Ako na Nový rok, tak po celý rok?

Po sérii románov odohrávajúcich sa bližšie k súčasnosti sa Dominik Dán vracia do konca 90. rokov, a to doslova. Prelom tisícročí väčšina vnímala ako míľnik, príchod ďalšieho milénia však neznamenal, že zločin sa dal na odpočinok. Práve naopak, zlo nikdy nespí, a tak naši starí známi vraždári nemajú pokoj ani počas sviatkov. Obdobie lásky a porozumenia tak získava tragickejší nádych. Kniha Nevieš dňa, nevieš hodiny sa však klasicky nevyhne porovnávaniu s ostatnými dánovkami, a tak sa môže stať, že môže ťahať za kratší koniec. Samozrejme, stále ide o zábavné i kvalitné čítanie, ale z textu občas cítiť únavu materiálu. Autorovi fanúšikovia budú nepochybne nadšení ďalším kúskom do zbierky, tí kritickejší však budú musieť miestami prižmúriť oči.

"Kocka pri každom výbuchu poskočila a zmenila polohu, teraz mierila do zábradlia a ležala na prahu balkónových dverí. Michal to využil, vyskočil na balkón, bleskovo ju zodvihol a hodil. V momente, ako opúšťala jeho ruky, sa ozval nový výbuch. Michal zacítil spätný náraz aj závan tepla, no už mu neublížili, kocka už letela veľkým oblúkom z ôsmeho poschodia. Boris ležal na dlažbe zasypaný črepinami. Stratil vedomie, horel mu rukáv na košeli. V obývačke zahučalo, Michala ovial horúci vzduch unikajúci cez rozbité okno. Horiaci rukáv nemal čím uhasiť." (str. 93)

Určitá stagnácia je, domnievam sa, spôsobená systémom dvoch kníh ročne, čo sa musí podpísať aj pod takým ostrieľaným spisovateľom, akým je Dominik Dán. Našťastie má však v talóne množstvo skutočných prípadov a vlastných skúseností, ktoré robia z jeho románov autentický zážitok. A na človečine je postavený aj tento príbeh, začínajúci počas silvestrovskej noci. Ak nemáte radi zábavnú pyrotechniku, po prečítaní knihy budete mať o dôvod navyše. Samotný prípad vám môže pripadať trochu pritiahnutý za vlasy, no ako sa vraví - to nevymyslíš, to je život. A človek je tvor výmyselný, schopný akýchkoľvek bizarností na ceste za zábavou, peniazmi či láskou. Nevieš dňa, nevieš hodiny sa vo väčšej miere venuje hlavne vyšetrovateľským postupom a menej osobným líniám postáv, čo ho zaraďuje medzi drsnejšie kúsky, ale o to údernejšie. Partia zo stoštyridsaťjednotky je tu navyše v plnej zostave - Kraus, José, Petra, Burger, Hanzel... verným priaznivcom Dominika Dána ich netreba predstavovať. Dej je občas predvídateľnejší, než sme zvyknutí, táto slabina je však hojne vyvážená typickým rozprávačským štýlom a atmosférou. Tešiť sa tak možno na vzájomné doberanie, trefné dialógy, čierny humor a vzorovú kolegiálnu lojalitu. Oproti iným dánovkám má táto jednu pridanú hodnotu - je ním prvok záhadnosti, čo naznačuje aj obálka verne vystihujúca ponurosť cintorína. Na jednom z náhrobkov sa totiž objaví dátum úmrtia označujúci nasledujúci deň. A keď napokon naozaj dôjde k zastreleniu podnikateľa, Kraus a jeho parťáci musia dbať najmä na reálne pozadie, pretože rozum si s mystikou veru netyká...

"Utorok bol pre Burgera s Hanzelom posledný deň na rozhodnutie, buď - alebo. Buď zistia presnú príčinu Sabíninej smrti a vysvetlia okolnosti, za akých k nej došlo, alebo kolegov syn bude čeliť obvineniu z vraždy. Hrozila aj tretia možnosť - detektívi vysvetlia okolnosti Sabíninej smrti, a tým potvrdia vraždu. Tejto možnosti sa od začiatku desili. V každom prípade už nemali čas, Sabína nemohla ostať dlhšie v chladničke a okresný vyšetrovateľ musí s vyšetrovaním pohnúť." (str. 210)

