Láska v čase bojov a hrdinov

Príbeh pádu Tróje bol vyrozprávaný už veľakrát a od pôvodnej verzie naberal stále nové a nové prvky, motívy či vyústenia. Homérov epos sa sústredil hlavne na ctibažnosť mocných a okolnosti odňatia otrokyne Achillovi, no zvyšok osadenstva či diania je nemenej zaujímavý, a tak nečudo, že dnes vnímame grécku výpravu v omnoho rozsiahlejších súvislostiach. Americká autorka Madeline Millerová je nadšenou fanúšičkou antických dejín, jazykov a klasických príbehov a rozhodla sa spracovať vybrané kapitoly s moderným nádychom. Spev o Achillovi je jej debutom, na ktorom pracovala desať rokov. Badať v tom istú symbolickú spojitosť s desaťročnou vojnou, ktorá síce silného poloboha preslávila, no kniha sa sústredí najmä na udalosti pred ňou.

"Náhle sa ma zmocní prudká túžba. Ohúrený jej silou sa odtiahnem. Na okamih zazriem jeho tvár v lúčoch popoludňajšieho slnka. Pootvorené pery sú stále našpúlené do bozku, v zelených očiach sa zračí údiv. Zdesene naňho hľadím. Čo som to vykonal? Vyskočí na rovné nohy a cúvne, prv než sa stihnem ospravedlniť. Tvár mu zastrie nepreniknuteľná maska a vysvetlenie mi odumrie na perách. Najrýchlejší chlapec na svete sa obráti a rozbehne sa po pláži. Vzápätí zmizne v diaľke... Bohovia, len nech ma neznenávidí. Mal som vedieť, že mi nepomôžu." (str. 53-54)

Názov síce hovorí jasnou rečou, no hlavnou postavou a rozprávačom je jeho druh, priateľ a milenec Patroklos. V rámci eposu ho mám zafixovaného ako mladíka, čo si obliekol Achillovu zbroj a jeho život ukončil Hektor. Preto oceňujem Millerovej prístup, pretože Patroklos je rozhodne lepšia voľba ako Achilles, ktorý väčšinu času vyznieva pomerne... nuž, plytko. Z Patroklovho pohľadu bol síce krásny, silný a charizmatický, ale na mňa pôsobil dosť nezáživne. Najväčšmi sa prejavil práve v okamihu, keď mu Agamemnón vzal otrokyňu Briseidu, no nedá sa povedať, že by vyznel pozitívnejšie, práve naopak. Spev o Achillovi je koncipovaný v podstate ako ľúbostný príbeh medzi dvoma chlapcami poznačenými svojím pôvodom. Achilles je predurčený na veľké činy, vyrastajúci pod starostlivým dohľadom svojej matky - riečnej nymfy Tetis. Patroklos je v očiach svojho kráľovského otca nepodarkom a napokon skončí vo vyhnanstve, kde sa ho ujme Achillov otec. Tak sa začína vzťah chlapcov, ktorý prerastie z kamarátstva do lásky. V tomto zmysle je kniha skvelá, narúšanie homofóbie je zavše potrebným krokom, a nielen v literatúre. Občas síce nájsť v príbehu hluché miesta, napríklad počas ich výcviku u kentaura Cheirona, ale na druhej strane treba pochváliť autorku za dôkladné opísanie ich postupného zbližovania. Za veľké plus považujem výskyt Odysea a najmä jeho úvodné "vystúpenie", keď zaviazal gréckych kráľov prísahou. Pekne a pritom jednoducho došlo k vysvetleniu neskoršej invázie aj počiatkov pomerov medzi kráľmi.

"Keď mu jeden z vojakov napľul k nohám, neudržal sa, zdvihol žezlo a prudko tresol nešťastníka po hlave. Začuli sme prašťanie lebky a vojak padol ako podťatý. Nemyslím si, že ho Agamemnón chcel udrieť tak silno. Na mieste zmeravel a zhrozene sa zahľadel na nehybné telo. Ktorýsi vojak si kľakol k mŕtvole a obrátil ju - žezlo prerazilo polovicu lebky. Rozhnevaní muži nespokojne syčali, mnohí dokonca vytasili nože. Achilles čosi zamrmlal, a vzápätí ho nebolo." (str. 188)

