sobota 18. apríla 2020

Ani právo nestojí vždy na strane spravodlivosti

V týchto dňoch má premiéru šiesta séria seriálu Bosch a kto má načítané posledné knihy zo série o tomto neochvejnom detektívovi, príde si na svoje. Práve tie sa totiž stali podkladom pre hlavné dejové línie minulých sezón. Aký väčší dôkaz treba na neklesajúcu kvalitu talentu Michaela Connellyho? Jeho najväčšiemu hrdinovi síce pomaly tiahne na sedemdesiatku, ale zločincov chytá rovnako bezúhonne a odhodlane ako zamlada. Ba azda s ešte väčšou vervou, keďže ho motivuje nielen túžba po spravodlivosti, ale aj vlastná minulosť poznačená nedôstojným odchodom z polície. V Temnom plameni navyše Harry opäť spája sily s mladou detektívkou Renée Ballardovou, vďaka čomu sa dej rozbieha do rôznych smerov.
"Olivas jej vždy vedel brnknúť na citlivú strunu. Niečo jej zobral, podobne ako v minulosti iní muži. Tí druhí však z a to tým či iným spôsobom zaplatili - zaslúženou odplatou, pomstou, spravodlivosťou... Dá sa to nazvať všelijako. Olivas nie. Aspoň nateraz. V najlepšom mu to načas pošpinilo povesť, ktorú si zase rýchlo očistil. Renée vedela, že môže byť aj stokrát lepšia a múdrejšia vyšetrovateľka, stále voči nemu bude v nevýhode pre tú ťažko pomenovateľnú vec, ktorú jej vzal." (str. 160)
Názov sa na prvý pohľad môže zdať jednoduchý, hoci v ňom badať istú obraznosť. Ale nebol by to Michael Connelly, keby aj do navonok prostého motívu nezakomponoval čosi významnejšie. Snáď neprezradím veľa, ak poviem, že plameň odkazuje na motiváciu detektívov dotiahnuť prípady do úspešného konca. Vzhľadom na odkrývanie netušených zákutí policajných duší však môže byť poznačená aj nečakanými pochybeniami. Nehovoriac o tom, že temnota je jasná symbolika tmy spojená s nočnou šichtou Renée Ballardovej. Ako vidieť, autor nenecháva nič na náhodu. A to sa týka aj deja. Býva zvykom, že sa väčšinou riešia dva prípady, no Temný plameň rozohráva viacero línií. Ako som spomenul, "na vine" je spojenie dvoch Connellyho postáv. Tento vývoj Connellyho univerza sa mi páči, dodáva to obom sériám šmrnc a prepájanie postáv z oboch brehov poskytuje autorovi obrovský priestor na manévrovanie. Navyše sa v knihe stretneme aj s advokátom Mickeym Hallerom, takže zabŕdneme aj do súdnych siení. Nečudo, vražda sudcu je jedným z hlavných námetov, rovnako ako zastrelenie mladého chlapca spred dvadsiatich rokov či upálenie bezdomovca a machinácie veľkej právnickej kancelárie. Napriek košatému deju je príbeh prehľadný, Connelly zručne vedie čitateľa presne určenými cestičkami až k uspokojivému záveru. Iste, Harry Bosch už dávno nie je vrtký vyšetrovateľ, ktorý sa občas bezhlavo vrhal do nebezpečenstva, no stále je schopný pobiť sa s osudom i nepriateľmi. Hoci je to niekedy náročné, najmä po prekonanej operácii kolena a v konflikte so slepou byrokraciou.
"Harry si bol istý, že je jediný, kto na tom ešte pracuje. Vedúci vyšetrovania Jerry Gustafson jasne povedal, že podľa neho dostali na slobodu skutočného vraha. Znova sa pustiť do preverovania by preňho znamenalo negovať všetku svoju predchádzajúcu prácu. Hriech pýchy a pokrytectva nechal sudcu Montgomeryho bez spravodlivosti. Boscha to nesmierne trápilo." (str. 171)
Príbeh sledujeme striedavo z pohľadu Harryho a Renée, je príjemné vidieť prienik novej generácie a starej detektívnej školy. Napokon, Bosch je legendou losangeleskej polície, Renée však za ním, čo sa osobnostných či profesionálnych kvalít týka, nijako nezaostáva. Prípady, ktoré spolu i osobitne riešia, sú zaujímavé a udržia si vašu pozornosť. Mravenčia práca a dedukcia gradujú k dramatickému uzavretiu. Tentoraz sa dočkáme aj malého náznaku budúceho problému, máličko otvorené dvierka ma potešili, pretože jedna z postáv by sa veru mohla vrátiť a našim hrdinom poriadne zavariť. To je však hudba budúcnosti, zatiaľ musí ešte doznieť pozitívny pocit z Temného plameňa. 

