Začiatok série, ktorá vás udrží v strehu

Robert Bryndza je zabehnutý britský autor, ktorý je dobre známy aj na Slovensku. A to nielen vďaka kriminálnej sérii s Erikou Fosterovou, ale aj kvôli romantickým komédiám. Práve tie ma priviedli k čítaniu jeho románov a musím povedať, že poloha vtipného spisovateľa s trefnými dialógmi a bizarnými situáciami mu sadla. Preto som bol zvedavý, ako sa prejaví na poli trileru. Prvé diely s Erikou som prepásol, a tak sa mi ťažko naskakovalo na idúci vlak. Keď sa k nám však pod hlavičkou vydavateľstva Lindeni dostala prvá časť zbrusu novej série, neváhal som ani sekundu. A urobil som dobre. Deväť brestov je síce kriminálkou nevybočujúcou zo zaužívaných pravidiel, no zaujme vás svojou hrdinkou a spôsobom rozprávania. 

"Nože! Prečo som si nespomenula na nože? pomyslela si. Zvrtla sa a rozbehla sa do obývačky, ale potkla sa a pristála na telefóne, až jej vyrazilo dych. Prevrátila sa a pokúsila sa vstať, ale už na ňu skočil. Vrazil jej do tváre, márne kopala a metala sa, aj tak ju odvliekol do spálne a hodil ju na posteľ. Hlavou narazila do čela postele a pred očami sa jej zjavili hviezdičky. Župan mala rozhalený a pod ním bola nahá. Vyliezol na ňu, tvár mal zamazanú od krvi, až mu sčerveneli očné bielka a jeho úsmev pôsobil ešte šialenejšie." (str. 31)

Kate Marshallová sa ako hrdinka predstavuje vo veľkom štýle. Úvod nás zavedie do obdobia pred pätnástimi rokmi (1995), keď sa jej podarilo odhaliť totožnosť vraha z Deviatich brestov. Lenže daň za to bola privysoká a odvtedy sa potýka s následkami. Väčšinou sú to muži-detektívi, ktorí čelia démonom v podobe alkoholu či rozpadnutých rodinných vzťahov, vidieť v tejto podobe ženu je na jednej strane osviežujúca zmena, na druhej to pôsobí oveľa emocionálnejšie, keďže Kate sa sotva vedela postarať o vlastného syna. Obavy o Jakea sa vystupňujú aj v roku 2010 - ktosi totiž napodobňuje vraha Petra Conwaya a Kate sa trápi myšlienkou, že by mohol ísť z pomsty aj po nej a jej synovi. Ide však naozaj o napodobiteľa? Alebo nebodaj kedysi posadili za mreže nesprávnu osobu? Otázok je viac než odpovedí a aby prišla veci na koreň, púšťa sa do súkromného vyšetrovania aj so svojím univerzitným asistentom Tristanom. Ide o vydarenú dvojicu, chémia medzi nimi je výborná a skvelo sa dopĺňajú. Kate síce nemusí niektorým čitateľom prirásť k srdcu kvôli jej pokleskom, no postupne určite ocenia jej kvality.

Robert Bryndza

"Layla Gerrardová pocítila v celom tele pulzujúcu bolesť asi ako stav po opici skombinovaný s dehydratáciou. Bola v úplnej tme a pozerala do nej tak uprene, až mala pocit, že jej oči vypadnú z jamôk. Už niekoľkokrát sa prebrala v tme a pokúšala sa z toho nejako vysomáriť. Bola silná a vždy sa nazdávala, že by sa vládala pobiť s hocikým, ale toto sa odohralo príliš rýchlo. Muž bol oblečený v čiernom. Zazrela vlnenú lyžiarsku masku, ale všetko len na okamih." (str. 181)

Po prečítaní Deviatich brestov musím uznať, že Robertovi Bryndzovi pristane aj temnejšia stránka. Využíva vševediaceho rozprávača, čo je v tomto prípade vítané. Môžeme tak sledovať viacero uhlov pohľadu - Katin, Petrov aj vraha-napodobiteľa. Čo sa Kate týka, napriek jej neľahkej situácii pri kontakte s inými ľuďmi nepôsobí problematicky. Podvedome som očakával, kedy nastane okamih jej výbuchu, ale nemožno jej uprieť cit pre diplomaciu a rozvahu. Hoci istý posun v jej správaní je azda možné očakávať, predsa len ide iba o prvý diel série a ako sa zdá, autor si pre Kate pripravil ešte nejedno prekvapenie. Deväť brestov v sebe ukrýva viacero rovín, čomu zodpovedá aj obálka slovenského vydania. Na prvý pohľad jednoduchá, ale akonáhle sa vám kniha ocitne v rukách, prehovorí k vám detailnejším spracovaním. Robert Bryndza otvoril priestor pre zaujímavé príbehy, tak doň neváhajte vstúpiť.

