Ako prekročiť sebou vytvorené hranice?

Séria historických romancí Sídlo Haven Manor vstupuje do finále. Čo začalo ako snaha ochrániť neželané deti od nástrah krutého sveta a pokračovalo hľadaním spôsobov, ako sa vyrovnať s chybami minulosti, končí dramatickejším vystúpením z komfortnej zóny. Všetky tri diely majú spoločného menovateľa, a to túžbu po akceptácii, láske a odpustení. A hoci ide o idealizovanú skutočnosť, Kristi Ann Hunterová neskĺzla ku gýču a dotýka sa aj nepríjemných okolností, za akých fungovala vysoká spoločnosť začiatkom 19. storočia. 

"Od okamihu, ako rozpoznala známy kód, vedela, že návšteve jeho autora sa napokon nevyhne. Pravdou však bolo, že sa jej do toho vôbec nechcelo. Umenie vyhýbať sa minulosti, a teda aj pravde, za tie roky vycibrila priam k dokonalosti. Teraz ju však táto schopnosť nezachráni. Kiežby pred tou návštevou zistila niečo viac, niečo konkrétne, o čo by sa mohla oprieť a správať sa preto profesionálne a stroho. A to niečo by si vyžadovalo, aby stretnutie trvalo podľa možnosti čo najkratšie. A mohla by sa vďaka tomu tváriť, že jej vôbec nechýbal. Nikto z nich." (str. 87)

Protagonistkou Hľadania domova je Jessamine (Jess) Beaucheneová, francúzska aristokratka, ktorá ako osemročná takmer padla za obeť krvavému kúpeľu Veľkej francúzskej revolúcie. Hoci sa jej podarilo uniknúť pred nenávisťou odporcov monarchie, jej rodina také šťastie nemala. Jess sa tak už od raného detstva ukrývala na anglickom vidieku a dokonca sama pred sebou popierala svoj urodzený pôvod, ktorý jej priniesol toľko utrpenia. Celé dlhé roky si myslela, že útok vzbúrencov prežila ako jediná, no zdá sa, že sa mýlila a nažive ostal aj jej brat. O to naliehavejšie na ňu pôsobí preloženie a dešifrovanie denníka, ktorý predstavuje jej jediné spojenie s minulosťou a vlastnou rodinou. Motív záhady tvorí podstatnú časť príbehu a patrí k tomu najlepšiemu, čo ponúka. Samozrejme, Jess nie je vo svojom pátraní osamotená, do deja vstupujú aj staré známe postavy z predošlých dielov, predovšetkým jej verné priateľky a obyvateľky sídla Maven Hanor Kit a Daphne. Novým prírastkom a ústredným hrdinom románu je Derek Thornbury, odborník na históriu a artefakty. Vďaka jeho schopnostiam a znalostiam máme možnosť hlbšie preniknúť do vtedajšieho sveta umenia, čo vnímam ako veľké plus. Zoznámime sa so zberateľmi drahých kúskov, technikou ich tvorby a čiastočne i odvrátenou stránkou podvodníkov. Mám rád diela, ktoré nekĺžu po povrchu, ale ponúkajú náhľad do istej oblasti života, a je jedno, či ide o kultúru, športu alebo politiku. Hľadanie domova rozširuje obzory a v tomto smere ho považujem za najvydarenejšiu časť série. Zároveň toto prostredie slúži na zbližovanie Dereka s Jess, medzi ktorými funguje skvelá chémia aj na stránke knihy. Dostávajú sa do rôznych romantických, napínavých i zábavných situácií. Kristi Ann Hunterová má vyvážený štýl a na svoje si príde široká škála čitateľov. 

Kristi Ann Hunterová (zdroj: Pinterest)

"Jess sa cítila, akoby sa vrátila do vojenských čias a musela sa schovávať pod stoly a za prístenky zakaždým, keď začula niekoho prichádzať. Ukrývala sa dokonca aj pod rímsami podkrovia, len aby si konečne niekde vydýchla. Vyčerpávalo ju ustavične sa vyhýbať rozhovorom a úkladom, ktorými ju a Dereka chceli vohnať do jednej miestnosti a nechať ich tam osamote, no aspoň sa tak mala čím zaoberať (...) Nešlo o to, že by jej Derek nepáčil - bolo to práve naopak... Nechcela však, aby im to pokazili kvety, sonety a nezmyselné jazdy na koni." (str. 272)

Jess nie je typická hrdinka, drsná realita a tréning prežitia sa podpísali pod hodnoty, ktoré vyznáva. Napriek tomu ako každý túži po niekom, kto by ju pochopil a bral takú, aká je, so všetkými pozitívami i chybami. Derek sa javí ako vysnívaný protipól, no prekročiť hranice, ktoré si sama definovala, sa napokon ukáže ako najťažšia úloha zo všetkých. A to tak v otázkach lásky, ako aj rodiny. Počas cesty po Anglicku, ktorá má priniesť odpovede ohľadom Jessiných príbuzných aj pokladu, sa však predsa len začnú roztápať jej vnútorné ľady a všetko speje k šťastnému koncu. I keď, samozrejme, nebezpečenstvo číha za každým rohom. Hľadanie domova je výborným vyvrcholením série a exemplárnym príkladom historickej romance, kde sa spája láska, dobrodružstvo a viera, že ťažké skúšky nakoniec povedú k zaslúženej odmene. 

