Rodinné putá sú silnejšie, ako sa zdá

Šepkár je prezentovaný obálkou ako "Najlepší krimiromán desaťročia". Voči podobným reklamným ťahom som skeptický, keďže tých najlepších románov sa každoročne urodí jeden mesačne... Anotácia však naznačovala, že by predsa len mohlo ísť o zaujímavé čítanie. A to aj skutočne bolo, Alexovi Northovi sa totiž podarilo skĺbiť typickú britsky pochmúrnu atmosféru s mrazivým mysterióznym nádychom severu. Viac než kriminálku mi Šepkár pripomínal psychologický triler, pretože prežívanie postáv je pre príbeh ťažiskové, navyše ide istým spôsobom o analýzu rodinných vzťahov a toho, ako dokážu genetika a prostredie ovplyvniť správanie človeka.

"A už je to tu. Uplynulo dosť času odvtedy, čo Pete toto meno počul vysloviť nahlas, možno v ňom malo vyvolať šok, ale spôsobilo len to, že na povrch sa vydral plazivý pocit. Frank Carter. Pred dvadsiatimi rokmi uniesol a zavraždil päť malých chlapcov. Pete ho nakoniec chytil. Už samo meno v ňom vyvolávalo des a zakaždým cítil, že by sa nikdy nemalo vyslovovať nahlas, akoby išlo o kliatbu, čo na človeka privolá netvora." (str. 45)

V centre príbehu sú dvaja muži - detektív poznamenaný prípadom spred dvadsiatich rokov a spisovateľ, ktorý sa po smrti manželky presťahuje so synom do nového domu v snahe začať odznova. Do životov oboch protagonistov zasiahne únosca a vrah malých chlapcov, nápadne pripomínajúci niekdajšie zločiny. A ako sa zdá, Frank Carter, ich pôvodca, čo skončil za mrežami, má o novom prípade dostatok informácií. Detektív Pete je odhodlaný prísť veci na koreň, čo ho spojí so spisovateľom Tomom, ktorého nový dom sa ukáže byť spojený s vraždami viac, než by mu bolo milé. Navyše jeho synček Jake, zdá sa, komunikuje s imaginárnymi priateľmi. Lenže čo ak jeho vidiny sú čímsi viac než len výplodom jeho mysle? Toma začína Jakova inakosť desiť, hlavne keď novodobý Šepkár na nich zameria svoju pozornosť... Kapitoly zamerané na Toma majú subjektívneho rozprávača, čo s ohľadom na ostatné kapitoly s rozprávačom v tretej osobe vyznieva zbytočne, okrem formálnej stránky to nemalo žiadny vplyv ani na obsah. Odhliadnuc od toho je Šepkár vydarený triler, ktorý vás dokáže prekvapiť. Paradoxne však ani nie samotným prípadom, ako skôr vzťahmi medzi postavami a ich vnútrom.

"Spomenul som si na hrdzavo vyzerajúce kosti, na lebku s vpadnutými očami a na temeno so zubatými prasklinami. Na prekrásne motýlie farby, aké syn nemohol vidieť, ale ich nakreslil... Znervózňoval ma. Môj syn, jeho námesačné chodenie, vymyslení priatelia a spôsob, akým sa rozprával s neprítomnými ľuďmi, keď mu recitovali desivé rýmy a usilovali sa ho vystrašiť." (str. 170)

Šepkár je samostatným románom, čo je v súčasnosti skôr výnimka. Takéto spracovanie mu však pristane, rozvíjanie série by príbehu len uškodilo. Všetky línie sa pekne uzavrú, hoci niektoré vo vás môžu zanechať trpkú príchuť. Páčilo sa mi, ako racionálne boli vysvetlené mysteriózne prvky v spojení s Jakovými vidinami. Je vidno, že Alex North nenecháva nič na náhodu a snaží sa dať svojmu románu uveriteľný a logický rámec. Ako autor má šancu presadiť sa v tvrdej konkurencii, preto som zvedavý, či si svoj status udrží a nepôjde len o jednorazovú záležitosť. Bola by to škoda. Šepkára síce ja osobne radím v rámci žánru k lepšiemu priemeru (a s tvrdením z úvodu sa teda nestotožňujem), no ďalšie dielo z Northovho pera si určite prečítam rád.