Originálny názov: The Night Fire
Príslušnosť k sérii: 22. diel (Harry Bosch) / 2. diel (Bosch/Ballardová)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 367

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.



pondelok 13. apríla 2020

Psychoanalýza renesančného génia

Keď sa v edičnom pláne vydavateľstva Slovenský spisovateľ objavila knižka, pôvodne vydaná v roku 1910, vedel som, že ju musím mať. Nielenže jej autorom je svetoznámy Sigmund Freud, ale navyše sa zameriava na vnútornú analýzu velikána umenia a vedy Leonarda da Vinci. Spojenie týchto dvoch mien na mňa zapôsobilo ako svetlo lampy na bezbranného nočného motýľa. Štúdia má síce iba 104 strán, ale obsahovo je natoľko bohatá a viacvrstvová, že sa dotkne rôznych oblastí. A ako správny zástupca psychoanalytickej metódy vás prinúti zamyslieť sa tak nad dobovými súvislosťami, ako aj nad súčasným stavom kultúry či techniky a toho, kam sa ľudstvo posunulo za päťsto rokov.
"Keď sa potom chcel vrátiť od vedy k umeniu, odkiaľ vyšiel, zistil u seba poruchu spôsobenú novým smerom svojich záujmov a zmenou charakteru svojej duševnej práce. Obraz ho zaujímal predovšetkým ako problém a za prvým sa mu hneď vynáralo veľa ďalších problémov, tak ako bol na to zvyknutý z nekonečného a nevyčerpateľného skúmania prírody. Nebol už schopný obmedziť svoje požiadavky a vidieť umelecké dielo izolované a vydelené zo širokých súvislostí, o ktorých vedel, že do nich patrí." (str. 16)
Pri čítaní sa vo mne miešali rôzne pocity - od nadšenia cez pochybnosti až po neveriaci obdiv k Freudovi za to, že dokázal napísať takúto knižku. Nejde o Leonardov životopis, práve naopak. Autor predpokladá u čitateľa aspoň základné znalosti tvorby či pôsobenia renesančného umelca. Okrajovo sa síce dotkne určitých dôležitých udalostí či osobností v jeho živote, o všetko má funkčný dôvod, slúžiaci ako východisko pre jeho analýzu. Hneď v úvode predstavuje Freud da Vinciho ako génia nepochopeného jeho súčasníkmi, čo sa prejavilo v umelcovom poklese nálady a zvláštnych povahových prejavoch. Poukazuje napríklad na Leonardovu mierumilovnosť v časoch všeobecnej rivality či na jeho netypickú ľahostajnosť pri rozlišovaní dobra a zla. To sa prejavilo napríklad v inžinierskych službách pre dobyvačných šľachticov. Nebol by to však Sigmund Freud, keby si neposvietil aj na sexualitu skúmaného objektu. Leonardova zanietenosť, vášeň pre vedu i umenie musela byť podmienená a posilnená sexualitou. Čiže pudové sily sa da Vincimu podarilo usmerniť do služieb jeho aktivít, čo sa Freud pokúša dokázať na základe jeho duševného vývoja s počiatkami v géniovom detstve. O tejto fáže da Vinciho života sa však zachovalo žalostne málo údajov, Freud tak vychádza iba z jeho zápiskov, ktoré navyše pôsobia zo psychológovho pohľadu veľmi zvláštne. Na druhej strane mu to však umožňuje nahliadať na ne bez obmedzení a aj z niekoľkých viet o kolíske, supovi a ústach je schopný vyčítať široké asociácie.
Sigmund Freud
"Hoci máme iba málo správ o pohlavnom živote tohto veľkého umelca a vedca, predsa môžeme považovať za pravdepodobné, že svedectvá jeho súčasníkov sú vcelku pravdivé. Vo svetle tejto tradície sa nám Leonardo javí ako muž, ktorého sexuálne potreby a aktivita boli neobyčajne nízke, akoby ho vyššie snahy povznášali nad primitívne animálne potreby vlastné všetkým ostatným ľuďom." (str. 53)
Bolo by však krátkozraké a nedostatočné, keby Sigmund Freud opomenul Leonardove obrazy. Dôsledne si všíma napríklad zobrazenie mužského a ženského tela, nálad plynúcich z portrétov, prvkov homosexuality či dokonca maliarov postoj k vlastnej matke. Občas sú Freudove zistenia úsmevné, inokedy uznáte, že zrejme trafil klinec po hlavičke. V dobe, keď bola psychoanalýza stále mladou disciplínou a mnohí k nej pristupovali s veľkou dávkou nedôvery, však Spomienka z detstva Leonarda da Vinci musela pôsobiť ako magnet. Nadčasovosť renesančného majstra poslúžila rakúskemu lekárovi ako skvelý námet, ktorý však takisto prežil dlhšie - svedčia o tom nielen rôzne vydania tejto štúdie, ale aj Freudove poznámky doplnené v priebehu ďalších rokov. Či už na základe vlastných zistení, alebo reakcií iných odborníkov na jeho dielo. To, ako som spomenul, nie je rozsiahle, ale bude skvelým doplnkom akejkoľvek domácej knižnice.

