La Gioconda odhaľuje svoje tajomstvá

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ pokračuje v trende románov zameraných na osudy známych umelcov a ich diel. Najnovším prírastkom v tomto smere je Život Mony Lisy a ako zvyčajne ide o skvelé čítanie, ktoré vás prenesie do obdobia renesancie a poľahky odpúta od všedných starostí. Zrejme sa nájde len minimum ľudí, ktorým by sa pri názve slávneho obrazu okamžite nevybavil jemný, záhadný úsmev mladej ženy. Okolnosti vzniku maľby sú dlhodobo opradené rôznymi legendami, ktoré len zvyšujú jej prestíž. Za viac než 500 rokov sa mnohé informácie skreslili, stratili či nahradili inými, až je napokon veľmi náročné vyselektovať pravdu. Francúzsky autor Pierre La Mure sa podujal preštudovať množstvo dostupných materiálov a výsledkom jeho úsilia je román, ktorý uzrel svetlo sveta prvýkrát v roku 1976.

"Ten deň sa skončilo Lisino zúfalstvo. Keď sa dozvedela, že neumrie, všetky znepokojivé obavy sa stratili. Uveličene sa obzerala v zrkadle na toaletnom stolíku, podrobne preskúmala svoj obraz a usúdila, že urobí všetko, aby bola neodolateľná - potom si jej krásu všimne aj Giuliano. Začala sa mimoriadne zaujímať o módu a ponosovala sa, že jej šatník nie je na úrovni. Umárala Tessu, aby jej pridala čipku na rukávy, volánik na golier, mašľu na živôtik. Tessa ju pristihla, keď si skúšala trhať obočie. Pochytili sa. Ešte búrlivejšia scéna vypukla, keď Tessa zistila, že si farbí prsné bradavky, čo bola v tom čase hlbokých výstrihov rozšírená záľuba." (str. 148)

Samozrejme, že v prvom rade ide o fiktívny príbeh, ale autorov štýl a zobrazenie doby vás privedú k domnienkam, že udalosti sa mohli odohrať presne tak. Prelom pätnásteho a šestnásteho storočia sa nevyznačoval len rozmachom umenia, ale, prirodzene, aj mocenskými bojmi, náboženskými rozpormi či posúvaním hraníc - doslovne i obrazne. Všetko sa to deje na pozadí života takpovediac obyčajnej príslušníčky vyššej vrstvy. Lisin osud sledujeme od jej narodenia do významnej obchodníckej rodiny, napojenej na samotných Mediciovcov, cez dohodnuté manželstvo so starším mužom až po predčasnú smrť. Napriek predstave o vopred naplánovanom živote mladých dievčat nemieni Lisa žiť v zlatej klietke a snaží sa naplno využiť svoj čas. Niet sa čomu čudovať, že za tajomným úsmevom na obraze mnohí vedci i laici hľadajú skryté významy, ba dokonca tušia bohatú myseľ. Pierre La Mure nenecháva nič na náhodu a predkladá čitateľovi dôkladný ponor do obdobia začiatku novoveku. V knihe vystupuje pestrá plejáda postáv - niektoré vám budú dobre známe (Mediciovci, Borgiovci, európski panovníci...), iné poslúžia buď na spestrenie deja, alebo rozšírenie vašich obzorov. Každá z nich však svojím vlastným spôsobom dotvára Lisin svet a je vám čoraz jasnejšie, prečo sa vydala už ako pätnásťročná (nesúviselo to iba s vtedajším tradičným sobášom v danom veku), aj prečo sa vlastne nechala portrétovať. Neoddeliteľnou súčasťou deja je, samozrejme, aj velikán umenia i vedy Leonardo da Vinci. V čase, keď maľoval "La Giocondu", mal už na chrbte šesť krížikov a bol na polceste k siedmemu. Okrem toho portréty neboli práve jeho bežnou oblasťou záujmu, nehovoriac o tom, že mnohé z nich ostali nedokončené. Žeby bolo treba hľadať dôvody medzi florentskými mocnármi? 

Pôvodná obálka

"Ako väčšina osamelých ľudí a samotárov aj Leonardo podvedome túžil po niekom, komu by sa mohol zdôveriť. Pri pohľade na mladú paniu, ktorá sa naňho usmievala miernymi hnedými očami, sa mu v mysli vynárala spomienka na Albieru. Od jedného sedenia po druhé mu obe podoby väčšmi splývali. Niekedy takmer veril, že Albiera ožila a vrátila sa do jeho života. Jedného dňa sa už nezdržal a začal Lise rozprávať o ich šťastných rokoch vo Vinciho dome, ako sa hrávali na dvore, ako s jej bratom Alessandrom, ktorý sa mal stať kňazom, chodievali do prírody." (str. 340)

