Magická premena dievčaťa na grišu

Leigh Bardugo vytvorila univerzum, v ktorom sa odohráva väčšina jej sérií. Podobne úspešným príkladom je Cassandra Clare s jej Tieňolovcami, obe autorky predstavujú rôzne postavy a ich osudy zakomponované do širších súvislostí a celkovej mytológie. Griša je pojem označujúci členov privilegovanej vrstvy kúzelníkov a mágov, ktorí pracujú s hmotou a živlami. Ide o pestré spoločenstvo s rôznymi charaktermi a vplyvmi a hlavná hrdinka Tieňa kostí Alina Starková bude mať čo robiť, aby odhadla pravé tváre ľudí vôkol seba. Jej priezvisko mi nevdojak po celý čas pripomínalo inú známu rodinu ako jeho nositeľku, no Leigh Bardugo po inšpiráciu siahla do prostredia Ruska. Či sa jej podarilo vtlačiť jeho pečať do atmosféry knihy, je otázne, ale príbeh ako taký vás nepochybne zaujme.

"Griše sa spolu so strážcami učupili pod oknami, potom na Ivanov signál vyskočili z oboch strán koča a zabuchli  za sebou dvere. Chúlila som sa nad podlahe, zvierala ťažkú rukoväť noža, kolená pri hrudi, chrbát pritlačený o spodnú časť sedadla. Zvonka som počula zvuk paľby, rinčanie kovu o kov, vrčanie a výkriky, erdžanie koní. O sklo v okne narazilo telo a koč sa zatriasol. S hrôzou som videla, že je to jeden z mojich strážcov. Keď mi skĺzol mimo dohľadu, ostala po jeho tele na skle červená šmuha. Dvere na koči sa rozleteli a  zjavil sa v nich muž so žltou bradou a šialeným výrazom v tvári. S nožom pred sebou som sa odsunula na opačnú stranu koča." (str. 67)

Jediný ruský motív azda badať len v použitých menách, inak je využitie tamojších reálií či povestí veľmi chabé. Príbeh Aliny začína tiež pomerne bežne - obyčajné dievča prenikne do neznámeho spoločenstva a postupne odhaľuje jeho pravidlá aj temné zákutia. Ako však hovorí stará známa autorská pravda - aj jeden námet sa môže spracovať na tisíc rôznych spôsobov. A Leigh Bardugo dokazuje, že vie vystavať dej plný pútavých línií. Alina je ako postava spočiatku dosť nevýrazná, čo je spisovateľkin zámer. Alina je uzavretá, nedôverčivá dievčina, ktorá vyniká opatrnosťou, hoci sa vyskytnú situácie, kedy by ste ňou najradšej zatriasli a vzbudili v nej väčšiu aktivitu. Temnan, krásny, mocný a záhadný griša a veliteľ armády, tak vyznieva ako jej úplný protiklad, čo vždy vnímam ako dobrý ťah. Kontrast medzi postavami nikdy nie je na škodu a vyplatil sa i v tomto prípade, pretože aj ja som neraz váhal nad Temnanovými pohnútkami. Ich vzťah je síce na môj vkus príliš uponáhľaný (najprv Alinu sotva vním a vzápätí ju už aj bozkáva), ale na druhej strane tak Tieň kostí nie je len ďalšou presladenou young adult romancou. Nevadilo by mi, keby Temnan dostal viac priestoru, pretože je určite zaujímavejšou postavou ako Alina, ale snáď sa toho ešte dočkáme... Je vidieť, že Leigh Bardugo si dala námahu s vytvorením fantazijného sveta, čo jej poskytuje veľa možností, kadiaľ smerovať svoje príbehy. Prvé časti série väčšinou predstavujú jednotlivých hrdinov, nastoľujú všemožné problémy a poriadnu dávku akcie si nechávajú až na koniec, aby navnadili na pokračovanie. Týmto sa vyznačuje aj Tieň kostí, takže kto má rád epickejšie pasáže, bude musieť trochu vydržať.

"Temnanovi muži našli jeleňa. Mala by som myslieť nad to, na svoj osud, na skutočnosť, že budem musieť zabiť starobylého tvora, na silu, ktorú tým získam, a zodpovednosť s tým spojenú, ale dokázala som myslieť len na jeho ruky na mojich bokoch, jeho pery na mojom krku, na jeho štíhle a pevné telo v temnote." (str. 200)

Príbeh knihy je však pomerne uzavretý, čo hodnotím pozitívne. Autorka sa očividne nesnaží za každú cenu nechávať veci otvorené, čo je vzhľadom na množstvo iných titulov dobré, keďže počas čakania na ďalšie diely človek mnoho prvkov z nich aj zabudne. Séria je pekným príkladom fantasy určenej primárne pre mladých čitateľov, hoci aj ja patrím medzi fanúšikov Leigh Bardugo, a to školské lavice nederiem už nejaký čas. Dokáže totiž využiť potenciál, ktorý jej univerzum Griše ponúka - mágiou obdarené postavy, nebezpečné tvory v temných lesoch, mocných nepriateľov, lásku skúšanú zo všetkých strán aj prekvapenia, ktoré občas neodhadne vopred ani skúsenejší čitateľ. Tieň kostí navyše prečítate dosť rýchlo, takže je vhodný aj pre tých, ktorí nemajú veľa času na rozsiahle romány. Už ostáva len dúfať, že druhá časť Zajatie búrky na seba nedá dlho čakať.