Hoci Paris a Helena sú strojcami jednej z najznámejších vojen v histórii (či literatúre a mytológii), v príbehu sa prakticky len mihnú. Napriek tomu je jasné, akú úlohu zohrali, takže po knihe môžu pokojne siahnuť aj tí, čo si trójsku vojnu nepamätajú. Ba dokonca si Spev o Achillovi užijú ešte viac, pretože znalci dobre vedia, ako príbeh skončí. Madeline Millerová však disponuje výrazným rozprávačským talentom a so známou témou nakladá sofistikovane a s ohľadom na hlavného hrdinu. Patroklos je "iba" princom, ktorý podľahol šarmu krásneho rovesníka a je ochotný obetovať preňho aj život. Hlboká oddanosť, lojalita a svedomie sú atribútmi, ktoré robia z Patrokla vzor, akých je dnes už málo. A autorka nám predkladá verziu, kde je skutočným hrdinom práve on, azda aj vo väčšej miere než ospevovaný Achilles. Skutočná sila totiž nespočíva v počte zabitých nepriateľov, ale v hodnotách, postojoch a správaní - a to nielen voči blízkym, ale aj tým na opačnej strane barikády. Madeline Millerová definitívne potvrdzuje svoje miesto na spisovateľskom Olympe a už teraz som zvedavý na ďalšiu klasiku v jej prevedení.

Originálny názov: The Song of Achilles
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 271

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.  

Život a nádej pod plášťom smrti a nenávisti

Mandy Robotham je krásnym dôkazom, ako sa dajú spojiť na prvý pohľad dve nesúvisiace oblasti. Pracuje totiž ako pôrodná asistentka, no odmalička v nej pretrvával záujem o písané slovo, a tak absolvovala školu kreatívneho písania. Oba faktory sa podpísali pod vznik jej debutu Príbeh pôrodníčky. Práve jej pracované skúsenosti vdýchli príbehu vysokú mieru autentickosti, hoci ako sama priznáva, kniha je fikciou. Nič to však nemení na fakte, že vás prinúti k zamysleniu, či na nej predsa len nie je niečo reálne. Pre svoju prvotinu si autorka zvolila naozaj náročnú tému, čo evokuje výrazný talent a schopnosť priniesť silné postavy s pôsobivými osudmi. A to na pozadí vojny, holokaustu a boja o prežitie.

"Ešte stále sa nad nami vznášal prízrak Adolfa Hitlera. Bolo jasné, že je medzi nimi intímny vzťah. Okrem Magdy Goebbelsovej, ktorá len s ťažkosťami potláčala svoju žiarlivosť, čo taktiež potvrdzovalo vzťah medzi Evou a Adolfom, mala ako jediná žena takmer neobmedzenú kontrolu nad Berghofom. Napriek tomu, že bola tehotná, nemohla nahlas potvrdiť, že práve on bol otcom jej dieťaťa. Z toho, čo som videla, bolo zrejmé, že ju členovia esesáckej hierarchie nepovažovali za hodnú jeho pozornosti, no napriek tomu bola prikovaná na mieste, ktoré sám vytvoril a na ktorom sa nachádzal kúsok jeho srdca. Teda ak predpokladáme, že nejaké vôbec mal." (str. 89)

Obálka knihy síce verne vystihuje dobu a dejový základ, no zároveň je trochu zavádzajúca. Hlavná hrdinka Anke Hoffová sa síce ocitla v koncentračnom tábore ako politická väzenkyňa, no vďaka svojej reputácii a profesionalite sa napokon ocitla priamo v hniezde moci, po boku tehotných nacistických žien. Z Ravensbrucku sa dostáva priamo do Berghofu, neslávne známeho sídla, kde sa má postarať predovšetkým o Evu Braunovú, priateľku Adolfa Hitlera. Anke podlieha, samozrejme, rôznym myšlienkam o zverstvách, nenávisti a krutosti svojich väzniteľov, no na zreteli má predovšetkým osudy nevinných detí, ktoré nemôžu za hriechy svojich rodičov. Ide o tému ponúkajúcu priestor pre skutočné morálne dilemy, v tomto Mandy Robotham trafila skutočne do čierneho. Kontrast medzi vonkajším svetom podliehajúcim režimu a miestom, kde sa rodí nádej v podobe novej generácie, je do očí bijúci. Napriek zmene prostredia nad ňou prakticky neustále visí Damoklov meč v podobe nepredvídateľných udalostí a zdravotného stavu pacientky. Stačí malá chyba alebo ohrozenie dieťaťa a Anke s celou rodinou pocítia vodcov hnev. Anke si kladie otázku, čo je správne a čo nie, kde končí morálka a začína túžba po pomste a spravodlivosti? Pripravte sa na napínavé situácie, nečakané zvraty a dokonca aj na romantiku. Negatívne prejavy nacionalizmu kráčajú v literárnom svete ruka v ruke s nádejou, pozitívnymi zmenami a vnútornou silou a Príbeh pôrodníčky je toho žiarivým príkladom.

