Vydarené spojenie romance a detektívky

Od Julie Klassenovej som čítal už viacero kníh a vždy, keď vydavateľstvo i527.net ohlási vydanie ďalšej novinky z autorkinho pera, neviem sa jej dočkať. Po trilógii Historky z Ivy Hillu, ktorá sa niesla v spoločensko-ľúbostnom duchu, tu teraz máme lahôdku v podobe kombinácie romantiky a klasickej anglickej detektívky. Vzhľadom na predošlé Klassenovej diela bolo iba otázkou času, kedy siahne aj po takomto žánri, a musím povedať, že ide o trefu do čierneho. Spojenie nevšedného prostredia, záhadnej atmosféry a výrazných postáv funguje ako dobre naolejovaný stroj a čítanie románu si užijete od prvej až po poslednú stranu.

"Niečo mu hovorilo, že ak prejde cez ten most, jeho život už nikdy nebude taký ako predtým. Zatvoril oči, zhlboka sa nadýchol a pomodlil sa za múdrosť a vedenie. Opäť si pripomenul, prečo sem prišiel. Je tu ako zástupca ich spoločnosti - aby ponúkol slečne Wilderovej právne rady po smrti Percivala Norrisa a zároveň nenápadne zistil, či je za to zodpovedná ona alebo niekto z jej rodiny. Ak sa mu bude dariť, pomôže mu tento úspech aspoň trochu napraviť jeho nedávne chyby." (str. 41)

Protagonistom príbehu je právnik Benjamin Booker, ktorý čelí neúspechu na súde a navyše sa ponorí do riešenia úmrtia významného zakladateľa spoločnosti Percivala Norrisa. Okolnosti jeho smrti sú opradené istými nezrovnalosťami, a tak sa Benjamin vydá na Belle Island, ostrov na Temži zahalený hmlou a tajomstvami, aby sa dopátral pravdy. A to všetko pod záštitou právnej pomoci Isabelle Wilderovej, ktorá je jeho hlavnou podozrivou. Benjaminove predpoklady však veľmi rýchlo narážajú na múr dohadov a nečakaných odhalení. Isabelle totiž vôbec neoplýva vlastnosťami, aké by mala mať chladnokrvná žena schopná vziať niekomu život. Práve naopak, Isabelle desať rokov neopustila ostrov, potýka sa s rodinnou kliatbou a strachom z nadväzovania nových kontaktov. Vidiny o mŕtvom mužovi v jeho pracovni či hrozba ďalšej vraždy sa však okolo nej vznášajú až priveľmi okato, a tak sa Benjamin usiluje prísť veci na koreň skôr, než umrie ďalší nevinný človek. A popritom sa, samozrejme, prehlbuje aj vzťah medzi ním a jeho pôvodnou podozrivou... Most na Belle Island pracuje s dobrým námetom a autorka ho využíva v plnej miere. Všetky motívy tvoria spolu kompaktný celok, žiadny nevyčnieva na úkor iného a na záver sa spoja v uveriteľnom a vygradovanom finále. 

Julie Klassenová (zdroj: Twitter)

"Keď sa ho pán Hardy opýtal, prečo nič nerobí, zatiaľ čo ona ničí dôkazy, len zopakoval jej odôvodnenie. Dúfala, že jej naozaj uveril a dokonca s tým súhlasil. Alebo si myslel, že je vinná, ale aj tak ju obhajoval? Prečo by to robil? Iba ak by... ju obdivoval. No v takom prípade by si nedokázala vážiť muža, ktorý by ju obhajoval, keď ju považuje za vinnú, hoci by ju mal rád. Uvažovala tiež nad tým, čo myslel pán Hardy tými slovami o šľachetnom rytierovi, ktorý ochraňuje dámu v nebezpečenstve, či je nevinná alebo nie." (str. 239)

Julie Klassenová má neuveriteľnú schopnosť preniesť vás v čase a priestore. Príbeh sa odohráva v roku 1819 a na mieste, ktoré nie je odkázané iba na vašu fantáziu. Autorka totiž využíva veľmi živé opisy. Nepôsobia však nadbytočne si spomaľujúco pre dej, podporujú dianie a pomáhajú vytvárať nezameniteľnú atmosféru. Jediná škoda je, že Julie nepíše často série, a tak aj Most na Belle Island je len samostatným románom. Napriek tomu dúfam, že sa k tomuto žánru ešte vráti, pretože je skvelým východiskom pre nastolenie otázok ohľadom viny, viery a ľudského dobra. 

Originálny názov: The Bridge to Belle Island

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Jana Hlatká

Počet strán: 360

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

Máte dosť odvahy nahliadnuť do svojho vnútra?

Motivačných kníh, ktoré vás zaručene prevedú vaším podvedomím alebo vám ukážu správnu cestu k žiarivej budúcnosti, je neúrekom. Preto je pomerne ťažké vyselektovať tie, čo skutočne za niečo stoja a neobsahujú iba otrepané frázy. Po priznaní spáľ je na pohľad nenápadná knižka, no ukrýva v sebe veľa zaujímavého. A to napriek tomu, že niektoré strany zívajú prázdnotou. Prečo? Z jednoduchého dôvodu - je na vás, aby ste ich zaplnili. Sharon Jonesová prišla s vynikajúcim konceptom, ktorý nepracuje s plytkými radami, ktoré môžu (ale vo väčšine prípadov nemusia) padnúť na úrodnú pôdu. Práve naopak, podnecuje čitateľa, nech sám príde na to, čo ho definuje, aké vplyvy môžu za jeho súčasnú situáciu a kam sa chce v určitom časovom horizonte posunúť. 

