Búranie stereotypov na divadelných doskách

Jane Featherová je osobitou autorkou; jej historické romance sa totiž vymykajú z bežného rámca. Osobne síce dávam prednosť epickejším príbehom s nádychom napätia, no Jane sa v poslednom čase presunula pri písaní do raných rokov 20. storočia, pričom toto obdobie nie je v danom žánri práve častým javom. Preto som so záujmom siahol aj po jej najnovšej trilógii Londýnske klenoty. Kým v prvej časti s názvom Diamantové pokušenie sme mali dočinenia s reálnymi drahými kameňmi, Zafírové zvádzanie sa pohybuje skôr v symbolickej rovine. Z prostredia obchodu sa tentoraz presúvame na dosky, ktoré znamenajú svet. Práve tam sa po rokoch znova stretávajú dve silné osobnosti, ktoré si azda popri napĺňaní svojich umeleckých ambícií nájdu čas aj na lásku...

"Fenella odtrhla zrak od jeho prenikavých, skúmavých očí a zahľadela sa do ohňa v kozube. Naozaj je na to pripravená? Pripravená čítať Zafír? Stať sa Rose? Ak nenaplní Edwardove očakávania, všetkému bude koniec. Ale čo by sa vlastne skončilo? Začínajúce priateľstvo? Ľúbostný románik? Či nádejný vzťah... s vyhliadkami do budúcnosti? Aké riziko podstupuje v tejto útulnej izbe osvetlenej blčiacimi plameňmi v kozube, s Edwardom, pôsobiacim tak sústredene, no zároveň uvoľnene? Je na to riziko pripravená? Mohol by medzi nimi vzniknúť hlboký, intímny vzťah aj bez Rose?" (str. 90)

Ide síce o historickú romancu, no ako som spomenul, nejde o celkom tradičné poňatie neskúsenej hrdinky a vnútornými démonmi poznačeného hrdinu. Protagonisti knihy - Fenella Grantleyová a Edward Tremayne - by pokojne obstáli aj v kontexte dnešnej doby. Ich názory, spôsob vyjadrovania i vzájomné vzťahy podliehajú modernejšiemu nádychu, čo je vzhľadom na obdobie deja pochopiteľné. Aj preto je Fenella omnoho odvážnejšia ako iné ústredné postavy daného žánru, neviazane sa púšťa do napĺňania svojich cieľov, nenecháva sa zväzovať zastaranými konvenciami a ani vo veciach lásky a vášne nie je úplne ostýchavá. Emancipácia jej však nijako nebráni uznať kvality príťažlivého a nadaného muža. V tomto Jane Featherovú uznávam, pretože hoci občas príbeh zvádza k presadzovaniu ženských práv, robí to nenútene a na zdôraznenie postavenia žien v danej spoločnosti, nie v snahe znevažovať iné hodnoty či osoby. Poďme sa ale pozrieť bližšie na obsah knihy.

Úctyhodná slečna Fenella ukrýva tajomstvo - navštevuje hodiny herectva a túži stáť na divadelných doskách. Pre príslušníčku vyššej vrstvy je to, samozrejme, čosi nemysliteľné, no ona nemá v povahe podriaďovať sa pravidlám, ktoré sú skôr na obtiaž než na úžitok. Keď dostane šancu hrať hlavnú úlohu v hre s názvom Zafír, je nadšená. Až do momentu, keď zistí, kto je jej autorom, a začne sa zmietať medzi vzrušením a pochybnosťami. Edward je síce iba nemanželským synom šľachtica, ale rozhodol sa hrať s kartami, ktoré mu osud nadelil. Pred rokmi síce odložil svoj literárny talent bokom, no teraz nastal čas oprášiť ho. Keď pritom znova natrafí na Fenellu, ktorú spoznal ešte ako mladú debutantku, vie, že je na správnej ceste. Vzájomná chémia a túžba sa mieša so snahou vytvoriť umelecky hodnotné predstavenie, no na obzore sú ďalšie prekážky. Či už v podobe vhodnejšieho manžela pre Fenellu alebo jej predsavzatia nenechať sa nikým ovplyvňovať. Odlišné osobnosti a nevyriešené konflikty z minulosti sú dostatočným základom pre neustále iskrenie aj emóciami nabité situácie. 

Jane Featherová (zdroj: Goodreads)

"Sprvu ju trochu zarazilo, ako sa zabávajú herci živiaci sa vystupovaním na javisku, ale ostýchavosť ju rýchlo prešla. V spoločnosti Neda a jeho priateľov sa z nej stávala celkom iná osoba, alebo sa tak aspoň cítila. Mohla byť konečne prirodzená, zabudnúť na obmedzujúce pravidlá a na zlomyseľné klebety okolia. Smiala sa, až jej tiekli slzy, vypila oveľa viac vína, než by mala, a vychutnávala si pohľad na skutočného Edwarda - muža, ktorý sa smeje, s veľkým nadšením vymýšľa dôvtipné hádanky a ktorý nevidí nič zlé na tom, že sa s ňou napriek obecenstvu bez zábran bozkáva." (str. 212)

Zafírové zvádzanie plynie pokojným tempom, kladie dôraz skôr na vzťahovú zložku než na akciu, takže knihu odporúčam romanticky založeným dušiam, ktoré nepotrebujú v romanci zažívať dobrodružstvo, ale dávajú prednosť postupnému zbližovaniu hrdinov. Vzťah Fenelly a Edwarda sám osebe nie je ničím výnimočný, románu dodáva grády predovšetkým umelecké prostredie. Náhľad do divadelníctva začiatkom minulého storočia je pútavé a drží príbeh nad vodou. Kniha pracuje s mottom, že najvzácnejším drahokamom je láska, a autorka potvrdzuje, že práve tá je hnacím motorom jej tvorby.