Originálny názov: A Pursuit of Home
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Sídlo Haven Manor)
Preklad: Mirka Molnárová Novysedláková
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Leto na temný severský spôsob

Švédsky všestranne zameraný umelec Hans Rosenfeldt je u nás známy dosiaľ ako polovica autorského dua, ktoré vytvoril s Michaelom Hjorthom. Pod hlavičkou vydavateľstva Ikar u nás vyšlo šesť kníh ich série. Spojili v nej svoje skúsenosti z filmovej a televíznej brandže a pri čítaní skutočne máte pocit, akoby sa pred vami odvíjal príbeh na striebornom plátne. Osobitý kompozičný štýl uplatňuje Rosenfeldt aj vo svojej samostatnej sérii krimitrilerov Haparanda. Ide o pokojné, pomerne ospalé mestečko, ktoré však pod povrchom skrýva viacero temných pudov, čo len číhajú na príležitosť predrať sa na povrch a zmeniť zaužívané poriadky. Hneď na úvod ale musím upozorniť na jednu podstatnú vec - Hansovo sólo sa prejavuje v mierne odlišnom spôsobe rozprávania, čitatelia zvyknutí na Sebastiana Bergmana by sa radšej mali zoznámiť s novou hrdinkou s čistým štítom.  

"Telo nepochovali. Ležalo sčasti zakryté ihličím, machom a konármi. Navrch položil ktosi menšie kamene, aby sa provizórny hrob hneď nerozpadol. Mŕtvy ležal na chrbte, s rukou vystrčenou spod ihličia. Ostal mu na nej len palec, veľkú časť odhaleného tela roztrhala zver, zrejme vlky. O čosi vyššie na pleci, krku a bočnej stene trupu objavila niekoľko menších rán po ďobnutí vtáčích zobákov. Nad telom poletovali tučné muchy. Sladká, ťažká vôňa im vyrážala dych. Vedeli, že sa nemajú ničoho dotýkať, tento človek bol bezpochyby mŕtvy..." (str. 28)

Opraty prípadu i celej série drží v rukách policajtka Hannah Westerová. Rosenfeldt sa odkláňa od svojho prvého svetoznámeho protagonistu a ešte je skoro hodnotiť, či je to správny krok. Rozhodne áno v tom zmysle, že ponúka iný príbeh, na aký sme zvyknutí, no celkové vyznenie nie je až také razantné. Vlčie leto je totiž oveľa opisnejšie, autor sa usiluje viac preniknúť do vnútra postáv a predstaviť ich čitateľovi v celej ich kráse. Hoci, prirodzene, u niektorých je tá krása značne pokrivená... Nič nie je čierno-biele a v dielach škandinávskej literatúry už vôbec nie. Každá postava si v sebe nesie nevyriešené záležitosti z minulosti, ktoré ju viac či menej ovplyvňujú a motivujú k určitým činom. I tu je príbeh uveriteľný, konanie postáv je pochopiteľné, otázne však je, do akej miery je za svoje správanie zodpovedný sám človek a nakoľko ho formuje prostredie, kde sa pohybuje. Hannah Westerová so svojimi kolegami majú dočinenia so svetom drog, peňazí a pomsty a rozmotať klbko klamstiev a poloprávd bude heroická úloha. Nemenej zložitý proces čaká spočiatku aj na samotných čitateľov. Nepozornejší z nich sa môžu ľahko stratiť v záplave švédskych a ruských mien, postupne sa však začínajú odhaľovať rôzne súvislosti a ich zapojenia dávajú väčší zmysel. Niekto môže tvrdiť, že je to zbytočne chaotické, aj v tom vidím autorovu premyslenosť deja. Vie, kam chce svoj príbeh viesť, a využíva na to početné chodníčky a okľuky. Páči sa mi, že Hannah nie je mladá policajtka, ktorá musí dokazovať svoje schopnosti. S týmto motívom sa stretávame tak často, až sa z neho stáva klišé. Hannah je žena v strednom veku, potýka sa s menopauzou, nie je tak fyzicky zdatná ako mladší kolegovia ani nevyniká v streľbe. Všetko však vyrovnáva svojou odhodlanosťou a túžbou po spravodlivosti... a istým spôsobom aj pomerom so svojím mladším nadriadeným Gordonom. Okrem vyšetrovateľského tímu je neoddeliteľnou súčasťou deja - a zároveň jedným z najväčších ťahúňov - ruská zabijačka Kaťa. Kapitoly venované práve jej patria k tomu najzaujímavejšiemu, čo kniha ponúka. Či už pre jej minulosť, dôsledné plnenie úloh alebo schopnosť rozviazať ľuďom jazyk.

