Neistota vedúca k brutálnym vraždám

Vydavateľstvo Ikar tentoraz nenechalo fanúšikov nového švédskeho spisovateľa dlho čakať a po vydarenej Ohňovej zemi máme možnosť začítať sa do druhej časti série s názvom Kráľ potkanov. Severská literatúra je špecifická svojou atmosférou, prepracovanými zločinmi a pochopiteľnou motiváciou páchateľov, ktorí nevyznievajú prvoplánovo, ale poskytujú priestor na zamyslenie. Inak to nie je ani v prípade tejto novinky. Ústredná hrdinka trilógie, inšpektorka Vanessa Franková, bude mať opäť dočinenia s kriminálnikmi presahujúcimi bežný rámec zločinnosti. Pascal Engman v úvodnej časti nastavil pomerne vysokú latku, pričom kvalita nekolíše a znova na vás čaká pútavé čítanie, ktoré vás zavedie do temných hlbín internetu s frustrovanými jedincami.

"Nicolas pochopil, že ide o vyrovnávanie účtov medzi zločincami. Strelec dokonči svoju prácu, zabije druhého muža, opustí podnik a naskočí na moped. Drogy. Ženy. Nedostatok rešpektu. Mohlo ich sem priviesť čokoľvek. Nicolas nemohol urobiť nič. Keby zasiahol, polícia by si naňho mohla posvietiť a pri troche smoly by si ho spojila s minuloročnými únosmi. Nemohol riskovať, že uňho urobia domovú prehliadku. V byte mal tašku a v nej posledných päťdesiattisíc korún a revolver... Pár v boxe zdvihol ruky. Strelec sa k nim blížil so zdvihnutou zbraňou, neponáhľal sa. Vo vzduchu visel zápach strelného prachu." (str. 85)

Autor má skúsenosti s písaným slovom vďaka pôsobeniu v médiách ako publicista. V jeho textoch sa to prejavuje minimom hluchých miest, ktoré by slúžili iba ako výplň, a schopnosťou zaujať a udržať si pozornosť čitateľa. Severskí spisovatelia vo všeobecnosti vedia, že súčasný človek je nestály a ak ho čosi nebaví, rýchlo sa zameria na niečo iné. U Kráľa potkanov vám to ale nehrozí. Už od začiatku nastolí dynamické tempo a udržuje si ho až do pekne vygradovaného finále. Pre tých, ktorí nečítali predošlú knihu, bude lepšie najprv sa s ňou zoznámiť, predovšetkým kvôli ústrednému duu, ich vzťahu a udalostiam, ktoré ovplyvňujú ich ďalšie napredovanie. Okrem spomínanej inšpektorky Vanessy Frankovej je stálym hrdinom bývalý elitný vojak Nicolas, ktorý by sa najradšej vystríhal problémov, ale vždy si ho nejakým spôsobom nájdu. Navyše sa nedokáže nečinne prizerať, keď sa deje nespravodlivosť, a tak nemôže odmietnuť, keď ho Vanessa požiada o pomoc pri riešení novej vlny štokholmských vrážd. Dej je nabitý rôznymi motívmi a množstvom postáv, spočiatku sa vám môže javiť mierne chaoticky, ale postupne do seba všetko zapadá. Mne osobne Engmanov štýl sadol, uprednostňujem krátke kapitoly so striedaním lokácií a uhlov pohľadu. Inak by azda ani nebol schopný spracovať toľko námetov. Tým hlavným sú, samozrejme, tragické úmrtia žien, ktoré majú na svedomí tzv. inceli. Sami osebe nie sú ničím novým, no mám dojem, že spoločnosť pristúpila k ich demýtizácii až nedávno. Ide o mužov, ktorí nenávidia ženy (nedá sa pritom nespomenúť na kultový román od Stiega Larssona), pretože ich odmietajú a oni sa potom cítia ohrdnuto a zatrpknuto. Fórum na internete im však neposkytne len priestor, kde si môžu lízať rany a navzájom sa hecovať v neznášanlivosti, ale aj možnosť reálnej pomsty. Autor k tejto téme pristupuje citlivo, nečakajte žiadne úsilie o bombastickosť. Páči sa mi, že ju spracoval zo všetkých strán, nájdete aj zdôvodnenie pocitov incelov, ich príčinu a možnú nápravu. 

Pascal Engman (zdroj: Facebook)

"Tom striasol spomienky a pozrel sa z okna. Nechcel ženy nenávidieť, ale bolo to čoraz náročnejšie. Spoločnosť im poskytla toľko výhod, privilégií, o ktorých on ako muž mohol iba snívať. Ženy boli nevyhnutné pre spoločnosť, prežitie ľudstva. Muž bol potrebný iba na samo splodenie. Potom mohol pokojne aj skapať. Keby aspoň jedna žena chcela Toma! Odovzdala by sa mu a on by sa cítil ako ľudská bytosť, nie ako genetická chyba. Pred pár rokmi mal Tom ďalekosiahly plán: zaplatí nejakému mužovi za to, že napadne ženu... Muž sa na ňu vrhne a ona pochopí, že sa dostala do hroznej situácie. Zrazu jej príde na pomoc. Premôže muža a zachráni ju." (str. 239-240)

Názov Kráľ potkanov nie je iba metaforickým vyjadrením záškodníctva páchateľa a jeho manipulácie s frustrovanými jedincami. V príbehu sa stretnete aj s húfom skutočných štvornohých hlodavcov, takže ak nemáte radi potkany, majte sa miestami na pozore. Pascal Engman si získal môj čitateľský obdiv a vôbec sa nečudujem, že sa mu podarilo preraziť medzi toľkými zvučnými škandinávskymi menami, ktoré rok čo rok zaplavujú pulty kníhkupectiev. A pritom mu na to stačilo len pár kníh. Spojenie kriminálky, psychológie a spoločensky príťažlivých tém je prisilná kombinácia, aby sa jej dalo odolať.