Ako sme zvyknutí, i teraz sa súbežne riešia dva prípady, a či sa napokon prepoja, alebo tvoria samostatné línie, zistíte až časom. Vzhľadom na zdravotnú nespôsobilosť kolegu Kraus a José majú pod palcom viaceré vyšetrovania, čo dej pekne obohacuje, ba dokonca je vedľajšia línia zaujímavejšia než tá hlavná. Autorovi sa nedá uprieť komunikácia s čitateľom, vedie ho jasne zadefinovanými chodníčkami, a hoci ide v románe Nevieš dňa, nevieš hodiny o zamotaný príbeh, nestráca sa v ňom. I keď jedna zavádzajúca informácia sa predsa len nájde - názov. Keďže obeť pozná svoj odchod zo sveta, pomenovanie knihy vyznieva krásne paradoxne. Dominik Dán je zárukou, že počas zimného obdobia si môžeme predlžujúce sa dni spríjemniť jeho titulom, a ak si zachová svoju pracovnú morálku, už teraz sa môžeme tešiť na ten letný.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

V každom človeku sa skrýva kus mágie

Vždy keď si poviem, že už sa nebudem púšťať do ďalšej novej série, tuším, že svoje predsavzatie ako obvykle poruším. Prvá veterná čarodejka má navyše dosť stručnú anotáciu, okrem toho vyznieva ako variácia iných príbehov, ktoré sme už mali možnosť čítať. Lenže vydavateľstvo CooBoo je stávkou na istotou, pokiaľ ide o očakávania čitateľov a vie, čo im prinesie potešenie. Elise Kova je americká autorka, zameriavajúca sa na epické dobrodružstvá plné mágie, vášne a silných postáv. Uznajte, že čomusi takému sa ťažko odoláva. Prvá veterná čarodejka (to slovo mi trochu trhá oči, zaváňa mi češtinou) je skvelým úvodom do série, ktorej piata časť momentálne čaká na vydanie. Fanúšikovia žánru young adult budú spokojní, výhodou knihy je i to, že môže osloviť širšiu škálu čitateľov.

"Vysoko nad ňou sa týčilo cisárske krídlo. Pri tom pohľade jej brnelo celé telo. Prvý raz od pádu uprela zrak na pozlátené vežičky. Neexistoval dôvod, aby bola nažive. Špičky čneli neuveriteľne vysoko nad strmým zrázom. Pokúšala sa predstaviť si, do čoho asi narazila pri páde, ale nič nedávalo zmysel. Všetky rímsy a ozdoby sa nachádzali po bokoch vežičky; zletela by veľmi hlboko, kým by niečo narušilo jej pád. Zo súčasného zorného uhla dospela k názoru, že vzduchom musela preplachtiť dobrých šesť či sedem dĺžok, aby do niečoho narazila. Celé sa jej to zdalo nanajvýš nepravdepodobné." (str. 127)

Východisko deja je pomerne triviálne - Solaris je ríša, kde už veky prebieha vojna na viacerých frontoch, a ľudia túžobne spomínajú na časy, keď sa problémy dali riešiť pomocou mágie. Lenže mágov už poriadne dlho nikto nevidel, čo sa zmení vďaka mladej knihovníčke Vhalle. Tá v sebe objaví mágiu, založenú na štyroch živloch, a odrazu sa stáva symbolom nového začiatku a najmä nádeje. Kiežby to však všetci vnímali tak pozitívne. Vhalla sa totiž stane zároveň aj cieľom mocibažných, ktorí v nej nevidia ľudskú bytosť, ale prostriedok na dosiahnutie svojich cieľov. Vhalla si tak musí dať veľký pozor, komu vloží do rúk svoju dôveru. Zmieta sa medzi Vežou mágov, princom Aldrikom, jeho bratom i vlastnými priateľmi v snahe nájsť cestu von zo zamotanej situácie. Páčilo sa mi, že Vhalla nechcela nič viac, len žiť svoj obyčajný život, no tvárou v tvár výzvam nezutekala. Mágia živlov je autorkina prvotina, a tak v texte badať prílišnú inšpiráciu inými dielami. Občas sa to prejavilo aj v nedostatočnom vykreslení postáv, ich motivácie či celkového fungovania magického sveta. Na druhej strane môžeme dúfať, že to bol jej zámer a necháva si prekvapenia do ďalších pokračovaní. Ďalšou výhodou je rýchle plynutie textu, bez zdĺhavých opisov či úvah postáv. Mám však dojem, že počiatočná obyčajnosť Vhally akoby Elise Kova zviazala ruky. Tak veľmi sa snažila presvedčiť čitateľa, že nie je výnimočná, až som jej uveril. Preto mi neskôr padlo zaťažko skočiť jej na lep, keď všetci nápadníci a ostatní začali vidieť Vhallu ako to najúžasnejšie stvorenie. Len tak, ako šibnutím čarovného prútika...

