym smerom. Ak však uplatňuje metódu pokusu a omylu, možno sa poučí a nabudúce sa radšej opäť pohrúži do bezpečnejších námetov. Jej novinka totiž patrí medzi diela, ktoré rozdelia čitateľov na viacero skupín, a to rovnako jej fanúšikov ako nových zvedavcov. 

"Layla o kamerách nevie. Nesnažím sa pred ňou nič skrývať, ale inštaloval som ich, kým spala. Keby si niektorú všimla a opýtala by sa na ňu, povedal by som jej, že kamery tu boli, už keď sme prišli, aby sa neznepokojovala. Sledovaním nahratých videozáznamov jej zasahujem do súkromia. Nemienim jej však povedať, že k nim mám prístup, lebo nechcem, aby si zbytočne robila starosti. Zároveň však nechcem, aby si myslela, že ju špehujem. Aj keď to v istom zmysle robím. Kamery som inštaloval s cieľom pristihnúť ju pri čine." (str. 108)

Mystery je špecifický žáner, kde môže ľahko zakopnúť aj skúsená autorka. Ktovie prečo som očakával, že Colleen Hoover do svojho románu zakomponuje aj ľúbostnú líniu. Asi preto, že tá v jej tvorbe dominuje a dosiaľ sa v nej pohybovala bez problémov a veľmi prirodzene. Možno by bol môj celkový dojem omnoho pozitívnejší, nebyť najväčšieho kameňa úrazu - mužského protagonistu Leedsa. Celý čas sa prejavuje ako sebaľútostivý sebec, ktorý sa nevie vyrovnať s manželským bremenom po tom, ako jeho žena Layla takmer prišla kvôli nemu o život (respektíve kvôli jeho bývalej, ale veľká časť viny leží i na jeho pleciach). Počas zhruba tristo strán máte chuť prefackať ho, nakričať naňho, poriadne ním zatriasť, jednoducho spraviť hocičo, aby zo seba striasol tú donebavolajúcu otravnosť. Keďže sa však na obálke vyníma Colleenino meno, dá sa tušiť, že v ňom predsa len drieme - kdesi nesmierne hlboko - čosi lepšie, čo z neho robí výnimočného človeka. Taký zvrat ku koncu skutočne nastáva, no obávam sa, že dovtedy budovanú pachuť to už nijako neprekryje. Leeds sa u mňa zapísal ako najnemožnejší "hrdina" autorkiných diel. A čo samotný mysteriózny námet? Prostredie penziónu nie je obzvlášť originálne, prvá tretina knihy si však získa vašu pozornosť. Budovanie atmosféry je bezchybné, rovnako aj odhaľovanie pozadia partnerského vzťahu a sledovanie krokov vedúcich k návratu Layly do bežného života. Po traumatickom zážitku totiž trpí výpadkami pamäti a zmenou dovtedajšej žiarivej, spontánnej osobnosti. Postupne sa však nastáva zmena kurzu a autorka sa uchýli ku klišé v podobe akéhosi nezmyselného milostného trojuholníka a vaše nechápavé krútenie hlavou sa už do záveru nezastaví. Vygradované odkrytie temného tajomstva vás tiež nepostaví zo sedačky/kresla/postele a uznáte, že najlepší na celom príbehu bol jeho úvod a je škoda, že ho Colleen radšej nerozpísala podrobnejšie. Možno by som viac uveril láske medzi Laylou a Leedsom a ich interakcie, ktoré sú hnacím motorom celého deja, by získali na intenzite. Isté rozčarovanie plynie aj z faktu, že hoci je kniha o Layle, rozprávačom je Leeds. Vzhľadom na jej stav a vývoj deja je to pochopiteľné, no Laylu - aspoň v pôvodnej podobe - máme sotva šancu bližšie spoznať. 

