Princ, zbojník a atentátnik

Ďalšia séria obľúbenej autorky Gaelen Foley je na konci. I keď, aby som vec uviedol na správnu mieru, bola celkovo prvá, ktorú napísala, azda aj preto jej stačili tri časti, nie ako v prípade početného Klubu Inferno a jeho voľných pokračovaní. Každý román je však exemplárnym príkladom historickej romance s moderným nádychom. Sú plné romantiky (prirodzene), ale tiež silných postáv a najmä dobrodružných prvkov a nevšedných zápletiek. Gaelen už dávno prekonala fámy o tom, že romance sa rozplývajú ako med na jazyku. Séria Ostrov Ascencion dokazuje, že aj tento žáner poskytuje autorom priestor na všemožné motívy a vytvorenie pútavého príbehu.

"Danielu Chiaramonteovú musia bez milosti obesiť. Bezpochyby. Už aj predtým cítil ničivú potrebu zachrániť dámu v núdzi. Rozhodol sa, že si to nebude všímať, vedel, že nemôže dôverovať svojmu hlúpemu gavalierstvu. Daniela nebola žena, akú sa človek odváži zachrániť. Keby jej podal pomocnú ruku, pravdepodobne by mu ju odsekla. Nie. Musí dovoliť, aby odvisla na šibenici, tak ako mal dovoliť, aby sa pred rokmi Julia dostala do väzenia pre dlžníkov. Sama si za to môže. Adriano má pravdu. Obe sú zlodejky." (str. 111)

Každá časť trilógie sa dá čítať aj samostatne, ale vždy je lepšie poznať aj predošlé príbehy, najmä preto, že Čarovný princ uzatvára celú sériu a čitateľ chtiac-nechtiac podľahne nostalgii. Či už išlo o príbeh rodičov alebo osudy ich detí, Ostrov Ascencion znamenal v tvorbe Gaelen Foley poriadny nášup. Záverečný diel predstavuje Rafaela di Fiore, následníka niekdajšieho pirátskeho princa, ktorý má v krvi vášeň, ale aj priťahovanie dramatických udalostí. To sa prejaví už počas jeho detstva, ale no v rámci deja vo chvíli, keď pod maskou tajomného zbojníka odhalí šľachtičnú Danielu, ktorá bohatým berie a chudobným dáva. Rafael vie, čo je jeho povinnosťou, nemôže sa však zbaviť silných pocitov, ktoré v ňom vzbudzuje. A tak namiesto toho, aby skončila na šibenici, si ju chce vziať za manželku... Zachrániť Danielu pred slučkou napokon nestačí, pretože obaja sa ocitnú v omnoho väčšom nebezpečenstve kvôli atentátnikovi, čo si vzal na mušku kráľovskú rodinu. Na hlavných postavách sa mi páčila ich dvojtvárnosť. Rafael je považovaný za darebáka, ktorého nikto neberie vážne a vladárske povinnosti mu nestoja za námahu tak ako potešenie so ženami. Daniela je zas naoko vznešená šľachtičná, ale v skutočnosti bojuje za ideály presahujúce jej nalinkovaný život. Aj preto je lepšie poznať aspoň predošlú knihu Princezná, kde sa Rafael dostal do pazúrov zradnej ženy, ktorá mu pošramotila vnímanie celého pokolenia. Síce je všetko ako-tak vysvetlené, no vlastná čitateľská skúsenosť je nenahraditeľná.

"Rafael predniesol na pódiu krátky príhovor, Dani stála po jeho boku, hrdo sa usmievala a pozorne počúvala manžela - fascinoval ľudí hlbokým zamatovým hlasom a privádzal ich do vytrženia zlatou charizmou. Boli to muky stáť po jeho boku, keď ich súkromný život bol v troskách. Ale aspoň v tomto smere sa odhodlala dodržať dohodu. Urobí, čo bude v jej silách, aby mu pomohla získať si lásku jeho ľudu." (str. 207-208)

Komplexne možno povedať, že hrdinovia Gaelen Foley sú dokonalí, no Rafael tento obraz trochu narúša, a preto sa radí k mojim obľúbencom. Keď ho porovnám s jeho "predchodcami" Lazarom a Dariusom, nejaví sa spočiatku veľmi heroicky, svoj skutočný charakter ukrýva pred okolitým svetom a je to práve Daniela, ktorá ho v ňom prebudí. Ich láska im pomôže prekonať všetky prekážky, popritom si, samozrejme, nájdu čas aj pre seba. Ako je zvykom, v knihe natrafíte aj na viaceré romantické i horúcejšie scénky. Dobre vykreslený je aj záporák, nejde o postavičku vytvorenú len pre potreby deja, jeho motivácia je pochopiteľná a uveriteľná. Čarovný princ je dôstojným uzavretím osudov kráľovskej rodiny, čo vo vás vyvolá pocit uspokojenia, ale aj smútku, ktorí pochopia len knihomoli. Dúfam preto, že sa od Gaelen Foley dočkáme i ďalšej vydarenej série, aby bol čím skôr zažehnaný.