Elise Kova

"Sareem ju bozkával. Pre ňu to bola tá najnepravdepodobnejšia a najšialenejšia vec na svete, ale stála tam, pritlačená o dvere - s jeho pravou rukou vedľa tváre, ľavou na jej páse. Naozaj sa to dialo. Pery mal mäkké a jeho dych ju pálil na líci. Sekundy plynuli a jej na tom bozku čosi nesedelo. Pokúsila sa zatvoriť oči. Užiť si to. No jej pery sa odmietali pohnúť a napokon, keď sa odtiahol, si pripadala hlúpo." (str. 192)

Knihu by som odporučil najmä dievčatám v tínedžerskom veku, čitateľom, ktorí s daným žánrom iba začínajú, alebo tým, ktorí majú radi nenáročné rozprávkové hrdinstvá. Počas čítania som sa neraz usmieval. Nie z pobavenia, ale pre pocit "príjemnosti", ktorý román Elise Kova vo mne vyvolal. Akoby si uvedomovala, že nepíše vrcholné dielo fantastiky určenej pre mladých, no rozhodla sa pritom baviť a stiahnuť so sebou aj čitateľa. Keď sa naladíte na autorkinu vlnu, Prvú veternú čarodejku si užijete omnoho väčšmi. Je síce postavená hlavne na vzťahoch, no oceňujem význam zodpovednosti, ktorá sa tu prejavuje vo veľkej miere. Nielen zodpovednosť za vykonávanie mágie, ale i za seba, svoj osud a svojich blízkych. V podobne ladených príbehoch to totiž nie je zvykom... A myšlienka, že určitým čarom oplýva každý, je len čerešničkou na torte. Zhrnuté - Mágia živlov je pomerne jednoduché čítanie, ktoré neprekvapí, ale zaujme príjemnými postavami, morálnymi hodnotami a adekvátnym spracovaním s ohľadom na cieľovú skupinu.

Originálny názov: Air Awakens
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Mágia živlov)
Preklad: Gabriela Patkolová
Počet strán: 366

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Citlivý príbeh o každom z nás

Keď som v lete 2018 otočil poslednú stranu knihy Daj mi tvoje meno, ostal som v nemom úžase. Stala sa pre mňa jednou z najsilnejších - témou, konkrétnymi scénami, symbolikou, ústrednou dvojicou a hlavne atmosférou horúceho, lepkavého leta. Po informácii, že v preklade Otakara Koříneka vyjde v Slovarte voľné pokračovanie, som vedel, že ho musím mať. Román Nájdi si ma nechce byť priamym nasledovníkom svojho predchodcu, jednoducho ponúka pohľad na širšie súvislosti osudov postáv. Okrem Elia a Olivera sa to vo väčšej miere týka Eliovho otca Samuela. Som rád, že mu André Aciman venoval viac priestoru, pretože už predtým sa prejavil ako zaujímavá osobnosť, ktorá má čo ponúknuť čitateľovi.

"Medzitým sa z toalety vrátila moja spoločníčka, sadla si oproti mne naklonená dopredu, čo signalizovalo, že keď dotelefonujem, chce pokračovať v rozhovore. Zadíval som sa na ňu prenikavejšie než dosiaľ za celú cestu, jednak preto, že ma niekto zamestnával v telefóne, čo dodávalo môjmu pohľadu hmlisto nepozorný, nevinný, blúdivý výraz, a zároveň mi to umožňovalo hľadieť do očí, ktoré boli na také pohľady navyknuté, vychutnávali ich a nikdy by sa nedovtípili, že keby som nabral odvahu a vrátil jej pohľad tak uprene, ako sa dívala ona, začal by som v sebe živiť ilúziu, že jej očiam pripadajú moje rovnako krásne." (str. 25)

Musím však tiež povedať, že ma prekvapilo smerovanie deja v porovnaní so záverom knihy Daj mi tvoje meno. Nechcem prezrádzať nič konkrétne, ak sa niekto na túto sériu ešte len chystá, ale to, čo by ma inde rozladilo, ma tu skôr presvedčilo o autorových kvalitách. Istá lyrickosť textu sa totiž prejavila aj v samotnej stavbe deja, a tak sme ako čitatelia nútení uvažovať nad rôznymi verziami udalostí. Ako ovplyvnia naše životy určité rozhodnutia? Stačí jedna cesta či konverzácia a môžeme zvrátiť beh osudu. Ani spomínané postavy už nie sú ako kedysi, a tak je u nich stále čo objavovať. Román Nájdi si ma je v prvom rade o emóciách. Ak sa mu otvoríte, s hrdinami zažijete ich príťažlivosť, ľahostajnosť, vášeň aj posadnutosť. André Aciman neskrývane využíva vlastné skúsenosti a zážitky, a tak je jeho text prešpikovaný človečinou a uveriteľnosťou. Príbeh začína Samuelom a jeho cestou do Ríma za synom - učiteľom a pianistom. Vo vlaku stretne mladú ženu Mirandu, s ktorou rýchlo pocítia nečakané spojenie. Podobný pocit prežíva aj Elio, ktorý spozná zaujímavého staršieho muža, čo ho prirodzene privedie k spomienkam na filozofujúceho mladíka pobývajúceho u nich počas jedného horúceho leta. A napokon je tu Oliver, nachádzajúci sa na križovatke v práci i osobnom živote, pričom si musí vybrať, kam sa vyberie jeho srdce... V tomto zmysle oceňujem názov románu, pretože stačí krátky okamih, aby sme našli tú pravú osobu, ktorá možno len čaká práve na danú chvíľu.