Colleen Hoover (zdroj: Goodreads)

"Sprchujem sa dlho - niežeby som sa chcel Willow vyhýbať, ale potrebujem si prečistiť hlavu. Celá situácia vo mne vzbudzuje zlý pocit. Lenže odkiaľ mám vedieť, ako má vyzerať správna komunikácia s duchom? Nemám po ruke duchársku príručku ani radcov, ktorí by ma morálne usmerňovali. S kým by som sa mohol poradiť? Lekár by ma poslal k psychiatrovi. A psychiater by vyhlásil, že mám schizofréniu. Mama by mi povedala, že na mňa dolieha stres zo všetkého, čo sa mi prihodilo, a prosila by ma, aby som sa vrátil domov. Keby Layla zistila, čo sa dialo, kým spala, zrejme by odo mňa odišla." (str. 182)

Mám rád paranormálne príbehy aj príbehy o láske, no v tomto prípade toto spojenie celkom nefunguje. Niežeby bola Layla zle napísaná alebo nedokázala zaujať, nechcem jej zase priveľmi krivdiť. Zaúradovala však moje znalosť autorkinej tvorby, viem, že dokáže vytvoriť aj strhujúcejší dej s postavami, ktoré vám prirastú k srdcu omnoho rýchlejšie a na oveľa dlhší čas. Pozitívne však je, že sa šikovne pohráva s vašou fantáziou a vy tak môžete v priebehu čítania hádať, čo sa skrýva za naznačovanými záhadami poznačenými stratou, starostlivosťou o blízku osobu, fyzickými i duševnými zraneniami a pocitom viny. Novinka Colleen Hoover nie je strašidelná ani vám nespôsobí zlé sny, no môže si vás získať dynamickým úvodom, postavami obyčajných ľudí v ťažkej situácii a prekvapivým koncom. Napriek tomu dúfam, že ďalšia kniha z jej pera sa bude viac niesť v znamení jej talentu. 

Originálny názov: Layla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Nesúrodá skupina v boji o osud sveta

Keď vydavateľstvo Motýľ ohlásilo preklad ďalšej série z pera Victorie Aveyard, bol som mierne obozretný. Z tej predošlej som mal totiž dojem, že kvalitatívne klesá s každou časťou. Som však typ čitateľa, ktorý dáva spisovateľom a spisovateľkám druhé šance, Ničiteľ ríše navyše prišiel s konceptom blízkym môjmu srdcu - so spojením pestrých charakterov v záujme spoločného cieľa. Trilógia o záchrane sveta pred zničením síce neznie ako niečo nové, ale musím uznať, že autorke sa podarilo vniesť do pomerne bežného námetu viacero originálnych prvkov a zaslúži si pozornosť. V podobne ladených príbehoch je rovnako ako hrdinovia dôležitý samotný záporák, ktorý však môže ľahko skĺznuť k nechcenej paródii. Som rád, že Taristan vyznieva skutočne nebezpečne a poraziť ho nebude vôbec jednoduché. 

"Starší zapískal, mocne a prenikavo. Kôň vybehol do cvalu, rútiac sa dolu kopcom. Nie do boja, ale okolo neho, okolo netvorov, tiel, padlých a mŕtvych Spoločníkov. S rýchlosťou, akú môže dosiahnuť iba nesmrteľný, sa Dom vrhol na Cortaelov meč, urobil kotrmelec, aby vytiahol čepeľ z blata. Vrhol ho, keď sa znovu narovnal, a s využitím celej svojej sily hodil čepeľ ako oštep hore nad zjazvené hlavy Vretennej armády. Meč plachtil vzduchom ako šíp vystrelený z tetivy. Ako posledný vzdych víťazstva pri celkovej porážke. Taristan zreval, čepeľ a žrebec sa k sebe blížili." (str. 29)