Originálny názov: Princ Charming
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Ostrov Ascencion)
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán:334

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Detská nevinnosť versus zverská krutosť

Občas sa stretávam s názorom, že kníh s tematikou druhej svetovej vojny a špeciálne koncentračných táborov je na našom trhu aktuálne priveľa. A tak sa pýtam - kriminálok a ľúbostných príbehov nie? Navyše, ľudia majú sem-tam problém s pamäťou a tragické chyby nedávnej minulosti je nutné pripomínať si, pretože, ako môžeme vidieť, mnohí sa dnes oháňajú podobne nebezpečnými heslami, ako to bolo počas vzostupu krutej ideológie... A okrem toho sa nazdávam, že každý z tých miliónov zabitých si zaslúži, aby bol jeho príbeh rozpovedaný... Mario Escobar siahol po konkrétnom námete s reálnym základom a vo svojom románe predstavuje nielen okolnosti vzniku škôlky pre rómske deti, ale i praktiky Anjela smrti - doktora Mengeleho.

"Manžela mi odviedli a budúcnosť sa zdala taká neistá, že mi zvýšili sily iba na to, aby som za svoju rodinu odriekala krátku modlitbu. Šesť rokov som nevkročila do kostola, no rozprávať do neúprosného ticha bolo v tej chvíli jediné, z čoho som dokázala čerpať nádej. Myšlienky mi vírili v hlave. Hlad, strach a úzkosť ma dusili, žiť v koncentračnom tábore bolo ako snažiť sa dýchať pod vodou. Znovu som si spomenula na manželovu krásnu tvár. Na jeho oči, ktoré boli také výrečné. Určite ho ešte niekedy uvidím, nenechal by ma samu ani v pekle." (str. 47)

Hlavnou postavou je Helene Hannemannová, vzor árijskej ženy z Mníchova, no na jej povesti a živote sa podľa nacistických kritérií vyskytuje nepríjemný biľag - vydala sa za Róma Johanna a porodila mu päť detí. Ako každá etnická menšia aj rodina Helene je odsúdená na transport do koncentračného tábora. A ona, keďže ich nedokáže opustiť, sa dobrovoľne vydá do rúk bezohľadného systému a ocitne sa spolu s nimi v Brezinke. Tu sa stretáva s neslávne známym doktorom Mengelem, pričom sa s ním dostáva do kontaktu hneď z dvoch dôvodov - Helene je zdravotná sestra a okrem toho má dvojičky, o ktoré doktor prejavoval zvýšený záujem v rámci svojho krutého výskumu. Je zaujímavé, že prológ a epilóg sú vyrozprávané práve z jeho pohľadu, pripadá mi to pomerne netradičné, celej knihe to dodáva nádych dramatickosti a akejsi väčšej údernosti. Všetky kapitoly sú inak spracované optikou Helene, vďaka čomu môžeme lepšie preniknúť do jej myšlienok a pocitov. Text je však veľmi dynamický, postavený na epickosti a rýchlom spáde. Aj preto si kniha vystačí s menším počtom strán oproti iným, podobne ladeným titulom. Nezdržiava sa vysvetleniami či odbočkami, nemusíte sa však báť, že by nejaké okolnosti ostali nedotiahnuté. Autor skôr vie, čo je pre text žiaduce, a tak sa vyvaroval zbytočností. Pri knihách tohto typu tiež vítam, ak sú v závere doplnené historické súvislosti, no Mario Escobar zašiel ešte ďalej. Na konci nájdete aj mapy táborov, slovník a chronológiu rómskej časti tábora v Osvienčime.

Mario Escobar

"Blízko pri mne bol doktor Mengele. Väzni priniesli stoličky aj pre nás ošetrovateľov, a vždy keď som sa k nemu obrátila, videla som úžas v jeho tvári. Za tých niekoľko mesiacov, čo sme sa poznali, sa jeho výraz dosť zmenil. Spomenula som si na knihu Portrét Doriana Graya od Oscara Wilda... Až do toho dňa som si to neuvedomila, alebo nechcela uvedomiť, ale doktor Mengele mi skutočne naháňal strach. Hlavný hrdina zapredá dušu diablovi, aby si uchoval telesnú krásu, no vnútri zahníva, čo sa prejavuje na obraze, ktorý drží zamknutý v tmavej komore, až sa napokon muž na obraze premení na monštrum." (str. 161)

