Dokonalá ilúzia (ne)existuje

Beatrix Zaťkovú vnímam asi ako najprekvapivejšiu slovenskú spisovateľku. Zakaždým, keď sa mi dostane do rúk jej kniha, netuším, čo od nej môžem čakať. Všestrannosť, s akou pristupuje k témam i samotným žánrom, je obdivuhodná. Sám mám na konte romány s rôznym, pestrým obsahom, preto chápem jej rozptyl. Potreba realizácie sa už u autorky prejavila v romantike, histórii i spoločenskej beletrii, a teraz prináša na pulty kníhkupectiev príbeh zasadený do neďalekej budúcnosti, kde sa mieša láska s inteligentnými technológiami. Prvky vedeckej fantastiky sú pomerne odvážnym krokom, ktorý by sa v rukách neskúsenej rozprávačky mohol ľahko obrátiť proti nej. Beatrix však rovnako ako jej hrdinovia smeruje do vytýčeného cieľa bez ohľadu na početné nástrahy.

"Alex a Líza boli predvolaní pred komisiu, ktorej povinnosťou bolo zistiť, z akého dôvodu prekročili červenú čiaru, prečo tam boli aj s deťmi a čo tým celým zamýšľali. Keď neoblomnej komisii obaja svorne tvrdili, že deti nešťastnou náhodou zablúdili, oni ich hľadali, našli a vonkoncom tým nič nezamýšľali, vyšetrovanie sa ukončilo. Dvoch záhadných mužov a ich nezištnú pomoc radšej nespomenuli. Napokon vyviazli len s miernym trestom. Museli odpracovať päťdesiat hodín verejnoprospešných prác na zveľadení prírodného prostredia a odobrali im dvadsať bodov, čo bola tvrdá rana pre ich už aj tak nahnutý sociálny kredit." (str. 73)

Viete si predstaviť svet, kde by neexistoval rasizmus, náboženské predsudky, nerovnoprávnosť pohlaví ani ďalšie problémy vykonštruované človekom počas rozvoja civilizácie? Život na Zemi, ako ho poznáme, sa stal neudržateľným, a tak došlo v záujme vyššieho blaha k zániku slobodného trhu aj politických strán a hlavné slovo bolo opäť odovzdané matke prírode, ktorá je síce drsná a neľútostná, ale boj proti jej "vôli" sa ukázal ako márny a tragický. Samozrejme, to neznamená, že by sa nebral ohľad na prudký technologický rozvoj. Ľudstvo sa nevrátilo do stredoveku, iba sa prispôsobilo novovzniknutej situácii. A to skutočne znamenite! V tomto smere sa mi páči, že autorka zakomponovala do svojho univerza realitu v podobe zariadení firmy Tesla, čím získava na autentickosti a podnieti čitateľa dozvedieť sa, čo je pravdy na mikročipoch, prepájajúcich ľudský mozog s počítačmi. Problematika sledovania ľudí prostredníctvom strojov, respektíve snaha robotov o ovládnutie ľudskej rasy je stará ako stroje samy, Dva svety ju však posúvajú na novú úroveň. Ak nie ste fanúšikom sci-fi, nemusíte sa však obávať. Beatrix by nedopustila, aby sa stratil zo zreteľa faktor emócií, tentoraz však tvoria - spolu so slobodnou vôľou a vnímaním reality - krásny protipól k chladnej technike. V centre deja sú Líza a Alex, ktorých vzťah je už od začiatku poznamenaný nedôverou, pochybnosťami a snahou nahliadnuť za oponu celosvetovej drámy. Milióny obyvateľov Zeme totiž bezdôvodne upadajú do hlbokého spánku a nikto netuší prečo a kedy sa opäť vrátia k plnému vedomiu. Jednou z obetí záhadnej kómy sa stal aj Lízin manžel Adam a policajtka Líza, ktorá bola vždy poslušnou vykonávateľkou oficiálnych nariadení, začne pomaly spochybňovať praktiky vládnuceho Environmentálneho hnutia. Na ceste za pravdou ju sprevádza hasič Alex, ktorý veľmi dobre chápe jej frustráciu, keďže zažíva podobnú skúsenosť. Odhalenie klamstiev a zavádzania však kráča ruka v ruke so smrteľným nebezpečenstvom, a tak okrem nečakaných citov čelia napokon aj nepriateľom, o akých dosiaľ ani nechyrovali. 

Beatrix Zaťková (zdroj: MY Nitra - SME)

"Jediný skutočný únik pred ťaživou realitou nachádzala v práci. Len tam dokázala aspoň na pár hodín zabudnúť na nehybného manžela, syna poznačeného stratou, ohrdnutého milenca a aj na svoje vlastné pasce a zlyhania. S novou hrozivou intenzitou sa ponorila do vyšetrovania lesných požiarov, ktoré sa rozhoreli vo viacerých lokalitách. Každé jedno miesto činu dôsledne preskúmala a okrem stôp si odtiaľ priniesla aj vytknutý členok a zopár škaredých popálenín. Po dôkladnej analýze nazbieraných dôkazov a po konzultáciách s odborníkmi prišla k záveru, že za podpaľačstvom stoja zakaždým tie isté osoby." (str. 153)

