Vo svete prírody nie je nič náhodné

Vydavateľstvo Tatran prinieslo v roku 2016 slovenským čitateľom preklad nemeckého populárno-náučného bestselleru Tajný život stromov. Hoci to nie je celkom moja oblasť záujmu, aj ja som podľahol čarovnému rozprávaniu Petra Wohllebena. Aj to zohralo dôležitú úlohu pri rozhodovaní, či sa začítať aj do novinky Efekt domina. Tá má totiž takisto vedecký charakter, no omnoho širší záber a je primárne určená mladším čitateľom. Presvedčivým je aj fakt, že kniha získala Nemeckú cenu za literatúru pre mládež, a niet sa čomu čudovať. Už keď ju vezmete do rúk, ovanie vás nostalgia detských čias. Teda aspoň v mojom prípade to tak bolo. Na jednej strane to spôsobil závan živej zvedavosti, akej je schopné iba dieťa, na strane druhej ilustrácie, približujúce sa cieľovej skupine. 

"Ale je netopier naozaj zloduch? Alebo majú ľudia len priveľkú fantáziu a tvrdia o ňom veci, ktoré vôbec nezodpovedajú pravde? Zdá sa, že pravda bude to druhé. Netopier je totiž v skutočnosti úplne neškodný. Jeho meno celkom iste patrí na zoznam dobrých, a nie zlých bytostí. Populácia netopierov je obrovská. Na svete ich žije asi 900 druhov. Netopiere sú druhým najväčším radom cicavcov po hlodavcoch. Usídlili sa v takmer všetkých kútoch našej planéty, hoci uprednostňujú trópy. V takom množstve sa prirodzene nájde aj zopár "čiernych oviec", ktoré ľuďom dokážu spôsobiť trochu nepríjemností." (str. 51)

Kresby, pod ktorými je podpísaná Serena Viola, sú občas jednoduché, inokedy zložitejšie, ale vždy verne odrážajú tému a atmosféru. Ako môžete totiž vidieť aj na základe úryvku, nejde o suchú enumeráciu faktov, ale o skutočne záujem vzbudzujúce čítanie. Neraz som sa i ja zatúžil viac do ruky ceruzku a skúsiť vytvoriť podobné obrázky. Nepochybujem, že aj mnohí mladší čitatelia budú mať rovnaké nutkanie a ich zážitok z poznávania tajov prírody sa prejaví aj v umeleckom smere. Síce... slovo "tajov" nie je celkom presné, keďže Gianumberto Accinelli nenecháva nič zamlčané, navyše využíva mnohé všeobecne známe poznatky, aby na ne nadviazal čímsi novým. Už na začiatku sa dočítate o efekte motýlích krídel, ktoré sa stali priam okrídleným výrazom, no v tomto prípade sú doplnené o konkrétny príklad. Ten vás nielen navnadí na ďalšie obracanie voňavých strán, ale tiež je prvým krokom k uvedomeniu si podstaty knihy. Nenadarmo znie jej podnázov ... neviditeľné pradivo prírody. Doslova pred našimi očami sa denno-denne odohrávajú javy, ktorým nevenujeme pozornosť, a pritom sú staršie než samo ľudstvo. Samozrejme, to by si vyžadovalo na chvíľu zastať, sústrediť sa, vnímať okolie a nechať sa opantať nemennými zákonitosťami. Ako autor správne poznamenáva, ľudia však majú skôr tendenciu meniť veci podľa svojich predstáv, nehľadiac na to, čo môžu ich zásahy spôsobiť. Jeho varovný zdvihnutý prst ale nepôsobí silene, práve naopak. Usiluje sa priviesť čitateľov k tomu, aby sa sami zamysleli nad vlastným počínaním a azda svojou troškou prispeli k aspoň malej pomoci matke prírode. 

"Prasa má pomerne rozvinutú reč. Dokáže krochkať vyše dvadsiatimi spôsobmi a dokonca aj štekať, keď sa teší. Vďaka mnohotvárnosti zvukov vedia malé prasiatka ihneď rozpoznať svoju matku. Ošípané už viackrát dokázali, aké sú odvážne: zachránili ľudí pred utopením alebo vyľakali a zahnali zlodejov. Prasacie dievča Mona nielenže zaútočilo na zlodeja, ale navyše ho aj zadržalo, kým prišla polícia." (str. 92)

Kapitoly sú delené podľa rôznych kútov sveta, čo umožňuje autorovi "cestovať" a zároveň poukázať na to, ako sa obyčajný pohyb krídel môže prejaviť i na nemysliteľné vzdialenosti. Vzhľadom na prepájanie viacerých vedných odborov je Efekt domina vhodný aj na rozvíjanie medzipredmetových vzťahov v školskom prostredí. Kniha je plná zaujímavostí, niekedy úsmevných, inokedy až bizarných, no všetky sú pravdivé a o to pútavejšie. Tušil niekto z vás, že dospelý králik vyprodukuje denne okolo 250 bobkov, alebo že v Egypte sa našlo viac mačacích múmií než ľudských? Kniha Gianumberta Accinelliho a Sereny Violy vás pobaví, nadchne i privedie k zamysleniu. A vydavateľstvo Tatran si môže blahoželať k ďalšiemu skvelému počinu, ktorý obohatí každú domácu knižnicu. 

