Nájde niekto odvahu zložiť masku silnej rockerke?

Netopierka disponuje viacerými atribútmi, vďaka ktorým sa jednoducho musí stať obľúbenou knihou (nielen) mladých dospelých. Najprv vám udrie do očí pútavá obálka, verne odrážajúca podstatu hlavnej hrdinky. Znalcov slovenskej tvorby určite zaujme aj meno autorky. Michaela Ella Hajduková sa doteraz nepohybovala na poli young adult, hoci sa nazdávam, že to bola iba otázka času. A som rád, že napokon prekročila pomyselnú hranicu a napísala knihu šitú na mieru mladším čitateľom. I keď sa tiež musím priznať, že rozsah sa mi zdal spočiatku neprimeraný avizovaným témam, ale môj skepticizmus sa ukázal ako neopodstatnený. Kombinácia muzikantského prostredia, tlaku médií, šikany a obťažovania vytvorila skvele fungujúcu mozaiku, ktorá osloví každého empatického človeka. 

"Tichá domácnosť sa premenila na klasické rozhovory, čo bolo v škole a podobne. Erikovi som povedala, že hľadám kompromis, ale zabudla som na to. Riešila som školu, tajný vzťah a tajnú skupinu. Bolo to únavné, ale nechcela som si to priznať. Položila som školský batoh, vyzula si čižmy a na vešiak zavesila kabát. Vošla som do obývačky a v tom istom momente mama zhodila zo stola nejakú vec. Oči sa nám stretli a naraz sme sa rozosmiali. Kedy to bolo naposledy, čo sme sa spolu smiali, uvoľnene a veselo? Čo sa stalo, že sa to zmenilo? A kedy?" (str. 84)

Príbeh je vyrozprávaný v prvej osobe, vďaka čomu môžeme dôkladne spoznať vnútorný svet stredoškoláčky Lindy. A ten je veru pekne bohatý! Musí sa totiž vyrovnávať hneď s niekoľkými vážnymi ťažkosťami. K niektorým z nich došlo súhrou náhod, ďalšie spôsobili ľudia v jej okolí a iné sú dôsledkom jej vlastných chýb. To však Lindu len viac približuje čitateľom, pretože spievanie v rockovej kapele už nie je doménou väčšiny z nás☺. Neľahká situácia protagonistky jemným a veľmi účinným spôsobom otvára priestor pre zodpovedanie pálčivých otázok o prvom sexe, nátlaku či zneužívaní, zatiaľ čo hudobné prostredie osviežuje dej a je istým magnetom pre čitateľov. Netopierka ma zoznámila s niektorými pre mňa dosiaľ neznámymi interpretmi, ktorých som si hneď aj vyhľadal, takže kniha má v tomto smere nespochybniteľnú hodnotu. Mimochodom, názov odkazuje na prezývku speváčky skupiny Kvety zla. Tlieskam Miške Hajdukovej za pekné prepojenie s prekliatymi básnikmi, konkrétne, samozrejme, s Charlesom Baudelairom. Istú stigmu akoby si niesla v sebe i samotná Linda, čím sa názov kapely stáva viac než iba symbolom. Zároveň presahuje hranice hudby a zasahuje do sféry literatúry, ktorá je Linde takisto blízka. Na jednej strane umelecký svet predstavuje možnosť úniku z ťažkej reality, na druhej strane zas umožňuje Linde nasadiť si masku a udržiavať si odstup. Našťastie sa na scéne zjaví osoba, ktorá sa odváži nahliadnuť za závoj a spoznať jej skutočnú tvár. Erik sa povahovo ukáže ako skvelý parťák už len preto, že nájde vhodnú cestu, ako preniknúť do Lindinho sveta a nenechá sa odradiť jej temným zjavom. Potvrdzuje tým starú známu pravdu, že kniha by sa nemala súdiť podľa obalu, čo sa, žiaľ, často ľahšie povie než vykoná. Hrdinovia knihy nech teda slúžia ako pozitívne príklady komunikácie, dôvery a ochoty počúvať. Román má výrazný výchovný aspekt, čím sa radí medzi silno pôsobiace tituly. Napísať knihu o mládeži zvládne aj priemerný spisovateľ, ale dodať jej šmrnc a zanechať stopu v pamäti a duši si už vyžaduje značné rozprávačské majstrovstvo. A pritom sa to deje zľahka, priam podprahovo. Autorka nijako nepodsúva čitateľovi svoje postoje, iba ho podnecuje k zamysleniu. 