"Umelec je vraj človek, ktorý pomocou klamstiev hovorí pravdu. Jedna vec je istá: je nemožné povedať celú pravdu, najmä keď človek píše o sebe. Niekedy klameme tým, že niečo vynecháme. Inokedy klameme tým, ako vec interpretujeme. Vždy je tu však prítomný nejaký fiktívny prvok, pretože hovorenie ani písanie neexistujú v izolácii, priepasť medzi slovom a okamihom je vždy priveľká. Nakoľko úprimne dokážeš odpovedať na tieto otázky? Aký je to pocit hovoriť pravdu? Myslím si, že skutočnou otázkou v tejto súvislosti je: Je vôbec možné pozrieť sa na seba nezaujatými očami?" (str. 11)

Autorka sa vás nesnaží vyslovene motivovať, asi aj preto mi štýl knihy vyhovoval omnoho viac. Pri čítaní sa sústredíte na sebaanalýzu, všímate si viac či menej prelomové udalosti a emócie súvisiace s minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou. Hoci výraz čítanie nie je celkom presné. A aj keď - ako som spomenul - prevažujú prázdne miesta nad záplavou textu, pri väčšine strán sa pristavíte dlhšie než pri tradičnom čítaní. Prirodzene, ak k možnostiam, ktoré vám dielko Po priznaní spáľ poskytuje, nepristúpite povrchne. Bola by to škoda, lebo položené otázky vás naozaj prinútia zamyslieť aj nad vecami, nad ktorými bežne neuvažujete, prípadne ich považujete za samozrejmosť. Konečne tak máte možnosť zastaviť sa a venovať sa tomu najdôležitejšiemu, čo máte - sami sebe. Sharon Jonesová zvolila niekoľko foriem cvičení a otázok, pričom každá je hravá, jednoduchá, no zároveň ide o hĺbky. Ani si neuvedomíte, ako plynulo a ľahko skĺznete zo zdanlivo triviálnych zamyslení k náročnejším, vyžadujúcim si viac času a dolovania v pamäti. Čakajú na vás samostatné otázky, krátke zoznamy, stupnice, doplňovačky či výber javu z určitých dvojíc. Striedanie foriem je zábavné a udrží vašu pozornosť. Ak budete mať otvorenú myseľ, pamäť aj srdce, zaspomínate si na rôzne udalosti i osobnosti od útleho detstva až po dnešok a je vysoko pravdepodobné, že sa o sebe dozviete veľa nového. Kniha je rozdelená do troch častí - minulosť, prítomnosť, budúcnosť - aj keď otázky v nich nie sú ohraničené a neraz majú omnoho komplexnejšiu povahu. Pretože ako hovorí Sharon Jonesová, minulosť nás dohnala do nášho momentálneho stavu a už len z toho dôvodu pred ňou nesmieme zatvárať oči alebo vedome neprijať to, čo nás nejakým spôsobom (či už pozitívnym, alebo negatívnym) vyformovalo. Hneď ako sa pustíte do čítania, majte poruke ceruzku, lebo sa začína zostra. Pero je v tomto prípade nebezpečné, pretože niektoré priznania môžu byť naozaj veľmi osobné, a snáď nechcete knihu po jej prelúskaní skutočne spáliť. Alebo áno...?

"Kam smeruješ? Kam ideš? Kam sa uberáš? Kam naozaj mieriš? A čo teraz? A teraz? Nepýtam sa, kam chceš smerovať, ani aká je tvoja vysnívaná cieľová destinácia. Pozri sa na to, čo reálne robíš. Odpoveď ti prezradia opakujúce sa motívy v rytme tvojho každodenného života. Pristupuj k tejto časti so všetkou vážnosťou - keď si ju prečítaš o takých desať rokov, dobre sa zabavíš." (str. 101)

Zápalka na obálke síce hovorí jasnou rečou, no pálenie kníh je barbarstvo, s akým už moderná spoločnosť nebude mať snáď nikdy dočinenia. Kto by sa však k tomu uchýlil? Nenápadné, ale úctyhodné dielko Po priznaní spáľ je ako dobrý kamarát, chápavý terapeut a denník v jednom. Poskytne vám viac, než od neho spočiatku očakávate, a nakoniec ho budete opatrovať ako oko v hlave. Teda v prípade, že doň naozaj vnesiete svoje najhlbšie myšlienky a pocity. Sharon Jonesovejhttps://www.slovtatran.sk/po-priznani-spal sa podaril skvelý kúsok, kniha môže slúžiť aj ako výborný darček, pozornosť pre každého, kto má po krk povrchných statusov, plytkých komentárov a všadeprítomných banalít. Život prebieha v prvom rade v našom vnútri, preto ho nesmieme zanedbať!