Originálny názov: Der Dominoeffekt

Preklad: Eva Melichárková

Počet strán: 128

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Mágia živlov sa spamätáva z pekelného ohňa

Séria Mágia živlov sa rozbehla knihou Prvá veterná čarodejka, ktorá nás voviedla do sveta intríg, špecifických čarov a neistých vzťahov. Americká spisovateľka Elise Kova postavila dej skôr na postupnej gradácii než na akcii, no zatiaľ čo by v tomto smere iní zlyhali, ona spravila dobre. Podarilo sa jej totiž vytvoriť postavy, ktoré vás svojimi charaktermi presvedčia o svojich kvalitách a aj statické scény posúvajú dej vpred. Stupňovanie musí, samozrejme, v istom bode vyvrcholiť, a aj túto "povinnosť" si autorka splnila k všeobecnej spokojnosti - prvý diel skončil dramatickým súbojom, pričom sa prejavili všetky skryté schopnosti, odhalili slabosti a jasne definovali kladné a záporné postavy. 

"V ušiach jej dunela ozvena konských kopýt na dlažobných kockách. Dolu mestom a cez zhromaždené davy vyrazili rezkým tempom. Nejeden mešťan vypliešťal oči s morbídnou zvedavosťou či so strachom, keď sa ulicami valila Čierna légia, a Vhalla mala čo robiť, aby si tie masy nevšímala. Napriek všetkej snahe sa jej pohľad túlal; pred očami mala zmes hrôzy, strachu a hnevu. Boli mágovia, vyhnanci, nechcené príšery, ktoré - podľa mnohých v dave - prekročili všetky medze v momente, ako opustili Vežu." (str. 30)

Pád ohnivého princa má rovnaké kompozičné prvky, na epickejší spád si budete musieť chvíľu počkať. Prvá polovica totiž spracúva udalosti z konca predošlej časti a jednoduchou formou pripomína dianie a postavy tým čitateľom, ktorí by s odstupom času na čosi z toho zabudli. Na druhej strane toho nie je až tak veľa - knihovníčka Vhalla v sebe objaví mágiu, a nie hocijakú - je veternou čarodejnicou (výraz čarodejka mi silno zaváňa češtinou) a tie sa nevyskytli vo Veži už dlhé roky. Tým sa z nej stáva nielen veľmi mocný element, ale tiež cieľ rôznych skupín. Jej výcvik si vezme na starosti sám korunný princ - temný ohnivý mág Aldrik. Nikoho neprekvapí, že medzi nimi preskočí iskra, no ich vzťah aj bezpečnosť celého kráľovstva ohrozuje ich mocibažný sused - ríša Solaris. Tak ako sa mení Vhallin výcvik, mení sa aj ona sama. Nemá totiž na výber, ak chce ochrániť svojich blízkych i celú krajinu. Pre jej mágiu sa jej mnohí boja, iní ju nemajú radi, a tak musí čeliť aj nepriazni, o akej sa jej ani nesnívalo. Aldrik napriek svojej povesti a temnote vystupuje ako ideálny ochranca, no nemusím zdôrazňovať, že aj nad ich vzťahom sa pomaly zaťahujú mraky. Niet sa čomu čudovať, Mágia živlov má päť dielov, prekážky sú nutnosťou, aby ich mohli hrdinovia prekonávať až do vytúženého konca. Romantická línia je popri mágii hlavným ťahúňom, preto by som sériu odporúčal skôr mladším čitateľom. Tí starší by mohli očakávať viac akcie, napätia či zobrazenia sveta, v ktorom sa príbeh odohráva. Elise Kova neplytvá opismi, čo mi osobne vyhovuje, ale je veľa čitateľov, ktorí by uvítali detailnejšie prepracovanie. Priznám sa, že po pokojnejšom úvode série som očakával dramatickejší rozbeh, ale buď sa autorka šetrí na ďalšie pokračovania, alebo je to jednoducho jej štýl a musíme sa s ním zmieriť. Rovnako ako s občas banálnymi zápletkami, čo je však vzhľadom na cieľovú skupinu takisto pochopiteľné.