Na svoje si prídu najmä čitatelia, ktorí majú radi hĺbavé, pomalšie tempo. V texte, rozdelenom na tri časti (Rodina, Vpád, Portrét) prevažuje pásmo rozprávača, dialógy sa vyskytujú v oveľa menšom rozsahu. Osobne dávam prednosť dynamickejším textom s dostatkom priamej reči, ale v tomto prípade mi to neprekážalo. Asi to bolo spôsobené témou alebo atmosférou diela, pretože, ako som už spomenul, Pierre La Mure dokáže oživiť minulosť. Preto si myslím, že Život Mony Lisy má šancu osloviť aj novú generáciu čitateľov. Ide o jedinečný román, ktorý pekne dopĺňa svojich knižných súrodencov z edície vydavateľstva.

Originálny názov: The Private Life of Mona Lisa

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Magda Žáryová

Počet strán: 407

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Vnútorná sila inšpirovaná útrapami z minulosti

Diela inšpirované druhou svetovou vojnou väčšinou využívajú dva spôsoby rozprávania - buď čisto chronologické, alebo retrospektívne, aby poukázali na priamy vplyv niekdajších udalostí na súčasnosť. Pokusné králičky patria do druhej skupiny, a tak majú šancu zdôrazniť, že minulosť nespí a nesmieme na ňu zabúdať. Má totiž tendenciu vypadávať z pamäti a opakovať svoje chyby... Príbeh, pod ktorým je podpísaná debutujúca autorka Anna Ellory, nevychádza síce zo skutočných, dochovaných osudov, ale mohol sa poľahky stať, keďže praktiky opísané v knihe boli, žiaľ, bežnou súčasťou nacistickej mašinérie. Napriek tomu je názov trochu zavádzajúci, keďže experimenty vykonávané na mladých dievčatách sú len jedným z motívov, navyše nie tým hlavným. 

"Ani jedna osoba sa nechcela pohnúť, napriek tomu nás všetkých hnali dopredu. Až keď sa otvorili dvere vagónov, všimol som si, že už sú v nich ľudia. Vtedy som pochopil, že je koniec. Museli sme zamknutí vo vagónoch cez noc, zavretí ako dobytok, oni však neutiekli ani sa nesnažili svoje drevené cely opustiť. Keď sa vkradlo dnu denné svetlo, vykúkali na nás ich tváre plné strachu, zvedavosti a bezútešnosti. Mal som ju držať lepšie. Nemal som ju pustiť. Mal som nájsť spôsob, ako zabrániť tomu, čo prišlo potom." (str. 165)

Kniha má trochu pomalší rozbeh, nedajte sa však odradiť, keď sa dostanete za úvodnú štvrtinu, príbeh získa potrebné obrátky. Odvíja sa v dvoch líniách - rozprávačmi sú Miriam a jej otec Henryk. Tretí uhol pohľadu predstavujú listy, objavené vo väzenskej uniforme z koncentračného tábora v Ravensbrücku. Dej začína v roku 1989, keď dochádza k pádu nenávideného Berlínskeho múru, symbolu rozdelenia Nemecka, ba celého sveta na dva bloky. V atmosfére získanej slobody sa však naďalej odohrávajú osobné drámy a Henryk leží na smrteľnej posteli. Miriam čelí nečakanej situácii, keď jej otec vyhŕkne neznáme ženské meno a ona musí otvoriť pomyselnú trinástu komnatu, za ktorou sa skrýva pohnutá minulosť jej rodiny. Spomínaná Frieda mala pred Henryka veľký význam, o čom sa dozvedáme z kapitol venovaných práve jemu. Priznám sa, že som mu ako postave nedokázal prísť rýchlo na chuť - ide síce o sčítaného intelektuála, ale sám sa dopúšťa nevery. To by sa ešte dalo pochopiť, no menej som bol schopný uveriť tomu, že by nepočúval ani manželku, ani milenku, keď mu dohovárali, že by bolo lepšie opustiť krajinu. Najmä keď už bola vojna v plnom prúde a správy o koncentračných táboroch už takisto neboli len šepotom v tme. Pre potreby deja však bolo nutné rozhodnutie ostať, inak by sa, pochopiteľne, ubral celkom iným smerom... Odvlečenie do Ravensbrücku a následné objavenie zneužívania žien na pokusy patrí medzi najzaujímavejšie časti knihy, preto je naozaj škoda, že sa autorka neponorila do tejto problematiky o niečo hlbšie (najmä keď to avizuje názov aj anotácia). Línia zo súčasnosti totiž neponúka toľko znepokojenia, hoci nemôžem povedať, že by vo vás nevyvolala emócie. Miriam žije v nešťastnom manželstve, potýka sa s násilím a manipuláciou a vy dúfate, že príbeh spred 45 rokov by ju mohol motivovať, aby sa postavila na vlastné nohy. 