Originálny názov: Shadow and Bone
Príslušnosť k sérii: 1. diel (The Shadow and Bone Trilogy)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 349

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Vzrušujúce predstavy premenené na skutočnosť

Román Nabijak sa dá už len podľa názvu ľahko zaradiť do príslušných kategórií, pričom bude nevyhnutne čeliť dvom vlnám čitateľov. Prvá ho automaticky odsúdi ako čítanie pre znudené domáce paničky, druhá - bez predsudkov - ho vezme do rúk s úmyslom zabaviť sa, prípadne pocítiť jemné vzrušenie pri horúcich erotických scénach. Rovnaké zameranie mal aj Zapletený, takže komu sa páčil, nemal by obísť ani knihu Alice Claytonovej. Tá sa totiž pohybuje po rovnakom žánrovom poli ako Emma Chaseová či Jennifer Probstová. Obe autorky sú slovenským čitateľom (či skôr čitateľkám) dobre známe, a tak je možné, že k nim vďaka vydavateľstvu Aktuell pribudne ďalšia stálica.

"Sladké sny a tenké steny... Zaplavila ma vlna poníženia, keď som si spomenula na slová, ktorými sa so mnou rozlúčil. Ešte hlbšie som zaliezla pod perinu. Srdce mi bilo rýchlejšie, keď som uvažovala, ako veľmi som sa strápnila. Srdce, kašli na dievča pod perinou. Minulú noc sa mi určite nič nesnívalo, ale aby som sa uistila, že ma nikto (Simon) nebude počuť kričať od vzrušenia, spala som so zapnutým televízorom. Zistenie, že Simon počul, ako sa mi o ňom sníva, ma uvrhlo do takého šoku, že som nekonečne dlho prepínala kanály a snažila som sa nájsť niečo, čo by neznelo ako ja, keď mám erotické sny so Simonom." (str. 72)

Samozrejme, erotika by v knižnom spracovaní nebola ničím zaujímavým bez príbehu, ktorý je tým hlavným. A Nabijak pritom vychádza z pomerne triviálnej situácie, vďaka čomu sa doňho dá veľmi ľahko vžiť. Hrdinkou je Caroline, ktorá sa nasťahuje do nového bytu. Radosť jej však kazia zvuky od suseda, jasne naznačujúce, čo sa deje v jeho spálni. Keď sa to už nedá vydržať, odhodlane mu ide zabúchať na dvere, aby mu vytmavila, čo si myslí o jeho egoizme. Keď však Simon otvorí, Caroline zažije pohľad, aký rozhodne nečakala... A vtedy sa rozkrúti kolotoč vtipných situácií, trefných dialógov a iskrenia, ktoré dokáže Alice Claytonová preniesť zo stránok aj na čitateľa. V roku 2013 bol Nabijak na svetoznámom knižnom webe Goodreads vyhlásený za jeden z najzábavnejších titulov, takže ak váhate nad kúpou, toto by vás mohlo presvedčiť. Hlasovanie ľudu predsa hovorí za všetko. Román je naozaj pomerne vtipný, a to predovšetkým zásluhou postáv. Tie síce nie sú vykreslené nejako extra do hĺbky, ale s ohľadom na žáner to absolútne neprekáža. V jednoduchosti je krása, a tak si len užívate ich trampoty a vášnivo sa rozvíjajúci vzťah smerujúci, samozrejme, k šťastnému koncu. Ten sa v prípade Caroline rovná aj dosiahnutiu O, s ktorým sa rozlúčila už pred nejakým časom a stal sa natoľko imaginárnym, že sa mu občas prihovára ako vymyslenému kamarátovi.

Alice Clayton

"Nahla som sa k nemu a jemne som sa mu zahryzla do spodnej pery, potom som ho nešetrne pritiahla bližšie. Ochotne sa nechal stiahnuť a nebránil sa, keď som ho chcela viesť. Prstami som ho potiahla za vlasy a jazyk som mu vrazila do úst, zastonal. Celý môj svet sa v tej chvíli zúžil do pocitu, že držím tohto muža, tohto úžasného muža v rukách, že ho zvieram medzi nohami a bozkávam ho, akoby mal nastať koniec sveta. Nebolo to nežné ani váhavé, bola to čistá sexuálna frustrácia, vyostrená žiadostivosťou a zvinutá do obrovskej prosby - bože, nechaj ma dlhodobo žiť v ústach tohto muža. Moja ústa ho viedli v tanci starom ako hory okolo nás, ktoré nás súhlasne sledovali, jazyky, zuby a pery do seba narážali a búšili, až kým nepodľahli príjemnému napätiu..." (str. 185)