Originálny názov: The Whisper Man
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alojz Keníž
Počet strán: 367

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media a vydavateľstvom Lindeni.

Lucia Sasková nastoľuje ďalšiu vážnu tému

Lucia Sasková je už dávno na našom knižnom trhu etablovaná ako autorka, ktorá sa nebojí rúcať stereotypy a vyberá si témy, čo v čitateľoch zarezonujú na dlhší čas. Jej hrdinky bojujú nielen s predsudkami spoločnosti, ale vo väčšej miere samy so sebou. Bolo to tak v prípade žien bažiacich po peniazoch, predávajúcich svoje telo či ničených psychickými problémami. Inak to nie je ani v prípade hlavnej postavy novinky Odsúdená. Kniha nesie typické znaky Luckinej tvorby - subjektívnu rozprávačku, dôslednú analýzu vnútra, prvok anonymity (absencie mena protagonistky) a hlavne silný účinok celého príbehu.

"Ľutovala som sa. Ľutovala som sa naozaj veľmi dôkladne a dlhodobo. Keď mi bolo dobre aj zle. Potom som prešla do zvláštneho rozpoloženia, v ktorom som si vravela, že to nemôže byť také hrozné. No o chvíľu som si uvedomila, že som na všetko sama, a ľutovala sa ďalej. Toľko protichodných emócií som nezažila asi za celý život. Vlastne sa zo mňa v priebehu pár dní stala troska. Taká ozajstná, s mastnými vlasmi, opuchnutými očami, vo vyťahanom tričku a teplákoch, ktoré občas poslúžili aj ako pyžamo." (str. 13)

Ak ste doteraz netušili, o čom román je, úryvok vám snáď trochu napovedal. Nejde o život za mrežami, ako by mohol naznačovať názov (na tomto mieste musím vyzdvihnúť jeho význam), ale odmeriavanie času je rovnako bolestné aj pri diagnostikovaní smrteľnej choroby. Ba ešte viac, pretože život odrazu dostáva celkom iný rozmer a ľudia, veci a situácie s ním. Smrť už nie je iba abstraktný pojem, ale reálna hrozba, každý deň odkrajujúca si kúsok z pobytu na tomto svete. Hlavná postava je silná žena, odhodlaná postaviť sa k svojmu "rozsudku" so vztýčenou hlavou a pragmaticky, hoci ani ona sa, prirodzene, nevyhne čiernym myšlienkam. Zároveň si uvedomuje, že má poslednú šancu niečo spraviť s vymedzeným časom, a to je aj jedna z najväčších devíz románu. Odsúdená sa síce nutne venuje aj smutným a nepríjemným okolnostiam nádoru, ale z riadkov zaznieva aj potrebná nádej a postavenie sa na nohy aj v úbytku síl a bojovnosti. A to znamená zbaviť sa zbytočnej záťaže, či už sa to týka práce, vzťahov, alebo prostredia, čo v istých momentoch pôsobí značne oslobodzujúco. V tomto zmysle môže hrdinkina cesta slúžiť ako vzor, aby sme nemrhali časom a energiou na nič, čo nám neprináša radosť alebo iný pozitívny efekt.