"Moje srdce bolo odrazu ťažké ako mlynský kameň. Urobila som azda hlúposť? Dovolila som, aby mi túžba zastrela zdravý úsudok? Prehliadala som uniformu a dívala sa len na muža, ktorého som si vysnívala vo svojej mysli? Predpokladala som, že pre dôstojníka SS by nebolo ničím zvláštnym, keby spával s hociktorou ženou, ktorá sa mu zapáčila. Zrejme by ho za to ešte aj pochválili. Akú moc práve nado mnou nadobudol a ako by ju mohol využiť? Bola som v slabej chvíli naozaj taká hlúpa?" (str. 227)

Román je možno len produktom autorkinej fantázie, ale patrí k tým dielam, pri ktorých si kladiete otázku, či sa skutočne niečo podobné nemohlo stať. Je to spôsobené tak témou, ako aj rozprávačským talentom Mandy Robotham. Dokáže vás vtiahnuť už v úvode a burcuje vašu zvedavosť až do pekne vygradovaného záveru. Samozrejme, najviac otázok vyvoláva motív ohľadom dieťaťa Adolfa Hitlera a Evy Braunovej. Historickí vrtáci si na tom môžu zgustnúť, no Príbeh pôrodníčky je v prvom rade umeleckým textom, hoci ktovie, aké tajomstvá skrývajú dejiny...? Páčila sa mi aj zvolená kompozícia, retrospektívne návraty do koncentračného tábora dodávali textu šmrnc a dej sa tým pádom odvíjal vo viacerých súbežných rovinách. Debut Mandy Robotham ma oslovil, preto verím, že jeho úspech ju podnieti k ďalším vydareným dielam. Ak vyjdú aj v slovenskom preklade, určite neujdú mojej pozornosti.

Originálny názov: A Woman of War
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Terézia Štubniaková
Počet strán: 343

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Zavládne v tieňoloveckom svete konečne pokoj?

Svet mýtických bytostí na pozadí toho nášho neprestáva čitateľov baviť ani po niekoľkých rokoch a sériách. Cassandre Clare sa podarilo zaujať obrovské množstvo knihomoľov bez ohľadu na vek, ja sám som podľahol jej čaru a starnem spolu s jej hrdinami. Kráľovná vetra a tmy je tretím dielom série Tajomná temnota, ktorá vychádza z pôvodných tieňoloveckých príbehov. Dá sa síce čítať aj samostatne, ale každému odporúčam siahnuť najprv po osudoch Jacea a Clary. Nielenže vám to dá komplexnejší pohľad na celkovú mytológiu, ale lepšie pochopíte i početné odkazy a "easter eggs" z ostatných kníh. Nehovoriac o tom, že autorka vás chytí na pomyselný háčik a nedá vám pokoj, až kým neobrátite poslednú stranu.

"Ichor sa rozprskol do výšky, harpyino telo sa zosunulo na zem a zmizlo. Ostatné zavyli a vrhli sa na nich. Cristina videla, ako sa jedna z nich zniesla nad Marka a vykríkla jeho meno. Mark vyskočil na skalu a zahnal sa po nej bičom. Na harpyinej hrudi sa zjavila dlhá rana plná ichoru. Démon dopadol do piesku a zacvakal zubami, no po oblohe už letela ďalšia harpya. Mark jej obkrútil bič okolo krku, a keď ho prudko potiahol, hlava jej odletela medzi skaly. Niečo udrelo Cristinu do chrbta. Skríkla, keď stratila pevnú zem pod nohami. Harpya jej zaťala pazúry do bundy a zdvihla ju do vzduchu." (str. 165)

Zápal Cassandry Clare ma neprestáva prekvapovať. Tam, kde by iné série trpeli únavou materiálu či umelým predlžovaním,  táto americká autorka chytá nielen druhý, ale aj ďalšie početné dychy. Tieňolovecký svet disponuje veľkým množstvom postáv, a každá má svoje pevné miesto, nech by vám pripadala akokoľvek vedľajšia či mladá. To je aj prípad Emmy a Juliana, ktorých sme spoznali ako deti a teraz tiahnu vlastný spletitý príbeh. Spolu s nimi dozrieva aj čitateľ, preto nečakajte presladenú rozprávku so samými dobrými koncami. Cassandra sa nebojí pre nás pripraviť nečakané odchody. Napokon, hneď v úvode Kráľovnej vetra a tmy pochováme dve postavy. Aj svojím štýlom tne do živého, zo stránok zobrazujúcich neľútostné boje (Tieňolovci mali vždy veľa nepriateľov) neraz strieka krv (či ichor) a ľahko sa vcítite do bolesti hrdinov. A to hlavne vďaka tomu, že ich spoznáte dokonale, akoby boli skutočnými osobami z mäsa a kostí. To si však vyžaduje istú daň v podobe osobitého rozprávačského štýlu. Autorka pristupuje k budovaniu napätia i vzťahov maximálne dôkladne, aj preto sú jej diela také rozsiahle. Analýza pocitov a vysvetlenia súvislostí tieňoloveckého sveta zaberajú veľa miesta v texte, ale našťastie nepôsobia nudne, skôr funkčne dotvárajú pestrý kolorit série. Hlavnou dejovou líniou je snaha Emmy a Juliana o naplnenie ich lásky napriek smrteľnému zákazu, no popri nich sa rieši mnoho iných problémov. Je to skvelé, Cassandra Clare by bola podľa mňa výbornou psychologičkou. Verím, že svojimi dielami pomôže veľa mladým čitateľom, ktorí sa potýkajú s rovnakými či podobnými ťažkosťami ako jej postavy.