A. Ellory (zdroj: BookReviews)

"Zaplaví ju pocit viny v obrovských mohutných vlnách. Ide rovno do kúpeľne, všetko svoje oblečenie uloží na malú kôpku a zapne vriacu vodu v sprche. Páli ju na temene ako malé ihličky. Pozerá sa zhora na svoje telo, cíti stopy po jeho rukách ako smolu, ktorá jej špiní telo. Kde ju chytal, kde jej ublížil, jeho farba na jej plátne. Jeho ruky na jej tele. Voda zo sprchy sa rinie ako olej na vode. Nedokáže zo seba zmazať jeho nechcený dotyk." (str. 253)

Občas som mal pocit, akoby sa Anna Ellory nevedela rozhodnúť, aký žáner má byť jej kniha - rodinná dráma, historický román, psychotriler... Nevyváženosť je spôsobená asi len tým, že ide o debut, a časom sa prvky rôznych žánrov ustália v konzistentnejšej podobe. Čo sa ale prelína všetkými líniami, je potreba vnútornej sily, a to pokiaľ ide o každú sféru života - ľúbostnú, osobnostnú, alebo aj v boji o každý jeden deň (to sa nás, našťastie, netýka a dúfam, že už ani nikdy nebude). Pokusné králičky sú reálnym krutým dielikom vojnovej skladačky, no dajú sa vnímať aj ako symbol. Doby, nebezpečného vzťahu, bolestivého posunu vpred. Preto môže kniha zacieliť na širšiu cieľovú skupinu ako iné vojnové romány.

Originálny názov: The Rabbit Girls

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Daniela Hrúziková

Počet strán: 415

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Zábavne desivá cesta rodičov za pomstou

Richard Brenkuš knižne debutoval v roku 2016 Sabotážou na okraji vesmíru. Prejavil sa ako originálny autor a hoci osobne nevyhľadávam žáner vedeckej fantastiky často, dokázal ma zaujať. Preto som bol zvedavý, čo prinesie čitateľom svojou aktuálnou novinkou. Zvláštny názov ponúka viac otázok než odpovedí, a tak vám neostáva iné, iba sa pohrúžiť do textu ignorujúceho hranice žánrov. Satamaranga sa totiž nepohybuje v rámci zaužívaných prvkov, ide o špecifický útvar kdesi medzi fantastikou, akčným trilerom, spoločenskou satirou a tragikomédiou. Mnohí spisovatelia by si na podobnom mixe vylámali zuby, Brenkuš však dávkuje jednotlivé motívy funkčne, neskáče z jedného do druhého, ale spoločne vytvárajú jeden kompaktný celok. 

"Manželia boli opatrní, no behom týždňa sme ich zatkli. Hoci v tej chvíli na tom už skoro nezáležalo. Štát sa rozpadal. Uvažoval som, že sa potichu vytratím a prenechám moc jednému z generálov, no nemohol som pustiť uzdu z ruky, keď sa kone splašili. Vojakom som nedôveroval. Ani generálovi Majovi. Poznal som ho. Bol by schopný poslať za mnou strelcov na hociktorý ostrov. Legálne-nelegálne, to nehralo rolu. Zabili by ma alebo uniesli a nazvali by to "vydanie za mimoriadnych okolností". Prevrat by striedal prevrat a namiesto prosperity vyvolených by sa vyvraždili navzájom." (str. 52)

Názov recenzie nie je celkom presný, uznávam. No keby rodičia vplyvom deravého zdravotníctva neprišli o syna, príbeh by išiel veľmi rýchlo do stratena. Pretože ide o dôležitý stimul úsilia pomstiť sa nemožnému systému a nastoliť spravodlivosť. Spôsoby, ako to docieliť, sa však môžu občas vymknúť spod kontroly  a niekedy zas odhaliť ďalšie netušené zákutia politiky a charaktery. Špičky štátu sa viac než o blaho obyvateľstva zaujímajú o vlastné vrecká, moc a konexie, a tak nečudo, že sa prejaví efekt motýlích krídel a počiatočná aktivita na internete sa rýchlo mení na vlnu odporu. A to so všetkým, čo o tomu patrí, niektoré pasáže akoby si vzal pod patronát Michael Bay. Čakal som čosi v štýle špionážneho trileru šmrncnutého technickými súvislosťami, no dočkal som sa dynamického akčného príbehu, ktorý sa s tým jednoducho nebabre, nasadne do tanku a rozstrieľa každú prekážku, čo mu príde do cesty. Richard Brenkuš má navyše dosť úderný štýl, neplytvá slovami, text sa číta rýchlo, bez zbytočných odbočiek, úvah a opisov. Možno za to vďačiť aj jasne daným postavám a kompozícii. Čitateľ sa nestráca napriek tomu, že románu chýba priamočiary, súvislý dej. Je to zrejme dané i tým, že text je členený na krátke úseky, čo mne osobne vyhovuje viac než rozsiahlejšie bloky. Je to však nebezpečné, keď ľahko podľahnete ilúzii "rýchlosti" - poviete si, že si prečítate zopár menších úsekov, a zrazu máte za sebou pár desiatok strán. Knihu však preto možno čítť kdekoľvek - v autobuse, počas čakania, pri posedení na káve... no, síce... vzhľadom na momentálnu situáciu sú možnosti obmedzené, ale pointa je, myslím, jasná.