Michaela Ella Hajduková

"Ťažko sa mi dýchalo, nedokázala som ani plakať, bolelo ma na hrudi a neveriaco som čítala ten príšerný článok dookola. Úplne prekrútili všetko, čo sa stalo, len na základe toho, čo videli a domysleli si. Tak takéto to je? Z tej druhej strany, keď sa človek nemôže ani brániť, keď napíšu strašné lži a on potom vyzerá pred svetom ako troska, ktorá si nevie dať so sebou rady? (...) Kto všetko to videl? Dostane sa to i do školy? Bože, škola... možno ma vyrazia. Teraz, pred maturitou." (str. 151)

Ako každá Miškina kniha aj Netopierka je postavená najmä na medziľudských vzťahoch, s ktorými si neraz nevedia poradiť ani dospelí, nieto tínedžeri. Páči sa mi, že posilňuje vedomie o tom, že nikto nie je neomylný, dôležité je, ako sa so svojimi chybami vysporiadame, nakoľko im dovolíme, aby nás ovplyvnili, a či sme schopní odpustiť sebe aj iným. Román ma oslovil, hoci nie som primárna cieľová skupina, preto ak ešte nemáte vhodný vianočný darček, Netopierka bude určite správnou voľbou. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Je nebezpečnejším predátorom človek alebo zviera?

František Kozmon pokračuje v úspešnej zvieracej sérii kriminálok a ja s radosťou konštatujem, že zreje ako víno. To síce nepijem, ale knihy z pera nášho nadaného autora si prečítam vždy rád. Moje prvé literárne stretnutie s ním sa uskutočnilo prostredníctvom Vlka a už vtedy mi bolo jasné, že ak si ďalšie časti série udržia nastolenú kvalitu, bude sa na čo tešiť. Červ nielenže potvrdil moje očakávania, ale ich aj v mnohom predbehol. Rovnakou mierou sa v ňom spája temná detektívna línia s osobnými peripetiami ústredného hrdinu, čo vnímam ako záruku komplexného čitateľského zážitku. Detektívi sú predsa tiež ľudia z mäsa a kostí a nežijú iba svojou prácou. Osud Marka Wolfa je navyše bohatým zdrojom námetov, ktoré sú v rámci série využité naplno. 

"Marek vstal a pripol Bergerovu fotku na nástenku vedľa Ivany Fusekovej. Ako na nich hľadel, mal pocit, že kúsok od seba nemohli byť pochovaní dvaja odlišnejší ľudia. No potom si uvedomil, že možno predsa len mali aspoň čosi podstatné spoločné: obaja pred niekým utekali. A dátumy, keď ich oboch naposledy videli, vôbec nesedia so stavom, v akom objavili ich pozostatky. V tej chvíli si bol viac než istý, že v oboch prípadoch pátra po rovnakom páchateľovi." (str. 150)

Čo na sérii Frankieho Kozmona oceňujem, je širšie poňatie dejiska. Napríklad v Rosničke sa k slovu dostalo Chorvátsko, v Červovi sa zas Marek potýka s dôsledkami svojich zistení v Kanade. A to predovšetkým v úvode knihy, ktorý je poznamenaný jeho rodinnými záležitosťami. Je to výhodné najmä pre nových čitateľov série, pretože sa vďaka tomu zoznámia s pozadím Wolfových vzťahov a lepšie pochopia jeho charakter. A ak sú vám už dané súvislosti známe, aspoň si osviežite pamäť, tá býva občas zradná 😀. A potom sa už môžete s vervou pustiť do riešenia ďalšieho zamotaného prípadu. Ak náhodou patríte ako ja k ľuďom, ktorí nemajú radi hmyz a všemožné článkonožce, pri niektorých scénach budete s určitosťou vraštiť tvár. Zvieracia séria sa však vyznačuje aj nevšednými spôsobmi zabitia, pričom Červ tento prvok napĺňa dokonale. Mladá influencerka totiž nájde vo svojom luxusnom byte mŕtvu ženu prelezenú červami. Už len tá predstava vyvoláva zimomriavky, však? Vyšetrovanie ukáže, že táto smrť nebola ani zďaleka ojedinelá a oddelenie má dočinenia s páchateľom, ktorý svoj modus operandi aplikuje už dlhšiu dobu. Zem vydáva svoje tajomstvá v podobe niekoľkých pochovaných tiel a Marek Wolf sa ponára do temného prípadu čoraz hlbšie. Brutalitu prípadu kompenzuje František Kozmon využívaním humoru, čím dokáže funkčne odľahčiť napäté situácie a ešte viac poľudštiť svoje postavy. Inak to ani nejde, ak si chcú zachovať zdravý rozum. Všetci ústredná hrdinovia sa popri hľadaní kriminálnika musia vyrovnávať aj s vlastnou minulosťou. Do deja znova vstupuje aj Wolfov kolega Karol Lupták a my tak môžeme sledovať jeho cestu za uzdravením. Démon alkohol mu už spôsobil dosť nepríjemností a je načase vziať osud do svojich rúk. Naplno sa preto púšťa do pátrania po dcérinej zmiznutej kamarátke. Súčasťou príbehu sú, samozrejme, sú aj ďalšie známe postavy, doplnené o nových účinkujúcich. Všetci majú v deji pevné miesto, nenatrafíte na žiadne hluché miesto či zbytočnú výplň. Napriek takmer 400 stranám je text hutný a každá scéna v ňom má svoje opodstatnenie. 