"Kým budeš žiť a kým budem žiť ja, budem ťa ľúbiť. Tie slová mu napĺňali srdce, a zároveň ho lámali. Nebezpečenstvo spojené s láskou k Emme bolo ako jazva z boja: zdroj hrdosti, ale aj spomienka na bolesť. Nedokázal jej však povedať zvyšok: Čo ak sa to zaklínadlo po návrate domov obnoví? Čo ak prestanem chápať, čo znamená láska k tebe? Jeho Emma bola taká odvážna a krásna a on po nej túžil tak veľmi, že keď jej rozopínal košeľu a siahal do zásuvky nočného stolíka, triasli sa mu ruky." (str. 385)

Záver série obsahuje všetko, čo od neho očakávate - poriadnu dávku dobrodružstva, romantiky, strhujúcu gradáciu, obetovanie v prospech blízkych a boj za lásku a spravodlivosť. Hoci sa hrdinovia pohybujú ešte iba na hranici dospelosti, konajú a myslia zodpovednejšie ako mnohí od nich oveľa starší jedinci. V tomto smere by som im rád doprial trochu väčšej voľnosti či roztopaše, ale s ich problémami sa ani nečudujem, že museli zahodiť detské radovánky skôr než iní. Svet magických bytostí je krutý a dohliadať na jeho zákony je náročná úloha. Tiež mi nedá spomenúť dĺžku kapitol, ktoré sú vzhľadom na súčasné trendy dynamizácie textu pekne rozsiahle. Pri iných knihách by mi to vadilo, ale ide o typický prvok Cassandrinho štýlu, tak mi to extra neprekážalo. Len škoda, že čakanie na jednotlivé diely Tajomnej temnoty bolo pomerne dlhé, a tak mi občas robilo problém rozpamätať sa na určité okolnosti. Našťastie však nešlo o žiadne výrazné výpadky, a tak som si Kráľovnú vetra a tmy užil, ako sa patrí. A po jej prečítaní budem rád, ak Tieňolovci ešte niekedy vyrazia do boja.

Originálny názov: Queen of Air and Darkness
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Tajomná temnota)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 712

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

Mocenské hry v medzivojnovom období

Mokrá ryba nemohla u nás vyjsť v lepšom čase. Druhá séria nemeckého seriálu Babylon Berlin je totiž na spadnutie a je viac než vhodné pripomenúť si postavy a dianie z jeho začiatkov. Samozrejme, románová predloha sa v niektorých motívoch, postavách či v ich zázemí odlišuje, ale stále ide o dielo, ktoré vás dokáže nadchnúť a zaujať. Zasadenie deja do Berlína koncom 20. rokov minulého storočia si od autora Volkera Kutschera vyžadovalo množstvo poznatkov, keďže ide o dobu, keď sa o moc bili početné skupiny, či už v rámci vysokej politiky, alebo v okrajových štvrtiach. Tiež to boli časy, čo priali kultúre, umeniu, slobode prejavu... azda aj preto došlo k vzniku toľkých rozličných frakcií.

"V kasárňach poriadkovej polície panovala atmosféra ako za občianskej vojny. Komunistický polovojenský spolok Červený front mal zbrane a mnohí sa obávali, že ich použije. Vyšetrovanie oddelenia E zrazu stratilo na dôležitosti. Ak mali cely na Alexe zaplniť komunisti, kumpáni z pornografickej skupiny im museli uvoľniť miesto. Woltera dokonca požiadali, aby prípadné ďalšie zatknutia odložil. To trochu skalilo Rathovu radosť z úspechu. Napriek prelomu nemohli pokračovať a nezostávalo im iné, len hľadieť pánubohu do okien. Chvíľa ako stvorená na to, aby svojim kolegom predviedol, čo dokáže." (str. 48)