Je nutné poznamenať, že prvky vedeckej fantastiky tvoria iba určitý rámec, kulisu, východisko deja. Dôraz ako zvyčajne kladie Beatrix Zaťková na vnútro postáv, ich vyrovnávanie sa s nepriazňou života a reakcie na dramatické udalosti. A to tak vo verejnom, ako i rodinnom prostredí. Možno si totiž po prečítaní anotácie poviete, že v porovnaní s ostatnou autorkinou tvorbou nie je toto kniha pre vás, ale tým by ste sa pripravili o zaujímavý príbeh, zaoberajúci sa hneď niekoľkými vysoko aktuálnymi témami. Dva svety nie sú povrchným čítaním, natrafíte v nich na viacero podnetných myšlienok a ktovie, možno sa po prevrátení poslednej stránky zamyslíte aj nad vlastným vplyvom na svoje okolie :-) 

Keď jednu chybu strieda ďalšia

Klas Ekman je nový švédsky spisovateľ, a to nielen na Slovensku, ale aj v domovskej krajine. Mám dojem, že sa k nám dostávajú skôr zabehnutí autori a autorky, ktorí už majú na konte viacero úspešných titulov a sú istým spôsobom zárukou, že urobia dieru do sveta aj u nás. Klas je výnimkou, keďže sa pýši zatiaľ iba svojím debutom, hoci nemenej výrazným. Od minulého roka zaň stihol získať viacero významných ocenení, preto nečudo, že hneď upútal aj za hranicami. Veď uznajte - ak sa podarí začínajúcemu literátovi preraziť v záplave kvalitných severských diel, musí mať čosi do seba. Osobne vidím veľké pozitívum jeho románu v tom, že sa nezameriava na vyšetrovanie vrážd policajným tímom, ale vydal sa cestou tzv. domestic thrileru - v centre sú obyčajní ľudia, snažiaci sa vymotať z komplikovanej situácie. 

"V tele cítil príjemnú únavu. Hudba poľavila v tempe - bolo počuť iba pár občasných tónov klavíra. Rickard pri nich zakaždým vyrazil prstami do vzduchu, akoby dúfal, že tóny môže skutočne uchopiť a vystreliť ich cez celú izbu. Johan chcel iba ležať, pozerať sa na peknú tvár a hľadať útechu. Každým hlbokým nádychom sa cítil uvoľnenejšie. Nebol zlý človek. Bol iba človek s chybami a nedostatkami. Nesledoval niečo zlé, keď ťahal zrazenú ženu v lese a nechal ju pod prikrývkou z haluzia. Johan si uvedomoval, že by mohol odpustiť sám sebe." (str. 136)

Klas Ekman pôsobil ako redaktor v rôznych médiách a jeho schopnosť vzbudiť u čitateľa zvedavosť sa prejavuje aj v rozsiahlejšom texte. Ten je tvorený krátkymi kapitolami, podporujúcimi dojem rýchleho diania a napredovania. Striedanie uhlov pohľadu dodáva príbehu nielen grády, ale aj komplexnosť a lepšie pochopíte motiváciu jednotlivých postáv. Páčilo sa mi, ako sa pôvodne pomerne komorný dej postupne rozrastá a nadobúda širšie súvislosti. Zmena však nastáva aj v konaní protagonistov a očakávaniach, ktoré od nich máte. Pripravte sa na niekoľko zvratov - niektoré vás neprekvapia, pri iných si poviete, že vyznievajú skôr pre efekt, no každopádne funkčne dotvárajú dej. V centre je milenecký pár Anna a Johan. Spočiatku som sa obával, že súčasťou knihy bude moralizovanie ohľadom nevery, ale vzťahový prvok je našťastie spracovaný zaujímavo a nenútene. Obaja "účastníci" totiž pristupujú k pomeru odlišne. Kým Johan je ochotný kvôli Anne opustiť manželku, ona uvažuje nad ukončením ich stretávania, keďže si uvedomuje, že chvíle rozkoše nevynahradia trvácny pokoj v rodine. Keby však čo len tušila, že nadchádzajúci rozchod nebude jediný tlak, ktorému bude v malomestskom hoteli čeliť, zrejme by sa Johanovi vyhla obrovským oblúkom už skôr. Nečakané dramatické udalosti preveria charaktery ich oboch, rovnako ako schopnosť riešiť problémy, čo dokážu raketovo rýchlo prerásť cez hlavu. Jedno zlé rozhodnutie spustí dominový efekt a odrazu len sledujeme následky úsilia zachovať si navonok bezstarostný život. Kniha Schopní všetkého však nie je iba o akomsi karmickom treste pre neverníkov. Nenásilne kladie pred hrdinov aj čitateľa rôzne morálne dilemy, poukazuje na osudový úpadok bežného človeka, dotvorený vítaným čiernym humorom. Práve ten povyšuje román o priečku vyššie a odlišuje ho od iných titulov v rovnakom žánri. Vyšperkované situácie, sprevádzané bizarnosťou a trefnými poznámkami, patria k tomu najlepšiemu, čo Ekmanov debut ponúka. Napriek tomu je dosť ťažké stotožniť sa s hlavnými postavami. Nazdávam sa však, že to ani nie je autorov zámer. Voľba pokrivených pováh nie je síce novinkou, no oceňujem Klasov talent priblížiť sa aj k takémuto typu ľudí. 