zdroj: Pravda

"Vrah využil situáciu, zahnal sa po Wolfovi s nožom. Vyrútil sa naňho a Marek tentoraz nestihol zareagovať. Zastavil vraha, až keď mal nôž pod krkom. Cítil chladnú čepeľ tesne pri vlastnej tepne (...) Zo všetkých síl vraha od seba odtláčal. Podarilo sa mu to a zvalil vraha k zemi. Tentoraz baterka vypadla z jeho rúk, vypla sa a v miestnosti zavládla absolútna tma. Dočerta, zahromžil Wolf v duchu, lebo si uvedomil, že sa vrahovi ani nestihol pozrieť do tváre." (str. 291)

Červ nie je prvoplánová detektívka. Vytvoriť krutého vraha, po ktorom pátra hlavný hrdina, je jedna vec. Ale doplniť hlavnú líniu o rôzne témy presahujúce rámec krimi si už vyžaduje väčšie zanietenie. Frankie Kozmon si váži svojich čitateľov aj dar tvorby a popretkával dej pestrými motívmi. Okrem informácií o červoch natrafíte na praktiky sociálneho úradu, prejavy bipolárnej poruchy, problémy mladistvých a rodinné drámy, ktoré sa pokojne môžu odohrávať aj vo vašej blízkosti. Zvieracia séria pokračuje skutočne kvalitne a záver románu naznačuje, že autor ešte nepovedal posledné slovo a Marek Wolf bude musieť čeliť ďalším nepredvídateľným okolnostiam.

Radosti a príkoria zlatej mládeže

Medzivojnové roky sú dodnes symbolom kultúrnej a myšlienkovej revolúcie, európske metropoly (hlavne Paríž) sa stali centrom života, bohémy a nespútaného umeleckého cítenia. Samozrejme, na druhej strane sa stali aj "svedkom" vzostupu režimov, ktoré uťali demokratické snahy. Práve do tohto obdobia je zasadený dej najnovšieho románu Iony Greyovej. Prostredníctvom hlavnej hrdinky Seliny Lennoxovej nahliadnete do žiarivých podnikov, spoznáte túžbu príslušníkov zlatej mládeže vymaniť sa z nudy a stereotypu, ale zároveň odhalíte aj temnejšie dôsledky ich snaženia. Príbeh Žiarivej hodinky sa totiž odohráva v dvoch časových rovinách - v rokoch 1925 a 1936. V rámci autorkinej tvorby to nie je žiadnym prekvapením, rovnaký prístup zvolila aj v knihe Listy, ktoré nikto nečítal, a opäť tým trafila do čierneho. 

"Ach, Selina... nikdy sa neprestaň zabávať a užívať si život. Prosím, sľúb mi to. Nezniesol by som, keby si aj o to mala prísť. Sľúbila mu to. Matka s Mirandou odsudzovali jej spôsob života ako premyslený a sústavný prejav neúcty k Howardovi aj k všetkým mladým mužom, ktorí zomreli spolu s ním. Ona to videla inak. Snažila sa žiť za oboch. Dýchala vzduch, ktorý on dýchať nemohol, pila šampanské, ktoré nemohol ochutnať, naplnila dni i noci všemožnými zážitkami, čo mu ukradli rovnakí starci, ktorí sa rozčuľovali nad správami v novinách, kde sa objavilo jeho meno." (str. 90)

Selina je v polovici dvadsiatych rokov nespútanou mladou ženou, ktorá si chce naplno užívať život. Niet sa čomu čudovať, spoločnosť ešte stále pociťovala dôsledky Veľkej vojny a ľudia na prahu dospelosti si chceli vydobyť svoje miesto vo svete aspoň mierne vzdialenom od jej chápadiel. Selina sa však podľa jej rodiny správa škandálne a vôbec nerešpektuje pravidlá, či už skutočné, alebo tie nepísané. S priateľmi sa oddáva zábave a jedným zo spôsobov, ako zahnať nudu, je honba za pokladom. Na takejto výprave sa zoznámi s Lawrencom Westonom a okamžite medzi nimi preskočí iskra. Svojim citom dávajú voľný priechod napriek zreteľným sociálnym rozdielom, boj proti konvenciám a očakávaniam okolia ešte zintenzívňujú ich romantický ideál. O jedenásť rokov neskôr Selina píše z ciest listy svojej dcére Alici, ktorá medzitým pobýva u starej mamy v panskom sídle a na základe indícií od mamy hľadá skrytý poklad. Spolu s tým jej opisuje svoje zážitky z cudziny a odhaľuje aj okolnosti minulej dekády. Motív hľadania pekne prepája jednotlivé dejové línie a zároveň poukazuje na starú známu pravdu, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Alica sa rovnako ako jej mama v rozľahlom dome nudí, najmä keď ani starká nie je práve zhovorčivou spoločníčkou. Zvyčajne nemám rád, keď je veľká časť deja postavená na deťoch, no v tomto prípade mi to nevadilo, asi aj preto, že Alica je akoby Selininou zmenšenou kópiou a tiež prostriedkom na odkrývanie ďalších udalostí z jej života. Iona Greyová v rámci Alicinho veku a odľahlosti sídla šikovne využila možnosť nevenovať sa príliš téme druhej svetovej vojny. Ak by Alicu spravila staršou (čo by s ohľadom na príbeh vôbec nevadilo, ba možno by mu to i pomohlo), dopad vojny na jej vnímanie a postoje by už bol určite citeľnejší. Keďže dve roviny rozprávania nemôžu fungovať oddelene, priebežne nachádzate niekoľko prepojení. Niektoré sú očividné, iné vás prekvapia a ďalšie si autorka šetrí na neskoršie odhalenia. Rozdelenie príbehu na dve línie je však funkčné a všetko do seba napokon krásne zapadne. 