"Jedno sa Rišovi nedalo uprieť. Vedel to. Po niekoľkých minútach presne vedel, čo robiť s mojím telom, keď mi vyzliekal tričko, hľadel mi do očí a ja som v jeho pohľade videla niečo, čo nikdy predtým. Neponáhľal sa, dovolil mi vychutnať si každý okamih. Keď sa moja túžba po ňom vystupňovala, vzal si ma plnými dúškami, no ja som fyzicky nezvládala jeho tempo." (str. 200)

Nebola by to však Lucka Sasková, keby román neobohatila aj o ďalšie motívy, ktoré uveriteľne a funkčne dotvárajú celkový dej. Jej postava má napriek chorobe záujem naplniť svoj potenciál i ostávajúce dni. A ak ich má prežiť naplno, nemôže sa skrývať či celý čas iba ľutovať. Páči sa mi, že autorka ukázala aj vplyv ochorenia na príbuzných či priateľov, ich reakcie sú nie vždy správne či príjemné, ale zato ľudské a ukázané v pestrej palete. Odsúdená je silným príbehom, dovolím si tvrdiť, že spomedzi ostatných Luckiných kníh o niečo vyčnieva, jej písanie určite nebolo ľahké. Je to ťažká téma, niektorých čitateľov by mohla odradiť, ale nemajte obavy, ako som už spomenul, ťažká choroba je síce ťažisková, no sú okolo nej vystavané aj iné epické motívy. A navyše vás prinúti zamyslieť sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Ľúbostná (súrodenecká) dráma nehrdzavie

Trilógia DIMILY, nazvaná podľa začiatočných písmen prvého dielu (Did I Mention I Love You? - v slovenskom preklade Vieš, že ťa milujem?) pokračuje druhou časťou. S hrdinami sme sa rozlúčili na konci horúceho leta, keď sa ich cesty rozišli - v zmysle doslovnom i citovom. Tyler odišiel skúsiť šťastie do New Yorku a Eden nadviazala vzťah s jeho kamarátom Deanom. Príbeh mohol skončiť aj týmto uspokojivým vyvrcholením, ale autorka sa rozhodla ukázať nám osudy postáv aj s odstupom jedného roka. Dalo by sa predpokladať, že všetci už trochu dospeli a posunuli sa ďalej, no svoje očakávania treba brať s rezervou. Úvod série bol veľké klišé (nové dievča, drsný krásavec v problémoch, žiarlivá priateľka, ťažkosti s rodičmi, a to všetko zaobalené do slnečného prostredia LA), preto je istá opatrnosť na mieste.

"Asi je prekvapený, prečo tak vyvádzam. Veď čo je zlé na tom, že môj nevlastný brat trávi čas s nejakým dievčaťom? Čo je zlé na tom, že toto dievča je možno viac ako jeho kamarátka? To je ono. Nebolo by na tom nič zlé, keby Tyler nebol iba môj nevlastný brat. Neprekážalo by mi to, keby som doňho nebola zamilovaná." (str. 91)

Estelle Maskame má však šťastie, že dokáže aj z často využívaných motívov vytĺcť maximum, a tak sa z nich stávajú zábavné momenty, pri ktorých občas budete neveriacky krútiť hlavou. To sa týka najmä Eden, ktorá sa ani zamak nepolepšila a stále je tým naivným nemožným dievčaťom, čo robí jednu chybu za druhou a zvykne hádzať vinu na svoje okolie. Ukončila vzťah s Tylerom, ale napriek tomu za ním na šesť týždňov vycestuje, aby zistila, že ho stále miluje, žiarli na jeho novú kamarátku a spoločne zase ubližujú blízkym i priateľom. Znie to síce ako zle vystavaný koncept, no v konečnom dôsledku nesmieme DIMILY súdiť veľmi prísne. Vzhľadom na cieľovú skupinu a dokázateľne početnú fanúšikovskú základňu sa čitatelia (či skôr čitateľky) dokážu s Eden stotožniť. Asi je stále pravda, že mladé dievčatá fascinujú príťažliví, krásni, vyšportovaní chlapci (Tylerov vzhľad je často zdôrazňovaný), ktorí sa v ich prítomnosti menia na nežných, milých a starostlivých maznáčikov. Napriek pozlátku napokon práve Tyler vyznieva ako lepšie prepracovaná a charakterovo vyspelejšia postava. V detstve trpel, musel sa zmieriť s novým nevlastným otcom a teraz dostal šancu pomáhať rovnako traumatizovaným jedincom. Nebyť tohto námetu, román Vieš, že ťa potrebujem? by klesol o niekoľko kvalitatívnych priečok nižšie.