Originálny názov: Nine Elms

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kate Marshallová)

Preklad: Vladislav Gális

Počet strán: 406

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Najsilnejšie príbehy píše sám život

Príbehov z obdobia druhej svetovej vojny je dnes na pultoch kníhkupectiev ako maku a niekedy je ťažké vyselektovať ten, ktorý si vás podmaní na dlhý čas. Vydavateľstvo Tatran je v tomto smere zárukou kvality, jeho produkcia je postavená na tituloch ponúkajúcich silný čitateľský zážitok. Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu je skutočným príbehom rodinnej lásky, ktorú nezničila ani vojna. Názov je viac než trefný, ale ani zďaleka nevystihuje všetko - pripravte sa na poriadne dojemnú i napínavú cestu, ktorú absolvovali Gustav a Fritz Kleinmannovci z Rakúska cez Buchenwald až po Osvienčim.

"Greuelov bič zasvišťal a dopadol Gustavovi na tvár, až ho odhodilo. Gustav zodvihol ruky, aby si chránil hlavu, a bič ho nemilosrdne šľahal po prstoch. Zohol sa a údery mu dopadali na chrbát. Keď sa zrútil na zem, Greuel si vylial hnev na ostatných mužoch. Behal okolo nich a mlátil ich do krvi. Keď sa vybúril, opäť sa obrátil na Gustava, dychčal od námahy. "Ty si predák, žid," fučal. "Požeň svoje zvieratá, nech pracujú rýchlejšie. Tento priestupok budem hlásiť." Ďalší deň sa to zopakovalo - Gustav a jeho muži dostali bitku za to, že nepracujú dostatočne usilovne." (str. 125)

Po prvé - takéto reálne príbehy by nikdy nemali vzniknúť! Je hrozné uvedomiť si, že sa čosi také odohrávalo len pár desaťročí pred nami. A po druhé, keď už k nim došlo, je len dobré, že k ich prerozprávaniu pristupujú autori ako Jeremy Dronfield. Svoju vášeň pre históriu (vyštudoval archeológiu) využíva pri písaní literatúry faktu, ale v prehľade jeho diel nájdeme napríklad aj kriminálky. Kniha Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu je príkladom, ako sa dá skĺbiť viacero žánrov do jedného fascinujúceho celku. Nájdu si v ňom čosi pre seba fanúšikovia dejín, životopisov, rodinnej drámy, spoločenského románu aj trileru. A nad tým všetkým vyčnieva neustávajúca otázka, čo by sme robili na mieste dotyčných ľudí my? Ako by sme zachovali tvárou v tvár zlu, ponižovaniu a zúfalstvu? Kleinmnannovci boli obyčajnými rakúskymi židmi, kým ich režim neoznačil za nepohodlných a nesnažil sa zbaviť ich podstaty existencie. Lenže oni sa nevzdali a bojovali proti zbraniam a utláčateľom svojimi vlastnými metódami - láskou, vierou a nádejou. Atmosféra neistoty a strachu z budúcnosti sa "krásne" ukazuje už v úvode, keď je Viedeň "zasnežená" bielymi letákmi agitujúcimi v prospech anšlusu. Tiesnivé pocity pokračujú až do konca príbehu, zahŕňajúceho aj osudy ďalších členov rodiny - matky, brata a dvoch sestier. Gustav Kleinmann si počas celých útrap tajne viedol denník, na ktorého základe je kniha postavená, a tak sa najviac dozvedáme, prirodzene, práve o ňom.

Rodina Kleinmnanovcov (prebraté z dailymail.co.uk)

"V ten deň prišlo do Brezinky okolo pätnásťtisíc židov, presný počet zavraždených sa už nikto nedozvie, pretože nikoho z nich, mŕtveho či zotročeného, nikdy nezaregistrovali ako osvienčimského väzňa, ani mu nepridelili číslo. Ani tí, ktorých poslali pracovať, nemali žiť dlho. Bol to začiatok monštruóznej eskalácie násilia, ktorá v Osvienčime ako vyhladzovacom tábore dosiahla vrchol - alebo skôr dno." (str. 210)