Originálny názov: Rattkunge

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Vanessa Franková)

Preklad: Anna Chelemendiková

Počet strán: 424

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

  

Demýtizácia známej legendy s detektívnym nádychom

Literárnu tvorbu Tiny Van der Holland sledujem už od jej počiatkov a som rád, že sa naše cesty križujú už viac než desať rokov. Zakaždým totiž dokáže priniesť niečo nové, inšpiratívne a podnecujúce čitateľa dohľadať si ďalšie informácie k udalostiam či osobnostiam, o ktorých píše. Inak to nie je ani v prípade Tininej novinky, pokračujúcej v nastolenom smere žánru historickej detektívky. Plynulo sa k nemu prepracovala od spoločenskej tematiky a musím povedať, že táto poloha jej sadla. Nielen preto, že ide u nás o menšinovú oblasť autorského záujmu, ale aj pre až pedantný pohľad na život v minulých storočiach. Po riešení závažných barokových zločinov v Košiciach a Kežmarku prišla na pretras Levoča. Miestna legenda prešla rokmi dlhú cestu a konečne nastal čas pozrieť sa jej bližšie na zúbok. 

"Barón zhanobil jeho prácu. Práve on, ktorý sa na rozdiel od ostatných klientov za seansu ani len neodmenil. Iba ak márnym sľubom. Pán generál teda nie je spokojný? Necení si, koľko vedomostí musel nazbierať, aby mu vyhovel? Tak sa na to pozrime, zachmúril sa. Našiel bábiku, ktorú použili pri čarovaní. Vnútri nej bol zvinutý prameň Korponayovej vlasov a na mieste srdca mala zapichnutú Andrássyho ihlicu s červeným granátovým kameňom. Čaro by mohol ukončiť aj hneď, keď je barón taký netrpezlivý a nevie sa dočkať jeho naplnenia. Stačilo by vytiahnuť ihlicu, pravda, počas malého rituálu, aby si nepohneval bohyňu Óšun." (str. 232)

Levočskú Bielu paniu v našich končinách spropagoval predovšetkým spisovateľ Mór Jókai, ktorý však založil svoj román na vžitej legende a dal väčší priestor dohadom než faktom. Prečo nie, skutočnosť býva predsa neraz omnoho pragmatickejšia a tým pádom aj... nezaujímavejšia? Občas azda aj áno, ale Tina Van der Holland dokazuje, že ani dejiny samy osebe nie sú všedne nudné a poskytujú dostatok pútavého materiálu. Biela pani levočská sa radí obsahovo i typovo k dielam Tajomstvo zlatého pokladu a Čierna pani z Kežmarku. Logiku to má, hoci som mal pri čítaní dojem, že v tomto prípade sa viac derie do popredia história než detektívka. Napokon, kým dôjde k prvej vražde, musíte si počkať zhruba stopäťdesiat strán. A to je vzhľadom na proklamovaný žáner skutočne dosť. Autorka sa však nikam neponáhľa. Aj rozsah knihy napovedá, že na jej stránkach sa toho odohrá ešte habadej. Inšpirácie v reálnych udalostiach i osobnostiach zjavne našla Tina požehnane. Ak by vás náhodou mierne vydesil zoznam mien v úvode knihy, môžete byť pokojní. Napriek množstvu postáv sa v nich nestrácate, do deja vstupujú postupne a sú náležite odlíšené. Prím hrá, prirodzene, ústredné duo legendy - barón Štefan Andrássy, generál v Rákociho vojsku, a šľachtičná Juliána Géczyová Korponayová. Príbeh je rozprávaný hlavne z pohľadu prvého zmieneného. Barón Andrássy je typickým predstaviteľom svojej vrstvy i funkcie, no nemyslím tým, že by ho autorka škatuľkovala. Práve naopak, barón si je vedomý svojho postavenia aj zodpovednosti, ktorá plynie z jeho úlohy, a tak sa prejavujú aj odvrátené črty jeho osobnosti. Našťastie ich však využíva v správnom čase i na správnom mieste. Minimálne čo sa týka prípravy a priebehu obliehania Levoče cisárskymi vojskami na prelome rokov 1709 a 1710. Vo veciach lásky už však stráca obozretnosť, čo sa môže doslova fatálne zvrtnúť. Náročky nechcem prezrádzať veľa z deja. Osobne som si pred čítaním zistil viac o predmetnej legende a o to viac som si potom užil Bielu pani levočskú. Zakomponovanie prvkov mystiky a uplatnenie autorského zámeru fungujú znamenite. Robia česť známym menám, prinášajú čosi nové a zároveň vzdávajú hold samotnej Levoči.