"Neprestalo ma udivovať a na náš večer vrhať aureolu, že odkedy sme sa stretli, uvažovali sme rovnako, a ak sme sa báli, že nie alebo že sme šliapli vedľa, bolo to preto, lebo skúsenosť nás poučila neveriť, že niekto by mohol rozmýšľať či správať sa ako ten druhý. Preto som bol pri ňom taký nedôverčivý, preto som nedôveroval svojim vnútorným impulzom a nemohol som byť šťastnejší, keď som videl, ako odhadzujeme svoje zábrany." (str. 113)

Prvá časť série vyšla pri príležitosti pokračovania v novom vydaní. Síce spolu pekne ladia, no ani pôvodná verzia nestráca nič zo svojho originálneho ducha. Slová Andrého Acimana vám preniknú do duše, a hoci je Nájdi si ma útly román, zanechá vo vás veľmi výrazný dojem. Určite odporúčam poznať aj predošlý príbeh, bez neho by vám mohli ujsť niektoré súvislosti, nehovoriac o tom, že by ste sa pripravili o komplexný zážitok a objavovanie všetkého nového, čo postretlo vaše obľúbené postavy. Priznám sa, že som fanúšik Elia, Oliver mi zavše pripadal napriek fasáde skúseného svetobežníka ako ten nerozhodnejší a zmätenejší z dvojice, a to na úkor Eliovho šťastia. Bolo zaujímavé zistiť, akým vnútorným vývinom obaja prešli a kde sa momentálne nachádzajú. A ktovie, či sa s nimi ešte nestretneme a či náhodou napokon nebude všetko zase celkom inak. Aj v tom tkvie čaro a úspech Andrého Acimana - ukazuje, že život nenapreduje lineárne, ale je tvorený obrovským množstvom odbočiek, čo ho môžu obrátiť nečakaným smerom.

Originálny názov: Find Me
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Daj mi tvoje meno)
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 199

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Láska vo víre spoločenských zmien

Konečne sme sa dočkali! Tretia časť série kníh z Veľkostatku Belle Meade je na svete, a tak sa opätovne môžeme ponoriť do víru romantiky, neistoty a tragédií plynúcich z americkej občianskej vojny. Niežeby Príbehy z Belmontu, ďalšia séria Tamery Alexanderovej, neboli rovnako pútavé, ale práve Belle Meade vo mne oživil pestrofarebné predstavy o plantážnickom živote na Juhu. Vo väčšej miere sa totiž venujú situácii otrokov a presahujú tak ľúbostný rámec. Láska je síce hnacou silou a námetom románu, avšak cesta k jej naplneniu nie je vôbec jednoduchá. Naopak, je podmienená prekonaním osobných aj spoločenských prekážok, no o to viac si ju hrdinovia vážia.

"Železniční magnáti boli lojálna cháska. A bezohľadná. Vôbec im neprekážalo, že na ochranu svojich investícií zvalili vinu na hlavu nevinného človeka. Len aby ju neniesli železnice. Ak bola pravda o nehode v Dutchman´s Curve zatajená, ako si Sy myslel, nikdy nevyjde najavo. Jedine, že by ju odhalil niekto zo železníc. Lenže... Keď vzal do úvahy, čo môže stratiť, ak nezíska zmluvu na Hardingov projekt a nezabezpečí si investorov na nákup pozemkov, mohlo ísť o najväčší risk jeho života." (str. 57)