Originálny názov: Seduce Me with Sapphires
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Londýnske klenoty)
Preklad: Nina Mikušová
Počet strán: 272

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Alegorické rozprávanie o strate, živote a nádeji

Koncom roka 2019 prinieslo vydavateľstvo Tatran slovenským čitateľom preklad rozprávkovej knihy Snehová sestra. Švédska spisovateľka Maja Lunde vytvorila v spolupráci s ilustrátorkou Lisou Aisato skutočne nádhernú publikáciu, prispôsobenú atmosfére a významu adventu. Dodnes sa k nej rád vraciam. O to príjemnejšie bolo moje prekvapenie, keď došlo k ohláseniu prekladu knihy Strážkyňa slnka. Maja a Lisa totiž nespolupracovali jednorazovo, ale chcú priniesť príbehy súvisiace so všetkými ročnými obdobiami. Po zime teda prichádza jar a my máme možnosť začítať sa do textu spracúvajúceho tému prebúdzania. A to nielen vo význame prírody, ale aj nás ľudí. Z autorkiných riadkov znova prýšti veľká dávka ľudskosti, hoci samotný príbeh je pomerne jednoduchý.

"To vďaka slnku na jar všetko vyrástlo takpovediac z ničoho. Vďaka slnku mohla príroda počas celého leta prekypovať životom, až kým v zime znova neutíchla. Potom sa s nami slnko zahralo na schovávačku, hovoril starý otec, bolo čoraz bledšie a chladnejšie, takmer úplne zmizlo a uvoľnilo cestu mrazu. A napokon sa na jar vrátilo, rovnako silné a húževnaté ako predtým. Jar, pomyslela som si, môcť tak zažiť jar! Môcť tak zažiť, že sa niečo mení, že svet nie je stále rovnako sivý." (str. 16)

Hrdinkou je Lily, dievča vyrastajúce iba so starým otcom v pochmúrnom, sivom a sychravom svete, kde nejestvuje slnko ani pohoda a plný žalúdok je iba spomienkou na zašlé časy. Lily pozná štyri ročné obdobia iba z dedkovho rozprávania a predstava slnečných dní a tepla je pre ňu čistým sci-fi. Samozrejme, nielen pre ňu, ale pre všetkých obyvateľov dediny. Či sveta? Ťažko povedať, príbeh Strážkyne slnka totiž nie je zakotvený v našej realite, a tak ponúka v podstate len ohraničené dejisko. To je napokon zrejmé už od prvých strán, keď sa Lily snaží prísť na to, čo ukrýva skleník, kde starý otec zabezpečuje pre dedinu jediný stály prísun plodín potrebných na prežitie. Deti v rozprávkach sa málokedy vyznačujú poslušnosťou a ani Lily neodolá lákaniu zvedavosti. Napriek varovaniu prekračuje pomyselnú čiaru bezpečnej zóny a vstupuje do temného lesa, na konci ktorého na ňu čaká obrovské prekvapenie. Stretnutie s Chlapcom a Psíkom jej otvorení netušené možnosti, ale privedie aj na nebezpečnú cestu k poznaniu, prečo slnko nespočíva na oblohe. 

Zdalo sa mi, akoby dej nedržal celkom pohromade. Možno to bolo spôsobené istou nelogickosťou či snahou zakomponovať doň poučenia pre mladších čitateľov, ale miestami sa to dialo dosť kostrbato. Lily a Chlapec konajú podľa potrieb autorky, príliš náhle menia svoje postoje (hlavne Chlapec) a ani strážkyňa slnka nie je taká podstatná, ako sa podľa názvu zdá. Pôsobí síce hrozivo, ale pritom nie je hrozbou. Až do samého konca nie je jasné, čo a prečo vlastne robí, a tak vás ani nezaujíma, hoci by mala byť najpozoruhodnejšou postavou knihy. Keď sa odhalí všetko podstatné, je už v podstate neskoro. Slabší príbeh je však vykompenzovaný nádhernými ilustráciami. Lisa Aisato sa opäť prejavila ako nesmierne talentovaná umelkyňa a jej obrázky sú pastvou pre oči. Samotný text síce prečítate rýchlo, ale napriek tomu dokážete stráviť na jednej strane aj dlhší čas. Detailné zobrazenie postáv, prostredia a aktuálnej atmosféry je vrcholom knihy a posúva ju na vyššiu úroveň. Prevládajúcou farbou je v tomto prípade zelená, no hrá toľkými odtieňmi, že sa nedá neobdivovať ilustrátorkin jemnocit. Prebúdzajúca sa príroda vytvára s ponurým svetom skvelý kontrast a pri pestrých výrazoch postáv máte pocit, akoby ste sa pozerali na reálne osoby.