zdroj: Amazon

"Vhalla sa spola zvrtla, aby uskočila pred dýkou, ktorú po nej žena vrhla, a skotúľala sa dole poslednými schodmi. Noční vtáci, ktorí odkväcli v chodbe, sa rýchlo pritisli k stenám, aby sa uhli. Niektorí z nich boli vojaci, no takto uprostred noci odzbrojení. Jeden sa rozbehol k útočníkom s holými rukami, ale Severan ho zoťal. Nemala kedy uvažovať  nad smrťou bezmenného Južana. Lýtko jej horelo a nebolo to len pre reznú ranu. Jej pohyby začínali byť spomalené a oneskorené, napriek tomu, že Aldrikove inštinkty boli s každým úderom jej srdca rovnako ostré." (str. 319)

Je prirodzené, že najväčšia pozornosť sa sústredí na Vhallu a Aldrika, aj keď by si zaslúžili i vedľajšie postavy. V knihe sa ich nájde dosť a pri rozsahu série by sa im azda zišlo aj viac priestoru. Najmä keď sa autorka rozhodne niektorej z nich "zbaviť", na čitateľa to má len slabý efekt a daný motív sa potom míňa účinku. No znova musím podotknúť, že ak vás aj pri čítaní prepadne mierna nespokojnosť, všetko vám vynahradí záver, na ktorý si Elise Kova celý čas pripravuje pôdu. Nedá sa jej uprieť talent navnadiť vás na pokračovanie, ja si ho tiež rozhodne nenechám ujsť. Najmä keď si všimnete tie skvostné obálky. Teší ma, že CooBoo ponechalo originálnu grafiku, pozerá sa na ňu jedna radosť. Aby som to zhrnul - Pád ohnivého princa síce výrazne nevybočuje z priemeru, ale pre fanúšikov žánru young adult a romantické duše je to povinná jazda, ktorú nebudete ľutovať.

Originálny názov: Fire Falling

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Mágia živlov)

Preklad: Gabriela Patkolová

Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Ukážkový vstup do sveta fantázie

Američanka Astrid Scholte sa pohybovala vo filmovom priemysle a pravdepodobne aj vďaka tomu dokázala vytvoriť príbeh, ktorý nepustíte z rúk. Debut, akým zaútočila na priečky bestsellerov, jej môžu závidieť mnohí kolegovia a kolegyne zo žánru young adult. Už len preto, že ho okorenila výrazným detektívnym námetom a Štyri mŕtve kráľovné sa tak vymykajú bežným, zaužívaným štandardom. Až ma zamrzelo, že ide o samostatnú knihu a nedočkáme sa pokračovania. Je to škoda, pretože svet Kvadary priam nabáda k ďalšej návšteve. O to výraznejšie však zarezonuje svojou atmosférou, postavami a nečakanými zvratmi. Vôbec by som sa nečudoval, keby sme sa s románom stretli aj v podobe filmového spracovania...

"Vrah otvoril zapaľovač. Do tmy zažiaril plameň a život. Plameň sa rýchlo rozšíril po celej izbe vďaka prenikavo páchnucim handrám. Alkohol. O niekoľko sekúnd nato bola izba v plameňoch. Miestnosť naplnil dym. Niekto volal o pomoc cez záchvat dusivého kašľa. Ďalší človek zalapal po dychu. Varin. Chcela som ísť za ním, vydriapať sa tej nočnej mory na svetlo, ale jeho hlas bol iba nitka, na ktorej som sa neudržala." (str. 150)

Autorka sa zjavne dobre pohybuje v mori rôznych príbehov, pretože pozorný čitateľ si všimne viac či menej skryté odkazy na ne. Hneď však musím dodať, že nejde o žiadne vykrádanie obsahu, ale o žmurknutie na znalcov žánru a nové spracovanie motívov. To sa týka aj spomínanej detektívnej línie. Astrid Scholte s ňou neexperimentuje, stavia ju na zaužívanej kompozícii, čo je vzhľadom na cieľovú skupinu 15+ správnym krokom. Zároveň sa však musíte pri čítaní aj sústrediť, pretože vás čaká pestrý štýl, prejavujúci sa tak v predstavovaní nového sveta, ako aj v striedaní uhlov pohľadu. Názov Štyri mŕtve kráľovné okamžite prezradí základ deja, ale napriek tomu máme možnosť sa so spomínanými vladárkami zoznámiť. Sú (boli) totiž naozaj zaujímavými postavami, každá z nich panovala vo vlastnej časti Kvadary a bola čímsi špecifická. Keby autorka chcela, pokojne by mohla ich osudy natiahnuť na celú sériu. Kapitoly, v ktorých vystupujú, sa vyznačujú vševediacim rozprávačom, zatiaľ čo v tých, kde preberá hlavnú úlohu protagonistka Keralie, sa stretneme s rozprávaním v prvej osobe. Našťastie to nepôsobí rušivo, ale dotvára fungujúcu stavbu príbehu. Keralie je talentovaná zlodejka, ktorá sa pripletie do vyšetrovania vrážd náhodou, a okrem toho popri tom stíha riešiť aj srdcové záležitosti s bezúhonným poslom Varinom. Spočiatku som si myslel, že ľúbostná línia bude potlačená, ale tvorí neoddeliteľnú súčasť deja a bavila ma rovnako ako tá detektívna. Keralie má totiž za úlohu ukradnúť Varinovi čipy s uloženými spomienkami štyroch kráľovien, aby sa objasnili okolnosti ich smrtí. Ich vzťah je teda už od začiatku poznamenaný nedôverou a kontrastmi, čo je vždy dobrý základ pre postupné zbližovanie. 