R. Brenkuš (zdroj: Denník N)

"Ako som sa dostal do vojny? Pochádzal som z predprevratovej Klaunie, tak ako všetci, no nikdy som nešiel za ich vecou. Ráno som vstával skôr než ostatní a pracoval som dlhšie, aby som sa posunul vpred. Darilo sa mi. Keď sa v správach začal objavovať najprv manželský pár, ich atentát na Kvádra, potom Doktorova smrť a ďalšie udalosti, vnímal som to len okrajovo. Nato klauni prevzali moc a vyrátali mi dva voličské body: za IQ a za to, že som platil dane." (str. 136)

Autora registrujem dlhšie aj vďaka súťaži Martinus Cena Fantázie a teší ma, že ostáva verný svojmu spomínanému štýlu aj zameraniu. Satamaranga sa odohráva v blízkej budúcnosti a aj keď je daná krajina nešpecifikovaná, nie je ťažké nájsť viac či menej zjavné paralely. Páči sa mi aj myšlienka Klaunie, jej nastolených praktík a varovný prst ohľadom prevratu - nie každá zmena je nevyhnutne pozitívna. Využitie klaunov neprospeje tým, čo z nich majú fóbiu, ale ako symbol plnia svoju funkciu na maximum. Napokon, klaunom je občas... niekedy... zavše... každý z nás. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Nevyhnutné zmeny nemusia byť nutne zlé

Séria Sídlo Haven Manor pokračuje druhým dielom. Som rád, že vydavateľstvo i527.net nenecháva svojich čitateľov čakať pridlho a naservírovalo nám Odvážnu dámu pomerne rýchlo po uvedení prvej časti (Záhadná guvernantka). Historické romance sú vďačným žánrom, pretože autorkám umožňujú lavírovať medzi ľúbostným námetom, napätím, humorom i výraznejšou psychologizáciou. Kristi Ann Hunterová patrí medzi spisovateľky, ktoré kladú dôraz predovšetkým na strety na prvý pohľad nesúrodých charakterov a snahu nájsť si svoje miesto v rodine, domove i vo svete. 

"Ešte nikdy predtým sa mu nestalo, že by ho zaujal niekto zo služobníctva. Niečo mu na tom všetko nedávalo zmysel, počnúc ňou, domom i ostatnými okolnosťami. William mal rád, keď mu veci dávali zmysel. Možno išlo práve o ten druh zvedavosti, keď vás niečo jednoducho veľmi vystraší a vy neviete prestať pozorovať tú strašnú situáciu, pretože musíte vedieť, čo príde potom. Určite si nemyslel, že by drobná gazdiná mohla preňho predstavovať nebezpečenstvo." (str. 79)

Väčšina sérií je tvorená samostatnými príbehmi, ale túto trilógiu odporúčam čítať v stanovenom poradí. Nielenže získate komplexnejší zážitok, ale budete sa ľahšie orientovať v postavách, ich vzťahoch a okolnostiach, za akých sa odvíjajú ich osudy. Markíz z Chemsfordu sa ako nový majiteľ sídla Haven Manor musí potýkať s nedôverou tamojšieho služobníctva a jeho činnosťou. Čelí hlavne svojskej gazdinej Dafne, ktorá sa pred ním snaží zatajiť svoje veľké tajomstvo... Je skvelé, ako ľahko dokáže Kristi Ann Hutnerová skĺbiť náročnú tému s nadhľadom a láskavým humorom. Deti žijúce pod strechou sídla totiž nemajú v živote šťastie, ale tu našli pokoj a milý prístup. No nejde iba o deti, samotná Dafne nerada myslí na svoju minulosť. Ruka v ruke s tým totiž kráča vedomie, že má na dosah vlastného syna, ktorý ani netuší o ich pokrvnom príbuzenstve... Názov teda pôsobí miestami zavádzajúco, keďže Dafne odmieta postaviť sa svojim činom čelom, ale nakoniec v sebe predsa len musí nájsť dostatok odhodlania a vnútornej sily. 