Iona Greyová (zdroj: Twitter)

"List určite onedlho príde, len musí byť trpezlivá. Mala pravdu, i keď sa Alicine obavy, že mamička dostala horúčku, ukázali ako oprávnené. Chudera mamička. Alica vybrala list z vrecka, rozložila ho a uhladila na prikrývke. Čítala ho tak často, že ho poznala naspamäť, ale to jej neprekážalo. Mala pocit, že počuje mamičkin hlas. Uspával ju, a tak keď dočítala, mala ťažké oči a hlavu plnú zvláštnych exotických predstáv. Boli ako obrázky z rozprávkovej knižky o džungli, chrámoch a širokej červenej rieke." (str. 158)

Iona Greyová nie je pre slovenských čitateľov neznámym menom. U mňa však išlo o prvé stretnutie s touto autorkou a môžem s čistým svedomím povedať, že nebolo posledným. Páči sa mi jej štýl, ktorý kombinuje ľúbostné motívy so spoločenským dianím. Romantika v jej podaní navyše nie je presladená, vyhýba sa klišé a nie je vopred jasné, či zaľúbenci naozaj vydržia spolu aj napriek všetkým prekážkam. Láska naberá reálne kontúry, čo sa mi pozdáva viac než jej idealizovaná verzia. Žiarivá hodinka obsahuje síce aj viacero pasáží, ktoré by mohli byť o niečo kratšie, prípadne neboli pre dej až také podstatné, ale všeobecne vzaté ide o pútavý román o sile rodiny a partnerských vzťahov a hlavne o vnútornej slobode, ktorá si občas vyžaduje obete.

Originálny názov: The Glittering Hour
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Havranová
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Vyspelé urban fantasy zrodené z chaosu

Sarah J. Maas má šťastie, že je už zabehnutou autorkou, ktorej novinku očakávajú milióny čitateľov po celom svete. Inak by to asi s rozbehom novej série nemala také ľahké. Narážam tým na úvod románu Mesto Luny, poznačený obšírnymi informáciami o novom svete, jeho obyvateľoch a bytostiach. Pozvoľný - a mierne chaotický - vstup do košatého príbehu však postupne začína naberať presnejšie kontúry a hlavne grády. Rod zeme a krvi je dospelejší ako jeho predchodcovia, čo sa odráža v téme, postavách i jazyku, fanúšikovia spisovateľkinej tvorby si však zaručene prídu na svoje. Už po niekoľkých stranách ľahko rozoznáte Maasovej typický rozprávačský štýl, vycibrený talentom i skúsenosťami. Tentoraz si ale vyžaduje väčšiu sústredenosť, pretože má vzhľadom na cieľovú skupinu o čosi komplikovanejší charakter. 

"Keď sa väčšina padlých anjelov rozpŕchla na všetky štyri svetové strany alebo bola mŕtva, Sandrieliným najväčším potešením bolo prechádzať sa po temniciach svojho zámku plných ľudských rebelov a vybrať si jedného alebo dvoch, či troch. Aréna uprostred Ravilisu jej slúžila len na rozkoš zo zabíjania väzňov všetkými možnými spôsobmi. Organizovala bitky na život a na smrť, verejné mučenia, nechala na nich vypustiť podradných alebo obyčajné zvieratá... Jej zvrátená tvorivosť nemala hraníc. Hunt to videl a vydržal všetko." (str. 123)