Hans Rosenfeldt (zdroj: Saj.se)

"Kaťa sa postavila, ponaťahovala si telo meravé po hodinách strávených pod autom. Mala dosť času premyslieť si ďalší postup. Musí sa zbaviť tiel. Stopy krvi ju netrápili. Keby niekto objavil, že sa tu odohrala nejaká dráma, aj tak nezistí, o čo išlo, a nenájde obete. Najjednoduchšie by bolo naložiť ich všetkých do auta, vyraziť, zbaviť sa auta aj tiel. Potom nájsť spôsob, ako sa vrátiť do mesta, a vrhnúť sa na úlohu, kvôli ktorej sem vlastne prišla. Premrhala s nimi celý deň. A k drogám či k peniazom sa nepriblížila ani o chlp." (str. 177)

To, že Hans Rosenfeldt dokonale pozná svoje zápletky, sa prejavuje aj v navnaďovaní čitateľa. Občas vytušíte, kam príbeh smeruje, inokedy sa vaše predpoklady ukážu ako mylné a uvedomíte si, že ste autorovi sadli na lep. Väčšina motívov sa v závere pekne uzavrie, no ako to býva zvykom, nejaké tie dvierka ostanú otvorené. Hannah má už čo-to za sebou, o čom napovedajú aj retrospektívne kapitoly, a bude ešte z čoho čerpať. Mnohé námety poskytuje nepochybne aj samotná Haparanda, mestečko na pomedzí Švédska a Fínska so svojou bohatou históriou. Vlčie leto predviedlo silný nástup série s výraznými postavami, temnou atmosférou a tieňovými motívmi, ktoré ešte len čakajú na spracovanie. Stále tu však ostáva priestor na zlepšenie, minimálne v dynamike rozprávania. Rosenfeldt je však skúsený autor a svojich fanúšikov určite nikdy nesklame.

Originálny názov: Vargasommar
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Hannah Westerová)
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán:  368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Nikto nie je bez viny

Novinka, pod ktorou je podpísaný aj Sebastian Fitzek, nesie všetky znaky jeho rukopisu, hoci autorom je Vincent Kliesch. Ťažko povedať, kde končí štýl jedného a začína štýl druhého, pretože nebyť zmienky o Vincentovi, ani by ste netušili, že Sebastian poskytol pre román iba námet. Ten je typický pre nemeckého bestselleristu a jeho fanúšikovia si opäť prídu na svoje. Ústredné duo tvoria postavy, ktoré by sa za normálnych okolností zrejme nikdy nestretli. Lenže kto číta Fitzekove knihy, vie, že sa málokedy vyznačujú "normálnosťou". Páčilo sa mi, že sme sa konečne odklonili od duševných problémov a v centre deja sa ocitol expert na akustickú analýzu. Forenzný fonetik Hegel dokáže na základe pár viet odhadnúť široké spektrum informácií o danom človeku a je neoceniteľným prínosom pre políciu. Až do chvíle, keď sa sám stane vrahom...

"Ani raz sa nepokúsil odvrátiť najvyšší trest, no o motíve a mieste spáchania zločinu vytrvalo mlčí. Pivnicu v jeho dome, kde našli brutálne znetvorené telo, po znaleckej obhliadke ako miesto činu vylúčili. Napriek Hegelovmu priznaniu a drvivému dôkaznému bremenu zákonite vystala otázka, ako je možné, že jeden z najinteligentnejších mužov v Berlíne a skúsený policajný expert zavraždil neznámu tuláčku, s ktorou podľa všetkého nebol v žiadnom vzťahu. Spáchal fušerskú transparentnú vraždu. Jule sa to celé zdalo nezmyselné." (str. 42)

Druhou hlavnou postavou je rozhlasová moderátorka Jula, produkujúca vlastný podcast venujúci sa odhaľovaniu justičných omylov. Vedie ju k tomu osobná trauma, keď bola znásilnená neznámym mužom počas svojho pobytu v Argentíne. Podľa zistení tamojšej polície sa za ním skrýval jej brat Moritz, ktorý si po priznaní vzal život a predurčil tým Julu na nekončiace utrpenie, zasahujúce do jej práce i vzťahov. Keď sa Jula naplno ponorí do pátrania po pravde v prípade Matthiasa Hegela, okamžite sa stane terčom neznámeho človeka, ktorý jej chce zabrániť vo zvolenom smerovaní. Tým ju však len utvrdí v tom, že je na správnej stope, a púšťa sa do preverovania pozadia vraždy bezdomovkyne s ešte väčšou vervou. Auris - ako Hegela prezývajú podľa latinského výrazu pre ucho - nemá ale najmenší záujem zhovárať sa s pofidérnou novinárkou, no situácia sa zmení, keď Jula začne stúpať skutočnému páchateľovi na otlak a Hegel získa nádej, že by sa naozaj mohol zbaviť obvinenia. Nad jeho blízkymi však visí hrozba a na vlastnej koži ju pocíti aj Jula. Keďže sa prejaví ako veľmi neposlušná žena, utajený kriminálnik si vezme na paškál jej mladšieho nevlastného brata... Znie to ako dobre rozohraná partia pre vydarený triler, čo poviete? Príbeh pekne odsýpa, Kliesch zachováva štýl krátkych kapitol z rôznych uhlov pohľadu. Jula hrá vzhľadom na svoje pátranie, samozrejme, prím, no viac ma bavili kapitoly venované Hegelovmu pobytu vo väzení, najmä jeho konfrontácia s najdrsnejším kápom. Hegel pôsobí spočiatku sympatickejšie ako Jula, no postupne som mal problém nájsť si k nim obom cestu. Víťazne, čo sa konania a celkového vyznenie postáv týka, zo súboja u mňa vyšiel Julin nevlastný brat Elyas. Aj on má síce čo-to na rováši, ale keď príde na lámanie chleba, prejaví sa ako odvážny a morálny chalan. Dej je pomerne priamočiary, nestrácate sa v ňom a nečaká na vás až toľko zvratov, ktoré by v konečnom dôsledku pôsobili príliš neuveriteľne. To však neznamená, že na vás žiadne nevyskočia! Hoci ako priaznivec Fitzekových románov musím povedať, že dva záverečné šoky som predpokladal už vopred, takže ma až tak neohúrili. Každopádne sú skvelým základom pre pokračovanie, pretože - hurá, konečne! - sa Sebastian nechal ukecať na sériu. Žeby Klieschovým pričinením?