Zbližovanie hlavných postáv Sylasa Rutledgea a Alexandry Jamisonovej je už od počiatku odsúdené na zaťažkávajúce skúšky. On stojí na čele železničnej spoločnosti, ktorá chce investovať v Nashville, ona je učiteľkou, ktorá mu môže pomôcť v nadväzovaní kontaktov, no pri nehode vlaku prišla o snúbenca a o Sylasovom podniku nemá najlepšiu mienku. Samozrejme, postupne sa bariéry medzi nich stenčujú, no ich vzťah pokračuje na pozadí ďalších významných zmien. Alexandra totiž vyučuje na Fiskovej univerzite pre oslobodených otrokov, čo sa na konzervatívnom Juhu rovná spoločenskej samovražde. A tak nečudo, že je Alexandra rodinou i známymi odsunutá na okraj. Sylas predstavuje voči nej osobnostný opak, pretože kým ona je zodpovedná a racionálna, on je ako hazardný hráč absolútne nevhodnou partiou. Ako sa však lepšie ukáže prerod človeka, ak nie z darebáka na polepšeného jedinca? Sylas je prototypom osoby, ktorá dokáže zanechať ľahkovážnu minulosť a vybudovať si budúcnosť na pevnejších základoch. A Alexandra je zas príkladom odpustenia vyvierajúceho z hĺbky duše a zmierenia sa s udalosťami, ktoré nemá ako ovplyvniť. V tomto zmysle oceňujem aj názov románu, pretože veta Stav sa o jej srdce pekne odkazuje na Sylasovu hráčsku vášeň aj Alexandrinu citlivú stránku. Nehovoriac o tom, že skvelo dopĺňa názvy zvyšných kníh série.

"Alexandra prešla pohľadom po triede, aby sa presvedčila, že ostatní študenti pracujú na zadanej úlohe, a znovu sa sklonila k sedemdesiatročnej slečne Henriette. Iba za šesť dní sa jej podarilo zvládnuť abecedu. Taký veľký hlad po vedomostiach, aký mali jej študenti, ešte nevidela. A mali na to dobrý dôvod. Ako znovu a znovu zdôrazňoval George White, vzdelanie znamenalo slobodu. Keď sa zamyslela, to isté platilo aj pre ňu." (str. 208)

Tridsaťpäť kapitol vám utečie ako voda, no na záver na vás čaká milé prekvapenie v podobe Alexandrinho čokoládového koláča. Celý príbeh tým získava krásnu autentickú bodku, čo je pre Tameru Alexanderovú typické. Napokon, nijako sa netají tým, že inšpiráciu pre svoje romány berie v reálnych udalostiach južanského Nashvillu a jeho okolia. Stav sa o jej srdce je pekným vyvrcholením série, ktorou autorka vzdala česť známej plantáži aj vlastnému talentu. Po prevrátení poslednej strany sa vo mne miešal príjemný zážitok s pocitom ľútosti, že séria sa dostala na svoj koniec. Verím však, že vydavateľstvo i527.net s prekladom Alexanderovej kníh nekončí a dočkáme sa ďalších skvostov z jej pera.

Originálny názov: To Wager Her Heart
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Veľkostatok Belle Meade)
Preklad: Jana Kyseľová
Počet strán: 351

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.

Životný príbeh ako z filmového plátna

Názov recenzie nie je náhodný, Frank Sheeran v podaní Roberta De Nira sa zaskvel ako hlavná postava mafiánskeho opusu, ktorý onedlho zabojuje aj o Oscara. Priznám sa, že po knihe som siahol práve preto, že ma zaujala filmová verzia, a bol som si istý, že vďaka literárnemu spracovaniu sa do nevšedného osudu Íra vcítim ešte výraznejšie. A nemýlil som sa. Napokon, kedy má obyčajný človek, navyše našinec, možnosť nazrieť za oponu mafiánskych praktík tiahnucich sa cez celé desaťročia? Autor, prokurátor Charles Brandt, absolvoval rozhovory s protagonistom Frankom Sheeranom a vznikol z toho príbeh, ktorý obstojí aj proti najepickejším dobrodružstvám.

"Niektorí z týchto chlapíkov nosili hodvábne obleky, iní sa obliekali nenápadne ako Russell. No všetci z nich boli mocní ľudia s poriadnymi policajnými záznamami, s ktorými sa dalo vystatovať. Neboli to len bitky s policajtmi po hádkach v električke či drobné krádeže mäsa. Partneri Russella Bufalina a Angela Bruna boli zapletení do všetkých možných typov zločinov od vrážd a prostitúcie až po drogy a únosy. Veľkou súčasťou biznisu týchto ľudí boli úžerníctvo a hazard. Takisto ako vydieračstvo." (str. 92)