Niekdajší kolínsky vyšetrovateľ z oddelenia vrážd Gereon Rath prichádza do Berlína ako posila na mravnostné. Je to síce posun o kariérny stupeň nadol, no jeho situácia v Kolíne mu nepriala a zmena prostredia je viac než nutná. Tak sa zoznamuje s novým kolektívom aj pomermi, čo v ňom vládnu, a zisťuje, že hlavné mesto je ako rozbuška. O svoju pozíciu bojuje viacero skupín - sociálni demokrati, komunisti, ľudia z podsvetia, umelci zakrývajúci svojou tvorbou nízke pudy... Pestrá zmes je síce komplikovaná, no Rath sa dokáže rýchlo prispôsobiť a orientovať sa v nej. Túži po mieste na oddelení vrážd a čoskoro sa mu naskytne príležitosť ukázať, čo dokáže. Keď sa na pitevnom stole objaví mŕtvola neznámeho muža, ktorého identitu vďaka náhode Rath pozná ako jediný, je odhodlaný prísť veci na koreň. To ho privedie do prostredia ruských emigrantov a prepašovaného zlata šľachtického rodu Sorokinovcov, o ktoré má záujem samotný Stalin. Gereon sa tak stáva súčasťou spletitých udalostí, čím na seba privábi neželanú (a nebezpečnú) pozornosť, ale tiež sa ocitne v pavučine vzťahov. Najmä s kolegyňou - stenografkou z oddelenia vrážd Charlotte Ritterovou. Do prípadu sa Rathovi miešajú politické nepokoje, nedôvera voči kolegom i smrť, pričom jeho vlastné svedomie prejde zaťažkávajúcou skúškou... Názov Mokrá ryba znie netradične a jej význam je vysvetlený až časom. Snáď veľa neprezradím, ak poviem, že ide o označenie odloženého prípadu - aj ten sa vyskytne až neskôr, Volker Kutscher sa nikam neponáhľa, ale napriek tomu plynie dej rýchlo, na každej strane sa ocitne zaujímavý poznatok či dobový prvok. Vyznať sa v nich je vďaka autorovmu štýlu ľahké a vy si len užívate skvelú románovú atmosféru.

"Rath tam stál a držal si boľavé pravé ucho, v ktorom mu pískalo... Bola to kombinácia alkoholu, kokaínu a adrenalínu, vďaka ktorej mu celá scéna pripadala akosi neskutočne? No ona sa skutočne odohrala. Nohou mohol zavadiť o mŕtve telo... Až teraz si uvedomil, že stojí vedľa mŕtvoly. Akoby niekto rozkopol sklenenú tabuľu a za ňou sa otvorila skutočnosť. Stál vedľa človeka, ktorého zabila guľka z jeho mauzerky." (str. 190)

Väčšinou mám najprv prečítanú knihu a až potom si pozriem jej filmovú či seriálovú verziu, Mokrá ryba bola po dlhom čase v tomto smere výnimkou. Zároveň to považujem za jeden z mála príkladov, keď je nakrútená podoba lepšia než predloha. Mám dojem, že televízni tvorcovia išli viac do hĺbky, čo sa postáv a ich vzťahov týka, zatiaľ čo román sa väčšmi sústreďuje na vykreslenie doby. A robí to naozaj dôkladne! Oblečenie, ruch ulíc, reálie na polícii a v podsvetí, hudba, rôzne kluby... Zo stránok sa na vás valia pestré chute, vône aj zvuky. Je obdivuhodné, že sa to autorovi podarilo aj za pomoci menšieho počtu opisov. Volker Kutscher má vybrúsený štýl a všetkého dávkuje dostatok. Vyváženosť je slovo, ktoré ho azda vystihuje najlepšie. Mokrá ryba je určená každému priaznivcovi detektívok aj histórie a rovnako aj tým, ktorí uprednostňujú papierovú verziu pred hranou. Tú totiž nemusíte vôbec poznať, aspoň nebudete ovplyvnení ako ja a román si užijete bez akýchkoľvek očakávaní.

Originálny názov: Der nasse Fisch
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Gereon Rath)
Preklad: Silvia Ivanidesová
Počet strán: 478

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Westcottovci ešte nepovedali posledné slovo

Americká spisovateľka Mary Baloghová je známa tým, že je romány sa odohrávajú v rámci jedného univerza. Preto sa neraz stane, že postavy z jednej série sa objavia v nejakej ďalšej. To sa týka hlavne vedľajších postáv, z ktorých sa razom stanú riadením osudu (a autorkinho pera) ústrední hrdinovia. Kto má teda prečítané Baloghovej knihy a pamätá si ich početné osadenstvo, má postarané o väčší čitateľský zážitok. Vysnívaný manžel je treťou časťou série o rodine Westcottovcov. Pokračuje v nastolenom smere ako jej predchodcovia, a tak sa opäť môžete tešiť nielen na priehrštie romantiky, ale tiež na charaktery, ktoré nie sú ani zďaleka dokonalé.