Žiadny fiktívny film či kniha nenahradí pocit autentickosti, aký sa vás zmocní pri čítaní Chlapca, čo nasledoval otca do Osvienčimu. A hoci nejde o beletriu, ale skôr reportážne spracovanie daných udalostí, cítiť pritom rovnaké napätie a gradáciu. Osudy rodiny Kleinmannovcov vám nebudú ľahostajné a budete pociťovať oprávnené rozhorčenie nad praktikami nacistov a ich posluhovačov. Pretože - Jeremy Dronfield sa nevyhýba ani tejto téme - mnohí boli ochotní prezliecť kabát len pre lepšie zaobchádzanie. V knihe sa dočítate aj o pokusoch utiecť z tábora, o vzbure voči esesákom či o nových priateľstvách, ktoré držali ľudí pri živote. Mám chuť napísať, že Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu je príbeh o utrpení, ale napriek tomu - či práve preto - vo vás zanechá obrovský dojem. Možno si budete chcieť tak ako ja vyhľadať ďalšie informácie. Autor uvádza v závere aj množstvo odkazov, ktoré dovysvetľujú dianie alebo slúžia len na uvedenie zdroja. Táto kniha by sa mala dostať do rúk čo najväčšieho množstva čitateľov, a to tak pre svoju informačnú, ako i myšlienkovú hodnotu.

Originálny názov: The Boy Who Followed His Father into Auschwitz
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 325

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Ľudská temnota ešte nikdy nebola taká desivá

Psychotrilerov o sériových vrahoch je na našom trhu ako maku. Ľudia radi prenikajú za oponu svojho pokojného života, strach z nepoznaného nás drží v strehu a vyvoláva príjemné zimomriavky. V čom sa Chris Carter odlišuje od iných autorov na poli daného žánru? Už len tým, že jeho príbehy nie sú čistým produktom jeho fantázie. Carter totiž vyštudoval psychológiu a kriminálne správanie a istý čas sa pracovne venoval práve sériovým vrahom a zločincom odsúdeným na doživotie. Svoje skúsenosti teraz využíva pri písaní mrazivých trilerov, ktoré si rozhodne neberú servítku pred ústa. Nie sú určené citlivým povahám, no napriek tomu - alebo práve preto - patria k tomu najlepšiemu. 

"Nedokázal pustiť z hlavy tú ženu bez tváre. Vždy, keď zatvoril oči, uvidel vyrezaný symbol na jej zátylku a cítil prenikavý zápach, ktorý sa z nej šíril. Deje sa to znovu? Je to ten istý vrah? A ak áno, prečo zase začal zabíjať? Otázky sa rojili ako na bežiacom páse, Hunter však vedel, že odpovede zďaleka nebudú nasledovať takým rýchlym tempom." (Dvojitý kríž, str. 65)

Prostredie Los Angeles, v ktorom sa séria odohráva, tvorí pekný kontrast temným zákutiam ľudskej duše. Hlavný hrdina, detektív Robert Hunter, je osamelým vlkom, v čom mi pripomína Harryho Boscha (rovnako ako dejiskom). Dvojitý kríž, úvodný diel série, vás vtiahne od samého začiatku. Chris Carter totiž stavia svoj román na epickosti a vystačí si aj bez nadbytočných opisov či vnútorných monológov. Som rád, že sa dozvieme niečo aj o Hunterovej predchádzajúcej činnosti, čo je nevyhnutné vzhľadom na prepojenie s jeho starším prípadom. Brutálne zavraždená žena má totiž na tele vyrezaný znak nápadne podobný tomu, ktorý po sebe zanechával iný zabijak. Hunter mal pred časom pochybnosti o identite obžalovaného a teraz ešte vzrástli. Prirodzene inklinuje k myšlienke, že páchateľa vedú náboženské motívy, čo mi zas pripomenulo niektoré filmové kúsky, ako napr. triler Sedem. Dvojitý kríž navodzuje atmosféru, ktorá vás miestami prinúti zdvihnúť zrak od knihy, ak kdesi v dome či byte začujete nečakaný zvuk. Triler prechádza až do hororu, najmä v scénach mučenia. Ale aj to je devíza románu - nenahliadnete iba do mysle detektíva, ako to býva prakticky v každej kriminálke, ale aj do tej vrahovej. Napokon, keby Chris Carter nevyužil všetky svoje znalosti, bolo by to na škodu veci.