Frankov životný príbeh by vydal aj na niekoľko románov. Obdivujem autora, že sa mu podarilo vtesnať toľko udalostí a postáv do jedného celku a kniha nestráca nič zo svojej komplexnosti a dôkladného prieniku do štruktúr organizovaného zločinu. Práve naopak, odráža sa to v dynamike textu, a hoci sa Frankovo "zaúčanie" začne až zhruba v štvrtine, objasňovanie jeho dovtedajšej cesty nie je vôbec zdĺhavé. Dozviete sa, ako sa zapojil do bojov v druhej svetovej vojne, ako spoznal svoju manželku, čosi viac o jeho vzťahu k deťom a prakticky spoločnosti ako takej. Neraz sa pristihnete pri tom, že s niektorými jeho postojmi súhlasíte, a musíte si pripomenúť, že je vlastne zločincom. Práve na Sheeranov príklade Charles Brandt krásne ukazuje, že sú doby a miesta, keď človek nemá na výber a nechá sa strhnúť okolnosťami, i keď ho kvôli tomu čaká nejasná budúcnosť. Zobraziť človeka s jasne negatívnymi skutkami tak, že ho dokážete pochopiť, je skutočným rozprávačským majstrovstvom. Cez Franka spoznávame rôzne, viac i menej významné postavy z tajuplného a nebezpečného podsvetia, no každá je osobitá a má svoje miesto v príbehu. Ešte aby nie, jeho spletitosť je jednou z najväčších predností. Frank "Ír" Sheeran vykonal vyše dvadsať objednávok na "vymaľovanie domov", čiže nájomných vrážd. Nejde však o obmedzeného asociála, cez optiku postavy sa dozvieme veľa aj o mnohých dobových udalostiach.

Zdroj: Publishers Weekly

"Jimmy mal veriť, že môže bezpečne nasadnúť do auta. Mal sa príliš hanbiť za svoj výbuch zlosti, aby čo i len napadlo, že do auta nenastúpi. Mal byť priveľmi zahanbený na to, aby nástojil, že pôjde svojím autom, v ktorom mal schovanú zbraň. Psychológia celej akcie bola prepracovaná do najmenšieho detailu. Presne vedeli, ako sa dostať človeku pod kožu." (str. 291)

Ír ukazuje odvrátenú stranu histórie, ako je atentát na prezidenta J. F. Kennedyho či machinácie odborov. Občas je až ťažké uveriť, že nejde o fikciu. Vzhľadom na retrospektívny pohľad Franka Sheerana sa však predsa len neubránite pochybnostiam. Nedá sa totiž považovať práve za dôveryhodného človeka, preto je neistota ohľadom jeho spomienok na mieste. Keď však dej plynie ako dobre rozohratá románová partia a všetko do seba zapadá, váš skepticizmus bude čím ďalej slabší. Nie nadarmo je mafia prirovnávaná k chobotnici s mnohými chápadlami - jej vplyv zasahuje prakticky každú oblasť spoločnosti a zbaviť sa jej dosahu je priam herkulovská úloha. Rozsah aktivít, ktoré Charles Brandt odkrýva, sa tiahne od najnižších sfér až po najvyššie politické špičky. A rovnako sa môžu (a aj k tomu došlo) vypracovať aj chudobní chlapci z okrajových štvrtí, ktorí využijú svoje prednosti a kontakty. Azda aj preto majú gangsterky taký úspech - cielia na základné pudy a odsúvajú predsudky o nevhodnom pôvode či národnosti. Knihu Ír si určite prečítajte, ak ste už aj videli film na Netflixe. Zážitok z nej nebude o nič menší!

Originálny názov: I Heard You Paint Houses
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: František Kôpka
Počet strán: 423

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Obety v dôsledku krvavej mágie

Kniha Krvavec ma zaujala už na prvý pohľad - názvom, obálkou a charakteristikou hlásiacou moderné prerozprávanie rozprávky bratov Grimmovcov. Na jednom takomto príbehu moje očakávania už pohoreli, ale keďže si nerád vytváram predsudky, dal som románu Crystal Smith šancu. A bolo to dobré rozhodnutie. Vzhľadom na žáner young adult a s ním spojenú cieľovú skupinu tu, samozrejme, nájdeme mnohé rozprávkové prvky, no očakávať jasný priebeh deja, zaručenú porážku zla či jednotvárne postavy by bol omyl. Autorka si uvedomuje, že čitatelia už majú po množstve podobných titulov vycibrený vkus, a tak musela priniesť tradičné prvky v novom šate, čo sa jej (na pár výnimiek) podarilo.