Klas Ekman (zdroj: Salomonsson Agency)

"Johan vytiahol veslo a pokúšal sa zatlačiť telo pod mólo. Bolo to beznádejné. Vyzliekol si bundu, vyzul topánky, ponožky a nohavice a skočil do jazera. Stál v ľadovej vode po pás, bolo mu treskúco mrazivo a nemohol potlačiť zavytie. Sklonil sa a tlačil telo nadol silou, o ktorej ani netušil, že ju ešte má. Bolo príšerné dotýkať sa tela a cítiť tukové vrstvy, ktoré si ... ukladal, odkedy prestal pracovať. Konečne boli všetky časti tela pod mostíkom a on sa vytiahol hore. Bolo hrozitánsky chladno, preto sa snažil vyžmýkať vodu z mokrého svetra, ani si ho nevyzliekol." (str. 214)

Schopní všetkého je naozaj priliehavý názov. Človek netuší, čo sa v ňom skrýva, až kým sa neocitne v situácii, ktorá dôkladne preverí jeho vlastnosti. Anna a Johan sa o tom presvedčia na vlastnej koži, a hoci im vyslovene nefandíte, chcete vedieť, ako ich peripetie dopadnú. Román je napínavý, zábavný a inteligentný. Ide o kombináciu trileru a vzťahovej drámy, pričom tieto dva žánre si ani trochu neodporujú a vhodne sa dopĺňajú. Klas Ekman sa prejavil ako zručný rozprávač, rozhodne ma zaujal, a ak sa na našom trhu objaví preklad aj jeho ďalších kníh, rád po nich siahnem. 

Originálny názov: De kapabla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Obertová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Intrigy, kam sa len pozrieš

Reedície sa vo vydavateľstve Slovart dočkala ďalšia connellyovka, tentoraz Mesto kostí. Ide o ôsmu časť série s neochvejným pilierom losangeleskej spravodlivosti Harrym Boschom, hoci osobne som sa s ňou prvýkrát stretol až teraz. Na jednej strane som si vyplnil prázdne miesto v Harryho minulosti, na druhej strane na mňa z textu vanula istá nostalgia. Bosch je takmer o dvadsať rokov mladší ako jeho aktuálna verzia, v deji vystupuje množstvo niekdajších postáv a nepriatelia si na detektíva v najlepšej forme dovoľujú omnoho viac. Návrat do začiatku dvadsiateho prvého storočia znamená aj úbytok komunikačných technológií a ďalších súčasných vymožeností, bez ktorých si už ani nedokážeme predstaviť svoj deň. O to výraznejšie však vyznieva dôkladná vyšetrovateľská práca, vedúca k nečakaným odhaleniam...

"Polícia by mohla vyriešiť problém s Thorntonom bez toho, aby jej stúpali na päty novinári. Nemusela by ponižujúco priznať, že jeden jej príslušník spôsobil nezodpovedným únikom informácií smrť nevinného človeka. Zároveň by šikovne uzavrela prípad chlapca na kopci (...) Podozrenie padne na mŕtveho pedofila, polícia prípad založí a prejde na iný, pokiaľ možno s väčšou šancou na vyriešenie. Bosch tomu všetkému rozumel, no nebol ochotný akceptovať to. Počul Golliherovu litániu o jeho zraneniach. Už vtedy v pitevni sa rozhodol, že prípad uzavrie odhalením pravého páchateľa." (str. 127)

Ako by to nestačilo, ešte aj sám Harry sa pri vyšetrovaní vracia dlhé roky späť, čo sa nezaobíde bez bolestivého vyrovnávania sa s vlastnými démonmi. Fanúšikovia série vedia, že sa už od detstva potýka s nástrahami drsnej ulice, ale nikdy nedovolil, aby ho zlomili či odviedli jeho pozornosť od zvoleného cieľa. Aktuálny prípad však otvorí staré rany, a nielen preto, že obeťou je dvanásťročný chlapec... Základ vyšetrovania je pomerne krutý a citlivejšie povahy možno budú neveriacky krútiť hlavami, no nazdávam sa, že dané témy je potrebné otvárať a nezahmlievať skutočnosť. Práve naopak, nie všetky obete sú už mŕtve a aj Harry si dobre uvedomuje, že úmyselné odvracanie tváre sa niekedy vyrovná aj ťažkým zločinom. Fyzické týranie je však iba jedným z množstva motívov, ktoré Michael Connelly spracúva. Rozohráva spletitú hru plnú rôznych nástrah, a tie sa týkajú aj čitateľa. Výhodou autorovho štýlu je, že väčšinou sledujeme dianie iba cez ústredného hrdinu, a tým pádom aj pravdu odhaľujeme spolu s ním, krok za krokom. A hoci si dávate postupne do súvislostí jednotlivé stopy, na záver ste tak či tak prekvapení. Na detektívov tentoraz číha veľa slepých uličiek, čo začne byť časom trochu monotónne. Ešteže je Bosch taký sympaťák. Svojou húževnatosťou a úctou k obetiam si však neraz narobí aj veľa zbytočných problémov. Politikárčenie a snaha nadriadených nedať pred verejnosťou najavo žiadnu slabosť sa uňho míňajú účinku, čo ho sem-tam stavia do roly osamelého kovboja. To jediné mi na jeho charaktere dlhodobo prekáža. Má totiž po svojom boku aj ľudí, ktorí by zaňho položili život, verných parťákov i parťáčky. Chápem, že ich nechce ohroziť svojimi prieťahmi, no nezaškodilo by mu spoľahnúť sa aj na ostatných, ktorí myslia svoju pomoc úprimne. V tomto románe to však má aspoň svoje opodstatnenie vzhľadom na Harryho ďalšie smerovanie. Connelly očividne dobre pozná svoju postavu, jej motivácia je pochopiteľná a pre čitateľa uveriteľná. Už len dopriať Boschovi trochu pokoja v osobnom živote :D Keďže ale venuje všetku pozornosť práci, udržať si stabilný vzťah bez drám je náročné... 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Keď budú mať kosti preukázateľne identifikované, vrátia sa a znova vypočujú Arthurovu sestru. Spomínal na to, čo Golliher vravel o povahe chlapcových zranení. Podľa neho boli jasným dôkazom dlhodobého týrania. Nemohli však vzniknúť aj pri školských bitkách a vyčíňaní na skejtborde? Bolo jasné, že sa bude musieť pýtať aj na týranie, nemal však pocit, že teraz je na to vhodný čas. Nechcel priskoro prezradiť, čo vedia, aby tá žena nezačala zmätkovať a nepovedala to otcovi. Musel z toho vycúvať, aby sa k tomu mohol vrátiť neskôr, keď bude mať vo veciach jasnejšie a bude môcť postupovať podľa presného plánu." (str. 150)