Caroline je rozprávačkou príbehu, ale to neznamená, že je jednostranný. Súčasťou textu sú totiž aj esemesky rôznych postáv, z ktorých sa môžeme dozvedieť viac o ich myšlienkach a pocitoch. Nehovoriac o tom, že je to občas príjemné spestrenie textu, rovnako ako pasáž cesty autom, založená čisto na uvažovaní konkrétnych postáv. Krúženie Caroline a Simona okolo seba je šarmantné, i keď po čase začne byť trochu zdĺhavé a najradšej by ste ich už sami poslali do postele. Na druhej strane, dej na vás neútočí prvoplánovou snahou vyvolať túžbu a podnietiť vášeň a k slovu sa dostáva aj romantika. Horúcejších scén sa totiž dočkáte až v druhej polovici knihy, po občasných hluchých miestach a pátose. Viac ma oslovili Carolinine priateľstvá, kamarátstvo je totiž jednou z najprezentovanejších hodnôt. Vyznievajú prirodzene a milo. Nabijak patrí medzi knihy, od ktorých veľa nečakáte, ale dostanete zaujímavý balík plný romantiky, humoru, sympatických postáv a malebného prostredia. Azda sa Alice Claytonovej podarí udržať jej charakter aj v ďalších častiach série.

Originálny názov: Wallbanger
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Cocktail)
Preklad: Dana Petrigáčová
Počet strán: 328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Modernizácia ako spúšťač dramatického odporu

Daniel Silva je neúnavný rovnako ako jeho najznámejší hrdina Gabriel Allon. Ten už má za sebou takmer dvadsiatku knižných misií, a hoci mu na krk dýchajú vek a prežité udalosti, stále sa neváha postaviť na stranu spravodlivosti. Silvove romány sú nielen pútavým čítaním, ale často reflektujú aj aktuálne spoločenské dianie. To je aj prípad Nového dievčaťa, príbehu spojeného so snahou o modernizáciu v Saudskej Arábii. Ako autor hovorí v predslove, situácia je veľmi komplikovaná a najspletitejšie príbehy píše sám život.  A tak sa stane, že románové fantázie ani zďaleka nedosahujú absurdnosť reality. Nič to však nemení na fakte, že devätnáste dobrodružstvo izraelského agenta je rovnako strhujúce a zaujímavé ako tie predošlé.

"Neuveriteľné bohatstvo a prepych odjakživa považovala za samozrejmosť, a teraz o všetko prišla. Neprikovali ju reťazami k dlážke ako v amerických filmoch, ktoré jej otec dovolil pozerať. Nezapchali jej ústa, nespútali ruky či nohy, nenatiahli jej na hlavu vrece - iba počas prvej cesty autom, keď ju uniesli. Len čo sa ocitla v cele, tvár si zakrývali oni. Boli štyria. Rima ich rozlišovala podľa veľkosti, tvaru a farby očí. Traja muži, jedna žena. Ani jeden nebol Arab. Rima robila, čo mohla, aby nedala najavo strach, ale neskrývala, že sa smrteľne nudí. Požiadala o televízor, aby mohla pozerať obľúbené programy. Od väzniteľov dostala písomné odmietnutie." (str. 63)

Občas sa vyskytne na pultoch nový špionážny triler, ale čo si budeme klamať, Daniela Silvu a jeho sériu je ťažké prekonať. Nové dievča sa sústredí na únos dvanásťročnej dcéry korunného princa Saudskej Arábie. Ten si získal pozornosť zavádzaním moderných prvkov do svojej krajiny, čo sa na jednej strane stretlo s nadšením, ale zároveň aj odporom tradicionalistov. Rima sa vo Švajčiarsku snažila utajiť svoju totožnosť, no zjavne nie celkom úspešne. Únos prichádza v čase, keď jej otec Chálid bin Mohamed čelí kritike, pretože vraj stojí za vraždou disidentského novinára. Do zamotanej situácie je prizvaný Gabriel Allon, aby našiel dievča a rozmotal klbko lží, spravodajských agentúr a zatajovania informácií. Po rokoch, ktoré trávim so Silvovými románmi, mi už niektoré motívy pripadajú ohrané, ako napríklad iránsky jadrový program, ruské vmiešavanie sa do početných aktivít či hrozba rádioaktívnej zbrane. Zároveň ma však vždy dokáže prekvapiť autorova schopnosť namiešať z rovnakých (či aspoň podobných) ingrediencií zakaždým iný príbeh. Zrejme je to dané aj tým, že vďaka devätnástim titulom má z čoho čerpať aj v rámci samotnej série. Gabriel Allon si prešiel už mnohými skúškami, a to tak v pracovnej, ako i osobnej oblasti. Jeho cesta z obyčajného agenta/reštaurátora až do riaditeľskej funkcie bola dlhá a náročná, ale neraz odmenená víťazstvom. Napriek tomu sa v Novom dievčati ako postava až tak nevyvíja, nezažíva zreteľný otras ani neukazuje novú stránku svojej osobnosti. Skôr ide o akúsi poctu žánru a analógiu s dianím na súčasnom Blízkom východe. Čo, samozrejme, nie je na škodu, pretože mnoho čitateľov sa o ňom dozvie azda práve prostredníctvom tejto knihy.