Osvienčimská uspávanka v sebe skrýva viacero motívov, ktoré do seba pekne zapadajú, ani jeden nevyčnieva na úkor iného a spolu tvoria ucelený, emotívny príbeh. Spracúva situáciu Rómov v koncentračnom tábore, starostlivosť o deti v ťažko vybudovanej škôlke a v neposlednom rade spomínané Mengeleho praktiky. Mario Escobar je uznávaným historikom, no i sám priznal, že táto kniha sa mu písala zo všetkých najťažšie. Vžiť sa do pocitov matky, ktorá sa obetovala v prospech svojich najbližších, aby sa stala svedkom nepredstaviteľných zverstiev, bolo určite náročné. Svojej úlohy sa však zmocnil znamenite. A hoci sa príbeh odohráva len v rokoch 1943 až 1944, jeho odkaz pretrváva dodnes. A my máme minimálne morálnu povinnosť zabezpečiť, aby sa naň nezabudlo.

Originálny názov: Canción de cuna de Auschwitz
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 231

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Strhujúci zápas s človekom i osudom

Román Žena z Krakova v sebe spája niekoľko pre mňa pútavých prvkov. Odohráva sa (okrem iného) v meste, ktoré som navštívil už niekoľkokrát, mám ho rád a určite sa doň ešte vrátim. Má silnú hrdinku, ktorá je pod vplyvom okolností nútená nájsť v sebe mnoho odtieňov charakteru. Je zasadený do obdobia druhej svetovej vojny a časov pred ňou, čím pokrýva početné historické udalosti. A napokon, autorom je Alex Rosenberg, univerzitný profesor a naslovovzatý odborník, takže svedomitý prístup k reáliám je viac než zaručený. Na to, že ide o jeho beletristickú prvotinu, disponuje rozprávačským štýlom, čo vás vtiahne do deja už od prvého odstavca. Predostrie hlavný námet, postavu i atmosféru diela a vy si už len užívate jeho spád.

"Keď podala nemeckému vojakovi, ktorý kontroloval pri priehradke nástupišťa doklady, svoj Ausweis, poďakoval jej Danke a potom ešte raz Danke, keď mu pri prehliadke otvorila kufor. Keby si poznal pravdu, asi by si ma skôr zastrelil, ako nechal žiť, korrekt? V bruchu cítila, ako jej vákuum strachu vysáva vnútornosti. Mala pri tom rovnaké kŕče ako v prvých týždňoch okupácie pred šestnástimi mesiacmi. A bolo to tu opäť - tá hrôza, ten pocit, že niekto hrá s vaším životom ruskú ruletu. Vedela, že to niekoľko dní ani týždňov neutíchne. Rozhodla sa, že si k tomu vojakovi na nástupišti sadne čo najbližšie." (str. 5)

Názov síce odkazuje na známe poľské mesto, ale zároveň je trochu obmedzujúci. Hrdinka Rita Feuerstahlová síce začína ako študentka v Krakove, kde sa z Poliakov hrou politiky a vojny stávajú Ukrajinci, no príbeh nás zavedie aj do iných krajín, ako je napríklad Španielsko s jeho občianskou vojnou, Nemecko či Rusko s jeho nedôverou voči cudzincom. Žena z Krakova je príbeh o obetovaní a prežití. V centre sú dvaja poľskí židia, ktorých spoznávame počas vojnového besnenia a sledujeme ich odlišné zážitky. Doba bola ťažká a nútila ľudí k činom, akých by inokedy neboli schopní, ba dokonca by na ne ani nepomysleli. V tomto je román Alexa Rosenberga kľúčový a veľmi trefný. Niektoré fiktívne diela z druhej svetovej vojny sa snažia prezentovať hrdinov ako neoblomných a verných za každých okolností, ale tvárou v tvár smrti by nie každý zotrval vo svojom presvedčení. Rita je ako postava v tomto smere diskutabilná a niektorým čitateľom nemusí ulahodiť. Mne to však vyhovovalo, pretože nie je čiernobiela a snaží sa manévrovať v nepriateľskom prostredí. A už len to samo osebe je heroický výkon hodný uznania. V živote ťažko hľadá vlastnú identitu - od dcéry prešla k úlohe manželky, hoci by rada pocítila kúsok nezávislosti ako študentka právnickej školy. Po nečakanom tehotenstve vypukne vojna, Rita odrazu získava ďalšiu nebezpečnú nálepku, až kým nemá v ruke falošné doklady, označujúce ju za nemeckú árijku. To však znamená, že príde o syna. Má sa podriadiť menšiemu zlu aj za cenu veľkej straty?