Sebastian Fitzek a Vincent Kliesch (zdroj: T-Online)

 

"Chlapec sa pozrel na svoje poodierané zápästia, pripevnené železnou reťazou k oceľovému strmeňu v podlahe. Nedokáže odstrániť reťaz ani vytrhnúť strmeň zo zeme. Najslabším miestom sú kožené remene okolo zápästí. Sú síce odolné a pevne zviazané, ale napriek tomu mu poskytujú dostatok priestoru na pohyb - môže si ľahnúť alebo použiť vedro na toaletu. Ak sa mi ich podarí rozstrapkať, možno sa budú dať pretrhnúť. Elyas sa rozhliadol. V dosahu nevidel nič s ostrými hranami, čím by mohol poškodiť pevný kožený remienok. V zúfalstve použil zuby, ale čoskoro zistil, že si ich skôr vylomí, než poškodí kožu." (str. 151-152)

Autori si nechávajú otvorených niekoľko zadných dvierok, hoci príbeh je viac-menej uzavretý. Do myslí čitateľov však šikovne zasejú semienka zvedavosti, akým smerom sa môžu uberať osudy Hegela a July, no dúfam, že neskôr všetko priveľmi neprekombinujú a dej bude dávať zmysel a neskĺzne k zníženej autenticite. Tiež verím, že sa ponoríme hlbšie do problematiky forenznej fonetiky a Matthias nám odhalí viac zo svojho nevšedného talentu. Auris je triler, ako sa patrí, i keď pri dvoch menách na obálke som čakal čosi iné ako typickú fitzekovku. Azda sa Vincent Kliesch prejaví vo väčšej miere, nadanie na to nepochybne má.

Originálny názov: Auris
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Auris)
Preklad: Andrej Zahorák
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Čas zahojí všetky rany

Siahnuť po náročných témach, ktoré čitateľa deprimujú, respr. mu minimálne vženú slzy do očí, je občas riskantné. V rukách neskúsených autorov môžu ľahko vybuchnúť a ani zďaleka sa nepriblížia naplneniu pôvodného zámeru. Americká spisovateľka Nina LaCour sa rozhodla na námete smrti najlepšej kamarátky založiť dokonca svoj debut. A hoci vyšiel už v roku 2009, nijako to neznižuje jeho hodnotu, skôr naopak. Bolo príjemné vrátiť sa do čias, keď mládež ešte neovplyvňovali sociálne siete ako dnes, a pri čítaní si prakticky ani neuvedomíte, že príbeh sa odohráva pred viac než desiatimi rokmi. Doba sa možno trochu zmenil, ale ľudia ostávajú vo svojej podstate rovnakí. Všetci túžime po láske, nádeji a pochopení. A to aj vtedy (lepšie povedané práve vtedy), keď necítime nič viac než prázdnotu. 

"Mala som si všimnúť, ako veľmi sa bojí. Na to sú predsa priatelia: všimnú si, keď sa niečo deje. Navzájom si pomáhajú. Vidia to, čo rodičia nie. Keby som mohla vrátiť čas, postavila by som sa s ňou pred zrkadlo a vymenovala jej, čo všetko je na nej úžasné. Neodišla by som, keď občas znenazdajky spanikárila a stíchla. Namiesto toho by som pustila nejakú hudbu, sadla si na koberec a chrbtom sa oprela o stenu jej izby v nádeji, že aj keď možno nepreniknem do najtemnejších zákutí jej mysle, počkám na ňu aspoň tu, vonku." (str. 100)