"Dokumenty dokazovali, že Irán skutočne pracoval na výrobe jadrovej zbrane, hoci celému svetu tvrdil opak. Nenašli sa však žiadne dôkazy o porušení podmienok jadrovej dohody s predchádzajúcou americkou vládou. Popoludní o tom Gabriel informoval premiéra v Jeruzaleme. O týždeň odletel do Washingtonu zasvätiť do celej záležitosti aj Američanov. Na jeho prekvapenie sa stretnutie konalo v situačnej miestnosti Bieleho domu za účasti prezidenta." (str. 221)

V príbehu sa stretneme okrem Allona, samozrejme, aj s ďalšími stálymi postavami série, ako sú napríklad jeho manželka, tradičný tím či kolegovia zo spriatelených spravodajských služieb. Medzi mojich obľúbencov patrí najmä Christopher Keller, Angličan, ktorý okrem Gabriela počas série prekonal azda najväčší vývoj. Ako je v Silvových románoch zvykom, ocitneme sa i na viacerých miestach vo svete - v Izraeli, USA, Azerbajdžane, Francúzsku, Anglicku, Nemecku či v Holandsku. Hráčov zapojených do hry o mocenskú nadvládu je neúrekom, ale čitateľ sa v deji vôbec nestráca, všetko je prehľadné, aby si naplno užil dej a jeho zvraty. Úvod je ako obvykle predstavením jednotlivých postáv a línií, ktoré postupne gradujú až do strhujúceho finále. Je skvelé, že séria ani po toľkých rokoch nestráca nič zo svojej kvality, preto verím, že Daniel Silva má v zásobe ešte dosť materiálu. Vzhľadom na politickú situáciu vo svete má k dispozícii nevysychajúcu studňu...

Originálny názov: The New Girl
Príslušnosť k sérii: 19. diel (Gabriel Allon)
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Trójsky kôň môže mať mnoho podôb

S prekladmi románov Sebastiana Fitzeka akoby sa roztrhlo vrece. Nie je to však na škodu. Tam, kde by inokedy nastal prílišný pretlak, sa vyskytuje pomaly rastúca závislosť od titulov tohto úspešného Nemca. Ťažko povedať, čím presne to je - (ne)obyčajnými hrdinami, ktorí nie sú z radov polície? Dynamickým textom a striedaním uhlov pohľadu? Zavádzaním čitateľa prekvapivými zvratmi? Silnou dávkou psychologizácie? Zrejme z každého rožku, pričom spoločných prvkov v jeho knihách by sa našlo i viac. Darček prišiel v najvhodnejšom čase, keďže vzhľadom na názov sa isto ocitol pod stromčekom mnohých knihomoľov.

"Vošiel do reštaurácie. Bolo šero, okrem malých lampiek na umelohmotných stoloch svietilo iba núdzové osvetlenie. Do nosa mu udrela zmes fritovacieho oleja, burgrov a krvi. Krvi? V hlave mu prasklo až s istým oneskorením. Ako aerodynamický tresk lietadla. Potom prišla bolesť a uvedomil si, že sa nemýlil: lokál naozaj mal šachovnicovú podlahu. Teraz na nej kľačal - neschopný opäť sa postaviť. Mal som dať na svoj vnútorný hlas. Kopanec do brucha ho roztočil okolo jeho vlastnej osi." (str. 15)