K. A. Hunterová

""Dafne si ani nevedela predstaviť, ako lord Chemsford naloží so zistením, že sníva o tom, že by v ňom vzbudila záujem. Bude si myslieť, že ho chce uhnať? Že od začiatku ho plánovala vohnať do chomúta? Akoby niečo také vôbec dokázala. Žena ako ona by nikdy nemala mužovi v jeho postavení čo ponúknuť. A už vôbec nie teraz. Jediné, čo by na nej vo vyššej spoločnosti uznali, bol jej talent v hre na klavíri. To, že dokáže rýchlo a efektívne prezliecť posteľnú bielizeň, by určite neocenili, práve naopak." (str. 236)

Odvážna dáma je na historickú romancu pomerne rozsiahly román, ale číta sa rýchlo. Disponuje zaujímavými postavami, ktoré si vás rýchlo získajú, hlavne vďaka Dafniným zábavným kúskom a Williamovej snahe vymaniť sa z osídel rodinných problémov. Obaja hrdinovia sa musia vyrovnať s ťažkosťami po svojom, ale keď zistia, že sa nemusia trápiť sami, postupne nachádzajú cestu k odpusteniu i k sebe navzájom. Heslo #KdeDobroVitazi v kontexte kníh vydavateľstva i527.net sa tak opäť potvrdil a ja sa už teraz teším na záverečný diel série.

Originálny názov: A Return of Devotion

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sídlo Haven Manor)

Preklad: Mirka Molnárová Novysedláková

Počet strán: 400

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

Komiksové spracovanie emotívnej klasiky

Denník Anny Frankovej sa stal kultom, pričom jeho trinásťročná pisateľka nemohla ani tušiť, aký ohlas  zaznamenajú jej myšlienky a pocity. Pohľad na druhú svetovú vojnu, situáciu židovského obyvateľstva a medziľudské vzťahy poznamenané krutými okolnosťami očami obyčajného dievčaťa je nesporne známy. Nazdávam sa však, že knihy tohto typu treba neustále aktualizovať, aby sa jednak nezabudlo na nedávnu históriu (nech sa v žiadnom prípade neopakuje), a aby sa zároveň dostala aj k súčasnému čitateľovi. Ten je neraz rozmaznaný a nerád siaha po staršej literatúre. Osobne ma teší moderný trend adaptovať rôzne životné príbehy vo forme komiksu. Ide o obľúbený útvar, schopný osloviť širokú škálu čitateľov. Spojenie klasiky, novátorského autora a šikovného ilustrátora sa vyplatilo aj v prípade Denníka Anny Frankovej. 

"Pri všetkom, čo robím, musím myslieť na tých vonku. A aj keď sa na niečom zasmejem, o chvíľu sa zarazím, že by som sa mala za svoju veselosť hanbiť. Ale mám od rána do večera plakať? Nie, to sa nedá, a smútok raz musí pominúť. K tomuto nepríjemnému pocitu sa pridružilo ešte niečo iné, no je to skôr osobného charakteru a neznamená to nič v porovnaní s nešťastím, o ktorom som Ti rozprávala predtým. Napriek tomu sa Ti musím zdôveriť, že v poslednom čase sa cítim opustená, akoby sa okolo mňa rozprestierala prázdnota." (str. 53)

Píše sa jún 1942 a tieň nacistického režimu začína čoraz viac dopadať aj na osudy židov v Holandsku. Anna v deň narodenín dostane do daru denník, ktorý sa razom stane strážcom jej vnútorných pochodov a pocitov. V istom zmysle jej nahrádza najlepšiu kamarátku, čo sa ukáže ako symbol úniku vo chvíli, keď sa celá rodina (rodičia a sestra Margot) uchýlia pred reštrikciami do tajného bytu nad firemnými kanceláriami. Útočisko tam však nájdu aj ďalší židia a Anna je nútená žiť bok po boku s cudzincami, medzi ktorých prakticky patria aj jej blízki. V zmysle vzťahov je Denník Anny Frankovej náhľadom do vnútra dospievajúcej dievčiny, ktorá je nepochopená svojimi príbuznými a vzhľadom na okolnosti ani nemá šancu na tom niečo zmeniť, prípadne nájsť si inú spriaznenú dušu. Pasáže, kde sa Anna vyznáva zo svojho smútku a trápenia spôsobeného prístupom rodiny k jej správaniu a snahe o výchovu, vás zaplaví pocit nemohúcnosti. Vojna je sama osebe esenciou čistého zla, ale osobné drámy obyčajného človeka zatvoreného za tajnými dverami nie sú o nič menej bolestivé. Najmä keď sa to deje mladému dievčaťu, ktoré sotva rozumie vlastným dojmom na prahu premeny na ženu, nieto ešte svetovému dianiu. Kontakt s vonkajším svetom predstavuje pre Annu sporadický pohľad z okna na ulicu, kde vidí chlapcov hrajúcich sa na vojakov, dospelákov rýchlo kráčajúcich do cieľa cesty so sklonenými hlavami, ba dokonca židov v sprievode vojakov, ktorí ich vedú na stanicu... Zdá sa, akoby všetci v danej "domácnosti" riešili iba svoje malicherné problémy, neschopní prispôsobiť svoje maniere vzniknutej situácii, ale čitateľ vie (a Anna takisto), že stačí málo a celá starostlivo budovaná bublina bezpečia môže veľmi rýchlo spľasnúť. Hrozba sa neustále vznáša vo vzduchu, koniec vojny je v nedohľadne a nikto z Frankovcov a ostatných nemôže tušiť, či ich niekto neudá v záujem zachovania svojho života či bezpečia blízkych. 