Originálny názov: Eine Kindheitserinnerung des Leonardo da Vinci
Preklad: Milan Krankus
Počet strán:104

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.



štvrtok 9. apríla 2020

Smrteľne nebezpečné klebety

Debut Lesley Kara ma zaujal najskôr obsahom. Vzala si totiž na mušku obyčajné klebetenie, ktoré sa však vplyvom nesprávnych adresátov môže obrátiť voči šíriteľovi priam s fatálnymi následkami. V tomto smere môže Fáma pôsobiť ako morálna výzva a zrkadlo mnohým fanúšikom neovereného šírenia informácií. Príbehu veľmi pristane prostredie malomesta, kde sa reči šíria rýchlosťou blesku, rovnako ako vedomie, že za zatvorenými dverami susedia skladajú svoje masky a môžu žiť celkom odlišný život od toho, aký prezentujú na verejnosti. S knihou sa tak dokáže stotožniť skutočne každý, otázkou ostáva už len miera naplnenia žánrovej kvality.
"Keby som bola niekto, kto sa usiluje skryť svoju totožnosť pred svetom a odohnať démonov, neviem si predstaviť lepšie miesto, kde by som mohla tráviť dni, ako je pokojné, utešujúce prostredie Vôní a kameňov. Musí byť ťažké držať tie klamstvá stále v pohybe ako taniere, čo sa krútia na paliciach. Ako tak niekto dokáže žiť a pritom sa nezblázniť? Stisnem lopatky, aby som uvoľnila napätie. A to som si hovorila, že si vyhodím Sally McGowanovú z hlavy. Zabývala sa tam ako nezvaný hosť." (str. 43)
Susedskú komunitu postaví do pozoru Joanna, ktorá začuje pred synovou školou čosi o novej identite niekdajšej detskej vrahyne. Keďže Joanna je v mestečku nová a uvedomuje si potrebu začleniť sa aj s Alfiem do miestneho kolektívu, posunie informáciu ďalším matkám. Knižný klub a ďalšie zoskupenia sú priam liahňou klebiet, a tak sa fáma o tom, že medzi nimi žije slávna kriminálnička s novým menom, rozšíri ako požiar. Joannu to síce mrzí, no ani ona neostane imúnna. Podozrieva každú ženu s rovnakými iniciálkami, ako mala Sally McGowanová. Tá bola ako desaťročná obvinená zo zabitia len o päť rokov mladšieho chlapca. Prípad otriasol krajinou a Sally okamžite prischla nálepka detskej vrahyne, ktorej sa nezbavila ani za roky vo väzení. Po prepustení sa dočkala zmeny identity, ale je otázne, dokedy ostane nepozorovane a pokojne žiť... Do hry totiž vstúpia aj ďalšie osoby spojené s dávnym zločinom, ktorí Sally nikdy nezabudli, čo spôsobila. Onačenie psychotriler sedí na Fámu ako uliate. Väčšinu deja ide totiž najmä o psychologickú stránku zúčastnených - ako pristupujú k novinkám, ako u ľudí funguje tzv. haló efekt či ako sa vyrovnávajú s vlastnými pocitmi viny. Trilerová stránka prichádza skôr ku koncu, kedy dochádza k odhaleniam a uzatváraniu každej dejovej línie. V tomto smere funguje gradácia skutočne bezchybne, Lesley Kara si svedomito pripravuje pôdu pre nadchádzajúce udalosti. Ak však niekto dáva prednosť príbehom s väčšou dávkou napätia, zvratov a akcie, jeho očakávania nebudú naplnené.
Lesley Kara
"Je to ako nočná mora, keď vás naháňajú a nedokážete bežať dosť rýchlo. Ibaže toto nie je sen. Toto sa naozaj deje a sama som tá, ktorá naháňa. Nohy sa mi zabárajú do mokrého piesku a od námahy ma bolia lýtka. Musím sa dostať ku schodom na promenádu, ale čím sú bližšie, tým je piesok suchší a beží sa mi čoraz ťažšie. Mám pocit, akoby som bola v spomalenom filme. Nech má Alfieho ktokoľvek, teraz už môže byť na chodníčku na útese. Ak tú ženu nedobehnem, o pár minút môže prejsť cez mačinu k autu." (str. 139)
Fáma má pokojný priebeh, odporúčam ju najmä čitateľom, ktorý sa vyhýbajú trilerom, kde krv tečie potokom a násilie je zobrazené je príliš explicitne. Román Lesley Kara má jednoducho typický britský "elegantný" nádych spočívajúci v postupnom odhaľovaní pravdy, s množstvom podozrivých postáv a napokon s (ne)očakávaným odhalením. Text sa číta ľahko, čaká na vás 54 kratších kapitol, rozprávaných z pohľadu hlavnej postavy Joanny. Okrem detektívnej zápletky je významnou súčasťou deja aj jej osobný rodinný život, či už vo vzťahu k matke, otcovi jej syna, alebo v snahe pomôcť Alfiemu nájsť si kamarátov. Ak teda hľadáte čosi na skrátenie dní v domácom prostredí, Fáma vám k tomu môže dopomôcť.