Tina Van der Holland (zdroj: Knižné červy)

"V pondelok druhého decembra snehová búrka ustala, no deň sa napriek tomu nielenže nevydaril, ale priniesol zlé zvraty. Parlamentár od maršala Heistera doručil mestu druhú výzvu, aby sa vzdalo. Po tom, ako levočský senát aj s prispením generála Andrássyho odmietol tak urobiť, ukázalo sa, čo robili cisárski vojaci, keď o sebe nedávali znať. Zakopali pod mestské hradby mínu, ktorú dal Heister odpáliť, a kým sa obrancovia mesta spamätávali z výbuchu, zavelil svojim oddielom do útoku." (str. 239)

Mesto na východe Slovenska totiž nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Už od úvodu sa môžete detailne zoznámiť s jeho chodom, správou, každodenným životom či exkurzom do histórie meštianskych domov. Aj to je dôvodom, prečo sa dej spočiatku hýbe trochu pomalšie. Obávam sa, že niektorým čitateľom to nemusí sadnúť, predsa len ide o beletriu, nie bulletin z múzea. Na druhej strane sa i tu prejavuje autorkin dôkladná pripravenosť na vytvorenie skutočne pôsobiaceho príbehu spred troch storočí. K lepšej orientácii v niekdajších reálií vám pomôže aj mapka Levoče či zoznam mier a váh. Čo sa týka samotného príbehu, je vystavaný bez výrazných hluchých miest, postavy sú vykreslené uveriteľne, čo je v historických dielach často kameňom úrazu. Tu však nič nepôsobí rušivo a užívate si obliehanie Levoče počas Rákociho stavovského povstania, akoby ste boli jeho priamou súčasťou. Samotné vraždy sú takisto významným a vhodne zakomponovaným prvkom, a aj keď som sa spočiatku obával, či bude zločinom venovaného dosť priestoru, neostal som sklamaný. Tina Van der Holland je v najlepšej forme a ja pevne verím, že zotrvá v ponáraní sa do našej bohatej histórie aj naďalej. Miest či legiend je k dispozícii požehnane, stačí si len vybrať. 
 

Láska nie je exaktná veda

Vydavateľstvo i527.net snáď ešte ani raz pri tvorbe edičného plánu nešliaplo vedľa. Dobre vie, čo čitatelia chcú, a rado im v ich očakávaniach vyhovie. To sa týka aj spisovateľky Roseanny M. Whiteovej, zameriavajúcej sa na strhujúce osudy ľudí počas vojnového besnenia. Slovenskí fanúšikovia silných príbehov majú možnosť spoznať hrdinov už druhej jej série s názvom Kryptológovia. Hoci musím hneď dodať, že ústredná hrdinka úvodnej časti im nebude celkom neznáma. Autorkine romány sa totiž zjavne odohrávajú v jednom univerze, a tak tu nachádzame prepojenia aj s predošlými Tieňmi nad Anglickom. Osobne ma to veľmi teší, pretože šlo o skutočne vydarenú sériu. V Čísle lásky sa môžete konkrétne tešiť na Margot de Wildeovú, sestru protagonistu z knihy Pieseň bez nôt. 

"Nechcela byť sama. Nechcela - a preto musí, aby ju to neovládlo, najmä teraz. Ak pôjde k Lukasovi alebo Dot, možno nikdy nenájde silu ísť opäť domov. Byť sama. Sama. Vždy si to myslela - že je izolovaná, dokonca aj v dave. Že je iná. Iná ako ostatné dievčatá, ako ostatní študenti. Iná ako ostatní, ktorí sa večer vyhrnuli z práce a išli spolu na večeru, na koncert alebo hocikam inam, kde žili svoje "skutočné" životy mimo tajomstiev Miestnosti 40. No nebola sama. Naozaj nie. Doteraz nie. Vždy tu bola mama. Teraz je len Margot." (str. 104)

Postava Margot sa vymyká z bežných kritérií hrdiniek klasických romancí. Zaujala ma už ako vedľajšia postava a som rád, že jej Roseanna venovala väčší priestor. Pritom to bola určite veľká výzva, keď Margot na prvý pohľad pôsobí ako asociálny, chladný, numericky zameraný zjav. Nečudo, že už jej otec ju pre jej matematický talent zatiahol do sveta šifier a kódovania. Prvá svetová vojna sa prejavila i v tomto smere a v jej zákulisí prebiehal boj, ktorý síce nemal toľko obetí ako frontová streľba, no takisto významnou mierou ovplyvnil priebeh i výsledok vojny. To, že Margotin mozog pracuje inak, však zákonite neznamená, že by nedisponovala širokým spektrom emócií. Práve naopak. Má bohatý vnútorný život, no keďže dáva svoje city najavo ťažšie ako ostatní ľudia, je dlho odsúdená tráviť svoj čas v osamelosti. Na druhej strane je obrazom modernej ženy, ktorá v sebe spája lásku k vzdelaniu, ľuďom i Bohu. Osudová zmena nastáva, keď sa stane súčasťou tímu expertov na dešifrovanie nemeckých telegramov. To vedie k zoznámeniu s Drakeom Eltonom, vojakom, ktorý si však najhoršieho nepriateľa nesie sám v sebe. Číslo lásky si vás získa nepredvídateľnosťou, tajomnosťou i láskavo-sarkastickým humorom. Ten plynie predovšetkým z Margotinej osobnosti, pretože nie vždy dokáže odhadnúť mieru vhodnosti svojich poznámok a jej okolie často nevie, ako reagovať. Aj to však tvorí jej osobité čaro. Drake predstavuje pre ňu skvelý náprotivok. Páčilo sa mi, že ich vzťah sa prehlboval postupne, a hoci si boli sympatickí od začiatku, citová rovina prevažuje nad vášňou. Drake sa napriek svojim démonom, ktorí ho dokážu vytrhnúť z pokoja, správa trpezlivo, slušne a s rešpektom. Títo hrdinovia sú pekným príkladom, ako by mali fungovať všetky zdravé vzťahy, založené na vzájomnej úcte a podpore. 