"Strážkyňa slnka sa na mňa naďalej dívala svojimi žiarivými očami. Prevŕtala ma skrz-naskrz pohľadom, akoby chcela zistiť, kto som, a zároveň ma celú spoznať. Až teraz som pochopila, čo Chlapec myslel tým, že je veľmi smutná, pretože za horiacim plameňom v jej očiach som videla nekonečný žiaľ, akoby na celom šírom svete nejestvovalo žiadne dobro. Pod ťarchou zármutku a beznádeje mi okamžite oťaželo celé telo." (str. 74)

Zimná rozprávka sa mi páčila o niečo viac, ale to neznamená, že by Strážkyňa slnka nebola tiež plná podnetov na zamyslenie. Vzhľadom na mladších čitateľov šikovne spracúva tému nádeje a boja za lepšiu situáciu, a to nielen pre seba, ale aj pre iných. Zároveň predostiera starú známu pravdu, že za smútkom a zdaním zla sa neraz skrýva krivda a príbeh, ktorý čaká na vyrozprávanie. Pretože len pochopenie a tolerancia môžu obstáť v konflikte so sklamaním a frustráciou. Nehovoriac o ekologickom aspekte, ktorý v knihe zaznieva. Maja Lunde a Lisa Aisato sú dobre fungujúce duo. Verím, že letný príbeh z ich série bude takisto prežiarený silnými motívmi.

Originálny názov: Solvokteren
Príslušnosť k sérii: 2. diel
Preklad: Zuzana Bátorová-Vahančíková
Počet strán: 200

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Strasti materstva, vzťahov a neistej budúcnosti

Bežným vzťahovkám sa väčšinou vyhýbam, lebo pred časom skĺzli k pomerne otrepaným témam o hľadaní lásky či nevere a málokedy prídu s originálnym nápadom. Eva Hrašková je dôkazom, že román pre ženy nemusí podliehať zdaniu jednoduchosti či predvídateľnosti. Jej tvorbu sledujem prakticky od začiatku a chválim ju za to, že nestagnuje a zlepšuje sa každou knihou. Novinka Všetko, čo (ne)chcem ma bavila, hoci nie som práve cieľová skupina 😀. No musím povedať, že v rámci zobrazenej problematiky som sa dozvedel mnoho nových informácií, pričom niektoré ma naozaj prekvapili. Naivne som sa totiž domnieval, že vynosenie dieťaťa náhradnou matkou je aj u nás úplne normálna vec, ale zjavne som len umelo ovplyvnený zahraničnou produkciou... 

"Aké je to jednoduché, stačí nájsť ženu, ktorí vynosí za protihodnotu dieťa. Už teraz cíti, ako sa to prieči jej presvedčeniu, že dieťa nie je vec. Keď otvára článok o spôsobe oplodnenia, ruky sa jej potia vzrušením. Pri predstave, že by cudziu ženu oplodnili Filipovými spermiami, jej v hrdle naviera hrča. To nie je riešenie, aj tak by som vychovávala cudzie dieťatko. Dokázala by som ho milovať, hoci by nebolo moje? To si ho môžem rovno adoptovať, vedie vo svojom vnútri súboj. Filip by bol jeho skutočným otcom, aj ich vzťah by bol určite iný. Skôr či neskôr by ma zo svojho sveta vytlačili. Červík pochybností v nej hlodá, číta však ďalej." (str. 62)

Motív náhradného materstva je však iba jedným z radu, autorka rozohráva hru na dvoch frontoch, čo jej poskytuje jednoduchý, ale pritom účinný priestor na kontrast medzi ústrednými hrdinkami. Nina zotrváva v nefunkčnom vzťahu s lenivým, neprogresívnym a agresívnym Norom. Bolo by iba otázkou času, kedy by ho konečne poslala tam, kde slnko nesvieti, lenže dve čiarky na tehotenskom teste všetko obrátia naruby. Nečakané - a v podstate nechcené - dieťa prichádza v čase, keď Nina čelí rozpadu rodinných, partnerských aj sociálnych pomerov a nová situácia jej značne komplikuje život. Jej kamarátka Liana má presne opačný problém. S manželom Filipom im to celkom klape, no potýkajú sa s márnou túžbou stať sa rodičmi. Filip sa nebráni myšlienke adopcie, no Liana pochybuje, že by dokázala cudzie dieťa milovať rovnako ako vlastné, a protichodné názory medzi nimi stavajú čoraz väčší múr. Extra nápomocná napokon nie je ani snaha nájsť kompromis či iné možnosti, ako naplniť vytúžený cieľ. Veľkým jablkom sváru sa stáva aj Ninino tehotenstvo, keďže Liana v ňom vidí nespravodlivosť osudu a nie je schopná - ani ochotná - pochopiť, prečo nie je dieťa dopriate manželom, ktorí o ňom snívajú, a napriek tomu otehotnie žena, čo ho vníma ako záťaž a prekážku. Tam, kde by iné autorky rozvíjali tieto témy, až by ich celkom vyžmýkali, Eva Hrašková iba začína. Páči sa mi, že nepíše o tom istom, ale buduje príbeh krok za krokom, postavy sa vyvíjajú a na záver sú prakticky celkom iné vo svojich postojoch a situáciách ako na začiatku. A nielen, čo sa týka Niny a Liany. Vedľajšie postavy sa za nimi totiž v ničom nezaostávajú. Či už ide o ich spomínaných partnerov, alebo Lianinho kamaráta Karola či Nininu matku, všetky majú čosi do seba a utkvejú vám v pamäti. Ich príbehy sú tiež dôležitou súčasťou celého deja, ktorý by bol bez nich značne ochudobnený. Matkina odmeranosť či Karolove vzťahové peripetie dodávajú knihe šmrnc a zabŕdajú aj do háklivejších tém. Autorka sa nebojí venovať náročnej problematike, podáva ju však ľahko, citlivo a s ohľadom na to, že čitateľ nepotrebuje odborné fakty, ale polopatistické vysvetlenie. Aby všetko v pohode pochopil aj taký laik v danej oblasti, ako som ja 😀.