Harry je ako zvyčajne systematický, dokáže schladiť svoju horúcu hlavu, aby nijako neohrozil vytýčený smer vyšetrovania. Mesto kostí sa tak stáva dôslednou prehliadkou kriminalistických postupov - od vypočúvania svedkov cez analýzu stôp až po ich podrobné vyhodnocovanie. Kto teda očakáva väčšiu dávku akcie, mal by ubrať zo svojich predpokladov. To však neznamená, že Harry nevytiahne zbraň! K slovu sa dostane, samozrejme, aj napätie, a to nie vždy so šťastným koncom. No smrť si nevyberá a pri nebezpečnej práci číha častejšie než inde. Aj vďaka tomu sú romány Michaela Connellyho také autentické a nestrácajú dych ani po vyše dvoch desiatkach prípadov. Bosch nám síce pomaly starne, ale jeho šarm a morálka sú večné. Ako samotný žáner poctivej detektívky... 

Originálny názov: City of Bones
Príslušnosť k sérii: Harry Bosch (8. diel)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Strhujúci príbeh skrytý za menom starej mamy

Pri čítaní anotácie Fridy sa mi vybavilo hneď niekoľko titulov z dielne vydavateľstva Lindeni, zobrazujúcich neľahkú realitu na našom území, presahujúcu z minulých čias až do súčasnosti. Na základe toho som vedel, že kniha ma určite zaujme, a nemýlil som sa. Je poučné dozvedať sa o nevšedných osudoch ľudí, ktorí na prvý pohľad nemusia vzbudiť veľký záujem, no pritom si v sebe nesú bohaté udalosti, za aké by ich hollywoodski scenáristi vyvážili zlatom. Nina F. Grünfeld je nórska spisovateľka a sledovanie cesty jej predkov z územia Rakúsko-Uhorska na chladný sever nie je zďaleka jediným pútavým motívom. Autorka si dala očividne nesmierne množstvo práce s pátraním po pravde o svojej starej mame, pričom návrat do minulosti sa netýka iba jej osoby, ale aj dobových súvislostí. 

"Katolícky komentátor Ján Richter využil strach ľudu zo sovietskeho komunizmu a tvrdil, že právo na potrat by oslabilo osobnú slobodu žien a viedlo by k socialistickým režimom, v ktorých by totalitné vlády rozhodovali, kedy a či môže mať žena dieťa. V tomto prostredí bolo neželané tehotenstvo veľkou príťažou pre ktorúkoľvek ženu, ale mimoriadne stigmatizujúce to bolo pre nevydaté ženy ako Frida. V ranom štádiu tehotenstva sa rozhodla odísť z Košíc, miesta, kde ju sledovali, do Užhorodu. Možno tam odcestovala v nádeji, že sa zbaví nepríjemnej spravodajskej služby, ale možno tiež preto, aby vyhľadala pomoc." (str. 53)