Caitlinina priateľka Ingrid spácha na konci školského roka samovraždu a od tej chvíle sa Caitlin ocitá v kolotoči smútku, viny a odmietania svojho okolia. Keďže čelí dovtedy nepoznaným emóciám, odcudzuje sa od rodiny, ktorá ju nedokáže pochopiť, a so stratou sa vyrovnáva po svojom. Aj keď to znamená samotu, frustráciu a nechuť vrátiť sa k bežným činnostiam, ktoré jej kedysi prinášali radosť. Celkovú prázdnotu, ktorá nastala po Ingridinom odchode, ešte zvýrazní nadchádzajúce leto a dlhé voľné dni. Návrat do školských lavíc je síce v tomto zmysle vykúpením, no zároveň aj obrovskou skúškou. Caitlin nie totiž pripravená na všetky reči, pohľady a prejavy účasti. Nikto predsa nepoznal Ingrid tak dobre ako ona... alebo ju nepoznala ani ona? Caitlin prepadá výčitkám a otázkam, či mohla nejako zabrániť tragédii, či bola dostatočne pozornou kamarátkou...? K rozlúsknutiu záhady Ingridinho vnútra jej dopomôže jej denník, ktorý objaví vo svojej izbe. Dávkuje si ho po kúskoch a pomaly odhaľuje jej skryté pocity, myšlienky i bolesti. A popri tom, ako sa ponára do mysle utrápenej priateľky, absolvuje i svoju očistu a návrat do života. Pretože ona ešte má šancu užívať si každý východ slnka, pohladenie milovaného človeka a drobné láskavosti, čo vyznievajú ako samozrejmosť, ale všetci ich potrebujú. Caitlin postupne nachádza nové priateľstvá i prvú lásku, a to i za pomoci umenia. To je, mimochodom, jedným z pilierov deja. Páčilo sa mi, že nešlo o literatúru, z čoho sa stáva pomerne veľké klišé, ale o fotografovanie. Bolo zaujímavé dozvedieť sa niečo z tohto súdka, tmavé komory majú svoje čaro, rovnako ako vnímanie krásy vo všedných veciach. Zároveň sa vďaka tomu rozvíja aj vzťah Caitlin a učiteľky fotografie. Je fajn, že Nina LaCour pojala postoje k smrti mladého dievčaťa z rôznych uhlov. Nemyslite si však, že celá kniha je venovaná smútku. Prevažuje skôr v úvode, kedy je rana ešte čerstvá, postupne dej prechádza do klasickej tínedžerskej vzťahovky, kde sa riešia prvé lásky, smerovanie života a rodinné väzby. Krátke kapitoly vás nútia čítať ďalej a ďalej, stránky sa obracajú takmer samy. Kdesi som zachytil tvrdenie, že autorkine romány sú útle, s čím veľmi nesúhlasím. Rozsah je optimálny, veľkosť písma tiež a obsahovo presahujú rámec cieľovej skupiny. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nijaký chalan ma ešte nevidel v podprsenke. Čakám, kým sa na mňa pozrie. Konečne zdvihne zrak. Tvár mu očervenie. Pomaly preglgne. Opatrne sa prisuniem bližšie k nemu, preplazím sa cez tisícku pastelovo sfarbených krajín, posadím sa mu na kolená, nohy mu oviniem okolo pása a pobozkám ho. V ústach má chladno a jazykom sa obtriem o mätovú žuvačku. Teplými rukami ma pohladí po chrbte a ja uvažujem, či niekedy sníval o niečom takom, či o mne už takto premýšľal. Dúfam, že áno, lebo zvyčajne nie som taká odvážna." (str. 127)

Kniha Pôjdem tam, kam pôjdeš ty je krásnym vyznaním. Vzdáva poctu priateľstvu, potrebe všímať si pozornejšie svoje okolie a podať pomocnú ruku tým, ktorí o ňu sami nedokážu požiadať. Autorka sama priznáva, že k napísaniu románu ju podnietili vlastné skúsenosti zo školských čias, a zrejme každý z nás pozná niekoho s podobným problémom, s akým sa potýkala Ingrid. Preto oceňujem aj kontakty pre prípad psychickej krízy a otázky na zamyslenie, hoci vyznievajú ako úlohy z učebnice literatúry... Myšlienky v tomto diele sú silné, to nepochybne, i keď dejovo kniha občas zakolíše a ustrnie na mieste. V závere však všetky motívy do seba pekne zapadnú a dojem z čítania vo vás bude rezonovať ešte dlho.

Originálny názov: Hold Still
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 255

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Hitparáda najšialenejších učiteľov

Edíciu kníh pre deti z pera Davida Walliamsa (mimochodom, aj úspešného herca) som registroval už predtým, ale dopracoval som sa k nej konečne až teraz. Čo ma k nej napokon priviedlo? Názov najnovšieho prírastku, ktorému som jednoducho nemohol odolať. Najhorší učitelia na svete sú pre mňa ako stredoškolského učiteľa a autora píšuceho príbehy z gymnázia ako stvorení! V pracovnom kolobehu natrafím na rôzne typy ľudí a bol som zvedavý, či skutočnosť prekoná riadky britského spisovateľa. Neviem, prečo som očakával, že jeho portréty sa budú zakladať na pravde 😀. No to, že je všetkých desať podivínov založených na fantázii, nijako neznižuje hodnotu a cieľ knihy. Skôr naopak. Trefne a pútavo reflektuje požiadavky modernej tvorby pre detského čitateľa. 

"Slečna Vrtocháňová si o sebe myslela, že je umeleckým dielom. Vo svojich oceľovomodrých topánkach, oranžovom klobúku, žltých šatách, s vejúcim ružovým šálom a čierno-bielymi pančuchami  však vyzerala skôr ako balenie gumových cukríkov. Učila výtvarnú výchovu na škole, ktorá bola stelesnením totálnej nudy: ZŠ Nudákovo. Škola bola bezfarebná, s výnimkou jednej miestnosti. Učebne výtvarnej výchovy (...) Slečná Vrtocháňová... sa totiž primaľovala do najznámejších obrazov všetkých čias." (str. 105)