Zloduch série používa magické Vretená na otváranie portálov do iných ríš, aby rozpútal zlo a zničil svet. O jeho zámeroch a krutej povahe vás presvedčí už akciou nabitý prológ, ktorý šikovne nastaví latku a vyburcuje vo vás zvedavosť. Následne sa dej trochu spomalí, ale to neznamená, že bude stagnovať. Čaká na vás totiž nevyhnutné predstavenie ústredných postáv. Expozícia hrdinov prebieha dynamicky hlavne pre ich rôznorodosť a čitateľskú príťažlivosť. Victoria Aveyard nie je žiadna zelenáčka a dobre vie, že základom úspešného príbehu sú výrazné charaktery s odlišnou motiváciou, ktoré si čitatelia rýchlo obľúbia. Každému z nich je venovaný dostatočný priestor, zabezpečený predovšetkým striedaním uhla pohľadu, no i tak najviac spomedzi nich vyčnieva pirátska dcéra Corayne. Jej osud sa diametrálne zmení, keď ju navštívi nesmrteľný vojak Domacridhan s vrahyňou Sorasou a informujú ju, že je poslednou zo starodávnej pokrvnej línie a jedinou, kto môže zastaviť nezastaviteľného protivníka. To vedie k vyhľadaniu ďalších členov výpravy - panoša Andryho, pre ktorého je česť dôležitá rovnako ako domov, prastarú čarodejnicu s nejasným vyjadrovaním, tajomného falšovateľa Charltona a lovkyňu odmien Sigil. Medzi početné postavy patrí aj Erida, ambiciózna kráľovná Gallandu, a nesmrteľná následníčka trónu Ridha. Nemusíte sa však báť zmätku v ich menách, vzťahoch či konaní, autorka si ich dokáže ustriehnuť a nitky ich životov prepletá ľahko a zaujímavo. Ničiteľ ríše disponuje neutíchajúcou akciou, čo sa mi náramne pozdávalo. Zhutnenie deja do troch kníh sérii zjavne prospieva, rovnako ako menší dôraz na ľúbostnú líniu. Niežeby v nej chýbala romantika, bez tej sa zaobíde máloktorý román daného žánru, no nečakajte žiadny otrepaný milostný trojuholník ani naťahovanú slow burn romance. Postavy si vytvárajú putá skôr na opatrnom, ale čoraz pevnejšom priateľstve, vzájomnom rešpekte, humore a ochrane. Ich dynamika dodáva knihe správny šmrnc a nebudete sa nudiť ani pri mierne spomalenom gradovaní. Victoria pritom vytvorila celkom nový svet, a aby ste doň prenikli skutočne naplno, musíte sa zmieriť aj s početnými opismi. Tie potešia každého priaznivca dôkladnej prípravy, no priznám sa, že občas som ich preskočil v záujme rýchlejšieho napredovania. Predsa len, nejde o žiadnu jednohubku, ktorú zhltnete na krátke posedenie, a užil som si ju aj bez nich.

Victoria Aveyard (zdroj: MassLive.com)

"Čarodejník utekal cez vyvýšený stupienok, ústa sa mu horúčkovito pohybovali a kričal buď modlitbu, alebo zaklínadlo, alebo oboje. Sorasa nič z toho nepočula, svet sa jej v očiach zúžil. Bol čas konať. Brnenie strážcu Levej stráže sa sfarbilo načerveno. Krčah vína ho tvrdo zasiahol do hrude. Víno sa rozlialo a ona sa tvárila ako nemotorná slúžka. Jej náhla, zámerná strata bremena spôsobila, že zakopol a ona bola zrazu pri ňom, čepeľ držala blízko, zameraná na rytiera stojaceho nad Corayne." (str. 230)

Niektoré série majú podobne raketový nástup ako Ničiteľ ríše, no postupne strácajú dych. Dúfam, že sa to nestane aj v tomto prípade, pretože by ma to veľmi mrzelo. Prvý diel poskytol dvom ďalším veľký potenciál, snáď ma Victoria Aveyard nesklame a udrží si moju priazeň. Už teraz som zvedavý, akým smerom sa budú uberať jednotlivé postavy a kam sa posunú ich vzťahy. Nepravdepodobní hrdinovia sú vždy skvelým základom pre rozvíjanie rôznych námetov, takisto ako mocný, odhodlaný nepriateľ s pochopiteľnou motiváciou. A predovšetkým v ťaživej súčasnosti, keď je vízia víťazstva dobra a spravodlivosti potrebná ako soľ.