"Trpela som a stále trpím náladami, ktoré ma (obrazne povedané) ťahali ku dnu, a vtedy som bola náchylná vidieť všetko príliš subjektívne. Nesnažila som sa pokojne zamyslieť nad dobre mienenými slovami, aby som potom mohla konať v duchu tých, ktorých som svojím výbušným temperamentom urazila alebo zarmútila. Stiahla som sa do svojej ulity, zaoberala som sa výlučne sebou a bez akýchkoľvek zábran som si robila zápisky o všetkých radostiach, výsmechu a smútku, ktoré som prežívala." (str. 95)

Čím je však Anna staršia, tým badať aj jej osobnostný posun. Začína vnímať veci a osoby okolo seba inak, často v celkom inom svetle, ako napríklad Petra, syna z druhej ukrývajúcej sa rodiny. Práve nežné city vedú Annu k úvahám o vzťahu jej rodičov a snaží sa nájsť pre nich pochopenie. Anna je v tomto smere krásnou ukážkou, ako pristupovať k medzigeneračným konfliktom, ktoré sa vo svojej podstate nezmenili dodnes. Ako môžete vidieť na obrázku, súčasťou komiksu sú aj ucelené textové pasáže. Teší ma, že Ari Folman čiastočne ponechal aj pôvodné zápisky, pomáhajú totiž lepšie pochopiť Annu a dianie v byte. Ani zďaleka by však táto publikácia nemala taký dosah, nebyť talentu Davida Polomskeho, ktorý vdýchol Anne nový zjav a jeho kresby sú pastvou pre oči - komiks ako taký by ste prečítali rýchlo, ale ilustrácie si vyžadujú vašu pozornosť. Bola by škoda nepristaviť sa pri nich a neobdivovať výsledné dielo dvoch šikovných izraelských umelcov. 

Som veľmi rád, že som mal možnosť prečítať si Denník Anny Frankovej aj v tejto podobe, pretože ide o jedinečné dielo. Ide o skvelé čítanie aj darček pre akúkoľvek vekovú kategóriu. Ak už niekto náhodou uvažuje nad vianočnými darmi, táto kniha je trefou do čierneho.

Originálny názov: The Diary of a Young Girl

Preklad: Otto Havrila

Počet strán: 159

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Podľahnúť drsnej príťažlivosti napriek svedomiu?

Podľa anotácie som sa obával, či náhodou nepôjde o ďalší ľúbostný príbeh s otrepanou témou, akých sú na pulte kníhkupectiev kvantá. V tomto zmysle sa moje obavy, našťastie, nepotvrdili. Michala Ries má však dve nesporné výhody. Po prvé, má bohatú slovnú zásobu a dobrú štylistiku, text sa číta ľahko, málokedy pôsobí rušivo a dokáže vystihnúť zobrazované udalosti verne a trefne. Po druhé, jej hrdinovia sa pohybujú v zaujímavom prostredí motorkárov. Nejde práve o častý zjav v slovenskej literatúre, a duplom v danom žánri. Nepochybujem, že pre čitateľky bude postava Vlka príťažlivou, aj keď ide o stereotyp – drsný, tmavý silák, ale zato neodolateľne lákavý a pri správnej osobe prejavujúci svoju druhú, nežnejšiu stránku. Prepracovanejšou postavou, vymedzujúcou sa zo zabehaných koľají, je Júlia, už len preto, že je zároveň aj rozprávačkou príbehu (okrem krátkych pasáží zameraných na Vlka). 