Eva Hrašková (zdroj: Facebook)

"Mobil pod vankúšom ju čudne tlačí. Chcela by sa s niekým podeliť o všetko, čo sa prežíva. O strach, bolesť, ale aj akési očakávanie. Nemá však s kým. Noro je jediný, kto vie, že sa dieťatko začalo pýtať na svet. Nezavolal, nenapísal, za celé hodiny si na nich nespomenul. V duchu sa kára za svoju naivitu. Ak sa za celé tehotenstvo nezaujímal o to, ako sa dieťatko má, prečo by to mal urobiť teraz? S ďalším nepríjemným tlakom sa Norov obraz vytráca. Samotu však z duše nevyženie." (str. 108)

Kapitoly sa striedavo venujú Nine a Liane. Sú krátke, takže román sa dá čítať, aj keď nemáte veľa času. Text je dynamický, do postáv sa ľahko vžijete a držíte im palce, aj keď ich rozhodnutia nie sú vždy také, ako by ste si priali. Čo tiež oceňujem, je fakt, že Evka čitateľom neťahá medové motúzy popod nos. Liana neváha na plné ústa priznať svoje obavy z výchovy dieťaťa, ktoré by nebolo z jej vlastnej krvi. Je to prirodzený strach, no veľa autoriek by zvolila jednoduchšiu cestu a zobrazilo Lianu ako hrdinku, čo nemá ani kúsok pochybnosti. O to viac kniha Všetko, čo (ne)chcem zaváňa realistickosťou a sila nádeje vyznie oveľa údernejšie. Mimochodom, názov je naozaj trefný a vydavateľstvo Lindeni môže byť rado, že má vo svojich radoch takú šikovnú autorku. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Klasika vykúpená krvou

Herman Melville vo svojom kultovom diele zúročil vlastné skúsenosti z práce námorníka a zakomponoval doň množstvo spoločenských a kultúrnych odkazov. Snaha o experiment sa mu však nevyplatila a v roku 1851, keď román vyšiel, si nenašiel dostatok oddaných čitateľov. Vraj sa predalo len niekoľko stoviek výtlačkov. Až začiatkom 20. storočia, v čase plurality umeleckých smerov a prístupov, literárna veda ocenila Melvillov prínos. Keď Herman ako sotva dvadsaťročný mladík vypočul volanie mora, zrejme ani netušil, ako pobyt na veľrybárskej lodi ovplyvní jeho umelecké napredovanie. On sám síce na vlastné oči nikdy nevidel legendárneho vorvaňa, no ústne podanie stačilo na to, aby tridsať rokov od predmetných udalostí napísal román Biela veľryba. 

"Ak všeobecnú mienku o vojakoch natoľko zvyšujú nebezpečenstvá, ktorým musia čeliť, dovoľujem si vás ubezpečiť, že nejeden z ošľahaných veteránov, ktorí neohrozene postupujú proti delostreleckej batérii, by rýchlo cúvol pred ozrutným vorvaním chvostom, keď mu nad hlavou bičuje povetrie do vzdušných vírov. Veď čo sú hrôzy, ktoré majú pôvod v človeku, a preto sú rozumom pochopiteľné, proti úkazom božím, kde hrôza a zázrak splývajú v jedno! No i keď sa svet na nás, na lovcov veľrýb, díva zvysoka, predsa len nás nechtiac obdivuje, ba priam nás uctieva!" (str. 113)