Originálny názov: Realm Breaker
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Ničiteľ ríše)
Preklad: Romana Korenková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Dobro a zlo sú relatívne pojmy

Sally Hepworthová bola pre mňa dosiaľ neznámym menom, no už viem, že ak sa v edičnom pláne vydavateľstva Tatran objaví aj jej ďalší titul, neujde mojej pozornosti. Vzhľadom na anotáciu som sa nazdával, že pôjde o klasický domestic triler, zameraný na temné rodinné tajomstvá, ktoré len čakajú na prebudenie. Samozrejme, Dobrá sestra disponuje aj týmto prvkom, no okrem toho ponúka aj výraznú romantickú líniu a prekvapivý humor. Nie však vyslovene situačný či konverzačný, ale ten nenápadný druh, vyplývajúci zo vzájomnej interakcie postáv a ich vpadnutia do nezvyčajných udalostí. Charakteristika románu pracuje hlavne s motívom neistoty, pohrávania sa s čitateľom, ktorý má prirodzené pochybnosti o motivácii sestier-dvojčiat a ich pravej povahe. Podobných príbehov je síce dnes už neúrekom, ale tento má akýsi špecifický "drive", ktorým si vás ihneď získa. 

"Zaspím rýchlo, ale prebudím sa s prudkým nádychom. V okamihu sa zorientujem. Nepotrebujem čas, aby som si uvedomila, kde som, nie som zmätená. Viem, kde som. Viem, že to bol sen, hoci stále cítim to chladné mokré telo pod svojimi rukami, to kopanie a zvíjanie, moje prsty, ktoré ho zvierajú tak silno, až sa trasú. Takisto viem, že to nebol sen. Bola to spomienka. Varovanie. Najmä pripomienka. Nenamýšľaj si o sebe nič, Fern! Pamätaj si, čoho si schopná! Akoby som mohla zabudnúť!" (str. 62)

Za odlišné vyznenie môžu predovšetkým postavy. Ak by ste ako ja čakali chladných a vypočítavých pokrytcov, boli by ste na veľkom omyle. Fern a Rocco/Wally sú jeden z najzvláštnejších a pritom najpôvabnejších párov, s akými som sa na stránkach kníh stretol. Fern je zároveň hlavnou rozprávačkou, čo by automaticky malo zvyšovať jej dôveryhodnosť, ale fanúšikovia psychotrilerov dobre vedia, ako môže zdanie klamať. Napriek tomu Fern vo vás dokáže vyvolať súcit, pretože má zásadný problém s kontaktom s vonkajším svetom a radšej dáva prednosť tichu, tlmenému osvetleniu a samote pred davmi ľudí. Outsiderka žijúca v určitej škatuľke nie je síce v posledných rokoch v danom žánri ničím novým, no Sally Hepworthová je dôkazom, že tento motív má ešte stále čo ponúknuť, ak je spracovaný originálne a uveriteľne. Páčilo sa mi, že práve Fern je z dvojičiek popisovaná ako tá krajšia a vyššia, keďže od šedej, utiahnutej myšky by ste očakávali skôr pravý opak. Rose svoju sestru ochraňuje už odmala, kryla ju pred prejavmi despotickej matky aj pred nástrahami reality, no niektoré chyby sa nedajú zamiesť pod koberec tak ľahko. A práve jedna z nich čaká, aby sa znovu prebrala k životu a poznamenala roky budované múry okolo pravdy. Na budovanie napätia slúžia okrem Ferninho rozprávania aj Rosine denníkové zápisky, ktoré zmenou uhla pohľadu dodávajú deju šmrnc a prvok záhadnosti. Spočiatku sa každopádne zdá, že sestry sa môžu vo všetkom spoľahnúť jedna na druhú, a to dokonca i vo veci vynosenia dieťaťa. Fern je ochotná pomôcť Rose s manželskými problémami, ale osud ukáže svoju zákernú, škodoradostnú tvár a (ne)pekne sa zahrá so všetkými zúčastnenými. Keďže mám načítanú drvivú väčšinu trilerov, ktoré vyšli vo vydavateľstve Tatran, dovoľujem si tvrdiť, že Dobrá sestra skvele doplní ich početnú zbierku. Či už obsahom, atmosférou, umeleckým spracovaním alebo celkovým vyznením. Vzhľadom na zaujímavý príbeh ma však trochu mrzel mierne unáhlený záver. Pekne gradujúci dej tým však nijako neutrpí, takže ide v podstate len o detail závisiaci od vkusu čitateľa. 