"Znova si premietala v hlave rozhovor, jeho bozk - netušila, že to môže byť také. Premýšľala o návšteve, o jeho matke a o sestre. Premýšľala o pozvaní do Londýna a o jeho ochote vstúpiť do jej sveta. Nemohla ho obviniť, že je nerozumný, že hral rolu panovačného muža, ktorý len berie a nič nedáva. Nemohla ho obviniť z ničoho. Nečakala, že bude láskavý. Také čosi človek nečaká od mimoriadne krásneho muža. Zvláštna myšlienka. Nie, chyba bola jej strane. Nemôže vstúpiť do jej sveta - a hotovo." (str. 80)

Alexander je postava, ktorá si rozhodne zaslúžila samostatný príbeh. Už v ostatných dieloch sa prejavoval zaujímavo a bolo jasné, že dostane vlastný priestor. Zdedil síce grófsky titul, ale ten prišiel ruka v ruke s rozpadnutým sídlom a nečakanou zodpovednosťou. Odrazu od neho závisia mnohí ďalší ľudia a najrýchlejšiu cestu k peniazom predstavuje sobáš s bohatou dedičkou. Wren Heydenová už prekročila vek na vydaj, hoci túži po manželovi a deťoch. Ako nie práve chudobná obchodníčka pristúpi aj k tomuto problému pragmaticky a spíše si zoznam vhodných adeptov. Samozrejme, za svoju najväčšiu devízu považuje majetok, ktorý by mal byť správnym lákadlom. A tak sa Alexander a Wren spoja, aby dosiahli vytúžené ciele. A ako je u Mary Baloghovej zvykom, nastáva vzájomné spoznávanie, prepadnutie láske a odhaľovanie lepších stránok toho druhého. Vysnívaný manžel nedisponuje dobrodružstvom, napätím či spoločenským presahom, ale čitatelia na druhej strane dobre vedia, čo môžu od autorky čakať. Celý príbeh sa krúti okolo vzťahu Alexandra a Wren a ich vnútra. Wren je považovaná kvôli životu v ústraní za chladnú a nezaujímavú, pričom skrýva citlivé vnútro a inteligenciu. Alexander sa zas oženil pre peniaze, ale zodpovednosť a manželkin charakter ho k nej pripútavajú čoraz viac. Obaja sú pre seba inšpiráciou a podporou na stanovenej ceste.

"Neskrývala pred svetom len svoju tvár. Skrývala sa celá. Inštinktívne túžila skrývať sa za závojom a robila to tak dlho, že teraz nevedela, ako ten závoj odhodiť. Bez závoja sa stretla so štyrmi ľuďmi. Dnes popoludní dokonca šla bez závoja von. Ale dokáže zdvihnúť ťažší závoj, ktorý ju zahaľoval celú? To sa jej podarilo iba pri tete a strýkovi. Dobre si uvedomovala, že je iná. Nesprávala sa srdečne ani otvorene a nikdy to nedokáže. Nevie dávať najavo svoje city. Nie je... Ach, nie je na tisíc spôsobov taká, ako sú iní ľudia bez problémov." (str. 147)

Skrývanie sa Wren za závojom je skvelý motív, no nemohol som sa zbaviť dojmu, že mohol byť využitý o niečo viac, v rámci nejakej záhady, tajomstva, napätia... Baloghovej rozprávačský štýl má však pevné kontúry, takže pokojnejší priebeh je samozrejmosťou. Napriek tomu - alebo práve preto - sa Alexander a Wren dokážu dotknúť vášho srdca. Páčili sa mi ich povahové črty, zdravý rozum a uvažovanie. Nepotrebujú krik, veľké gestá či detinskú vzťahovačnosť, aby dali najavo, čo cítia. Sú zrelými osobnosťami a môžu si tak poskytnúť navzájom presne to, čo potrebujú. Dvadsaťtri kapitol vám utečie ako voda, ale netreba klesať na duchu. Séria o Westcottovcoch má na svojom konte momentálne sedem častí, takže sa je ešte na čo tešiť. Svojím spôsobom môžu byť dané postavy vzorom ľudskosti, pretože práve ich poklesky či podivné správanie z nich robia dokonalé bytosti.

Originálny názov: Someone to Wed
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Westcottovci)
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Brutálne zločiny na pozadí špiny, krvi a histórie

Švédsky autor Niklas Natt och Dag (nezvyčajné meno odkazuje na starý šľachtický rod) dokazuje, že severská krimi literatúra sa nemusí obmedzovať iba na súčasné dianie. Dej jeho trilógie je zasadený do konca 18. storočia, ktoré sa zmietalo v revolúciách, neistote a blízkosti smrti. Škandinávia je v našich končinách v tomto smere trochu záhadou, preto som uvítal historický román práve z danej doby a na danom mieste. A dostal som viac, než som očakával, či už v rámci spracovania príbehu, alebo reálií. Román 1793 je nevšedný hneď z viacerých dôvodov, no najviac vyčnieva najmä explicitné zobrazenie násilia a odvrátených stránok ľudskej nátury. 