"Vysadnem na motorku za jeho chrbát. V momente, keď Adam pridá plyn, takmer prepadnem dozadu. Zošuchnem sa tesne k nemu a pevne ho zovriem rukami aj stehnami. Skutočnosť je lepšia než moje predstavy. Na veste nemá chrbtovú výstuhu ani žiadnu bundu, a tak sa moje prsia opierajú o jeho pevný chrbát, stehnami mu zvieram boky a dlane mám zopnuté na jeho tvrdom bruchu. Nikdy som nebola taká vzrušená. Trochu pootvorím priezor na prilbe, aby mi vietor ochladil rozpálené líca. Fantázia sa mi rozbieha na plné obrátky. V hlave sa mi odvíja film. Mládeži neprístupný." (str. 90)

Júlia v mladom veku príde kvôli nehode na motorke o otca, ktorý jej bol vzorom a najbližším priateľom. Popri ťažkom vyrovnávaní sa so situáciou sa naštrbia jej vzťahy s matkou (ktorá sa s otcom chcela rozviesť a po jeho smrti začala žiť s priateľom), razantne zmení svoj imidž a uzavrie sa pred okolitým svetom. Na niekoľko týždňov odcestuje, aby si „vyvetrala hlavu“, pričom na cestách spozná Martina, čo sa jej napokon stane osudným. Po návrate domov ju totiž zoznámi so svojou sestrou Betkou, ktorej snúbenec je motorkár a Júlia okamžite podľahne jeho čaru a príťažlivosti. Júlia v čitateľovi vyvoláva viacero dojmov – začína to pozitívne, pretože ju spoznávame v spoločnosti otca, keď je ako stredoškoláčka plná života, nádeje a radosti. Pokračuje to ľútosťou, pretože prišla o svoj ideál, a hoci sa dá porozumieť jej žiaľu a niektorým prchkým reakciám, napokon to skončí kdesi medzi otrávenosťou a škodoradosťou. V závere, keď musí čeliť dôsledkom svojich činov, som si povedal: A čo si akože čakala? Iste, Júlia je mladá, rozorvaná a bojí sa svojich citov, no vyvrcholenie celého deja je nielenže jasné od začiatku a teda bez akéhokoľvek prekvapenia, ale navyše podfarbené vedomím, že toto trápenie si spôsobila Júlia sama. Na druhej strane aspoň Michala Ries neskĺzla ku klišé vo forme naivnej, ale nevinnej hrdinky - Júlia je nedokonalá, a práve to ju robí pre čitateľa prijateľnejšou aj napriek jej chybám. 

Michala Ries (zdroj: Deň ženy)

"Cítim veľký pokoj. Cítim otca. A lásku k Adamovi. Bez neustáleho odporu, strachu, neistoty a pocitu zrady. Len čistý cit. Neviem, kedy sa z túžby stala láska. Nikdy predtým som zamilovaná nebola, s Marekom sme boli deti, nešlo o naozajstné partnerstvo, no teraz o svojich pocitoch nepochybujem. Nie je to pobláznenie, nie je to iba príťažlivosť a už vôbec to nie je detské. Ľúbim ho - snúbenca svojej kamarátky." (str. 153)

Čo sa mi páči, je pozadie postáv – napríklad pôvod ich prezývok, a to tak v prípade Vlka, ako aj Júliinho otca Hasa. Svet, v ktorom sa hrdinovia pohybujú, robí z románu zaujímavejšie čítanie, čitateľ sa môže ponoriť do málo známeho sveta motorkárskych klubov, ich vzťahov, kontaktov či fungovania. Ide o komunitu, ktorá drží pri sebe, dokáže si poskytnúť oporu, hoci aj tu sa, samozrejme, nájdu rôzne povahy a charaktery. Zo všetkých, samozrejme, najviac vyčnieva Vlk so svojou dokonalou figúrou, uhrančivým pohľadom a pevnými postojmi (tie sa však tiež lámu v blízkosti Júlie). Tiež sa mi páči názov, ktorý sa dá vnímať vo viacerých rovinách. Román Na úteku je modernou romancou s veľkou šancou osloviť širokú cieľovú skupinu a otvorenými dvierkami pre prípadné pokračovanie. Námet je síce tradičný a príbeh neraz predvídateľný, ale získa si vás postavami a málo využívaním prostredím. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Dramatické iskrenie na pozadí mrazivých odhalení

Americká spisovateľka Colleen Hoover je dobre známa aj v našich končinách. Uviedla sa totiž ako autorka románov pre mladých dospelých, kde rozvíjala témy blízke cieľovej skupine - či už išlo o prvé lásky, problémy v rodine, alebo hľadanie si miesta vo svete. Rozporuplnosť ľudského vnútra je základným kameňom aj v jej novinke Verity. Čitatelia zvyknutí na jej štýl však môžu ostať prekvapení zmenou žánru. Colleen si totiž odskočila od svojich typických príbehov a vrhla sa do vôd psychotrileru. I keď musím hneď aj povedať, že Verity je skôr psycho než triler. Iste, máme tu nespochybniteľnú napínavú dejovú líniu, ale stojí a padá na postupnom odhaľovaní praktík antagonistky, podľa ktorej je pomenovaná i samotná kniha. 