Originálny názov: Burn After Writing
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 144

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Boje sa počas vojny neodohrávali len na fronte

Občas dám rád pred beletriou prednosť literatúre faktu, hlavne histórii alebo životopisom spisovateľov či iných umeleckých alebo kultúrnych dejateľov. Hneď ako som vo vydavateľstve Slovart natrafil na novinku s názvom Veľký sen dvoch malých národov, vedel som, že to bude tá správna kniha pre mňa. Obdobie konca prvej svetovej vojny, poznamenané obrovskými zmenami na medzinárodnej úrovni, dodnes fascinuje odbornú i laickú verejnosť, no napriek tomu je ešte veľa slepých miest, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť. A jedným z nich je vznik samostatnej Československej republiky, skrátene označovanej ako 1. ČSR. K dispozícii je, samozrejme, množstvo materiálov, mnoho z nich aj dobových, ale buď sú príliš strohé, alebo zamerané len na určitú oblasť pôsobenia jednotlivcov či skupín. Americký výskumník Kevin J. McNamara prináša vo svojej publikácii pohľad na dva aspekty predchádzajúce vzniku ČSR a poskytuje tým o niečo ucelenejší obraz na rozhodujúci okamih našich dejín.

"V máji 1917 bolo na hraničnom priechode pri odľahlom severošvédskom mestečku Haparanda ešte chladno, keď istý "Thomas George Marsden" predložil ruskej kontrole svoj falošný britský pas, aby mohol pokračovať v ceste vlakom do ruského Fínska. Tým sa začala Masarykova výprava do Ruska, pre ktorú sa rozhodol, keď sa dopočul o ruskej revolúcii. Zatiaľ čo revolúcia posunula Wilsona bližšie k vojne, Masaryka zvábila priamo do svojho víru. Táto cesta bola kľúčovým obratom v úsilí dosiahnuť jeho hlavný cieľ, ktorým bolo vybudovanie nezávislej česko-slovenskej armády a jej nasadenie na strane Spojencov." (str. 144)

Počas vypuknutia prvej svetovej vojny boli Česi a Slováci stále súčasťou Rakúsko-Uhorska. A napriek svojmu odmietavému postoju voči vládnym nariadeniam museli narukovať do habsburskej armády. Tých, ktorí sa ocitli cez vojnu v Rusku, nebolo veľa, väčšinou išlo buď o zajatcov, alebo dezertérov, no aj tak sa im podarilo stať členmi takzvanej Českej družiny. Toto zoskupenie slúžilo záujmom cárskeho Ruska a predstavovalo akýsi základný kameň formujúcich sa česko-slovenských légií. Zhodou náhod a pomerne svojských okolností sa pod ich kontrolu dostala i rozsiahla sibírska oblasť, čo bola pre mňa nová a veľmi zaujímavá informácia. Samozrejme, tých bolo nespočetne veľa, až ma mrzí, že moja pamäť nemá takú kapacitu obsiahnuť všetky. Je teda viac než pravdepodobné, že k Veľkému snu dvoch malých národov sa ešte neraz vrátim. Ale späť k obsahu. Légie sa v Rusku veľmi osvedčili a ich sen o dosiahnutí vlastného nezávislého štátu bol o ďalší krok bližšie. Plánom bolo presunúť sa do Francúzska na západný front cez prístav vo Vladivostoku, no spojenecké vlády sa rozhodli využiť časť ich síl v boji proti boľševikom. A tak mnohí odvážni Česi a Slováci zotrvali na Sibíri až do začiatku dvadsiatych rokov. Nečudo, že svoju nespokojnosť dali nahlas a razantne najavo. Iste netreba pripomínať, že zásluhou vytrvalých osobností na čele s Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom sme v tom čase už existovali v hraniciach novej, samostatnej krajiny. Občas to mali ťažké aj so spojencami, ktorí videli v česko-slovenských légiách prostriedok, ako získať jednotky pre boje, do ktorých nechceli zapojiť vlastné vojská. McNamara dáva do kontrastu spojenecké "vyššie dobro" s úsilím légií vrátiť sa domov. Masaryk a jeho priatelia sa nachádzali v neľahkej situácii, keď lavírovali medzi silnými politickými a vojenskými partnermi a získavaním podpory medzi česko-slovenskými emigrantmi v USA či Veľkej Británii. Masaryk vystupuje v tomto "príbehu" ako protagonista a jeho činy nemajú ďaleko od najväčších literárnych hrdinov. 

Kevin J. McNamara (zdroj: unl.edu)

"Vzbura legionárov mala pre Masaryka a Beneša tak kladné, ako aj záporné dôsledky. Na jednej strane strhla pozornosť svetovej tlače k legionárom a ich hnutiu za nezávislosť, čím pritiahla aj záujem predstaviteľov spojeneckých mocností. Z tohto ťažila i Česko-slovenská národná rada a jej predstavitelia. Na druhej strane, hoci Masaryk a Beneš získali možnosť komunikovať s vedúcimi činiteľmi Spojencov, tí istí činitelia ich neveľmi počúvali a často ich upozornenia ignorovali." (str. 276)

Autor ako Američan mohol ľahšie skĺznuť k jednostrannému pohľadu na vec, a aj keď občas v texte badať istú zaujatosť, nedá sa mu uprieť snaha o objektívnosť. Možno by mal niekto iný názor, no mne sa kniha čítala veľmi ľahko, Kevin J. McNamara má ústretový štýl, a hoci jeho text obsahuje množstvo faktov, nestrácate sa v nich. Skôr len zvýšia vašu zvedavosť a ak sa budete chcieť o určitom čiastkovom probléme dozvedieť viac, napomôže vám k tomu aj bohatá bibliografia. Veľký sen dvoch malých národov je skvelým sprievodcom našich dejín a zároveň napínavým i dojemným svedectvom o neveľkej skupine ľudí, pre ktorých bolo blaho národa podstatnejšie ako vlastný komfort. A o časoch, keď bolo vlastenectvo niečím reálnym, nie iba heslom pre zneužívanie a zakrývanie vlastných morálnych pokleskov. 