Loď Essex sa porúčala na morské dno po tom, ako mu vorvaň niekoľkými útokmi zničil provu. Dvadsaťjeden námorníkov strávilo na troch člnoch niekoľko vysiľujúcich mesiacov. Slnko, nedostatok vody, delírium, beznádej, ba dokonca kanibalizmus zredukovali ich počet na osem, pričom žiaden z nich už nebol schopný viesť plnohodnotný život. Nezvyčajný príbeh o krutom, neporaziteľnom tvorovi nemohol nechať Herman Melville nepovšimnutý. Na jeho základe vytvoril kultovú postavu kapitána Achaba, posadnutého túžbou po pomste voči veľrybe, ktorá ho pripravila o nohu. Znalci dobových udalostí tušili, aký koniec postretne posádku kapitánovej lode Pequod, ale to by nezabránilo jeho úspechu. Problém nastal vplyvom autorovho zámeru obohatiť text o skryté významy, filozofické úvahy či biblickú symboliku. Pomerne jednoduchý a priamočiary námet sa tak stal na vtedajší čitateľský vkus až príliš prekombinovaným. Je pravda, že Biela veľryba sa číta pomerne ťažko, ale zato je jasné, prečo patrí ku klasickým dielam svetovej literatúry. Keď sa naladíte na autorov štýl a spôsob rozprávania, napokon sa radi ponoríte do drsného, neraz páchnuceho a špinavého sveta, kde nie je príroda synonymom pokoja a ticha, ale skôr krutosti a neutíchajúceho boja. Dej nie je napriek rozsahu bohatý na udalosti, hoci rozprávač Izmael toho zažije dosť. Schválne v súvislosti s ním nepoužívam pojem hlavný hrdina, pretože je otázne, okolo koho sa točí celý príbeh. Je ústredným bodom Izmael, kapitán Achab alebo nespútaný vorvaň? Hermanovi Melvillovi sa podarilo krásne vykresliť posadnutosť človeka v ceste za stanoveným cieľom, Moby Dick sa stáva mnohovrstevným symbolom, aj keď hrozí, že súčasný čitateľ sa bude prirodzene snažiť pochopiť Achabovo konanie, dať mu určitý rámec či strčiť ho do príslušnej škatuľky. Cez Izmaelovu optiku však máme možnosť porozumieť kapitánovým pocitom, ktoré sú napokon omnoho dôležitejšie než samotné dianie na lodi. Apropo, loď. Pequod je svetom samým osebe, dozvedáme sa mnoho o činnostiach sprevádzajúcich plavbu po mori, zoznamujeme sa so životom námorníkov aj spôsobmi lovu veľrýb, no napriek tomu sa kniha nedá považovať za historický román. Samozrejme, v autorovej dobe išlo o súčasné nahliadnutie do danej oblasti s využitím vlastných skúseností. Pritom sa však dozviete mnoho zaujímavých vecí. Niektorým čitateľom môžu prekážať dlhšie pasáže opisujúce veľrybiu problematiku, iní budú nadšení detailným prienikom do našincovi neznámych faktov. Ja som sa zmietal kdesi medzi tým. Osobne totiž nie som fanúšikom retardačných motívov, ale v prípade starších diel sa ich vždy snažím vnímať s odstupom a s ohľadom na dobu vzniku. 

Herman Melville (zdroj: MassLive.com)

"Začali sa k nej na lanách priťahovať, boli čoraz bližšie a bližšie, a keď sa jej dostali zarovno každý z jednej strany, mihli sa vzduchom kopije a striedavo do nej bodali, Stubbova odpovedajúc Flaskovej, Flaskova Stubbovej. Celý ten boj zúril v blízkosti Pequodu a záľahy žralokov, ktoré sa predtým hrčili na vorvaňovi, sa teraz chvatne vrhli na čerstvo prelievanú krv a chleptali ju z každej novej rany tak lačne ako smädní Izraeliti vodu, čo vytryskla po údere zo skaly. Gejzír veľryby konečne zhustol a po strašidelnom prevaľovaní a dávení sa vyvalila hore bruchom mŕtva." (str. 302)

Herman Melville využíva kvetnatý jazyk, aj v obyčajnej či dramatickej chvíli sa vyskytnú priam lyrické vyjadrenia, ktoré buď zjemnia celkové vyznenie, alebo vás prinútia zamyslieť sa. Z Moby Dicka sa stal pojem, slávneho vorvaňa poznajú po mene aj tí, ktorí ani netušia, kto je Izmael alebo kapitán Achab. Z tohto pohľadu sa dá Biela veľryba považovať za nadčasovú, hoci dnes už málokto môže pochopiť v plnej hĺbke znázornené pohnútky a situácie. Napriek tomu aj 170 rokov od vydania knihy dokáže podnietiť k rôznym postrehom, pretože pozorný čitateľ si v nej zakaždým môže všimnúť čosi nové. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

    

Romantika na pozadí tajomstiev a remesiel

Michal Slanička sa doteraz prezentoval ako autor súčasných, trendových príbehov okorenených humorom a  erotikou, s ktorými sa dalo ľahko stotožniť. Svojou najnovšou knihou sa odklonil od rozbehnutej trasy a prináša čitateľom romantický - a romantizujúci - román s historickým pozadím. Druhá polovica 19. storočia bola poznačená národným a sociálnym útlakom, hospodárskou krízou či cholerovou epidémiou, Prešporské srdce je však predovšetkým ľúbostným, nie spoločenským príbehom. Síce spracúva aj výrazné ponímanie rozdielov medzi jednotlivými vrstvami, slúži však skôr na rozpracovanie ďalších motívov. 

"Nebohý Wilhelm Skaritz predo mnou začal odhaľovať tajomstvá, ktoré si počas života úzkostlivo strážil. Tušila som, že som len na začiatku cesty, ktorej cieľ bol stále v hmle. Dva zažltnuté novinové výstrižky, ktoré som našla v modlitebnej knižke, boli oveľa konkrétnejšie ako list, ktorý Honig ukryl. Najmä jeden z nich. Ten druhý bol pre mňa zaujímavý len láskou dvoch mužov, ktorí boli schopní podstúpiť súboj na život a na smrť pre jednu ženu. Ich mená mi nič nehovorili, a tak som sa sústredila na článok, v ktorom sa spomínajú okolnosti požiaru v Prešporku." (str. 83)