Je to typický Fitzek, čiže už od prvých riadkov sa ide priamo na vec. Žiadne okolky, vysvetlenia, obšírne súvislosti. A tak to má pri modernom, rýchlo plynúcom trileri byť. A už hneď na konci druhej kapitoly vás čaká zvrat, na ktorý vás nedokáže nič pripraviť. Autor sa pohráva s príbehom ako bôžik umeleckého rozprávania a vy sa necháte radi unášať na krídlach jeho fantázie. Druhou stranou mince je fakt, že Fitzekove príbehy sú často ťažko uveriteľné vďaka svojej prekombinovanosti a neustálou snahou šokovať, to všetko zaobalené do psychologických problémov (takmer všetkých) hlavných postáv. No práve preto nikdy neviete, čo príde, a nepredvídateľnosť deja robí aj z Darčeka zábavné i kvalitné čítanie. Páči sa mi zvolený názov. Ako obvykle je stručný a trefný, hoci v tomto prípade ho možno vnímať vo viacerých významoch - ako názov knihy dôležitej pre hlavného hrdinu i ako doslovný dar od neznámeho muža, s ktorým sa stretne v bistre, kde pracuje. To je však len jedna zo záhad číhajúcich na Milana - analfabeta, bývalého kriminálnika so svojským zmyslom pre spravodlivosť. Jeho život naberie odrazu obrátky, aké by nečakal ani v najhoršej nočnej more. Je konfrontovaný nielen s únosom mladého dievčaťa, ale aj so skrytými pohnútkami najbližších osôb, čo preverí jeho dôveru i vlastnú minulosť. Milan je, mimochodom, dosť zvláštna postava. Priznám sa, do deja som sa vžíval podstatne dlhšie ako u iných autorových diel. Asi je to tým, že analfabeti nie sú v našej spoločnosti bežným javom, respektíve aspoň ja sa s ním vôbec nestretávam, a tak som sa na Milana náročnejšie "nalaďoval". Zato ale Fitzekovi pridávam hviezdičku, pretože sa púšťa do odvážnych tém, ktoré nie sú celkom bežné.

"Násilie bolo dobrým prostriedkom na dosiahnutie cieľa a bolo výhodou, že utrpenie jeho obetí mu bolo srdečne ľahostajné. Zoein krik ho tiež nevzrušil ani nevyrušil. Aj keby pri tom zomrela, nijako výrazne by sa ho to nedotklo. Ale ešte dýchala, na špinavej vykachličkovanej podlahe záchoda pre postihnutých. Zas sa preberie, aj keď druhé bezvedomie tak krátko po sebe asi len tak ľahko nespláchne. No pravdepodobne aj tak lepšie než amputovaný prst." (str. 105)

V porovnaní s inými autorovými knihami je Darček menej drastický, čo ulahodí aj citlivejším povahám. Fitzek sa totiž zvyčajne nebojí explicitného zobrazenia násilia, čo občas dokáže vytrhnúť čitateľa z konceptu, no tu sa po trochu drsnejšom úvode násilie "umúdri" a ustúpi deduktívnemu odhaľovaniu stôp. Závan detektívky na úkor psychotrileru či nečakaných úmrtí bol veľmi príjemný, autorovi sedí aj táto poloha a mohol by ju ukazovať častejšie. Vydavateľstvo Tatran zaobalilo román do úžasnej obálky, ktorá lahodí oku a upúta aj medzi desiatkami iných. Po jej rozbalení nájdete vnútri príbeh, ktorý vás vtiahne - ak nie hneď postavou, tak určite jej problémom a prostredím väzenia, kde to celé začína. Apropo, začiatok. Väčšinou nemám rád, keď samotný dej má viesť k udalostiam zobrazeným v prológu, ale v Darčeku mi to nevadilo, funkčne to vyvolalo zvedavosť a pripravilo ma na očakávanie čohokoľvek. Okrem poďakovania v závere, ktoré autor poňal naozaj netradične. Keďže všetky knihy Sebastiana Fitzeka máte prečítané raz-dva, ich vydávanie v rýchlom slede je značnou útechou. Už teraz sa zrejme môžeme tešiť na jeho ďalší skvost a príjemné zimomriavky.

Originálny názov: Das Geschenk
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Mlynarčíková
Počet strán: 286

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Pomsta chutí najlepšie studená

Keď som pred niekoľkými rokmi sledoval americký seriál Zločin, vedel som, že je nakrútený podľa dánskej predlohy. Priznám sa však, že keď vyšla kniha Gaštanko, netušil, že jej autor je podpísaný aj pod pôvodnou verziou daného seriálu. S o to väčšou chuťou som sa ale napokon pustil do čítania, pretože Soren Sveistrup sa u mňa uviedol ako záruka kvality. A nemýlil som sa. Jeho literárny debut má všetko, čo si možno od severskej tvorby želať. Temnú atmosféru, spletitý príbeh, bizarný prípad a presah do spoločenských reálií. Je bežnou vecou, že kriminálky prerastú do série, no tu sa zatiaľ zdá, že ide o jednorazovú záležitosť. Čo je škoda, pretože hlavné duo Hess a Thulinová by rozhodne ešte malo čo ponúknuť.