Originálny názov: Dreams of a Great Small Nation

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Peter Fridner

Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Príbeh otvárajúci staré rany, srdcia a fantáziu

Terri-Lynne DeFino je americká autorka, ktorej tvorba je založená na spoločenských románoch. Z rušného mesta sa presťahovala na vidiek, aby mala viac pokoja na písanie aj pre svoju rodinu. Zameriava sa najmä na ľudské emócie a miesto človeka v komplikovanom svete. V románe s najdlhším originálnym názvom, s akým som sa doteraz stretol, hrajú hlavnú úlohu knihy. Kníh o nich je, paradoxne, pomerne málo, v pamäti mi utkveli najmä dve – Trinásty príbeh od Diane Setterfield a Zlodejka kníh od Marka Zusaka. Zatiaľ čo prvá menovaná sa venovala temným zákutiam ľudskej duše a druhá vojnovému besneniu, Domov slávnych spisovateľov (a ich múz) má v sebe viac nadhľadu a láskavosti. Penzión pre spisovateľov sa stáva čarovným miestom, ktorý mení nielen ich vymyslené príbehy, ale dokonca aj životy. V tomto zmysle možno v románe vybadať aj prvky magického realizmu, no v obmedzenej forme. 

"Koľko kriku! Aké ponižujúce. Nemužné. Ba priam neľudské. No aj tak nevládze oponovať ani sa inak brániť. Judith mu priniesla vodu, ale nebol schopný sa jej napiť. Switch čosi brblal do telefónu. Alfonse privrel oči. Pod viečkami mu poskakovali iskričky. Usmial sa. Nespôsobil to nedostatok kyslíka. Mohli za to slnečné lúče letného dňa. Mohla za to mágia. Mohli za to spomienky zatúlané zo starých dobrých čias." (str. 125)

Hlavnou postavou je spisovateľ Alfonse Carducci, ktorý prichádza do penziónu unavený bohémskym životom, s podlomeným zdravím a autorským blokom, čo ho vyvádza z miery viac než skracujúci sa počet jeho dní. Penzión na pobreží Nového Anglicka bol vybudovaný práve so zámerom, aby autori či autorky dožili v prostredí, ktoré ich chápe a poskytne im dôstojný odchod (prípadne ak chcú existovať mimo spoločnosti). Dalo by sa povedať, že na konci životnej púte sa stávajú ich osudy dôležitejšími než tie, ktoré spriadali.  Ako napovedá názov, okrem spisovateľov obývajú penzión aj ich múzy. Tou Alfonsovou sa stane mladá Cecibel Bringerová, ktorá tiež doplatila na nadmernú ľahkovážnosť – po nehode jej ostala znetvorená tvár, pričom rovnako poškodené má aj vnútro – bolesťou, stratou a nedostatkom síl na odpustenie. Obe postavy sú skvelo vykreslené. Spočiatku si čitateľove sympatie získa skôr starostlivá Cecibel. Nečudo, pretože Alfonse podlieha predstave o svojej dôležitosti i vlastnej frustrovanosti. Kontrast medzi nimi nie je samoúčelný, obaja majú dôvod byť takí, akými sa stali. Autorka si dala prácu predstaviť ich komplexne, ako osobnosti z mäsa a kostí so všetkými ich starosťami, radosťami a vnútorným prežívaním. Ich stretnutie napokon vyznieva priam osudovo, akoby sa museli stretnúť, aby si vyriešili svoje trápenia. Podobne ladené príbehy sa môžu ľahko zvrtnúť. Buď príliš tlačia na pílu, alebo skĺznu k nude. Terri-Lynne DeFino však už má na konte niekoľko titulov a dokáže sa vyvarovať daných prešľapov. Príbeh je uveriteľný, číta sa ľahko a zaujíma vás osud postáv. Rozprávačský štýl mi takisto vyhovoval. Som rád, že už od začiatku sú postavy „živé“, zoznamujeme sa s nimi skôr cez dialógy než autorskú reč. Aj vďaka tomu sa dej odvíja ako na filmovom plátne. Skvelým prvkom textu sú aj mnohé odkazy na iné knihy a autorov, román sa tak stáva prehliadkou známych (či menej známych) mien a diel. Do deja vstupujú aj ďalšie postavy, a tak DeFino rozohráva aj iné motívy – nešťastné manželstvo, demenciu, nutnosť niesť zodpovednosť za svoje činy... 