"V mysli sa stále vraciam k tomu rukopisu, lebo o mužovi, čo sedí pri stole oproti mne, viem síce máličko, ale mám pocit, akoby som ho poznala. Prinajmenšom tak, ako ho opísala Verity. Som zvedavá, aké manželstvo mali a prečo zakončila prvú kapitolu práve tou vetou: Až prišlo čosi, čo preňho znamenalo viac ako ja. Zlovestná veta. Vyzerá to, akoby sa v nasledujúcej kapitole chystala odhaliť o tomto mužovi niečo strašné, temné. A možno je to len autorská stratégia a povie, že bol svätec a že ich deti preňho znamenali viac než ona." (str. 80)

Mám veľmi rád romány, ktoré sa nejakým spôsobom či formou týkajú kníh, knižníc, kníhkupectiev a podobne. Verity ide priamo k zdroju a hlavná hrdinka preniká do tajov tvorby a života slávnej spisovateľky. Lowen Ashleighová prijíma ponuku dokončiť sériu slávnych románov, keďže ich autorka toho pre dôsledky tragickej autonehody nie je schopná. Lowen majú pri tom pomôcť jej zápisky a materiály, no keď natrafí aj na Veritine memoáre, jej cieľ odrazu získa úplne iný charakter. Čitateľ je s nimi zoznamovaný postupne, rovnako ako Lowen. Kapitoly striedajú rozprávačky a pred našimi očami sa odvíjajú dve paralelné línie. Jedna však vedie k druhej a napokon sa stretnú v nečakanom vyvrcholení. V tomto smere odviedla Colleen Hoover výbornú prácu. Nič nenecháva na náhodu, dej je premyslený a všetko v ňom má svoje pevné miesto. Najviac ma bavilo odhaľovať spolu s Lowen pravdu zakrytú pláštikom klamstiev, keď som spolu s ňou pochyboval o naoko zjavných faktoch. Verity spočiatku vzbudzuje ľútosť, neskôr ste z nej znechutení a nakoniec sa znovu mení váš postoj k nej. Takže hoci je v rámci hlavného deja pripútaná na lôžko, je to ona, kto si pre seba kradne väčšinu scén. Lowen je teda skôr akousi sprievodkyňou, vďaka ktorej sa dozvedáme o dráme jednej rodiny. Ale ani ona, samozrejme, nie je ukrátená o vlastnú líniu - týka sa predovšetkým jej vzťahu s Veritiným manželom Jeremym. Je to práve on, kto by mohol Lowen poskytnúť odpovede na mnohé otázky, čo jej nahlodávajú myseľ i dôveru, no čo ak má aj on svoju temnú stránku? Lowen je navyše zaslepená vzájomnou príťažlivosťou, zdravý úsudok si však predsa napokon musí nájsť cestu vpred... alebo nie? Prirodzene, že ostrieľaný čitateľ psychotrilerov mnohé veci odhalí aj skôr, prípadne mu môže občas pripadať dej málo dynamický, ale napriek tomu ide o knihu, ktorú bez obáv odporučím každému fanúšikovi tiesnivej atmosféry. 

C. Hoover (zdroj: Audible)

"Zavrela som oči, lebo od Harperinho jačania ma rozbolela hlava. Zmĺkni už, prekristapána! Stále ten plač, plač, plač! Chcem si vytvoriť puto so svojou maličkou! Niekoľko minút som to ignorovala, ale bála som sa, že to znepokojí Jeremyho. Uložila som teda Chastin do kolísky, prekvapená, že stále spí. Je to naozaj dobré dieťa. Prešla som k Harperinej kolíske a plná hnevu som sa na ňu zadívala. Ten sen som akosi prikladala za vinu jej. A možno som si ho zle vysvetlila. Možno to nebola predtucha. Možno to bolo varovanie. Ak neurobím niečo s Harper, kým nebude neskoro, Chastin zomrie." (str. 178)

Príbeh najviac zasiahne pravdepodobne čitateľky - matky, pretože motív krutého správania voči vlastnému dieťaťu, s akým Colleen Hoover pracuje, je náročný a málokto sa s ním dokáže stotožniť. Na druhej strane sa s ním stretávame veľmi sporadicky a autorke sa podarilo nielen vyplniť toto prázdne miesto, ale navyše to robí veľmi uveriteľne. Aj to je jeden z dôkazov jej rozprávačského talentu, hoci o ňom nepochybujem už od nášho prvého stretnutia v žánri new adult. Verity prekypuje knihami, tajomstvami, hnevom, erotickým iskrením a nečakaným rozuzlením. Hooverovej prechod k inému žánru sa vydaril, preto dúfam, že nejde o jednorazovú záležitosť, ale poteší svojich priaznivcov ďalším napínavým titulom. 

Originálny názov: Verity

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Otakar Kořínek

Počet strán: 295

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.