Originálny názov: The Rumour
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 267

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media (Lindeni).

sobota 4. apríla 2020

Objavovanie vlastného potenciálu

Motivačné knihy nie sú práve žánrom, po ktorom často siaham. Návody na správny život, myslenie či zmenu postojov by mali byť v prvom rade produktom vnútornej motivácie, je márne spoliehať sa, že potrebná zmena príde zvonku. Občas sa však objaví titul, ktorý sa vymyká bežným štandardom a ponúka čosi navyše. Medzi také radím aj knihu Sila podvedomia. Zaujala ma hlavne tým, že vychádza z individuality človeka, neoháňa sa otrepanými frázami a každý čitateľ/záujemca o tému sa ňou môže riadiť podľa vlastného uváženia. Stačí nájsť si chvíľu pokoja, sústrediť sa a aktivovať svoju vnútornú silu.
"Vďaka technickým zariadeniam máme možnosť vstúpiť do väčšieho skúsenostného sveta a dávajú nám mnoho, pokiaľ ide o vzájomnú prepojenosť a okamžité vedomosti. Ale mnoho týchto technických vynálezov len podporuje nevyrovnaný vzťah medzi naším podvedomím a vedomou mysľou. Technika, nech je akokoľvek skvelá, istým spôsobom zasiahla do našej schopnosti precítiť svet prírody - more, hviezdy, temnotu noci. Skôr sa zasekneme v žiari modrého, škodlivého LED svetla, preto sa čoraz viac vzďaľujeme od našej "základnej dosky", od našej duševnej základne, nášho podvedomia." (str. 46-47)
Autorkou Sily povedomia je Kimberly Friedmutter, bývalá modelka a herečka, ktorá si včas uvedomila plytkosť svojich vzťahov a stagnáciu života, ktorý navonok vyzeral ako sen mnohých ľudí. Kimberly však chcela v sebe znovu objaviť motiváciu, čo ju kedysi priviedla k napĺňaniu ideálov, vrátiť sa pomyselne do detských čias, keď nič nebolo nemožné. A tak sa začala zaoberať hypnoterapiou a spolupráca s rôznorodými klientmi ju naučila jednu vec - že prebudiť vyššie sily môže v sebe každý. Kimberly Friedmutter vytvorila šesť princípov podvedomia, aby ukázala vnútorné nástroje na budovanie a ovládanie schopnosti konať - a v neposlednom rade žiť naplno. Ide o kroky, ktoré vám majú pomôcť v uvedomení si vlastného potenciálu, a to: Staňte sa zodpovednými; Napojte sa na svoje podvedomie; Vykročte k zmene; Hodnoťte seba a svojho suseda; Dajte, aby ste dostali; Žite naplno. Hneď v úvode sa dozviete, že je zásadný rozdiel medzi meditáciou a prienikom do podvedomia. Meditácia sa sústredí na uvoľnené myslenie, zatiaľ čo Kimberly vás vedie k celkovému vypnutiu, načúvaniu, čo sa deje vo vašom vnútri. Je zvykom, že kým sa autori a autorky motivačných kníh dostanú k podstate veci, čaká na čitateľov exkurz do ich minulosti, prípadne objasňovanie predmetu záujmu. Nie je to inak ani v tomto prípade, no našťastie len v minimálnej miere. Máte tak šancu ponoriť sa do samých seba pomerne skoro, avšak nemáte pocit, že danej tematike nerozumiete. Kimberly Friedmutter sa vyjadruje jasne, vecne a tak, aby ste mali sami motiváciu skúsiť, čo navrhuje.
Kimberly Friedmutter (zdroj: Park Cities People)
"Hovorí sa, aby sme nasledovali svoje túžby, ale mne to pripadá trochu neurčité a zbytočné - väčšina z nás nerozumie tomu, čo slovo túžba vlastne znamená, a pre čo sú v živote zapálení. Rada sa ich pýtam rôzne otázky: Čo vás teší? Vďaka čomu máte chuť pokračovať? Na čo máte slabosť? Čo má zmysel pre vás a/alebo tých, ktorých ľúbite? Keď sa zamyslíte nad všetkými možnými kombináciami svojich vlastností - pozitívnych aj negatívnych, ktorá vám pomôže objaviť, čo naozaj chcete?" (str. 174)
Každá kapitola je obohatená o konkrétne príbehy ľudí, ktorým autorka pomohla na ich ceste za lepším životom. Práve na základe nich si uvedomíte, že nezáleží na postavení, profesii či partnerských vzťahoch, všetci si zaslúžia čosi viac, ak po tom naozaj túžia a sú ochotní skúsiť niečo nové. Okrem nahliadnutia do vášho vnútra vám Kimberly Friedmutter vysvetlí, aké je dôležité vážiť si nielen samých seba, ale aj ostatných ľudí. To oceňujem, pretože dnešná doba priam nabáda k tomu, aby sa každý snažil byť lepší, bohatší, úspešnejší ako iní, a pomaly sa vytráca základná symbióza. Sila podvedomia ma zaujala po dlhšom čase ako jedna z mála motivačných kníh. Správne počúvanie podvedomia je proces, ktorý sa nedá naučiť lusknutím prsta, ale pomocou tohto titulu k tomu budete určite oveľa bližšie.