Roseanna M. White (zdroj: Catholic Mom)

"Nepriateľ nie je to správne slovo pre Margot de Wildeovú. Je protivník. To je ono. Alebo možno protihráč. Nepriateľ v sebe nesie nenávisť a taký pocit voči tomu belgickému dievčaťu nemal. Nie, nenávisť je príliš mocná sila a netreba ju prenášať na hocikoho na opačnej strane. Tú si ušetrí pre tých, ktorí si ju skutočne zaslúžia. Hoci ju noc a vzdialenosť skrývali pred jeho pohľadom, das Gespenst sa obrátil k budove Starej admirality. Má nepriateľa, no Margot de Wildeová ním nie je. Zato ho dovedie k tomu skutočnému." (str. 205)

Keďže príbeh sa odohráva počas Veľkej vojny, bolo by naivné myslieť si, že našich hrdinov neobíde strata. Ide síce o romancu zasadenú do historického obdobia, ale v žiadnom prípade nezatvára oči pred krutou realitou. Vyrovnávanie sa s nepriazňou osudu však dodáva deju hĺbku, rovnako ako pasáže zamerané na antagonistu, jeho motívy a myšlienky. Roseanna M. Whiteová ponúka vyvážený román, ktorým len potvrdzuje svoj status talentovanej rozprávačky. Podarilo sa jej vytvoriť mix romantiky, napätia a poučenia, aký nachádza opodstatnenie bez ohľadu na dobu a miesto. 

Originálny názov: The Number of Love
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kryptológovia)
Preklad: Jana Hlatká
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Jej veličenstvo na stope zločinu

Tak toto bolo mega prekvapenie! Už dávno som nečítal takú vznešenú, aristokratickú detektívku. Presnejšie ešte nikdy 😀. Nečudo, veď Sophia J. Bennett si ako hrdinku svojej série Jej veličenstvo vyšetruje zvolila samotnú anglickú kráľovnú! Nejde pritom o žiadnu recesiu, kniha je typickým príkladom žánru, no jej spracovanie, prostredie a celková atmosféra ju posúva o niekoľko tried vyššie - a nemyslím tým len tie spoločenské... Stretol som sa s názormi, že román je kombináciou Agathy Christie a oceňovaného seriálu The Crown, a po prečítaní sa s nimi rád stotožňujem. Autorka je celoživotnou obdivovateľkou a pozorovateľkou Windsorovcov a svoje poznatky v kombinácii s rozprávačským talentom pretavila do originálneho a pútavého príbehu. A nejde pritom o žiadny prvoplánový ťah! 

"Práve v tej chvíli kráľovná prechádzala popri policajtovi strážiacemu vchod do súkromných apartmánov, a keď jej na pozdrav kývol hlavou, uvedomila si, aké je šialené, že sa vraždilo práve tu. Ak ste boli v dennodennom kontakte s mužom, ktorého nenávidíte z akéhokoľvek dôvodu, prečo by ste si vybrali práve hrad, aby ste ho zavraždili? Pri takomto stupni stráženia a bezpečnostných opatrení to vo verejných priestoroch hradu neprichádzalo do úvahy. Vnútri vo svojich apartmánoch si hostia aj ich služobníctvo robili, čo chceli." (str. 128)