zdroj: Twitter

"V očiach mu blikala iskierka túžby, až som mala pocit, že pod jeho pohľadom vzbĺknem. V tej chvíli som vedela, že nechcem bozkávať nikoho iného. Ako ľudia môžu bozkávať cudzích ľudí s takou bezstarostnosťou? Bozkávať ich bez náklonnosti? Ako môžu robiť niečo také intímne, také odhaľujúce s niekým, po kom netúžia? Ostatní zlodeji a zlodejky s ľahkosťou využívali moc zvádzania, akoby tomu nepripisovali žiaden význam." (str. 320)

Text je prešpikovaný rôznymi vychytávkami typickými pre Kvadaru, no ak sa niekto vyžíva v detailných opisoch neznámeho univerza, mohol by byť sklamaný. Mne osobne vyhovuje menej opisov a viac akcie, ale uznávam, že niektoré prvky (napríklad spomínané komunikačné čipy) mohli byť priblížené o niečo viac. S niektorými oblasťami si zas Astrid Scholte dala väčšiu námahu - súčasťou knihy je i mapa štyroch kráľovstiev, charakteristika jednotlivých panovníčok a ich zákonov. Ak by sa niekto náhodou strácal v súvislostiach, úvod mu ľahko poskytne nápovedu. Štyri mŕtve kráľovné sú vítaným spestrením žánru young adult, preto dúfam, že nepôjde o jednorazovú hviezdičku, ale autorka nás poteší aj ďalším vydareným titulom. 

Originálny názov: Four Dead Queens

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Milica Nováková

Počet strán: 415

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Temnota zneužívajúca smútok zo straty

Román Dievča s cudzím srdcom nie je ľahké čítanie, a v čitateľovi okrem napätia a mrazenia vyvolá aj silnú vlnu empatie, a to aj v prípade, že nie je práve citovo založený. Alex Dahl sa radí k autorkám, ktoré budujú príbeh na relatívne bežných situáciách, pri ktorých vám ani nenapadne, čo všetko sa môže stať. O to údernejšie potom daný román vyznieva. Mám dojem, že v poslednom čase ustupujú trilery založené na pátraní polície po sériových vrahoch v prospech príbehov o obyčajných ľuďoch. Zlo, ktoré naruší naše bezpečie a domov, je predsa len o niečo hrozivejšie. 

"Po úzkej lesnej ceste vojdem do hory a vyberiem si pokojné miesto na severnej strane jazera. Robím to pre našu záchranu. Viem, že pokiaľ ide o nebezpečné predmety, nemožno mi dôverovať o nič väčšmi než môjmu manželovi, a keď kráčam po lese, skrehnutými prstami nahmatám rozstrapkaný koniec lana a predstavujem si, ako ho uviažem na holý konár a potom na svoj krk." (str. 77)

Prvá časť knihy je zameraná najmä na Alison a jej emocionálny stav po smrti päťročnej dcérky. Amalie sa utopila v jazere a rodina sa odrazu musí vyrovnávať nielen s pocitom tragickej straty, ale aj pohlcujúcim smútkom a predovšetkým vinou. Alison a jej manžel Sindre súhlasili, aby po smrti odobrali ich dcére orgány na transplantáciu, nech z celej situácie vzíde aspoň niečo dobré. Príjemkyňou Amaliinho srdca sa stane sedemročná Kaia, ktorá sa vďaka tomu zotavuje z vrodenej choroby. Alison si vzápätí začne klásť otázku, či je možné, aby Amalie žila nejakým spôsobom v Kainom vnútri? Spočiatku je dej postavený predovšetkým na objasňovaní súvislostí a Alisoninej snahe nájsť zmysel aj v nešťastnej nehode. Hlboký smútok môže na niekoho pôsobiť nepríjemne, predsa len nejde o pocit, ktorý sa zdieľa ľahko. Miestami som mal chuť niektoré pasáže preskočiť, ale, na druhej strane, sa v nich Alex Dahl prejavuje ako znalkyňa ľudského vnútra, čo je vždy vítané i v tomto žánri a zároveň to môže pomôcť mnohým čitateľom s ich vlastnou stratou. Druhá a tretia časť príbehu už stavajú na epickejšom základe a dej sa hýbe vpred rýchlejšie. Alisonina domnienka najprv vyznieva ako zúfalá snaha topiaceho chytiť sa aspoň povestnej slamky, ale napokon si kladiete otázky o možnom „presídlení duše“ spolu s ňou, vďaka čomu získava román aj mysteriózny nádych. Niekoľko úvodných kapitol sa môže zdať, že ide o akúsi psychoanalýzu, ale autorka našťastie vie, kedy treba primiešať do deja trochu gradácie. Povaha napätia plynie najmä z otázok ohľadom úmrtia malej Amalie. Skúsený čitateľ uvažuje, nakoľko išlo o nehodu a či Alex Dahl neukryla do viet rozprávačky Alison alebo do dialógov čosi, čo by naznačilo opak. 