Alex Rosenberg

"Za prvých pár týždňov, čo bola vo Varšave, bola dvakrát svedkom, ako gestapácky konvoj, nákladiak a jedno až dve autá zaparkovali pred bytovkou. Pol tucta dobre stavaných Waffen-SS na čele s veliteľom v príhodnej čiernej vybehlo k dverám a vyrazilo ich. Za okamih muži namierenými samopalmi vyhnali trasúce sa deti, matky zvierajúce nemluvňatá na prsiach a vetchých, zronených mužov na ulicu. Snažili sa o poľutovaniahodné pokusy vyliezť na zadnú časť nákladiaka, ktoré sa končili pádom... Spŕška výstrelov z pušiek ani údery hlavňami pištolí im na úspechu ani v najmenšom nepridávali..." (str. 234-235)

Román sa pohráva s myšlienkou dobra a zla a podnieti čitateľa k zamysleniu. Tridsaťsedem kapitol vám napokon ubehne ako voda, hoci v texte prevažuje viac pásmo rozprávača než postáv. Osobne síce uprednostňujem dynamickejšie texty s viacerými dialógmi, ale v tomto prípade sa mi viac hodil opak. Ako som už povedal, mesto v názve je trochu zavádzajúce, hoci Žena až tak nie. Celý príbeh stojí a padá práve na Rite - jej vnútornom svete, dilemách a vzťahoch - či už rodinných, partnerských, alebo mileneckých. Páčilo sa mi, že Rita bola zobrazená ako človek, čo si dokáže pre seba uchmatnúť trochu radosti aj v drsných časoch, pretože tešiť sa z maličkostí vie pomaly málokto. Oceňujem aj to, že Alex Rosenberg doprial svojej hrdinke pomer s inou ženou, pretože v podobnom žánri sa s tým nestretávame často. Žena z Krakova je kniha, ktorá by nemala ujsť vašej pozornosti, navyše som si istý, že vďaka kontrastnej obálke ju ľahko nájdete aj medzi desiatkami iných.

Originálny názov: The Girl from Krakow
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Hrúziková
Počet strán: 412

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Silné posolstvo zo skúšanej krajiny

Malá krajina ma na prvý pohľad upútala hneď z viacerých dôvodov. Obálkou, ktorá sa síce tvári jednoducho, ale skrýva  v sebe rôzne motívy od pestrosti prírodného prostredia cez siluetu človeka, v ktorom je obsiahnuté, až po vodnú hladinu, do ktorej skáče, pričom tá sa dá vnímať takisto v odlišnej symbolike. Ďalším dôvodom bola anotácia, sľubujúca silný čitateľský zážitok, keďže príbehy podobného rázu sú vždy útokom na podstatu ľudskosti. A napokon fakt, že prvotina Gaëla Fayea vyšla pod hlavičkou vydavateľstva Tatran, čo je tradične stávka na istotu, čo sa kvality a celkového spracovania týka. A veru, oplatilo sa. Spätne hodnotím Malú krajinu ako jednu z najlepších kníh roku 2019.

"Susedia v OCAF boli zväčša Rwanďania, ktorí ušli z krajiny pred vraždami, masakrami, vojnami, pogromami, čistkami, ničením, požiarmi, muchami tse-tse, rabovaním, apartheidom, znásilneniami, zabíjaním, vybavovaním si účtov a ktovie pred čím ešte. Utiekli pred problémami rovnako ako mamka a jej rodina a v Burundi našli nové - chudobu, vylúčenie, kvóty, xenofóbiu, odmietanie, obetných baránkov, depresie, clivotu za domovom, nostalgiu. Problémy utečencov. Keď som mal osem rokov, v Rwande vypukla vojna." (str. 56-57)

Ako sa vraví, opití a deti hovoria vždy pravdu. A na udalosti v Burundi a Rwande sa pozeráme práve optikou malého chlapca Gabriela, čím sa zlo stáva ešte krutejším a bezohľadnejším. Autor spomína na svoje detstvo, rodinné pozadie a situáciu, ktorá ho doviedla napokon až do Francúzska, kde dnes žije. Cesta to však bola dlhá a namáhavá a začala prakticky už odchodom jeho matky z Rwandy v roku 1963 kvôli prebiehajúcim masakrom. Napriek rozprávačovi v nízkom veku sa nemusíte obávať, pretože Fayeov autorský štýl je vybrúsený ako africké diamanty. Dôkaz sa nachádza už v prológu, ktorý krásne predznamená ducha knihy a zároveň poukáže na často zbytočné malichernosti, neraz vedúce k nezmieriteľnému nepriateľstvu. A práve tým sa Gabriel dostáva bližšie k čitateľovi. Nie je nutné, aby ste poznali príčiny miestnych konfliktov, v podstate sa ich ani vo veľkých súvislostiach nedozvieme. Nie je to však potrebné, cez Fayeov pohľad totiž dôsledne pocítite strach ukrajujúci z detskej nevinnosti, keď hrôzostrašné spomienky prevažujú nad snami. Je zarážajúce, že aj v dnešnej modernej dobe sa nájdu systémy, ktoré navonok fungujú, no vnútri to vrie natoľko, že je len otázkou času, kedy dôjde k výbuchu a následnému vojnovému besneniu. A to sa musí nevyhnutne vysporiadať s vnútorným nepriateľom a celé šialenstvo sa začne odznova ako v začarovanom kruhu. Pudy a boj násilím proti násiliu sú silnou motiváciou, no Gabriel je presvedčený, že mier sa musí dosiahnuť inteligenciou a toleranciou.