Alžbeta síce tvorí jadro celého príbehu, no pripisovať jej všetky zásluhy za riešenie zločinu by nebolo fér. Niežeby na to nepostačoval jej dôvtip, no je zahltená toľkými povinnosťami a žije pod takým drobnohľadom, že musí spolupracovať s niekým, kto sa môže pohybovať o čosi nepozorovanejšie. Vrah mladého ruského klaviristu sa síce snažil narafičiť jeho smrť ako samovraždu, ale uzol na povraze, na ktorom sa vraj obesil, nebol celkom dotiahnutý. A spoločnosť, v ktorej sa krátko pohyboval ako talentovaná súčasť upevňovania britsko-ruských obchodných vzťahov, si predsa veľmi zakladá na dôslednosti. Vyšetrovania sa ujíma Metropolitná polícia v spolupráci s MI5, no kráľovná má neurčitý dojem, že ich postupy vedú zlým smerom, a tak sa púšťa do pátrania na vlastnú päsť. Maksim Brodskij očaril vo svoj posledný večer na tomto svete aj ju, dokonca s ňou i tancoval, a jej intuícia sa už mnohokrát ukázala ako hlas, ktorý treba vypočuť. Táto motivácia pritom nie je žiadnou novinkou, Alžbeta už v mladom veku inklinovala k riešeniam reálnych zločinov a konečne má možnosť prejaviť svoj um a bystrosť i v tomto smere. Pomocnú ruku je podá predovšetkým Rozie Oshodiová, asistentka kráľovninho osobného tajomníka. Nielenže má prehľad v osobnostiach pohybujúcich sa v okolí kráľovnej, ale jej pozícia nie je natoľko na očiach, aby jej prekážala v zisťovaní háklivých informácií. Zatiaľ čo Alžbeta nepochybne reprezentuje staré poriadky a zašlú slávu šľachtických rodov, Rozie je skvelým symbolom modernej doby. Má anglicko-nigérijské korene, pôsobila v armáde a v hojnej miere využíva sociálne médiá. Je atraktívna, múdra a diskrétna. Jednoducho predurčená preniknúť do prostredia horných vrstiev a snáď sa aj vyhriať v priazni mocnej ženy, ktorá síce atakuje deväťdesiatku (Windsorský uzol sa odohráva v roku 2016), ale nestráca nič zo svojho šarmu a odhodlania. Okrem Alžbety, prirodzene, natrafíme aj na plejádu ďalších obyvateľov Windsorského zámku a kráľovniných príbuzných. Špeciálne sa mi páčili pasáže so zmienkami o princovi Filipovi či princeznej Margaret, ktorí sú mojimi obľúbencami už od prvej časti The Crown. 

S. J. Bennett (zdroj: events.ctpost.com)

"Mali niečo spoločné - hoci jedna z nich sedela na kráľovskom tróne už v časoch, keď manžel Michelle Obamovej ešte ani nebol na svete. Hrad bol plný bezpečnostných pracovníkov, televíznych kamier a ľudí. V Dubovom salóne sa uskutočnila rýchla tlačová konferencia, aby boli všetci spokojní, a potom si konečne mohli vydýchnuť. Tém, o čom sa zhovárať, bolo dosť, blížilo sa referendum aj voľby. Manželia hovorili o svojich plánoch do života, keď odídu z Bieleho domu. Budú jej chýbať. No predstava ženy-prezidentky USA bola tiež zaujímavá. Ako sa len svet zmenil od roku 1926. Kto by to bol vtedy povedal?" (str. 178)

Páči sa mi, že S. J. Bennett sa nebojí nazývať veci - a hlavne ľudí - pravými menami. Je častým javom, že spisovatelia používajú iné mená na označenie reálnych osôb, no tento román poskytuje priestor skutočne pestrému zloženiu svetových politikov a náhľad do medzinárodných vzťahov. Samozrejme, v únosnej miere. Ťažko povedať, čo prevažuje viac - či detektívna línia, alebo zobrazenie života za múrmi kráľovninho najobľúbenejšieho hradu. Text pôsobí vyvážene a ak sa celá séria bude niesť v podobnom duchu, máme sa na čo tešiť. Občas síce natrafíte na rušivé chyby či opakujúce sa slová, čomu by mohla pani redaktorka venovať väčšiu pozornosť, rovnako ako nesprávnym gramatickým väzbám (viď prvý úryvok - opakujúce sa slovo práve a zle použité spojenie policajtovi strážiacemu), ale nijako to neznižuje hodnotu obsahu. Windsorský uzol je vydarené čítanie, ktoré nastavilo latku pekne vysoko.

Originálny názov: The Windsor Knot
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jej veličenstvo vyšetruje)
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 295

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Farbistý kontrastný svet modernej indickej ženy

Horúce letné dni sú ako stvorené pre knihy, ktoré vás prenesú do exotických krajín a podnietia vo vás túžbu vycestovať za dobrodružstvom. Prirodzene, pohľad turistu je diametrálne odlišný od domáceho obyvateľstva, čo je aj prípad hrdinky románu Umelkyňa s henou. Názov vystihuje jej zameranie, ale ani zďaleka neobsiahol jeho neobvyklú pestrosť. Tá sa prejavuje v rôznych smeroch, či už v atmosfére Indie spojenú s priehrštím farieb, chutí a vôní, alebo vo vykreslení charakterov postáv a miestnych tradícií. Práve tie sú základným kameňom a aj kameňom úrazu. Alka Joshi sa totiž podujala poslať svoju hlavnú postavu na strastiplnú cestu za nezávislosťou, no zanechať vžité zvyky a pretrhnúť putá s rodinou je ťažšie, ako sa zdá. Minulosť totiž nespí a vždy si nájde spôsob, ako sa znovu nečakane ohlásiť.   