"Schytila som ampulku s krvou, ktorá Torisovi visela okolo krku, a silno som za ňu potiahla. Len čo sa retiazka roztrhla, vrazila som mu plecom do hrude a zvalila som ho na zem. Troma dlhými krokmi som pribehla k Falade a vyšvihla sa na jej chrbát tak, ako ma to ešte pred rokmi neúnavne učil Kellan. Ruky som si zaborila do jej dlhej hrivy, pričom v jednej som stále zvierala krv Zakladateľa, a päty som pritlačila na jej boky. Kobyla bez váhania vyrazila vpred, silnými nohami dupotala po vlhkej čiernej zemi Ebenového lesa a unášala ma do prívetivej tmy." (str. 93)

Najväčšia inovácia spočíva podľa mňa v systéme mágie, tu sa Crystal Smith doslova vyhrala a predstavuje nový svet, kde je mágia na jednej strane čímsi zakázaným, a na druhej vítaným. A tieto dva protipóly tvoria základ deja, keďže hlavná hrdinka Aurelia vykonáva krvavú mágiu, vidí duchov, ale ani postavenie princeznej jej nezaručí beztrestnosť. A tak v prestrojení uniká do susedného kráľovstva, no tým na seba privolá ešte väčšie nebezpečenstvo. Mám rád postavy, ktoré sú formované vonkajšími okolnosťami a zároveň aj vlastnými rozhodnutiami. Poskytujú tak čitateľovi väčší priestor, aby si ich obľúbil a držal im palce. Aurelia je ukážková hrdinka - zásadová, s otvorenou mysľou a odhodlaná docieliť spravodlivosť. Na jej mieste by mnohí zaváhali, pretože sa dočká zrady zo strany najbližších, čo jej síce naštrbí dôveru k ľuďom, ale udalosti ju privedú do náručia nových priateľov. Hlavne Zana, ktorý predstavuje Aureliin oporný stĺp, i keď ich vzťah je ohrozený jej tajnostkárstvom... Beznádejní romantici a nadšenci epických momentov by sa však mali mať na pozore, pretože Krvavec ešte nie je celkom "vyvinutý" - autorka akoby si chcela niektoré momenty prikrášliť, ľúbostnú líniu urýchliť, a zabudla pritom na prirodzený vývin postáv. Občas vám teda určité pasáže či emocionálne prejavy môžu pripadať ako blesk z jasného neba - náhle a nečakané. Kvality románu však vo veľkej miere prevažujú, a tak je táto drobná chybička krásy len jednou z mála. Prejavuje sa aj v tom, ako rýchlo sa Aurelia v Achleve aklimatizuje - najprv si nevie so svojou mágiou rady, ale vyrovná sa s tým zas až podozrivo rýchlo a ľahko...

zdroj: photos.edu.pl

"Hoci ma neviedol práve úctyhodný motív, chcela som dosiahnuť záslužný cieľ. Keďže čarodejník prelomil zaklínadlo na Vznešenej bráne, bolo len otázkou času, kedy sa vrhne na Lesnú bránu. Ak nezačneme okamžite konať, nejakú pannu, matku a starenu postihne rovnaký osud ako Faladu. Zan sa domnieval, že čarodejník ich obetuje v rozpätí od prvej do poslednej štvrte mesiaca. Medzi nimi, uprostred kalendárneho mesiaca, nastane spln. Celé to potrvá desať dní, no útoky sa môžu začať kedykoľvek. Nemôžeme si dovoliť čakať." (str. 191)

Táto séria má nepochybne veľký potenciál, preto dúfam, že Crystal Smith nás ešte prekvapí čímsi veľkolepým, čo zatvorí ústa aj kritickejším čitateľom. Ak viac vecí ukáže, než povie, posunie svoje knihy o niekoľko priečok vyššie. Krvavec je príjemným čítaním pre nenáročného čitateľa či pre tých, ktorí so žánrom young adult ešte len začínajú. Väčšinou spracúva tradičné (a občas predvídateľné) motívy, ale nedá sa mu uprieť snaha pobaviť a prinútiť nás zabudnúť na všedné starosti. Možno by knihe prospelo, keby ostala samostatným románom, azda by bol dej hutnejší a postavy živelnejšie. Čo však musím pochváliť, je voľba priameho rozprávača. Aurelia je na to vhodnou adeptkou, a keď sledujeme dianie cez jej optiku, každého zvratu sa dočkáme spolu s ňou. Takže, záver? Krvavec obsahuje všetko, čo v ňom hľadáte - romantiku, mágiu, napätie, dobrodružstvo, dilemy... Bohatému obsahu by však prospela lepšia forma, aby táto nejednotnosť nepôsobila rušivo.

Originálny názov: Bloodleaf
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Zväzky mágie)
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 375

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Odhaľovanie tajomstiev pod pláštikom histórie

Martina Monošová oslávila vstup do nového roka jubilejnou desiatou knihou. A ja osobne som rád, že nás, svojich fanúšikov, potešila práve pokračovaním série Sophie, ktorá odštartovala románom Ples u vojvodkyne. V rámci daného žánru sa väčšinou profilujú dva prúdy - buď sa autori a autorky zamerajú na romantickú líniu a historické súvislosti len dotvárajú dej ako kulisa, alebo sa až príliš snažia využívať dobové reálie na úkor epickej šírky. Rytierova druhá šanca, podobne ako predošlý diel, nachádza rovnováhu medzi týmito pólmi a prináša vyvážený príbeh založený na skutočných osobnostiach, ale zároveň cieli aj na emocionálnu stránku čitateľov.