Ninin otec Berthold nemal záujem oživovať minulosť, pričom za jeho odmietaním sa mohol ľahko skrývať strach, aké odhalenia by so sebou priniesla. Nechýbalo totiž veľa, aby sa ako malý chlapček stal obeťou besniacej nacistickej mašinérie. Našťastie sa našli dobrí ľudia, ktorí zachránili okrem neho i množstvo ďalších židovských detí a našli im nový domov. Berthold sa tak ocitol v Nórsku, hoci svoj pôvod odvíja od mamy narodenej v slovensko-maďarskom prostredí. Frida Grünfeld dlhé roky ostávala opradená rúškom tajomstva, preto sa jej vnučka rozhodla vniesť trochu svetla do temnoty pohnutej rodinnej histórie. Na začiatku svojej cesty zrejme ani sama netušila, aký strhujúci príbeh na ňu bude číhať z nesúrodých zápiskov, článkov, úradných dokumentov i rozprávania pamätníkov. Veľmi rýchlo si však uvedomila, že osud starej mamy sa nedá sprostredkovať bez jeho zasadenia do doby, ktorá výrazne prispela k jej charakteru a činom. Pripravte sa teda na to, že súčasťou knihy je aj exkurz do reálií prvej polovice dvadsiateho storočia. Niekomu môžu dané pasáže pripadať nadbytočné či zdĺhavé, iní zas môžu tvrdiť, že faktografické vsuvky štýlovo celkom nepasujú k rozprávaniu o Fridinom živote. Je síce pravda, že miestami som si želal, aby boli kratšie, ale keďže som fanúšikom dejín, dozvedel som sa veľa zaujímavého, najmä čo sa týka vplyvu vtedajších politických rozhodnutí na obyčajných ľudí a rovnoprávnosti žien. V súvislosti s autorkiným štýlom sa mi pre istotu žiada upozorniť, že Frida sa pohybuje na pomedzí beletrie, životopisu a literatúry faktu, takže cieľom prvkov jednotlivých žánrov nie je rozvíjať sa na úkor ostatných, ale doplniť celkový kolorit. Kniha nesie podtitul Vojna mojej slovenskej starej mamy, takže nie je žiadnym prekvapením, že podstatnú časť deja zaberie obdobie druhej svetovej vojny, ktorá celoživotne poznačila aj spomínaného Bertholda. Patrí k najsilnejším, najemotívnejším aj najsugestívnejším kapitolám a znovu sa prostredníctvom nich presvedčíte, akých krutostí sú ľudia schopní, ak im na to systém poskytne príležitosť... Zverstvá páchané pod záštitou vyšších princípov sú zdrojom bolesti, krutosti a strachu, preto sa vôbec nečudujem, že Nina F. Grünfeld vraj v istom momente zapochybovala, či je správne ísť s knihou na trh. Napokon sa však rozhodla dobre, pretože hoci sa rozprávaním o vojnových hrôzach oživujú drastické spomienky, zároveň sa ním vystríha pred nebezpečenstvom ich opakovania. 

N. F. Grünfeld (zdroj: Nordic Women in Film)

"Ženy trestali za mnoho vecí: za to, že nepochodovali správne, že nezopakovali svoje číslo dosť rýchlo a nahlas, keď stáli na apeli, že si z letiska vzali zemiak alebo repu alebo orechy, čo našli v lese. Za trest väčšinou dostávali údery. Na priebeh trestov v uspôsobenej trestnici v pivnici pod kuchyňou dohliadala sadistka Hertha s pištoľou za opaskom. Trest často nútene vykonávala iná zajatkyňa. Ak nebičovala dosť silno, začalo sa počítať odznova. 25 úderov bičom mohlo pokojne znamenať smrť." (str. 238)

Autorka počas odkrývania minulosti svojej rodiny zavítala, samozrejme, aj na Slovensko, pričom miestne úrady ju neprivítali práve vrúcne. Typická neochota ma zamrzela, ale nech! Aj to o čomsi svedčí. Nina sa našťastie nenechala odradiť a jej pátranie napokon viedlo aj k množstvu pozitív a príjemných odhalení, napríklad k nájdeniu nových príbuzných. Rozprávanie o starej mame je doplnené početnými fotografiami či dobovými záznamami, slúžiacimi na lepšiu ilustráciu aj vžitie sa do pocitov... hrdinky? Hlavnej postavy? Protagonistky? Frida bola osoba z mäsa a kostí, mala i svoje chyby, ale dôležité je, ako sa zachovala tvárou v tvár praktikám režimov. Keby tušila, akú poctu jej o desiatky rokov neskôr vzdá jej vnučka, bola by na ňu právom pyšná...

Originálny názov: Frida: min ukjente farmors krig
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Švedová
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Prechádzka v spoločnosti knižných hrdinov

Po Zemi chodí asi veľmi málo knihomoľov, ktorí by nemali radi romány o tom najlepšom, najobľúbenejšom a najvýznamnejšom, čo tvorí ich svet - o literatúre ako takej. Napísať kvalitný príbeh, ktorý by nevyznel ako priživovanie sa na slávnych textoch a priniesol by pridanú hodnotu v podobe ešte vydarenejšieho diela, je nesmierne náročné. Nemecký spisovateľ Carsten Sebastian Henn patrí medzi všestranných umelcov a svoje poznatky sa rozhodol zužitkovať v knihe so snahou spojiť generácie láskou k písanému slovu. Svetoznáme postavy a mená z obálok prýštia z každej strany, no našťastie nemusíte byť učiteľ slovenského jazyka, aby ste rozpoznali všemožné odkazy. Zároveň je však nutné dodať, že túto knihu si užije asi naozaj iba prvotriedny priaznivec literatúry. 

"Nájomné sa už niekoľko desaťročí nezvýšilo, asi naň pozabudli. Býval tu so svojou papierovou rodinou vo vitrínach s mliečnym sklom, takto ju chránil pred svetlom a prachom. Knihy od neho vyžadovali, aby ich čítal stále dokola. Tak ako perly túžia, aby ich ženy nosili, ba možno väčšmi - ako zvieratá, ktoré čakajú na pohladenie, lebo potrebujú cítiť, že ich má niekto rád. Carlovi sa zdalo, akoby slová v nich pozostávali z jeho vlastných buniek, i keď vedel, že to je skôr naopak, že za tých mnoho rokov sa slová v nich stali jeho neoddeliteľnou súčasťou, pretože ich takpovediac včítal do seba." (str. 32)