"Stačilo niekoľko málo krokov, aby prekonal vzdialenosť, ktorá ho delila od prízraku, a mohol sa ho dotknúť. Winge si uvedomil svoju chybu, keď jeho ruka zovrela prázdnotu. Táto bytosť nemala formu. Nebol to nájomný vrah, ktorého sem poslali z mesta, ale príšera, ktorá vyšla zo svojej hrobky, aby sa v noci vracala na miesta, kde kedysi žila. Winge cítil, ako mu v spánkoch hučí krv a v zornom poli sa roztancovali blikotavé fliačiky svetla. Strašidlo sa k nemu otočilo, no jeho tvár nepatrila človeku. Keď Winge čelom dopadol na chladnú zem, už nebol pri vedomí." (str. 98)

Ešte pred tým, ako som sa začítal do knihy Niklasa Natt och Dag, som sa stretol s rôznymi názormi na ňu. Jedna skupina ju velebila, iná zatracovala, pretože sa im zdalo, že sa autor príliš vyžíva v dobových opisoch a zároveň príliš otvorene zobrazuje nechutnosti a bizarnosti spojené s uspokojovaním zvrátených potrieb. To ešte viac vyburcovalo moju zvedavosť, román 1793 sa javil ako neobyčajný zážitok. Vo všeobecnosti  nie som fanúšik dlhých opisov, ale tu mi nevadili, pretože nešlo o nudný výklad o architektúre či odievaní, ale zo stránok priam prenikal vtedajší zápach tiel, kanálov, znečistených ulíc, v ušiach vám znela vrava obyvateľov Štokholmu poznamenaných bojmi o moc a vlastný život a pred očami sa vám odvíjal príbeh, aký momentálne nemá páru. Kniha sa stretáva síce s porovnaním s klasikou Parfum od Patricka Suskinda, no ja sa nazdávam, že každá z nich si razí vlastnú cestu. V centre deja 1793 je dvojica vyšetrovateľov potýkajúcich sa krutým vrahom - ten ponechal svoju obeť pohodenú v jazere bez končatín, jazyka a očí. Prípadom je poverený právnik Cecil Wings, ktorý spolupracuje s veteránom Mickelom Cardellom. Vytvoria dvojicu, ktorá sa nielen dopĺňa, ale tiež poskytuje autorovi priestor na rozvíjanie ich jednotlivých dejových línií. V tomto smere ide o tradičný prístup ku kriminálke, aj keď treba povedať, že vám utkvejú v pamäti viac než iní hrdinovia, už len pre Mickelovu drevenú ruku alebo Cecilov život visiac na vlásku...

Niklas Natt och Dag

"Potom ju nechal na podlahe pivnice. Ležala vystretá na chrbte s otvorenými očami, vôkol nej však panovala taká tma, že by mohla rovnako dobre oči zatvoriť. Tma sa vytvarovala do podoby nej samej, akoby sa vznášala nad vlastným telom, telom, ktoré by mohlo patriť niekomu inému. Bola tenká a chudá, nahá a špinavá. Svoje telo nespoznávala. Liezli po nej nožičky hmyzu, no ona ich nevnímala. Hmyz cical krv, ktorá z nej vytiekla a nazbierala sa do tuhnúcej kaluže pod stehnami a krížami. Neplakala. Necítila nič." (str. 235-236)

Rok v názve nie je náhoda, dej zahŕňa presne toto časové rozmedzie, navyše je text kompozične rozdelený na štyri časti podľa ročných období, počínajúc jeseňou. Jednotlivé časti striedajú aj rozprávačov, formu, miesta, ba dokonca tému. Občas máte kvôli tomu dojem, že čítate viac príbehov naraz, no Niklas Natt och Dag dobre vie, kadiaľ smeruje svoj dej. Napokon do seba všetko krásne zapadne a smeruje k vydarenému finále. Zároveň táto pestrosť umožňuje autorovi predstaviť aj ďalšie postavy (mladíka holdujúcemu hazardu či krivo obvinenú a uväznenú ženu) a ešte väčšmi vystihnúť ducha doby. A nielen tej, kto nebude čítať povrchne, užije si aj symboliku, ktorá je súčasťou textu. Takže ak máte záujem o severské krimi zasadené do revolučného obdobia roka 1793 a dostatočne silný zážitok na zobrazovené násilie, táto séria je pre vás tým pravým. Vďaka skvelej a výraznej obálke vám určite neunikne.

Originálny názov: 1793
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Alexandra Debnárová, Miro Zumrík
Počet strán: 358

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Prežite strasti i radosti antického hrdinu!

Antika je obdobím, ktorého vplyvy možno badať dodnes, a to v politike, medicíne, filozofii, rôznych prírodných vedách a najväčšmi azda v umení. Architektúra, literatúra, sochárstvo, rétorika... Drvivá časť oblastí vychádzala z mytológie bohatej na množstvo bohov i smrteľných hrdinov. Jedným z najznámejších je nepochybne Odyseus, miláčik bohyne Atény a nepriateľ Poseidona, kráľ Itaky, syn argonauta Laerta a manžel vernej Penelopy... tých prívlastkov a charakteristík by sa našlo omnoho viac, no ideálne je nechať hovoriť samotného Odysea. O to sa postaral taliansky spisovateľ Valerio Massimo Manfredi, dobre známy aj v našich končinách vďaka dielam, ktoré sa veľkými písmenami zapísali do priazne fanúšikov historických románov.