Originálny názov: Subconscious Power
Preklad: Zuzana Budinská
Počet strán: 303

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

pondelok 30. marca 2020

Tajomstvá za múrmi medzi najbližšími

Román Noc, keď som spadla je klasickým trilerom s britským nádychom. To znamená, že v centre je bežný človek, ktorý sa ocitne v ťažkej životnej situácii. V tomto prípade je to nešťastná matka zisťujúca, čo stálo za pádom jej dcéry Olivie z mosta. Dôraz pritom nie je kladený na stupňujúce sa napätie a pátranie po nebezpečnom vrahovi, ale na postupné odhaľovanie stôp vedúcich k pravde. Gradácia tak spočíva skôr v rodičovskom vnímaní okolností, ktoré viedli k nešťastiu dieťaťa. Debutujúca autorka Christina McDonald kráča v stopách kolegov a kolegýň cieliacich na udalosti, čo môžu postihnúť prakticky kohokoľvek.
"Ak detektívi čakali, že skloním hlavu a nechám to tak, škaredo sa mýlili. Prinútim ich, aby ma vypočuli, aby ma brali vážne. Nedovolím im uzavrieť Oliviin prípad bez zistenia, čo sa naozaj stalo. Zízala som na mobil. Prvý raz po dlhom čase sa mi stalo, že som niekoho potrebovala. Veľmi dobre som sa naučila spoliehať len sama na seba a druhých od seba odháňať. Uvedomila som si to, až keď som prišla o Oliviu. Asi som nejakým spôsobom zrástla so svojou dcérou a nežila len pre ňu, ale aj cez ňu. A neprekážalo mi to. Kiežby som sa pri tom necítila tak nepríjemne." (str. 103)
Príbeh má dve rozprávačky – jednou je Abigail Knightová, vyrovnávajúca sa s dcérinou nehodou, a druhou samotná Olivia. Kto má rád prelínanie viacerých línií, príde si na svoje. Retrospektívne rozprávanie o Olivii, jej vzťahoch, problémoch a napokon stretnutí vedúcemu k osudnému pádu mapuje ostatný polrok. Nejde o veľkú autorskú inováciu, podobná kompozícia je dosť bežná a pripomínala mi romány od takisto anglických autoriek ako napr. C. L. Taylorová alebo Laura Marshallová. Keďže sa osobne neradím k trpezlivým čitateľom, miestami na mňa línia z minulosti pôsobila až príliš spomaľujúco. Vzhľadom na to, že vieme, kam povedie, by som očakával väčšiu dramatickosť. Žáner psychotrileru poskytuje autorom veľa možností, ako posúvať jeho hranice. Christina McDonald dáva do popredia najmä psychologickú stránku. Tam, kde by iní stavali na nečakaných zvratoch či šokovaní čitateľa, poukazuje na medziľudské interakcie a na fakt, že často dôkladne nepoznáme ani najbližších ľudí. Každý má nejaké tajomstvo... V tom vidím najväčšiu devízu románu – s hrdinkami sa ľahko dokáže stotožniť väčšina čitateľov. Kto však hľadá napätie v zmysle vyčíňania beštiálneho vraha, môže ostať sklamaný. Román Noc, keď som spadla sa stavbou deja (spätným zisťovaním okolností) výrazne približuje detektívke. Keďže dej graduje len pozvoľna, oceňujem, že autorka stavila pri texte na prevahu dialógov. Tie ho dynamizujú a funkčne zdôrazňujú Abigailin vnútorný zmätok. Reč postáv pritom hodnotím ako jeden z najdôležitejších prvkov diela. Kým Abigail sa zmieta v neistote a nerozumie, čo sa stalo, v kontraste s ňou sú lekári s ich systematickým a jasným definovaním situácie – od diagnózy mozgovej smrti po oznámenie, že Olivia bola v čase pádu tehotná. Na pretras sa tak dostáva nielen vzťah matky a dcéry, ale aj ľúbostný život Olivie, čím sa rozširuje aj počet možných páchateľov...
Christina McDonald