"Napokon ho len krátko objala a on jej zostal vďačný, že rýchlo vstala a prešla ku koňom pri ceste. Zrazu si nebol istý sám sebou... lebo ju túžil nielen objímať... lebo ho rozpálila nečakaná túžba... lebo pocítil, že by chcel viac než iba bozky. Pálila ho tvár, ako v duchu už-už dlaňou ochutnával hebkosť jej pokožky... A možno uprostred nežností by jej napokon vysvetlil celú škaredú a hroznú pravdu o sebe. Ale miluje ho natoľko, aby všetko pochopila? Aby mu odpustila? Aby jeho minulosť medzi nimi navždy nevytvorila nepreniknuteľný múr?" (str. 24-25)

Aj vďaka tomu si kniha nepochybne získa priazeň širokej verejnosti. Príbeh je navyše zasadený do roku 1531, keď pomaly opadávali otiaže stredoveku a nastupoval novovek s novými obzormi, názormi i vnímaním sveta. V dvadsiatich kapitolách rozdelených na kratšie celky sa teda znovu vrátime do vášňami a mocenskými hrami zmietaného Francúzska na čele s kráľom Františkom I., ktorý je priamou súčasťou deja. Oceňujem autorkin rozhľad, pretože jej román je navyše zdrojom mnohých informácií a zaujímavostí. Iste, dôležité pre historický rámec je aj spôsob odievania, stolovania či cestovania, no mňa viac upútalo zobrazenie "mien z dejín", ktoré sa stávali plnohodnotnými, komplexnými osobnosťami. Umeleckú licenciu využila Martina Monošová v plnej miere, a tak občas zabudnete na to, že sa vám pred očami odvíjajú reálne osoby, a iba si užívate spletitý dej. Hrdinkou je síce nepochybne Sophie, no veľký priestor sa dostáva rytierovi Marcelovi, ako je zrejmé už aj z názvu. Som rád, že autorka sa nedrží len zabehnutých koľají, ale sústredí sa aj na iné postavy. Dávam prednosť košatejším dejovým líniám a objektívnemu rozprávačovi, a tu sa mi dostalo všetkého neúrekom. Teda, rozprávač bol, samozrejme, jednotný, no tých línií bolo viacero - a všetky majú čosi do seba a tvoria peknú mozaiku. Tajomstvá tak neobklopujú iba záhadnú Sophie de Marginel, jej pôvod či identitu, ale aj Marcela, rytiera, ktorý jej pomohol utiecť a navyše sa dám dostal do sporu so svojím pánom - vojvodom Claudom de Guisé.

 "Ako jej len mohol takto uniknúť? Kadiaľ? A čo tu vlastne hľadal? Výhľad uprostred noci? Na mesto? Na zatiahnuté hviezdy? Bez možnosti zažať lampáš sa rozladená vydala späť do tmy a chladu vratkého schodiska. Cesta dolu z veže pripadala Navarskej kráľovnej dlhá ako večnosť v očistci. Úplne oslepená sa pri každom kroku pevne pridŕžala zábradlia. Najviac sa bála chýbajúcich schodov, pričom sukňa i plášť sa jej pritom nepríjemne motali popod nohy. O to viac v duchu hromžila na tajomného neznámeho." (str. 155)

S odstupom času musím povedať, že séria Sophie má kvalitatívne vzostupnú tendenciu. Druhé diely bývajú väčšinou len akousi výplňou v rámci trilógie, ale v tomto prípade to našťastie neplatí. Martina Monošová nezahlcuje čitateľa opätovne tým, čo už raz zažil, ale využíva rozbehnutý príbeh na lepšie a dôkladnejšie rozohratie hry so svojimi postavami. V podstate každá z nich prechádza určitým vývojom, a tak nie vždy dokážete odhadnúť, ako sa rozhodnú alebo akým smerom sa uberie samotný dej. Aj vďaka tomu by ste márne hľadali v texte hluché miesta, priestor 221 strán je plný lásky, napätia, dvorných intríg a historických udalostí, ktoré nie sú len ozdobou, ale pevnou súčasťou príbehu. Nedá mi nepochváliť aj výraznú a trefnú obálku Rytierovej druhej šance, ktorá tiež pochádza z "dielne" Martiny Monošovej. Nie je to častý jav a autorka tým len dokazuje svoju všestrannosť. Bolo by teda priam nemožné, aby sa to neprejavilo aj v literárnej rovine :-)