"Majiteľ obchodu využil príležitosť, keď sa obaja lupiči na okamih nesústredili naňho, a pohotovo vypálil na toho, ktorý stál bližšie k dverám. Strela z brokovnice zasiahla muža rovno do hlavy a vymrštila ho do vzduchu. Črepy skla zo zdemolovaných dverí sa rozleteli ako ľadové krúpy. Keď druhý maskovaný muž videl, ako bezhlavé telo jeho parťáka dopadá na zem, prepadol panike. Dvakrát vystrelil na majiteľa, skôr než ten stihol obrátiť zbraň proti nemu, obe guľky trafili cieľ do brucha. Majiteľ obchodu sa zapotácal, ale stále mal dosť času aj sily stisnúť ešte raz spúšť." (Dvojitý kríž, str. 247)

Hunter nerieši krvavý prípad, samozrejme, sám, ale má partnera v podobe nováčika Carlosa Garciu, ktorý predstavuje akýsi protiklad voči hlavnému detektívovi. Garcia je mladý, zapálený, ženatý a odhodlaný dokázať svoje kvality napriek prvotnému odmietaniu zo strany ostrieľaného vyšetrovateľa. Dvojica sa predstavuje aj v druhej časti pod názvom Kat - tá pokračuje v nastolenej atmosfére i kvalite a je rovnako pútavým čítaním. I tu sa vyskytuje motív súvisiaci s náboženstvom, ba v ešte väčšej miere. Ide totiž o prípad kňaza, ktorého ktosi pripravil o hlavu (doslova, nie obrazne) a namiesto nej umiestnil hlavu psa. Spočiatku nasvedčuje všetko tomu, že ide o zvrátený rituál, kým sa na scéne neobjaví ďalšia podivná mŕtvola, ktorú s prvým prípadom spájajú len krvavé čísla... Dvojici detektívov sa hľadá motív dosť ťažko, pretože každou vraždou sa mení páchateľov modus operandi. Na pohľad obete nespíja nič okrem bolestivej brutality. Až keď im dôjde, že vrah využíva ich najväčší strach, odhalí sa pred nimi krutosť celého prípadu. Nenávisť Kata, ktorý využije vašu dôveru a strach, aby vám pripravil najhorší možný odchod z tohto sveta, je hnacím motorom príbehu, čo graduje každou jednou kapitolou.

"Sídžej s Martinom mali pravdu. Zápach bol silnejší a odpornejší s každým krokom. Došli k posledným dverám a vstúpili do toho najhoršieho sna. Obrovská miestnosť bola zariadená pohodlnými pohovkami a moderným nábytkom. Mike Brindle a ďalší traja forenzní technici sa v nej sústredene venovali svojej práci. Huntera začalo páliť v očiach. Nebol si istý, či to spôsobil ten odporný zápach, z ktorého napínalo, alebo to, na čo sa práve díval. Garcia sa kŕčovito trhal, snažil sa potlačiť nevoľnosť, ale príšerný smrad v kombinácii s ohavnou scénou, ktorá sa mu v tej chvíli naskytla, boli naňho príliš. Rýchlo sa vytackal z miestnosti a vyvracal sa hneď za dverami." (Kat, str. 133)

Vydavateľstvo Aktuell vie pracovať s kvalitou, čo sa odráža v celkovom prístupe k daným knihám - od obálky cez preklad až po technickú stránku. Obálky sú primerane "psycho", románom pristane aj väčší formát. Text je rozdelený do kratších kapitol, čo mu dodáva dynamiku, ja osobne navyše preferujem práve takúto kompozíciu, pretože po knihe môžem siahnuť, aj keď mám na čítanie menej času. Ako som už spomenul, Chris Carter dbá na stupňovanie deja a napätia a strhujúce finálne je v obidvoch prípadoch čerešničkou na torte. Chuť im dodávajú najmä ústredné postavy, ktoré sú jadrom každej série, v tomto smere nie je autorovi čo vytknúť. Hunter a Garcia si získajú vaše sympatie, pretože na jednej strane sa ovplyvnení krutosťou sveta, no na druhej si dokážu zachovať ľudskosť a empatiu. Garcia ako nováčik, prirodzene, trochu za Hunterom zaostáva, ale verím, že v ďalších častiach sa jeho schopnosti prejavia v čoraz väčšej miere. A nad nimi kraľuje nová veliteľka s ostrými lakťami - síce nemá až toľko priestoru, ale dokáže si pre seba ukradnúť každú scénu. Aj tu sa prejavuje Carterov talent, žiadna postava nie je len do počtu, každá má v deji svoju nezastupiteľnú úlohu. Séria s Robertom Hunterom zaznamenala kolosálny nástup a dúfam, že nastolenú latku len tak ľahko nepodlezie.