Sally Hepworthová (zdroj: Dymocks)

"Po prvom raze v bazéne sa ma Gary už dotýkal stále. Povedal, že ak to prezradím mame, ona bude obviňovať mňa, čo som vedela aj sama. Mama sa na mňa už dosť hnevala a nemienila som jej poskytnúť ďalší dôvod, aby ma nenávidela. Bolo desivé, koľko príležitostí si Gary našiel. Oficiálne s nami nebýval, ale netušili by ste, koľko času trávil v našom dome. Často tam bol aj vtedy, keď tam mama nebola. A tak som sa večne lepila na Fern. Povedala som si, že spolu sme v bezpečí." (str. 129)

Sally Hepworthová otvára rôzne témy, a to vďaka ozrejmovaniu prítomnosti udalosťami z nelichotivej rodinnej minulosti. Podarilo sa jej dôkladne vykresliť obidve sestry, i keď prím hrá Fern. A otázka, ktoré z dvojčiat je skutočne dobré, napokon nie je až taká podstatná. Závisí totiž iba od okolností, či v ľuďoch preváži kladná alebo záporná stránka osobnosti. A tie rozhodne neboli voči dievčatám vždy len prajné. Dobrá sestra je šikovný príbeh o rodinnej dysfunkcii, manipulácii, komplikovaných vzťahoch a tajomstvách, pohybujúci sa na hranici viacerých žánrov, a tak môže ulahodiť aj tým, ktorí po temnejších románoch siahnu iba sporadicky. 

Originálny názov: The Good Sister
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Príbeh každého človeka stojí za zapamätanie

Victoriu Schwab registrujem už dlhšie, ale s jej tvorbou som sa osobne zoznámil ktovieprečo až teraz. Rozhodne to však stálo za to a konečne chápem, čím tak očarila množstvo priaznivcov po celom svete. Už od prvých strán ma zaujala schopnosťou preniesť čitateľa do sveta, ktorý sa síce podobá na náš, ale je presiaknutý mágiou, kliatbami, diablom či nespútanou bohémou, a robí to tak šikovne, že jej hneď uveríte každé slovo. Nemenej pútavé je miešanie rôznych žánrov - od histórie cez fantasy až po rozprávku. Nenadarmo sú niektoré klasické rozprávkové príbehy pretkané násilím a desivými motívmi. Tým nechcem povedať, že by bol Neviditeľný život Addie LaRueovej vybudovaný na krutosti začiatku 18. storočia, skôr ide o to, že napriek istej rozprávkovosti znie dospelo, premyslene a ani zďaleka nepracuje s plochými (jednoducho dobrými či zlými) postavami. 

"Rok, ktorý strávila uväznená v prizme dohody, nútená trpieť, ale nezomrieť, hladovať, ale nevyhladovať sa na smrť, strádať, ale nechradnúť. Každá chvíľa sa jej zapísala do pamäti, ale ona zmizla z pamäti ostatných už pri najmenšom podnete - zatvorením dverí, chvíľou mimo dohľadu alebo zdriemnutím. Neschopná zanechať stopu na nikom, na ničom. Ani na mužovi, ktorý drichme na dlážke. Z vrecka sukne vytiahne fľaštičku s laudanom a podrží ju proti svetlu. Stálo ju tri pokusy a dve fľaštičky vzácneho lieku, kým zistila, že nemôže naliať drogu do pohára..." (str. 116)