"Keďže Tyler nič zlé neurobil, nemôžem mu klamať a tvrdiť, že áno. Preto mu rukou vrazím do hrudníka a odstrčím ho z cesty. Rozbehnem sa ešte rýchlejšie a pokúšam sa vyhodiť si z hlavy jeho prosebný hlas, ktorý neúnavne kričí moje meno. Ten hlas však nie je hrubý, nie je ani pevný, ani hlboký. Tyler sa totiž nehnevá. Nie je bez seba od zlosti. Je len... zničený." (str. 231)

Popravde som sa Tylerovi čudoval, ako to s Eden a jej náladami vydrží. Aj na čitateľa totiž neustále útočia jej výkyvy. Väčšinou mám rád subjektívneho rozprávača, ale v tomto prípade príbehu skôr škodí. Trochu nestrannosti alebo striedania uhlov pohľadu by sérii len prospelo. Našťastie Edenine postoje vyvažujú vedľajšie postavy, ktoré - aj keď sa ich autorka snažila vykresliť i v horšom svetle - dodávajú deju grády. Medzi moje favoritky patrí Tylerova bývalá Tiffani, tá dokáže oživiť každú scénu. Rovnako ako Dean, aj keď vyznieva kvôli Eden ako chudáčik. Vieš, že ťa potrebujem? je vzťahovka pre tínedžerov snívajúcich o večnej, pravej láske, ktorá prekoná všetky prekážky, a tak ju treba aj vnímať. Neurazí, skôr pobaví. Síce rôzne skupiny čitateľov z iných dôvodov, ale predsa. Dokáže však vo vás vzbudiť zvedavosť, ja sám túžim vedieť, či postavy dostanú rozum a ako napokon celú situáciu vyriešia.

Originálny názov: Did I Mention I Need You?
Príslušnosť k sérii: 2. diel (DIMILY)
Preklad: Ema Liptáková
Počet strán: 327

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nádherná ukážka sviatočného remesla

V posledných rokoch získavam dojem, že z Vianoc sa stáva v prvom rade mediálna senzácia, reklamný boom a snaha o čo najstresujúcejší zážitok a vytráca sa ich podstata. Reklamy už tiahnu do našich domácností, a tak treba selektovať, aby sme dokázali oddeliť zrno od pliev. Stávkou na istotu je nádherná kniha z dielne vydavateľstva Tatran o čare Vianoc, ale aj o hodnotách, ktoré sa zasejú v detstve, aby v dospelosti ponúkli svoje plody. Snehová sestra vás upúta na prvý pohľad, prevažne červeno-biele sfarbenie obálky evokuje sviatky, navyše nejde ani zďaleka o poslednú ilustráciu Lisy Aisato. Tých je v knihe požehnane a jedna je krajšia ako druhá. Už len prevracanie strán je zážitkom, netušiac, čo sa skrýva za ďalším obráteným listom.

"U nás doma zatiaľ nežiarila ani jediná vianočná hviezdička. Mama a tato zrejme ešte nepostrehli, že do Vianoc zostáva len šesť dní. Možno si to uvedomili práve dnes, náhle mi skrslo v hlave. Možno mama kúpila cestou z práce na trhu nejaké vianočné kvety a otec vyniesol mosadzný adventný stojan z pivnice a vyleštil ho ako treba." (str. 36)