"Svokra sa o moje telo starala rovnako usilovne ako o svoju záhradku s liečivými bylinami - zúrodňovala pôdu, siala semienka, slabým rastlinkám dodávala živiny. No trpezlivá starostlivosť mojej sás nepriniesla jej synovi to, po čom najväčšmi túžil. Syn - alebo aj dcéra - bol pre indického muža dôkazom jeho mužnosti. Narodenie dieťaťa znamenalo, že môže zaujať svoje hrdé a právom vyslúžené miesto medzi tisíckami mužov, ktorí prispeli k vytvoreniu ďalšej generácie. Hari, tak ako mnohí iní muži v jeho situácii, mal pocit, že som ho o to právo ukrátila." (str. 45)

Autorkin talent sa prejaví veľmi rýchlo a razantne. A to v ústrednej postave mladej Lakšmí. Napriek tomu, že našinec si sotva dokáže predstaviť všetky reálie Indie v polovici minulého storočia, okamžite sa naladí na jej vlnu a užíva si plnohodnotný príbeh od začiatku až do konca. Alka sa pritom nezdržiava prílišným objasňovaním Lakšmínej minulosti. Samozrejme, ide o neoddeliteľnú súčasť deja a bez neho by nebol ani zďaleka kompletný, no podstatné je, kam sa Lakšmí dopracovala a čo má pred sebou než to, čo ju tam nasmerovalo. I keď okov svojej rodiny sa celkom nezbaví. Povestnou ozvenou minulosti sa pre ňu stáva dosiaľ nepoznaná sestra, o ktorú sa musí postarať. Rádhá môže ohroziť jej starostlivo budovaný život aj kariéru uznávanej liečiteľky, kameňom úrazu je aj jej povaha, no Lakšmí si uvedomuje svoju povinnosť a úlohu zohrávajú aj výčitky plynúce z niekdajšieho odchodu z domova. Román sa odohráva v pohnutých časoch, kedy sa rúcali staré systémy a nastupovali nové poriadky, ktoré však ešte len hľadali svoje medze a neraz spôsobovali viac zmätku než pokoja. Bývalá anglická kolónia ešte stále disponuje pozostatkami nadvlády, mnohí ľudia žijú akoby bezo zmeny, no symbolom novej doby je samotná Lakšmí - narodená v tradičnej rodine, ale budujúca si vlastnú nezávislosť. Prirodzene, v rámci určitých krehkých hraníc. Rozdelenie spoločnosti na kasty, dohodnuté manželstvá, vynútené úctyhodné správanie a sila neprajných rečí sú okovy, ktorých je nemožné zbaviť sa, a tak sa naša hrdinka často zmieta medzi tým, čo je správne, a tým, čo je dané. Mimochodom, ak ste si ako ja mysleli, že rozlišujeme iba štyri kasty, ste na veľkom omyle. Kastový systém obsahuje až okolo tritisíc (!!!) úrovní a je omnoho komplikovanejší, než by sa na prvý pohľad zdalo. Umelkyňa s henou je popri skvostnom príbehu veľmi poučným čítaním, kníh z tohto prostredia či obdobia je u nás ako šafranu. Zo stránok na vás zavanie vietor nedávno dávnych čias, ktorý občas získa romantizujúci charakter, inokedy sa zhrozíte nad určitými praktikami či až neľudskými zákonmi. Autorka pritom dobre vie, o čom píše. Sama má indický pôvod, a hoci vo svojej domovine strávila iba rané detstvo, do svojej knihy premietla mnoho skúseností vlastnej mamy, ktorej je (popri otcovi) i venovaná. 

Alka Joshi (zdroj: The Good Life Coach)

"Dnešný deň sa mal skončiť slávnostne a priniesť nám nádej do budúcna. Namiesto toho som cítila prázdnotu, hlbokú a širokú ako koryto Gangy. Rodičia tu neboli, nevideli, akú dlhú cestu som musela prekonať, aby som sa dostala až sem. Bez nich všetka tá námaha akosi strácala zmysel. Namiesto nich mi osud poslal Rádhu, aby som sa o ňu postarala, no jej budúcnosť som zničila tiež. Kam sa uchýli takto uprostred noci? Hádam len nie k svojmu milencovi? Kto to je? Ak to nie je mliekar, pán Ajangár ani pán Pándéj, tak kto? Na maháráninej škole vyučovali len ženy. Žeby ten bezzubý starý vrátnik? Vylúčené!" (str. 178)

Umelkyňa s henou patrí ku knihám, ktoré vo mne zanechali po prečítaní hlbší dojem. Preto ma potešilo, keď som sa dočítal, že ide o prvý diel trilógie a ešte sa vrátime do tohto krásneho, pestrofarebného i obozretnosť vyžadujúceho sveta. Alka Joshi postavila svoj príbeh na mnohých kontrastoch a tento stavebný prvok funguje dokonale. V spojení so silnými postavami, posolstvami a nádhernou obálkou sa dočkala zaslúženého úspechu, ktorý ju azda podnieti, aby svoje spisovateľské pero využívala čo najčastejšie. 

Originálny názov: The Henna Artist
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Džajpúrska trilógia)
Preklad: Lenka Cinková
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Láska v područí intríg a smrti

Samostatne stojaci príbeh je vo fantazijnom subžánri young adult v súčasnosti skôr výnimkou než pravidlom. Novinka od Tricie Levenseller je preto vhodná pre každého, kto sa nerád púšťa do príbehov s koncom v nedohľadne alebo naskakuje na už rozbehnutý vlak. Zároveň však poteší všetkých priaznivcov žánru, pretože ponúka to najlepšie, čo v ňom možno nájsť - zaujímavú zápletku, výrazné postavy, nepredvídateľnosť a skvele vybudovanú atmosféru. S autorkinou tvorbou som sa stretol prvýkrát, ale ihneď ma upútal jej rozprávačský štýl aj schopnosť preniesť čitateľa do iného sveta. Práve na tom občas iní spisovatelia zlyhávajú, no Tricia to zvláda s prehľadom. Nič nepôsobí rušivo, aj opisov je tak akurát, aby ste si vytvorili predstavu bez zbytočného zabiehania do otravných detailov. 