"Polícia teraz zastavuje a prehľadáva autá a vypočúva vodičov, ale Hess sa obáva, že to všetko bude úplne zbytočné. Prišli neskoro a sú už niekoľko krokov pozadu. Krátko po ich príchode do lesa sa rozpršalo a všetky stopy, ktoré mohli nájsť - odtlačky prstov, nôh, hocičo - zmyla voda a iba v nich vyvolala pocit, že lovia akéhosi fantóma spriazneného so všetkými bohmi počasia. Myslí na telo Anne Sejer-Lassenovej, myslí na malú gaštanovú figúrku na jej ramene a pripadá si ako nedobrovoľný divák snažiaci sa nájsť východ z divadla, zatiaľ čo na javisku pred ním sa odohráva akési bizarné predstavenie." (str. 147)

Samozrejme, vzhľadom na veľké množstvo škandinávskych trilerov sa niektoré postupy pretransformovali na ustálené klišé, ale našťastie stále dokážu pobaviť a zaujať. Nadšenci žánri budú určite spokojní, nováčikovia v tomto smere zase spoznajú to najlepšie, čo sever ponúka. Gaštanko robí česť svojim starším knižným súrodencom a buduje si vlastné meno. Mark Hess je klasický ostrieľaný detektív, potýkajúci sa s pracovnými i osobnými problémami. Tu mi však nedá nepristaviť sa. Hess sa do Kodane dostáva z Europolu, kde sa dopustil akýchsi prešľapov, a preto sa ho zbavili, kým sa nadriadení nerozhodnú, čo s ním. Lenže čitateľ sa sotva dozvie, o čo išlo, dokonca aj jeho osobná tragédia je odbavená jednou vetou, navyše z druhej ruky vďaka náhodnému rozhovoru Thulinovej s inou postavou. A keď sme pri Thulinovej, ani jej osobný život nám veľa neponúkne. Nevravím, že je to škoda, niekedy rodinné súvislosti iba spomaľujú dej a samotné riešenie prípadu, no tu sa mi, napríklad, žiadalo vedieť viac. Ktovie, či išlo o Sveistrupov zámer trochu naštrbiť zaužívané autorské metódy, alebo  si predsa len ešte necháva otvorené možnosti pre ďalšie potenciálne pokračovanie. Čo sa mi ale páčilo, bol vzťah Hessa a Thulinovej, ktorý sa nedá označiť práve za bezproblémový. Už od začiatku si nesadli, ale boli nútení spolupracovať, pričom sa prejavila ich vysoká profesionalita. A veru jej bolo treba, pretože vrah s prezývkou Gaštanko je naozaj nezvyčajný. Ženské obete pripravuje časti nôh a rúk, akoby si vytváral vlastnú figúrku namiesto tých z gaštanov, aké necháva pri naaranžovaných telách. Navyše s odtlačkami dcérsky dánskej ministerky, ktorú uniesli už pred rokom a jej prípad je považovaný za uzavretý. Je možné, že by predsa len mohla byť ešte nažive? Alebo sa len niekto zahráva s političkou, ktorá sa po čase vrátila do svojej funkcie?

Soren Sveistrup

"Aj keď tam malá gaštanová postavička iba nevinne stojí a k nebu vystiera svoje ruky zo zápaliek, naplní ju chlad, pretože si je istá, že pred malou chvíľou, keď vyšla von, aby policajta pohľadala, tam postavička nebola. Keď opäť zdvihne pohľad, má pocit, že tma pred ňou ožila a zhmotnila sa, a musí pozbierať všetky svoje sily, aby pred seba vôbec dokázala zdvihnúť trasľavú ruku s dlhým kuchynským nožom." (str. 253)

Keďže Rosa Hartungová je ako postava ministerkou sociálnych vecí, poskytuje to autorovi priestor venovať sa aj háklivejším témam, ako sú zneužívanie detí, týranie a zanedbávanie starostlivosti. Každá vražda, ktorej sa Gaštanko dopustí, je spojená s určitým problémom. Je dobrým ťahom, že máme možnosť dočítať sa o rôznych pohľadoch - detí, rodičov, sociálnych pracovníkov i samotného ministerstva. Prím však hrá predsa len samotný prípad, ktorý je rozpracovaný do detailov a dvojica detektívov má pred sebou skutočne náročnú úlohu. Stopy sú totiž minimálne, a tak im spočiatku neostáva iné než čakať na ďalšiu obeť. Spojenie s gaštanmi mi pripadá originálne, a napriek brutalite vrážd nebolo násilie zobrazené prvoplánovo explicitne. Rovnako mi vyhovovali aj krátke kapitoly a striedanie postáv v nich. Gaštanko je komplexnou kriminálkou postavenou na vyšetrovacích postupoch a sociálnej kritike, v menšej miere na osobnom živote hlavných hrdinov. Prvotina Sorena Sveistrupa kráča v šľapajách svojho seriálového predchodcu, preto dúfam, že nás poteší aj ďalšími knihami.

Originálny názov: Kastanjemanden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Adrián Takáč
Počet strán: 463

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Osud poznačený mocou a krvou

Pád romanovovskej dynastie som v poslednom čase spoznával z viacerých zdrojov. Začalo to knihou Romanovovská cárovná, pokračovalo šesťdielnou minisériou Posledný z cárov a teraz tu máme román Anastázia Romanovová, zaoberajúci sa záhadou ohľadom možného prežitia najmladšej dcéry cárskeho páru. Aj po sto rokoch ostáva koniec ruskej monarchie vďačným námetom, a niet sa čomu čudovať. Tristo rokov vlády silnej dynastie ukončila krvavá revolúcia, čo poznamenala dejiny Európy nebývalým spôsobom. Nedá sa to však vnímať len z pohľadu spoločnosti, ale predovšetkým z pohľadu človeka - hoci aj najvyššie postaveného. Strach o život zbavuje ľudí lesku a v jadre chceme všetci to isté - aby sme boli my i naši blízki vždy v bezpečí.