Dej sa odvíja v dvoch líniách. Ťažisko tvorí rozprávanie Frederiky z Kasse, mladej dievčiny čeliacej nečakaným zmenám vo svojom živote. Tie sa rozbehnú, keď umrie dlhoročný pracovník na ich rodinnom statku, ktorého mala rada ako starého otca. Z pozostalosti a starostlivo ukrytého odkazu sa Frederika dozvie, že Honig nebolo jeho pravé meno a za jeho láskavosťou a múdrosťou sa skrývajú dramatické udalosti. Frederika sa ocitá v ich strede a postupne odhaľuje, čo statočného muža priviedlo až k utajeniu skutočnej identity. Druhá, na pohľad samostatne stojaca línia, sa venuje rozkvitajúcej mladej láske medzi dcérou medovnikára Kristínou a rybárom Jurajom. Ich vzťah má pôvod v tragickom požiari medovnikárskej dielne, o to je však silnejšia, hoci pevné a nemenné pravidlá spoločnosti majú na to celkom odlišný názor. V tomto smere odviedol Michal Slanička dobrú prácu. Sadol som mu na lep a obe línie považoval za súbežné rozprávanie. Až postupne mi došlo, že stavba deja je iná, čím kniha získala na príťažlivosti a prepracovanosti. Azda je aj lepšie, že autor neodhalil karty okamžite, dal tým čitateľovi priestor dôsledne sa zoznámiť s jednotlivými protagonistami a sledovať ich na ich ceste za šťastím. A hoci je práve Frederika ústrednou postavou, čo dokazuje aj typ priameho rozprávača v jej podaní, sympatickejšie vyznieva duo Kristína - Juraj. Napokon, avizuje to aj samotný názov knihy a bez ich vzťahu by sa celý príbeh nemal šancu odohrať. Istým spôsobom je tak Frederika skôr sprievodkyňou pri hľadaní odpovedí na otázky, ale aj ona má nakoniec v príbehu nezastupiteľnú úlohu. Kapitoly sú krátke, čo ako fanúšik dynamickejších textov oceňujem, navyše funkčne striedajú jednotlivé línie a dejiská. Na druhej strane by postavám prospela väčšia "ľudskosť", občas konajú a hovoria len pre potreby príbehu na úkor hlbšieho ponoru do ich vnútra. Apropo, reč. Autor sa snažil prispôsobiť dialógy i pásmo rozprávača dobovej "mluve", no nie vždy úspešne a neraz daná snaha vyznieva naprázdno, až silene. Preniesť sa do minulosti v každom smere je pomerne náročné, uznávam, snáď aj nemožné, preto považujem za vhodnejšie nenútiť sa do podobných úloh a radšej sa držať súčasnej podoby jazyka s prispôsobením slovnej zásoby na primeranej úrovni. Radšej sa mala pozornosť sústrediť na stavbu viet. Rušivo na mňa totiž pôsobilo aj pričasté využívanie slov ako "ktorý" a "bol" a ich variantov.

Michal Slanička (zdroj: Ženský web)

"Imre hľadel na objatie dvoch milencov. Ich zovretie bolo jemné a pevné. Akoby po ňom už nemalo nikdy nasledovať ďalšie. Bez slov ním vypovedali všetko. Bolo v ňom cítiť poďakovanie, prosbu aj prísľub. Poďakovanie za všetko, čo si navzájom dávali. Vedomky či nevedomky. Za pozornosť, ktorá im obom napovedala, že sú jeden pre druhého stvorení. Za slová, v ktorých bola sila porovnateľná s Jurajovými objatiami, za dotyky, čo mrazili a rozpaľovali zároveň. Prosbu o chvíľu strpenia, ktorú nevedeli ohraničiť dňami, týždňami ani mesiacmi. Na jeho konci však mal byť oboma vytúžený okamih, keď im Kristínin otec dá súhlas." (str. 141)

Prešporské srdce je však silné v ľúbostnom námete, pasáže venované osudovej láske sú tým najlepším, čo kniha ponúka. Oceňujem aj lyrický nádych pri opisoch pocitov či životných okolností, za akých sa odvíjajú osudy hrdinov (a nielen ich). Román osloví predovšetkým ženské publikum, cieľovej skupine je prispôsobená téma, prostredie aj celkové vyznenie. Historický námet sa v rukách Michala Slaničku neminul účinku a pri doladení detailov snáď ešte ponúkne ďalší príbeh z našich dejín. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Hunter na love ďalšieho sériového vraha

Chris Carter patrí k autorom, ktorí na poli psychotrilerov ponúkajú to najlepšie zo súčasnej americkej tvorby. Nájdeme v nich hrdinu ako vystrihnutého z noirových filmov, dôslednú prácu kriminialistov, prefíkaného páchateľa a hlavne fungujúcu ťaživú atmosféru. Robert Hunter sa svojou temnou minulosťou a zanietenou túžbou po spravodlivosti ľahko vyrovná trendovým severským náprotivkom, no na rozdiel od nich si stále dokáže zachovať určitý šmrnc, ktorý ho robí charizmatickejším a bližším čitateľovi.  Po Dvojitom kríži a Katovi prichádza tretí prípad s názvom Nočný lovec. Samozrejme, jednotlivé diely sa dajú čítať aj samostatne, ale vždy je lepšie pohrúžiť sa do nich postupne, hlavne preto, že tak môžeme sledovať vývoj ústrednej postavy. Hneď v úvode knihy totiž bude musieť Hunter čeliť šoku, ktorý naštartuje celé vyšetrovanie.