"V zadnom vrecku mi nahlas cinkla nová správa, až som takmer vyskočila z kože. Keď som ju otvorila, zbadala som fotku svojej tváre a krvavé črevá vychádzajúce z mojich úst. Niekto mi vybielil oči. Pojeb sa! stálo na fotke. Naskákali mi zimomriavky, v ústach mi vyschlo, v hrdle ma škriabala hrôza. Obzrela som sa a náhle ma premkol strach, že ma ktosi sleduje." (str. 204)
Keby boli čitateľovi vopred známe všetky fakty, autorka by dobre neodviedla svoju prácu. Našťastie si v zálohe ponechala niekoľko prekvapení a hoci napokon záver nie je celkom nečakaný, nedá sa povedať, že by ma zanechal chladným. Práve naopak, spätne ma nútil premýšľať a znovu si poprepájať jednotlivé dejové línie a identifikovať skryté náznaky. Christina McDonald si dala na príbehu záležať a očividne ho mala dobre premyslený. Ako som už spomenul, je výhodné, že stavila na „ženy z ľudu“, Noc, keď som spadla má tým šancu zaujať väčší počet potenciálnych čitateľov. Ako som sa dozvedel, už má na konte aj druhú knihu, tak dúfam, že jej úspešná šnúra bude pokračovať i naďalej.

Originálny názov: The Night Olivia Fell
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Maťúšová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