Terri-Lynne DeFino (zdroj: Goodreads)

"Náhlila sa z izby rovnako potichu, ako do nej vošla. Vyšla cez balkón, nie cez dvere. Spustila sa na zem a načúvala, či niečo nezačuje. Tichá noc. Svätá noc. Rozbehla sa s obnaženými prsami - morský vzduch a sparný júl jej pokožku pokrývali soľou - k pláži, zhodila topánky, vyzliekla nohavice a vnorila sa do burácajúceho mora. Cecibel si z pokožky zmývala predstavy. Aj skutočný zážitok s Finlayom. Boli to muži, milovala ich, no nepatrila im. Nepatrila nikomu. Iba sebe. Nepokladala za vhodné, aby niekomu patrila." (str. 251)

Vôbec som netušil, čo od knihy čakať, no nakoniec som bol príjemne prekvapený. Ide o pomerne jednoduchý námet, ale využitý v maximálnej miere. Text je dynamický, ale z podstaty príbehu je neférové čítať ho rýchlo. Obsahuje mnoho zaujímavých myšlienok, pri ktorých sa určite pristaví nejeden čitateľ. Domov slávnych spisovateľov (a ich múz) vás prekvapí hĺbkou, láskavosťou aj prepojením dvoch časových línií a príjemný pocit z neho vo vás bude rezonovať ešte dlho po obrátení poslednej strany.

Originálny názov: The Bar Harbor Retirement Home for Famous Writers (And Their Muses)
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jozef Kot
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Pestré protiklady vystavané na tanci, láske a duchovne

Na príbeh piatej zo siedmich sestier, ktorým je venovaná séria z pera Lucindy Rileyovej, som bol zvedavý asi najviac. Tiggy bol totiž v predošlých častiach venovaný pomerne malý priestor okrem sporadických zmienok o jej ezoterickom zjave a ochote pomôcť. Aj to však stačilo na to, aby zarezonovala v mysli čitateľov a odlíšila sa od ostatných protagonistiek. Niet sa čomu čudovať, autorka si pri takom veľkolepom diele nemôže dovoliť banálne klišé. Jednotlivé romány série Sedem sestier majú síce podobnú schému, ale zakaždým nás čakajú originálne príbehy zasadené do rôznych krajín aj historických období. Okrem toho vždy nahliadneme za oponu určitého druhu umenia, ako napr. sochárstva (Sedem sestier), spevu a skladania hudby (Búrková sestra) či literatúry (Tieňová sestra). Mesačná sestra zas zavedie čitateľov do sveta tanca, konkrétne vášnivého flamenca...

"Maria cítila, ako jej po chrbte prebehla triaška, lebo tanečníci sa začali súčasne pohybovať. Žena s rukami vzpaženými nad hlavou vyklopkávala chodidlami rytmus a El Gato jej skĺzol dlaňami po chrbte. Maria si spomenula, ako v mladosti tancovala s Josém, a keď sa dívala na tanečníkov na pódiu, oči sa jej zaliali slzami nad starými časmi. To nič, že kaviareň nebola vôbec príjemná a návštevníci celkom obyčajní, dvojica tanečníkov patrila k najlepším, akých kedy videla. Na niekoľko minút sa spolu s ostatnými divákmi preniesla do iného sveta, kým muž a žena na pódiu predvádzali svoju vášeň a dokonalosť." (str. 172)

Piaty diel mi viac než iné pripadal vystavaný na výrazných kontrastoch, či už medzi postavami, ich povahami, alebo krajinami, kde sa príbeh odohráva. Tiggy totiž prežíva pátranie po svojom pôvode v tajuplnej a studenej škótskej vysočine, zatiaľ čo minulosť sa nám odkrýva v horúcej španielskej Andalúzii. Lucinda Rileyová stavila tentoraz na nie celkom hrdinskom charaktere svojej druhej ústrednej ženskej postavy, keďže Lucía si nachádza cestu k sympatiám čitateľov o niečo náročnejšie, než sme zvyknutí. Niektorým sa to môže zdať ako malý krok vedľa, ja som ho však uvítal. Nielenže sa tým oveľa lepšie poukáže na rozporuplnosť človeka a dôvody jeho rozhodnutí, ale navyše tým vzniká priestor pre ďalší zo spomenutých protikladov. Tiggy je totiž už od samého začiatku vykresľovaná ako veľmi príjemná osoba, ktorú by ste chceli mať za kamarátku, pretože vrchovato napĺňa predstavu o priateľke do každého počasia. A to aj napriek tomu, že inklinuje skôr k zvieratám ako ľuďom. Je však starostlivá, prezieravá a temperamentná, čo sa prejaví jednak v jej úlohe postarať sa o divé mačky, jednak vo vzťahoch, ktoré v Škótsku prirodzene nadviaže. To sa týka predovšetkým majiteľa panstva - lekára Charlieho, dotieravého boháča Zedda a starého Cigána Chillyho, ktorý jej otvorí bránu k minulosti. Príbeh Tigginej starej mamy Lucíe sa začína písať krátko pred prvou svetovou vojnou v Granade. Veľmi rýchlo prepadne čaru flamenca a stane sa z nej uznávaná tanečníčka. Z Andalúzie sa preto presúvame do Barcelony, no Katalánsko nie je o nič menej pútavé. Spolu s Lucíou sledujeme aj príbeh jej rodičov, pričom jej mama Maria na vás zapôsobí oveľa pozitívnejšie než otec José. Vo vzťahu Lucíe a Josého možno vybadať analógiu s mnohými súčasnými mladými hviezdičkami, ktorých rodičia vystupujú v úlohe manažérov a nesú sa na vlne úspechu svojich potomkov. Nielen do ich života, ale napredovania celej krajiny zasiahne občianska vojna, čím sa v deji poriadne zamiešajú karty. Nechcem prezrádzať priveľa, no okrem Španielska sa Lucía dostane aj do ďalších krajín, čím spečatí svoj osud. Granada so svojimi jaskyňami ukrytými pod slávnou Alhambrou a Barcelona však ostávajú pre mňa tým najväčším lákadlom už len preto, že všetky dané miesta som mal možnosť vidieť na vlastné oči, a tak som čítanie vnímal ako návrat v spomienkach do čias nedávno minulých. Autorkine opisy mi ich oživili ešte výraznejšie a živšie. Prienik do kultúry gitanos navyše ponúka množstvo nových a zaujímavých informácií. 