Alex Dahl (zdroj: Twitter)

"Snažím sa rozlíšiť myšlienky a pocity, ktoré mi víria hlavou - v Kaiinej prítomnosti mám všetky vnútornosti akoby na vode. Keby Sindre vedel, kde som v tejto chvíli, pravdepodobne by ma odviedol na psychiatriu. Takto to zrejme je, keď sa človek zblázni. Niečo si myslí a každá bunka v mozgu mu hovorí, čo je správne a čo nie, no nakoniec urobí niečo úplne opačné. Pretože mu to káže srdce. No srdce predsa nevie rozprávať. Ale áno, vie. Akoby som tie slová počula v hlave." (str. 218)

V konečnom dôsledku ide u Dievčaťa s cudzím srdcom skôr o rodinnú drámu ako o triler, ale napriek tomu dokáže román vzbudiť zvedavosť a dej graduje k uspokojivému záveru. Dôkazom autorkinho talentu aj vykreslenie sedemročnej Kaie. Deti sú väčšinou v danom žánri postavy na okraji, prípadne sa zvyknú správať neprimerane veku, alebo zbytočne odvádzajú pozornosť od dôležitejších línií. Tu sa stretávame s adekvátnym dievčaťom, ktoré vašu pozornosť nerozptyľuje a je uveriteľnou postavou. Po Chlapcovi pri dverách sme sa teda od nórskej autorky dočkali ďalšieho zaujímavého príbehu s noirovým nádychom. Nielenže ním potvrdila svoj typický štýl, ale aj vyburcovala zvedavosť, čím nás poteší nabudúce.

Originálny názov: The Heart Keeper

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Lenka Cinková

Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ. 

Iskierka dobra v semenisku nenávisti

Miška Ella Hajduková sa udomácnila na našom knižnom trhu dvoma typickými líniami tvorby - mysterióznymi románmi a príbehmi z druhej svetovej vojny. Ja som jej čaru podľahol už pri debute Všetky moje tváre a rád siahnem po každom ďalšom titule. Aktuálna novinka Berlínske hviezdy už podľa názvu nenechá nikoho na pochybách, akým smerom sa uberá v rámci autorkiných diel. Opäť máme možnosť pohrúžiť sa do deja plného kontrastov vyplývajúcich z okolností doby, v ktorej sa odohráva. Nacistický režim vyzdvihol najhoršie ľudské pudy a nezmyselné obavy premenil na nástroj propagandy a nenávisti. A práve vo svete blízko najvyššie postaveným mocnárom sa pohybuje hlavná hrdinka, kým aj ju nezmetie vlna nedôvery...

"Vlajky, veľa vlajok s hákovými krížmi, a propagandistické heslá na fasádach domov. Omnoho viac ako na začiatku roka. Ovládlo nás vzrušenie, akoby sme všetci cítili, že sa blíži čosi veľké a dôležité. Hitler s Goebbelsom boli neustále na očiach, rozprávali a sľubovali, kričali a rozhadzovali rukami a bolo nemožné ostať bokom, nevšímať si to a nerozmýšľať nad tým, čo chceli. Všetko pre národ... Naše spravodajské oddelenie bolo na vážkach. Veriť tejto novej strane, ktorá sľubuje krásnu budúcnosť, alebo sa mať na pozore pred skrytými významami ich kampane?" (str. 74-75)