Gael Faye

"Jedného dňa uprostred hodiny zemepisu vonku za plotom na Bulvári nezávislosti niekomu praskla pneumatika a celá trieda vrátane učiteľa sa hodila na brucho pod lavice. Vzťahy medzi burundskými študentmi v škole sa zmenili. Odznelo množstvo záhadných narážok, dvojzmyselných rozhovorov. Keď sme mali vytvoriť skupiny na telesnej výchove alebo na prípravu referátov, rýchlo sa zjavila neochota. Takú brutálnu zmenu, také hmatateľné rozpaky som si nevedel vysvetliť." (str. 118)

Malá krajina je útly román, ale zato obsahovo bohatý. Zobrazuje drsný svet, aký si našinec dokáže len sotva predstaviť. Na jednej strane je to dobre, pretože nie sme odkázaní bojovať každý deň o život, no na druhej nám to zatvára oči pred skutočnosťou. Gaël Faye svojím debutom šíri informácie o svojej domovine a pritom sa prejavuje aj ako zručný rozprávač so zmyslom pre živý jazyk. Verím, že v jeho prípade nepôjde len o ojedinelý zjav, ale poteší nás aj ďalšími titulmi. Rovnako dúfam, že sa stále bude venovať aktuálnym horúcim problémom, ktoré dokážu cieliť tak na city, ako aj na myseľ čitateľov. Nečudo, že Malá krajina zbiera jedno ocenenie za druhým. Trefne a jasne pomenúva pálčivé udalosti, ktoré sa síce dejú v relatívnej diaľke, no ľudsky sa týkajú každého z nás.

Originálny názov: Petit pays
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Maťúšová
Počet strán: 195

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Iskrivý súboj pravdy a lži

Som rád, že vydavateľstvo Slovenský spisovateľ "oživilo" u nás americkú autorku Sandru Brown. Jej čaru som prepadol ešte počas štúdia na strednej škole a odvtedy sa na tom nič nezmenilo. Stále si zachováva svoj pútavý rozprávačský štýl a atmosféru kníh založenú na kombinácii romantiky a napätia. Zrada je druhý román vo vynovenom rade (po predošlých Krvavých spomienkach), ktorý len potvrdzuje spisovateľkin talent. A to hneď od úvodu, poňatého naozaj zaujímavo. V bare vedú rozhovor dvaja vrahovia, čakajúci na svoju obeť. Tá ani len netuší, aké siete sa okolo nej spriadajú. Situácia sa však veľmi rýchlo nečakane zvrtne a strhujúci začiatok navodí správnu náladu, čo vám vydrží až do poslednej strany.

"Krv toho mŕtveho muža. Striasla sa, no nedovolila si myslieť na to, ako zomrel. V opačnom prípade by ju určite úplne paralyzoval strach z toho, že ju čaká rovnaký osud. Prinútila sa teda prehliadnuť škvrny na oblečení a všimla si, že má členky zviazané šatkou s maskáčovým vzorom. Začala šúchať nohami a snažila sa bavlnenú látku roztiahnuť, aby si dokázala nohy vytiahnuť a potom... Potom čo? Zadné dvere budú stále zamknuté, bez možnosti úniku. Mohla by svojho únoscu kopnúť zozadu do hlavy. Dobre mierený nečakaný úder by ho mohol na pár sekúnd omráčiť. A potom by havaroval." (str. 31)