"Najsmiešnejšia zo všetkého bola skutočnosť, že nám chlieb a čaj naservírovali na čínskom porceláne. Náš starý život sa zdanlivo nepominul. Mala som však pocit, že niečo predstierame - ako keď som kedysi pre rodinu hrala predstavenie. Pekný princezná, ktorá je z krásneho porcelánu... v hnijúcej väzenskej cele bez slnečného svitu. Zasmiala som sa na svojej predstave. Ani neviem, prečo ma to rozosmialo, lebo scéna sa veľmi nelíšila od pravdy. Naučila som sa, že vo chvíľach najväčšieho zúfalstva mi správne načasovaný úsmev dodá silu. Ak som si však nedala pozor, mohol sa premeniť na záplavu sĺz." (str. 76)

Som rád, že príbeh začína počas obdobia, keď boli Romanovovci väznení. Knihe to dodáva nádych autentickosti a väčšej uveriteľnosti. Keby sa autorka odhodlala využiť len prípad objavenia sa Anastázie ako jedinej preživšej, román by čerpal maximálne zo škandálnej epizódy. Takto je obsiahlejším titulom, zasahujúcim jednu z najvýznamnejších udalostí moderných dejín. Ukazuje Nasťu ako mladé dievča, ktoré stále verí v dobro, nádej a záchranu. Priznám sa, nečakal som, že Nadine Brandes obohatí dej aj štipkou mágie, hoci anotácia to dosť jasne naznačovala. Akosi som skôr predpokladal, že pôjde o jasnejšie profilovaný historický príbeh. Na druhej strane ma to ani veľmi neprekvapilo, keďže spoločnosť v Rusku v tom čase holdovala mysticizmu, čoho dôkazom je aj prítomnosť Rasputina na cárskom dvore. Jeho hlavnou úlohou bolo liečiť následníka trónu Alexeja, ktorý trpel hemofíliou, čo sa rodine darilo pomerne dlho tajiť. Úľavu od ťažkostí prinášala bratovi neskôr práve Anastázia. Je optimistická, nebojácna, láskavá a odmieta sa len tak vzdať. A to ani krvilačnému boľševickému veliteľovi, ktorý má pred sebou vidinu "červeného" zajtrajška a cársku rodinu vníma ako prekážku nutnú znieť zo sveta.

Nadine Brandes

"Pohladila som Alexeja, napravila som mu zakrvavený golier, pretože môj malý vojak by si to tak želal. Nateraz som žila pre neho. Bol to síce dedič trónu krajiny, ktorá ho nikdy neprijme, no hlavne to bol môj brat. Zachránim ho. Nezáležalo na tom, čo ma to bude stáť, uistím sa, že prežije. Z korzetu som vytiahla matriošku, ktorý ukrývala posledné dve zaklínadlá. Jurovskij tvrdil, že bábika mu pomôže nájsť Dočkina. Vedú jeho zaklínadlá nakoniec až k nemu? Preto Jurovskij tak veľmi túžil matriošku získať?" (str. 202)

S tvorbou Nadine Brandes som sa stretol po prvýkrát a musím povedať, že ma zaujala viac než množstvo iných nových mien na našich pultoch. Tak šarmantne spojila romantiku s históriou a fantasy, že som si musel o nej zistiť viac. Verím, že sa dočkáme prekladu aj ďalších jej diel, lebo rozhodne má ešte čo ponúknuť. Jej Anastázia Romanovová nie je iba meno z učebnice, ale dokázala jej vdýchnuť život a zároveň cez ňu poučiť kvantum čitateľov. Takéto knihy u nás chýbajú ako soľ, preto sa teším, že vydavateľstvo Motýľ nám prinieslo danú spisovateľku. Z brutálnej, krvavej a po ľudskej stránke neospravedlniteľnej situácie spravila príbeh určený v prvom rade mladým čitateľom, ale sklamaní nebudú ani tí skôr narodení. Nehovoriac, že vďaka svojej úžasnej obálke sa nielen skvelo číta, ale sa na ňu aj dobre pozerá.

Originálny názov: Romanov
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Dáša Vallo
Počet strán: 319

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvo Motýľ.