Príbeh z pera známej nórskej spisovateľky Maje Lunde je písaný na mieru detskému čitateľovi, ale nudiť sa pri ňom nebudú ani tí skôr narodení. Je v ňom totiž spracovaných viacero motívov, a tak si každý môže prísť na svoje. Julian prišiel kvôli chorobe o staršiu sestru, čo jeho rodičia nesú dosť ťažko, ale dúfa, že Vianoce azda trochu zmiernia ich bolesť. Lenže zdá sa, že na sviatky celkom zabudli, a zatiaľ čo v iných domácnostiach vrcholia prípravy a všetko primerane rozvoniava, u nich naďalej vládne smútok a ticho. O to väčší protiklad predstavuje Julianova nová kamarátka Hedviga - urečnená, spontánna a priateľská, s vyzdobeným domom a tou správnou atmosférou v ňom. Juliana však život naučil, že pod povrchom toho ľudia skrývajú omnoho viac, a ani Hedviga nie je výnimkou...

"Budem čakať, kým na to nebudeš pripravený," povedala Hedviga. "Ale budem veľmi rada, keď mi o nej porozprávaš. Keď budeš pripravený."Zadržal som dych."A čo ak som pripravený?""Teraz?""Áno, teraz.""Potom sa nikam neponáhľam a počúvam ťa."(str. 107)

Odhalenie Hediviginej identity vzdáva česť klasickým vianočným príbehom, aké poznáme už od z minulých storočí. Z príbehu priam vanie atmosféra typická aj pre - povedzme - Vianočnú koledu od Charlesa Dickensa, len t stým rozdielom, že tu majú protagonisti o niekoľko dekád menej... Snehová sestra je úchvatná kniha, ktorú si môžete vychutnať narýchlo, alebo pokúšať trpezlivosť a dávkovať si ju postupne počas celého adventu. Má totiž 24 kapitol, a tak sa môže stať odratúvanie času do "otvárania darčekov" o niečo zaujímavejším a znesiteľnejším. Nehovoriac o posolstvách, ktoré so sebou kniha nesie. Síce sa tu vyskytuje motív smrti, ale je spracovaný citlivo a s ohľadom na vek cieľovej skupiny. A na rozdiel od mnohých súčasných rozprávok tu nie sú nadávky, krv, zabíjanie či nefunkčné strašenie. Autorka Maja Lunde a ilustrátorka Lisa Aisato vytvorili tím, ktorý vás svojím výsledkom pohladí na duši.

Originálny názov: Snososteren
Preklad: Zuzana Bátorová-Vahančíková
Počet strán: 190

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Vojnová špionáž v romantickom duchu

Príbehy z obdobia svetových vojen zažívajú momentálne rozkvet. Ide o udalosti, ktoré si treba pripomínať, aby sme nezabudli a poučili sa z chýb našich predkov. Hrôzy daného obdobia však zrodili z obyčajných ľudí často nečakaných hrdinov, hraničné situácie na pomedzí života a smrti preverili pravý charakter a stali sa námetom mnohých neskorších spracovaní. Medzi autorky, ktoré siahli po zaujímavom námete, patrí aj Roseanna M. Whiteová. Poňala ho však vo svetle bližšom širokej škále čitateľov - jej román Muž bez mena ponúka okrem napätia aj ľúbostný príbeh, vášeň, vieru v ľudskosť v spojení s existenciálnymi otázkami, typickými azda pre každú generáciu.

"Očami zastala na slovách máte pravdu. To znamená, že... to znamená, že Peter Holstein kráľa Georgea pred politikou cisára Wilhelma varoval. Keby bol zradca, nedávalo by to žiaden zmysel. Iba ak by to bol ten najprefíkanejší zradca na svete. Keby hral na obe strany. Vodu kázal a víno pil. On si v Nemecku ponechá kontakty i majetky a kráľovi poradí, aby tie svoje prerušil. Keby pracoval tak nenápadne, že ak ho mal človek prichytiť, musel by ho sledovať a čítať jeho listy omnoho dlhšie než pár týždňov." (str. 185)