Originálne názvy: The Crucifix Killer, The Executioner
Príslušnosť k sérii: Robert Huunter (1. a 2. diel)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 376 + 432

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

 

Čo sa deje za zatvorenými dverami?

Osemnásť kníh reflektujúcich medziľudské vzťahy naprieč generáciami a Katarína Gillerová dokáže vždy prísť s niečím novým. Nečudo, že patrí k našim najúspešnejším autorkám. Jej romány rozhodne nepatria do "červenej knižnice", hoci láska je u nej pevným motívom. Katkine príbehy sa zameriavajú na široké spektrum prejavov charakteru, neunikne jej žiadny neduh a prejavuje sa nielen ako zručná rozprávačka, ale aj znalkyňa ľudského vnútra. Iba trochu lásky je ďalší exemplárny titul, kde autorka zúročuje skúsenosti s poznaním človeka a pretavuje ho do príbehu detskej opatrovateľky Eugénie, ktorá však má za cieľ niečo celkom iné ako zárobok či dozeranie na neposedných potomkov.

"Zašla som ešte niekoľko krokov ďalej a rýchlym pohľadom prešla po okolitých domoch. Potom som sa otočila a vybrala sa späť k nášmu domu. Keď som prechádzala okolo auta, nenápadne som z vrecka vysunula ruku a kľúčom som prešla po zadných dverách. Ryha bola dlhá a hlboká, rovnako ako množstvo rýh predtým na iných miestach auta. Auta vraha. Nenávisť v srdci sa mi zmiešala s ľútosťou. Sestra by mala radosť, celé roky sme to robili spolu, raz za čas, aby to nebolo príliš nápadné a vyzeralo to na náhodu." (str. 18 - 19)

Ako je u Katky Gillerovej zvykom, aj tentoraz zasahuje príbeh do niekoľkých desaťročí a je okorenený záhadou spojenou s rodinnými väzbami. Eugénia si ako hlavná hrdinka rýchlo získa vaše sympatie, najmä vďaka nadhľadu a trefným hodnoteniam pestrej palety rodín, kde pracuje. Ide o rôzne mladé páry, ktoré síce patria k majetnejšej vrstve, no potýkajú sa s problémami ako všetci iní - málo spoločne stráveného času, možná nevera, stereotyp... Eugénia ako pomocníčka mamičiek nahliada za oponu cudzích vzťahov a pátra po odpovediach na otázky ohľadom svojej sestry. Aj ona pracovala ako opatrovateľka, no keď otehotnela, zmizla. A je na Eugénii ako jedinej blízkej príbuznej, aby vypátrala dôvody jej náhleho odchodu aj identitu otca dieťaťa. Indícií, že by mohlo ísť o niektorého z manželov, je viacero, ale Eugénia postupne spoznáva ďalších teoretických "vinníkov" a popri tom sa zamotáva aj do vlastných citov. Nedeliteľnou súčasťou deja sú aj jej priatelia, ktorí tvoria príjemný kontrast s často povrchnou atmosférou výstavných bytov a domov. Je zaujímavé sledovať, kam sa posunuli vo svojich životoch z časov, keď ako žiaci základných škôl žili na jednom sídlisku a pomaly spoznávali kontúry reálneho sveta.

"Ľutovala som, že moje staré topánky mama vyhadzovala. Aj keď boli zodraté, aspoň by Emku netlačili. Pomohla mi Sabina, u nich sa nevyhadzovalo nič, a tak sa sestrine nohy nemuseli tlačiť v tesných topánkach. Občas som pozorovala Vilmu a rozmýšľala, čo by ju napĺňalo šťastím. V jej živote sa nenašiel muž, ktorý by si ju vzal. Bolo spokojná vtedy, keď žila v Bratislave? Ani tam nebola priveľmi spoločenská, podľa toho, ako sme ju poznali, nikam nechodila, iba občas s nejakou kolegyňou do divadla." (str. 182)

Ako vidno aj z úryvku, stačí zopár viet a prejaví sa Katkin cit pre rôzne charaktery. Čo postava, to iný osud. Je radosť vidieť, ako si dokáže hravo poradiť s množstvo postáv, ktoré nie sú len menami na papieri, ale odrazom komplexných osobností. Až sa zamýšľate nad tým, či skutočne nejde skôr o reálne osudy ako autorkinu fantáziu. Iba trochu lásky je román, ktorý pohladí dušu každého romantika s kvapkou nostalgie. Nielenže vám skráti predlžujúce sa večery, ale navyše vás môže ľahko prinútiť zaspomínať si na vlastné detstvo a niekdajších kamarátov. Aspoň v mojom prípade to tak bolo :-) Oceniť musím aj motív pátrania po identite otca, Katka Gillerová sa krásne pohrala s očakávaniami čitateľa, aj ja som jej sadol na lep. Moje tipy išli niekoľkokrát mimo, s konečným odhalením som však bol nadmieru spokojný. A verím, že budete aj vy!