"Oči ho pálili, akoby mu do nich niekto hodil hrsť piesku, a pálčivá bolesť, ktorá začala v  zadnej časti hlavy, sa rýchlo šírila. Snažil sa prestať myslieť na ženinu tvár zachytenú na fotografiách z miesta činu, ale márne. Oči vypleštené od hrôzy, spuchnuté pery zošité hrubou niťou. Prebrala sa opustená v prázdnom mäsiarstve a pokúšala sa krikom privolať pomoc? Preto sa jej niť okolo pier zarezala tak hlboko? Driapala si ju v panike z úst? Bola pri vedomí, keď jej vrah vložil do tela bombu a zašil ju tam? Otázky sa naňho valili ako príbojové vlny." (str. 39)

Carter sa ani tentoraz nebojí zájsť do krajnosti a znovu predstavuje vraha so zvrátenou túžbou kruto ublížiť nevinným obetiam. Lovec sa navyše vyžíva v strachu plynúcom z vedomia, že dotyčná osoba nemá najmenšiu šancu na útek a dokonca sama prispeje k tomu, že sa jej pobyt na tomto svete čoskoro skončí. Občas preto natrafíte na scény s pomerne explicitným násilím, ale sú využité funkčne a zvýrazňujú naliehavosť vyšetrovateľov dolapiť páchateľa skôr, než mu padne do rúk ďalšia žena. Práve na tie sa Nočný lovec zameriava, aj keď je nutné dodať, že nepriamou obeťou jeho vyčíňania sa stane aj dobre známa postava. Román začína zhurta a motivácia detektívov je o to väčšia. Novou posilou sa stáva súkromná detektívka Whitney Myersová, sebavedomá, odhodlaná profesionálka, ktorú priviedli na stopu vrahovi vlastné pohnútky. Zároveň sa potýka s osobnými problémami, poznačenými nevydareným koncom prípadu, čo ju pripravil o miesto v zbore. Myersová je skvele vykreslenou postavou, medzi ňou a Hunterom to prirodzene iskrí. Priznám sa, podvedome som očakával, že autor sa konečne nad svojím hrdinom zmiluje a dopraje mu v ľúbostnom živote aspoň trochu šťastia, ale zároveň som bol pripravený na to, že je ešte asi priskoro čakať podobné vyústenie. Ako to dopadne, vám neprezradím, poviem len toľko, že spracovanie tohto motívu bolo adekvátne stavbe celého prípadu. Nemenej dôležitou ženskou postavou je aj Hunterova nová nadriadená. Obaja si musia zvykať na spôsob práce toho druhého, nápomocný sa ukáže spoločný cieľ - snaha dopomôcť víťazstvu dobra. Každý dobrý triler stojí a padá na nepriateľovi, pričom tentoraz ide o chlapa, ktorý narúša osobný priestor svojich obetí a vyznieva o to nebezpečnejšie. Samotné vyšetrovanie a jeho hľadanie však oproti predošlým dielom série pôsobí o čosi jednoduchšie. Každá stopa totiž vyjde naprázdno a nebyť určitého vrahovho kroku, zrejme by ho Hunter ešte dlho nechytil. Samozrejme, nielen Hunter. Ako zvyčajne mu sekunduje parťák Garcia, jeho opak, čo sa týka rodinného života a istých hodnôt. Počiatočné rozpaky a nesúlad už prekonali a teraz dokážu spolu fungovať ako dobre naolejovaný stroj. Oceňujem, že v Nočnom lovcovi sa už Garcia nedostal do priameho ohrozenia páchateľa - stalo by sa z toho klišé -, ale to zas neznamená, že sa v nebezpečenstve neocitne iný člen tímu...

Chris Carter (zdroj: Goodreads)

"Vrátila sa do spálne a rozhliadla sa ešte raz po miestnosti, až potom oprela pálku o nočný stolík a vliezla späť do postele. Zhasla lampu a zachumlala sa pod prikrývku. Sotva zatvorila oči, zježili sa jej všetky chĺpky na tele. Akýsi hlboko skrytý inštinkt k nej vyslal náhle varovanie - ako senzor signalizujúci hroziace nebezpečenstvo. Cítila, že v miestnosti nie je sama. Bol tam ešte niekto. A vtedy ho začula. Nie to cvakanie za dverami, čo ju vytrhlo zo spánku, ale chrapľavý šepot, ktorý sa ozval z jediného miesta, ktoré neskontrolovala. "Zabudla si sa pozrieť pod posteľ." (str. 199)

Chris Carter mal ako kriminálny psychológ priamy kontakt so sériovými vrahmi, aj preto sú jeho texty autentické a uveriteľné. V súčasnosti je spisovateľom na plný úväzok, ale svoje skúsenosti zúročuje aj s odstupom času. Temné ľudské pudy sú napokon nevysychajúcou studňou námetov, a tak sa ešte v rámci série s Robertom Hunterom máme na čo tešiť.  Nočný lovec sa ľahko číta, krátke kapitoly dynamizujú dej, nehovoriac o vizuále slovenského vydania. Páči sa mi layout série, knihy sa vedľa seba krásne vynímajú, a určite sa k nim budem opakovane vracať.