Aby som upresnil časové zaradenie príbehu - je zasadený do obdobia prvej svetovej vojny. Mám pocit, že v rámci beletrie ťahá v porovnaní s druhou za kratší koniec, o to viac ma román Roseanny Whiteovej zaujal. Hoci ide v prvom rade o epický útvar, predsa len sa dá z neho veľa dozvedieť. A o najmä cez postavy, ktoré vám svojimi postojmi, charaktermi či optikou, akou hľadia na svet, prirastú k srdcu. Ale dajte si pozor, pretože dôvera je krehká a v Mužovi bez mena môže byť aj životu nebezpečná. Protagonistka Rosemary Greshamová má "lepkavé" prsty, čo ju privedie k úlohe, ktorá svojím významom prekonáva jej očakávania. Má sa dostať do domu džentlmena a nájsť dôkazy, ktoré ho môžu očistiť, alebo - naopak - odsúdiť. Peter Holstein má totiž nemecký pôvod, a to sa vo vojnových časoch rovná biľagu špióna a zradcu. Peter sa pred nepriateľskými náladami uchýli na svoje vidiecke sídlo, ale tu sa jeho problémy ešte len začnú. Tajomná knihovníčka Rosemary prevráti jeho život naruby, čo sa v spojení s kritickou spoločenskou situáciou ukáže ako náramná komplikácia.

Roseanna M. Whiteová

"Aké by to asi bolo cítiť jeho pery na svojich. Bolo by to sladké? Ako jahody, ktoré jej neustále posielal, odkedy sa dozvedel, že ich má rada? Alebo teplé? Ako jeho ruka ovinutá okolo tej jej? Alebo chlácholivé ako čaj, ktorý jej nechal poslať minulý týždeň v jedno upršané studené popoludnie? Alebo možno žeravé a vzrušujúce a... zničujúce. Ako ten požiar v stajniach. Pravdepodobne to posledné. Napriek všetkému to však túžila cítiť." (str. 281)

Roseanna M. Whiteová bola pre mňa doteraz neznámou autorkou, ale stačila jedna kniha a pevne verím, že vydavateľstvo i527.net bude s prekladmi jej diel pokračovať aj naďalej. Zaujalo ma, ako šikovne dokáže skĺbiť históriu s vnútorným vykreslením postáv, a to navyše veľmi autenticky. To sa týka hlavne Petra, hoci ani Rosemary, samozrejme, neobíde skrátka. Peter však trpí zajakávaním, a tak má ďaleko od dokonalých hrdinov romanticky ladených kníh. Práve to ho však poľudšťuje a ukazuje aj inú stránku - výraznejšie sa totiž prejavuje v listoch, kde badať aj jeho silnú vieru. To je ďalšie plus celého románu - inšpirujúce a potrebné najmä v časoch plných neistoty a v obklopení ľuďmi, ktorých zámery sú trochu nejasné. Muž bez mena odštartoval sériu Tiene nad Anglickom vo veľkom štýle, preto dúfam, že druhý diel príde čo najskôr.

Originálny názov: A Name Unknown
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Tiene nad Anglickom)
Počet strán: 400

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.

Letné lásky sú tie najdlhšie

Keď sa spoja dva výrazné talenty na poli literatúry pre mladých, nemôže to skončiť inak ako úspechom. Becky Albertalli stvorila kult v podobe Simona a jeho hľadania vlastnej identity aj identity neznámeho pisateľa. Adam Silvera do svojich vzťahoviek primiešava aj prvky fantázie, čoho dôkazom je zatiaľ jediná jeho do slovenčiny preložená kniha Na konci naozaj obaja umrú. Becky má síce na môj vkus trochu jednoduchý rozprávačský štýl, no v spojení s Adamom vytvorili čitateľný a návykový príbeh o rozchode, novej láske, hudbe a hlavne s dôležitou myšlienkou, že šťastie sa často ukrýva v maličkostiach.