Ústredným hrdinom - ale nie jediným - je starý kníhkupec Carl, ktorý strávil celý život v spoločnosti svojich verných papierových priateľov. Prihovára sa im doma, sprevádzali ho v práci a venuje sa im aj po odchode do dôchodku. Čas je neúprosný a ani jeho niekdajší šéf už nesedí na svojej stoličke, ale prenechal ju svojej dcére. Tá si uvedomuje, že doba ide vpred, a snaží sa rodinný obchod pomaly, ale isto zbaviť starých návykov. Ujo Carl však patrí takpovediac k inventáru kníhkupectva Pri mestskej bráne a nemá srdce zbaviť sa ho ako nepotrebného nábytku. Carl tak každý deň prichádza do svojho známeho pôsobiska, pobalí si do batôžka knihy a vydáva sa na cestu po okolí, aby ich rozniesol čítaniachtivým obyvateľom. Má rád svoju rutinu - vychodené chodníčky, známe tváre, ktorým prisudzuje identity knižných hrdinov, i mačku s (ne)príznačným menom Pes, čo sa mu zavše obšmieta okolo nôh. Zlom nastane, keď sa mu do roznášania kníh nanominuje dievča s nekonečnou zásobou otázok a s ohromným nadaním vytrhnúť ho z konceptu. Deväťročná Saša má nielen bujnú fantáziu, ale i tendenciu nebrať nie ako odpoveď. Preto si nič nerobí z Carlovho odmietania a stane sa jeho vernou spoločníčkou na potulkách, ktoré sa razom menia na pestré rozhovory, vzájomné spoznávanie a odovzdávanie si medzigeneračných skúseností. V tomto smere je knižka Starec a more príbehov naozaj vydarená, no osobne mi v príbehu prešpikovanom odkazmi na literárne klenoty predsa len čosi chýbalo, akoby nemal potrebnú iskru. Boli tu síce náznaky humoru, plynúceho najmä z vekového rozdielu protagonistov, ale občas mi pripadali silené. Rovnako to bolo aj v prípade jednotlivých adresátov kníh, ktorí mali byť zaujímaví pre svoju bizarnosť, ale pôsobili na mňa nechcene parodicky. A samotný Carl? Ak bolo autorovou snahou spraviť z neho nový kult, akým je napr. storočný starček, muž menom Ove či ďalší, žiaľ, nepodarilo sa. Carl totiž vyznieva smutne, až tragicky, namiesto pochopenia vo vás vyvolá skôr ľútosť a dojem z knihy je v závere preto dosť rozpačitý... 

Carsten Henn (zdroj: Amazon)

"Keď si bral kabát z vešiaka, zrak mu padol na kôpku kníh ležiacich na skrinke v predsieni, ktoré musí vrátiť do knižnice. Všetko samé detské knihy, v ktorých hľadal Sašu. Tak veľmi túžila po nejakom mene, no on ho stále nemohol nájsť. Žiadne dievča z knihy sa na ňu nepodobalo. Možno je v jej prípade na meno už neskoro, lebo Sašu príliš dobre pozná. Prezývka podľa literárnej postavy jej totiž ako korzet, ak sa osobnosť človeka vyvíja, tak ako má, v istej chvíli z neho jeho nositeľ vyrastie. Ako motýľ, ani toho nemožno napchať do zámotku." (str. 138)

Nechcem však, aby moje riadky vyzneli priveľmi kriticky. Carsten Henn využíva samé skvelé nápady, motívy zo sveta klasických diel sú samy osebe pútavé a originálne, len mi nesadol štýl a atmosféra knihy, čo sa v rukách iného čitateľa môže diametrálne zmeniť. Veď kníh ako Starec a more príbehov nie je na pultoch veľa a každý podobný pokus vítam. Výhodou románu je napriek spomenutým pokrivkávaniam nesporný fakt, že vás inšpiruje siahnuť aj po starších kúskoch, oživí náklonnosť k titulom, ktoré mnohí poznajú len zo stránok učebníc, a rozšíri vaše poznatky. A okrem toho, zbližovanie starca a dievčatka je ako stvorené na utuženie vzťahov v nadchádzajúcom sviatočnom období :-)

Originálny názov: Der Buchspazierer
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Petrikovičová
Počet strán: 232

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Hra na vinu a nevinu

Julia Heaberlinová patrí k spisovateľkám, ktoré dospeli k svojmu žánru prirodzenou profesionálnou cestou. Skôr než sa pustila do beletrie, pracovala vo viacerých prestížnych printových médiách, kde editovala skutočné kriminálne príbehy, vrátane série vrážd mladých dievčat pochovaných v texaskej púšti. Zdrojov pre svoj román mala teda požehnane, skúsenosti s písaným slovom mohla takisto rozdávať plným priehrštím, a tak bolo zrejme iba otázkou času, kedy ich pretaví do strhujúcich psychotrilerov. Papieroví duchovia síce nie sú jej debutom, ale sú jej prvou knihou, ktorú som mal možnosť si prečítať. A vyzerá to tak, že nebudú poslednou. Ak sú totiž aj zvyšné Juliine diela také vydarené, bola by škoda nesiahnuť po nich. Minimálne tento román je totiž originálnym čítaním a akýkoľvek invenčný prvok v pomerne ustálenom žánri rád uvítam. 