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Boj o život v temnote kanalizácie

Kniha Dievča v zelenom svetri je spomienkou na rok 1943, keď bola skupina Židov v poľskom Ľvove nútená v záujme záchrany života stráviť dlhé mesiace v podzemí mesta. Spracovaním a atmosférou mi pripomenula titul Klárina vojna, ktorú som čítal ešte počas vysokej školy, ale dojem z nej mi ostal až dodnes. Bol som prekvapený, keď som sa z tiráže dozvedel, že pôvodné vydanie Dievčaťa siaha do roku 2008, a rovnako aj z časového odstupu slovenského prekladu. Našťastie však vydavateľstvo Motýľ prinieslo knihu aj na náš trh a tak máme možnosť spoznať ďalších hrdinov, ktorí si zachovali charakter aj v neľudských podmienkach. Edícia vojnových príbehov tak medzi sebou privítala ďalšieho silného člena.  

"Nenápadne pokrútila zápästím na pozdrav, ak by som sa náhodou pozerala. Asi si pomyslela, že vojaci, ktorí strážia nákladiak, nič nepostrehnú. Jeden si ju však všimol. Rozzúrilo ho, že starká niekomu kýva. Že sa usmieva. Že je statočná. Preto ju surovo udrel pažbou pušky. Sesternica ju okamžite objala, aby ju utešila. To bolo naposledy, čo som ich videla." (str. 59)

Keby išlo o fikciu, musel by som s uznaním napísať o autorovom publicistickom štýle. Lenže príbeh Krystyny Chigerovej sú odrazom drsnej reality, ktorá vám vyvolá zimomriavky častejšie, ako by ste si mysleli. Možno by ste povedali, že sedemročné dievča nemôže pochopiť vojnu so všetkými jej príčinami a dôsledkami, no Krystyna sa prejavuje ako vnímavá, otvorená a citlivá dievčina, ktorej sa všetko bytostne dotýka. Odtrhnutá od domova, na cudzom, tmavom mieste, v nevedomosti, čo sa stalo s jej odvlečenými príbuznými. S rodičmi a mladším bratom spoznávajú odvrátenú stránku Ľvova a spolu s nimi aj my, čitatelia. Takmer pätnásť mesiacov strávených v kanalizácii sa musí na človeku podpísať, najmä v mladom veku, no Krystyna Chigerová spracovala danú skúsenosť a vyrozprávala ju ako poučenie z minulosti a výstrahu, aby sa niečo podobné už nikdy nezopakovalo. Nie je to však len jej príbeh, významnou súčasťou je aj ďalšia osoba - anjel v podobe katolíka a bývalého zlodeja Leopolda Sochu. Bez jeho pomoci a zásobovania nevyhnutným jedlom či liekmi by Chigerovci ani zďaleka nevydržali vo svojom úkryte tak dlho.

Krystyna Chiger

"Onedlho vyšlo najavo, že muž, ktorý zorganizoval útek do podzemia a ktorý sa vyhlasoval za nášho veliteľa, je veľký podliak. Otec neskôr skonštatoval, že ho to vlastne ani neprekvapilo. Ak mám byť úprimná, neprekvapilo to ani mňa. Ako všímavé a bystré dieťa som hneď od začiatku vycítila, že Weiss nie je dobrý človek. Bol nečestný a zákerný. V pivnici baraka opustil manželku a dcéru, keď sa báli zísť do kanalizácie. Teraz zase vyhlásil, že Sochovi nebude vyplácať dohodnutý podiel odmeny." (str. 144)

Dievča v zelenom svetri sú memoáre so silným posolstvom. Niekto by mohol namietať, že príbehov z druhej svetovej vojny je na našich pultoch už priveľa, ale ja si to nemyslím. Kvantita v tomto prípade kráča totiž ruka v ruke s kvalitou, navyše je v dnešnej dobe nutnosťou pripomínať rôznym spôsobom mladej generácii, čoho sú schopní narušenci s prázdnymi heslami, ak sa im poskytne moc. Krystyna Chigerová bola v čase okupácie len malým dievčaťom, no cez ňu sa dej rozvetvuje do príbehu o celej rodine, ba dokonca spoločnosti. Gradácia je badať na každej strane, rovnako ako stiesnenosť a stále prítomný strach. Zároveň sa však spolu s tým tiahne aj nádej v lepšie zajtrajšky a ľudí, ktorí majú úctu jeden k druhému. Pretože to je základ...