Počiatočný zvrat, samozrejme, nie je prvoplánový, pretože Jordie Bennetová (obeť) a Shaw Kinnard (vrah) majú čosi spoločné, a tak sa Shaw obráti chrbtom svojim zamestnávateľom a rozbehne vlastný plán. Jordie sa tak ocitá v jeho područí ako rukojemníčka, hoci veľmi skoro sa karta opäť obráti a, ako každý čitateľ správne tuší, začnú spolupracovať. Pozor však na prípadné žánrové očakávania! Romantika je síce u Sandry Brown základným kameňom, no zďaleka nie je jediným. Rovnako dôležitou (ak nie je ešte výraznejšou) je kriminálna rovina, práve ona posúva dej vpred a pripravuje pôdu pre rôzne peripetie. A na hrdinov ich veru čaká požehnane. Ako už napovedá aj samotný názov, Zrada číha na každom rohu a dôvera je rizikom. Takisto sa nemusíte obávať, že spojenie lásky a napätia v ženskom prevedení bude nedostatočné, naopak. Sandra má na konte toľko kníh, že za tie roky si vybrúsila svoj štýl do dokonalosti a dokáže veľmi šarmantne spojiť viacero línií. Prejavuje sa to hlavne u postáv, ktoré dýchajú uveriteľnosťou a hneď sí získajú vašu pozornosť. I keď musím povedať, že skôr sa to podarí najmä Shawovi, ktorý sa spočiatku javí ako zaujímavejší. Jordie bude musieť na svoj nástup chvíľu počkať, zatiaľ sa totiž prejaví ako namyslená horenoska, ale pod vplyvom dramatických udalostí sa rýchlo ukážu aj jej iné, pozitívnejšie stránky.

"Zranila ho zámerne, ale trápilo ju, že kvôli tomu tak trpel. Pokiaľ to prežije, bude čeliť krutému trestu za svoje zločiny. To vedomie by ju malo uspokojovať, no bolo to inak. Pri predstave jeho hrozivej tváre sa nestriasla od hnusu. Namiesto toho do nej zatúžila znova pozrieť. Vybavila si jeho dotyk, ale nestrhla sa. Naopak, úprimne chcela, aby sa jej znovu dotýkal. Nesnažila sa vymazať jeho bozk z mysle. Vrývala si ho do pamäti a ľutovala, že bola iba jeden." (str. 202)

Ako môžete vidieť, postavy ani zďaleka nie sú dokonalé, čo je super. Nie som totiž veľkým fanúšikom oslňujúcich prototypov, ktorí sú nielen krásni, príťažliví a charizmatickí, ale navyše aj odvážni, lojálni a nadovšetko milujúci. V rámci určitých žánrov je to, samozrejme, pochopiteľné, ale tu by to pôsobilo ako päsť na oko. Už som spomenul, že postavy majú svoju minulosť, no takisto i budúcnosť. Niektoré vedľajšie dejové línie ostali akoby neuzavreté, ale načo aj? Tej hlavnej to nijako neubližuje a páči sa mi myšlienka, že kdesi v univerze sa dané motívy azda vyriešia aj samy od seba. Aspoň verím, že to bol autorkin zámer, a nejde o dôsledok nevedomých medzier v príbehu. Zrada patrí k tým romantickým trilerom, ktoré poľahky oslovia širšiu skupinu čitateľov - od nadšencov ľúbostných románov až po tých, čo dávajú prednosť napätiu. Ja som ocenil hlavne ústredné duo, hoci v závere skĺzli obe postavy k maximálnemu klišé. Sandre Brown to však rád odpustím, napokon, o svojich kvalitách ma presvedčila už dávno.

Originálny názov: Sting
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Andrezálová
Počet strán: 359

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Dokonalá fasáda môže skrývať mnohé pochybenia

Od anglickej autorky B. A. Parisovej som vlani čítal knihu Kolaps. Zapáčila sa mi, pretože bola zameraná na udalosti, ktoré sa môžu prihodiť komukoľvek, a preto bola uveriteľná a autentická. Podobne "bežný" námet sa vyskytuje aj v románe Za zatvorenými dverami. Ten je možno o niečo predvídateľnejší, zato však ponúka väčší prienik do vnútra postáv, čo je vzhľadom na tému manželského života žiaduce. Poukazuje na starý známy fakt, že dojem môže často klamať a nikdy sa nedá tušiť, aký je človek, ktorého poznáme len navonok, v skutočnosti vo svojom súkromí. A občas to môže byť pre jeho blízkych aj dosť nebezpečné...

"Panej za pultom vysvetlil, že sme sa práve vzali, no svadba dopadla príšerne, pretože družička s Downovým syndrómom spadla zo schodov a zlomila si nohu. Pani nás nato preradila do prvej triedy. Mňa však neohúril - znechutilo ma, že Millin zdravotný stav zneužíva, aby vzbudil v druhých ľútosť. Jack, ktorého som poznala pred svadbou, by sa k tomu nikdy neznížil, no predstava, že s týmto chlapom, ktorého prakticky nepoznám, strávim dva týždne, ma desila, no rovnako ma desila aj druhá možnosť, teda povedať mu, že s ním nikam nejdem. Keď sme prechádzali colnou kontrolou, nemohla som sa zbaviť pocitu, že sa dopúšťam osudovej chyby." (str. 81-82)