Ako zvyčajne je dej popretkávaný pestrou zmesou bytostí od víl cez démonov až po anjelov, a to všetko je zasadené do sveta moderných technológií. Toto spojenie funguje dokonale, Sarah sa podarilo ustriehnuť hranice únosnosti a vzájomné interakcie sú zábavné i funkčné. Inak by detektívna línia sotva dosiahla takú uveriteľnú úroveň. Využitie fantazijných prvkov v pátraní je natoľko originálne, že vás autorka vtiahne do deja napriek spomínanému pomalšiemu začiatku. Samozrejme, celý príbeh stojí a padá na postavách. Tých sa tu vyskytuje neúrekom, no prím hrajú polovičná víla Bryce a padlý anjel Hunt. Čitatelia znalí autorkinej tvorby v nich rozpoznajú známe prvky, najmä Hunt je typickým mužským protagonistom, ktorý vyznieva občas veľmi protivne a arogantne, ale pritom oplýva aj nespochybniteľnými kvalitami. Rozsiahlosť knihy a série je však pomyselným varovným prstom, dobre vieme, že Sarah nie je voči svojim hrdinom ústretová a musia sa mať na pozore, pretože vždy sa môže objaviť ďalší adept na citové prejavy. Hoci treba uznať, že Bryce je opatrná, čo sa dôvery týka. Jej priatelia boli totiž zavraždení a vrah stále behá po slobode. Bryce dostáva od archanjela Micaha možnosť nájsť ho a vyrovnať si účty, v čom jej má pomôcť práve Hunt. To je však iba jedna dejová línia, Sarah J. Maas ich rozohráva viacero a spolu tvoria úžasný, kompaktný celok. Výraznou mierou sa na príbehu podieľa aj Brycin brat a vílí princ Ruhn. Bol mi o niečo sympatickejší než "Tieň smrti" Hunt, no podľa svojich skúseností viem, že sa to ešte môže v budúcnosti obrátiť. Bavili ma slovné prestrelky medzi zmienenými postavami. Sršali otvorenosťou a vtipnou uštipačnosťou. Na druhej strane je nutné dodať, že si nedávali servítku pred ústa, ani čo sa týka expresívnejších vyjadrení. Vulgarizmy ale nie sú prvoplánové, dotvárajú charaktery postáv a myslím si, že v daných situáciách by mnohí z nás použili ešte hrubší slovník. Oproti predošlým sériám je tu menej explicitných sexuálnych scén, čo ma prekvapilo, keďže Mesto Luny je určené pre dospelejšieho čitateľa, to však, samozrejme, neznamená, že celkom absentujú. Napokon, postavy si nejako musia vybiť nahromadenú energiu, hoci na to majú dosť príležitostí aj v rámci akcie - napínavých pasáží je v knihe veľa, k niektorým sa schyľuje dlhšie, iné vás prekvapia svojím razantným nástupom. Nebola by to však Sarah, keby si pre nás nepripravila nečakané zvraty.

Sarah J. Maas (zdroj: BookPage)

"Nezniesol to. Nedokázal sa pozerať na úľavu na jej tvári, ktorú pocítila, keď vošiel do bytu. Keď skončil, vrátil sa do bytu, lebo si myslel, že už bude dávno spať. Nechcelo sa mu vracať do kasární, aby sa umyl od krvi. No ona stála uprostred obývačky. Čakala naňho. Keď vošiel a ona uvidela a zacítila krv... Na tvári sa jej zjavila hrôza a bolesť - a ani na tie sa nedokázal pozerať. Chcel sa spýtať: Vidíš, čo zo mňa spravil tento život?, ale nedostal zo seba ani hlások. Až do tej chvíle existovalo iba vrieskanie. Vrieskanie troch vanirov, ktorých ho Micah poslal zabiť a ktorých zabíjal celé hodiny." (str. 391)

Som rád, že Slovart tentoraz siahol po pevnej väzbe a väčšom formáte. Vzhľadom na rozsah knihy je to prirodzené, no Sarah J. Maas si zaslúži takéto spracovanie. Už len držať román v rukách je pôžitok, od pútavej obálky cez mapu Mesta Luny až po vôňu papiera. Je všeobecne známe, že autorka sa v prvej častí svojich sérií len rozbieha a poriadny nášup možno čakať od ich pokračovaní. Ak je to tak aj v tomto prípade, ďalšie diely Rodu zeme a krvi musia byť skutočnou lahôdkou. Neviem ako vy, ale ja si určite počíham na dátumy vydania 😊.

Originálny názov: Crescent City

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rod zeme a krvi)

Preklad: Milica Nováková

Počet strán: 623

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Tajomstvá vedúce k vášni a láske

Predvianočný čas je ako stvorený na návštevu londýnskeho Moonlight Square, kde sa znova pretkávajú osudy jeho obyvateľov. Gaelen Foley v druhej časti série predstavuje vo väčšej miere vojvodu z Rivenwoodu, ktorého sme mali možnosť spoznať už v Škandalóznom vojvodovi. Vytvoril dojem záhadného, no veľmi príťažlivého a bohatého príslušníka vysokej vrstvy.  Na rozdiel od iných mladých šľachticov, s ktorými sme sa už v rámci série stretli, sa Azrael Chambers vyhýba spoločenským udalostiam a dáva prednosť životu v ústraní. Keď jeho starostlivo budovaný pokoj naruší krásna lady Serena Parkerová, spustí sa kolotoč udalostí vedúcich k odhaleniu skrytých tajomstiev, ale aj k vzplanutiu horúcich citov.

"Vôbec sa k nemu nesnažila priblížiť alebo sa s ním nebodaj porozprávať. Zdalo sa, že jeho existencia jej je úplne ukradnutá, zatiaľ čo on ňou bol prakticky posadnutý. Pripadal si ako hlupák. Pomaly si začínal uvedomovať pravdu a prebúdzal sa v ňom hnev. Takže odo mňa chcela iba informácie. Pravdaže. To bol jediný dôvod, preto mu dovolila, aby ju pobozkal. Celá tá pozornosť, ktorú mu počas sezóny venovala, mala len jeden sebecký cieľ. Nikdy to nesúviselo s ním. Hneď ako zistila, že nedostane odpovede, ktoré chcela, odkopla ho." (str. 83)