sobota 28. marca 2020

Keď je myseľ vašou najväčšou nepriateľkou

Po niekoľkých trileroch z pera Sebastiana Fitzeka už ako čitateľ viem, čo môžem od neho očakávať, ale zároveň ma dokáže stále prekvapiť. Tento nemecký autor nepodlieha žiadnym trendom a razí si vlastnú cestu. Za štrnásť rokov pôsobenia na knižnom trhu si vybudoval povesť originálneho autora, prinášajúceho kriminálky založené na psychológii a temnej atmosfére. Využívanie hry s podvedomím, pudmi, potláčanými myšlienkami či odlišnými uhlami pohľadu sa už stali tradičným motívom, no Fitzek ho zavše čímsi obohatí, aby sa priveľmi neopakoval. Neraz ho doplní i zobrazením krutého násilia, čo môže odradiť citlivejších čitateľov, avšak je využité funkčne, s ohľadom na košatý dej.
"Situácia je bezvýchodisková, pomyslela si Ira. Jediná dobrá správa bola, že okrem nej sa na dostrel nenachádzal žiadny iný zákazník, v prípade, že by sa s divokou paľbou začalo o pár sekúnd. A o tom, že dôjde k výmene guliek, nebolo žiadnych pochýb. Šlo tu predsa o škodu aspoň osemsto eur. Otázne bolo len to, kto vystrelí ako prvý. A ako dlho bude trvať, kým niektorá odrazená guľka trafí ju." (str. 30)
Šialená hra je v poradí druhým románom, ktorý Fitzek napísal, a vychádzal pri ňom z vlastných skúseností z práce v rozhlase. Prostredie redakcie vysielania je autentické a je skvelým dejiskom pre rozohranie naozaj premyslenej partie. Hneď musím povedať, že táto kniha sa mi páčila viac než predošlé, asi preto, že autorova raná tvorba ešte nie je poznačená toľkou snahou o šokovanie, je postavená na priamočiarejšom príbehu. Hoci aj tu sa, samozrejme, vyskytuje nevyhnutný prvok záhady. Psychopat Jan, ktorý v rozhlase uväznil skupinu rukojemníkov, sa totiž snaží dopátrať pravdy o tom, čo sa stalo s jeho snúbenicou. V čase, keď mala byť už zhruba hodinu mŕtva, od nej dostal telefonát... A tak sa uchýli k drastickému kroku, aby prišiel veci na koreň. Rukojemnícku drámu má vyriešiť kriminálna psychologička Ira, ktorá sa však sama potýka so psychickými problémami po smrti dcéry a s démonom alkoholom. Vytrhnutá z plánov na samovraždu sa predsa len púšťa do záchrany životov (ne)vinných. Nebol by to však Sebastian Fitzek, keby sa sústredil iba na tieto dva motívy. A tak sa do hry zapoja aj zákerní policajní kolegovia, ruská mafia či štátny prokurátor. Autor šikovne využíva aj dobre známe telefonické hry komerčných rádií - stačí povedať správne heslo a výhra je vaša. Lenže čo ak sa pomýlite a prehrou bude smrť jedného z rukojemníkov? Pravidlo, aké by nechcel porušiť nikto, desí verejnosť, no zároveň je vodou na mlyn psychopatovmu motívu. Aj v tom tkvie Fitzekovo majstrovstvo - čitateľ dokáže pochopiť konanie záporáka a istým spôsobom mu drží palce v tom, aby dosiahol objasnenie celého tajomstva.
"Pištoľ sa mu zdala priľahká. Bezvýznamná hmotnosť. Ešte pred pár týždňami by ju pokladal za atrapu. Hračkársku pištoľ, s ktorou by človek mohol prepochodovať cez kontrolu na letisku a detektor kovov by ani len unavene nezapípal. Dnes, tri týždne po výcviku so zbraňou, ktorý mu dal prepitý feťácky domovník v svetlých chvíľkach, to vedel lepšie. Zbraň nie je ťažká, ale zato o nič menej smrtiaca." (str. 139)
Aj tu je text rozdelený na krátke kapitoly, no nie sú až také krátke ako v iných jeho knihách (1-2 strany). Vyhovovalo mi to viac, príbeh bol hutnejší, ako čitateľ som si väčšmi užil jednotlivé scény bez toho, aby som z nich bol vytrhnutý a ocitol sa kdesi celkom inde. Šialená hra má podľa mňa všetko, čo možno od kvalitného, moderného trileru očakávať - zaujímavý námet, rýchly spád, nečakané zvraty a postavy so zrozumiteľnou motiváciou. Občas sa mi u "fitzekoviek" stáva, že niektoré dejové línie či postavy ma bavia menej než ostatné, no tu boli všetky vyvážené a rovnako pútavé. Prím hrajú, samozrejme, Jan a Ira, no v príbehu sa mihne plejáda ďalších pestrých postáv, ktoré sú viac či menej zapojené do hlavnej línie. A vy sa môžete nechať unášať autorovým prúdom vedomia bez obáv, že by ste odhalili všetky jeho zvraty. Sebastian Fitzek vie komunikovať s čitateľom a neraz ho dokáže prekvapiť. Vydavateľstvo Tatran s týmto Nemcom trafilo do čierneho a ak siahnete po Šialenej hre, i to bude stávka na istotu.