B. A. Parisová zvolila vhodnú kompozíciu, príbeh sa odohráva v dvoch časových rovinách. Manželov Jacka a Grace spoznávame v súčasnosti a zároveň sa dozvedáme aj o počiatkoch a následnom vývoji ich vzťahu. Zdá sa, že tvoria dokonalý pár, ani na chvíľu sa od seba neoddelia, sú príťažliví a zohratí. Lenže pravda býva omnoho komplikovanejšia a aj medzi nimi sú trhliny. A to dosť vážne, pretože Jack je šikovný manipulátor, ktorý dokáže svoje okolie hravo o čomkoľvek presvedčiť, a Grace žije nielen v jeho tieni, ale aj šikanujúcom područí. Čitateľ vie prakticky už od samého začiatku, o čo ide, ale autorka napriek tomu dookola predkladá situácie, ktoré to len zdôrazňujú, no dej ako taký nikam neposúvajú. Škoda, že nevyužila plný potenciál a zo psychologickej drámy, akú sa pokúsila vytvoriť, nespravila radšej napínavý triler, kedy by čitateľ nevedel, čo môže od jednotlivých postáv čakať. Musím tiež poznamenať, že ani úsilie vyvolať nejaké pocity nepadá na úrodnú pôdu. A keď, tak by ste Grace najradšej zatriasli. Áno, obete domáceho násilia často podľahnúť jeho pôvodcovi, sú s ním späté a nevedia sa vymaniť, avšak v tomto románe i tá zmena prišla zo strany na stranu, ako šibnutím čarovného prútika. Aj Jack pohorel na nedostatočnom vykreslení, žiadalo sa viac povenovať napríklad jeho detstvu, príčinám správania a podobne. Keďže som sa už predtým stretol s tvorbou B. A. Parisovej, čakal som čosi navyše, ale márne. Obávam sa, že podobných románov je na našom trhu kvantum a tento patrí prinajlepšom k priemeru.

B. A. Parisová

"Nasledujúci mesiac sme opäť leteli do Thajska, no o útek som sa už nepokúšala. Jack je schopný všetkého, a mne bolo jasné, že ak skúsim ujsť, mohol by sa nahnevať a zinscenovať moju samovraždu... Dni som trávila ako vždy, zamknutá buď na balkóne alebo v izbe. Von ma púšťal, len keď sme sa mali fotiť. Druhý pobyt bol pre mňa ešte horší. Vedela som totiž, že keď som sama, Jack si ktoviekde vychutnáva niečí strach. Nevedela som presne, čomu holduje, no iste išlo o niečo, čo doma v Anglicku nemal. Pri spomienke na jeho mamu mi napadlo, či sem nelieta len preto, aby mohol mlátiť ženy." (str. 184)

Nechcem však, aby román Za zatvorenými dverami vyznel negatívne. Autorka má svoju základňu fanúšikov, ktorí dostanú presne to, po čom túžia. Súčasné trendy nahrávajú skôr drsnejším dielam s bizarným páchateľom, ťažko skúšanými vyšetrovateľmi a neraz i hektolitrami krvi. B. A. Parisová kladie dôraz na problémy v každodennosti a hrdinami, ktorí môžu byť pokojne vašimi susedmi. Dej má pomalšie tempo a je postavený skôr na budovaní atmosféry stiesnenosti ako na dynamike. Jednoducho, má istý britský nádych, spočívajúci viac na elegancii ako explicitnosti. Pri čítaní som mal dojem, že autorka chcela napísať príbeh, aby podnietila čitateľov k zamysleniu či lepšiemu vnímaniu svojho okolia, a epickosť išla trochu bokom. V tomto smere román Za zatvorenými dverami splnil svoj účel. Pretože naozaj nikdy neviete, čo sa deje len kúsok od vás...

Originálny názov: Behind Closed Doors
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Martin Kubuš
Počet strán: 279

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Tragikomické svedectvo o zástupcoch ľudu

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis má na konte už niekoľko zaujímavých titulov, reflektujúcich politické a spoločenské dianie uplynulých dekád. Je to chvályhodný krok, pretože ľudská pamäť je zradná, dôverčivá a občas aj prispôsobivá. Pripomínať si dobré i zlé skutky či slová nikdy nie je na škodu, iba vďaka tomu sa môžeme poučiť a napredovať lepším smerom. Pamäť však nebrnká len na vážnu nôtu, čoho dôkazom je aj zbierka výrokov Kapitána Danka, ktorá vyšla vlani a vyvolala pomerne kontroverzné reakcie. Ja sa prikláňam k myšlienke, že podobné publikácie náš trh potrebuje ako soľ. Nejde totiž o bizarné zvyšovanie prestíže daných ľudí ani o ich zosmiešňovanie, to predsa veľmi dobre zvládajú aj sami. Ide o pripomienku, že sú na svojich miestach vďaka nám, pre nás, a ak sa začnú mocensky viac pozerať na vlastný prospech, máme spokojne sedieť so založenými rukami?