"Okrem Rachel som si s Carlovými fotografiami spojila desať prípadov nezvestných dievčat. No kvôli uskutočneniu svojho plánu som ich zoznam skresala na tri. Bolo to ťažké, lebo ich oči akoby ma prosili a vyzývali, keď som sa pozerala na fotografie. Vybrala som si tie rodiny, ktorých žiaľ ma zasiahol najviac. Tieto dievčatá - odložené prípady - predstavujú moju jedinú nádej, ako pohnúť Carlovým svedomím. Musím sledovať ich príbehy, lebo v Rachelinom prípade žiadny príbeh nie je. Neexistuje žiadna značka na mape. Nikto si nespomína, či v to ráno videl dievča na striebornom horskom bicykli." (str. 56-57)

V prvom rade je rozdiel v tom, že v centre sú "civili" a nie vyšetrovateľský tím, čím sa nielen značne zužujú možnosti hrdinky dopátrať sa pravdy, no zároveň nie je obmedzovaná pravidlami a riadi sa iba vlastným kódexom. A ten je hnacím motorom príbehu, pretože ju privedie na cestu s nejasným koncom, odkiaľ sa možno nie všetci vrátia v plnom zdraví. A najmä živí... Autorka siahla takisto po pomerne odvážnom motíve - na roadtripe sledujeme v podstate dve postavy, ktoré nevzbudzujú veľké sympatie. Bežný čitateľ teda nemá veľa možností vcítiť sa do nich, hoci ich môže aspoň pochopiť. Teda... minimálne protagonistku, ktorá sa podujme zistiť, či je starec Carl skutočne zodpovedný za smrť jej sestry Rachel. Pod falošnou zámienkou ho vezme z ústavu pre ľudí postihnutých demenciou a vydáva sa sa s ním v aute pátrať po tragických otázkach minulosti. Nemenej zaujímavým faktom je, že rozprávačka odmieta prezradiť svoje meno, čím vo vás vyvoláva zvedavosť. Je to iba jej snaha chrániť si totožnosť, alebo na vás v závere číha nejaké nečakané prekvapenie? Takže na jednej strane tu máme odhodlanú ženu, ktorá unesie zmäteného starého muža, a na druhej kedysi významného fotografa, ktorého obvinili z niekoľkých vrážd, ale nič mu nedokázali... Paradoxne, postupne som si viac obľúbil Carla, pretože svojím občas nechceným humorom a záhadnosťou dodáva príbehu správny šmrnc. V tomto smere sa Julii Heaberlinovej podaril naozaj husársky kúsok. Mohol by byť ten naoko naivný a milý chlap v skutočnosti sadistickým sériovým vrahom mladých žien? Obalamutila ho vlastná pamäť natoľko, že si nespomína na svoje zločiny? Alebo je pravda kdesi celkom inde? Sústrediť dej len na dve postavy je náročné, ale autorke sa darí udržať mieru pútavosti. Príbeh priebežne, samozrejme, rozšíria aj vedľajšie postavy, ale väčšinou sa zdržia iba krátko a nezanechajú väčší dojem. Napomáhajú však doplneniu zložitej mozaiky, ktorú sa hrdinka usiluje poskladať. No vopred vás upozorňujem, že ak si budete zhruba v polovici knihy myslieť, že ste odhalili kriminálne súvislosti, majte sa na pozore. Je možné, že ste len sadli autorke na lep :-)

Julia Heaberlinová (zdroj: CrimeReads)

"Violet Santana mala blond vlasy a sladkú, milú tvár, ale obracal sa mi žalúdok, keď som videla jej zranenia asi pred dvoma rokmi, keď som natrafila na jej starý prípad. Na internete som si ho predtým nevšimla, lebo jej smrť vyhlásili za samovraždu. Spomenula som tú hroznú možnosť pred jej rodičmi do telefónu: Nemohla byť Violet obeťou nejakého vraha? Vôbec tom neuvažovali. Smrť ich dcéry vraj bola Božia vôľa, osud. Súčasť Božieho plánu, že vošla do vody a navždy zmizla. Bolo to napísané, skôr ako sa narodila. Keď som sa nimi porozprávala, mala som lepšiu predstavu o tom, prečo sa ich dcéra opíjala." (str. 218)

Text je rozdelený na krátke kapitoly, navyše doplnené o fotografie, čím získava na autentickosti a viete si lepšie predstaviť všetky okolnosti aj porozumieť motivácii hrdinky. Vizuálnym spracovaním prekračujú Papieroví duchovia rámec knihy a majú väčšiu šancu, že si na nich spomeniete aj po dlhšom čase. Nechápem, ako mohol tento psychotriler uniknúť mojej pozornosti, keď pred troma rokmi vyšiel. Je síce otázne, či Lindeni siahne aj po preklade iných Heaberlinovej kníh, ale po prečítaní tejto by som rozhodne nebol proti!

Originálny názov: Paper Ghosts
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Narušenie krehkej magickej rovnováhy

Urban fantasy je čoraz vyhľadávanejším subžánrom fantastiky, ktorý v sebe spája reálny svet s prvkami mágie, a tým snáď podnecuje fantáziu čitateľa ešte viac než úplne nové prostredia. Kto z nás, večných rojkov, sa nezamýšľal nad tým, či predsa len neexistuje za neviditeľnou oponou čosi viac ako bežná skutočnosť? Ben Aaronovitch rozohral pomerne náročnú hru, keďže sa svojím osobitým rozprávačským štýlom nemusí trafiť do vkusu väčšinového čitateľa. Odchovanci Terryho Pratchetta, Neila Gaimana či dokonca J. K. Rowlingovej, zvyknutí na dynamický dej, živý jazyk a vygradovaný dej, môžu ostať mierne rozčarovaní. Rieky Londýna majú totiž trefný názov, aj čo sa týka celkovej atmosféry. Príbeh plynie pokojne, nikam sa nenáhli, ale postupuje rovnomerne od prameňa až po ústie. 