zdroj: Stuvera.com

"V živote som neokúsila nijaký náznak predsudkov - všade, kam som prišla, ma prijímali už len preto, že som mala neutrálny západoeurópsky výzor a švajčiarsky pas. Zatiaľ čo tí, ktorí kedysi žili na tomto svahu, mali zakázané vstupovať do mesta, boli prenasledovaní a širšia spoločnosť, vedľa ktorej žili, ich nikdy neprijala medzi seba." (str. 265)

Ak by som mal definovať Mesačnú sestru len jedným slovom, bolo by to krásna. Občas síce dej trochu spomalí, ale stále si zachováva svojsky očarujúcu atmosféru, za čo môže skvele vykreslená Tiggy a spomínané dejiská v kombinácii s tancom. Lucinde Rileyovej sa navyše znova podarilo ustriehnuť košatý dej, v určitých miestach prepojený s ostatnými knihami v sérii. Ako autorka už ani nemusí nikoho presviedčať, že je topkou v súčasnej romantickej literatúre, spájajúcej spoločenské témy, rôzne časové línie, reálne vyznievajúce vzťahy a napätie. Tiggin príbeh vo vás určite ostane rezonovať dlhší čas a aj keď sa už teraz neviem dočkať zvyšku série, nepochybne mi bude veľmi ľúto, keď Sedem sestier dorazí na koniec svojej púte.

Originálny názov: The Moon Sister
Príslušnosť k sérii: 5. diel (Mesačná sestra)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 543

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Osudové ženy tudorovskej dynastie

Práve mám rozpozeranú druhú sériu seriálu Španielska princezná, nakrúteného podľa románov Philippy Gregory a zameraného na vzťah medzi mladým manželským párom Henrichom VIII. a Katarínou Aragónskou. O to viac som si užil čítanie knihy Tri sestry, tri kráľovné, pretože tá sa obsahovo prekrýva s dejom seriálu a zmienené postavy, miesta a udalosti som si vedel predstaviť omnoho živšie. Kto však pozná tvorbu anglickej autorky s kenskými koreňmi, vie, že má neobvyklú schopnosť vykresliť dejiny tak autenticky a uveriteľne, akoby ste sa pri obracaní stránok stali jej súčasťou. A že tých stránok nie je málo! Často mám rešpekt pred hrubými knihami, predsa len - dnešná doba praje dynamike a rozsiahle romány sú skôr výnimkou než pravidlom. Rozprávačský talent Philippy Gregory je však zárukou, že jej diela prečítate rýchlo a s neutíchajúcim záujmom.

"Kráľ sa nemôže vydať na križiacku výpravu, ak nemá dediča, ktorý by po ňom nastúpil na trón. Vedia to dokonca aj Jakubovi radcovia. Ja však zasa čakám dieťa, môj čas sa blíži, a tak Jakub podniká pravidelné púte do svätýň vo vlastnej zemi, zabezpečuje spravodlivosť a zároveň sa modlí za spásu svojej duše. Svedomito sa pripravuje na križiacku výpravu, na ktorú sa hodlá vydať hneď po narodení nášho syna, a tak my, malá zem, máme jednu z najväčších flotíl v Európe. Má veľa nápadov, ako použiť v boji lode - ešte nikto neviedol vojnu na mori takým spôsobom, ako to zamýšľa urobiť môj muž." (str. 107)