"Sledovať, ako sa mu pred očami rozpadá láska, v ktorú vážne veril, nenahralo nášmu vzťahu do karát. Absolútne nám to neladilo. Raz nechcel, aby som bol s ním a utešoval ho, inokedy sme spolu boli vonku a on mal fakt debilné poznámky o láske. Údery do srdca som však nedokázal znášať večne a nakoniec som musel spraviť krok vzad... Skrátka som nestačil, aby som mu dokázal, že láska môže byť dobrá vec." (str. 36)

Páči sa mi, ako sa Becky a Adam pohrali s malými odkazmi, ako sú napríklad mená hlavných postáv začínajúce na rovnaké písmená ako tie ich (Ben a Arthur). Spoločné písanie si očividne obaja užívali, pretože dva odlišné uhly pohľadu vôbec nepôsobia roztrieštene, nesúrodo, ale vhodne sa dopĺňajú a je ťažké povedať, ktorá z postáv ma očarila viac. Ben aj Arthur majú iskru a patria medzi tie "živé" postavy, s ktorými by ste radi zašli na karaoke. Prečo práve karaoke? Lebo hudba a spev sú tiež súčasťou deja, čo vnímam ako ďalšie plus. Vždy sa teším, ak sa v knihách vyskytuje v určitej forme umenie - či už ide o hudbu, herectvo, alebo vášeň k literatúre. Samotná romanca medzi chlapcami je vtipná, prirodzene romantická, miestami bizarná, no ani na chvíľu nepocítite medzi nimi nedostatok záujmu či chémie. Kniha Čo ak sme to my rúca jeden stereotyp za druhým a je potrebnou fackou pre každého človeka žijúceho v obmedzenej bubline. Kým spomínaný Simon žil v azda až príliš ružovom svete, Ben a Arthur sa musia potýkať s omnoho reálnejšími problémami, plynúcimi z ich pôvodu či interakcií s okolím.

"Pobozká ma. Len tak. Položil mi dlane na líca a bozkáva ma. Doriti. Akože, nikdy som si neuvedomil, ako blízko sa k vám druhý človek pri bozkávaní priblíži. Má hlavu hneď pri mne. Sklonenú dole, aby sa dotkol mojej. Má zatvorené oči a prechádza perami po mojich a VAU, neviem, či je vhodné, ak sa vám v takejto situácii postaví, ale - oh." (str. 194)

Arthut je Žid s ADHD a Ben má portorikánske korene. Okrem homofóbnych prejavov tak čelia aj ďalším nepríjemnostiam, čím je potreba tolerancie ešte výraznejšia. Obaja hrdinovia si vás vo svojej milej nedokonalosti okamžite získajú, či už zaujímavým prvým stretnutím, alebo tým, že budete spolu s nimi prežívať každý emocionálny poryv. A hoci ide o love story s mierne predvídateľným dejom, predsa natrafíte na prekvapenia, čo sa nedajú očakávať. Text je rozdelený na tri časti a už názov druhej prezradí odpoveď na otázku v názve. Čo ak sme to my sa u mňa zaradí na čestné miesto, pretože kniha ma bavila, sem-tam donútila zdvihnúť obočie či pousmiať sa nad činmi alebo myšlienkami postáv. Letné obdobie a prostredie New Yorku sú už len príjemné bonusy. Autorská dvojica Albertalli - Silvera trafila do čierneho a ja budem len rád (a iste nielen ja), ak to nebude ich posledná spolupráca.

Originálny názov: What If It´s Us
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 382

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Čas hrdinov - autorov i postáv

Vydavateľstvo Artis Omnis potvrdzuje svoj status podporovateľa domácej fantastiky už druhou časťou antológie Čas hrdinov, kde sa predstavuje trinásť autorov a autoriek tohto žánru. Na ďalšiu várku originálnych poviedok si museli priaznivci mýtov, legiend a imaginácie počkať sedem rokov, ale oplatilo sa. Zostavovatelia Alexandra Pavelková a Martin Králik si dali skutočne záležať, popri ostrieľaných harcovníkoch sa v zbierke objavujú aj nováčikovia ako dôkaz, že fantastika prekvitá a ani zďaleka netrpí únavou materiálu. Magická sedmička čakania priniesla magickú trinástku čítania, predstavujúcu pestrú plejádu postáv, bytostí a osudov.