Priaznivci autorkinej tvorby si pri tomto románe určite prídu na svoje. Okrajovo sa totiž vracia k svojej azda najznámejšej sérii - Klubu Inferno. Dokonca sa tu mihne aj niekoľko dobre známych postáv, hoci zároveň treba dodať, že dej Tajomného vojvodu sa odohráva pred udalosťami danej série, a tak je akýmsi jemným prequelom. Navyše sa viac týka nepriateľskej organizácie, čo ešte viac zvýrazňuje jeho zaujímavosť. To román odlišuje aj od predchádzajúceho - prvého - dielu. Kým ten bol založený predovšetkým na ľahkej romantike a humornom nadhľade, aktuálna novinka je o niečo dobrodružnejšia. Priznám sa, že táto spisovateľkina poloha mi vyhovuje viac, už som si na ňu zvykol. Niežeby neboli jej pokojnejšie plynúce príbehy rovnako pútavé, iba im chýba povestná napínavá iskra, ktorá je pre Gaelen Foley typická. Tajomný vojvoda už od úvodu nastolí správnu atmosféru a drží sa jej až do konca. Serena a Azrael majú medzi sebou skvelú chémiu a veríte im každé slovo aj mätež pocitov. Ich vzájomné interakcie sú totiž ako na hojdačke - od záchrany života cez následné odmerané správanie až po výbuch vášne. Hneď ako sa Serena pustí do pátrania ohľadom svojho pôvodu, prehlbujú sa jej kontakty s Azraelom, pretože je to práve on, kto jej môže poskytnúť vzácne odpovede. Preto neváha vniknúť do jeho domu pod falošnou zámienkou, i keď krátko nato mu všetko dopodrobna vyklopí - to sa mi javí ako maličký zádrhel v rámci logiky, no vzhľadom na smerovanie deja je to pochopiteľné. Samozrejme, Azrael ju nechce nijako ohroziť, Serena však nemieni ostať sedieť so založenými rukami. A tak sú naši hrdinovia chtiac-nechtiac vtiahnutí súhrou osudu a náhod do nebezpečných hier, pri ktorých ich to k sebe priťahuje čoraz bližšie. To vedie, prirodzene, k horúcim scénam aj k romanticky ladeným pasážam, takže po láske túžiaci čitatelia si opätovne prídu na svoje. 

"Čím viac sa Serena vnárala do dokumentov, tým väčšmi sa aj jej dvíhal žalúdok. Začala si priať, aby nachádzala výlučne finančné doklady a záznamy. To, čo odkryla, však bolo znepokojujúce. Oveľa horšie. Spomínal sa tam istý muž, lord Jarvis, o ktorom úprimne dúfala, že nie je jej otec. Ten bol obzvlášť zvrátený a obľuboval veľmi mladé dievčatá. Pri čítaní o únosoch náhodných mladých žien v rôznom veku, ktoré si zaobstarával na isté príležitosti, jej vyschlo v ústach." (str. 178)

Tajomný vojvoda ma bavil viac ako prvá časť série, nepochybne pre prepojenie s Klubom Inferno, ktoré si dobre pamätám aj po rokoch. Táto dejová línia robí z knihy zaujímavé čítanie, ktoré poteší každého fanúšika historických romancí. Gaelen Foley má osobitý štýl, pričom stačí jedna kapitola, aby ste sa naladili na jej vlnu a užili si všetko, čo vám ponúka. Vzhľadom na to, že séria Moonlight Square má kvalitatívne vzostupnú tendenciu, som zvedavý, čo prinesú ďalšie dva diely. Autorka má na konte už viacero vydarených diel, takže návraty k rôznym postavám a rozširovanie celkového univerza je výborným spôsobom, ako si udržať priazeň čitateľov.

Originálny názov: Duke of Secrets

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Moonlight Square)

Preklad: Miriam Ghaniová

Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Využitie kontroverznej témy v napínavom príbehu

V krátkom čase nám vydavateľstvo Tatran ponúka už druhú knihu venujúcu sa téme migrácie. V júni sme mali vďaka Včelárovi z Aleppa možnosť spoznať príkoria sýrskej občianskej vojny, teraz máme príležitosť bližšie nahliadnuť do situácie na americko-mexických hraniciach. Americká zem je fiktívny príbeh, no dostanete všetko, čo od neho môžete očakávať - napätie, lásku, sociálny rozmer... Dramatický úvod vyburcuje vašu zvedavosť, a to nielen čo sa týka samotného deja, ale aj okolností, aké vládnu na danom území. Je to vhodne zvolená stratégia. Niežeby totiž neskôr dej tak rýchlo neubiehal, občas však mierne ustrnie. Ale nemusíte sa báť, väčšinou ide iba o povestné ticho pred búrkou, keď si Jeanine Cumminsová len pripravuje pôdu pre ďalšie zvraty. 