Originálny názov: Amokspiel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Linda Magáthová
Počet strán: 323

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.


streda 25. marca 2020

Psychologický pohľad do duše "zbytočného človeka"

Len nedávno som čítal Mŕtve duše od Antona Paloviča Čechova a už som siahol po ďalšom klasickom diele ruskej literatúry. Spočiatku som váhal, predsa len, pohrúžiť sa tak skoro znovu do rozsiahleho románu, pričom nejde vždy o ľahké čítanie, mohlo ovplyvniť môj postoj k nemu. Oblomov sa však napokon ukázal ako správna voľba a vyše 600 strán som zdolal pomerne rýchlo. Ivan Alexandrovič Gončarov prináša typ tzv. zbytočného človeka, prežívajúceho zo dňa na deň v opare letargie, nudy, ťahavých myšlienok a neschopnosti čokoľvek zmeniť. Nadčasovosť a presah románu do súčasnosti je nielen zaujímavým, ale aj trpkým mementom.
"V Oblomově životě nadešla jedna z chvil jasného vědomí. Jak se zděsil, když se mu v duchu zjevila živá a jasná představa, jaký je osud a poslání člověka, když maně srovnal toto poslání s tím, jak skutečně žije, když se mu v mysli začaly postupně probouzet různé životně důležité otázky a zmateně, bojácně poletovaly jako ptáci vyplašení náhlým paprskem slunce v dřímající zřícenině! Rozesmutnilo ho a zabolelo, že je tak nevyspělý, že se růst jeho mravních sil zastavil, že mu ve všem brání těžkopádnost..." (str. 119)
Oblomov vyšiel v českom jazyku ako súčasť edície klasickej literatúry. Neviem, čím to je, ale čeština tomuto románu pristala, dodala jej punc "inakosti". Napokon, ani samotná hlavná postava (náročky sa vyhýbam pojmu hrdina) nie je tradičným charakterom. Iľja Iľjič Oblomov je pasívny, lenivý, pomalý v činoch, vyformovaný prostredím a vyššou spoločenskou vrstvou. Zato však disponuje bohatstvom ducha, je činorodým pozorovateľom okolia i osôb a prekypuje rôznymi emóciami. Prvých stopäťdesiat strán sa obmedzuje prakticky len na úzky priestor jeho izby, ale to neznamená, že dej stagnuje. Gončarovovi sa podaril ukážkový prienik do vnútorného sveta zbytočného človeka. Aby sa Oblomovova osobnosť prejavila ešte výraznejšie, autor pracuje s častým, ale zato účinným motívom kontrastu. Ten reprezentuje postava Štolca - aktívneho, dynamického muža, avšak s nestálou a náladovou povahou. Samozrejme, pri takom rozsiahlom deje musí byť každému jasné, že román sa neobmedzuje len na nich dvoch. Práve naopak, je prehliadkou pestrých charakterov z rôznych vrstiev, čím sa z neho stáva ucelený obraz Ruska v polovici 19. storočia. Spomeniem napríklad drzého sluhu Zachara, ktorý dlhodobo okráda svojho pána, príživníka Taranťjeva či krásnu a talentovanú speváčku Olgu, do ktorej sa náš protagonista zamiluje. A sú to napokon iní ľudia a ich prístup k životu, čo prinúti Oblomova hlboko sa zamyslieť nad svojou situáciou a vziať veci do vlastných rúk.
Oblomov (zdroj: Berfrois)

"Odjel domů, ještě než představení skončilo. Jeho nemilé dojmy ponenáhlu vyprchaly; když byl s Olgou sám, pohlížel na ni zas už v radostném rozechvění, a když tam byli hosté, naslouchal jejímu zpěvu tak nadšeně, že div neplakal. Po návratu domů so lehal na pohovku, což před Olgou tajil, ale nespal ani neležel jako špalek, nýbrž snil o ní, vychutnával v duchu své štěstí, vzrušeně nahlížel do budoucnosti v perspektívě domácího pokojného života, kde bude zářit Olga a kde se rozzáří i všechno kolem ní." (str. 399-400)
Oblomov vyšiel po prvýkrát v roku 1859 a odvtedy sa dočkal početných reedícií, ktoré len dokazujú jeho výnimočnosť. Mám však dojem, že v našich končinách až taký známy, o niečo slávnejším "zbytočným človekom" je Eugen Onegin Alexandra Sergejeviča Puškina. Preto ma potešilo, že román Ivana Gončarova vyšiel v novej podobe a ja som mal možnosť zoznámiť sa s ním. Rozšíril mi obzory, a to nielen literárne, ale aj historické. Realistické opisy prostredia, ľudí či prírody sú vernou kópiou Ruska a pred očami čitateľa sa vďaka nim odvíja jeho plnofarebná mozaika. Okrem toho má silu prinútiť vás zamyslieť sa nad všeobecnými javmi lenivosti, odsúvania povinností a nudy. Napokon si uvedomíte, že kúsok Oblomova si v sebe zrejme nesieme všetci.

Originálny názov: Oblomov
Preklad: Prokop Voskovec
Počet strán: 631

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.