Ak ste mali šťastie na učiteľov, dobre sa pobavíte. Ak ste náhodou narazili na komplikovanejšie povahy za katedrou, pri čítaní si na ne určite spomeniete. A možno zhodnotíte, že stále mohlo byť aj horšie. David Walliams predstavuje desať príšerných pedagógov, ktorí si svoje povolanie zmýlili s umeleckou estrádou, hniezdočkom zaľúbencov či ústavom na výkon trestu. Každý príbeh je iný, špecifický a zameraný na zveličenie istej charakterovej črty, hoci medzi nimi badať aj určité podobnosti. Napríklad vo vyvrcholení ich úpadku, vyznačujúcom sa rôznymi variáciami ukončenia ich praxe. Na druhej strane, keby zotrvali na svojej pozícii, školstvo by čelilo ešte väčšej kritike než doteraz. Veď posúďte sami... Matematikár pán Neúprosný má panický strach z lôpt, pretože ho v detstve trafila do hlavy demolačná guľa, a tak zakázal v škole a v okruhu sto kilometrov loptové hry. Pán a pani Trúbik-Ľúbikovci zas svojou nehynúcou láskou dusia celú školu a predefinujú pojmy gýč a klišé. Pani Zmijovičová sa vyžíva v rozdávaní pokút a trestov a keď sa vydá z knižnice za žiakmi na svojej trojkolke hrôzy, practe sa jej z cesty! Učiteľka výtvarnej výchovy slečna Vrtocháňová povýšila umenie na diagnózu a otvorenú myseľ zakopala v prospech klapiek na oči. Chemikár doktor Desivák je spolovice človek a spolovice príšera, čím pekne odkazuje na rôzne prepojenia vedy a reality, no okúsi páchnucu pomstu zo strany odhodlaného žiaka. Zástupkyňa pani Soptivá nemá pre nikoho milého slova, ale zato spojenie "Po škole!" by si mohla nechať vytetovať na čelo ako svoje životné motto. Učiteľka dramatickej výchovy slečna Taľafatková robí česť svojmu predmetu a vrchovato napĺňa jeho kritériá. Vyjadruje sa shakespearovskou rečou, urobí drámu z každej maličkosti a dámu z každého dievčaťa. Telocvikár pán Bruchoň už dávno nie je vzorom zdravého životného štýlu, ale blížiace sa majstrovstvá žiakov vo futbale sú príležitosťou ukázať, že je učiteľom na (ne)správnom mieste. Pani Pleskáčová je výnimkou potvrdzujúcou pravidlo, nie však tým, že by bola excelentnou pedagogičkou, ale tým, že nepatrí priamo medzi nich. Je kuchárkou v školskej jedálni, ktorá má už beztak svoju povesť, no žiadna z nevrlých pracovníčok nesiaha tejto nechuťáčke ani po členky. Plejádu pestrých postavičiek uzatvára pán Plaško, učiteľ, ktorý v skutočnosti nikdy neučil, pretože sa od strachu radšej ukryl pod katedrou alebo v skrini s metlami.

David Walliams (zdroj: The Guardian)

"Keď sa dusil a ležal vo vlastných slinách, začal tento kedysi obávaný učiteľ spriadať plány na pomstu. Keď sa v noci vrátil domov do svojho bytu, ktorý sa nachádzal v suteréne na okraji mesta, pobral sa rovno do svojho prísne tajného laboratória hlboko v podzemí. Tu, pri svetle sviečky, vymýšľal jeden trest za druhým, každý omnoho smrteľnejší ako bolo KRESLO TISÍC A JEDNÉHO PRDU. Na tabuľu si kreslil rôzne mechanizmy a zhromažďoval potrebné prísady. Do ucha si strčil ohybnú slamku a vysal všetok žltkastý maz." (str. 147-148)

Knihy tohto typu sú určite pomerne náročné na preklad, pretože vystihnúť charakter postavy a aplikovať ho na domáce pomery môže byť občas priam herkulovskou úlohou. Branislav Kočan sa jej však zhostil s veľkou cťou a patrí mu môj obdiv. Rovnako ako ilustrátorovi Tonymu Rossovi, bez ktorého by Najhorší učitelia na svete ani zďaleka neboli takí výstižní. Jeho spolupráca s Davidom Walliamsom vychádza na výbornú a oceňujem aj ich strieľanie si zo seba samých. Už samotný predhovor a hodnotenie známkami ma presvedčili, že ma čaká zábavné čítanie. Kniha je plná farieb, smiechu a bizarností a rozhodne nemusí byť určená iba deťom a už vôbec nie len školopovinným čitateľom 😊.

Originálny názov: The World´s Worst Teachers
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Branislav Kočan
Počet strán: 312

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Zlo nikdy nespí

Sandra Brown pokračuje vo svojom úspešnom ťažení naprieč žánrom romantického trileru a ja sa stále teším z faktu, že vydavateľstvo Slovenský spisovateľ oživilo preklady jej diel. Ktovie, či sa niekedy dočkáme aj iných odtieňov jej tvorby, trebárs čistej romantiky alebo soapkovejšie ladených príbehov... Každopádne momentálny smer nie je vôbec nedostatočný, práve naopak. Sandre sa darí skĺbiť napätie s ľúbostnými motívmi azda najvýraznejšie spomedzi spisovateliek, ktoré sa dostávajú na naše pulty. Podlé úmysly sú piatou knihou pod záštitou spomínaného vydavateľstva a sú exemplárnym príkladom jej štýlu. Skalní fanúšikovia sú schopní ľahko vybadať isté opakujúce sa motívy, ak nie priam schémy, ale autorke sa ich našťastie vždy podarí čímsi ozvláštniť a dodať im punc originality. 