"Pustí sa do vyhľadávania, nie z paniky, ale z úprimného zúfalstva. Už nemajú inú možnosť. Otvorí prehliadač a hľadá, kde sa trasa Beštie najviac približuje k Mexiku. Z háčika vedľa obrazovky zvesí slúchadlá a zapojí ich do počítača. Prezerá si videá na YouTube a všetky pôsobia hrozivo. Omnoho hrozivejšie, než si kedy predstavovala. Je však lepšie o tom vedieť, byť pripravený. Donúti sa pozerať sa na to a nevšíma si, že pri sledovaní tých príbehov sa jej zrýchľuje dych a srdce jej bije ako opreteky." (str. 95)

Ešte pred čítaním knihy som sa dozvedel o kontroverzii, ktorá ju za veľkou mlákou sprevádza. Ozývajú sa totiž hlasy, ktoré autorke vyčítajú, že nemá latinskoamerický pôvod. Keďže sa ma zvolená téma nijako nedotýka, nedokážem posúdiť, nakoľko autenticky ju Jeanine spracovala. Áno, možno sa nájdu diela od spisovateľov, ktorí k nej majú čo povedať, no nemal som pocit, že by Americká zem poskytovala strohý pohľad na vec, ani že by bola podmienená autorkiným pôvodom. Navyše, zdá sa mi spiatočnícke a priam desivé kritizovať autora za to, že píše o veciach mimo jeho komfortnej zóny... Ale späť k románu. Hlavnými postavami sú Lydia a jej osemročný syn Luca, ktorí sa ocitnú na úteku na sever po tom, čo drogový kartel zaútočí na ich rodinu. Lydiin manžel Sebastián sa ako investigatívny novinár priveľmi priblížil k hlásaniu nebezpečnej pravdy, a to si vyžiadalo svoju krutú daň. Lydia teda nemá inú možnosť ako zanechať svoj dovtedajší domov i prácu a pokúsiť sa prežiť napriek všetkým hrozbám. Nemenej hrozivou než kartel je i migračná polícia, ba dokonca aj obyčajní ľudia s neobyčajnými (a, žiaľ, často krvilačnými) zámermi. Cudzie nešťastie je vďačným dôvodom zneužívania chudákov bez východiska a najmä vtedy, keď nebudú nikomu chýbať... Text je prešpikovaný situáciami, keď vám nabehnú zimomriavky, dokonca na to neraz stačí pár riadkov a uvedomíte si, akým ťažkým skúškam musí čeliť človek túžiaci po pokoji. Lydia a Luca nie sú jedinými postavami na ceste za hranice, čo autorke umožňuje poňať tému v širších súvislostiach a poukázať aj na iné dôvody, ktoré vedú ľudí k rozhodnutiu emigrovať. Pre našinca ide o situácie, ktoré sotva zažije na vlastnej koži, ale pocity slabej nádeje, bezmocnosti a frustrovanosti sa prenesú aj na čitateľa. Vytúžený cieľ je blízko, a pritom nesmierne ďaleko... Jediné, čo mi u postáv nesadlo, bola ich charakterová polarizácia, nikto na osi dobro - zlo nepredstavoval priemer, nedisponoval prejavmi v rámci celého spektra, čiže sme sa nedočkali v tomto smere žiadnych (ne)príjemných prekvapení. 

Jeanine Cumminsová (zdroj: Twitter)

"Ešte pred chvíľou Lydia cítila úľavu pri pomyslení na to, ako ďaleko už zašli. V záplave nových, neznámych a náhodných hrozieb, ktoré na nich číhajú, už asi spohodlnela. A odrazu je tu s nimi akýsi sicario z bohvieakého kartelu, ktorý ju uprene pozoruje zo strechy toho istého vagóna. Pozrie sa na ostatných migrantov sediacich naokolo. Ktorýkoľvek z nich môže byť členom kartelu." (str. 165)

Americká zem sa s ohľadom na tematiku ani diskriminácii, predsudkom, priepastným sociálnym rozdielom či mocenským hrám, ktorých obeťou sú nevinní jedinci naspodku "potravinového reťazca". Ja osobne som sa rád začítal do tohto románu, pretože mi rozšíril povedomie o pomeroch v tomto kúte sveta. V poslednom čase mám totiž dojem, že dianie na americko-mexických hraniciach išlo pod vplyvom iných správ do úzadia a naposledy prišlo do rečí, keď tam chcel - čoskoro bývalý - americký prezident postaviť múr... Jeanine Cumminsová si zvolila náročný námet, ale zvládala ho so cťou, nemám pocit, že by niekoho urazila alebo znevážila. Minimálne ním upozornila na stále pretrvávajúci problém spoločnosti, ktorý nikam nevymizol a treba mu venovať patričnú pozornosť.

Originálny názov: American Dirt
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Ostricová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Buď zabiješ, alebo zomrieš!

Debut Lívie Hlavačkovej vychádza po siedmich rokoch v novom kabáte a musím povedať, že mu pristane. Vydavateľstvo Artis Omnis vie, ako priblížiť fantasy aj tým čitateľom, pre ktorých nie je primárne vyhľadávaným žánrom. Pútavá obálka a avizovanie rozsiahlejšej série je to, čo u neskôr narodených v súčasnosti rezonuje, hoci Gwind určite zaujme aj staršie ročníky. Napokon, domácich fantazijných príbehov porovnateľných so zahraničnou produkciou nie je zas až tak veľa. Iste, z textu občas cítiť, že ide o prvotinu - i keď upravenú pre potrebu druhého vydania -, ale prvá časť s názvom Nezabiješ? dokáže zaujať hlavne prostredím a hrdinkou, ktorá sa musí k svojej heroickej podstate doslova prebojovať. 