Román Tri sestry, tri kráľovné je ôsmym, ktorý sa venuje osudom dynastií Plantagenetovcov a Tudorovcov. Ide o búrlivé obdobie, ktoré dodnes fascinuje nielen spisovateľov a historikov, ale aj ďalšie umelecké i vedecké profesie a širokú verejnosť. Výhodou je, že dané knihy nemusíte čítať v presnom poradí, pretože každá tvorí samostatný príbeh a občas sa jednotlivé línie prelínajú a presahujú rámec svojho rozsahu. Autorka sa prejavuje ako skutočná znalkyňa pomerov prvej polovice 16. storočia. Aj keď názov avizuje trio hrdiniek, príbeh sa vo väčšej miere venuje Margaréte Tudorovej - od jej detských čias po manželstvo so škótskym kráľom. Ako sestre anglického panovníka Henricha VIII. podliehal jej život štátnym záujmom, no napriek tomu dokázala z každej neľahkej situácie vyťažiť pre seba maximum, vedela sa zmieriť s okolnosťami a brať ich ako základ pre svoje ďalšie smerovanie. Nemenej odhodlanými sú aj jej sestra Mária, istý čas francúzska kráľovná, a švagriná Katarína, ktorá - ako je známe - sa stala obeťou potreby porodiť kráľovi mužského potomka a následného dejinotvorného rozvodu. Ani jedna z troch žien neostala sedieť v kúte, ale neraz vzala do svojich rúk opraty vlády, či dokonca vojska. A to aj v prípade, že sa museli postaviť ich armády proti sebe. Pri pojme sestry ide teda výrazne o vyjadrenie príbuzenského vzťahu, nie emocionálnych väzieb. Iste, dôjde k udalostiam, keď si hrdinky dokážu byť oporou, no napokon sa predsa len musia uchýliť k svojim vlastným záujmom. Margaréta vyrastala v prostredí silných žien, ako boli jej staré mamy Margeret Beaufortová a Elizabeth Woodvillová. Na jej smolu však nezdedila všetku ich prezieravosť či rozvážnosť. Občas sa prejaví jej bezhlavosť a nie s každým jej rozhodnutím bude čitateľ súhlasiť. Margaréta nie je ústrednou postavou, ktorá by si vedela zľahka získať vaše sympatie, ale to ani nebolo autorkiným úmyslom. Práve naopak, napriek svojskému charakteru považujem Margarétu za jednu z najlepších postáv, pretože napísať príbeh z jej pohľadu, aj keď môže vyvolať v čitateľoch rozporuplné pocity, je výzva. Philippa Gregory vás prevedie dvoma manželstvami, pričom každé je zaujímavé iným spôsobom. Prvé bolo so škótskym kráľom, druhé so šľachticom Archibaldom, no ani jedno napokon nenaplnilo heslo "šťastne až do smrti". O Kataríne a Márii sa dozvedáme hlavne z listov, ktoré si s nimi Margaréta vymieňa, a skutočne vidieť veľké podobnosti medzi ich osudmi. Priznám sa, že hoci sú mi udalosti daného obdobia pomerne známe, doteraz som si ich neuvedomil a román mi v mnohom rozšíril obzory. 

"Otvorím list od Kataríny, Na rozdiel od Máriinho je veľmi krátky. Píše, že mi posiela otca Chadwortha, aby ma oboznámil s Božou vôľou. Pripomína mi, že len pomyslením na odchod od manžela odsudzujem svoju dušu na večné zatratenie a že urobí čokoľvek, aby mi pomohla, ak ustúpim od toho príšerného plánu. Ona aj Harry vraj boli zdesení, keď sa dozvedeli, že som požiadala vojvodu z Albany o pomoc. Vraj som vystavila svoju hanbu pred celým svetom, pretože nemám nijaký dôvod na rozvod..." (str. 317)

Každá z troch protagonistiek vstúpila do dohodnutého manželstva, na základe ktorého sa stali kráľovnami. Skôr či neskôr sa z nich stali riadením osudu vdovy a napokon nasledovali manželstvá zo slobodnejšej vôle. A všetky tri, samozrejme, boli ovplyvnené osobou a konaním Henricha Tudora. Napriek košatému deju a typickým prvkom tvorby by som Tri sestry, tri kráľovné radšej neodporučil niekomu, kto sa s Philippou Gregory ešte nestihol zoznámiť. Či už kvôli spomínanej povahe Margaréty, alebo pre zasadenie príbehu do celkovej historickej série, keďže román je akousi čerešničkou na torte, doplnením iných línií. Stále však zostáva skvelou sondou do minulosti a zobrazením dobových reálií. Budem sa opakovať, ale Slovart má moje veľké uznanie za to, že nám prináša preklady diel tejto autorky, a dúfam, že s tým tak skoro neprestane.

Originálny názov: Three Sisters, Three Queens

Príslušnosť k sérii: 8. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)

Preklad: Otakař Kořínek

Počet strán: 464

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Inšpiratívna cesta na vedecký vrchol

Biografie nepatria medzi žánre, po ktorých zvyčajne siaham. Občas si však rád prečítam o skúsenostiach zaujímavej osobnosti, hlavne ak má jej život presah do širších sfér. Keď sa mi vďaka vydavateľstvu Artis Omnis dostala do rúk kniha Žena z Marsu, vedel som, že sa zaradí práve do tejto kategórie. Odhaľovanie záhad vesmíru je pre mňa - odchovanca humanitných vied - španielska dedina. Napriek tomu - respektíve práve preto - som sa dokázal do cesty Michaely Musilovej medzi svetovú odbornú elitu pohrúžiť ako do ktoréhokoľvek beletristického diela. Môžu za to nielen udalosti bohaté na dramatickosť či pestré prejavy charakteru, ale vo veľkej miere aj rozprávačský talent Lucie Lackovičovej. Táto šarmantná dáma, ktorá sa na poli domácej i svetovej fantastiky pohybuje ako ryba vo vode, vtisla knihe nezameniteľnú pečať výnimočnosti a ústretovosti voči čitateľom. 