Originálny názov: The Night Stalker
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Robert Hunter)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Získajte kontrolu nad svojimi myšlienkami

Pred čítaním knihy Von z hlavy som netušil, že je založená na silnom náboženskom presvedčení. Považoval som ju za klasickú predstaviteľku motivačnej literatúry, pri ktorej ako čitateľ vypnem, identifikujem sa s určitými situáciami a snáď dospejem k vedomej zmene. Všetky tieto prvky publikácia obsahuje, o tom niet pochýb. Zároveň však pracuje aj s vierou ako základným kameňom pri prekonávaní samého seba. Nepatrím k extra veriacim ľuďom, no Jennie Allenová spracúva kresťanskú tematiku nevtieravo a predostiera všeobecne platné myšlienky. Tým pádom je ľahké naladiť sa na jej vlnu, hoci mi trochu trvalo dostať sa cez úvod, kde vysvetľuje životné okolnosti, ktoré ju viedli k potrebnej zmene a k napísaniu knihy. 

"Naše myšlienky utvárajú náš život. Každému úžasnému alebo hroznému skutku, ktorého svedkami sme sa stali, či už v histórii ľudstva, alebo v našich životoch, predchádzala myšlienka. Jediná myšlienka sa znásobí ďalšími početnými myšlienkami a tie sa premenia na náš spôsob myslenia, často bez toho, že by sme si to uvedomili. Naším cieľom je naučiť sa uvedomovať si vlastné myšlienky a cielene z nich vystavať spôsob myslenia. Ten nás povedie k výsledkom, ktoré si pre seba želáme my a ktoré si pre nás želá Boh." (str. 71-72)

Keby autorka nezdôvodnila svoje presvedčenie a potrebu zapracovať na nízkom sebavedomí či vnímaní každodenného sveta, jej slová by nemali až takú účinnosť. Dokážete ju lepšie pochopiť, no osobne predsa len patrím k čitateľom, ktorí pri tomto type literatúry idú hneď na vec. Keď však príde k jadru veci, navnadí vás uvedomiť si niekoľko faktov, ktoré síce bežne zažívame, ale neprikladáme ich - chybne - veľkú váhu. Jennie zvolila naozaj trefný názov, pretože jej kniha sa zameriava na spôsoby, ako dostať Von z hlavy všetky toxické myšlienky, čo nám narúšajú pohodové bytie. Súčasné trendy sú navyše neutíchajúcim zdrojom pre porovnávanie s inými ľuďmi, ich vzhľadom, úspechmi či sebaprezentáciou na sociálnych sieťach. To neraz vedie ku skresleným myšlienkam o vlastnom fádnom živote, o nedostatočnom napĺňaní cieľov alebo k nepravdivým postojom. Ovplyvňuje to pritom nielen naše jestvovanie, ale aj vzťahy s blízkymi a motiváciu pohnúť sa vpred. Doba predefinovala pojem "úspech" na čosi žiarivé, spojené so slávou a peniazmi, a zabúda sa na obyčajnú vnútornú vyrovnanosť a spokojnosť. Text celý čas vychádza z kresťanskej tradície, Jennie Allenová je vo svojom vyjadrovaní silne veriaca, no hoci sa opiera o Bibliu a náboženské učenie, jej slová sa dajú vnímať aj ako všeobecne duchovné. Je totiž jedno, k akému náboženstvu či filozofii sa človek hlási (a či vôbec), určité tézy nachádzajú celosvetové uplatnenie a dajú sa aplikovať u kohokoľvek, kto má vôľu čosi vo svojom živote zmeniť. Aj keď musím tiež povedať, že občas ma zarazilo autorkino vnímanie relatívne normálneho diania, ktoré považuje za prejav diabla... Vnímanie úplne všetkého cez optiku viery mi sem-tam prišlo prehnané. Motivačná stránka textu však funguje na výbornú, je jednoduchá, ale účinná. Zmeňte svoje myslenie a bude vám lepšie. Niekomu to síce môže pripadať až príliš samozrejmé, ale prax hovorí jasnou rečou - vytrvať v nastolenej ceste je náročné, než už ide spočiatku o akokoľvek prostý začiatok. 

Jennie Allenová (zdroj: RightNow Media)

"Odmietnuť stať sa otrokom svojej životnej situácie neznamená, že nemáme bojovať za to, čo je správne. Písmo nám prikazuje, aby sme bojovali, aby sme konali spravodlivo, volali po spravodlivosti a ujímal sa utláčaných. V Kristovi však nie je východisko, z ktorého vyrážame do boja, neistota a hnev, ale zmierenie, dôvera, pokoj, láska. Prečo? Pretože nám patrí víťazstvo. Už sme vyhrali. Myslím, že je v tom veľký rozdiel. Žijeme v čase, keď sa pomenováva skutočné bezprávie, vynáša sa na svetlo a niekedy sa podarí zvíťaziť nad ním a urovnať ho." (str. 182)

Von z hlavy je skôr filozofická kniha založená na vlastných skúsenostiach než na vedeckom bádaní. Niekomu sa preto môže javiť menej objektívna, iným zas bude vyhovovať táto "ľudskejšia" stránka. Ja sa pohybujem kdesi medzi týmito dvoma pólmi. Text sa mi čítal ľahko, oslovili ma hlavne dobre spracované pasáže o potrebe pokory a nadšenia, ktoré sa postupne z našich životov vytráca a mnohé veci berieme ako samozrejmosť, prípadne sa nedokážeme tešiť ako v ranom veku. Jennie Allenová je zanietená osobnosť, čo badať aj z jej riadkov, preto má šancu podnietiť čitateľov k pozitívnejšiemu mysleniu, ak sa rozhodnú prijať podávanú ruku.

Originálny názov: Get Out of Your Head
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 244

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.