Vzhľadom na hroziaci nútený vydaj a všeobecné postavenie žien v spoločnosti uprostred novoveku túži mladá Addie predovšetkým po slobode. Vidina života nezaťaženého príkazmi a reťazami očakávaní ju privedie k rozhodnutiu zapredať svoju dušu Temnému. Daňou za získanie vysnívaného cieľa je nemožnosť zanechať po sebe na svete stopu. A to nielen v písomnej forme, ale najmä v pamätí ľudí. Stačí krátka nepozornosť, odchod z miestnosti či spánok a každý, kto prišiel s Addie do kontaktu, na ňu razom zabudne. To sa zmení po neuveriteľných tristo rokoch, keď v New Yorku natrafí na známu tvár. Henry si na ňu spomenie ako prvá osoba a Addie po veľmi dlhom čase pocíti nádej, že predsa len bude niekomu stáť za to, aby na ňu nezabudol... Addina bolesť je priam hmatateľná, osudový krok, ktorý ju priviedol na magické životné rázcestie, sa však nedá vziať späť. Je skvelé, že V. E. Schwab zvolila rozprávanie založené na rôznych časových líniách. Bola by naozaj škoda nespoznať cestu hrdinky, pretože v období medzi rokmi 1714 až 2014 toho mohla stihnúť požehnane. Samozrejme, do jednej sa toho nedá vtesnať priveľa, no autorka napriek tomu venovala vývoju svojej protagonistky dostatok priestoru. Prostredníctvom jej zápasu o vlastné miesto v živote (a zároveň v živote ostatných ľudí) otvára početné témy, ktoré veľmi vhodne a funkčné rozvíjajú hlavný námet. Väčšina pritom vychádza z potreby nadväzovania vzťahov. Victoria ulahodí každému liberálne - či skôr proste ľudsky - zmýšľajúcemu čitateľovi. Súčasťou príbehu sú totiž aj postavy z LGBTQ komunity, pričom ich zapojenie je prirodzené a nemáte dojem, že sa tak deje iba pre efekt (ako to občas vyznieva v iných dielach). Ďalšie výrazné poučenia prichádzajú v súvislosti s neistotou dvadsiatnikov, tápucich vo svojej budúcnosti. Páči sa mi, že Addie nie je napriek dlhoročným skúsenostiam premúdrená svetáčka, ale ukazuje sa, že pochybnosti si v sebe budeme niesť, aj keby sme žili tristo rokov. A je jedno, či plynú zo sklamania, z chamtivosti či túžbe po uznaní. Bezpodmienečná láska je častou témou v žánroch určeným čitateľom na prahu dospelosti, no Neviditeľný život Addie LaRueovej ju pozdvihol na novú úroveň. Henry je skvele napísaná postava, ktorú si zamilujete práve pre jej nedokonalosť, a ako taký určite otvorí oči mnohým autorkiným fanúšikom, ktorí sa v ňom môžu nájsť. 

Victoria E. Schwab (zdroj: The Guardian)

"Je úžasné byť žiaduci. Všade, kam sa pohne, cíti tie vlny, ako sa pozornosť upriamuje naňho. Henry sa vyžíva v pozornosti, úsmevoch, teple, svetle. Prvýkrát naozaj chápe, aké to je byť opitý mocou. Je to ako ťažký náklad, ktorý nesiete, hoci ruky už takmer nevládzu. Človek zakúsi nečakanú prenikavú ľahkosť, ako vzduch v hrudi, ako slnečné lúče po daždi. Je príjemné byť tým, kto využíva druhých, nie tým, koho využívajú. Tým, kto dostáva, nie tým, kto stráca. Je to príjemné. Vie, že to nie je správne, ale užíva si to." (str. 260)

Neoddeliteľnou súčasťou príbehu je aj umenie, jeho doslova liečivá sila, význam a nadčasovosť. Tento román sa tak stáva akousi poctou životu, láske, človečine a umeniu a vyvolá vo vás túžbu vybehnúť do najbližšej galérie, na kávu s priateľmi alebo si ísť iba vychutnať čerstvý vzduch na krátkej prechádzke. Niektoré knihy vás podnietia k zamysleniu, no Neviditeľný život Addie LaRueovej bol po dlhom čase prvou, ktorá vo mne rezonuje aj po prečítaní. Dotkne sa vás nenápadne, ale pritom intenzívne, vyvolá vo vás túžbu po naplnení, čomsi viac, než je iba bežný, bezpečný stereotyp. A nezáleží na tom, či ide o blízkosť druhého človeka, pozornosť verejnosti alebo obyčajné nasýtenie. Práve pestrosť ľudí a ich snáh je živnou pôdou pre takú samozrejmú a, žiaľ paradoxne, tiež nedosiahnuteľnú vzájomnú toleranciu. Dielo V. E. Schwab síce vyšlo v slovenskom preklade ešte minulú jeseň, ale ja už teraz viem, že sa v mojom osobnom rebríčku zapíše do rebríčka TOP kníh prečítaných za rok 2022.

Originálny názov: The Invisible Life of Addie LaRue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milica Nováková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.