Originálny názov: The Girl in the Green Sweater
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 254

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Citlivé spojenie drámy a japonského mýtu

Patrick Ness sa preslávil predovšetkým v žánri young adult. Málokto dokáže skĺbiť reálny svet s nadprirodzeným s takou ľahkosťou a šarmom ako on. Novinka z vydavateľstva Lindeni Noc žeriava síce cieli na dospelejšie publikum, no je nutné podotknúť, že autor si zachováva svoj typický rukopis a dostanete presne to, čo očakávate. Symbolikou obohatený príbeh vychádzajúci z bežných životných skúseností, ktorý vás donúti pristaviť sa a zamyslieť nad vecami, čo neraz vnímame ako samozrejmosť. Patrick Ness je dôkazom, že morálne hodnoty a ľudskosť netreba pripomínať iba mladým na prahu dospelosti, ale aj tým skôr narodeným.

"Hoci sa Roy s Georgeom celkom zotavili, ich život visel na vlásku niekoľko neznesiteľných sekúnd, keď vedeli len to, že dvaja chlapci pravdepodobne boli pred bránou smrti a nebolo nič, čo by ktorýkoľvek z prizerajúcich sa dospelých mohol urobiť, toto bolo niečo, čo George úplne pochopil až v jedno popoludnie, keď Amanda, ktorá sa ešte stále učila chodiť, šla po chodníku pätnásť metrov pred ním a odrazu sa vrhla nabok a spadla z obrubníka medzi dve zaparkované autá a v momente mu zmizla z očí." (str. 53)

Ako vidno aj z úryvku, Patrick Ness ide proti prúdu jednoduchých, krátkych viet a balí svoje myšlienky do dlhých súvetí s viacerými rovinami. Jeho texty nútia čitateľa vnímať o niečo pozornejšie, nielen preto, že na konci vety nemusíte tušiť, čo stálo na začiatku, ale hlavne preto, aby vám neušli jemné nuansy jeho hlbokých zamyslení. Aj na banálnej udalosti dokáže nájsť niečo neopakovateľné, čím nám pripomína krásu ukrytú v  maličkostiach. Akoby išlo o Nessovu potrebu vypísať sa z množstva emócií, ktoré zmietajú jeho vnútrom. A taký je aj samotný George, štyridsaťosemročný hlavný hrdina, ktorému klope na dvere vyšší vek. Noc žeriava je o všetkom, čo vytvára náš život, všetky dobré i zlé udalosti, pamätné i letmé stretnutia, pominuteľnosť i večnosť umenia. Georgeov vzťah s Japonkou Kumiko môže čitateľ vnímať buď povrchne, alebo s náležitou analógiou s mýtom o žeriavej žene. Román sa nečíta ľahko, vidno, že Ness už neberie ohľad na cieľovú skupinu a nešetrí ju jasnými motívmi ani upokojujúcou predvídateľnosťou.

Patrick Ness

 "Pustia sa znovu tvoriť svet. Nazývajú ho svojím dieťaťom a tento žart nie je veľmi príjemný ani jednému z nich, zvlášť, keď sa opakovaním stáva pravdou. On chrlí lávu a tvorí nové planiny. Ona prináša ročné obdobia, aby ich rozložila, zasiala do nich semená a naplnila ich zeleňou. Ich pravidelný styk je zúrivý, a predsa neuspokojivý. Jeho ruky ju chcú páliť, premeniť ju na výbuch pary, a tie jej ho chcú premeniť na skalu, s treskotom spúšťať kamenné lavíny na zem." (str. 183)

Siahnuť za hranice svojho žánru sa Patrickovi Nessovi vyplatilo. Nový (dospelý) čitateľ možno bude trochu zmätený z autorovho štýlu, ale jeho fanúšikovia si zaručene užijú pestrú stavbu príbehu i charakterov. Ako je uňho zvykom, aj tentoraz sa pohral s kompozíciou textu, i keď len mierne. Okrem hlavnej dejovej línie je jeho súčasťou i spomínaná legenda o žeriavej žene, čo sa zamiluje do vulkána. Liečenie zraneného vtáka sa ukáže ako kľúčové tak pre dobráckeho Georgea, jeho príliš úprimnú dcéru i Kumiko, ktorá sa zjaví v Georgeovom obchodíku v pravý čas. Kombinácia rozprávky a rodinnej drámy sa ukázala ako dobre fungujúca výzva, Noc žeriava robí česť svojmu "pôvodcovi".