Protagonistkou Berlínskych hviezd je žurnalistka Lina, s ktorou sa osud nemaznal už odmala. Spolu so sestrou Lili vyrastali v sirotinci, no ani jedna nedovolila, aby ich to poznačilo a zamedzilo zariadiť si život podľa vlastných predstáv. Lili je speváčkou a Lina sa vďaka svojej profesii stretáva s umelcami, politikmi a ďalšími ľuďmi na očiach verejnosti. Jej doménou je kultúra, ale nadväzuje kontakty aj s mocnármi... Svojím menom, zanietením a pohybom v umeleckých kruhoch mi občas pripomenula slávnu Leni Riefenstahl, filmárku a dokumentaristku režimu. Ale hoci je Lina tiež spočiatku očarená vzostupom Hitlera a jeho ráznymi heslami, postupne sa jej otvárajú oči... Obdobie po prvej svetovej vojne sa v Nemecku vyznačovalo sklamaním, sociálnym úpadkom a prehlbovaním odvekých krívd na veľkom národe. Nečudo, že masy uverili silným rečiam o sľubnej budúcnosti a náprave rozorvanej spoločnosti. Každý známy človek môže predstavovať potenciálne nebezpečenstvo a táto hrozba sa dotkne aj Liny. Keď obesia jej snúbenca a ona skončí na výsluchu u gestapa, v snahe zachrániť seba i dieťa pod srdcom sa vyhlási za snúbenicu aristokratického esesáka. Reinhard von Kessler by sa mohol ľahko stať nástrojom Lininho pádu, on jej však podá pomocnú ruku a po narodení Grétky sa o ňu stará ako o vlastnú dcéru. Tak ako sa zmenilo Linino presvedčenie ohľadom správnych pohnútok režimu, tak sa mení aj jej vnímanie príslušníkov SS. Nie všetci slepo veria umelo vytvoreným ideálom, no bojovať proti nepriateľom priamo v jame levovej je herkulovská úloha. Preto je jednoduchšie siahnuť po odlišnej identite, aj keď ani to nie je vždy záruka úspechu a už vôbec nie bezpečia...

"Držala som dieťa za ruku a pokúšala sa nepotknúť sa na rozbitých kusoch budov, ktoré bomba rozstrelila do rôznych smerov. Ľudia nariekali a ja som bezradne stála na ulici, ktorá bola pre mňa neznáma už pred náletom. Rozbitý kus sveta. Pokúšala som sa určiť smer, ktorým by som sa mala pustiť, ale situáciu mi sťažoval prach, zlá viditeľnosť a ľudia potácajúci sa sem a tam a tí ďalší, kvíliaci, že stratili domov. Snažila som sa nevnímať útržky bedákania, lebo mi vháňali slzy do očí." (str. 264)

Miška Ella Hajduková má úžasný talent vykresliť akékoľvek historické obdobie tak, akoby ho prežila na vlastnej koži. Autentickosť a uveriteľnosť jej textov robí z čítania príjemný zážitok, pričom sa môžete nechať nerušene unášať silnými námetmi a výraznými postavami. Dej je popretkávaný pestrými motívmi a každá kapitola ho posúva vpred. Na svoje si prídu všetci priaznivci autorkinej tvorby, keďže Miška sa napriek množstvu kníh na svojom konte neopakuje a zakaždým ponúkne niečo nové. Berlínske hviezdy pokračujú v tradícii vydarených románov z druhej svetovej vojny, robia jej česť a ako ostatné postúpili o kvalitatívnu priečku nahor. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Ľahostajnosť času voči rodinným drámam

Vydavateľstvo Tatran pokračuje v úspešnej tradícii vydávania kníh svetového formátu a prináša slovenským čitateľom román nominovaný na prestížnu Pulitzerovu cenu. Ann Patchettová síce v našich končinách nepatrí medzi známe mená, no má na svojom konte množstvo zaujímavých kníh, svietiacich na priečkach bestsellerov. Holandský dom predstavuje peripetie súrodencov Dannyho a Maeve, tiahnuce sa piatimi desaťročiami. Pritom rozsahovo nie je vôbec veľký, autorka dáva prednosť kvalite pred kvantitou, čo sa odráža aj v jej štýle. Je veľmi nevšedný, okamžite ma ním vtiahla do svojho sveta, kde sa prelína krutá realita s rozprávkovosťou. Občas mi pripomenula velikánov magického realizmu, inokedy zas úvahy existencialistov. Križovatky života a času sú totiž neoddeliteľnou súčasťou tohto originálneho príbehu.

"Keď sa Andrea s dievčatami presťahovali do Holandského domu a Maeve sa vrátila do školy, s otcom sme sa zblížili. Odjakživa sa o mňa starala sestra, no keď odišla, otec sa začal nečakane zaujímať o moje domáce úlohy a basketbalové zápasy. Nikomu ani nenapadlo, že by úlohu, ktorú v mojom živote zohrávala Maeve, mohla zastávať Andrea. Otázka v skutočnosti znela, do akej miery môžem ako jedenásťročný žiť bez dozoru dospelých." (str. 42)