Ďalšie osudy malého mestečka s veľkým srdcom

Historky z Ivy Hillu sú prvou trilógiou z pera Julie Klassenovej. Pri takom počte kníh, ktoré má na konte, a pri súčasných trendoch je priam neuveriteľné, že k tomu došlo až teraz. Rozhodne sa však oplatilo počkať, obyvateľov malého mestečka si okamžite obľúbite a budete s jemným úsmevom na perách sledovať, akým smerom sa uberajú ich osudy. Všetko sa začalo Hostincom v Ivy Hille, ktorý predstavil rodinu Bellovcov a ich zamestnancov, rovnako ako celú plejádu postáv z rôznych spoločenských vrstiev. Už v úvode série sme tak mali možnosť spoznať odhodlané ženy, ktoré sa stretli pod jednou strechou, aby priniesli osoh nielen sebe, ale najmä iným mladým dámam. A práve na ne je zameraná novinka Panie z Ivy Cottage.

"Mercy Groveová vošla do tichej učebne a na okamih zastala so zatvorenými očami, aby vdýchla známu vôňu kriedy a starých kníh. Keď oči otvorila, na zemi zbadala ležať zhúžvaný hárok papiera. Zodvihla ho a niesla k odpadkovému košu. Popísané riadky však v nej vzbudili zvedavosť, preto guču rozvinula, aby si prečítala, čo je na papieri napísané. Nakreslila to niektorá zo žiačok? Zabolelo ju to. Obrázok bol totiž očividne jej karikatúrou, a vonkoncom nie lichotivou." (str. 51)

V centre príbehu sú predovšetkým dve ženy. Rachel Ashfordová sa do Ivy Cottage presťahovala po otcovej smrti, keď rodinný majetok pripadol jej bratrancovi. Ten ju síce požiadal o ruku, ale Rachel by sa radšej postavila na vlastné nohy. Otec jej zanechal len kopu kníh, a tak sa Rachel rozhodne na naliehanie ostatných otvoriť si knižnicu za pomoci ďalších obyvateľov. To ju spojí s mužom, ktorý jej kedysi zlomil srdce, ktoré sa pri hľadaní odpovedí na tajomstvá znovu pomaly zacelí... Rachel po odchode z domova prichýlila jej priateľka Mercy Groveová, učiteľka mladých slečien. Do dievčenskej školy vkladá všetku svoju energiu a čas, keďže myšlienka na manželský život jej už dlho neschádza na um. Už dávno si uvedomila, že nie je taká príťažlivá, ako jej kamarátky, preto jej ani nenapadne, že by pánske návštevy v Ivy Cottage mohli súvisieť i s ňou, nielen s Rachel... Samozrejme, obmedziť dejové línie iba na tieto dve hlavné by bolo krátkozraké, ak nie priam ignorantské. Ako som už spomenul, Julie Klassenová predstavuje veľké množstvo postáv, ale nemusíte sa báť, že by ste sa v nich stratili. Každá je svojím spôsobom jedinečná a čímsi vám utkvie v pamäti. A predovšetkým - autorka sa prejavuje ako znalkyňa ľudských charakterov, pričom v každom sa snaží nájsť čosi dobré. A ak aj niekto prejavuje negatívne vlastnosti, väčšinou má na to dôvod a nie je to vôbec prvoplánové.

Julie Klassenová

"Ach, prečo len súhlasila s touto piesňou? zaúpela v duchu. Dojímavá melódia a slová, ktoré od radosti rýchlo prešli k dávnym rokom, bolestivým spomienkami, ružiam a srdcu pripútanému k starej láske. Pozbierala všetku vnútornú silu a sebaovládanie, ktorým sa priučila od svojej matky a ktoré si osvojila v čase, keď ju musela ošetrovať. Spievala ďalej a dúfala, že si nikto nevšimne, ako sa jej chveje hlas. Keď ju v očiach zaštípali slzy, modlila sa, aby ich tí, čo si ich všimnú, považovali iba za hru svetla a nič viac. Pocítila na sebe Timothyho pohľad a jemne sa k nemu natočila. V očiach sa mu odrážal akýsi silný cit. A možno to bol iba odraz sviece, čo horela vedľa neho." (str. 305)

Vydavateľstvo i527.net našlo v Julie Klassenovej klenot. Patrí medzi autorky, ktoré vedia spojiť romantiku s obyčajným ľudským údelom, a to všetko na reálnych spoločenských základoch. Séria Historky z Ivy Hillu nie je tvorená klasickými romancami, ide v podstate o obraz života v 19. storočí na anglickom vidieku. Iste, je možno značne romantizujúci, čo sa týka postáv a celkového vyznenia, ale oslava dobra a viery nikdy nevyjde z módy. Panie z Ivy Cottage sú ako stvorené na vianočné čítanie, nemohli vyjsť v lepšom čase. Láska, náklonnosť, ale aj strata a smútok tvoria mozaiku osudov, nad ktorými sa vznáša priateľstvo ako najväčšia hodnota. Tento román dokáže inšpirovať aj podnietiť k zamysleniu a určite vás navnadí siahnuť aj po poslednom, treťom dieli. Verme preto, že čakanie nebude dlhé.

Originálny názov: The Ladies of Ivy Cottage
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Historky z Ivy Hillu)
Preklad: Zuzana Vengliková
Počet strán: 421

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.