"Bola som opatrná. Dážď zmyl stopy koní, a keď som skoro ráno dorazila domov, stačilo zničiť špinavé šaty a nepozorovane sa dostať z izby. S Hektorom som si poradila rovnako ako s každým iným problémom: sama a nesmierne dôkladne. Nemohli ho nájsť. Aj keby sa niekto vybral na výlet do lesa, nemohol by predsa tušiť, že stojí na hrobe. Lord Divas si iste myslí, že Hektor jednoducho odišiel na dlhé prázdniny a zrazu si zmyslel, že syna túži nájsť. Niežeby mu na ňom malo záležať - Hektor bol piaty dedič v poradí. Čosi sa zmenilo, no nesmiem dovoliť, aby ma to rozhodilo." (str. 73)

Dôvod je čisto prozaický - autorka kladie dôraz predovšetkým na príbeh a postavy. A robí to znamenite. Ústredné duo patrí k tým, ktoré si zapamätáte a budete s ním porovnávať ďalšie podobné dvojice. Alessandra a Tieňový kráľ pritom nie sú žiadni hrdinovia v pravom slova zmysle. Anotácia ľahko vyvolá dojem, že medzi nimi dôjde ku klasickému posunu od nenávisti k láske. Niežeby to nebolo celkom tak, no nenávisť je v tomto prípade zastúpená túžbou získať neobmedzenú moc a kráľ je pre Alessandru jednoducho len prostriedkom na jej získanie. Nie je v tom nič osobné. Aspoň zatiaľ... Tiene medzi nami majú skvelý, viacvrstvový názov. Odkazuje nielen na temnotu kráľovského dvora či zákulisné ťahy, ale aj na vnútorné besy a pohnútky, vedúce k rôznym udalostiam. A tých sa v deji vyskytne veru poriadne veľa. Občas ma aj zamrzelo, že kniha sa nerozvinie do viacerých dielov, potenciál na to nepochybne má. Stalo sa tak hlavne v pasážach, ktoré mi pripadali mierne unáhlené, aj keď ich nebolo veľa a v podstate len podporili celkovú dynamiku. Vzhľadom na standalone charakter nenatrafíte na hluché miesta, všetko pekne rýchlo odsýpa a ani sa nenazdáte a ste na konci. Ale späť k postavám... Často sa stretávame s tým, že hrdinky majú určitú negatívnu motiváciu, väčšinou ich k tomu ženie pomsta, ale veľmi rýchlo prevážia ich kladné vlastnosti. Alessandra sa vôbec netvári ako obeť okolností, hoci rodinné pomery ju vyformovali do súčasnej podoby, keď dáva prednosť získaniu moci za akýchkoľvek podmienok než životu v úzadí. Hoci by to znamenalo zabiť kráľa a prebrať po ňom trón. Alessandra je odhodlaná, ambiciózna mladá žena, ktorá sa nebojí doslova si zašpiniť ruky krvou. A v prítomnosti kráľa s jeho tajomne príťažlivou krásou nepadne hneď do kolien, ich romanca vzniká postupne a hlavne uveriteľne. To znamená, že nad nimi nebudete prevracať očami ani sa vám nebude pri obracaní strán lepiť med na prsty. Tieňový kráľ si je rovnako vedomý svojho postavenia aj povinností, ktoré z neho vyplývajú. Nepozastavuje sa zbytočne nad dobývaním cudzích území, niekedy sa prejaví dokonca nemilosrdne, ale aj to z neho robilo v mojich očiach autentického panovníka viac než príliš moralizujúci panovníci z iných kníh, odohrávajúcich sa na kráľovskom dvore. 

Tricia Levenseller (zdroj: Twitter)

"Všetci boli vydesení, keď do paláca vtrhli votrelci. Nikto si nepamätá, kto bol s nimi v zabezpečenej miestnosti, okrem ľudí, ktorých mal priamo vedľa seba. Polovica aristokracie tvrdí, že boli na miestach, kde ich nikto iný nevidel. Ampelios vyšetroval, kto mi vtedy pred dvoma mesiacmi mohol podsunúť otrávené rukavice. Nezistil nič. A najhoršie je, že neviem, či je to pravda alebo či je do sprisahania namočený spolu so zvyškom rady. Nový útok nám mohol poskytnúť záchytné body, ale útočník je mŕtvy. Jeho telo neodhalilo žiadne tajomstvá." (str. 195)