"Vážení, vám drblo, skutok sa nestal. Rozhodol o tom ten, kto je oprávnený rozhodnúť, ostatní sú gágaji, táraji a pre mňa prďúsi. Za osem rokov neboli dôkazy. Ako si záchodoví povaľači dovoľujú dneska povedať, že také dôkazy majú?"   

Vladimír Mečiar (NR SR, reakcia na návrh KDH zrušiť Mečiarove amnestie na únos Michala Kováča mladšieho, 2006)

Kniha zahŕňa volebné obdobia od novembra 1989 až po súčasnosť - od pádu komunizmu až po pád akýchkoľvek morálnych hodnôt. Výroky politikov a političiek zozbieral Ján Kamenistý, o ilustrácie sa postaral famózny Shooty a komentáre k jednotlivým častiam textu napísal Samo Marec. Svojimi slovami im vtlačil pečať čierneho humoru, satiry a trefných hodnotení, s ktorými sa nedá inak, len stotožniť. Vážne, ale pritom hrýzavo poukazuje na prešľapy našich vládnych zástupcov, ich nedostatok sebakritiky, ale pritom nezabúda ani na to dobré. Zbierka tak nevyznieva iba ako čisté "kopnutie" si do postáv na vrchole republiky, ponúka i priestor na vlastné zamyslenie a v mnohom vám otvorí oči. Ja osobne som bol v nultých rokoch mladý chalan a o politiku som sa ešte veľmi nezaujímal. Spätný pohľad na určité udalosti mi pomohol usporiadať si ich, pochopiť niektoré súvislosti a vytiahnuť zo spomienok mená, ktoré časom zapadli prachom. V tomto zmysle kniha Gágaji, táraji a prďúsi viac než optimálne splnila svoju neľahkú funkciu. Mimochodom, lepší názov tvorcovia ani nemohli zvoliť. Nič presnejšie nevystihuje pestrosť politickej scény ako slová jedného z jej najvýraznejších predstaviteľov.

"Keď sa Robert Fico po parlamentných voľbách v roku 2010 objavil v televízii, vytiahol slovo zlepenec a, bohužiaľ, mal pravdu. Vládu, ktorá z nich nečakane vzišla, tvorilo toľko strán, hnutí a zoskupení, že je vlastne rýchlejšie napísať túto vetu, než ich vymenovať. A ešte v niečom sa Robert Fico, bohužiaľ, nemýlil: táto vláda dlho nevydržala. Bola to jazda, teda ak si pod jazdou predstavíme, že to celý čas škrípalo, hádzalo a nakoniec sme sa nedostali do cieľa. Ak zvolíme budhistický postoj a povieme si, že cesta bola cieľ, potom to svoj účel splnilo." (str. 86)

Verím, že po knihe siahnu aj tí, ktorých sa týka, aby zvážili svoje výroky, činy či ďalšie pôsobenie. Je to však zrejme len utopická predstava, i keď príjemná. Najmä v nadchádzajúcich februárových voľbách nech je mementom, že ich prítomnosť vo vláde je v našich rukách, my rozhodujeme o tom, kto bude za nás orodovať... Žiada sa mi napísať, že aj o tom, kto nás bude klamať, okrádať a zneužívať, ale nejaká nádej, hoci mizivá, predsa len jestvuje. Aby Artis Omnis nemuselo pristúpiť k druhej časti tejto zbierky, aj keď by určite išlo znovu o zaujímavé čítanie. Gágaji, táraji a prďúsi to boli, sú aj budú, no to neznamená, že sa musia za každú cenu aj verejne prezentovať...

"Na druhej strane si myslím, že Slovensko niekedy, žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, že na Slovensku predsa len tá pracovná sila je ešte stále lacnejšia a teraz, chvalabohu, že je lacnejšia."  Ivan Gašparovič (O hospodárskej kríze, 2008) 

"Nie je možné, aby na základných školách naše deti učili dvaja homosexuáli, čo je v rozpore s ústavou."   Štefan Harabin (Výrok, za ktorý získal cenu Homofób roka, 2018)

"Vidieť túto zónu bol pre mňa neopísateľný zážitok, priznám sa, že to vo mne vyvolalo veľký pocit nostalgie, keď sa aj na Slovensku nachádzal ostnatý drôt a izoloval našu krajinu."  Andrej Danko (O ostnatých drôtoch na hranici so Severnou Kóreou, jún 2017)

 A ja už len dodám, že fanúšikovia výrokov Andreja Danka, Jána Slotu či trochu pikantnejších výrazov si prídu takisto na svoje, v závere knihy sa totiž nachádzajú aj kratšie tematické kapitoly.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.