Dvadsať kapitol vás prevedie osudmi Conroyovcov, ktorí sa po vojne nasťahujú do Holandského domu. Ten kedysi obývala rodina Van Hoebeekovcov, po ktorých získal meno a museli ho opustiť pre zlú finančnú situáciu. Nádej, že novým majiteľom prinesie viac šťastia, netrvá dlho. Po odchode matky sa deti musia zmieriť s novou macochou a jej dvoma potomkami, ktorí sa nielenže veľmi rýchlu udomácnia v novom prostredí, ale prevezmú nad ním aj kontrolu. Andrea sa čoskoro stáva hlavou rodiny a nevlastné deti sú jej na príťaž. Ich ďalšie kroky preto smerujú mimo domu, nesúc si so sebou detské traumy a nepochopenie najbližšieho okolia. Staršia Maeve a mladší Danny netušia, že ich niekdajší domov bude s nimi prepojený aj naďalej. Klišé ohľadom nevyspytateľných ciest osudu sa v tomto prípade napĺňa do posledného písmena a na čitateľa čaká rozmanitý zážitok pri spoznávaní ich cieľa. Ann Patchettová zvolila zaujímavú kompozíciu rozprávania. Názov naznačuje, že dušou príbehu je samotný dom, rozprávačom je Danny, no na obálke sa vyníma mladé dievča, s najväčšou pravdepodobnosťou Maeve. Apropo, obálka. Som rád, že vydavateľstvo ponechalo pôvodnú grafiku, pretože ide o skutočne peknú kúsok. Dievčina akoby priamo odkazovala na maľby holandských majstrov, okrem toho jeden konkrétny obraz je aj súčasťou deja, keďže na dianie obyvateľov domu sa pozerajú portréty Van Hoebeekovcov. Pre Dannyho je Maeve strážnym anjelom a po čase si uvedomíte, kto je skutočným protagonistom knihy. Optika priameho rozprávača je skôr prostriedkom než sondou do vnútra postavy, no svoju funkciu plní viac než dostatočne. Keďže príbeh zahŕňa niekoľko desaťročí, čaká vás tiež striedanie časových rovín. Aj tu sa prejavila autorkina znalosť človeka, pretože spomienky sú zvláštnym fenoménom a udalosti sa nemuseli odohrať vždy tak, ako si ich pamätáme. Nespoľahlivosť pamäti je prvkom, s ktorým by mal čitateľ počítať. A ak na to nebude dbať, o to väčšie bude napokon jeho prekvapenie a prehodnotenie prečítaného. 

Ann Patchettová (zdroj: The Denver Post)

"Krivdy, ktorými sa jedna proti druhej previnili Maeve a Celeste, boli po všetkých tých rokoch bezpredmetné. Nemali sa rady už zo zvyku. Nemohol som si pomôcť, no bol som presvedčený, že keby sa stretli len ony dve nezávisle odo mňa, výborne by si rozumeli. Na začiatku to skutočne tak bolo. Obe boli múdre, vtipné a nekonečne oddané. Tvrdili, že ma ľúbia viac než ktokoľvek iný, nikdy si však nepripustili, ako veľmi ma ničí, keď sa navzájom kritizujú. Vinil som z toho obe. Mohli s tým konečne prestať. Mohli sa rozhodnúť, že zakopú vojnovú sekeru. Ale neurobili to a ďalej si pestovali svoju zatrpknutosť." (str. 184)

Holandský dom je román o rodinných vzťahoch, odpustení a pohnútkach, ktoré dokážu človeka priviesť až na hranice možností. Po dynamickom úvode síce trochu zvoľní tempo, ale ide iba o povestné ticho pred búrkou, pretože udalosti opäť rýchlo naberú spád, reprezentovaný prienikom do mysle a pocitov postáv. Odhaľovanie tajomstiev a zmena uhlov pohľadu na rôzne situácie sa dejú prirodzene, akoby išlo o skutočnosť a nie fantáziu Ann Patchettovej. A to je nepochybne ďalší pozitívny prvok tohto rozjímavého, dojemného románu.

Originálny názov: The Dutch House
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Lenka Cinková
Počet strán: 259

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Epické zavŕšenie boja za šťastie, vieru a ideály

Reinmara z Bielawy sme vo Veži bláznov spoznali ako nerozvážneho mladíka, pražského učenca fušujúceho do mágie, ktorý sa v Božích bojovníkoch prejavil o niečo múdrejšie a zmierenejšie s tým, že osud nie je priamočiary a ľudská motivácia už vôbec nie. Lux perpetua - Svetlo večné je vyvrcholením zápolenia rôznych skupín i Reinmarovho hľadania milovanej Jutty. Aj teraz sa počas svojho putovania dostane do nečakaných situácií, ktoré mu skomplikujú život a oddialia jeho ciele. Reynevan však už zašiel priďaleko a stretol priveľa dobrých i zlých ľudí, aby sa vzdal. Mládenec označovaný za rebela, čarodejníka a husitu sa musí mať neustále na pozore, pretože nepriatelia nikdy nespia a za každým rohom číha potenciálna hrozba. 