"Cesareo sa pozviechal. Chvíľu hľadel na mŕtvolu svojho kumpána. Potom ho obišiel a sklonil sa k batohu s kosťami. Vtedy naň dopadol tieň. Reo schmatol uzlík a v kotúli sa vrhol nabok. Okamih zaváhania a bol by už bez hlavy. Takže Luca klamal. Život, o ktorý práve prišiel, nebol posledný. Oživený žoldnier držal stále svoj meč, v druhej ruke dýku, ktorú si vytiahol zo srdca. Reo rozmotal balík a vytiahol z neho stehennú kosť." (I. Molnárová Dubcová: Vae Victis, s. 113)

Jednotlivé príbehy tvoria spolu naozaj zaujímavú mozaiku. Na svoje si príde azda každý fanúšik fantastiky. Ešte aby nie, v antológii nájdete napätie, mágiu, bájne tvory, humor, nevšedné zápletky, prekvapivé zvraty aj nepredvídateľné konce. Rôzne autorské štýly nepôsobia rušivo, práve naopak, vhodne sa dopĺňajú, na čom má určite zásluhu dvojica zostavovateľov. Poviedky sú zoradené tak, že jedna neprevažuje nad druhou, vypĺňajú zbierku v symbióze a s ohľadom na čo najväčší čitateľský zážitok. Väčšina z nich sa pohybuje v rozmedzí okolo 20-30 strán, takže sa čítajú rýchlo a dajú sa dávkovať kedykoľvek a kdekoľvek. Ale pozor, sú vysoko nákazlivé, takže hrozí nutkanie čítať ďalej! Niet sa čomu čudovať, už úvodná poviedka z pera Ďura Červenáka nastolí vysokú kvalitatívnu latku a navodí príjemne temno-nostalgickú atmosféru vďaka jeho kultovej postave. A na čie riadky sa ešte môžete tešiť? Po štiavnickom majstrovi si podávajú štafetu Lenona Štiblaríková, Lívia Hlavačková, Ivana Molnárová Dubcová, Monika Kandríková, Robert Hric, Anna Olejárová, Ján Gálik, Marja Holecyová, Zdeno Jašek, Katarína Soyka, Jozef Girovský a Alexandra Pavelková.

"Bolo to zvláštne, ako som všetkým zrazu robil radosť. Ostrý lakeť ma obdivoval, Púpava bola ku mne milá a plietla so mnou veniec a ja som nemusel cvičiť. Prial som si, aby to takto zostalo navždy. Keď som kládol venček na Bľabotaninu hlavu, úprimne som sa usmieval. Vyzerala, že by mi v tej chvíli najradšej darovala celý jablkový strom. Alebo ker či čo." (M. Holecyová: O tom, čo mal zabijak za lubom a ako to nakoniec dopadlo, s. 221)

S tvorbou niektorých autorov z Času hrdinov II som sa stretol po prvýkrát, niekoľkých poznám osobne, iných ako stálice súťaže Cena Fantázie. Na konci každej poviedky je o autorovi či autorke krátka charakteristika, čo hodnotím ako príjemný krok. Iste je veľa čitateľov, ktorí si s autormi radi porovnajú svoj vkus alebo vďaka tomu zistia, že už s nimi vlastne mali dočinenia aj predtým. Čo by však bol výborný obsah bez zodpovedajúcej obálky? O tú sa postaral Michal Ivan a tradične ide o skvelú prácu, ktorá zaujme už na prvý pohľad. Rovnako mi nedá nepochváliť formát knihy a kvalitný papier, čo je u vydavateľstva zvykom. Každý čitateľ môže byť právom hrdý, že drží v rukách antológiu vydarenú po všetkých stránkach. A len pre doplnenie, tých knižných je dokopy 349.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.