"Likvidácia rodiny, v ktorej figurujú charizmatickí bohatí ľudia, musela byť pre každého šéfredaktora reportážou snov. Len čo rozobrali desivé detaily, mohli reportáž rozšíriť na otázku, čo tragická smrť rodiny Coopertownovcov vypovedá o našej spoločnosti a že taká tragédia je obvinením modernej kultúry/svetského humanizmu/politickej korektnosti/situácie v Palestíne - nehodiace sa prečiarknite. Jediné, čo by mohlo takú reportáž vylepšiť, by bola účasť peknej blonďavej policajtky. A ešte by som dodal, že ju samu vyslali na nebezpečnú misiu. Kládli by otázky a odpovede by ignorovali." (str. 81)

Ústredná postava čarodejníckeho učňa síce zaváňa inšpiráciou v inej kultovej sérii, ale Peter Grant kráča vlastnou cestou a pohybuje sa v odlišnom svete, hoci tiež na pomedzí s tým naším. Vždy je pre čitateľa výhodné, keď prvky magického prostredia objavuje spolu s hrdinom, ako je to aj v tomto prípade. Peter chcel byť policajtom, no zachovanie čarovnej rovnováhy je nemenej dôležité ako chytanie páchateľov trestných činov. Nakoniec však nie je ďaleko od svojho niekdajšieho cieľa, pretože aj za oponou kúzel je nutné vyriešiť brutálnu vraždu. Kombinácia učenia, detektívky a nove mytológie znie ako veľké lákadlo. Román Bena Aaronovitcha ním v podstate aj je, i keď som mal miestami problém zorientovať sa v množstve motívov a odbočiek. Neviním za to len autora, priznávam, mohol som sa viac sústrediť :D Tým vás chcem iba upozorniť, že nejde o povrchné čítanie, ale vyžaduje si vaše väčšie zapojenie. Autor nepodceňuje adresátov svojho textu a nič im neuľahčuje. S pokojom Angličana vám predostrie konflikt medzi riečnymi bohmi, ktorý môže viesť k domino efektu a zrútiť krehký stav v meste. Páči sa mi, že príbeh nie je jednoliaty, ale popri línii s nadprirodzenými bytosťami a zabudnutými rituálmi sa k slovu dostáva aj vzťahová rovina. Nijako však nenarúša hlavný námet, skvele sa dopĺňajú a predstavujú pevný základný kameň celej série. Aj to je zrejme dôvod, prečo sa autor nenáhli, je si dobre vedomý, že na vyrozprávanie všetkých súvislostí bude mať ešte dosť času i priestoru. Preto verím, že Rieky Londýna okrem pokojného toku ukážu aj svoju dravšiu, rozbúrenejšiu podobu. Neraz som mal totiž dojem, že už-už dôjde k nejakej dramatickejšej udalosti, no napokon sa ukázalo, že sa mýlim. Nazdávam sa, že príbehu by prospelo svižnejšie tempo, ale keďže ide o prvú Aaronovitchovu knihu, ktorú som čítal, je dosť možné, že je to jednoducho jeho štýl, a musím sa naň teda iba správne naladiť. No hoci sa nebudete pri čítaní triasť od napätia ani nahlas smiať, väčšinu času vám nezmizne z pier slabý úsmev. Veľkou devízou textu je suchý britský humor, množstvo spoločensko-kultúrnych narážok a trefných komentárov. Vtipné postrehy sa našťastie nestrácajú v preklade, za čo patrí pani prekladateľke Oľge Kralovičovej môj obdiv. Spracovať román tohto typu musí byť skutočná výzva.

Ben Aaronovitch (zdroj: ENWorld.org)

"Pred človekom s ručnou zbraňou môžete začať utekať, najmä za nepriaznivých svetelných podmienok a za predpokladu, že nezabudnete kľučkovať a dostatočne rýchlo zväčšujete priestor, ktorý musí strelec pokrývať. Nehovorím, že ma taká možnosť nelákala, ale keby som v tej chvíli vzal nohy na plecia, strelcovi by nič nezabránilo urobiť pár krokov a streliť Nightingala do hlavy. Bol som vycvičený strelcov upokojovať a pritom pomaly cúvať; hovorom nadväzujete kontakt a sústredíte pozornosť podozrivého na seba, aby sa civilisti mohli dostať do bezpečia." (str. 254)

Ďalšou výhodou Riek Londýna sú náznaky, čo nás môže čakať v budúcnosti. Znalci fantastiky majú sériu už pravdepodobne prelúskanú, ale nováčikovia ako ja stále netušia, čo príde. Osobne by som sa rád dozvedel napríklad niečo viac o Petrovom pôvode alebo o minulosti inšpektora Nightingala. Takisto verím, že postupne vypláva na povrch aj jasnejšia motivácia niektorých postáv, prípadne že príbeh získa celistvejší nádych a nebude pôsobiť tak zmätočne. Žánrový mix je síce čitateľsky príťažlivý, ale ide o náročný spisovateľský oriešok. Ešteže je Londýn takým vďačným zdrojom rôznych motívov, mýtov a budovania tajuplnej atmosféry. 

Originálny názov: Rivers of London
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rieky Londýna)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.