"Chrezz sa v duchu spokojne usmiala a namierila svoje vedomie na princa a jeho manželku. Chcela ich zabiť rovnako ako kráľa, nech si aspoň na chvíľu myslia, že hrozba prichádza z vína. Musela však konať rýchlo. Sústrediť sa na dvoch ľudí naraz pri toľkom zmätku ju vyčerpávalo. Na jemnôstky nemala čas. Predstavila si, ako z ich tiel odchádza všetok vzduch. Predstavila si, ako sa snažia nadýchnuť a v panike otvárajú ústa ako ryby na suchu. Čierny mesačný kameň dokázal usmerniť energiu takmer akokoľvek..." (str. 126)

Príbeh začína in medias res, študentka Anna sa ocitá v neznámom svete, pričom má sotva čas a možnosť spamätať sa zo šoku a už je vtiahnutá do mocenských hier plných zrady a krvi. To oceňujem, pretože mnohé podobne ladené diela majú pomalší rozbeh a vo väčšej miere sa venujú mytológii nového prostredia. V tomto prípade sa to deje pozvoľna a skrz Annu - Gwind ako postavu. Čo zisťuje ona, zisťuje aj čitateľ. Je to vhodné najmä pre mladších čitateľov, ktorých treba zaujať epickými motívmi, nie vysvetľovaním pravidiel sveta. Hoci, na druhej strane, Lívia Hlavačková sa tým veľmi nezdržiava ani neskôr, najmä čo sa týka fungovania mágie. Tá tu zohráva dôležitú rolu, no jej princípy sú pomerne jednoduché, čím stráca punc jedinečnosti. Ďalším prvkom, ktorý vnímam pozitívne pri väčšine diel, sú kontrasty. Anna sa dostáva do protikladov (fyzických, myšlienkových i morálnych) predovšetkým so Spoločenstvom vrahov. Ako naznačuje názov, nejde o žiadne citlivky, ale o zabijakov vykonávajúcich svoju prácu za peniaze. Je teda diskutabilné, či ich možno považovať za záporákov, svojím spôsobom len vykonávajú zákazky po smrti túžiacich klientov... Pri kom však nebudete mať pochybnosti o zaradení medzi antagonistov, je krvilačná Chrezz, ktorej celkové vyznenie ešte dotvárajú jej červené vlasy. Ako čitateľ som k nej pristupoval dosť rozpoltene. Na jednej strane mi jej pasáže imponovali, pretože vždy išlo do tuhého a kradla si ich pre seba ako máloktorá postava. Zároveň však jej počínanie vyznievalo neodôvodnene, autorka si dáva priveľmi načas s odhalením jej pohnútok a neskôr už Chrezzino konanie nemá taký silný efekt. Popritom však graduje Annina dejová línia, takže sa tieto dva elementy ako-tak vyrovnávajú a nekazia výsledný dojem. Apropo, Anna. Nedá mi nespomenúť jej skvostné vykreslenie. Už ma totiž unavujú hrdinky, ktoré chytia prvýkrát v živote do rúk meč a odrazu sekajú nepriateľov hlava-nehlava. Anna je normálna baba, trochu naivná a primerane zdesená neraz brutálnymi praktikami. Smrť nie je pre ňu ničím bežným a konečne tu máme aj prvok obáv o rodinu, ktorú Anna zanechala v našom svete. Neohrozené amazonky totiž akoby zabúdali na svoje korene... 

Lívia Hlavačková (zdroj: Fandom.sk)

"Rýchlo otočila hlavu a zbadala hrot meča, ako sa blíži priamo k nej. Nezmohla sa na jediný pohyb. Až bolesť v paži ju prebrala z divného tranzu. Pozrela sa najskôr na hlbokú ranu vo svojom ramene a potom na útočníka. Jeho meč hľadal nový cieľ. Nechcem zomrieť! Zarevala ako divé zviera a vrhla sa naňho. Útočník sa na chvíľu zarazil, vytrhnutý zo sústredenia zvukom, čo zo seba vydala, vďaka čomu stratil náskok a vzápätí i život. Chcem žiť! Zbadala ďalšieho útočníka. Už nezastavovala, nepremýšľala. Každé zaváhanie ju mohlo stáť život." (str. 248)

Najzaujímavejším prvkom príbehu sú nepochybne vrahovia, ktorí sa však občas narážajú na príliš kŕčovitú snahu vtesnať ich do určitých štruktúr. Pravidlá á la školský poriadok, ktoré musí ich spoločenstvo dodržiavať, vyznieva neuveriteľne a s ohľadom na ich činnosť aj zbytočne. Chápem, že ich chcela autorka trochu poľudštiť a nevykresliť ich iba ako bezcharakterných hrdlorezov, ale sú aj vhodnejšie spôsoby... Nič to však nemení na fakt, že Nezabiješ? dokáže zaujať rôzne vekové skupiny a tiež navnadiť na pokračovanie. A to je na debut (i keď v novom vydaní) v žánri, ktorý má u nás stále prívlastok menšinový, veľký úspech.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.