"Keď sa s Jeffom znovu stretnú, potešia sa a uľaví sa im. Lenže hádka sa tým len odloží, nevyrieši sa. Naďalej budú medzi nimi pevne vrazené kliny. Ak má románik, ako predpokladala, ukončí ho po jej návrate už len zo zmyslu pre povinnosť? To by nemalo žiadny význam, len by boli všetci nešťastní. Úprimne, ako mohla Jeffa viniť z toho, že má milenku, keď ju objatie a takmer bozk od úplného cudzinca tak rozpálil? Áno. Ten incident. Jej pokus zahrať sa na femme fatale sa skončil ironickým zvratom: napokon on zviedol ju." (str. 95)

Hrdinkou príbehu je detská lekárka Emory Charbonneauová, navonok celkom dokonalá žena - má milujúceho manžela, je dedičkou obrovského majetku, angažuje sa v charite, športuje a vo svojej praxi žne jeden úspech za druhým. Nie všetko, čo sa blyští, je však čisté zlato a aj v tomto prípade ide skôr o chabú pozlátku. Emory čelí partnerským problémom a majetok jej pripadol, keď prišla o rodičov pri leteckom nešťastí. Víkend v horách, kde si môže utriediť myšlienky a pripraviť sa na nadchádzajúci maratón, sa javí ako dobrý nápad. Až do chvíle, keď sa ocitne v spoločnosti záhadného cudzinca. Z ničoho nič je nútená stráviť s ním v zrube štyri dni a každou minútou má viac otázok než odpovedí. Mužove vysvetlenia v nej vzbudzujú nedôveru, no postupne sa podvoľuje nielen možným dôvodom, prečo sa uňho lieči z otrasu mozgu, ale aj jeho čaru. Samozrejme, že dotyčný musí byť drsne príťažlivý a pôsobiť ako chlap na správnom mieste. Je to, samozrejme, klišé ako hrom, ale ruku na srdce - ak by vyzeral ako zanedbaný, páchnuci bezdomovec, sotva by medzi protagonistami lietali iskry. Kým je Emory zatvorená v horskom zrube, jej manžel Jeff čelí obvineniu z jej zmiznutia. Kniha má vhodne zvolený názov, pretože jednou z hlavných otázok príbehu je, kto má skutočne Podlé úmysly? Emory má skúsenosti s pokrytectvom, ale napriek tomu je prekvapená, že sa jej dostalo až na kožu. Musí prehodnotiť svoje postoje, a to čo najrýchlejšie, pretože ide o život. Kriminálny motív je prepracovaný, dokáže vás zaujať viac než zbližovanie hrdinov, pretože zatiaľ čo prepadnutie vzájomným citom je očakávané, napínavé pasáže sa vyznačujú istou nepredvídateľnosťou. Nie vždy, za čo môžu postavy typické pre tento druh príbehu - zaostalejší malomestskí policajti, falošná kamarátka, neverný manžel a pod. Sandra Brown však nepíše temné romány, ale šteklivé trilery určené pre jemnejšie povahy, takže určitá miera zaužívaných postupov je akceptovateľná. Podlé úmysly patria ku knihám odohrávajúcim sa v špecifickom prostredí, čím mi pripomenuli napríklad južanskú Zradu alebo taktiež horský Voľný pád. Tieto príbehy ma bavia viac než tie s mestskými dejiskami, majú intenzívnejší nádych odkázanosti postáv samých na seba.  

Sandra Brown (zdroj: The Real Book Spy)

"Predpokladal, že ho poslúchla a nevolala niekomu ihneď, pretože trvalo dobrú hodinu, kým v autorádiu oznámili, že sa našla. Náramne riskoval, keď sa vrátil do mesta. Mohla dať polícii model jeho auta. Možno si dokonca zapamätala aj poznávaciu značku. Nemyslela si však, že by ho prezradila. Nie preto, lebo by ho chcela chrániť, ale skôr preto, lebo chcela chrániť seba pred škandálom a hanbou. Čim viac by povedala o ňom, tým viac by musela prezradiť o sebe a čase, ktorý spolu strávili. Neveril, že by o tom hovorila na verejnosti. Premýšľal však, koľko toho povie v súkromí manželovi." (str. 187)

Sandra Brown je vypísaná autorka, dobre pozná očakávania svojich fanúšikov a málokedy vybočí z rámca skúseností. Nedá sa povedať, že by jej kriminálky boli na jedno kopyto, ale bojím sa, že časom dokážu omrzieť. Zatiaľ sa to však nedeje a každým preloženým titulom ma zaujala natoľko, aby som dal šancu aj tým ďalším. Ide v podstate o rozprávky pre dospelých, a tie sú potrebné za každých okolností, no nie? :-)

Originálny názov: Mean Streak
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Andrezálová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Neistota vedúca k brutálnym vraždám

Vydavateľstvo Ikar tentoraz nenechalo fanúšikov nového švédskeho spisovateľa dlho čakať a po vydarenej Ohňovej zemi máme možnosť začítať sa do druhej časti série s názvom Kráľ potkanov. Severská literatúra je špecifická svojou atmosférou, prepracovanými zločinmi a pochopiteľnou motiváciou páchateľov, ktorí nevyznievajú prvoplánovo, ale poskytujú priestor na zamyslenie. Inak to nie je ani v prípade tejto novinky. Ústredná hrdinka trilógie, inšpektorka Vanessa Franková, bude mať opäť dočinenia s kriminálnikmi presahujúcimi bežný rámec zločinnosti. Pascal Engman v úvodnej časti nastavil pomerne vysokú latku, pričom kvalita nekolíše a znova na vás čaká pútavé čítanie, ktoré vás zavedie do temných hlbín internetu s frustrovanými jedincami.