"Samson a Šarlej preletli popri Reynevanovi a prudko sa vrhli na sirotkov. Šarlej dvoma širokými sekmi poslal na zem dvoch jazdcov, tretí, zasiahnutý do tváre, sa zakolísal v sedle. Samson mlátil gudendagom striedavo ľudí aj kone, čím vyvolal strašný zmätok. Reynevan sa obrátil a stisol zuby. Mal nevybavené účty. Za bitie, pľutie, za sud od kapusty. Keď prechádzal popri tom, čo sa bezvládne knísal v sedle, vytrhol mu meč, vpadol do haravary a ťal naľavo i napravo. Počul vykrikovať biblické citáty, podľa nich spoznal veliteľa prenasledovateľov, kozobradého kňaza." (str. 131)

Je pozoruhodné, ako dokáže Andrzej Sapkowski každý diel Husitskej trilógie obohatiť o odlišnú atmosféru a žánrové špecifiká, a to od humorne ladenej "roadmovie" cez akčný historický román až po filozofické zamyslenia nad konaním človeka a čakaním na Boží zásah. Počas niekoľkých rokov sa Reinmarov charakter rozvíja na pozadí búrlivých udalostí a nedá sa neobdivovať autorovu ľahkosť, s akou zakomponoval hrdinove osudy do skutočných reálií. Na stránkach knihy sa stretneme s množstvom niekdajších osobností, ktoré sa vplyvom Sapkowskeho talentu menia z mien v učebniciach na osoby z mäsa a kostí. Iste to nebola ľahká úloha a občas sa môžete v záplave postáv stratiť, no nemusíte sa toho obávať. Reinmar sa zavše rýchlo dostane z jednej prekérnej situácie do druhej a už sa musíte sústrediť na ďalšie mená. V tom spočíva aj istý kameň úrazu - Reinmar uteká, aby sa dostal do ďalšieho zajatia, vzápätí znovu natrafí na protivníkov z minulosti a tak dokola. Keďže však čitateľ vie, že jeho dobrodružstvá spejú k záveru, opakovanie motívov mu nevadí, pretože vie, že ho čaká epické vyvrcholenie. Napokon sa ukazuje, že hoci mnohí chceli nájsť slávu, bohatstvo či lásku, najvytúženejším pokladom je obyčajný pokoj a mier. Reinmarovi verní priatelia Šarlej a Samson Medík ho sprevádzajú i teraz, hoci musím dodať, že ich cesty nemajú rovnaký smer. Už predtým bolo badať medzi nimi rozpory v tom, že je lepšie zvažovať ďalší postup, než sa bezhlavo vrhať do nebezpečenstva. To v tomto prípade reprezentuje Reinmarovo hľadanie Jutty, pričom sa nad ním neustále vznáša tieň jeho najväčšieho nepriateľa - vratislavského biskupa Konráda, ktorý proti nemu, paradoxne, neváha využiť aj temné sily. Netuší však, že aj on sám sa môže stať obeťou skrytých túžob najbližšieho okolia. Jednoducho - nikto zo zúčastnených si nemôže byť istý, ako dopadne, pretože prekvapenia (väčšinou nepríjemné) sú neoddeliteľnou súčasťou celej trilógie. 

A. Sapkowski (zdroj: Wyborcza)

"Vstup do úžľabiny takmer úplne zatarasila veľká kopa kostí. A vôbec nebola beztvará. Niekto si dal tú námahu, aby z lebiek, kľúčnych a stehenných kostí, píšťal spletených s rebrami poskladal na privítanie dekoráciu, čosi ako triumfálny oblúk. Omračujúci smrad svedčil o tom, že na konštrukcii sa ďalej pracuje a že k nej čosi pristavali celkom nedávno. Kone nechceli ísť ďalej, začali fŕkať, vzpierať sa a dupať kopytami. Nebolo východiska, museli ich nechať tam. Úžľabinou sa vybrali peši." (str. 331)

Lux perpetua - Svetlo večné je dôstojným uzavretím Reinmarovho osudu a pozorným čitateľom neujdú náznaky, ako napokon dopadne. Zrejme sa nájdu aj nespokojní jedinci, ktorí by si predstavovali iný koniec, ale ja medzi nich nepatrím. Niektoré dejové línie síce ostanú otvorené, no ani dejinné udalosti nikdy nekončia. Husiti sú známou, no u nás akoby stále málo prebádanou záležitosťou a vďaka Husitskej trilógii sa toho o nich môžete dozvedieť naozaj veľa - o ich cieľoch, zámeroch, vedúcich osobnostiach, o významných i pomerne tragikomických bitkách. Cez optiku hlavného hrdinu spoznávame viacero strán, nič nie je čierno-biele a ľudský charakter tobôž. Andrzej Sapkowski je znalec človeka a v jeho diele sa premelie pestrá plejáda pováh. Doba sa síce zmenila, ale ľudia zjavne ostávajú rovnakí. Či je to dobre, posúďte sami. Husitská trilógia však rozhodne dobrá je a mala by mať čestné miesto v domácej knižnici každého knihomoľa.

Originálny názov: Lux Perpetua

Príslušnosť k sérii: 3. diel (Husitská trilógia)

Preklad: Karol Chmel

Počet strán: 543

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.