Apropo, kráľovský dvor. Nečakajte nablýskané, idealizované prostredie ako vystrihnuté z disneyovských rozprávok. Aj v Tieňoch medzi nami sa síce zúčastníte plesov, večerí, navštívite tajné zákutia či záhrady, ale atmosféra priam praje skrytým úvahám, či sa náhodou aj žiarivo vykreslená scéna odrazu nezvrtne a nezíska krvavejší odtieň. Páčilo sa mi tiež, ako sa Alessandra (ne)snažila zapadnúť do vysokej spoločnosti. Jej módne kreácie tvoria podstatnú súčasť jej talentu aj osobnosti, prejavila sa v nich autorkina fantázia aj schopnosť odlíšiť svoju hrdinku od iných. Tricia Levenseller ma veľmi príjemne prekvapila. Čakal som síce, že jej román bude patriť k nadpriemeru, ale nie, že bude až natoľko výnimočný. Som rád, že som mal možnosť prečítať si ho ešte pred oficiálnym vydaním. Teraz môžem už len spokojne sledovať, ako očarí množstvo ďalších čitateľov, a dúfať, že sa dočkáme prekladu aj iných Triciných diel. 

Originálny názov: Shadows Between Us
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Elena Guričanová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Pocta sa môže vzdať aj bez superlatívov

Keď sa na našich pultoch objaví nový komiksový román o živote určitej významnej osobnosti, okamžite pritiahne moju pozornosť. V poslednom čase sa venovali skôr svetoznámym umelcom (David Bowie, Andy Warhol, ...), preto som, prirodzene, spozornel, keď vydavateľstvo Slovart ohlásilo vydanie diela Štefánik, pod ktorým je scenáristicky podpísaná česko-slovenská dvojica Gabriela Kyselová - Michal Baláž a o grafickú podobu sa postaral Václav Šlajch. Preklad ich komiksu z češtiny sa tvári pomerne nenápadne, ale pritom ide o jedinečný titul, schopný priblížiť osobnosť jedného z našich najvýznamnejších - a najrozporuplnejších - historických dejateľov pekne zoširoka. Milan Rastislav Štefánik aj vyše sto rokov od svojej smrti zamestnáva mysle bádateľov i laikov a vznášajú sa okolo neho mnohé teórie. Či už sú založené na pravde, alebo nie, musíte posúdiť sami... 

Záujem o život a pôsobenie Milana Rastislava Štefánika vzrástol hlavne pred dvoma rokmi, keď došlo k stému výročiu jeho tragického úmrtia. Autori komiksu však vyhlasujú, že nie je ich cieľom riadiť sa nejakými významnými dátumami, motivuje ich predovšetkým snaha preniknúť za oponu chválami i kritikou opradeného muža, ktorý položil základy našej demokracie. Spočiatku som sa nazdával, že Štefánik nás prevedie najdôležitejšími medzníkmi v živote hrdinu, no nemohol sa viac mýliť. Gabriela Kyselová a Michal Baláž zvolili naozaj skvelú stavbu príbehu založenú na striedaní rôznych časových línií. Dej tak získava na svižnosti a poskytuje omnoho ucelenejší pohľad na zobrazené udalosti. Popri Štefánikovi navyše vyčnieva ako hlavná postava sochár Bohumil Kafka, cez ktorého optiku spoznávame generála ako človeka pozbaveného pozlátky slávy. Na Kafkovi, ktorý sa s mladým Milanom stretol ešte počas svojho pôsobenia v Paríži, je vytvoriť jeho monument, aby naveky pripomínal jednotu Čechov a Slovákov. Doba rokov tridsiatych priala skôr úpadku než pevnosti charakterov, a tak sa politické špičky nazdávali, že pripomienka pilierov republiky bude tou správnou symbolikou. Kafka výzvu prijíma, ale vytesať Štefánikovu podobu znamená najprv ho dôkladne spoznať. A ako zisťuje od jeho príbuzných, kolegov, spolubojovníkov a ďalších známych, bol to človek ako každý iný, so svojimi snami a ideálmi, ale aj bolesťami a chybami. Páči sa mi, že komiks ani zďaleka Štefánika neidealizuje, poukazuje na jeho úspechy rovnako ako na jeho sporné črty a prejavy. Vyvážene reflektuje generálove zásluhy na budovaní československých légií, jeho hrdinstvá na bojovom poli a v oblasti astronómie, neváha sa však zamerať ani na jeho egoistickú túžbu po uznaní verejnosti a stúpaní po spoločenskom rebríčku, čomu podriadil aj svoje vzťahy. 

V príbehu sa mihne viacero známych osobností, niektoré mi boli dobre známe, s inými som sa stretol prvýkrát. Ak by vám občas nebolo jasné, kto sú ľudia na obrázkoch, ľahko vám pomôže zorientovať sa ich zoznam v závere knihy. Ja viem už teraz, že sa k nej budem opakovane vracať. Nielen pre osvieženie množstva informácií, ale aj pre úchvatnú grafickú stránku. Václav Šlajch má skutočne veľký talent, čo sa prejavuje najmä vo využívaní farieb, ich kontrastoch a pôsobení na vnímanie čitateľa. Podarilo sa mu vystihnúť vnútorné stavy postáv, atmosféru deja aj dramatickosť niektorých situácií. Štefánik je komiks, ktorý si zaslúži vašu pozornosť, je určený širokej vekovej skupine a svojou formou osloví aj tých, ktorí neprejavujú veľký záujem o našu históriu. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.