Originálny názov: The Crane Wife
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Trstenská
Počet strán: 326

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Hviezdy sú svedkami tisícov osudov

Vydavateľstvo i527.net pokračuje v trende vydávania kníh zasadených do vojnového obdobia, keď vzniknuté situácie denno-denne preverovali ľudský charakter a vieru v dobro. Americká autorka Melanie Dobsonová napísala román, ktorý mi sadol svojou kompozíciou. Mám totiž rád príbehy odohrávajúce sa v rôznych časových rovinách, sú komplexnejšie a poskytujú širší pohľad na životy dotknutých postáv. Nachádzať prepojenia medzi generáciami je vždy zárukou zaujímavého čítania a román Ukryté vo hviezdach nie je v tomto smere výnimkou. Okrem súčasnosti nahliadneme do roku 1938, keď sa nad Rakúskom začala zaťahovať sieť nacistického Nemecka.

"Tohto nového kancelára na uliciach zvelebovali, akoby bol boh. Ale boh čoho? Akú cnosť prinášal? Niektorí vraveli, že zmierenie. Hitler dokázal tak ako nikto iný vyjadriť hnev, ktorý mnohí Rakúšania prechovávali voči Židom, a nenávisť, čo v nich vrela už stáročia. Židovskí utečenci prišli do mesta približne pred ôsmimi storočiami a odvtedy boli viackrát vyhostení, opätovne prijatí a potom znovu vyhostení, pričom im počas úteku pálili synagógy." (str. 31)

Samozrejme, že vzhľadom na dramatické vojnové udalosti na vás zapôsobí viac dejová línia z minulosti, sústreďujúca sa na Maxa Dornacha a jeho snahu ochrániť svoju židovskú priateľku Luziu. Situáciu mu komplikuje nielen atmosféra radosti z nového vedenia štátu, ale aj problémy na domácej pôde. V jeho úsilí mu totiž pomáha Annika, dcéra správcu rodinného sídla, ktorá ho dlho miluje a žiarli na Luziu, a tiež jej otec, hrdý podporovateľ Hitlera. Do hry vstupujú aj nacisti a ich túžba nájsť tak možných utečencov, ako aj poklad... Po osemdesiatich rokoch sa majiteľke kníhkupectva Callie dostane do rúk zvláštny zoznam spolu s fotografiou, čo ju privedie na stopu nevšednému príbehu. To ju donúti prekročiť svoju zónu komfortu a vydať sa na púť za dramatickou pravdou. Ako to už býva v podobných príbehoch zvykom, napokon na ňu čaká na konci cesty nečakaná odmena v podoby možnej lásky... To tvorí kontrast s ťažkou dobou vojny, hoci jej hrôzy nie sú podané surovo, ale s ohľadom na citlivé povahy čitateľov. Preto je román Ukryté vo hviezdach vhodný aj pre tých, ktorí sa inak vojnovým príbehom vyhýbajú.

"Zvonku sa ozýval ďalší krik a do izby prenikal štipľavý dym, síra ju pálila v nose a na ústach jej vytvárala povlak. Zatvorila okno, ale tým nezabránila tomu, aby ním neotriasali výkriky. V tme trpel niekto ďalší. Pravdepodobne niekto z tých desiatich tisícov ľudí v meste, ktorí sa opovážili byť Židmi. Tí muži boli ako lovecké psy, stále na stope." (str. 199)

Ako som spomenul v úvode, kniha sa nesie v znamení preverovania ľudských charakterov, čo hrdinovia v oboch časových rovinách spĺňajú do bodky. Niekomu by možno vadilo, že sa Melanie Dobsonová nevenovala podrobnejšie ani jednej z nich, ale mne to vyhovovalo, keďže vďaka tomu je v texte minimum hluchých miest a príbeh rýchlo odsýpa. Ukryté vo hviezdach je román o sile viery, o druhých šanciach pre lásku, o vzopretí sa útlaku a o pomoci blížnemu. Dodá nádej, poučí a nastolí myšlienku o nutnosti zachovať si ľudskosť za každých okolností, preto je opisovaný aj ako Kniha, #KdeDobroVíťazí. 

Originálny názov: Hidden Among the Stars
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Lucia Sekerová
Počet strán: 310

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.