"Nicolas pochopil, že ide o vyrovnávanie účtov medzi zločincami. Strelec dokonči svoju prácu, zabije druhého muža, opustí podnik a naskočí na moped. Drogy. Ženy. Nedostatok rešpektu. Mohlo ich sem priviesť čokoľvek. Nicolas nemohol urobiť nič. Keby zasiahol, polícia by si naňho mohla posvietiť a pri troche smoly by si ho spojila s minuloročnými únosmi. Nemohol riskovať, že uňho urobia domovú prehliadku. V byte mal tašku a v nej posledných päťdesiattisíc korún a revolver... Pár v boxe zdvihol ruky. Strelec sa k nim blížil so zdvihnutou zbraňou, neponáhľal sa. Vo vzduchu visel zápach strelného prachu." (str. 85)

Autor má skúsenosti s písaným slovom vďaka pôsobeniu v médiách ako publicista. V jeho textoch sa to prejavuje minimom hluchých miest, ktoré by slúžili iba ako výplň, a schopnosťou zaujať a udržať si pozornosť čitateľa. Severskí spisovatelia vo všeobecnosti vedia, že súčasný človek je nestály a ak ho čosi nebaví, rýchlo sa zameria na niečo iné. U Kráľa potkanov vám to ale nehrozí. Už od začiatku nastolí dynamické tempo a udržuje si ho až do pekne vygradovaného finále. Pre tých, ktorí nečítali predošlú knihu, bude lepšie najprv sa s ňou zoznámiť, predovšetkým kvôli ústrednému duu, ich vzťahu a udalostiam, ktoré ovplyvňujú ich ďalšie napredovanie. Okrem spomínanej inšpektorky Vanessy Frankovej je stálym hrdinom bývalý elitný vojak Nicolas, ktorý by sa najradšej vystríhal problémov, ale vždy si ho nejakým spôsobom nájdu. Navyše sa nedokáže nečinne prizerať, keď sa deje nespravodlivosť, a tak nemôže odmietnuť, keď ho Vanessa požiada o pomoc pri riešení novej vlny štokholmských vrážd. Dej je nabitý rôznymi motívmi a množstvom postáv, spočiatku sa vám môže javiť mierne chaoticky, ale postupne do seba všetko zapadá. Mne osobne Engmanov štýl sadol, uprednostňujem krátke kapitoly so striedaním lokácií a uhlov pohľadu. Inak by azda ani nebol schopný spracovať toľko námetov. Tým hlavným sú, samozrejme, tragické úmrtia žien, ktoré majú na svedomí tzv. inceli. Sami osebe nie sú ničím novým, no mám dojem, že spoločnosť pristúpila k ich demýtizácii až nedávno. Ide o mužov, ktorí nenávidia ženy (nedá sa pritom nespomenúť na kultový román od Stiega Larssona), pretože ich odmietajú a oni sa potom cítia ohrdnuto a zatrpknuto. Fórum na internete im však neposkytne len priestor, kde si môžu lízať rany a navzájom sa hecovať v neznášanlivosti, ale aj možnosť reálnej pomsty. Autor k tejto téme pristupuje citlivo, nečakajte žiadne úsilie o bombastickosť. Páči sa mi, že ju spracoval zo všetkých strán, nájdete aj zdôvodnenie pocitov incelov, ich príčinu a možnú nápravu. 

Pascal Engman (zdroj: Facebook)

"Tom striasol spomienky a pozrel sa z okna. Nechcel ženy nenávidieť, ale bolo to čoraz náročnejšie. Spoločnosť im poskytla toľko výhod, privilégií, o ktorých on ako muž mohol iba snívať. Ženy boli nevyhnutné pre spoločnosť, prežitie ľudstva. Muž bol potrebný iba na samo splodenie. Potom mohol pokojne aj skapať. Keby aspoň jedna žena chcela Toma! Odovzdala by sa mu a on by sa cítil ako ľudská bytosť, nie ako genetická chyba. Pred pár rokmi mal Tom ďalekosiahly plán: zaplatí nejakému mužovi za to, že napadne ženu... Muž sa na ňu vrhne a ona pochopí, že sa dostala do hroznej situácie. Zrazu jej príde na pomoc. Premôže muža a zachráni ju." (str. 239-240)

Názov Kráľ potkanov nie je iba metaforickým vyjadrením záškodníctva páchateľa a jeho manipulácie s frustrovanými jedincami. V príbehu sa stretnete aj s húfom skutočných štvornohých hlodavcov, takže ak nemáte radi potkany, majte sa miestami na pozore. Pascal Engman si získal môj čitateľský obdiv a vôbec sa nečudujem, že sa mu podarilo preraziť medzi toľkými zvučnými škandinávskymi menami, ktoré rok čo rok zaplavujú pulty kníhkupectiev. A pritom mu na to stačilo len pár kníh. Spojenie kriminálky, psychológie a spoločensky príťažlivých tém je prisilná kombinácia, aby sa jej dalo odolať.

Originálny názov: Rattkunge

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Vanessa Franková)

Preklad: Anna Chelemendiková

Počet strán: 424

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.