"... typický vedec žije stále pod stresom. Má nízky plat, neustále je nútený publikovať, aby mohol žiadať o granty, pracuje pod neprestajným tlakom, kde získa financie na svoj výskum, a keď sa na túto časť sústredí príliš, nezostane mu čas a energia na nevyhnutnú výskumnú činnosť. Je to neustály a veľmi intenzívny kolobeh. Aj ja som v živote mala málo času a málo dovolenky, a tam som si to uvedomila naplno. Dospela som k presvedčeniu, že takto žiť nemôžem. Že zopár krátkych dní počas konferencie nemôže byť jedinou príležitosťou, ako viesť plnohodnotný život a uvoľniť sa." (str. 166)

Akonáhle som sa začítal do knihy, otvorili sa predo mnou netušené obzory. Žena z Marsu totiž nie je vôbec ohraničená jednou oblasťou ani určená čisto záujemcom o veci vesmírne. Ide v prvom rade o príbeh neobyčajne obyčajného človeka, ktorého vlastné zanietenie a odhodlanie nevzdávať sa napriek prekážkam môže byť inšpiráciou pre kohokoľvek. A nie je to len fráza, Michaela Musilová je nesmierne pozitívnym vzorom, čo sa týka dosahovania stanovených cieľov, viery vo vlastné sily a prekračovania hraníc. A to nielen v pomyselnom, ale aj reálnom zmysle. Ako by aj nie, keď našej šikovnej hrdinke nestačí na realizáciu ani len samotná planéta! Schválne som zvolil pojem hrdinka, pretože Michaela ňou v mojich očiach skutočne je. Jednak preto, že jej osudy sa čítajú ako epický príbeh, jednak pre úspechy, ktoré dosiahla a ktoré má nepochybne ešte pred sebou veľa. Astrobiológia so zameraním na výskum života v extrémnych podmienkach znie pre našinca takmer exoticky, ako čosi, čo pozná zo sci-fi filmov (dokonca tak cudzo, že mi to kontrola pravopisu podčiarkuje ako neznáme slovo 😀). Je priam neuveriteľné, čo všetko stihla počas svojich tridsiatich dvoch rokov, až má človek pri čítaní výčitky, akým spôsobom mrhá vlastným časom. Michaela má za sebou náročné štúdium na prestížnych školách v Londýne či Bristole, zúčastnila sa mnohých prednášok s poprednými osobnosťami vo svete vedy a techniky a má za sebou niekoľko pamätných expedícií. Ak si však niekto myslí, že talent, nadšenie a akademická pôda sú dostatočným základom na prienik do výšin, je na omyle. Každý veľký úspech má i svoju odvrátenú stranu - v prípade Michaely Musilovej obrovské odriekanie, zákulisné intrigy, znevažovanie zo strany mužských kolegov či mrhanie energie na žabomyšie vojny. Najhorší pocit som mal z praktík slovenskej vedy, respektíve udeľovania grantov, kde sa krásne ukazuje, akí sme vo svojej podstate skostnatení, konzervatívni a málo súci skutočne podporiť talenty, čo si to zaslúžia viac než ľudia, ktorí o nich rozhodujú. Dúfam, že si uvedomujú svoje konanie, a ak nie, azda sa im otvoria oči vďaka tejto knihe. Ešte šťastie, že sa Michaela nedala znechutiť - pretože pri jej pomerne trpkom návrate na Slovensku zohrávalo rolu viacero faktorov v pracovnom i osobnom živote - a každé poleno pod svojimi nohami spracovala a poučila sa z neho. 

Michaela Musilová (zdroj: LEAF.sk)

"SSP program na Vesmírnej univerzite je zaujímavý projekt, ktorý môže účastníkovi poskytnúť množstvo nových vedomostí, zážitkov a kontaktov. Trvá deväť týždňov a dostať sa na ňu môžu experti a študenti z oblastí, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú vesmíru. O tejto možnosti som sa dozvedela počas prvej simulovanej misie na Mars a odvtedy som sa zamýšľala nad tým (a neskôr som aj horlivo pracovala na tom), aby som sa jej mohla zúčastniť. Poplatok nie je nízky, 18 000 eur za letné štúdium nepatrí k zanedbateľným položkám, avšak benefity, ktoré táto forma vzdelávania prinesie, sú na nezaplatenie." (str. 269)

Na facebookovej stránke vydavateľstva Artis Omnis mi padlo do oka video, kde sa čitateľom prihovára Michaela Musilová osobne. Môžete si ho pozrieť na tomto odkaze. Sami uvidíte, že jedna z našich najvýznamnejších vedeckých kapacít je veľmi sympatická osoba a nezaháľa ani v čase, keď mnohí sedíme pri sviatočnom stole. Okrem informačne hodnotných slov vás v knihe Žena z Marsu čaká aj množstvo fotografií - či už čiernobielych dopĺňajúcich text, alebo v rámci plnofarebnej prílohy. Kniha Lucie Lackovičovej vznikala v náročnej dobe prevládajúcej virtuálnej komunikácie, navyše v podmienkach, keď sa "stvoriteľky" publikácie nachádzali v rôznych časových pásmach. Azda aj to svojou troškou prispelo k vzniku výnimočného diela, ktoré je poctou všetkým šikovným vedcom a vedkyniam, ktorí pristupujú k svojej sfére pôsobenia s láskou a s nadšením ju zdieľajú v snahe informovať, poučiť i povzbudiť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.