"Hocijaká chudobná sedliacka alebo pastierska dedinka by sa mi rozhodne zdala krajšia a šťastnejšia, lenže kráľ Laertes, môj otec, ma chcel zobrať do Mykén. Pravdepodobne aj preto, aby sme pochopili veci, ktoré zdanlivo nemali nijaké vysvetlenie. V srdci najsilnejšieho achájskeho kráľovstva bolo všetko obrátené hore nohami: zlo bolo na mieste dobra, bezprávie na mieste spravodlivosti, asi aj temnota ukradla miesto svetlu. Začínal som si myslieť, že kým na hradby Eurysteovho mesta sadá noc, na Itaku a piesočnatý Pylos svieti slnko a mal som pocit, že v mĺkvych mykénskych uliciach viac nesvitne biely deň." (str. 63)

Azda len málokto nepozná Odyseovo desaťročné putovanie domov, na rodný ostrov Itaka. Po ceste navštívil rôzne miesta a okúsil pestré skúšky v podobe čarodejníc, sirén či kyklopov. Menej ľudí však pozná to, čo daným časom predchádzalo, a práve na tieto otázky odpovedá kniha Odyseus: Prísaha. Tá totiž začína hrdinovým detstvom, poznamenaným otcovou absenciou kvôli naháňaniu sa za pokladom. Badať v tom Manfrediho snahu "poľudštiť" antickú monumentálnu postavu, pretože vďaka tomu sa s ňou čitateľ dokáže lepšie stotožniť. Prienik do Odyseovej mysle realizovaný subjektívnym rozprávačom sa ukázal ako výborný ťah, pretože Odyseus je nielen ľstivý a prešibaný (ako je stále zobrazovaný), ale aj emotívny a rodinne založený. Okrem toho si váži tradície, mier a prísaha znamená preňho viac než len prázdne slovo. Dá sa povedať, že by mohol byť vzorom aj pre dnešného človeka, tak ako ním bol pre svojich súčasníkov. Páči sa mi aj miestami až lyrický jazyk. Komu by pripadalo zvláštne, že chrabrý vojak a bojovník má takú bohatú slovnú zásobu, nech nezabúda na ideál Gréka, ktorý by sa mal vyznať tak v umení boja, ako aj hre na určitý hudobný nástroj či speve a tanci. Hoci je u Odysea známe najmä jeho desaťročné putovanie z pera antického velikána Homéra, svoju nezastupiteľnú úlohu zohral aj v trójskej vojne. Práve jej vyvrcholením sa uzatvára aj prvá časť dvojdielneho románu, z kompozičného hľadiska to hodnotím tiež ako správny krok.

Valerio Massimo Manfredi

"Prvé hodiny po bojoch boli najúmornejšie. Kým sme bojovali, zdalo sa nám, že žijeme v inom svete, na inom mieste, necítime strach ani bolesť, mali sme pocit, že sa nás zmocňuje blúznivé opojenie ako pri víne, horúčke a láske dohromady. A tiež blízkosť smrti. Po boji sme však upadli do akéhosi tichého zúfalstva a chladných závratov, do strachu z prázdnoty a tmy." (str. 250)

Po knihe zrejme siahnu najmä priaznivci dejín či gréckej mytológie a určite nebudú sklamaní. Ja sa tiež radím medzi nich a príbeh odvážneho Odysea som si užíval. Spočiatku mal možno trochu pomalší rozbeh, ale na druhej strane sa rozvíjanie jeho raných rokov a mladosti ukázalo pre dej ako opodstatnené. Čitateľ lepšie pochopí jeho motiváciu aj vnútorný pokrok. Valeria Massima Manfrediho som poznal ako autora trilógie o Alexandrovi Macedónskom, ktorú som čítal ešte na strednej škole. Preto som po novinke Odyseus: Prísaha siahol s očakávaniami. Tie sa naplnili, dokonca vo vysokej miere. Som rád, že tento nadaný Talian ostáva verný svojmu štýlu aj úspechu, čo ho zaslúžene sprevádza. Zvolil si výborný námet, pretože mám dojem, že hoci je antika opäť na vzostupe, čo sa literárnych spracovaní týka, Odyseus ostával mierne v zákryte. Medzera na trhu je teda vyplnená a ostáva nám čakať na druhý diel, kedy sa itacký kráľ vydá na svoje slávne putovanie.

Originálny názov: Il mio nome e Nessuno: Il giuramento       
Príslušnosť k sérii: 1. diel ( Il mio nome e Nessuno)
Preklad: Diana Farmošová
Počet strán: 319

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.